načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia - Kjersti A. Skomsvold

Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia

Elektronická kniha: Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia
Autor:

Tragikomický debut mladej nórskej autorky, preložený krátko po vydaní už do štrnástich jazykov, rozpráva o starej žene, ktorá sa posledné roky svojho života pokúša žiť naplno. Kniha ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  159
+
-
5,3
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 61.1%hodnoceni - 61.1%hodnoceni - 61.1%hodnoceni - 61.1%hodnoceni - 61.1% 65%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Premedia
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 138
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-895-9417-7
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Tragikomický debut mladej nórskej autorky, preložený krátko po vydaní už do štrnástich jazykov, rozpráva o starej žene, ktorá sa posledné roky svojho života pokúša žiť naplno. Kniha získala cenu za najlepší nórsky debut roka a bola nominovaná na cenu nórskych kníhkupcov.

Mathea nikdy príliš nevychádzala s druhými ľuďmi, pretože sa od nich až príliš odlišovala. Na sklonku života ju prepadne obava, že umrie skôr, než niekto zaregistruje, že vôbec žila. Vytiahne svoje staré svadobné šaty, napečie koláčiky a konečne sa odváži zájsť medzi ľudí.

Bez ohľadu na pokročilý vek hlavnej postavy sa s ňou dokázali identifikovať aj mladí čitatelia, pretože autorka bez gýčového sentimentu a humorným spôsobom hovorí o veľmi dôležitých veciach – medziľudských vzťahoch a potrebe byť samým sebou.

Útla kniha počíta s čitateľom, ktorý sa rád hrá a pátra. Na prvý pohľad je to nesúrodý sled scén zo života rozprávačky, z prúdu príbehov sa však postupne vynára pomerne jasný dejový oblúk. V románe sa objavuje niekoľko časových línií a mnohé odbočky. Chaos je však iba zdanlivý, každá veta, obraz, scéna či zdanlivo náhodná poznámka má nejaký význam, ukazuje na iné miesto v knihe, prípadne definuje charakter postavy.

Mathea zaháňa osamelosť nielen absurdnými výpravami do okolia svojho domu, miestami morbídnymi spomienkami či podivnými známosťami s inými zúfalcami, ale napríklad aj neústálym rýmovaním a slovnými hračkami, ktoré prinášajú pokoj do jej duše. Je na čitateľovi, aby sa týmto skrytým pôvabom nevyslovenosti nechal osloviť.

Kjersti A. Skomsvold (1979) je autorkou jedného krátkeho a jedného dlhého románu. Tragikomický debut mladej nórskej spisovateľky bol preložený do štrnástich jazykov, rozpráva príbeh starej dámy, ktorá sa rozhodne žiť naplno.

Zařazeno v kategoriích
Kjersti A. Skomsvold - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

premedia.SK


premedia.SK

2012

Kjersti A. Skomsvold

Čím rýchlejšie

kráčam,

tým som

menšia


Z nórskeho originálu Kjersti Annesdatter Skomsvold: Jo

fortere jeg går, jo mindre er jeg, Forlaget Oktober, Oslo, 2009

preložil Miroslav Zumrík

Redakcia Teodora Chmelová

This translation has been published with the financial

support of NORLA

Vydala Premedia Group, s. r. o., Bratislava 2012

Grafická úprava textu: Izabela Koska

Prvé vydanie

Copyright © Kjersti Annesdatter Skomsvold, 2009

Copyright © 2009, Forlaget Oktober A/S

Preklad © Miroslav Zumrík, 2012

ISBN 978-80-89594-17-7

ISBN 978-80-89594-93-1 (PDF)


Espenovi, Åsmundovi, mame a otcovi



7

VŽDY SA MI PÁČILO, keď som si po niečom

mohla povedať hotovo. Vlastnoručne pletené klap­

ky na uši na zimu, jar, leto, jeseň, Epsilonova karié­

ra... Skrátka, vždy som chcela všetko zvládnuť.

Táto netrpezlivosť však neostala bez následkov, keď

mi raz Epsilon podaroval k  narodeninám orchi­

deu. Niežeby som si ju práve želala, nikdy som ne­

vedela pochopiť, aký zmysel má darovať kvetiny,

ktoré tak či tak zvädnú. Mojím najväčším želaním

bolo, aby Epsilon odišiel do dô chodku. Namietol:

„Ale ja si niekde potrebujem oddýchnuť od...“ – a

v tom okamihu sa mi zazdalo, akoby mal na jazy­

ku „...našej samoty“, nakoniec však povedal: „...

od nahoty.“ „Narážaš tým na mňa?“ ozvala som sa.

„Nikoho nemenujem,“ uzavrel.

A tak som sa namiesto pre Epsilona vyzlieka­ la pre orchideu, ktorá sa čoskoro pokryla pukmi a po tom ružovými kvetmi. „Kiež by si na mňa pôsobila rovnako,“ vzdychol si Epsilon.

Podľa návodu, ktorý sme k orchidei dostali, sa mala po odkvitnutí ostrihať, aby mohla byť po polroku opäť celá ružová. Každý deň som ju teda pozorovala a čakala. Nakoniec som to nevydrža­ la, nech už je to hotové, pomyslela som si a os­ trihala som všetky kvety. Ostali len dve tenké ston ky.

„Čo sa to tu stalo?“ čudoval sa Epsilon, keď sa vrátil z práce. „Musela som to urobiť,“ odpove­ dala som, „neodkvitala. Ale neboj sa, o šesť me­ siacov, na jeseň, prídu nové kvety. Ak by som čakala dlhšie, možno by rozkvitla až na zimu.“

A tak prišla jeseň, zima a jar, kvety sa však už neobjavili, orchidea bola mŕtva. Na  ďalšie na­ rodeniny som dostala ozdobný vankúšik.

Keď tu teraz ležím v posteli, som opakom ne­ trpezlivosti. Te n kúsok života, ktorý mi ostá­ va, by som si chcela ušetriť, kým nezistím, čo s ním. To sa však nedá, musela by som sa uložiť do mrazničky, a tá naša nad chladničkou je pri­ malá. Vonku počujem ľudí vracajúcich sa z prá­ ce. Rozmýšľajú, čo budú mať na obed, a ja tu za­ tiaľ ležím. Pripomína mi to istú knihu.

Možno by som mala zhasnúť. To je však zrejme jedno, tá s kosou vidí aj potme, nájde si ma tak či tak. Prechádzam si po nohách aj po rukách. Roz­ mýšľam, čo sa mi stane osudným. Krútim palca­ mi aj prstami. Ľavá polovica tela mi určite znecit­ livela, pravá tiež. Najskôr ma však asi zradí srdce. Kým som nestretla Epsilona, mala som srdce ako zvon. Teraz pripomína zvon bez srdca. Alebo to budú mandle, na tie sa nedá spoľahnúť.

Možno si dlho nikto neuvedomí, že je po mne. Čítala som o Číňanovi, ktorý ležal v byte mŕtvy dvadsať rokov, zistili to podľa novín na kuchyn­ skom stole. Keď ho našli, bola z neho kostra v py­ žame. Aj zo mňa bude kostra v pyžame. Alebo za­ čnem zapáchať. Susedia si najprv pomyslia, že to tí Pakistanci na prízemí, a keď sa budú sťažovať aj oni, niekto si možno spomenie na paniu z druhé­ ho poschodia. „Nezastrelili tú za vojny?“ nebudú si istí. „Nie,“ odvetí June, sused z  bytu oproti. „Videl som ju minulé Vianoce. Mali by sme za­ volať záchranku.“

Ako malá som vždy snívala, že sa poveziem v sa nitke. Keď som nejakú počula, držala som si palce a šepkala „Nech idú po mňa, nech idú po mňa“, nikdy však po mňa nešli, sanitky sa vzďaľo­ vali, sirény slabli. Aj teraz jednu v diaľke poču­ jem. Prečo nejdú sem? Mám predsa čisté noha­ vičky a čoskoro zomriem. Ale namiesto toho je v  záchranke iný človek, ktorý už nezodpovedá sám za seba.

Vonku sa stmieva. Pokúšam sa myslieť na nie čo užitočné. Jediné, na čom mi teraz záleží, sú moje posledné slová. „Pravdepodobnosť, že umrie me, je nevyhnutne menšia než e v  prípade, že sa e blíži nule,“ vyhlásila som pred Epsilonom. Ne­ znelo to ako odo mňa a mne bolo ľúto, že som nepovedala niečo iné.

Chcem povedať niečo zmysluplné, a tak som celú noc hore a pokúšam sa rýmovať. Je mi jas­ né, že už nevstanem. Potom sa však rozvidnie a ja si uvedomím, aká som hladná.

Podľa Epsilona je štatisticky najpravdepodob­ nejšie umrieť v posteli.

Možno by som predsa len mala vstať.

ŽIŤ. VRHNÚŤ SA DO DŇA. Pred poste­

ľou v spálni si však uvedomím, že vlastne ani

ne viem, ako sa do dňa vrhá. Začnem radšej so

smú točnými oznámeniami ako zvyčajne.

Najprv však zamierim do kúpeľne. Na sebe mám tie isté čierne šaty ako včera a  po všetky ostatné dni. Včera boli čiernejšie než inokedy. Epsilon je vzrastom malý, preto mi nie je jasné, prečo zrkadlo nad umývadlom visí tak vysoko. On je však vraj spokojný, kým si vidí cestičku vo vlasoch. Ja si nevidím nič, taká som pokrive­ ná. Vystriem chrbát a dvihnem sa na končekoch prstov. Ledva si v zrkadle zazriem vrchnú polo­ vicu tváre, vyzerám ako vodník Nøkken. Zvlášt­ ne, toto som ja. Dívam sa do očí sama sebe. Nemá zmysel byť pekná, ak si to nikto nevšim­ ne. Vyjdem na chodbu po noviny.

June a jeho matka možno vedia, že žijem. Ne­ budem im však chýbať. Okrem mňa a Epsilo­ na sú jediní, čo v bytovke žijú, odkedy ju posta­ vili. Juneho si pamätám ešte ako chlapca. Jeho mama nevie vysloviť „r“ a meno mu pravdepo­ dobne vymyslel otec, ktorého, ak sa nemýlim,

12

mimoriadne zaujímalo runové písmo. A revízor­

ky účtov. Juneho matka je jednou z mála, s kto­

rými sa zdravím. Práve sme sa vtedy prisťahovali

a mne nenapadlo nič lepšie. „Dobrý deň,“ pre­

hodila som niekoľkokrát denne. Čoskoro nasta­

li problémy. Ráno to šlo ešte hladko, potom sme

sa však stretli, keď sa ona vracala so zemiakmi

z pivnice a ja z miestnosti s bicyklami. „Dobrý

deň,“ zopakovala som. O  čo si neskôr sme na

seba natrafili napríklad pred práčovňou a  po

niekoľkých hodinách ešte raz. „Dobrý večer...

opäť sa vidíme,“ precedila som cez silený úsmev.

Keď som potom mala vyniesť odpadky, kým sa

ona vonku zaoberala niečím nedefinovateľným,

musela som predstierať, že som si ju nemohla

všimnúť, pretože potme zle vidím, a že musím

pred sebou hmatkať, aby som k šachte s odpad­

kami vôbec trafila. Na druhý deň prišlo ďalšie

„dobré ráno“ a náš rozpačitý kruhový tanec sa

začal odznova. Odľahlo mi, keď ju muž opustil

kvôli revízorke z bytu pod nimi a Juneho mama

prestala vychádzať z  bytu. June bol ešte dieťa,

musel však všetko zvládať za ňu. Nečudo, že

ako dospelý nikdy nebol sympatický. Epsilona

ani mňa nezdraví a ja jeho tiež nie. Po tom, čo

sa z bytovky odsťahovala jedna nahluchlá, som

všetko zdravenie prenechala Epsilonovi. „Dobré

ránko,“ skúšal to s Junem. Te n však neodpove­

dal, akurát nám raz ukázal prostredník. „Zvlášt­ ne,“ zareagoval Epsilon bez stopy irónie – on nikdy nie je ironický –, „taký pozdrav som ešte nevidel, musel sa ho naučiť v skautskom tábore.“

June alebo jeho mama občas vykuknú spoza dverí súčasne so mnou, keď si ráno berú noviny z rohožky. Vždy je to rovnako nepríjemné.

Sadnem si za kuchynský stôl ku krajcom chleba a  na druhý pokus otvorím noviny na správnej strane. Keď si v nákupnom centre kúpim vanil­ kovo­kokosové šišky, jem ich vždy tak, že začnem plnkou uprostred, preto je preh ľad tých, ktorí zbankrotovali, kokosovou múčkou novín, smú­ točné oznámenia sú vanil ková plnka. Odľahne mi, že som dnes svoje meno medzi oznáme nia­ mi nenašla. Na druhej strane, také oznámenie by vlastne dokazovalo, že som existovala. Roz­ mýšľam, či by som mohla poslať svoje vlastné oznámenie už teraz a poprosiť redakciu, aby ho zverejnila, keď nadíde čas. Predtým som ozná­ menia čítala, len aby som sa potešila, že žijem dlhšie než ten alebo onen, teraz si však myslím, že to nemá význam. Všetci predsa žijeme len okamih.

Ostaneš v našich srdciach, ostaneš v našich mys­ liach, tam vnútri nájdeš pokoj ako drahá, vzácna spomienka.

Keby si ma tak pamätali peknú, múdru a zá­ bavnú! Ak by som mala deti, mohli by po mne zdediť talent, nech už by bol akýkoľvek, a  ešte by sa rozšírilo moje životné motto: „Keď ťa, dcérka, niekedy budú fotografovať, vždy trochu vyfúkni, zväčší ti to pery.“

Príroda chce totiž iba zachovať a šíriť druhy, na jednotlivcov kašle. V skutočnosti jej ide o to, aby jednotlivci žili čo najkratšie a aby sa generá­ cie striedali a evolúcia napredovala čo najrých­ lejšie. Zvýhodňuje to v boji o život.

„Záujmy prírody sú teda v ostrom protiklade so záujmami nás jednotlivcov,“ vyhlásil Epsilon.

„A nehovorím to stále?“ zareagovala som. Od­ kedy umrel Stein, pohltila Epsilona jedna kniha. „Čo to vlastne čítaš?“ nedalo mi. „Schopenhaue­ rove myšlienky o  smrti,“ odpovedal, „pokú­ šam sa zmieriť s tým, že Stein už nie je s nami.“ „A nie si ty nábožensky založený?“ zarazila som sa. „Nie.“ „Takže pre Steina hľadáš iné riešenie?“ skúšala som ďalej. „Vlastne áno, možno,“ priký­ vol. „Tvrdí Schopenhauer niečo múdre?“ chcela som vedieť. „Že Stein stále žije ako istá svetová vôľa, znie možno trochu prehnane,“ začal Epsi­ lon, „ale na tom, že žije ďalej ako rod psa, môže niečo byť.“ „Takže ak si predstavím nejakého psa spred tisíc rokov, ktorý niekde v záhrade žerie trávu, akoby to malo vyriešiť všetky jeho pro­ blémy, bude to istým spôsobom ten istý pes, čo tam tú trávu žerie dnes?“ položím otázku. „Ak by to aj bola pravda, veľmi ma neuteší, Stein bol predsa Stein,“ dodám. „Podľa Schopenhauera sa



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist