E-kniha: Dievča, ktoré čítalo v metre (SK) - Christine Féret-Fleury

Dievča, ktoré

čítalo v metre

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.motto.sk

www.albatrosmedia.sk

Christine Féret-Fleury

Dievča, ktoré čítalo v metre – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.

Christine

Féret-Fleury

Christine Féret-Fleury pracovala ja ko

editorka v nakladatelství, v polovi

ně devadesátých let publikovala svou

prvo tinu pro mládež a v roce 1999

první knihu pro dospělé Les vagues

sont douces comme des tigres (Vlny jsou

něžné jako tygři), za niž získala lite

rární cenu Antigone. Od ro ku 2001

je spisovatelkou na volné noze a má

na kontě několik de sítek titulů. Sama

velmi ráda čte, vášnivě si vychutnává

různorodá díla všech možných žánrů.

„Je to, co Soliman chtěl, pro vás tak důle

žité? Nikdy vás nenapadlo, že je to prostě

jenom blázen a my všichni jakbysmet? Vy

si představujete, že snad léčíme duše nebo

že jsme nějací zdravotníci a ošetřovatelé,

co chodí po světě s kufříkem plným medi

kamentů?“

„Totiž...“

Jak mu říct, že ano, že to tak trochu je?

Že nakonec uvěřila, že v tloušťce knih se

skrývají současně všechny nemoci i léky?

Že se tam setkávají zrada, samota, vražda,

šílenství, zuřivost, vše... a že poplakat si

nad tištěnými stránkami dokonce někomu

může zachránit život? Že najít spřízněnou

duši uprostřed krásného afrického románu

nebo korejské pohádky vám pomáhá po

chopit, do jaké míry lidi trápí stejné boles

ti, do jaké míry jsou si podobní... a že je

možné usmát se na sebe, pohladit jeden

druhého, projevit si navzájem uznání –

zkrátka se snažit, abychom si v každoden

ním životě trochu míň ubližovali?

Ale Juliette se bála, že z Léonidasovy

tváře vyčte blahosklonnost, protože tohle

všechno byla psychologie na draka.

A přesto tomu věřila.

Christine Féret-Fleury

Dievča,

ktoré čítalo

v metre

A

k radi čítate vo vani alebo ponad plece

svoj ho suseda vo vlaku, ak nechávate knihy

vo vagónoch, prípadne ich venujte svojej najlepšej

priateľke, ak čítate spolu s celou rodinou alebo

len vo dvojici, ak zbierate knižné záložky, vzácne

vydania alebo brožované výtlačky z antikvariá

tu – vtedy je táto kniha ako stvorená pre vás...

Juliette sa každý deň v tú istú hodinu vezie met

rom po trase číslo šesť. Najradšej zo všetké ho

pozoruje tých, čo okolo nej čítajú. Starú dámu,

zberateľa vzácnych vydaní, študentku matemati

ky, mladé dievča, ktoré sa okolo strany dvestošty

ridsaťsedem vždy rozplače. Zvedavo a s nehou

na nich hľadí, akoby ich čítanie, ich vášne, ich

rôznorodé životy mohli tomu jej – monotónnemu

a predvídateľnému – dodať trocha farby.

To všetko až do dňa, keď sa rozhodne vystúpiť

o dve stanice skôr než zvyčajne a ísť do práce pešo

po neznámej ulici. Jediný krok mimo – a celý

život sa jej zmení.

D

i

ev

č

a

,

m

e

t

re

v

č

í

t

a

l

o

kto

r

é

motto

Obsah

Kapitola 1 ........................................9

Kapitola 2 ......................................14

Kapitola 3 ......................................23

Kapitola 4 ......................................29

Kapitola 5 ......................................35

Kapitola 6 ......................................41

Kapitola 7 ......................................50

Kapitola 8 ......................................56

Kapitola 9 ......................................63

Kapitola 10 ....................................69

K apitol a 11.....................................74

Kapitola 12 ....................................85

Kapitola 13 ....................................91

K apitol a 14 ....................................98

Kapitola 15 ..................................103

K apitola 16 ..................................109

K apitol a 17................................... 116

K apitola 18 ..................................122

K apitola 19 ..................................129

Kapitola 20 ..................................135

Kapitola 21 .................................. 141

Kapitola 22 ..................................14 6

Kapitola 23 ..................................152

Kapitola 24 ..................................158

Kapitola 25 ..................................164

Kapitola 26 ..................................169

Epilóg ...........................................179

Venujem Guillaumovi a Madeleine,

svojim „najdôležitejším dielam“...

A tebe, maličký Robin, ktorý si prišiel na svet,

keď som písala posledné vety tohto románu:

nech ťa knihy, tí „priatelia z papiera“,

verne sprevádzajú,

aby ťa potešovali aj utešovali po celý život!

„Vždy som si predstavoval, že raj

bude akýsi druh knižnice.“

Jorge Luis Borges, Aleph

~ 9 ~

1

Muž v zelenom klobúku nastupoval vždy na Ber

cy, vždy prednými dverami vagóna, a presne o se

demnásť minút vystupoval tými istými dverami

na stanici La Motte-Piquet-Grenelle – v dni, keď sa

stanice, zvonenia a kovové buchnutia pravidelne

striedajú, v dni, keď nebýva mimoriadny nával,

havárie, poplach, štrajk či nútené zastávky z dô

vodu regulácie dopravy. V obyčajné dni. V dni,

keď má človek dojem, že je súčasťou naolejova

nej mašiny, veľkého mechanického telesa, v kto

rom každý, či chce, či nechce, má svoje miesto

a svoju úlohu.

V tie dni sa Juliette, schovaná za slnečnými

okuliarmi v tvare motýľa a vo veľkom šále, kto

rý uplietla stará mama Adrienne v roku 1975 pre

svoju dcéru, v šále dlhom dva a pol metra – ak

meriame presne – vyblednutej modrej farby, akú

majú tie vzdialené kopce v lete o šiestej večer –

a aj to nie hocikde, ale na výšinách Prades, keď

pozeráme smerom na Canigou –, v duchu pýta

la, či je jej existencia na tomto svete dôležitejšia

~ 10 ~

než existencia pavúka, ktorého v to ráno utopila počas sprchovania.

Netešilo ju to: namieriť prúd vody na malé čierne zamatové telíčko, kútikom oka sledovať, ako sa tenučké nožičky splašene zatrepocú a odrazu stiahnu, sledovať, ako sa tvor krúti, ľahučký a nepatrný ako kúsok vlneného vlákna z jej obľúbeného pulóvra, kým ho voda nestiahne do otvoru, ktorý ona ihneď prudko zakryje dlaňou.

Masové vraždy. Každý deň tie pavúky vyliezali, vynárali sa z potrubia po dlhej ceste s neistým začiatkom. Žeby to boli tie isté, ktoré sa po tom, ako boli spláchnuté do nepredstaviteľne temných hĺbok, do tých mestských útrob, pripomínajúcich obrovský rezervoár zapáchajúceho a hmýriaceho sa života, znova povystierali, ožili a dali sa na výstup, takmer vždy odsúdený na neúspech? Juliette, síce znechutená, ale zato vinná vrahyňa, videla samu seba ako neľútostné božstvo – neľútostné, no nesústredené či príliš zaujaté plnením vlastnej misie a súčasne občas strážiace vchod do pekiel.

V čo dúfali tie pavúky, keď už stáli na suchých nôžkach – ak sa to dá vôbec povedať? Na akú cestu sa rozhodli vydať a s akým cieľom? Muž v zelenom klobúku by jej možno vedel dať odpoveď, keby sa ho Juliette odvážila opýtať.

~ 11 ~

Každé ráno si otvoril aktovku, vybral z nej knihu zabalenú do jemného, takmer priesvitného papiera, ktorý tiež hral trochu do zelena, a pomalými, presnými pohybmi knihu rozbalil. Potom medzi dve strany, ktoré už boli oddelené prúžkom z toho istého papiera, strčil prst a pustil sa do čítania.

Názov knihy znel: História hmyzu užitočného pre človeka, zvieratá a umenie, ku ktorej je pripojený dodatok o ničení škodlivého hmyzu.

Pohladkal koženú bodkovanú väzbu aj chrbát ozdobený zlatými pásikmi, kde sa na červenom podklade črtal názov.

Knihu otvoril, priblížil si ju k tvári a s privretými očami ju ovoniaval.

Prečítal dve či tri strany, nie viac – ako taký gurmán, vychutnávajúci kapustu na smotane, ktorú naberá drobnou striebornou lyžičkou. Na tvári sa mu zračil tajuplný a spokojný výraz – taký, aký si fascinovaná Juliette predstavovala v spojení s mačkou Škľabkou z Alice v krajine zázrakov. Vďaka kreslenému filmu.

Spokojný úsmev sa na stanici Cambronne stratil a vystriedal ho výraz sklamania a ľútosti: muž rozložil papier, knihu šuchol do aktovky, zaklapol spony a vstal. Ani jediný raz nepozrel na Juliette, ktorá ho – či už sediac oproti, alebo stojac zavesená na žrdi, ktorú každodenne leštili

~ 12 ~

stovky dlaní v rukaviciach alebo bez nich – hltala očami.

Vzďaľoval sa drobnými krokmi, vystretý, v kabáte pozapínanom až po krk a s klobúkom mierne stiahnutým nad ľavé obočie.

Bez toho klobúka, bez úsmevu, bez aktovky, do ktorej si zatváral svoj poklad, by ho Juliette pravdepodobne nespoznala. Bol to muž, akých je veľa: ani pekný, ani škaredý, ani príťažlivý, ani antipatický. Trochu tučný, neurčitého veku, slovom, ako sa zvyčajne vravieva: akýsi muž.

Muž.

Alebo skôr: čitateľ. – Včela, priadka morušová, kermeš, červec dubový, rak, žižiavky múrové, pľuzgiernik lekársky, pijavice...

– O čom to hovoríš?

Pospevujúca Juliette sa strhla.

– Ach! O nič nejde. Taká detská riekanka... Pokúšala som sa spomenúť si na názvy...

– Prišli mi výsledky o energetickej hospodárnosti bytu na Voltairovom bulvári, – oznamovala Chloé, ktorá ju nepočúvala. – Ty máš ten spis?

Juliette prikývla až po chvíli. Ešte vždy myslela na muža v zelenom klobúku, na hmyz, na pavúky – dnes ráno utopila dva.

– Daj sem. Zaradím ho, – povedala Chloé.

Obrátila sa na otáčacej stoličke, otvorila jeden

~ 13 ~

z priečinkov, ktoré pokrývali celú stenu kancelárie, a vložila doň papiere. Juliette si všimla, že obal má farbu žltú ako moč. Úbohejší už ani nemohol byť. Celá stena, vydutá, s odstávajúcimi menovkami, čo sa na rohoch odliepali, vyzerala, akoby sa už-už mala na ňu zvaliť – ako taká blatová lavína. Juliette privrela oči, predstavovala si čľapot, bubliny plynu, ktoré na povrchu vybuchovali – ten smrad –, a prudko si stlačila nos, aby ovládla nutkanie na vracanie.

– Čo je s tebou? – opýtala sa Chloé.

Juliette pokrčila plecami.

– Si tehotná? – nástojila kolegyňa.

– Ale kdeže. Len si kladiem otázku, ako vôbec môžeš pracovať pri tomto... Tá farba je odporná.

Chloé na ňu prekvapene pozrela.

– Od-por-ná, – zopakovala po slabikách. – Čo to táraš. Už som počula veľa bláznovstiev, ale čosi také ešte nikdy. Sú to iba spisy. Sú škaredé, súhlasím, ale... Určite si v poriadku?

Juliette rytmicky klopkala prstami po stole: Včela, priadka morušová, kermeš, červec dubový, rak, žižiavky múrové, pľuzgiernik lekársky, pijavice...

– V absolútnom, – odpovedala. – Čo zvyčajne čítaš v metre?

~ 14 ~

2

Bola tam jedna stará pani, potom študentka ma

tematiky, milovníčka ornitológie, záhradníčka

a jedna zamilovaná – to si Juliette aspoň mys

lela podľa mierneho vzdychania a drobučkých

slzičiek, čo sa dievčine perlili na mihalniciach,

a podľa toho, že už zhltla tri štvrtiny románu

a že na mnohých miestach boli rohy strán zahnu

té z toho, ako ich opakovane čítala. Na obálke sa

chvíľami ukázal párik v objatí na krvavočerve

nom pozadí či dráždivá čipka podprsenky, hruď

holého muža, kúsok bedier, pokrčená plachta

alebo dva manžetové gombíky, skúpa interpunk

cia názvu podčiarknutého koženým jazdeckým

bičíkom... a slzy, čo sa okolo dvestoštyridsiatej

siedmej strany – Juliette si to overila, nenápad

ne hodiac okom smerom k susedke – tisli mla

dému dievčaťu do očí a potom pomaly stekali

na kraj čeľuste, zatiaľ čo dievčine sa samovoľne

privreli viečka a spontánny vzdych jej nadvihol

okrúhle prsia obtiahnuté priliehavým, no cnost

ným topom.

~ 15 ~

Prečo strana dvestoštyridsaťsedem? pýtala sa v duchu Juliette, pričom pohľadom sledovala roztvorený dáždnik, ktorý bežal po nástupišti stanice Dupleix a chránil pred bočnými nárazmi dažďa celú rodinu, z ktorej videla len nohy: drobné nôžky v hnedom zamate, veľké v džínsoch a jemné v pásikavých pančuchách. Čo sa tam odohrávalo, aké emócie sa tých postáv zmocnili, aký rozvrat, obava sťahujúca hrdlo či záchvat veľkej radosti alebo rezignácie?

Zasnene klopkala končekmi prstov po obálke svojej knihy. Už ju tak často neotvárala, bola príliš zaujatá pozorovaním. Kniha mala vreckový formát, rezba bola fľakatá od kávy, chrbát bol dotrhaný, putovala z jednej tašky do druhej, od veľkej utorkovej – v ten deň Juliette po odchode z práce chodila na nákupy – po malú piatkovú – v piatok chodievala do kina. Pohľadnica zastrčená medzi tridsiatou druhou a tridsiatou treťou stranou sa vyše týždňa nepohla. Bola na nej dedinka, ležiaca nad hnedastými štvorčekmi polí, v pozadí sa týčil kopec. Teraz sa jej spájala so starou dámou, s tou, ktorá listovala vždy v tej istej kuchárskej knihe, pričom sa chvíľami usmievala, akoby jej opisované jedlo pripomenulo niečo veselé z mladosti. Občas knihu zatvorila, položila na ňu ruku bez obrúčky a sústredene hľadela na nákladné člny, plávajúce proti prúdu

~ 16 ~

Seiny, alebo na strechy mokré od dažďa. Text na

obálke bol v taliančine, pod ním bol umiestnený

obrázok a na ňom dve väčšie papriky, okrúhly fe

nikel a hrudka mozzarelly, v ktorej zanechal nôž

s rukoväťou z rohoviny rovný zárez.

Včela, priadka morušová, kermeš, červec dubový, rak,

žižiavky múrové, pľuzgiernik lekársky, pijavice... arti

čoky, pomaranče, paradajky, zelené fazuľky, tekvičky...

zákusky, mäso z jeleňa, pečené raky... Slová-motýliky

poletovali po preplnenom vagóne, kým si nesadli

Juliette na končeky prstov. Juliette ten obraz pri

padal detinský, ale iný jej na um nezišiel. Mimo

chodom, prečo motýliky? Prečo nie svätojánske

mušky, čo istú chvíľu svietia a potom zhasnú?

Kedy videla svätojánske mušky? Vlastne nikdy.

Svätojánskych mušiek niet – obávala sa, že ni

kde. Len v spomienkach na ne. V spomienkach

starej mamy, tej, ktorá jej uplietla šál. A ktorá sa

podobala na starú dámu s kuchárskou knihou,

tá istá biela a pokojná tvár, tie isté trocha hru

bé ruky s krátkymi prstami, no tie starej mame

zdobil jediný prsteň, veľká obrúčka, čo sa kaž

dým rokom čoraz hlbšie zarývala do mäsa, až ho

nenávratne poznačila. Zošúverená fľakatá koža

prekrývala obrúčku, telo pohlcovalo symbol,

v kontakte s ním sa deformovalo. „Svätojánske

mušky,“ vravievala, „to sú hviezdy, čo spadli na

zem. Bola som ešte veľmi malá, do postele ma

~ 17 ~

posielali skoro a večery boli také dlhé! Najmenej

dve hodiny svetlo prenikalo škárami v žalúziách.

Pomaličky sa kĺzalo po koberci, stúpalo nahor

po nohe mojej postele a potom odrazu celkom

hore zažiarila medená guľa. Vedela som, že som

prepásla to najkrajšie, chvíľu, keď sa slnko po

nára do mora, vtedy dostávalo farbu vína, krvi.

A tak som si nočnú košeľu tuho obviazala okolo

drieku, vieš? A zliezla som nadol po viniči. Ako

ozajstná malá opica. A bežala som až na koniec

poľa, tam, odkiaľ sa dalo vidieť more. Potom,

keď už bolo poriadne tma, som sa za budovou,

kde chovali priadku morušovú, hojdala na závo

re, ktorú nechávali vždy otvorenú... A tam som

ich videla. Odrazu len boli tam! Alebo vyšli zo

zeme. Nikdy som sa to nedozvedela. Ticho viseli

vo vzduchu, sedeli na steblách trávy... Ani som

sa nehla, neodvažovala som sa ani len dýchať.

Bola som uprostred tisícov hviezd.“

Metro spomalilo. Sèvres-Lecourbe. Ešte tri sta

nice, no to záviselo od toho, aký bol deň a akú

mala náladu. Kov zavibroval, ozval sa signál. Ju

liette prudko vstala a vyšla dverami vo chvíli,

keď sa už zatvárali. Konček saka sa jej zachy

til medzi dve krídla: prudko ho vytrhla a tro

chu zadychčaná znehybnela na nástupišti, zatiaľ

čo sa vlaková súprava vzďaľovala. Niekoľko po

stáv zababušených do hrubých kabátov sa v si

~ 18 ~

vom ráne ponáhľalo k východu. Kto by sa za

februárového rána len tak pre potešenie prechá

dzal po uliciach a so zaklonenou hlavou pozoro

val oblaky, prípadne zvedavým, dotieravým po

hľadom obdivoval nový butik alebo hrnčiarsku

dielňu? Nikto. Ľudia prechádzali zo svojho dob

re vykúreného bytu do kancelárie, vypili si kávu

a zívajúc začali každodennú robotu, klebety, no

vinky – ako vždy deprimujúce. Medzi stanicou,

na ktorej Juliette každý deň vystupovala, a dve

rami do agentúry bolo treba len prejsť cez uli

cu. Jednoramenné schodisko, kúsok chodníka,

potom naľavo výklad žehliarne, trafiky a stán

ku s kebabmi. V tom trafikovom sa umelý via

nočný stromček, ešte vždy ozdobený girlandami

a mašličkami z ligotavého papiera, začal pokrý

vať prachom. Červená čiapka s bielym brmbol

com, ktorá trónila namiesto hviezdy na jeho vr

cholci, visela ako kus mokrej bielizne.

Juliette chcela vidieť niečo iné. Zamierila

k mape štvrte, umiestnenej na konci stanice. Keď

pôjde prvou ulicou, ktorú má po pravici, a potom

na druhej križovatke zabočí znova doprava, za

berie jej to necelých desať minút. Krátka chôdza

ju zohreje. Dokonca ani nepríde neskoro – takmer

nie. Aj tak agentúru otvára Chloé. To dievča je

až chorobne dochvíľne a pán Bernard, ich šéf,

pred pol desiatou nikdy nechodieva.

~ 19 ~

Juliette sa rýchlym krokom pustila ulicou, no potom sa prinútila spomaliť. Bude sa musieť zbaviť zvyku ponáhľať sa rovno za nosom, s očami upretými na vytýčený cieľ. Nič vzrušujúceho ju nečaká, nič. Fascikle, ktoré treba vypĺňať a usporadúvať, dlhý zoznam nudných úloh, jedna, možno dve obhliadky. Keď sú dni vydarené. Keď si pomyslí, že sama si vybrala také povolanie!

Pre kontakt s ľuďmi, ako upresňovala ponuka, na ktorú odpovedala, kontakt s ľuďmi, áno, zblížiť sa s druhými a vyčítať im z očí, o čom snívajú, po čom túžia, ba ich aj varovať, nájsť pre nich hniezdo, kde si budú môcť plniť svoje sny, kde ustrašení znovu nadobudnú sebadôveru, kde sa deprimovaní znova začnú usmievať na život, kde deti budú rásť chránené pred prisilnými vetrami, lebo tie ubližujú.

Ešte vždy si pamätá na prvú obhliadku s uponá hľaným párikom tridsiatnikov. Skôr než ich zaviedla do domu, ponúkla im kávu, pretože ich chce la lepšie spoznať, zorientovať sa v ich očakávaniach. Oznámila to suverénne, hoci sa v tej chvíli cítila veľmi neistá. Zorientovať sa v ich očakávaniach... Zdalo sa jej, že ten výraz nevy znel najhoršie. Prečítala ho v pokynoch, ktoré od vedenia agentúry dostal každý zamestnanec. Muž však na ňu pozrel, zdvihol obočie a významne

~ 20 ~

si poklepkal po ciferníku na hodinkách. Žena si

prezerala správy na svojom smartfóne, oči ani ne

zdvihla, ani len vtedy, keď kráčala hore po scho

doch, zatiaľ čo Juliette recitovala text z pokynov,

ktorý sa deň predtým naučila naspamäť: kvádro

vý kameň a pôvab v štýle Haussmanna, všimnite

si dlažbu v hale, je reštaurovaná s prihliadnutím

na pôvodný vzor, dokonalý pokoj, máte tu výťah

až na štvrté poschodie, pozrite, aký hrubý kobe

rec pokrýva schody. Mala pocit, akoby jej hlas

prichádzal z veľkej diaľky, bol smiešne ostrý –

ako hlas dievčatka, čo sa hrá na dámu –, ľutova

la samu seba a hrdlo jej zvierala nepochopiteľná

túžba plakať. Dvojica prešla po trojizbovom byte

s oblokmi do dvora tak rýchlo, až sa Juliette za

dýchala, ako sa s nimi snažila udržať krok. Slo

vá ulietali, vrážali do seba: výška stropu, rímsy,

štýlový kozub, mnoho odkladacieho priestoru,

parkety ukladané do tvaru hviezdice, to je veľká

zriedkavosť, možnosť zriadiť si izbu navyše ale

bo pracovňu, ak si postavíte mezanín... Nepo

čúvali ju, nepozerali jeden na druhého, nekládli

nijaké otázky. Hrdinsky sa pokúšala vypytovať:

hráte na klavíri, máte deti alebo...? Odpoveď

nedostala, potkla sa o lúč svetla, čo pretínal za

prášené parkety, jej hlas znel čoraz vzdialenejšie

a tak tenučko, až ho už nikto nemohol počuť: je

veľmi svetlý, slnko už od deviatej ráno, v kuchy

~ 21 ~

ni... Už ich nebolo, bežala za nimi, aby ich chytila. Na ulici podala mužovi navštívenku, no ten si ju len strčil do vrecka, ani na ňu nepozrel.

Vedela, že ich viac neuvidí. Krik čajky priviedol Juliette späť do reality. Zastala a pozrela nahor. Vták s rozprestretými krídlami opisoval kruhy nad jej hlavou. Nízky mrak sa presunul pod čajku a zobák aj telo vtáka sa stratili. Ostali iba končeky krídel a škrekot, ozývajúci sa medzi vysokými múrmi. Odrazu stíchol. Náraz vetra šľahol mladú ženu do tváre, až sa zapotácala. Rozčarovane sa poobzerala dookola. Ulica bola ponurá, pustá, lemovaná domami, z ktorých sa – v miestach poznačených stopami po vlhkosti – olupovala omietka. Čo tu hľadá? Striaslo ju, nos si zaryla do hrubého šálu a znova vykročila.

– Zaida!!!

Volanie prišlo odkiaľsi z veľkej výšky, ale bežiace dievčatko si ho nevšímalo. Pružne a rýchlo sa prešuchlo medzi Juliettinými nohami a preplneným smetiakom, z ktorého trčali plasty, určené na recyklovanie, vzpriamilo sa a ďalej skackalo na krehkých nôžkach po šmykľavej ceste. Juliette sa obrátila a hľadela na vzďaľujúce sa dievčatko, jeho poskakujúcu sukničku, malý trávovozelený svetrík, dva tancujúce vrkôčiky... a zrak jej padol

~ 22 ~

na vysokú zhrdzavenú kovovú bránu, ktorú kni

ha – jedna kniha – držala pootvorenú.

Na bráne – celkom ako vo filme z vojnových

rokov, povedala si Juliette v duchu – glazúrova

ná kovová tabuľa veľkými modrými písmenami

ohlasovala: Knihy bez hraníc.

~ 23 ~

3

Juliette prešla ešte tri kroky, vystrela ruku a po

hladila strany zvlnené od vlhka. Končekom ja

zyka si prešla po hornej pere. Pohľad na knihu

uväznenú medzi dvoma kovovými platňami ju

zabolel ešte väčšmi než topenie pavúkov. Jem

ne sa oprela plecom o krídlo brány a potisla ho.

Kniha skĺzla o kúsok nižšie. Juliette ju zachytila

a opierajúc sa o bránu knihu otvorila a priložila

si ju k tvári.

Vždy rada ovoniavala knihy, aby zistila, čím

sú cítiť, najmä ak ich kúpila z druhej ruky – nové

knihy tiež rozlične voňali, to záviselo od použi

tého papiera a lepu, ale nič nevraveli o rukách,

čo ich držali, o domoch, ktoré ich chránili. Ešte

im chýbal vlastný príbeh, celkom iný ako ten,

o ktorom rozprávali, príbeh osobitý, rozvláčny,

tajný. Niektoré bolo cítiť plesňou, iné si medzi

stranami zachovali odolnú stopu po karí, čaji či

vysušených lupienkoch kvetov. Mastný fľak za

špinil aj nasledujúce strany, dlhé steblo trávy, celé

letné popoludnie slúžiace ako záložka, sa zmeni

~ 24 ~

lo na prach; podčiarknuté vety alebo poznámky na kraji vytvárali čosi ako intímny denník, náčrt životopisu. Niekedy svedectvo nevôle, nejakého rozchodu.

Táto bola cítiť ulicou – zmesou hrdze a dymu, guána a spálených pneumatík. Ale tiež – čo bolo prekvapujúce – mentolom. Keď ju otvorila, vypadli z nej stonky a vôňa zosilnela.

– Zaida!

Znova volanie, cupot. Juliette zacítila, ako do nej narazilo drobné vlhké telíčko.

– Prepáčte, pani!

Nečakane vážny detský hlas vyjadroval prekvapenie. Juliette sklopila zrak a stretla sa s pohľadom hnedých, takých tmavých očí, akoby sa ich zreničky rozšírili na rozmery dúhoviek.

– Ja tu bývam, – povedalo dievčatko. – Môžem vojsť?

Juliette zamrmlala:

– Samozrejme.

Nešikovne ustúpila nabok a ťažké krídlo brány sa začalo zatvárať. Dievčatko ho potislo oboma rukami.

– Práve preto tam otec vždy necháva nejakú knihu, – vysvetľovalo trpezlivo. – Kľučka sa mi ťažko otvára.

– Ale prečo knihu?

Otázka vyznela ako výčitka. Juliette pocíti

~ 25 ~

la, že sa červená, čo sa jej už dávno neprihodilo – hlavne nie pred takýmto desaťročným vrabčiatkom.

Zaida – aké pekné meno – pokrčila plecami.

– Ach, ale nie normálnu... Vraví, že sú to kukučky. Je to smiešne, však? Ako vtáky. Sú zle zviazané, niektoré strany sa po tri alebo štyri opakujú, chápeš? Nedajú sa čítať. Teda... nie celkom. Ukáž túto.

Dieťa natiahlo krk, zatvorilo oči a vtiahlo nosom vzduch.

– Túto som skúsila. Je to hlúpy príbeh: dievča stretne chlapca, nenávidí ho a potom ho zas miluje, ale potom zasa on nenávidí ju a... Tak ma to nudilo, že som do knihy nastrkala lístočky mäty, nech aspoň pekne vonia.

– To bol dobrý nápad, – jemne poznamenala Juliette.

– Chceš vojsť? Patríš k roznášačom? Nikdy som ťa nevidela.

Roznášači! Mladá žena pokrútila hlavou. Aj toto slovo v nej vyvolalo predstavu čiernobieleho filmu: nejasné zohnuté postavy odbojárov utekajú tunelom alebo popod ostnatý drôt, mladé dievčatá na bicykloch a s letákmi v taškách sa s predstieranou nevinnosťou usmievajú na nemeckého vojaka s akousi sivozelenou miskou na hlave. Obrazy, aké stokrát videla v ki

~ 26 ~

ne či v televízii, také familiárne, bežné, až človek chvíľami zabudol na hrôzu, ktorá sa v nich skrývala.

– Takže sa k nim chceš pridať? – pokračovala Zaida. – Je to jednoduché. Poď, ideme za mojím otcom.

Juliette znova odmietavo pokrútila hlavou. Potom jej zrak prešiel z malého dievčatka späť na tajomný, no pritom jednoduchý nápis na plakete – knihy nepoznajú ani limity, ani hranice, okrem niektorých jazykových, to je jasné... Tak prečo...?

Cítila, že jej myšlienky vypadávajú, a pritom vedela, že hodiny nestoja, že treba odísť, opustiť túto ulicu, čo najrýchlejšie sa vrátiť do neónového osvetlenia svojej kancelárie v zadnej časti agentúry, k vôni zaprášených spisov majetky – aktíva a spisov klienti, k nekonečnému táraniu Chloé a kašľu pána Bernarda, vlhkému alebo suchému, čo záviselo od ročného obdobia, a k štvrtej návšteve penzistov, ktorí sa nevedia rozhodnúť medzi vilkou v Milly-la-Forêt a dvojizbovým bytom pri Talianskej bráne.

– Poď, – zopakovala Zaida rozhodným hlasom.

Vzala Juliette za ruku a vtiahla ju do dvora, potom pozorne vložila knihu späť do pootvorenej brány.

~ 27 ~

– Tam vzadu je pracovňa so sklenými dverami. Stačí, keď zaklopeš. Ja idem hore.

– Nejdeš do školy? – mimovoľne sa opýtala Juliette.

– V mojej triede je jeden prípad kiahní, – dôležito odpovedalo dieťa. – Všetkých nás poslali domov, otcovi nesiem aj správu. Neveríš mi?

Drobná okrúhla tvárička sa znepokojene zmŕštila. Medzi perami sa ukázala špička jazyka, ružová a hladká ako kvet z marcipánu.

– Pravdaže ti verím.

– Tak potom je to v poriadku. Keď vy ste všetci takí nedôverčiví... – uzavrela, pokrčiac plecami.

Jediným skokom sa zvrtla a vrkoče na pleciach jej znova poskočili. Vlasy mala husté, hnedé a v miestach, kde ich hladili svetelné lúče, boli farby medu; každý vrkoč bol taký hrubý ako jej jemné zápästie.

Bežala nahor po stupňoch kovového schodišťa, ktoré viedlo do dlhej chodby, ťahajúcej sa celým prvým poschodím budovy – nepochybne bývalej továrne –, a Juliette sa zatiaľ neistými krokmi blížila k označeným dverám. Nebolo jej celkom jasné, prečo šla za dievčatkom a prečo poslúchla jeho príkaz – keď o tom porozmýšľala, bol to príkaz. Alebo rada? V každom prípade bolo vrcholne nerozumné podriadiť sa; už meš

~ 28 ~

kala, vedela to, nemusela sa pozerať na hodinky. Teraz jej drobný dáždik jemne šibal do tváre, čo ju hnalo nájsť teplo, dočasný úkryt... Vlastne, dnes ráno ju nečakala nijaká súrna robota... Mohla predstierať, že sa jej pokazila práčka, tá už niekoľko mesiacov javila príznaky konca. Obšírne o tom hovorila aj pánu Bernardovi, ktorý ju informoval o rozličných modeloch, trval na nemeckých značkách, tie sú naozaj spoľahlivé, ba dokonca jej navrhol, že ju v sobotu zavedie do obchodu, ktorý pozná, presnejšie: pozná tamojšieho vedúceho – je to vzdialený bratanec, slušný človek, ten jej dobre poradí.

Sklo na dverách sa ligotalo, odrážal sa v ňom kus neba – ale vzadu v miestnosti bola zapálená lampa.

Juliette zdvihla ruku a zaklopala.