Cristiano Ronaldo: cesta na vrchol - Michael Part

Cristiano Ronaldo:
cesta na vrchol
Aj v tlačenej verzii
Objednať si môžete na stránke
www.albatrosmedia.sk
Michael Part
Cristiano Ronaldo: cesta na vrchol – e-kniha
Copyright © Albatros Media a. s., 2016
Všetky práva sú vyhradené.
Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať
bez písomného súhlasu majiteľov práv





Michael Part
CRISTIANO RONALDO: CESTA NA VRCHOL










CRISTIANO
RONALDO
CESTA NA VRCHOL
MICHAEL PART










Táto kniha je venovaná autorovej sestre Tane, bratovi
Brianovi a Patrickovi Hasburghovi za odborné vedenie
a inšpiráciu. Osobitné poďakovanie patrí Yonatanovi
Ginsbergovi za jeho prínos pri vzniku tejto publikácie.
Jeho hlboké znalosti istej krásnej hry a láska k nej boli
neoceniteľné.










9
KAPITOLA 1
CRISTIANO RONALDO DOS SANTOS AVEIRO si opláchol tvár
trochou vody. Pozrel sa na seba do zrkadla a uškrnul
sa. Zhlboka sa nadýchol. Toto bol jeho deň.
Vonku, na Paseo de la Castellana v Madride, bola
pozdĺž štadióna Santiaga Bernabéua hustá
premávka. Bolo 6. júla 2009 a  fanúšikovia čakali celé
hodiny, aby získali miesta na  udalosť dňa. Všetkých
82 000 sedadiel štadióna sa rýchlo zaplnilo. Tí, ktorí
sa nedostali dnu, sledovali tú slávu na 
veľkoplošných obrazovkách mimo štadióna.
Ľudia boli oblečení v  bielych dresoch
futbalového klubu Real Madrid. Jeden z najlepších hráčov
sveta sa konečne pripojil k ich tímu.





MICHAEL PART
10
Prednú stranu dresu zaveseného v  jeho skrinke
zdobil slávny znak Realu Madrid. Na  chrbte mal
číslo 9. Ako dlho o tejto chvíli sníval? Nepamätal si
dobu, kedy by netúžil hrať za  Real Madrid. Už keď
vyrastal, hovorieval, že zaň chce hrať, a všetci na to
vždy: „Kto by nechcel?“
Poobzeral sa okolo seba. Štadión Santiaga Ber -
nabéua. Konečne bol vnútri. S  nezmazateľným
úsmevom na perách Cristiano zatvoril oči a znova
sa zhlboka nadýchol. O chvíľu vyvolajú jeho meno
a on prejde trávnikom a vybehne na pódium. To je
všetko, čo bude treba urobiť. Vystúpiť po schodoch
a  povedať, čo je nevyhnutné. Potriasť niekoľkým
ľuďom rukou a  nechať sa párkrát odfotiť. Na 
objektívy bol zvyknutý, ale toto bolo iné. Toto bol
jeho celoživotný sen, ktorý sa práve stával
skutočnosťou.
Lenže sa bál, že ho premôže nervozita. Otočil sa
chrbtom k  svojej novej skrinke. Vnútri visela kopa
retiazok s  krížikom. Mal ich celú zbierku, ale tieto
boli jeho najobľúbenejšie. Pomaly bol čas ísť.
Cesta na štadión viedla z klubovej kabíny
po schodoch dolu, cez krátku chodbu a  hore po  modrom
oceľovom schodisku. Len čo vošiel do chodby, začul





CRISTIANO RONALDO: CESTA NA VRCHOL
skandovanie davu. Keď sa dostal k  modrým
schodom, bol už rev ohlušujúci.
Toto bol jeho debut a tí, ktorí Realu Madrid
velili, chceli, aby bol čo najnapínavejší. Pod schodmi
to znelo, ako by na  štadióne boli všetci obyvatelia
Madridu.
Zostával v  tieni a  naposledy sa poriadne
nadýchol. Potom začal zdolávať schody ako priečky
rebríka. Srdce sa mu rozbehlo ako splašené, keď
na  pódiu zazrel najúžasnejšieho hráča, akého kedy
Madrid zažil, Alfreda di Stéfana. Blonďavý šíp!
A  hneď vedľa neho jeden z  najlepších futbalových
hráčov všetkých čias, samotná Čierna perla Eusébio
– portugalská legenda, ktorú mnohí prirovnávali
k  Pelému. Boli tu, jeho hrdinovia, čakali na  neho.
Bolo to neskutočné.
Veď bol iba chudobným chlapcom, ktorý sa
naučil všetko o krásnej hre v uliciach Madeiry. Ako sa
dostal až sem? Ako vystúpil na  vrchol futbalového
sveta? Zatvoril oči a znova uvidel ostrov svojho
detstva: rozbité ulice, chudobné štvrte a  futbalové
ihriská. Cítil, ako sa k nemu vracia detstvo. Jeho prvá
spomienka sa viazala ku kostolu. A  na  sebe mal
modrú a bielu.





12
KAPITOLA 2
CTIHODNÝ OTEC ANTONIO RODRIGUEZ REBOLA sa pozrel
na  zoznam krstených na  daný deň. Všetky mená
už boli odškrtnuté, až na jedno. Pre kostol v Sante
Antóniu, situovaný vysoko na  kopci, to bol rušný
deň a  chlapec Aveirovcov, Cristiano Ronaldo, bol
posledným čakateľom. Kňaz už by najradšej šiel
domov. Pozrel na matku, Mariu Dolores Aveirovú,
jej deti a  sestru, všetky usadené na  jednej z 
predných drevených lavíc. Nádoba na  svätenú vodu
bola vytesaná z  mramoru tak, aby predstavovala
anjela držiaceho otvorenú morskú lastúru,
naplnenú posvätenou tekutinou. Doloresina sestra si
v krstiteľnici namočila dva prsty a hravo nimi
poCRISTIANO RONALDO: CESTA NA VRCHOL
13
šimrala Dolores na tvári. Obe sa tomu zachichotali.
Maličký Cristiano Ronaldo spinkal ako... nuž, ako
batoľa.
Otec Rebola si vyhrnul rukáv a  skontroloval
hodinky. Krst mal začať o šiestej večer. Boli už dve
minúty po šiestej a José Dinis, Cristianov otec, ešte
nedorazil. Ani po  Fernãovi de Sousovi,
Cristianovom kmotrovi, nebolo ani chýru, ani slychu. Dolo -
res cítila, ako sa do  nej prepaľujú oči ctihodného
otca. Vedela, kde jej manžel a  Cristianov kmotor
sú, a tiež vedela, že s tým nič nenarobí.
Neďaleko kostola na  ihrisku klubu Andorinha
práve končil zápas medzi Andorinhou a  Ribeirou
Bravou. Kapitán tímu, José Fernão Barros de Sousa,
Cristianov kmotor, bol na  ihrisku. José Dinis, otec
malého chlapca, bol tímový kustód. Sedel na lavičke
a sledoval hodinky – už teraz synove krstiny
nestíhali, ale čo mohol robiť? Zápas sa začal o pol hodiny
neskôr. Len dúfal, že rozhodca hru veľmi
nenadstaví, a modlil sa k bohu, aby kňaz počkal.
Ctihodný otec Rebola došiel k Dolores. Tá podľa
jeho výrazu usúdila, že je nervózny, a tak sa
usmiala, aby sa pokúsila uvoľniť napätie.
„Dúfam, že sú váš manžel aj kmotor na ceste.“





MICHAEL PART
14
„Mali by tu byť každú chvíľu,“ riekla. A  dúfala,
že sa kňaz nespýta, čo ich zdržalo. Nie každý
obyvateľ ostrova Madeira bol taký posadnutý futbalom
ako jej rodina. Doloresina sestra sa pozrela
na svojho ročného spiaceho synovca. „Cristiano je
trpezlivý,“ poznamenala.
Ctihodný otec ju začul a  tiež sa na  chlapca
pozrel. „Voláte ho Cristiano?“ spýtal sa.
„Jeho celé meno je Cristiano Ronaldo,“ vyhlásila
Dolores pyšne. „Ronaldo. Po Ronaldovi Reaganovi.“
„Po tom americkom prezidentovi?“ začudoval sa
kňaz.
„Áno, ale predtým, než sa stal prezidentom,
bol slávnym hercom,“ pripomenula mu Dolores.
„Máme ho veľmi radi.“
Otec sa poškrabal na  hlave. Dobre vedel, že než
sa stal politikom, bol americký prezident hercom.
Dolores sa usmiala. „Milujeme všetky jeho filmy.
Keď sa na ne pozeráme, sme šťastní.“
Kňaz sa usmial. „Cristiano Ronaldo,“ zahĺbal sa.
„Budúci prezident? Alebo azda dokonca filmová
hviezda?“
Ženy sa zachichotali.
Presne o pol siedmej zapískali gumy Fernãovho





CRISTIANO RONALDO: CESTA NA VRCHOL
15
auta na  malom špinavom parkovisku pri kostole.
Vystúpili z  neho José Dinis s  Fernãom a  ponáhľali
sa dnu. Pritom si uťahovali kravaty, navliekali saká
a zastrkávali biele košele cez modro-biele dresy
Andorinhy. Obaja muži sa s  rešpektom zastavili pri
dverách. José Dinis si uhladil vlasy, potom sa zavesil
do Fernãa a zaviedol ich do kostola.
Krst Cristiana Ronalda dos Santos Aveira
prebehol bez jedinej prekážky. Ctihodný otec Rebola si
zhlboka vydýchol. Cristiano ani nepípol. Keď bolo
po všetkom, nastal čas na fotografovanie. Hoci otec
Rebola s  istotou očakával, že pán a  pani Aveirovci
oblečú pre túto výnimočnú príležitosť malého
Cristiana do  krstného rúcha, nebol ani trochu
prekvapený, keď José Dinis trval na  tom, že sa jeho syn
bude fotografovať v klubových farbách Clube de
Futebol Andorinha de Santo António.
Dolores batoľa posadila, rýchlo mu navliekla bie -
le topánočky, s  pomocou sestry mu nasadila zlaté
náramky na zápästie, zlatý prsteň a krížik
na retiazke okolo krku.
Kostolný fotograf bol prichystaný stlačiť spúšť.
„Pripravení?“ spýtal sa. „Raz... dva... tri...“
Cristiano Ronaldo otočil hlavu k objektívu,
tmaMICHAEL PART
vé oči mal dokorán a zahľadel sa priamo
do hľadáčika, akoby to robil už tisíckrát. Akoby vedel, čo má
robiť. Fotograf ich vyfotil a všetci si zatlieskali.





17
KAPITOLA 3
DOM AVEIROVCOV BOL TAKÝ MALÝ, že José Dinis umiestnil
práčku na  strechu. Vždy hovorieval, že ich
práčovňa má ten najlepší výhľad na celej Madeire.
Päťročný Cristiano zdieľal dom s  matkou Dolores, otcom
Josém Dinisom, dvoma sestrami, Elmou a  Katiou,
a s bratom Hugom. Tí všetci spoločne žili na svahoch
Santa Antónia vo Funchale, hlavnom meste Madeiry.
Rodičia spali v jednej izbe a štyri deti v druhej.
Jediné svetlo do malého trojizbového domova dopadalo
oknami, teda okrem toho, ktoré dovnútra prenikalo
zhruba desiatkou dier v strope. Na ich opravu
nemali dosť peňazí. Tretiu izbu zdieľala celá rodina. Mali
aj kúpeľňu – veľkú ako komora.





MICHAEL PART
18
Cristiano sedel na  verande a  sledoval chlapcov
prechádzajúcich okolo ich domu hore k  ulici
Lombinho. Vedel, že idú hrať futbal, pretože jeden z nich
vždy niesol v podpazuší loptu a všetci sa pýšili
dresmi svojich obľúbených tímov. Rua Quinta Falcão
bola strmá. Deti, ktoré si na nej kopali pred domom,
sa vždy naháňali za  loptou z  kopca. Museli sa
naučiť byť rýchle, inak skončili v polovici dlhého svahu
skôr, než loptu dobehli. Starší chlapci preto radšej
hrali až hore na Caminho do Lombinho, hneď vedľa
futbalového ihriska Marítima, kde bola rovina.
Marítimo malo prvoligový mančaft, jeden
z dvoch najlepších na ostrove. Bol to
najobľúbenejší klub Josého Dinisa. Tým druhým prvoligovým
tímom na  ostrove bol Nacional, čo bol obľúbený
futbalový tím Cristianovej matky. Tá tiež fandila
Sportingu Lisabon, jednému z  najlepších klubov
Portugalska. Keď proti sebe nastúpili dva miestne
prvoligové tímy v zápase prezývanom derby
Madeiry, u Aveirovcov vždy bola trochu napätá atmosféra.
V piatich rokoch už bol Cristiano s otcom
na mnohých zápasoch. Futbal pre neho znamenal všetko.
Cristiano z domu zacítil vôňu pripravovanej
večere a  jeho žalúdok zareagoval. Chlapci, ktorí šli





CRISTIANO RONALDO: CESTA NA VRCHOL
19
okolo, mu zamávali. Ten, ktorý držal loptu, si ju
pustil na  nohu a  ležérne si ju kopol späť do  rúk.
A potom ešte raz.
Cristiano vyskočil na nohy. „Ja chcem hrať!“
zakričal a vybehol na ulicu.
Chlapci sa zasmiali. Adelino, ten s loptou, ho
odstrčil. „Si veľmi malý!“ okríkol ho. „Musíš mať
aspoň šesť!“ skríkol naňho ďalší z  chlapcov a  zvyšok
sa znova zasmial. Ich smiech sa postupne vytrácal,
keď šplhali hore ulicou.
Sklamaný Cristiano dupal späť na  verandu, kde
nahnevane kopol do  múra. „Nie som veľmi malý!
Mám skoro šesť!“ hneval sa a  znova nakopol múr.
Chvíľu o  tom premýšľal, ale potom sa posadil,
vyzul si topánky a  vyzliekol ponožky, ktoré skrčil
do  guľôčky. Vstal, pustil provizórnu loptu dolu
a zľahka do nej klepol priehlavkom, takže ju vykopol
a chytil končekmi prstov. Tak isto ako starší chlapci.
Robieval to často. Skúšal to, kým to nebolo
zakaždým dokonalé, aj so zavretými očami.
Za sebou začul hvizd. Prudko sa otočil. Jeho otec
práve kráčal ulicou smerom od  Andorinhy. José
Dinis mu zamával, pustil tašku s dresmi a doširoka
roztiahol paže ako ohromný orol krídla.





MICHAEL PART
20
„Ocko!“ vykríkol Cristiano a vyrazil z kopca, aby
mu vletel do  náručia. Keď k  nemu dorazil, nechal
otca, aby ho zoširoka objal. Neexistoval lepší pocit,
ako byť zabalený v  otcovom náručí. José Dinis si
pritisol mladšieho syna k  hrudi a  potom sa pozrel
na jeho bosé nohy.
„Kde máš topánky?“
„Na  verande,“ odpovedal Cristiano a  ukázal
smerom k ich domu.
„Zasa hráš futbal s  ponožkami?“ spýtal sa José
Dinis s úsmevom.
Cristiano sa k otcovi pritisol ešte viac. „Tú loptu
od teba som stratil,“ riekol. „Kopol som do nej moc
a ona sa mi skotúľala z kopca.“
„No, ale to si ju mal dohoniť!“ napovedal mu otec
rozjarene.
„Ja som za  ňou bežal!“ tvrdil Cristiano. „Ale
zmizla mi v  kroví. Myslím, že sa skotúľala z  útesu
a spadla do oceánu.“
José Dinis sa zasmial a  roztvoril synove paže.
Potom povolil sťahovaciu šnúrku na  taške s 
futbalovým vybavením, siahol dnu a  vytiahol okopanú
loptu. „Tá je pre teba,“ povedal vážne a  podal ju
Cristianovi. „Tentoraz ju skús hneď nestratiť.“





CRISTIANO RONALDO: CESTA NA VRCHOL
21
Cristiano stuhol a vyvalil oči. „Ty si mi dal novú
loptu,“ zašepkal so zbožnou úctou.
„Áno, ako novú, Cristiano,“ odvetil otec.
Cristiano prevracal loptu v  rukách a  pozorne si
prezeral každý jej štvorcový centimeter. „Naozaj je
moja?“
„Nie, doniesol som ju tomu chlapcovi, čo býva
dole na ulici,“ doberal si ho José Dinis.
„Čože?!“ zvolal Cristiano a rozplakal sa.
José Dinis sa cítil hrozne. „Prestaň! Cristiano!
Neplač. No tak,“ chlácholil ho a znova ho objal. „Iba
som si robil srandu!“
Cristiano zdvihol k  otcovi uplakané oči. Z  úst
mu ušlo vzlykavé zachichotanie, zaboril tvár
do otcovho prepoteného trička a utrel si doň nos.
„No počkaj!“ ohradil sa José Dinis, keď si všimol,
čo syn urobil.
Cristiano sa zvonivo zasmial a  prášil späť hore
k ich domu, na verandu ktorého práve vyšla
Dolores.
„Mami, pozri!“ zavolal Cristiano a  ukazoval jej
loptu, ktorú mu práve venoval otec. Pokúsila sa
vziať mu ju z ruky, ale on uhol. „Tá je moja! Zožeň
si svoju vlastnú!“





MICHAEL PART
22
Dolores sa zasmiala. „Ale najskôr si zjeme
večeru. Je na stole a chladne!“ pripomenula mu
a popoháňala ho späť domov.
Cristiano odložil vidličku. „Už nemôžem.“ Všetci
sa pozreli na  jeho tanier, ktorý bol stále plný
jedla. Dolores uvarila bacalhau, tradičné portugalské
jedlo z nasolenej tresky, zemiakov a miešaných
vajec. Lenže tento týždeň si nemohli dovoliť tresku,
takže mali bacalhau bez ryby, a  hoci mal Cristian
ešte len päť, vedel, keď pred neho postavili tanier
plný zeleniny.
José Dinis sedel na  jednom čele stola a 
Dolores na  druhom. Štyri deti boli usadené okolo, dve
na každej strane. Cristiano mal svoje miesto vedľa
otca.
„Už si dojedol?“ spýtala sa Dolores s nehybným
výrazom na tvári a strelila pohľadom po manželovi.
Cristiano horlivo zakýval hlavou. Pod stolom si
nohou pridržiaval novú loptu.
„Ak sa chceš hrať,“ začal José Dinis, zatiaľ čo
prežúval poriadne sústo, „potrebuješ energiu. Tú
nedostaneš zo vzduchu, vieš? Získaš ju, keď zješ tú
zeleninu.“





CRISTIANO RONALDO: CESTA NA VRCHOL
23
„Zjedz pár zemiakov, trochu vajec a vypi všetko
mlieko,“ povedala Dolores.
Cristiano poslúchol a  nabral si do  úst vajíčka
aj zemiaky. Potom ešte raz. Vedel počítať a vedel,
čo znamená pár, a tak sa mu líca čoskoro naplnili
ako škrečkovi. Mal také plné ústa, že sotva
dokázal žuť.
Katia sa snažila, aby sa nesmiala, ale nedokázala
i  pomôcť a  musela sa na  mladšieho brata pozerať,
lenže zakaždým, keď to urobila, vyprskla od 
smiechu. A  keď sa začala smiať, postihlo to aj Elmu
a Huga. Dolores sa radšej pozerala inam a José
Dinis sa tiež pousmial. S  týmto sa teda nikdy nudiť
nebudeme, pomyslel si.
„Tak dobre. Bež sa hrať,“ riekol.
Vo chvíli, keď otec povedal „bež“, bol už
Cristiano vonku z dverí aj s loptou v ruke.
„Túto nestrať!“ volal za ním José Dinis, ktorý mu
bol v pätách. Keď sa dostal na ulicu, bol už Cristiano
v polovici bloku do kopca. Robil kľučky
a predkopával si loptu najskôr pravou a  potom ľavou nohou.
Bol rýchlejší ako akýkoľvek iný päťročný chlapec,
ktorého kedy José videl. A tiež vedel napodobňovať.
Aj keď si Aveirovci nemohli dovoliť vlastný
televíMICHAEL PART
24
zor, vždy sa našli nejakí susedia, ktorí ich pozvali
na  sledovanie futbalového zápasu. Po  zápase
Cristiano nikdy nesklamal a  hneď nasledujúci deň si
osvojil pohyby, ktoré v ňom videl.
Len čo Cristiano zmizol v  kopci za  zákrutou,
začal ho José stíhať. Keď Cristiano zahol na  ulicu
Lombinho, kde sa zišli starší chlapci na pouličný
zápas, konečne ho dobehol, ale držal sa späť, aby ho
syn nevidel.
Chlapci si postavili bránky z  odpadkových košov.
Práve sa chystali začať. Než aby ich sledoval, postavil
si Cristiano loptu a kopnutím ju vyslal nad hlavy detí.
Lopta sa odrazila od jedného z košov, pričom ho
prevrátila, a  zvoľna sa vkotúľala do  provizórnej bránky.
Cristiano zdvihol obe ruky nad hlavu a  s 
neskrývanou radosťou sa rozbehol ulicou.
Starší chlapci chvíľu zarazene pozerali a  potom
sa rozosmiali. Takisto aj José Dinis na svojom
skrytom stanovišti. Cristiano vbehol rovno do  bránky
a zdvihol loptu. Potom sa vydal naspäť okolo
chlapcov. Keď došiel k Adelinovi, chlapcovi, ktorý sa mu
predtým posmieval, víťazoslávne sa naňho uškrnul.
Potom mašíroval späť z  kopca smerom k  domovu.
José Dinis sa k nemu pripojil a Cristiano sa naňho





CRISTIANO RONALDO: CESTA NA VRCHOL
zaškeril: „Vďaka za  loptu, ocko,“ riekol. A  pretože
bol na svoj vek vysoký, chytil ho otec okolo ramien
a  pyšne ho stisol. „Pekná strela,“ pochválil ho
nevzrušene, pretože predstieral, že ho to zas tak veľmi
neohromilo.
„Vďaka,“ odvetil Cristiano s vážnou tvárou.
Chvíľu šli ďalej v tichosti, ale potom to José Dinis
nevydržal: „Čo si to nahováram?“ napomenul sa.
„Bola to parádna delovka!“ A zovrel syna o niečo
pevnejšie.





26
KAPITOLA 4
JEDNÉHO JARNÉHO DŇA po  tom, ako Cristiano
dosiahol šesť rokov, ležal natiahnutý na  posteli a 
nohami žongloval s loptou. Počul, ako sa mama s otcom
v kuchyni hádajú. Otec sa znova opil. Blížila sa
večera a mama varila. Vždy sa hádali o peniaze. Mama
prosila otca, aby prestal piť. Väčšinu peňazí, ktoré
zarobil ako záhradník a tímový kustód, utratil
za alkohol. Mamina výplata padla na jedlo a platenie
účtov – lenže to nikdy nestačilo. Pracovala od  úsvitu
do  súmraku, varila a  upratovala domy iných ľudí.
Pracovala tvrdo a robila všetko, čo bolo v jej silách,
aby svojej rodine dala maximum. Ale otec si
nedokázal pomôcť.





CRISTIANO RONALDO: CESTA NA VRCHOL
27
Sľuboval, že prestane piť, ale nikdy svoj sľub
nedodržal. Bolo to smutné. Keď pil, vyzeral hrozne
a Cristiano to nenávidel. Kedykoľvek sa na opitého
otca pozrel, vedel, že nie je sám sebou. Ale
miloval ho a dúfal, že sa svojho zlozvyku zbaví. Hoci bol
malý, uvedomoval si, že pitie škodí otcovmu
zdraviu. Videl v otcových očiach zúfalstvo a sám sa cítil
bezmocný a zmätený, pretože mu nemohol pomôcť.
V  duchu si prisahal, že sa alkoholu v  živote ani
nedotkne. Že si nedá jediný pohárik. Ani kvapku.
Ni kdy.
Taktiež nenávidel chudobu. Ale vedel, že sa z nej
dá uniknúť. Hoci nikdy netrpeli hladom, vedel, že
existujú ľudia, ktorí majú jedla viac než dosť a nikdy
si nemusia robiť starosti, že budú mať prázdny
žalúdok. Že jedia všetko, čo majú radi, a kedy sa im
zachce. Že spia vo veľkých posteliach vo veľkých domoch,
do  ktorých dokonca nezateká. Musela existovať
nejaká úniková cesta. Ale aká? Keď videl, ako jeho
rodičia, brat a sestry trpia, dostal ohromný nápad.
Prisahal si, že až vyrastie, všetko to zmení. Všetci budú
mať nádherné domovy. Mama a otec budú spokojní
a prestanú sa hádať. Otec sa zbaví problémov s pitím
a bude konečne šťastný, triezvy a zdravý.





MICHAEL PART
28
Musel von. Prebehol k  oknu a  vykukol na  ulicu
pred domom, práve keď okolo prechádzala známa
skupinka chlapcov mieriacich hore po  Rua Quinta
Falcão smerom k  Lombinhu. Ponáhľal sa cez izbu
k posteli, schmatol loptu a uháňal s ňou naspäť k oknu.
Aj v  izbe cítil, ako sa z  kuchyne šíri silná vôňa
feniklu a kelu, a vedel, že je len otázkou času, kedy
ho mama zavolá k stolu. Nechcel jesť. Chcel sa hrať.
Pri hraní bol vždy šťastný. Bol to jeho spôsob
úniku, vďaka tomu zabúdal na beznádej a chmáry.
Ulica bola jasná a  prívetivá. Deti dokázali byť tvrdé,
ale on tiež. Hrať sa na ulici bolo číre šťastie – ostrov
radosti. Mohol sa tam hrať celé hodiny a pritom
zabudnúť, aké to bude, až sa vráti domov.
„Elma! Katia! Poďte prestrieť stôl! Hugo!
Cristiano! Poďte mi pomôcť! Večera je skoro hotová!“
volala mama, zatiaľ čo miešala jedlo v hrnci.
Cristiano bol v polovici cesty z okna, keď zaznelo
jeho meno. Na ulici bol skôr, než si všimla, že už nie
je doma.
„Mami, Cristiano zasa utiekol oknom aj s 
loptou,“ žalovala Katia.
„Ja poňho dôjdem,“ ponúkol sa Hugo a vystrelil
k dverám.





CRISTIANO RONALDO: CESTA NA VRCHOL
29
„Hugo, počkaj!“ zastavila ho Dolores.
Hugo sa zarazil a  poslušne sa otočil, aj keď bol
zmätený. „Prečo?“
„Nechaj ho ísť. Keď sa hrá s  loptou, je šťastný.
Dôjdem po neho, keď sa najeme,“ povedala
a podala dcéram misky.
Ulica bola v  zlom stave, odkedy si ju Cristiano
pamätal – cesta bola plná výmoľov, múry boli
počmárané znakmi najrôznejších pouličných gangov
Santa Antónia. Cristiano mal obľúbený múr, kam
chodil trénovať kopy. Bol o niečo vyššie v ulici nad
ich domom. Začal každodennou rutinou, keď
kopal loptu proti múru pravou nohou a  chytal ju
ľavou, nahral si ju späť na pravú, šikovne si ju nabral
na priehlavok a nadhodil si ju až na hlavu.
Až dovtedy nevenoval pozornosť chlapcom,
ktorí sa šplhali do  kopca, aby si hore zahrali. Potom
ich však zazrel kútikom oka a  chytil loptu do  rúk.
„Hej! Viete čo? Mám šesť! Počkajte!“ Rozbehol sa
do kopca a pritom striedavo ťukal do lopty ľavačkou
a pravačkou. Keď sa dostal na úroveň starších
chlapcov, vyvážil si ju na priehlavku pravej nohy,
prehodil si ju na ľavú a z voleja si ju vykopol na hlavu, kde
s ňou balansoval. „Už som dosť starý!“ mienil.





MICHAEL PART
30
„O čom to hovoríš, Cristiano?“ čudoval sa
Adelino.
Cristiano sa zaškeril. „Povedal si, že s vami
môžem hrať, keď budem mať šesť. No, a  ja už mám
šesť.“
Všetci sa zasmiali.
Adelino ich utíšil. „Videl som, že máš slušnú
techniku,“ povedal a zobral Cristianovi loptu
z hlavy. „Ty si trénoval.“
„Každý deň. Keď netrafím, skotúľa sa mi lopta
dolu a už ju nikdy neuvidím,“ vysvetľoval. „Teraz už
mi neutečie.“ Cítil sa ako v nebi. Zjavný kápo
skupinky práve povedal, že je dosť dobrý.
„Ale my máme teraz deväť,“ povedal Adelino
a hodil mu loptu späť. „Skús to, keď budeš mať deväť.“
Chlapci sa zachechtali a pokračovali v ceste
nahor.
Cristiano cítil, ako sa mu do  tváre hrnie krv,
v  jeho vnútri to pekne vrelo. Aj keď mal ešte len
šesť, chápal, že ich svojím vekom nikdy nedoženie.
Musel sa im postaviť hneď teraz. Hodil loptu na zem
a bez toho, aby spustil oči z partie chalanov,
inštinktívne do nej kopol. Lopta sa vzniesla a trafila
Adelina do chrbta.





CRISTIANO RONALDO: CESTA NA VRCHOL
31
Všetci sa zastavili a  rozpačito sa jeden po 
druhom pozerali. Čakali, čo na to Adelino.
Ten sa pomaly otočil.
Cristiano sa nedal: „Keď budem mať deväť, ty
budeš mať dvanásť a povieš to isté!“ zakričal.
Adelino prižmúril oči, akoby mal vybuchnúť
od zlosti. Ale namiesto toho sa zasmial. Smial sa tak
veľmi, až sa zvalil na zem. Aj ostatní sa smiali.
Adelino vzal Cristianovu starú okopanú loptu a  poslal
ju späť po svahu tomu šesťročnému špuntovi. Ten ju
skúsene zastavil priehlavkom.
„Tak dobre, Cristiano!“ zhúkol Adelino. „Máš
šesť, tak nám pomôž vyhrať!“ A s tým sa otočil
a pokračoval v chôdzi k ulici Lombinho.
Cristiano stál ako zamrznutý uprostred cesty
s loptou pritlačenou k hrudi. Adelina poznal celý
život. Ich rodiny bývali na tej istej ulici. Poznal ho ako
chlapca, ktorý každý deň mieril okolo jeho domu
na  ďalší zápas. Mal pocit, že sa mu to len zdá.
Naozaj ho práve prizval k hre? Hore na kopci Adelino
počas chôdze ľahko pootočil hlavu. „Tak ideš, alebo
nie?“
Cristiano sa zhlboka nadýchol, utrel si slzy,
ktoré mu vytryskli zakaždým, keď sa rozčúlil, a 
vyraMICHAEL PART
32
zil do  kopca. Dohnal starších chlapcov zo
susedstva skôr, než stihli zabočiť do ďalšej ulice. Adelino
sa usmial a  chytil Cristiana okolo ramien. „Pekná
trefa,“ riekol. Spoločne sa zasmiali, zabočili za  roh
a vkročili na ulicu Lombinho.
Ostatní chlapci už na  nich čakali. Stáli v  hlúčiku
okolo starých tehál vyznačujúcich bránku. Dvaja
hráči si medzi nimi prihrávali loptu. Hneď ako dorazil
Adelinov tím, všetci ustali v  pohybe. Všetci hráči
druhého tímu mali aspoň dvanásť rokov. Cristiano -
vo srdce sa rozbehlo ako splašené... dvanásťroční ho
desili.
„Hej, sem žiadne decká nesmú!“ povedal jeden
z nich a ukázal na Cristiana.
Ten zaťal päste. Mal chuť po  ňom niečím hodiť.
Ale asi by dostal nakladačku a to práve nechcel.
A tak radšej držal jazyk za zubami.
„Cristiano nie je žiadne decko, Vagabundo!“
zahriakol toho drzáňa Adelino. „Radšej si stráž
chrbát!“ Potom sa otočil ku Cristianovi. „Drž sa
v strede ihriska a keď sa dostaneš k lopte, jednému z nás
prihraj.“
„Ja viem, čo mám robiť,“ zahundral Cristiano
a šiel zaujať svoje miesto.





CRISTIANO RONALDO: CESTA NA VRCHOL
33
O  niekoľko sekúnd neskôr brankár
súperovho tímu vykopol loptu do  vzduchu. Tá sa odrazila
od Adelina a skončila na kopačke protihráča.
Cristiano k  nemu došprintoval, pripravil ho o  loptu
a bezchybne prihral Adelinovi, ktorý urobil kľučku
a vystrelil na bránku, lenže tesne minul ľavú tyčku.
„To snáď nie!“ uľavil si Cristiano a pokrútil
hlavou.
Adelino sa okolo neho hnal späť. „Čo blbneš?
Pripravíme si ďalšiu šancu.“ A vtedy si všimol
Cristianov výraz plný horkosti a  zlosti, tvár zmáčanú
slzami hnevu.
„Prečo si netrafil? Bola to dokonalá prihrávka!“
„Skrátka som minul, no a čo? Je to len hra,“
presviedčal ho. „Pokoj.“
„Ja som pokojný!“
„To hovor niekomu inému,“ odsekol Adelino
nahnevane. „Robíš, akoby si to dokázal lepšie,“ utrúsil
si pre seba.
„Tak ma postav do útoku a uvidíš.“
A  tak tam stáli a  zlostne sa na  seba pozerali.
Všetci ostatní sa pobavene prizerali a čakali, ako to
dopadne.
„Do útoku? Ty si myslíš, že to zvládneš?“





Toto je pouze náhled elektronické knihy. Zakoupení
její plné verze je možné v elektronickém obchodě
společnosti eReading.