načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Dobytie Mesiaca – Tomáš Přibyl

Dobytie Mesiaca

Elektronická kniha: Dobytie Mesiaca
Autor: Tomáš Přibyl

– Malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo. – Svet už nebude rovnaký. Človek sa prešiel po Mesiaci. Misia Apollo 11 v júli 1969 predstavovala zavŕšenie dnes už nepredstaviteľného úsilia a obetí. Kniha Dobytie Mesiaca vám ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  369
+
-
12,3
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Lindeni
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2019
Počet stran: 256
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-1174-6
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo.

Svet už nebude rovnaký. Človek sa prešiel po Mesiaci. Misia Apollo 11 v júli 1969 predstavovala zavŕšenie dnes už nepredstaviteľného úsilia a obetí. Kniha Dobytie Mesiaca vám detailne predstaví históriu programu Apollo. Strhujúce rozprávanie sprevádza takmer 500 fotografií, ktoré vám umožnia nazrieť do zákulisia cesty na Mesiac. Priamo do stredu najväčšieho technického dobrodružstva v dejinách. Do doby, keď sme sa vydali na Mesiac.

Zařazeno v kategoriích
Tomáš Přibyl - další tituly autora:
Smutný žhář Smutný žhář
 (e-book)
Oči, které nevidí Oči, které nevidí
Pětidomí Pětidomí
 (e-book)
Pětidomí Pětidomí
333 největších záhad vesmíru 333 největších záhad vesmíru
Dobytí Měsíce -- Příběh programu Apollo Dobytí Měsíce
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Dobytie Mesiaca

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.lindeni.sk

www.albatrosmedia.sk

Tomáš Přibyl

Dobytie Mesiaca – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2019

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


TOMÁŠ PŘIBYL

DOBYTIE

MESIACA

PRÍBEH PROGRAMU APOLLO


Markovi, Míšovi a ich snom


OBSAH

PROLÓG 6

PRI KOLÍSKE PROGRAMU APOLLO 11

APOLLO 1 CESTA NA MESIAC SA ZRODILA V OHNI 25

APOLLO 4 OBOR LETÍ 33

APOLLO 5   ČLN PRE CESTU NA MESIAC  41

APOLLO 6   KRÔČIK OD KATASTROFY  47

APOLLO 7   VZBURA NA PALUBE  51

APOLLO 8   PRVÍ  UDIA PRI MESIACI  61

APOLLO 9   NAJVÄČŠÍ A NAJPRIATE SKEJŠÍ PAVÚK  75

APOLLO 10   MLÁDEŽI NEPRÍSTUPNÉ  91

APOLLO 11   DOBYTIE MESIACA  101

APOLLO 12   ZNOVA A PRESNEJŠIE  145

APOLLO 13   HOUSTON, MALI SME PROBLÉM  165

APOLLO 14   BOLA TO DLHÁ CESTA  177

APOLLO 15 NA HRANICI SEBAOBETOVANIA 193

APOLLO 16   NA DRASLÍKOVEJ DIÉTE  213

APOLLO 17   GEOLÓG NA MESIACI  231

APOLLO: JE DOKONANÉ  247

EPILÓG 253


Verím, že tento národ by sa mal zaviazať k dosiahnutiu cieľa skôr, ako sa skončí toto desaťročie, a to k pristátiu človeka na Mesiaci a jeho bezpečnému návratu späť na Zem. Žiadny iný kozmický program uskutočnený v tomto období neurobí taký dojem na ľudstvo alebo nebude taký dôležitý z hľadiska dlhodobého prieskumu vesmíru. A žiadny tiež nebude také náročné vykonať.

Navrhujeme urýchliť vývoj vhodnej lunárnej lode. Navrhujeme vyvíjať nové motory na kvapalné a pevné pohonné látky, a to omnoho výkonnejšie ako dnes pripravované, kým nebudeme mať tie najlepšie. Navrhujeme pridať ďalšie finančné zdroje na vývoj nových motorov a na bezpilotný prieskum – na prieskum, ktorý je obzvlášť dôležitý z jedného dôvodu, ktorý tento národ nesmie nikdy prehliadnuť: prežitie človeka, ktorý podnikne tento odvážny let.

V skutočnosti ale na Mesiac nepoletí jeden človek. Ak sa pre tento krok rozhodneme, bude to celý národ. Každý z nás sa bude podieľať na tom, aby sa tam dostal.

prezident Spojených štátov John Fitzgerald Kennedy, 25. mája 1961

PROLÓG

PROLÓG



Keď správa o lete prvého kozmonauta na svete, sovietskeho pilota Jurija Gagarina, dorazila za oceán, bolo neskoro po polnoci 12. apríla 1961. Napriek tomu si John Warner pracujúci pre agentúru UPI trúfol zdvihnúť telefón a zavolať s prosbou o komentár tlačovému hovorcovi NASA Johnovi Powersovi. Ten nemal ani trochu náladu na rozhovor a do slúchadla iba zavrčal: „Všetci tu dole spíme!“ Warner ale dostal, čo potreboval – ako oficiálne vyjadrenie NASA to stačilo. Titulné strany novín tak mohli informovať, že „Rusi sú vo vesmíre a NASA priznáva, že zaspala“. Pre Ameriku predstavoval problém už štart prvej družice, Sputniku. Dovtedy vnímala Sovietsky zväz síce ako protivníka, ale zároveň ako zaostalého, nekultúrneho a neschopného nepriateľa. A zrazu Sovieti poslali do vesmíru družicu. Teda niečo, čo bolo doteraz najširšej verejnosti prezentované ako vrchol techniky. Nešlo pritom len o družicu: malý bod na oblohe (hoci vlastný Sputnik videl málokto, to, čo všetci pozorovali, bol mnohonásobne väčší vyslúžený stupeň rakety, ktorý sa s ním dostal do vesmíru) prelietal celé kontinentálne USA a tiež časť Aljašky. Snáď každý Američan si tak kládol

otázku: „Čo ak to bude nabudúce atómová bomba?“

Niet sa teda čo čudovať, že médiá hovorili o „techno

logickom Pearl Harbour“. Toto slovné spojenie dodnes

v amerických ušiach silno rezonuje. Nieto ešte vtedy, iba

pár rokov po skončení druhej svetovej vojny.

A aby toho nebolo málo, Sovieti len o mesiac

neskôr vyslali na obežnú dráhu prvého živého tvora,

psa Lajku. Keď sa s nimi Amerika pokúsila držať krok

a pozvala na mys Canaveral začiatkom decembra 1957

desiatky novinárov, raketa Vanguard s prvou družicou

„Made in USA“ letela len pár desiatok centimetrov, po

tom jej zlyhal motor a v mori plameňov sa zrútila na

štartovaciu rampu. Sarkastická tlač neváhala prekrstiť

pokus podľa vzoru Sputnika na „Kaputnik“.

ZSSR potom poslal do vesmíru prvého živého

tvora, prvú sondu na Mesiac, po prvýkrát ho dosiahli,

získali fotografiu jeho odvrátenej strany, vrátili druži

cu z obežnej dráhy, a potom pripravili aj let Gagarina.

Amerika musela prehĺtať jednu horkú pilulku za druhou.

V Bielom dome pritom sedel John Fitzgerald Kennedy,

ktorý v priebehu svojej volebnej kampane (úradu sa ujal

v januári 1961, teda tri mesiace pred Gagarinom) vykri

koval: „Zastavím ten cirkus Mercury!“ V počiatkoch kozmickej éry ľudstva zbieral Sovietsky zväz prvenstvá ako na bežiacom páse. „Pozval nás všetkých do vesmíru,“ napísal o niekoľko rokov neskôr Neil Armstrong o Jurijovi Gagarinovi do pamätnej knihy Hviezdneho mestečka.

Hovoril o pilotovanom programe NASA, ktoré

ho cieľom bolo dostať človeka do vesmíru, ale ktorý sa boril s nekonečnými technickými aj finančnými problémami. Kennedy plánoval zrušiť celú kozmickú agentúru NASA.

Inštitúcia bola podľa neho len duplicitnou voči

armáde a odčerpávala ľudské i materiálne zdroje z dôležitejších projektov. Napriek tomu si história Kennedyho pamätá ako veľkého zástancu kozmonautiky a muža, ktorý vyhlásil let na Mesiac.

Keď Kennedy zasadol do prezidentského kresla,

zmenil rétoriku, čo ale neznamená, že zmenil názor. Program Mercury mu bol tŕňom v oku a NASA bola pre neho stále zbytočnou inštitúciou. Poradcovia mu ale odporučili, nech veci nechá tak, ako sú. Buď bude program Mercury zavŕšený úspechom a on bude pri ňom, alebo nezdarom, a pre Kennedyho nebude nič jednoduchšie, ako prehlásiť, že ide o zlyhanie predchádzajúcej administratívy.

Táto politická vypočítavosť sa Kennedymu vypla

tila. Keď Amerika žila krátkym letom svojho astronauta Alana Sheparda (5. mája 1961), pochopil skutočný propagandistický význam kozmonautiky. Rovnako ako omnoho skôr sovietsky vodca Nikita Chruščov. Navyše, už v tomto čase zasadala skupina jeho poradcov a riešila otázku ako na ďalší sovietsky veľkolepý

úspech – Gagarinov let – odpovedať. Zvažovali sa rôz

ne možnosti, napríklad nereagovať vôbec, či postaviť

veľkú kozmickú stanicu.

Nakoniec experti dospeli k záveru, že kozmonau

tika je natoľko citlivou oblasťou pre americkú verejnosť,

že ju nemožno ignorovať. A že je nutné obnoviť americ

kú technickú a technologickú prevahu za každú cenu.

Ale ako?

Bolo potrebné nájsť program, ktorý zmaže všetky

doterajšie úspechy Sovietskeho zväzu, neumožní z nich

ťažiť, a ktorý bude predstavovať výzvu, ktorú nebude

možné odmietnuť. Skrátka niečo, čo ZSSR i USA po

staví na novú štartovaciu čiaru, kedy budú musieť obaja

rivali začínať úplne od nuly.

Ako takýto plán sa javilo pilotované pristátie na

Mesiaci, ktoré Kennedy stanovil za národný cieľ na

sledujúceho desaťročia. Písal sa máj 1961 a Amerika

nemala za sebou žiadny pilotovaný let na obežnú drá

hu, iba kratučký „skok“ Alana Sheparda. Mimochodom,

práve on, ako jediný z vtedajších astronautov, nakoniec

na Mesiaci stál.

Let na Mesiac predstavoval úplne novú výzvu,

nikto a nič nebolo pripravené. Bolo logické, že bude

potrebné vytvoriť novú kozmickú loď. A raketu. A koz

modróm. A vôbec vymyslieť, ako sa na ten Mesiac

vlastne dostať.

11

PRI KOLÍSKE

PROGRAMU APOLLO

Letieť na Mesiac sa skrátka jednoduchšie povie, ako urobí.

Žiadny precedens neexistoval. Teda žiadny použiteľný:

o  letoch na Mesiac hovorili staré báje  mnohých

národov, farbisto ich popísal Jules Verne a nemenej

farbisto vykreslil belgický kreslič Hergé v Tintinových

dobrodružstvách. Inžinieri sa ale rozhodli spoľahnúť

sami na seba.

Do úvahy pripadali tri základné scenáre označované ako

priamy let (Direct Ascent, DA), stretnutie na obežnej

dráhe Zeme (Eearth Orbit Rendezvous, EOR) a stretnutie

na lunárnej obežnej dráhe (Lunar Orbit Rendezvous,

LOR). Každý mal svoje výhody a tiež zásadné nevýhody,

žiadny nebol dokonalý. Priamy let počítal so štartom

kompletnej lode na jednej rakete, pristátím na Mesiaci

a cestou späť na Zem. Žiadne pripájanie alebo oddeľovanie

lodí: len odhadzovanie vyhorených stupňov. Teoreticky

bol tento model najjednoduchší, lebo kozmonauti mali

stráviť celý čas v jednej lodi. V čom bol háčik? Výprava

by vyžadovala vskutku obriu raketu so štartovacou

hmotnosťou 8 až 15-tisíc ton. Pre porovnanie: nakoniec

realizovaný Saturn V nemal pri štarte ani 3-tisíc ton, a to bol

neskutočný obor, akému sa dodnes nič nevyrovná. Takáto

raketa by predstavovala ohromnú výzvu z hľadiska výroby,

testovania, dopravy, prípravy, štartovacích operácií,

spoľahlivosti...

Návrh lunárneho plavidla od konštruktéra Wernhera von Brauna z roku 1952 s výškou 48 metrov pre dvadsaťčlennú posádku.

Pre naštudovanie základných charakteristík manévrovania pri Mesiaci a pristátia na ňom vznikol v Langleyovom výskumnom stredisku

NASA (štát Virginia) simulátor LOLA (Lunar Orbit and Landing Simulator) za, na vtedajšiu dobu astronomické, 2 milióny dolárov.

PRI KOLÍSKE PROGRAMU APOLLO

Pre lunárnu výpravu bola naštudovaná široká rodina nosných rakiet.

Jeden zo zvažovaných variantov obrej rakety neskutočných parametrov pre techniku priameho letu.

Preto bol favorizovaný druhý model, stretnutie na

obežnej dráhe Zeme. Výsledná loď by bola opäť rovnaká, ale neletela by na jednej rakete. Postupne by ju kus po kuse na obežnú dráhu dopravilo niekoľko nosičov po sebe, vo vesmíre by sa zostavila ako stavebnica. Výhodou bolo odbúranie nepredstaviteľne rozmernej rakety, nevýhodou nevyriešené otázky okolo stretávania sa vo vesmíre, zostavovania kozmickej lode, skladovania pohonných hmôt na obežnej dráhe či pristátia na Mesiaci s rozmernou loďou. Variant bol preferovaný aj preto, že vrcholil vývoj rakety Saturn I. Tá mala štartovať už o niekoľko mesiacov a mohla hneď začať skúšať technológie a manévre pre tento let. Navyše sa dalo neskôr metódu použiť aj na budovanie kozmických staníc.

Tretí variant cesty počítal so stretnutím sa na

obežnej dráhe Mesiaca. Leteli by vlastne dve spojené lode, ktoré by začali krúžiť okolo Mesiaca. Piloti by prešli do výsadkového plavidla, pristáli by na Mesiaci a zasa sa vrátili na obežnú dráhu k materskej lodi. V nej by potom leteli domov. Na Mesiac by tak so sebou nevláčili tony pohonných látok na návrat na Zem (čo neznamená, že ďalšie tony by neboli potrebné na ich pristátie na povrchu a na ich štart z povrchu), ale napríklad aj odolný tepelný štít, všetky zásoby a mnoho ďalších systémov. Dvojitá loď by bola rozhodne najjednoduchšia. Čertovo kopýtko

sa skrývalo v onom stretávaní sa lodí na obežnej dráhe

Mesiaca. Bolo to v čase, keď mnohí inžinieri pochybovali

o reálnosti stretnutia dvoch lodí na obežnej dráhe Zeme.

A teraz si niečo podobné predstavte pri Mesiaci, bez dát

z pozemných radarov, bez pomoci riadiaceho strediska

a s obmedzenými komunikačnými možnosťami (lode

budú polovicu času pri pohľade zo Zeme „za Mesiacom“,

teda bez rádiového spojenia).

Metóda stretnutia na obežnej dráhe Mesiaca tak

bola v rozhodovaní fakticky len do počtu. Nešlo pritom

o žiadnu novinku: historicky ju po prvýkrát popísali

nezávisle od seba Jurij Kondratjuk z Ukrajiny (1919)

a Hermann Oberth z Nemecka (1923).

V NASA sa s ňou stotožnil inžinier John Houbolt.

Uvedomoval si, že ponúka obrovské hmotnostné, časové

a finančné úspory. Hoci za cenu nutnosti zvládnutia vtedy

nepredstaviteľného stretnutia pri Mesiaci. Všetci jeho

víziu označovali za riskantnú až nepraktickú, niektorí

priam za nemožnú. Max Faget, uznávaný konštruktér

lode Mercury, to dokonca nevydržal a v jednej debate

vystúpil: „Neverte mu, jeho čísla klamú. Vôbec netuší,

o čom hovorí.“ Iní sa vyjadrovali v posmešných číslach:

„Houbolt nám ponúka päťdesiatpercentnú šancu pristátia

človeka na Mesiaci a jednopercentnú šancu jeho návratu

späť.“

NÁRODNÝ ÚRAD PRE LETECTVO A VESMÍR

NASA (National Aeronautics and Space Administration) alias Národný úrad pre letectvo a vesmír je americká vládna agentúra, ktorá je zodpovedná za kozmický program a všeobecný výskum v letectve. Vznikla 29. júna 1958 prijatím zákona o vesmírnom výskume, ktorý v Kongrese USA pretlačil vtedajší prezident Dwight Eisenhower. Reálne začala fungovať od 1. októbra toho istého roka (v USA sa totiž rozpočtový rok neprekrýva s kalendárnym a začína sa už 1. októbra). NASA prevzala laboratóriá, zamestnancov i program Národného poradného výboru pre letectvo (NACA, National Advisory Committee for Aeronautics), ktorý vznikol už v roku 1915. Jeho záber činností ale pochopiteľne rozšírila, a to predovšetkým práve o vesmír. Celkovo má NASA v USA 155 rôznych stredísk a zariadení.

Wernher von Braun

(1912 – 1977) vo svojej

pracovni; za povšimnutie

stojí jeden z návrhov

lunárneho plavidla na

plagáte.

John Houbolt (1919 – 2014) technike stretnutia na lunárnej obežnej dráhe od začiatku plne dôveroval.

John Houbolt ale koncepcii veril, pracoval na nej

v NASA od roku 1959. Písal listy, počítal, presviedčal, riskoval kariéru. A postupne na svoju stranu získaval jedného zodpovedného činiteľa NASA či kozmického priemyslu za druhým. Všetko malo vyriešiť stretnutie v Huntsville (Alabama) v júni 1962, kde proti sebe stáli vlastne len tábory priaznivcov stretnutia na obežnej dráhe Zeme a na obežnej dráhe Mesiaca. Priamy let bol už mimo hry. Nakoniec si vzal slovo konštruktér Wernher von Braun, inak skalný zástanca stretnutia na obežnej dráhe Zeme. Pätnásť minút hovoril o postupe spojenia kozmickej lode práve na obežnej dráhe Zeme. Neexistuje doslovný záznam schôdzky a jej účastníci sa v presnej formulácii po rokoch rozchádzali, ale von Braun hovoril o technike stretnutia na obežnej dráhe Zeme, jej výhodách a výzvach. Svoju reč ale uzavrel slovami: „A preto sa nazdávam, že jediný spôsob, ako dostať človeka v dohľadnej dobe na Mesiac, je stretnutie na lunárnej obežnej dráhe.“ Človek, ktorý ešte pred chvíľou prisahal na variant stretnutia na obežnej dráhe Zeme, prešiel na druhú stranu barikády. Bolo rozhodnuté. Hoci nie je uvádzaný popri iných významných dátumoch, štvrtok 7. júna 1962 patrí k najdôležitejším medzníkom v programe Apollo. Kocky boli hodené, a predsa v nasledujúcich mesiacoch strávilo 700 špecialistov viac ako milión hodín výpočtami, ktoré výhodnosť rozdelenia misie do dvoch lodí definitívne potvrdili.

Lunárny program sa ale rodil priebežne. Už 28. ja-

nuára 1960 NASA prezentovala Kongresu desaťročný plán vesmírneho prieskumu. Počítal po misiách Mercury s omnoho sofistikovanejšou loďou, v roku 1968 pasív- nym (teda bez navedenia na jeho orbite) obletom Mesiaca

a niekedy po roku 1970 aj s pristátím na jeho povrchu.

Je zaujímavé, že už vtedy dostal program meno Apollo.

Dávno predtým, ako bolo rozhodnuté o podobe

cesty na Mesiac, bol už 9.  augusta  1961  uzavretý

historicky prvý kontrakt v americkom lunárnom programe

s  Massachusettským technologickým inštitútom

(Massachusetts Institute of Technology, MIT). Jeho

predmetom bol počítačový systém lode Apollo. Bol na

štyri milióny USD. Hlavným konštruktérom na strane MIT

sa stal Charles Stark Draper. Systém mal zaisťovať vedenie

lode po vybranej trajektórii (Guidance), stanovovať jej

presnú polohu v priestore vo vzťahu k budúcemu cieľu

(Navigation), smerovať pohyby lode v klonení (roll),

bočení (yaw), klopení (pitch) a aj rýchlosť (Control).

O kontrakt na výrobu lode Apollo sa uchádzala pätica

firiem. Ako najlepší bol výberovou komisiou odporučený

variant predložený spoločnosťou Martin Company.

Stalo sa tak 24. novembra 1961 a v rovnaký deň táto

správa dorazila do firmy a  vzápätí bola vyhlásená

vnútropodnikovým komunikačným systémom. Lenže

na druhý deň Kozmická pracovná skupina (Space Task

Group, STG) ako nadriadený orgán rozhodnutie zvrátila

a rozhodla sa zadať kontrakt druhej firme v poradí.

Teda North American Aviation (NAA). Dôvodom boli

predchádzajúce skúsenosti s raketovou technikou (napr.

raketoplán X-15, okrídlená raketa Navajo či križujúca

strela Hound Dog). Viac ako pol roka pred rozhodnutím

o scenári letu sa tak začala vyvíjať vlastná loď: vzhľadom

na rozdelenie na veliteľský modul a servisnú sekciu

bolo isté, že veliteľský modul (ktorý sa začal vyvíjať

prednostne) nájde uplatnenie, nech už bude zvolený

akýkoľvek variant. Telegram, ktorým NASA informovala o pridelení kontraktu na počítačový systém lode Apollo.

KOZMICKÁ LOĎ APOLLO

Loď sa skladala z troch hlavných častí: kužeľovitého „veliteľského

modulu“ (Command Module), pod ním sa nachádzajúceho

valcovitého „servisného modulu“ (Service Module) a výraznej dýzy

hlavného motora SPS (Service Propulsion System). Tieto časti

spoločne tvorili celok označovaný ako CSM (Command/Service

Module). Veliteľský modul mal priemer 3,9 a výšku 3,5 metra, vo

vnútri mal všetky systémy a trojicu kresiel pre posádku: v prípade

núdze však mohol na svoju palubu vziať až päť astronautov. Táto

možnosť ale nebola nikdy využitá. Mal hmotnosť 5,5 tony. Ako

jediný bol schopný návratu na Zem (chránil ho 850 kilogramov

ťažký tepelný štít), pristával na trojici hlavných padákov (každý

s priemerom 25,5 metra). Servisný modul mal dĺžku 7,6 metra

a priemer 3,9 metra. Jeho prázdna hmotnosť bola 6,1 tony (z toho

polovicu tvoril motor SPS), pričom do svojich nádrží mohol

poňať až 18,4 tony pohonných látok. Servisný modul zaisťoval

predovšetkým motorické manévre, pretože mal možnosť zmeniť

rýchlosť lode o takmer 3 km/s. To poslúžilo predovšetkým na

navedenie na lunárnu obežnú dráhu a následne na odlet späť k Zemi.

Okrem toho ale slúžil aj ako podporný systém veliteľského modulu,

ktorému dodával napríklad elektrickú energiu, vodu a kyslík pre

posádku, zaisťoval tepelnú reguláciu, komunikáciu a ďalšie služby.

Dýza motora SPS mala dĺžku 3,9 metra a priemer 2,5 metra.

V dielňach firmy Boeing vznikla najskôr rozmerová maketa prvého stupňa S-IC rakety Saturn V.

Rovnako tak bol rozdelený kontrakt na gigantickú

raketu Saturn V, ktorá mohla nájsť využitie ako pri metóde stretnutia na obežnej dráhe Zeme, tak aj na obežnej dráhe Mesiaca. A keby nakoniec predsa len došlo k variantu priameho letu a bolo by potrebné stavať gigantický nosič, Saturn V mal poslúžiť ako testovací medzičlánok. V každom prípade zmluvy na raketu si odnášalo päť priemyselných partnerov. Rocketdyne bude vyrábať všetky hlavné motory (F-1 pre prvý a J-2 pre druhý a tretí stupeň), IBM zas prístrojový prstenec Instrument Unit (IU) posadený na tretí stupeň a tvoriaci vďaka väčšine elektroniky „mozog“ celého systému.

Kontrakt na prvý stupeň S-IC získava v decembri

1961 Boeing. Prvé dva testovacie a dva letové exempláre

má vyrobiť v  Marshallovom kozmickom stredisku

(Alabama), sériové (plus ďalšie testovacie) potom v továrni

Michoud Assembly Facility (Louisiana). Aj keď o sériovosti

nemôže byť tak úplne reč, pretože každý stupeň bol

unikátny a úpravy či modernizácie prebiehali po celý čas

prevádzky Saturnu V. Továreň Michoud v každom prípade

mala výhodu prístupu vodnou cestou do Mexického

zálivu, odkiaľ bolo možné rozmerné stupne dopravovať

do Mississippi Test Facility (dnes Stennisovo kozmické

stredisko NASA) a následne na kozmodróm na Floride. Sériová výroba nosičov Saturn V sa odohrávala v továrni Michoud Assembly Facility (Lousiana).

Výroba prístrojových prstencov IU

pre Saturn V: vpredu je pre

raketu s výrobným číslom 504

(nakoniec Apollo 9), za ním pre 503

(Apollo 8).


Už v septembri 1961 získava North American

Aviation kontrakt na výrobu druhého stupňa S-II. Ten sa bude vyrábať v Seal Beach (Kalifornia), k testovacím stavom a na kozmodróm putuje lodnou cestou cez Panamský prieplav. Kontrakt na tretí stupeň S-IVB získava v decembri 1961 Douglas Aircraft Company, keďže už vyrába podobný S-IV pre Saturn I. Aj tento vzniká v Kalifornii, kde je tiež neďaleko mesta Sacramento testovaný. Na kozmodróm ale putuje na palube upraveného lietadla Super Guppy.

Nakoniec z celej lunárnej skladačky prichádza

na rad lunárny modul. Je to logické, lebo dlho nie

je jasné, či sa vôbec bude vyrábať. Ale zároveň je

to absur dné, pretože ide o úplne neznámy článok

reťazca. Ako bude vyzerať raketa je jasné. Ako bude

vyzerať kozmická loď je jasné. Ale lunárny modul

nikdy nikto predtým nerobil. Veď výsledný produkt

sa aj napokon diametrálne líšil od predstavy, na

ktorú NASA podpísala kontrakt. V júli 1962 oslovila

NASA jedenásť firiem, či by nemali záujem uchádzať

sa o dodávku lunárneho modulu. Do uzávierky v sep

tembri ich reagovalo deväť. V novembri 1962 potom

bolo oznámené, že kontrakt získava firma Grumman

Aircraft.

Výstavba testovacích stavov v Marshallovom kozmickom

stredisku (Alabama). Na snímke zariadenie 4670 alias S-IC

Test Stand. Na ňom potom 16. mája 1965 došlo k prvému

zážihu zväzkov piatich motorov F-1.

Pri manipulácii s rozmernými stupňami Saturnu V boli

niekedy naozaj ťažkosti. Na snímke testovací exemplár

druhého stupňa putujúci na skúšky do kalifornskej

Santa Susany.

Príprava druhého stupňa

Saturnu V S-II pred skúškami

v Mississippi Test Facility

(Dnes Stennisove stredisko NASA).


Joseph Shea z NASA ukazuje zamýšľanú loď Apollo

s lunárnym modulom; ten ju do značnej miery

zrkadlovo kopíruje (snímka bola urobená v júli 1962).

Takto bol prezentovaný lunárny modul pri návšteve prezidenta

Kennedyho v Stredisku pilotovaných letov 12. septembra 1962.

Rozmerová maketa lunárneho modulu podľa návrhu spoločnosti Gener-al Dynamics.


V čom bolo čaro jej návrhu? V rámci interného

výskumu sa už v päťdesiatych rokoch zaoberala teoretickou podobou ľahkého lunárneho výsadkového plavidla – a posledné dva roky pred udelením kontraktu práce zintenzívnila. A dospela k názoru, že z hľadiska hmotnosti bude najlepším riešením dvojstupňový modul: jeden stupeň bude určený na pristátie a druhému stupňu, slúžiacemu na návrat na obežnú dráhu, zároveň poslúži ako vzletová rampa. Všetci ostatní konkurenti vychádzali z jednostupňového referenčného lunárneho modulu, ktorý obvykle prezentovala aj NASA. Ten bol zobrazovaný ako menšia loď Apollo: valcovitá servisná sekcia pre pristátie

i štart, navrchu kužeľovitá loď à la Apollo, a to celé

vybavené pristávacím podvozkom. Riešenie síce bolo

jednoduché, ale zároveň vychádzalo hmotnostne naj

horšie. Dvojstupňová koncepcia bola bezkonkurenčne

najľahšia.

Oficiálny názov zariadenia znel LEM (Lunar

Excursion Module). V júni 1966 došlo na popud

oddelenia pre vzťahy s verejnosťou NASA k jeho pre

menovaniu na LM (Lunar Module). Slovo „Excursion“

totiž nemá len význam „expedičný“, ale tiež „zájazdo

vý“ či „výletný“ – a niekomu napadlo, že označenie

modulu ako „výletného“ by mohlo celý program letu

na Mesiac znevažovať. Víťazný návrh lunárneho modulu od firmy Grumman, ktorý sa však ešte dočkal mnohých zmien.

STREDISKO PILOTOVANÝCH LETOV

Uprostred mokradí, rafinérií, v oblasti často sužovanej hurikánmi, ďaleko od priemyselných oblastí aj od kozmodrómov.

V takýchto podmienkach začalo v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vyrastať Manned Spacecraft Center (MSC,

Stredisko pilotovaných letov) v Houstone. „Nedokážete si predstaviť menej vhodné miesto,“ trpko poznamenal už vtedy jeden

z astronautov. Ako je možné, že špičkové stredisko vzniklo v takej neprívetivej oblasti? Odpoveď je pomerne jednoduchá:

s rozvojom pilotovanej kozmonautiky v Spojených štátoch počiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia vznikla naliehavá

potreba vytvoriť centralizované stredisko výcviku a prípravy astronautov. Samozrejme, že záujem o vytvorenie výcvikového

strediska, čerešničky na torte NASA, bol po celých Štátoch. A pretože bol vtedy na čele kozmických programov USA formálne

viceprezident Lyndon Johnson, a pretože bol z Texasu, padla voľba práve na Houston. Výber bol oznámený v septembri

1961, stavba na území s rozlohou 656 hektárov (pozemky venovala Rice University) sa začala v apríli nasledujúceho roka.

Oficiálne stredisko začalo prevádzku v septembri 1963 (ale prvá misia plne riadená odtiaľ bola až Gemini 4 v júni 1965). Vtedy

sa stredisko volalo MSC. Svoj názov zmenilo 19. februára 1973 na Lyndon B. Johnson Space Center (Kozmické stredisko

Lyndona B. Johnsona) – štyri týždne po smrti muža, ktorý mal najväčšiu zásluhu na výbere jeho lokality.

NÁSTUP POSÁDKY DO LODE ŠTART RAKETY SATURN V

UVOĽNENIE A OTOČENIE LODE APOLLONAVEDENIE NA DRÁHU K MESIACU

ODDELENIE LUNÁRNEHO MODULU

OD MATERSKEJ LODE

PRECHOD DO LUNÁRNEHO MODULU

SPOJENIE S LUNÁRNYM MODULOMNAVEDENIE NA LUNÁRNU OBEŽNÚ DRÁHU

PRISTÁTIE METÓDOU STRETNUTIA NA LUNÁRNEJ OBEŽNEJ DRÁHE

VÝSTUP NA POVRCH MESIACAPRISTÁTIE NA MESIACI

NÁVRAT DO LUNÁRNEHO MODULU VZLET ŠTARTOVACIEHO STUPŇA

ODHODENIE LUNÁRNEHO MODULUSTRETNUTIE A SPOJENIE S MATERSKOU LOĎOU

NAVEDENIE NA DRÁHU K ZEMI ROZDELENIE VELITEĽSKÉHO A SERVISNÉHO MODULU

PRISTÁTIEPRELET ATMOSFÉROU

APOLLO 1

CESTA NA MESIAC SA ZRODILA V OHNI

Americká NASA mala v druhej polovici šesťdesiatych rokov dôvod sa ponáhľať. V nevyhlásených „kozmických pretekoch“ bojovala so Sovietskym zväzom o métu najvyššiu, o vyslanie prvého človeka na Mesiac. Tomu nakoniec zodpovedal aj rozpočet NASA: napríklad v roku 1966 pred- stavoval takmer 6  miliárd dolárov, čo bolo približne 4,4 percenta DPH! Kým Američania ale hrali s otvorenými kartami a scenár svojho lunárneho programu vrátane jednotlivých postupných krokov zverejnili, sovietsky program bol zahalený rúškom tajomstva. Niet sa teda čo čudovať, že americkí predstavitelia mali zo svojho soka obavy. Sovieti opakovane predviedli, že dokážu prekvapiť.

Preto je pochopiteľné, že prvá

pilotovaná loď Apolla bola „šitá horúcou ihlou“. Pôvodné plány počítali s jej štartom ešte v priebehu roka 1966 (dokonca sa mala na obežnej dráhe stretnúť s poslednou kabínou Gemini), ale stovky technických problémov si vynútili posun na nasledujúci rok. Koncom januára 1967 sa počítalo s vypustením lode 21. februára, ale tento dátum je potrebné brať len ako orientačný. Obrovské množstvo problémov pretrvávalo.

Aby sme si urobili predstavu o tempe vývoja:

veliteľ letu Virgil Grissom sa odmietol so svojou posádkou pripravovať na trenažéroch, pretože v lodi Apollo bolo uskutočnených toľko zmien, že simulátory jej neboli podobné. A tak v januári 1967 zamierila trojica astronautov Virgil Grissom, Edward White a Roger Chaffee na floridský mys Canaveral, aby sa tu pripravovala v skutočnej lodi umiestnenej na vrchole rakety Saturn IB. Jedným z takýchto testov bolo 27. januára 1967 simulo- vané odpočítavanie. Bolo zhodné ako v prípade ostrého štartu, len s tým rozdielom, že raketa nebola natankovaná pohonnými hmotami. Z tohoto dôvodu nebol test považovaný za riskantný, a tak neboli poruke kompletné záchranné

tímy. V rámci objektivity však dodajme, že aj keby poruke

boli, na priebehu udalostí by nič nezmenili.

Už pri vstupe do kabíny Apollo zaznamenali astro

nauti zvláštny zápach. Preto bol hneď urobený rozbor

vzoriek vzduchu, technici ale nezistili nič mimoriadne.

S hodinovým meškaním tak mohol skúšobný test začať.

Sprevádzali ho ale ťažkosti, okrem iného hnevala komuni

kácia. Po troch hodinách už to veliteľ Grissom nevydržal:

„Ako nás chcete počuť na Mesiaci, keď nás nepočujete na

pár metrov tu na Zemi?“

Uplynuli ďalšie dve a pol hodiny, keď lekár

ske senzory zaznamenali nárast srdcového

tepu u Whita a zrýchlený dych. Zrejme

sa mu niečo nezdalo. Túto skutočnosť

si ale, samozrejme, všimla až doda

točne vyšetrovacia komisia – inak

je to nepodstatný údaj, ktorý nie

je sústavne monitorovaný. Zhruba

v rovnakej chvíli sa začal vo svojom

kresle na všetky strany prudko otá

čať Grissom. Ani to nebolo nič divné:

po šiestich hodinách v kabíne prak

ticky bez pohnutia.

Vzápätí bol zaznamenaný prudký

pokles napätia v jednom rozvodnom okruhu

elektriny v lodi. Skrátka niekde na tridsia

tich kilometroch kabeláže v Apolle došlo ku skratu.

Po desiatich sekundách ale prichádza Chaffeeho výkrik:

„Požiar! Máme požiar na palube!“

White nemeškal a začal otvárať vstupný prielez.

Nemal ale šancu: prielez sa skladal z dvoch častí (vlastne

z troch, ale tretia bola súčasťou plášťa chrániaceho loď pri

prípadnej aktivácii „záchrannej vežičky“ a nebola nainštalo

vaná). Vnútorná časť prielezu sa pritom otvárala dovnútra

lode, pričom vďaka požiaru rástol tlak na palube a ten prie

lez pevne „držal“. Navyše bol v lodi zámerne vyšší tlak,

ktorý zodpovedal 110 percentám pozemského tlaku. To

nebol bežný prevádzkový tlak na palube Apolla, na túto

hodnotu bol zvýšený len na účely tohto testu. Zvýšený tlak

v kabíne mal umožniť zaznamenať prípadné netesnosti lode. Spájanie veliteľského a servisného modulu prvej pilotovanej lode Apollo.

APOLLO 1 V KOCKE

Zamýšľaný prvý pilotovaný let lode Apollo.

Použitá loď Apollo CSM-012.

Tragický požiar počas testu na rampe 27. januára 1967, počas ktorého zahynuli traja astronauti.

Posádka: Virgil Grissom (Command Pilot), Edward White (Senior Pilot) a Roger Chaffee (Pilot).

APOLLO 1 CESTA NA MESIAC SA ZRODILA V OHNI


Prvý stupeň rakety Saturn IB dorazil na kozmodróm na premiérovú pilotovanú misiu.

Posledná fotografia astronautov

urobená dňa 27. januára 1967 pri

nastupovaní do lode Apollo: Virgil

Grissom vpravo, za ním Roger

Chaffee. Posádka prvého pilotovaného Apolla (zľava) Virgil Grissom, Edward White a Roger Chaffee.

Grissom sa snaží otvoriť vyrovnávajúci ventil,

pretože si dobre uvedomuje, že čistá kyslíková atmosféra je pre oheň skutočným požehnaním. Dúfa, že ventil vyrovná zloženie atmosféry vnútri kabíny a vonku. Oheň mu ale rýchlo blokuje prístup k ventilu.

„Máme tu hrozný požiar! Dostaňte nás odtiaľto!

Horíme!“ To bol hlas Chaffeeho.

Uplynuli ďalšie tri sekundy, ozval sa zúfalý výkrik.

A potom už je v éteri len praskanie statickej elektriny. V tomto okamihu je v Apolle vďaka spalinám tlak na hodnote 200 až 275 percent bežného pozemského tlaku. Konštrukcia lode takýto pretlak nevydržala a praskla. Von sa vyvalili oblaky čierneho dymu.

Následne požiar sám vyhasína, pretože spotre

boval všetok kyslík v kabíne. Astronauti sú v tomto

okamihu už v bezvedomí. Utrpeli popáleniny, ale tie

neboli smrteľné. Skafandre ich pomerne dobre ochrá

nili, ale nemali čo dýchať. O niekoľko sekúnd neskôr

boli mŕtvi.

Technici na štartovacej rampe bojovali päť mi

nút v žiare a dyme, kým sa im podarilo kozmickú loď

otvoriť. Ani nemuseli použiť hasiace prístroje: oheň

v kabíne už sám vyhasol, privítal ich len žiar ako

z pece. Väčšina technikov za svoju statočnosť zaplati

la otravou, nadýchali sa jedovatých splodín a skončili

v nemocnici. Porovnanie prvej generácie vstupného prielezu lode Apollo, ktorý mal dvere otvárané dovnútra aj von, s druhou generáciou s jednodielnymi dverami (ako demonštruje astronaut Walter Schirra).

NIE SOM ŽIADNY ASSTRONAUT!

Muži, ktorí usadali do prvých amerických lodí Mercury, boli označovaní ako „astronauti“, hoci im samotným sa to príliš nepáčilo. Chceli byť naďalej titulovaní ako piloti. Prečo? Jasne to vysvetlil Gus Grissom: „Som pilot, nie som žiadny ASStronaut.“ „Ass“ je anglické slovíčko označujúce tú časť tela, kde chrbát prestáva mať svoje slušné meno. Keď sa ale toto označenie stalo veľmi prestížnym, s titulom astronauta sa rýchlo a radi zmierili. V lodiach Gemini potom leteli dvojčlenné posádky, pričom piloti si medzi sebou rozdelili tituly „veliteľ“ a „pilot“ (teda druhý pilot). V Apollách boli posádky trojčlenné. Pri verzii lode Block I (čo mali byť prvé dve pilotované Apollá, ale nakoniec nikdy neodštartovalo ani jedno z nich) bolo rozdelenie funkcií „veliaci pilot“ (Command Pilot), „starší pilot“ (Senior Pilot) a „pilot“ (Pilot). Pri verziách Block II to bol „veliteľ“ (Commander), „pilot veliteľského modulu“ (Command Module Pilot) a „pilot lunárneho modulu“ (Lunar Module Pilot). Čo bolo trochu proti logike pri dvoch prvých letoch Apollo 7 a 8, ktoré leteli bez lunárneho modulu. Napriek tomu sa astronauti Walt Cunningham a William Anders touto funkciou mohli pýšiť.

DONALD „DEKE“ SLAYTON (1924 – 1993)

Máloktorý človek mal taký vplyv na podobu pilotovaných kozmických misií v šesťdesiatych rokoch ako práve on. Napriek tomu ho to príliš netešilo: bol vybraný na cesty do vesmíru, ale zo zdravotných dôvodov sa ich nemohol zúčastniť. Medzi astronautov NASA prišiel v prvej legendárnej „sedmičke“ pre program Mercury (apríl 1959) a mal sa v máji 1962 stať druhým Američanom na obežnej dráhe. Lenže dva mesiace predtým bol z misie odvolaný kvôli problémom so srdečnou fibriláciou. Tá však bola lekárom u Slaytona známa už dlho, no napriek tomu ho nominovali na kozmický let. Dodnes sa špekuluje o tom, že v prípade jeho odvolania išlo skôr o „pomstu“ vedenia NASA, ktorému oddiel astronautov začal trochu prerastať cez hlavu. A tak sa Slayton stal prvým „šéfastronautom“ (ako sa funkcia neoficiálne nazýva, inak ide o „riaditeľa výcviku astronautov“). V popise práce mal na starosti výber astronautov, ich prípravu a predovšetkým menovanie posádok. Sám ale po vesmíre túžil: nakoniec sa mu to podarilo, keď ho lekári vzali na milosť. V júli 1975 sa zúčastnil medzinárodného letu Apollo-Sojuz. Mal 51 rokov, stal sa vtedy najstarším človekom vo vesmíre.

Takto vyzerala hlavná

prístrojová doska lode

Apollo po požiari.

Vedúci rampy Donald Babbitt si krátko po požiari ešte na štartovacej rampe prezerá vyhorenú loď Apollo.

Detailný pohľad do kabíny Apollo po tragickom požiari.

Zo štartovacej rampy 34, kde zahynuli astronauti Grissom, White a Chaffe, dnes zostala len betónová päta

(v pozadí rampa 37 s raketou Delta IV).

Rozložené jednotlivé časti lode Apollo pri vyšetrovaní príčiny požiaru.

Príčinou požiaru v lodi Apollo sa údajne stali

drobné okoviny. Teda nečistoty v  jednom kábli elektrického rozvodu, ktoré spôsobili lokálne zvýšenie prúdu a prehriatie kábla. Kabína bola plná horľavých látok, ktoré sa od prehriateho kábla vznietili. Kabeláž bola zrejme poškodená aj odieraním kvôli nevhodnému umiestneniu. A rovnako tak bolo v lodi zaznamenaných už skôr niekoľko únikov vysoko horľavého glykolu

používaného ako chladiaca kvapalina. Kombinácia týchto

faktorov (prehriatie, skrat, horľavina) viedla k tragédii.

Obeť posádky prvej lode Apollo v každom prípade

nebola zbytočná: kabína sa dočkala kompletného

prepracovania, rovnako nastalo mnoho zmien v celom

lunárnom programe. Bezpečnosť sa začala konečne brať

vážne a životy troch astronautov boli daňou za to, že sa

do konca desaťročia podarilo na Mesiaci pristáť.

TAKÝ MALÝ SATURN

Pre program Apollo vznikla nielen obria raketa Saturn V, ale aj dva menšie nosiče Saturn I a IB. Tie umožnili lacnejšiu,

rýchlejšiu a jednoduchšiu realizáciu testovacích misií – a tiež letové overenie mnohých technológií, ktoré sa potom stali

základom pre obrí a úspešný Saturn V. Prvý stupeň pre Saturn I a IB bol zhodný, pričom vznikol zaujímavým spôsobom. Išlo

totiž o zväzok deviatich valcovitých nádrží poskladaných paralelne vedľa seba. V strede bola nádrž z rakety Jupiter, ktorá niesla

kvapalný kyslík. Okolo nej potom bolo osem nádrží z rakety Redstone: štyri natreté nabielo slúžili tiež na kvapalný kyslík, ďalšie

štyri natreté načierno potom na kerozín (letecký petrolej). Obe rakety sa líšili hornými stupňami: zatiaľ čo Saturn I v ňom

mal šesť motorov RL10 na kvapalný vodík a kyslík, IB mal stupeň S-IVB s motorom J-2 (tiež na kvapalný vodík a kyslík).

Stupeň S-IVB bol pritom takmer identický s tretím stupňom Saturnu V. Saturn IB poslúžil k bezpilotným skúškam lode Apollo

i lunárneho modulu. Z pilotovaných výprav mal vyniesť Apollo 1, potom letel s Apollom 7 – a na záver svojej kariéry ešte

štyrikrát odštartoval s astronautmi (trikrát letel s posádkami stanice Skylab, raz s americkou loďou programu Apollo-Sojuz).

APOLLO 4

OBOR LETÍ

Je 9. november 1967 a v hmlovom opare vychádzajúceho floridského slnka sa k nebu majestátne týči prvá skúšobná raketa Saturn V. Dnes sa vydá na svoju premiérovú a zároveň aj derniérovú cestu. Celý mohutný kolos totiž zanikne pár minút po štarte, zostane po ňom len relatívne malá kozmická loď.

Málokto ale verí v úspech na prvý pokus. Čo

sa dalo otestovať, bolo otestované. No jednako sú veci, ktoré skrátka ani najlepšie skúšky simulovať nedovolia. Rizikom je aj to, že celá raketa hneď po prvý raz štartuje plne funkčná. Pôvodne sa počítalo s tým, že aktívny bude len prvý stupeň a druhý a tretí budú len makety. V tejto konfigurácii mala byť raketa

vyskúšaná najmenej dvakrát. Ak by bolo všetko

v poriadku, dostala by aj druhý stupeň a testy by

sa opakovali. A ak by aj tentokrát všetko fungovalo,

mala byť pre ďalšie skúšky zostava doplnená aj o tretí

stupeň.

Lenže v roku 1964 rozhoduje George Mueller,

námestník administrátora NASA pre pilotované lety,

inak. Hneď prvý Saturn V má letieť kompletný. Je to

veľká stávka: na jednej strane je riziko straty veľmi

drahého hardvéru, napríklad v prípade zlyhania hneď

prvého stupňa, na druhej strane je možné ušetriť ne

malé finančné čiastky a mnoho času v prípade, že

všetko bude fungovať. Prvý Saturn V niesol len hmotnostnú a rozmerovú maketu lunárneho modulu.

Administrátor NASA Thomas Paine (vľavo) a riaditeľ Strediska pilotovaných

letov Robert Gilruth: medzi nimi je model názorne ukazujúci uloženie lode

Apollo a lunárneho modulu na rakete Saturn V

APOLLO 4 V KOCKE

Prvý test rakety Saturn V a kompletnej lode Apollo.

Štart 9. novembra 1967.

Okrem lode Apollo CSM-017 bol nákladom model lunárneho modulu LTA-10R.

Dĺžka letu 8 hodín 36 minút 59 sekúnd.

Loď bola bez posádky.

APOLLO 4 OBOR LETÍ


Kontrakt na výstavbu obrieho hangára VAB (Vehicle Assembly Building) pre rakety Saturn bol podpísaný 9. júla 1963 a ešte v ten istý deň sa začalo stavať!

Na konštrukciu hangára VAB sa spotrebovalo 98 590 ton ocele.

Vpredu je potom vidieť breh plavebného kanálu slúžiaceho

na zásobovanie stavby. Ten má šírku najmenej 38 m, hĺbku

3 m, dĺžku aj s odbočkami 20 km a pre jeho vybudovanie bolo

premiestnených milión ton zeminy.

Dokončená budova VAB je s výškou 160 metrov dodnes

najvyššou jednoposchodovou stavbou na svete.

Montáž trojice odpaľovacích plošín, na ktorých boli rakety

zostavované a po prevoze na rampu z nich aj štartovali.

Testovací exemplár rakety Saturn V.

Teraz teda pre Muellera, predovšetkým však pre samotný Saturn V, nastáva okamih pravdy. Odpočítanie dosahuje čas nula: motory už niekoľko sekúnd nabiehajú na plný výkon, len na rozjazd z nula na sto percent potrebujú deväťdesiat ton pohonných látok!

„Štart!“

Ťah motorov prekročil hmotnosť rakety, a tá sa lenivo odlepila od zeme. Najprv naberá výšku veľmi pomaly: v prvej sekunde letu prekonala vzdialenosť len dvoch centimetrov!

Presne 11 minút a 6 sekúnd po opustení Zeme je Saturn V na obežnej dráhe. Jeho skutočná rýchlosť sa od plánovanej odlišovala len o šesťdesiat centimetrov za sekundu! Okolo našej planéty teraz obieha teleso vážiace 127 ton. Najťažšie zariadenie, aké kedy človek poslal do kozmu.

Saturn V bol pritom gigantom, akému sa dodnes nič nevyrovná. Prvý stupeň rakety niesol technické označenie S-IC. Mal dĺžku 42,5 metra a priemer 10,1 metra. Jeho „suchá“ hmotnosť (bez pohonných hmôt) bola 137 ton. Tých mohol natankovať až 2 010 ton, z čoho 700 ton pripadlo na letecký petrolej (kerozín) a zvyšok na okysličovadlo. Tým bol kvapalný kyslík skladovaný pri teplote mínus 183 stupňov Celzia. Pohon prvého stupňa zaisťovala pätica motorov F-1.

Po tom, ako prvý stupeň ukončil vo výške 65 ki- lometrov po 160 sekundách práce svoju činnosť, prišiel na rad druhý stupeň, označovaný S-II. Ten bol o poznanie menší, vážil „len“ 450 ton, z čoho deväťdesiat percent pripadlo na pohonné hmoty (kvapalný vodík a kvapalný kyslík). Stupeň mal dĺžku 25 metrov (priemer rovnaký ako prvý) a poháňala ho pätica motorov J-2. Druhý stupeň pracoval šesť a pol minúty a po jeho vyhorení sa raketa nachádzala vo výške 186 kilometrov.

Ani tieto dva stupne nestačili na to, aby vynášaný náklad (väčšinou kabína s trojčlennou posádkou plus lunárny výsadkový modul) začal lietať na obežnej dráhe. Preto sa dostal k slovu tretí stupeň, S-IVB. Mal dĺžku 17,8 metra a priemer 6,6 metra. Prázdny vážil 11,4 tony a mohlo sa doň natankovať 104,5 tony pohonných hmôt. Tie boli rovnaké ako v druhom stupni, pričom bol použitý aj zhodný motor J-2, avšak iba v jednom exemplári. Stupeň S-IVB naviedol loď na dráhu okolo Zeme a potom ju odosielal aj k Mesiacu, celkovo mohol pracovať 520 sekúnd.

Prvý letový exemplár Saturnu V na štartovacej rampe.

Je 9. november 1967, Saturn V po prvýkrát štartuje.

Výroba raketových motorov F-1 (bez nástavca

dýzy, ktorý menil expanzný pomer z 10 : 1 na

16 : 1 a zvyšoval účinnosť motora).


V tuneloch s priemerom 63,5 centimetra bolo vedené potrubie na prívod kvapalného kyslíka cez nádrž kerozínu.

V nádrži kvapalného kyslíka na prvom stupni Saturnu V boli štyri

valcovité nádrže hélia, pričom každá mala dĺžku 5,5 metra.

MILOVANÝ AJ NENÁVIDENÝ VODÍK

Druhý a tretí stupeň Saturnu V využíval ako pohonné látky

kvapalný kyslík a vodík. O tejto kombinácii uvažovali už Konstantin

Ciolkovskij (1857 – 1935) aj Robert Goddard (1882 – 1945), ale

obaja ju svorne odmietli. Jediný z kozmických pionierov, ktorý ju

vzal na milosť (hoci jedine v teoretických prácach), bol Hermann

Oberth. Príčin odmietania vodíka týmito aj ďalšími priekopníkmi

raketovej techniky bolo niekoľko. Predovšetkým fakt, že je ho

nutné skladovať pri teplote mínus 253 stupňov Celzia. Ak sa

ohreje, veľmi rýchlo expanduje. Preto na jeho skladovanie aj

používanie potrebujete systém na podobné teploty stavaný, plus

veľmi kvalitnú izoláciu nádrží. Navyše, horením vodíka vzniká

plameň s teplotou viac ako 3 000 stupňov Celzia. Tú žiaden

materiál nevydrží a motor je nutné aktívne chladiť (zvyčajne práve

časťou vodíka odoberanou z nádrže), nehovoriac o schopnosti

vodíka difúzne prenikať cez mnoho materiálov (kovy, plasty...),

jeho vysokej reaktívnosti alebo schopnosti meniť vlastnosti

materiálov. Aj „otec“ rakety Saturn V Wernher von Braun ho dlho

odmietal, lebo už v tridsiatych rokoch bol na nemeckej strelnici

Kummersdorf svedkom testov s malým vodíkovým motorom:

„Najväčší dojem na mňa urobili nekonečné úniky vodíka

a ťažkosti pri manipulácii s ním.“ Lenže vodík má aj výhody.

Vďaka vysokej teplote spaľovania a vysokej výtokovej rýchlosti

spalín z motorov má neskutočnú účinnosť. V strohej reči čísel

má vodíkový raketový stupeň nosnosť o 35 až 40 percent vyššiu

v porovnaní s inými palivami. Preto nakoniec manažéri NASA do

Saturnu V kombináciu kvapalný kyslík – vodík presadili. Vyvinutý

motor J-2 mal dĺžku 3,38 metra, priemer 2,1 metra a hmotnosť

1,4 tony. Z J-2 neskôr vznikol motor SSME (Space Shuttle

Main Engine) pre kozmické raketoplány, následne sa mal vrátiť

v podobe modernizovanej verzie J-2X v programe nosičov Ares,

ktorý bol ale zrušený. Teraz sa zdá, že sa comebacku predsa

len dočká, lebo by mal nájsť uplatnenie na hornom stupni EUS

(Exploration Upper Stage) novo vyvíjanej superrakety SLS.

MOTOR, AKÉMU NIET PÁRU

Prvý stupeň Saturnu V niesol päticu motorov F-1. Názov

nemá nič spoločné s pretekmi monopostov formuly 1, to

výrobca (Rocketdyne) svoje motory označoval abecedne.

Na tohto obra tak náhodou vyšlo práve písmeno „F“. F-1 je

dodnes najvýkonnejším používaným jednokomorovým

raketovým motorom vôbec. Jeho vývoj sa uskutočnil v roku

1955 na objednávku amerického letectva (nakoniec ho pre

lunárny program prevzala NASA). Prvé skúšobné zážihy

prebehli už o dva roky neskôr, o ďalšie dva roky neskôr

už bol na testovacom stave kompletný prototyp motora.

Prvý letový exemplár ale uzrel svetlo sveta v roku 1965.

Motor F-1 mal výšku 5,79 metra a maximálny priemer

3,76 metra. Jeho hmotnosť bola 8 353 kilogramov a ťah

6,67 MN na úrovni hladiny mora. V pomere 2,27 : 1 spaľoval

okysličovadlo (kvapalný kyslík) a palivo (kerozín). Uvedené

hodnoty platia pre prvé v praxi použité motory: pretože sa

vývoj nezastavil, dosahovali neskoršie jednotky ešte lepšie

parametre.

Pohľad do spaľovacej komory motora F-1: kvôli stabilite horenia bola vstrekovacia hlava rozdelená priehradkami na trinásť častí.

NASA A PRÍPAD „STRATENÝCH“

LETOV APOLLO 2 A 3

Ak nepočítame skúšobné lety rakiet Sa

turn I s maketami lodí Apollo, tak prvú plno

hodnotnú letovú skúšku v programe cesty

na Mesiac predstavovala misia označovaná

AS-201. Išlo o suborbitálny let uskutočnený

26. februára 1966. Nasledoval ďalší testova

cí let rakety Saturn IB (AS-203) bez nákladu

a potom misia AS-202. Štartovala 25. augus-

ta 1966 a išlo o suborbitálny let lode Apollo,

tentokrát aj so skúškou raketových motorov

servisného modulu. Potom mal prísť prvý pi

lotovaný let Apollo, ktorý bol pracovne ozna

čovaný ako AS-204. Ten mal po dosiahnutí

obežnej dráhy získať označenie Apollo 1.

Zaujímavé je, že astronauti a časť ma

nažmentu NASA presadzovali, aby sa číslovať

začalo už od bezpilotných skúšok. Podobne

to nakoniec bolo aj v programe Gemini: „Jed

notka“ a „Dvojka“ leteli bez posádky, až do

Gemini 3 usadli astronauti. Podľa tejto logi

ky by prvá pilotovaná loď dostala označenie

Apollo 3 alebo Apollo 4 (podľa toho, či by sa

počítal aj test AS-203, ktorý predstavoval iba

skúšku nosiča).

Nakoniec po tragickom požiari získal na

prianie pozostalých test AS-204 predsa len

označenie Apollo 1. Zaujímavé je, že nasledo

vala skúška Apollo 4 (prvý let obrej rakety Sa

turn V aj s loďou Apollo), Apollo 5 (bezpilotný

test lunárneho modulu) a Apollo 6 (druhý let

Saturnu V), ale nikdy neletelo žiadne Apol

lo 2 a 3. V marci 1967 sa totiž objavil návrh,

aby boli misie AS- 201, AS- 202 a AS- 203 do-

datočne premenované na Apollo 1A, 2 a 3. Pre

to nasledujúci let dostal označenie Apollo 4.

K premenovaniu však nikdy nedošlo. Zrejme

preto, že dodatočné označovanie letov iným

spôsobom by doň vnieslo chaos. V programe

Apollo už ale navždy zostala medzera: žiadne

„Apollo 2“ a „Apollo 3“ nikdy neexistovalo –

a žiadna misia takto nebola ani dodatočne

označená.

Medzi tretím stupňom a vlastnou kozmickou loďou

bol ešte riadiaci systém rakety uložený v prístrojovom

prstenci IU s priemerom 6,6 metra, výškou 0,9 metra

a hmotnosťou bezmála 2 tony! Tu sa nachádzal hlavný

počítač IBM, elektrické batérie, navigačné prístroje, ko

munikačná aparatúra a iné. Každú polsekundu odtiaľ bolo

vysielaných na Zem 1 400 údajov o technickom stave jed

notlivých častí rakety.

Podotýkame, že tieto parametre, rovnako ako vyššie

uvedený popis štartu, platili len pre prvý nosič. Saturn V sa

priebežne modernizoval, prakticky každá raketa sa od svojej

predchodkyne líšila. Zvyšoval sa výkon motora, predlžovala

sa doba chodu, menila sa hmotnosť jednotlivých komponentov. A neboli to len kozmetické zmeny: napríklad doba horenia pri prvom stupni sa postupne predĺžila o 20 se- kúnd, čo je viac ako desať percent. Alebo prvý stupeň postupne „schudol“ o deväť ton.

Náklad prvého Saturnu  V  tvorila loď Apollo  4.

Po dvoch obletoch Zeme ju reštart tretieho stupňa nasmeroval na dráhu s hodnotou apogea 18 092 kilo- metrov, z ktorej potom vstúpila do atmosféry rýchlosťou 11,139 km/s. Teda takmer rovnakou ako pri návrate od Mesiaca. Apollo 4 hladko pristálo po lete dlhom 8 hodín 36 minút 59 sekúnd.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.