načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Chlapec z kociek – Keith Stuart

Chlapec z kociek

Elektronická kniha: Chlapec z kociek
Autor: Keith Stuart

- Alexovi sa rozpadá život. Svoju ženu Jody miluje a takisto aj svojho autistického syna Sama, ale nedokáže uniesť každodennú realitu Samovej „inakosti“ a problémy, ktoré ich dusia. ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  209
+
-
7
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » PLUS
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2017
Počet stran: 376
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-259-0623-1
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Alexovi sa rozpadá život. Svoju ženu Jody miluje a takisto aj svojho autistického syna Sama, ale nedokáže uniesť každodennú realitu Samovej „inakosti“ a problémy, ktoré ich dusia. Opustí rodinu, navyše stratí prácu a ocitne sa tak úplne na dne. Po čase vstúpi do Samovho života prostredníctvom Minecraftu. Sam túto hru miluje a v spoločnom virtuálnom priestore počítačovej hry začnú komunikovať a spoznávať sa. Nešťastná rozbitá rodina sa cez toto nové puto medzi otcom a synom ocitne v celkom novej situácii...

Zařazeno v kategoriích
Keith Stuart - další tituly autora:
Kluk z kostek Kluk z kostek
 (e-book)
Kluk z kostek Kluk z kostek
Days of Wonder Days of Wonder
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Chlapec z kociek

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.albatrosmedia.sk

Keith Stuart

Chlapec z kociek – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.





Roku 2012 diagnostikovali jednému zo synov Keitha Stuar­

ta autizmus. Dôsledky sa zdali nedozerné. Lenže potom sa

Keith začal hrávať so svojimi potomkami videohry a pre­

dovšetkým Minecraft. Keitha bavia videohry celý život

a od roku 1995 o nich píše – najprv do špecializovaných

magazínov ako Edge a  Official Playstation a  ostatných

desať rokov do Guardianu ako editor počítačovej zábavy.

Ako si vďaka tomu našiel cestu k vlastnej rodine a naučil

sa komunikovať, o tom je príbeh knihy Chlapec z kociek.


7

Prvá kapitola Odcudzil som sa.

To je prvé, čo mi napadne, keď vyjdem z domu, prejdem cez cestu a nasadnem do nášho starého rozheganého kom­ bi. Správnejšie by asi bolo povedať, že sme sa odcudzili navzájom, no pravdupovediac za to môžem najmä ja. Pozriem sa do spätného zrkadla a uvidím vo dverách stáť Jody, moju manželku, s neučesanými a zauzlenými dlhý­ mi vlasmi. Vedľa nej, tvár zaborená do maminho boku, stojí náš osemročný syn Sam. Pokúša sa zakryť si oči aj uši zároveň, ale viem, že to nerobí preto, aby ma nevidel a  nepočul odchádzať. Pripravuje sa na vrčanie motora, ktoré preňho bude ohlušujúce.

Ako debil zdvihnem ruku, ani čo by som sa ospravedlňo­ val, že som sa niekomu pichol do cesty pri vjazde na diaľ­ nicu. Potom skrútnem kľúčom a pomaly sa rozbehnem. Odrazu, netuším ako, sa Jody zjaví pri okienku z druhej strany auta a zľahka naň zaklope. Stiahnem ho.

„Drž sa, Alex,“ povie. „Prosím ťa, vyrieš si všetko, čo treba vyriešiť – mal si to urobiť už dávno, keď sme ešte boli šťastní. Keby si s tým neotáľal, tak... čo ja viem. Možno by sme boli šťastní aj teraz.“

Zvlhnú jej oči, nahnevane si ich utrie opakom ruky. Po­ tom znovu pozrie na mňa a je to asi výraz v mojej tvári, ten smútok, tá vina, ktorý ju obmäkčí. Hnev v lesknúcich sa očiach zoslabne:

„Pamätáš sa, ako sme boli stanovať v Cumbrii? Keď nám kozy rozhrýzli stan a tebe vlhko skoro rozožralo nohy? Tak to, čo zažívame teraz, nech už je to akokoľvek zlé, určite nie je horšie, jasné?“

Mlčky prikývnem, zaradím rýchlosť a  odrazím sa od chod níka. Keď druhý raz pozriem do spätného zrkadla, už ich na ulici nevidieť. Vchodové dvere sú zavreté.

A je vymaľované. Desať rokov manželstva a možno prá­ ve prišiel jeho koniec. Sedím v našej chrchlavej kraksni, vzďaľujem sa od domu a netuším kam. Sam bol krásne dieťa. Už keď sa narodil, bol krásny, mal husté hnedé vlasy a veľké plné pery – vyzeral ako Mick Jagger neschopný udržať moč.

Od začiatku s ním boli ťažkosti. Nechcel jesť, nechcel spať. V jednom kuse vrieskal, plakal, keď ho mala Jody na rukách, plakal, keď jej ho vzali. Zdalo sa, že bral svet osobne. Trvalo vyše dňa, kým do seba dostal prvé mlieko. Zúfalá a  strhaná Jody si ho držala pri prsníku a  kvíli­ la od úľavy. Ja som sa len prizeral, zmätený, zmorený, v  ruke papierové vrecko s  časopismi a  čokoládami zo Sainsbury’s; úplnými zbytočnosťami pre čerstvú mamič­ ku. Uvedomil som si, že nič, čím by sa jej dalo pomôcť, v  obchode nekúpim. Bolo vybavené. Začal sa mi nový život.

Len to tak lusklo. „Zostaň, ako dlho budeš chcieť, kamoš,“ povie Dan, keď sa o dvadsaťtri minút zjavím uňho – veď u koho aj iného – vo dverách. Vedel som, že sa naňho môžem spoľahnúť, respektíve som vedel prinajmenšom to, že bude v nedeľu poobede doma, lebo o takomto čase sa väčšinou zviecha z  otváracej párty nejakého klubu, z  náhodného poste­ ľového dobrodružstva, alebo zo vzrušujúcej kombinácie tých to dvoch alternatív.

„Môžeš si vziať voľnú izbu,“ pokračuje, keď nastúpime do výťahu. „Niekde ti vyhrabem nafukovací matrac. Ale asi z  neho uniká vzduch. Aj keď to hádam z  každého, nie? Spal si niekedy na nafukovacom matraci, ktorý by nefučal? Veď uznaj. Prepáč, kamoš, viem, že na také veci teraz nemáš myšlienky. Chápem.“

Stojím uňho vo vchode neschopný slova, v ruke stále držím športovú tašku Nike, do ktorej som si zbalil prak­ ticky všetko oblečenie, prenosný počítač, zopár cédečiek (načo?), hygienickú taštičku a snímku Jody a Sama, ktorú som urobil pred štyrmi rokmi na dovolenke v  Devone. Sedia na pláži a usmievajú sa, ale je to príšerná pretvárka. Celý týždeň bol ako zo zlého sna, lebo Sam nevedel zaspať v  čudnej novej posteli s  neznámym ťažkým paplónom a okrem toho mal panickú hrôzu z čajok. Preto spal s nami, celú noc – každú noc – sa vrtel a bol hore, takže sme od únavy cez deň sotva vychádzali z karavanu. Potom sme sa už spoločným dovolenkám skôr vyhýbali.

„Ideme von a dáme si do nosa?“ navrhne mi Dan.

„Ja... najprv by som sa vybalil a chvíľu posedel, ak by ti to neprekážalo.“

„Iste, vôbec nie. Postavím na čaj. Tuším mám k nemu aj sušienky. Určite mám nejaké sušienky.“

Dan zamieri do kuchyne a  ja sa odšuchcem do svojej izby, kde hodím tašku na dlážku a zvalím sa do koliesko­ vého kresla za jeho počítač. Chvíľu premýšľam, že by som ho zapol a poslal Jody mail, ale namiesto toho sa zahľadím von oknom. Veď čo by som jej aj písal. „Čau, Jody, sorry, že som nám dosral manželstvo. Nemohla by si zabudnúť na posledných päť rokov? LOL.“

Pravda je taká, že už ani neviem, ako sa s ňou zhovárať, nieto si s ňou ešte písať. V podstate celé naše manželstvo bolo jedno dlhé trápenie so Samom – jeho výbuchy, jeho mlčanie, dni, keď na nás vrešťal, dni, keď sa skryl pod posteľ a  odmietal s  nami nadviazať akýkoľvek kontakt. Dni, dni, dni a z dní mesiace strávené úsilím pripraviť sa na ďalší kolaps. A  kým sme všetku pozornosť venovali Samovi, to, čo bolo medzi mnou a Jody, zmizlo kamsi do úzadia; teraz tlak pominul a  veľmi rýchlo ho nahrádza smútok. Príroda sa bráni citovej prázdnote.

Z Danovho bytu na siedmom poschodí nového moder­ ného obytného komplexu na okraji mesta je výhľad na celý Bristol rozprestierajúci sa až k  obzoru; pozliepaná panoráma viktoriánskych terás, kostolných veží a  úrad­ níckych budov zo šesťdesiatych rokov, jedno sa to strká pred druhé ako ľudia, čo sa náhlia do práce. Tisíce domov a v nich tisíce rodín – rodín, z ktorých sa ani jedna pred niekoľkými minútami nerozpadla.

Začínam uvažovať, že by možno nebolo od veci skočiť na pohárik. No ako tak nad tým rozmýšľam, nečakane sa mi zahmlí pred očami a zopár sekúnd mi trvá, kým pocho­ pím, čo sa deje. Och. Och, jasné, rozplakal som sa. Po tvári mi stekajú slzy ako hrachy, zanechávajú za sebou teplé, vlhké potôčiky, do nosa sa mi navalia sople a trasiem sa.

„Čaj je hotový!“ ohlási Dan z chodby. „Myslel som si, že mám čokoládové keksy, ale našiel som len balíček čajového pečiva. To asi nie je bohvieaká výhra, čo?“

Otvorí dvere a  pozrie na mňa, ako sedím na dlážke vedľa kresla v tureckom sede, držím si hlavu v dlaniach a zajakavo vzlykám.

„No dobre, dobre,“ vraví a opatrne kladie čaj na stôl. „Pozriem sa ešte po tých čokoládových.“

Opíjanie škrtneme z plánu. V ten istý deň v noci sa mi sníva, že sa topím v hrozivom čiernom močiari, z  ktorého niet úniku. Keď sa, lapajúc po dychu, strhnem zo spánku, predpokladám, že to zrej­ me bol zúfalý obraz môjho duševného rozpoloženia, no vzápätí si uvedomím, že mi z matraca veľmi rýchlo uniká vzduch a ja skutočne klesám. A potom vám budú vravieť niečo o podvedomí.

„To sa ako stalo?“ pýtam sa sám seba do ticha prerušo­ vaného vzduchom, ktorý uniká z matraca a znie pritom, akoby ho vydávalo šteniatko trpiace meteorizmom. Vie­ te, aké to je byť hore o tretej ráno a hĺbať nad vlastným životom; všetko sa krúti iba okolo chýb, ktorých ste sa dopustili, prepadliny vašich zlyhaní sa ťahajú hlboko do minulosti ako praskliny na sfušovane omietnutej stene – aj v  tme rozoznáte, odkiaľ sa tiahnu. Alebo si to aspoň myslíte. Väčšinou totiž napokon vyjde najavo, že ich za­ čiatky sú nejasné a pohyblivé – ako diery na nafukovacom matraci. Jeden starý grécky filozof hovoril: „Poznaj seba samého.“ Pamätám sa, ako sme na vysokej škole preberali Oidipa – prehrešil sa tým, že nepoznal vlastných rodičov, od ktorých ho po narodení odlúčili, a preto nevedel, že si má dávať pozor, aby nezabíjal náhodných okoloidúcich na ceste a nespal s dvakrát staršími ženami. Lenže kto na­ ozaj pozná seba samého? Aby ste mi rozumeli, netvrdím, že všetci sa musíme dopustiť takých zásadných omylov ako Oidipus, ten to fakt posral. Ale kto naozaj vie, prečo robíme to, čo robíme? Tvrdnem v práci, ktorú nenávidím, pracujem nadčas, domov sa dovlečiem za tmy a  naho­ váram si, že to všetko preto, lebo potrebujeme peniaze, potrebujeme pocit istoty. Sam chodí k logopedičke a Jody nemôže ísť do práce, lebo musí byť nonstop pri ňom; za ňou beží, keď mu vlastné správanie naženie strach. Ja len rozpačito postávam v pozadí, trápim sa a ponúkam pomoc, ktorá je každému nanič. Ako si k tomu všetkému nájsť cestu späť?

Napokon okolo štvrtej upadnem do akéhosi polobde­ lého stavu, ktorý veľkoryso nazvem spánkom. Zdá sa mi však, že ubehlo sotva niekoľko minút, keď cez žalúzie zač­ ne presvitať ranné slnko a zrazu je pondelok a vo dverách stojí Dan v ozaj dosť tesných čiernych boxerkách značky Calvin Klein a nenásytne sa skláňa nad miskou cereálií.

„Ideš do roboty?“ spýta sa. „Môžem ti nechať kľúč. Lebo za nejakých desať minút musím zmiznúť. Pomáham Craigovi s navrhovaním webstránky pre jednu nahrávaciu spoločnosť v Stokes Croft. V kuchyni sú cereálie a káva, poslúž si. Ako si na tom? Vyzeráš o trochu lepšie. Teda, vyzeráš zúfalo, ale aspoň už nereveš.“

Vytratí sa do sprchy. Pozriem na telefón; prišli mi dve správy, ani jedna nie je od Jody. Obe mi poslal Daryl z práce. Prvá: Uz aj nech si tu, mam pre teba dve nove obete. Druhá: Sorry, myslel som klientov. Obe vymažem. Som oblečený, som vonku a vlečiem sa do mesta. Nad by­ tovkami, nízko na oblohe žiari ostré slnko, ktorého svetlo sa odráža od skla a  hladkého betónu. Pred dvadsiatimi rokmi tu boli iba rozpadávajúce sa továrne a  prázdne pozemky zarastené trávou a  zahádzané neporiadkom. Potom sa ekonomika prebudila a zrazu sa tu z toho stala lukratívna časť mesta. Sotva sa človek stihol spamätať, vyrástla mu pred očami futuristická rezidenčná štvrť, blu­ disko obytných vežiakov v nepravom brutalistickom štýle s miniatúrnymi bytmi pre mladých a úspešných.

Mnohých z nich osobne poznám. Pomohol som im nájsť si tu domov. Pretože sa živím, za všetky svoje hriechy, ako hypotekárny poradca. Náplňou mojej práce je zosúladiť sny a nádeje klientov s možnosťami trhu a prostriedkami, ktoré sa im za celý život podarilo nasporiť. Inak pove­ dané, mojím pričinením ľudia vymenia všetko, čo kedy zarobia, za garsónku širokú ledva na predpaženie, aby sa v  nej mohli odfotografovať smartfónom. Prekvapivo si táto práca vyžaduje rodičovský prístup – sadnime si spolu a preberme, čo si môžeme dovoliť, nemajme premrš­ tené predstavy, držme sa pri zemi. Akým majetkom dis­ ponujete? Máte nejakých bohatých príbuzných? Spoločne si prejdeme rozpočet. Mladé, čerstvo zosobášené dvojice, prípadne s potomkom na ceste skladajú na jednu kôpku svoje skromné imanie. Upierajú na mňa zraky so zúfalou nádejou v  očiach. Bude to stačiť? Veľmi často nie. Ešte zopár rokov vydržať v  podnájme, šetriť. Takýto postup opakujem každý deň. Chyba je v  systéme. Poznám celé štvrte, kde mladí nemajú šancu kúpiť si dom alebo byt. A potom sa sťahujú ďaleko od svojich rodín. Neviem kam.

Bývam tu sedem rokov, zažil som rozkvet, krízu aj po­ stupné zotavenie. Mala to byť prechodná fáza. Práca v kancelárii, aby bolo z čoho žiť, kým sa nenaskytne niečo lepšie. Lenže som odrazu začal robiť kariéru a  nevedel s  tým prestať. Ukázalo sa totiž, že som na túto prácu stavaný – súcitím s  chudobnými, pomáham bohatým. Mám trpezlivosť s  klientmi, keď ani len netušia, o  čom rozprávajú – túto schopnosť som si osvojil za tri roky filozofických debát s  ľuďmi, ktorí si myslia, že na tom Nietzschem predsa len niečo je. Ak financie dovolia, pod­ píšem s klientom zmluvu, ak nie, taktne ho odmietnem. Ale to, čo sa mi teraz deje doma, nedokážem vyriešiť iba s počítačom a prístupom na štátny hypotekárny trh.

Nedokážem to vyriešiť vôbec. Prejdem po moste cez Avon, potom kúsok po nábreží a už som v  práci, malej nezávislej realitnej kancelárii Stone­ wicks zastrčenej medzi krčmou a  bistrom v  napratanej a nezáživnej štvrti uprostred mesta. Daryl sedí najbližšie pri okne v  lacnom obleku, ktorý len tak srší statickou energiou, a  v  odrazenom slnečnom svetle sa mu lesknú ježaté, už mierne zľahnuté vlasy.

„Ako, starec?“ pozdraví ma spoza stola, neodtrhnúc zrak od monitora. Daryl má po dvadsiatke, a hoci z neho vyžaruje sústredené odhodlanie, nevedno, ako si ustavične zachováva priam desivo optimistickú náladu. Tento chalan by hádam ani nemohol robiť nič iné ako realitného maklé­ ra. Niekde v počítači má určite uloženú tabuľku s pláno­ vanými počtami uzavretých obchodov na nasledujúcich tridsať rokov. Boha, vždy keď s niekým podpíše zmluvu, zatrúbi na cyklistický klaksón. Normálne je škoda, že sa Daryl narodil v deväťdesiatych rokoch a nie na konci šesťdesiatych. Bol by z neho skvelý mladý thatcherovec. Zaslúžil by si hrubý karisblok do ruky a Golf GTI. Na­ miesto toho má smartfón a Corsu. Je mi ho ľúto.

Zamumlem mu niečo na odpoveď a zamierim po vŕzga­ júcich drevených schodoch do svojej kancelárie. A potom zavolám Jody.

„Čauko, to som ja.“

„Ahoj.“

„Držíš sa? Čo Sam?“

„Zvláda to. Je v škole. Plakal celú cestu, neutíšilo ho, ani keď som mu zahrala všetky scénky z Príbehu hračiek. Imitáciou Buzza Lightyeara som si vyslúžila úder do tváre. Ale treba uznať, že ten mi veľmi nejde. Ansonová sľúbila, že sa oňho postará.“

„A čo ty?“ spýtam sa.

Nasleduje dlhá odmlka. Sekretárka Jeannette strčí hlavu do dverí a pantomimicky naznačí pitie zo šálky. Prikývnem a ukážem jej zdvihnutý palec.

Mám strohú kanceláriu. Zošliapaný vínovočervený kobe­ rec, zafúľané okno s výhľadom na parkovisko za budovou. Kedysi na stene visela maľba viktoriánskeho Bristolu, ale dal som ju dole a namiesto nej zavesil fotografiu Corbu­ sierovej „Villy Savoye“, akože som strašne vtipný a ostatní nech sa poserú. Na kartotečnej skrini stojí vystavených zo desať ďakovných kariet od mladých dvojíc začínajúcich spoločný život s kolosálnym dlhom na krku.

„Tak čo bude s nami?“

„Neviem. Prepáč, musím bežať, prišli mi ďalší mladí.“

Len čo tresnem telefónom do vidlice, prikvitne Jeanette s čajom. Mlčky mi položí šálku na stôl, venuje mi súcitný pohľad a prace sa preč. Všetko počula. Zvyšok kancelárie sa to dozvie do desiatich minút. Práve som odišiel od manželky a autistického syna.

Myslím si, že som aspoň na čas unikol pred peklom domova, ale to je omyl. Asi o  hodinu si vybehnem na obed do bistra, kam sme s Jody brávali Sama na sendviče. V  poludňajšom nátresku zbadám manželku za stolom s priateľkou Clare. Sprisahanecky sa skláňajú nad dvoma stredne veľkými latte. Zamierim k nim pomedzi tlačenicu mladých mamičiek a študentov. Ešte si ma nevšimli.

„Ide o  to, že je stále tak nejako mimo,“ hovorí Jody. „V domácnosti sa naňho nemôžem vôbec s ničím spoľah­ núť. Vždy má na starosti niečo dôležitejšie.“

„Skúšal už zájsť k  psychológovi alebo niekomu také­ mu?“ spýta sa Clare. „Akože, aby sa vyrovnal s  tým, čo sa mu stalo.“

Isteže Jody nemá pred Clare nijaké tajnosti. Isteže si tu dali stretnutie, aby pri obede rozpitvali náš vzťah. Sú k sebe tak nenútene a bezvýhradne úprimné, ako to muži nikdy nedokážu. Niečo v duchu: „Daj si z tohto citróno­ vého koláča, podaril sa, a inak, ako to je s tým citovo apo­ kalyptickým rozkladom vášho deväťročného manželstva?“

„Čauko,“ ohlásim sa ako truľo.

Obe zdvihnú zrak, mierne v šoku.

„Och, ahoj, Alex,“ povie Clare. „Práve sme sa o  tebe zhovárali.“

„Počul som,“ odvetím. „Smel by som s Jody na slovíč­ ko?“

„Jasné, aj tak som už bola na odchode. Potom sa vidíme, Jody, hej?“

Jody potichu prikývne. Hrá sa s vreckom cukru pri šálke.

„Takže Clare už o všetkom vie,“ poznamenám.

„Áno, bola som rozčúlená a  potrebovala som sa po­ rozprávať s priateľkou, Alex. My dvaja sa nerozprávame. A takto sa ďalej žiť nedá. Už na to nemám silu.“

„Viem, viem. V  robote toho bolo vyše hlavy, sme pod veľkým tlakom. Mrzí ma, že som sa tebe a Samovi neve­ noval; mrzí ma, že sa oňho nestarám toľko ako ty. Len keď je to také...“

„Ťažké?“ dokončí za mňa. „Tak tomu ver, Alex. Je to ťažké ako sviňa. Ale Sam ťa potrebuje.“

„Vieš, ako sa stáva, že niekedy uplynú týždne a všetko je v pohode? Vtedy je na zožranie. A potom sa to zrazu vráti. To je zo všetkého najhoršie. Akoby sme boli opäť na začiatku. Toto všetko a k tomu práca.“

„Och, Alex, nemôže za to práca, ale ty sám.“

„Viem.“

„A  to je ten dôvod, Alex. Preto potrebujem čas. Sam nemôže vyrastať pri rodičoch, ktorí na seba v kuse kričia. Mama sa ponúkla, že mi pomôže, ak budeme potrebovať, aj Clare je mi k  dispozícii. Ty si musíš urobiť poriadok sám so sebou.“

„A čo Sam a škola? Ostáva nám už len pár mesiacov na rozhodnutie, či ho dáme niekam inam.“

A čo Sam? Tieto slová rezonujú celým naším životom. Sam je planéta našich obáv a  zmätku, ktorú obiehame, takmer odkedy sme s  Jody spolu. Minulý rok nám po nekonečných mesiacoch testov a pohovorov pediatrička oznámila, že sa Sam nachádza v hornej časti autistického spektra. V  časti samostatnejších jedincov. V  nenáročnej časti. V plytkej časti. Má ťažkosti s vyjadrovaním, bojí sa spoločenských interakcií, neznesie hlasné zvuky, je po­ sadnutý istými vecami, a keď niečomu nerozumie alebo sa zľakne, dá to výrazne a celým telom najavo. Napriek tomu všetkému nám lekárka chcela naznačiť, že v  porovnaní s inými rodičmi autistov sme obišli dobre.

Skutočne nám po stanovení diagnózy odľahlo. Konečne sme tomu našli aspoň meno. Tomu, keď kričí a mece sa, že nechce ísť do školy; keď sa v reštauráciách skrýva pod stôl; keď sa odmieta objímať, či len vnímať akýchkoľvek priateľov a príbuzných okrem Jody. Je to autizmus. Ten za to môže. Začal som na autizmus pozerať ako na neja­ kého zlého ducha, poltergeista, démona. Lebo niekedy som sa u nás naozaj cítil ako v scéne z Vyháňača diabla. Boli dni, keď by ma neprekvapilo, ak by mu hlava začala robiť obrátky o tristošesťdesiat stupňov a z úst by sa mu pritom valil zelený sliz. Takto by som aspoň mohol po­ vedať: „To nič, to autizmus – a ten zelený sliz zíde pod horúcou vodou.“ Ibaže mená a nálepky nie sú všemocné. Nepomôžu vám zaspať, nezabránia vám rozčúliť sa a pre­ padať zúfalstvu vždy, keď do vás niekto niečo hodí alebo to rozbije. Nevymažú vám z hlavy starosti o vlastné dieťa a  manželku; čo s  nimi bude o  desať rokov, o  dvadsať, o tridsať. Autizmus môže za to, že nie sme ja a Jody, ale ja, Jody a problém so Samom. Tak to cítim. No vysloviť to nedokážem. Bojím sa na to čo len myslieť.

„Sam a to všetko okolo...“ nedopoviem, ani nemusím.

„Viem. Ale aj ty potrebuješ pomoc. Alebo sa musíš ko­ nečne postaviť životu čelom. Príď ho v sobotu pozrieť, čo ty na to? Príď a môžete ísť spolu von.“

Hrám sa s telefónom, prevraciam ho v ruke. Predstavu­ jem si Sama v parku, ako plače a beží preč odo mňa. Ako vybieha z bránky. A beží rovno na cestu.

„Nevidel by som to ružovo, možno ma budú potrebovať v práci.“

Aj v preplnenom a hlučnom bistre zbadám, ako sa jej oči oceľovo zalesknú blížiacou sa búrkou.

17

„Jasné, prídem,“ dodám.

„O školách sa porozprávame potom.“

„Okej. Môže byť.“

„Tak čau, Alex. A drž sa.“

„Aj ty. Prepáč. Fakt ma to mrzí.“

18

Druhá kapitola

Strhnem sa zo spánku. Snívalo sa mi o bratovi Georgeo ­

vi – už zasa. Kúpem sa vo vlastnom pote a sťažka dýcham.

Načiahnem sa za Jody, ale matrac v noci sfučal a prevrátil

ma na ruku, ktorá mi kompletne stŕpla. Vyplašene sa po­

sadím a prudko ňou mykám, búcham bezvládnou konča­

tinou o stenu a nohu Danovho stola. Chvíľu trvá, kým sa

mi do nej vráti cit a kým si uvedomím, že nie som doma,

že som u Dana a sám ležím v jeho voľnej izbe. Matrac vydá

žalostné „pffffff“, akoby sa mi ticho vysmieval.

Je piatok ráno. Dan si v  kúpeľni pospevuje „Shake It

Off“ od Taylor Swift a ja sa desím pomyslieť, akú činnosť

tým sprevádza. Sadnem si, vylovím si z  tašky niečo na

seba a poberiem sa do obývačky s francúzskymi oknami,

ktorými sa vychádza na maličký balkón, kam sa Danovi

podarilo vtesnať dve skladacie stoličky. V kúte miestnosti

je miniatúrna kuchyňa so sporákom, chladničkou, práč­

kou a drezom – všetko dokonale biele. Dan kuchyňu čas­

to nevyužíva. Zvyšok obývačky tvorí chaotický mišmaš

nábytku z Ikey, komiksov, ovládačov od hracích konzol

a stereo výbavy. Plochý televízor s uhlopriečkou stotrid­

sať centimetrov zaberá skoro celú stenu. Na obrazovke

je výjav z hry Grand Theft Auto V, zastavenej uprostred

prestrelky. Keby architekti, čo navrhovali budovu, videli

Dana a to, ako žije, asi by si od nadšenia tľapli. Lebo pres­

ne takéhoto štýlového mladého muža si predstavovali ako

ideálneho obyvateľa. Mladého muža, ktorý má na háku,

že z fyzikálneho hľadiska je nemožné otvoriť chladničku

a rúru zároveň. Alebo že sa do drezu nevmestí ani väčšia

misa. Dan má veľkú nádobu na margarín. To však ničomu

neprekáža, lebo Dan aj tak umýva iba šálky od čaju a kávy.

Buď sa stravuje vonku, alebo si zaleje japonskú polievku s rezancami. Netuším, čo robí, došľaka, že si môže dovoliť takýto luxusný staromládenecký brloh. Tak trochu ma desí sledovať ho, ako si žije, naverímboha prechádza od jedné­ ho projektu k druhému a mohutnými skokmi prekonáva úskalia modernej ekonomiky. Ja by som to nedokázal. Teraz určite nie. Po Georgeovi – po tom, čo sa Georgeovi stalo – zo mňa vyprchala všetka ctižiadostivosť. Životné možnosti sa ponorili do tmy, akoby ich odo mňa odrezali väzenské múry. Vysokou školou som prešiel v polospánku a potom som sa presúšal medzi prízemnými, nenáročný­ mi flekmi. Dan si medzitým ponachádzal kamarátov vo všemožných kreatívnych agentúrach, z ktorých mu vždy zavolajú, keď potrebujú pomôcť so spustením webovej stránky alebo s otvorením nočného klubu či s dizajnom interiéru nejakého nového obchodu. Ako presne im s tým pomáha, to neviem. V  každom prípade mu, charizma­ tickému sviniarovi, volajú stále. Bristol je mesto, kde sa večne deje niečo nové, či už sa otvára nová galéria alebo si nejaký mladý návrhár zakladá vlastný butik v lodných kontajneroch. A Dan, akoby poznal každého, koho treba, má prst na pulze doby.

Ja z  toho, samozrejme, idem puknúť od závisti, hoci tak to vlastne bolo vždy, odkedy sa v mojich siedmich ro­ koch prisťahoval s rodičmi vedľa nás a zaparkovali pred garážou vo svojom kobaltovomodrom BMW päťkového radu. Vyskočilo z  neho rozjarené a  predčasne vyspelé päťročné chlapčisko v červených džínsoch a žltom tričku Lacoste. Emma, George a ja sme sa prizerali veľkolepému príchodu našich nových susedov a  chlapec doskackal rovno k nám.

„Čau, volám sa Dan, čo hráte? Môžem sa pridať?“ za­ šveholil.

A my sme mu úplne podľahli, tak ako odvtedy asi kaž­ dý, kto ho stretol. Lenže  ja? Koho poznám ja? Poznám Jodinu priateľku Clare a  jej manžela Matta, ktorí majú štyri deti, a tak im už na nič iné ani neostáva čas. Poznám realitných maklérov a hypotekárnych poradcov. Poznám Jody a Sama. A to je tak asi všetko. Prečo som toho v živote nedokázal viac? Dopekla, čo sa so mnou stalo?

Sam. Sam sa stal. Keď prídem do práce, pozriem si maily a zistím, že celá kancelária ide o  jednej na povinný spoločný obed do krčmy. Teda ja, Daryl, Jeanette, ďalší dvaja agenti Paul a Katie a riaditeľ Charles. Paul a Katie majú po tridsiatke a vyzerajú, že sú manželmi tak zhruba tristo rokov. Jedno telo, jedna duša. Nemajú deti. Domy sú ich deti. Možno to o sebe niekedy aj sami povedali, nepamätám sa. Rozprá­ vajú sa spolu úsečným formálnym tónom, akoby ich vzťah bola jedna dlhá realitná transakcia. Zavše si ich nechtiac predstavujem v posteli, ako Paul, keď je práve na vrchole, vyhlasuje: „Budeme sa meniť, budeme sa meniť... ááá, vymenili sme sa.“ Už sa na nich nedokážem ani pozrieť. Charles má po štyridsiatke a na miestnom realitnom trhu má povesť človeka, ktorému ušiel vlak. Vo svojom veku by už mal byť regionálnym riaditeľom nejakého celoštátneho realitného kolosu alebo prinajmenšom sedieť niekde na vrcholnom poste našej živoriacej firmy. Namiesto toho je stále iba riaditeľom pobočky, aj to nie bohvieako úspešnej; rednú mu vlasy, ochabuje koža. V druhej zásuvke svojho stola má vždy malú fľašu whisky – Jeannette nám to všet­ kým vyklebetila. Nepodarí sa uzavrieť obchod? Tak šup, trochu si hrknúť na zlepšenie nálady. Prosím, bože, nech takto nedopadnem.

Najčastejšie chodievame do King’s Head, zvonku pre­ krásneho tudorovského hostinca na dláždenej ulici neďa­ leko prístavu. Zvnútra vyzerá ako každá iná britská krčma. Zvlnený barový pult sa lepí od rozliateho chľastu, v kúte bliká hrací automat, prenikavý smrad na pánskych zácho­ doch sa mieša s  arómou voňavých tabliet roztrúsených v podlhovastom porcelánovom žľabe. Keby chcela neja­ ká kozmetická firma vyrobiť parfum, ktorý by dokonale vystihoval, ako to vonia, keď ide človek v Británii večer von, bolo by to práve toto: tablety do pisoára. Aj keď nie som úplne presvedčený o  tom, že by L’Eau de Tablette du Pissoir mala potenciál zabodovať. Napriek tomu sa práve takýmto myšlienkam venujem, kým čakám, kedy Daryl prejde k veci.

Krčma je takmer ľudoprázdna, preto si sadneme za stôl pri okne a  chopíme sa laminovaných jedálnych lístkov s ponukou klasickej britskej krčmovej žranice, čo v pre­ klade znamená mrazený polotovar, ktorý niekto v kuchyni strčí do mikrovlnky, vyklopí na tanier a prípadne nakoniec posype petržlenom, lebo je grand. Občas mám pocit, že v Británii takto funguje všetko, automaticky a bez záujmu. Nie je to ozajstné jedlo a nesedíme v ozajstnom pube, iba v akejsi čudesnej simulácii toho, čo si ľudia myslia, že chcú.

Boha, a ja sa čudujem, že ma vykopli z domu.

„Ja si dám tresku s hranolčekmi,“ oznámi Daryl. „Ale nemôžem sa dlho zdržiavať, o druhej mi príde kupec na ten dom v Cliftone.“

Och, dofrasa, už je to tu. Zahĺbim sa do menu a pokú­ šam sa rozhodnúť, či si dám lazane s plátkami mozzarelly, alebo sa pôjdem hodiť do rieky. Avon by určite chutil čerstvejšie. Večer po robote sa vrátim k  Danovi unavený a  podráž­ dený. Po rozume mi chodí len to, že musím zajtra vziať Sa ma niekam von, zrejme do parku, a potom do kaviar­ ne. Mám z toho hrôzu. Nechápte ma zle, Sama mám rád každou molekulou svojho ja, ale je to s ním náročné. A ja ho totálne nezvládam. Len čo zbadám, že sa začína rozču­ ľovať – ak má zakázané pozerať televíziu, alebo ak ráno vstane a zistí, že musí ísť do školy, alebo ak nie celkom rozumie, čo plánujeme na víkend –, hneď to vytočí aj mňa. Zovrie mi žalúdok, som čoraz namrzenejší a zrazu som to ja, kto vybuchne prvý. Iba Jody si s ním dokáže poradiť a upokojiť ho. Iba ona.

Dnes poobede sa ku mne prišla poradiť jedna dvojica o hypotéke na malý dom v radovej zástavbe v Totterdow ne a mali so sebou aj dieťa, ešte len batoľa. „Veľmi rád roz­ práva,“ zdôverili sa mi. „Takmer nezavrie ústa.“ Naoko to znelo ako sťažnosť, ale v skutočnosti sa chceli pochváliť, aký je inteligentný a vyspelý – ten malý tučniačik, ktorý sa mi práve prehraboval v koši a pospevoval si do toho pesničku z nejakej disneyovky. Musel som si zahryznúť do jazyka, aby som im nepovedal, že keď bol môj syn v jeho veku, mal v slovnej zásobe asi tri slová, štyri, ak zarátam „šlúr“, ktoré opakoval často a  na ktorého význam sme do dnešného dňa neprišli. Priatelia nás vtedy chlácholi­ li: „Och, každé dieťa sa vyvíja vlastným tempom, on to dobehne.“ A  my sme múdro prikyvovali a  tvárili sa, že nás to vlastne netrápi. Lenže potom sme prišli domov, sadli si za internet a začali sa prehrabávať v stránkach pre rodičov. „Tu píšu, že v dvoch rokoch by už mal používať okolo päťdesiat slov.“ Čo nepoužíval. Nie som si istý, či ich toľko ovláda teraz, keď má osem.

Chudák Sam. Môj malý synček. Dan sa zberá von.

„Ideš so mnou? V Creation otvárajú nový klub. Kamoš to tam povedie.“

Večne sa tu otvárajú nejaké nové kluby a večne ich vedú Danovi kamoši. Po x­tý raz si položím otázku: Ako je to možné? Je odo mňa o dva roky mladší, no to nie je jediný dôvod. Odjakživa akoby sa kĺzal životom nastavený na autopilot, šťastie si ho nájde. Keď mu pred tromi rokmi zomrel strýko, vysvitlo, že mu v závete odkázal svoje auto: zachovaný belasý veterán Porsche 911 Carrera. Dan ním takmer ani nejazdí, voz odpočíva v podzemnom parko­ visku pod domom a získava na hodnote. Akoby si s ničím nerobil starosti, nemal nijaké záväzky, možno okrem práce pre novovznikajúce nahrávacie spoločnosti v Stokes Croft. Dan bol vždy Dan. Pomáhal mi, keď som sa zaplietol do bitky, chránil Emmu pred dobiedzavými neokrôchancami na diskotékach. Kým ja som si prechádzal všeličím – ro­ dičovstvom, zžieravým prízrakom smútku, vedomím, že som stvrdol v  mizernej robote, lebo musím živiť čoraz dysfunkčnejšiu rodinu – on bol vždy nad vecou a tváril sa svetácky.

Aj ja som si niekoľko rokov žil ako sveták. Asi tak štyri. Poriadne ani neviem, ako som založil hudobný spolok Zabudnutí, ktorý organizoval večierky s postrockovou a al­ ternatívnou elektronickou hudbou pre neveľké skupinky bradatých poslucháčov. Občas sme niekde v zasmradenom pajzli usporiadali koncert živej kapely a  dokonca sme sa pokúsili o hudobný festival v jednom nevyužívanom industriálnom priestore, kam zavítal aj istý redaktor miest­ nych novín a v reportáži z akcie nazval produkciu „na hra­ nici znesiteľnosti“. Ďalšie dva roky sme si tú frázu písali na letáky. Keď Dan začal v Bristole študovať dizajn, pribrali sme ho medzi seba, navrhoval nám plagáty, dokonca nám vyrobil aj webstránku. Vlastne sa tomu venuje dodnes, len ja som sa prestal angažovať. Život mi to zariadil inak.

„Asi ostanem doma. Ale vďaka. Vďaka, Dan.“

„Za nič, kamoš.“ Bezducho civiem na zhasnutý televízor, hoci u Dana nie je núdza o možnosti, čo si v ňom pustiť. Má káblovku so štyrmi stovkami programov a na pevnom disku uložených viac seriálov a filmov, než by si človek stihol pozrieť za celý život. No práve to ma mätie a demotivuje. Ako sa dnes človek má rozhodnúť, čo pozerať? Čo ak sa pustíte do ne­ správneho seriálu a potom zistíte, že by sa dalo pozerať aj niečo lepšie, ale do toho prvého ste už investovali priveľa hodín zo svojho života? Presne takéto úvahy istí ľudia na­ zývajú „problémy prvého sveta“. Poznáte ich – vyškierajú sa vám z komentárov na Facebooku a Twitteri a bez rozmyslu sa do vás začnú navážať, že si robíte starosti s každodenný­ mi maličkosťami. Ako rodič trochu problémového dieťaťa sa o svete veľmi rýchlo naučíte jeden veľmi zábavný fakt: ľudia zbožňujú, keď sa nad vás môžu vyvyšovať. Odsudzo­ vať vás z nedozernej výšky svojich zdanlivo dokonalých životov. Ale do toho sa radšej nepúšťajme. Musím si nájsť niečo, čo mi odvedie myšlienky od Sama a od zajtrajška, ibaže nič mi akosi ne vyhovuje. V hlave mám ako vo vírivke, obavy a  starosti sa krútia a  prepletajú jedna cez druhú, niet sa o čo oprieť, čoho sa zachytiť.

Dobre, hlboký nádych. Fajn. Situácia je takáto: musel som odísť od Jody a Sama. Odišiel som od nich, lebo sme sa v kuse hádali a boli z toho na nervy. Musím prísť na to, ako s tým prestať. Musím sa naučiť vyrovnať s tlakom. Musím nájsť slabé svetielko, ktoré ma vyvedie odtiaľ, kde som teraz.

Bude teda asi znieť prekvapivo, že s takýmto životným postojom som si nakoniec vybral sledovanie seriálu Brea­ king Bad. Tretia kapitola Keď na druhý deň ráno prídem k nášmu domu, Sam ma už čaká pri dverách. Má na sebe mikinu s kapucňou na hlave a pod ňou jedno zo svojich špeciálnych tričiek s prelepený­ mi stehmi a spojmi, aby ho nič z toho nedráždilo na koži. Existujú webové stránky ponúkajúce takéto oblečenie, čo postupne zistí každý rodič, keď musí bojovať s  každou nevysvetliteľnou fóbiou a slabôstkou potomka. Niektoré firmy si postavili celú živnosť na starostlivosti o deti, ktoré sa v našom svete necítia dobre.

„Oco, ideme do parku? Ideme do kaviarne? Oco, ideš dnu?“

„Iba na chvíľku.“

Až ma zabolí pri pohľade na dobre známu explóziu ob­ lečenia, kníh a hračiek roztrúsených po dlážke obývačky ako šrapnely. Niet plochy, kde by niečo neležalo – vreckov­ ky, neotvorené obálky, noviny. Vysedenú pohovku pokrýva mapa škvŕn z raňajok; televízna obrazovka je docapkaná od prstov, police sú zapratané zlomkami spomienok na rodičovstvo. Nedostavané modely z lega, motocykle Play­ mobile, akčné figúrky s chýbajúcimi končatinami. Moje cédečká a  dévedečká ležia halabala nahádzané v  kúte, garniža drží len na jednom úchyte a  záclona bezcieľne povieva vo vetre z otvoreného okna.

Domov, pomyslím si. A hneď mám hrču v krku.

Jody zíde po schodoch na prízemie, mokré gaštanové vlasy si zakrútila do uteráka, spod ktorého jej do tváre padá niekoľko nezbedných prameňov. Má na sebe džínsy a vyťahanú mikinu. Vyzerá unavene a ostražito.

„Ahoj, Alex.“

„Ahoj. Ako sa darí?“

„Oco, ideme do parku? Smiem si zobrať loptu? Oco, musím si dať loptu do ruksaka?“

„Neviem, či by sme mali brať loptu, pôjdeme potom do kaviarne a...“

„Nieeeeeeeee,“ zatiahne Sam a okamžite spustí plač.

„Dnes ráno sme už zažili niekoľko komplikácií,“ pre­ cedí Jody cez zuby. Podíde k Samovi a vezme ho na ruky. Jej oči všetko prezradia. Akiste je na nohách od piatej, možno dlhšie. Sam sa určite pokúsil zapnúť si televízor, a keď prišla do izby a zhasla mu ho, začal besnieť. Potom sa nepochybne pokúsil pripraviť si raňajky, pričom po­ rozlieval mlieko a to ho znovu rozplakalo. Znovu zobudil Jody, či si už môže zapnúť televízor, a bliakal, kým mu to nedovolila. Rodinný štandard.

„Čo sa stalo?“ spýtam sa zbytočne.

„Čo by, nedávali seriál s X­Manmi, tak mi hodil ovládač do hlavy,“ odvetí. A veruže jej modrina škaredo tmavne. Keď mal Sam tri roky, tresol ma do tváre vedierkom z Dup­ la a vyrazil mi predné zuby. Bol ako Joe Pesci z Mafiá ­ nov – malý, zábavný, no lusknutím prstov mu vedelo pre­ pnúť a potom bol schopný páchať extrémne a prízemné násilnosti.

Cítim, ako sa vo mne stupňuje nervozita. Sam býva aj v dobrej nálade náročný na zvládnutie, v zlej je nepredví­ dateľný a naháňa hrôzu. Žalúdok mi zviera strach. Čo ak mi utečie? Čo ak sa niečo stane a ja ho nedokážem ochrá­ niť? V mysli sa mi vynorí plejáda scenárov, čo by sa mohlo prihodiť, keby som ho neustrážil. Na čele mi vyrazí pot.

„Nemali by sme teda vymyslieť niečo iné? Chápeš, keď má zlú náladu,“ utrúsim nepresvedčivo.

Jody na mňa úkosom zagáni. Dobre ten pohľad poznám.

„Dohodli sme sa, Alex,“ naďalej škrípe zubami. „Zapísa­ la som mu to do denného rozvrhu.“ Každý deň ráno Jody farbičkami nakreslí Samovi rozvrh celého dňa, aby vedel, kedy sa obliekať, kedy bude jesť a čo bude robiť, až kým nepôjde spať. Cez víkend si rozvrh nosí stále so sebou a pravidelne doň nazerá. Ak má niečo v rozvrhu, tak sa to musí stať. Akoby mi to Jody chcela pripomenúť, šibne pohľadom k Samovi, ktorý zápasí so suchým zipsom na teniskách. To je ďalšia jeho špecialita, šnúrky na topánkach neznesie. Okrem toho musí mať suchý zips utiahnutý tak pevne, že mám vždy strach, aby sa mu v nohách nezasta­ vil krvný obeh. Všetko musí byť utiahnuté. Ani milimeter voľného miesta.

„Viem,“ odvetím s rovnako potláčanou zlosťou. „Ale ak sa na to necíti... Okolo parku vodiči lietajú ako blázni. Bojím sa, aby...“

„Nič sa nestane,“ skočí mi Jody do reči. „Nemôžeš vždy z niečoho takéhoto vycúvať. A rozhodne už nemôžeš cúvať zo stretnutí s vlastným synom. V tom je ten problém, Alex. Ja by som tu predsa nemala stáť a presviedčať ťa, aby si vzal vlastného syna na dopoludnie von – aby si zaňho prebral zodpovednosť na tri poondiate hodiny!“

Chystám sa namietnuť, ale nedá mi na to príležitosť.

„A s tým, aké to máš v práci náročné, ani len nezačínaj,“ čertí sa. „Želala by som ti vyskúšať si, aké to je čakať doma na telefonát zo školy, že Sam zasa niekoho kopol alebo ho niekto udrel, alebo mi tu celé ráno prevrešťal. Aké to je uvariť mu večeru a potom ju udržiavať na tej istej teplote celú hodinu, ktorú mu trvá, kým ju zje. Skús si to! Som na dne so silami, a ty ani prstom nepohneš! Presne preto sme teraz tam, kde sme.“

Zavládne ticho ako pred prestrelkou na divokom zá­ pade.

„Oco, som hotový,“ oznámi Sam. „Hotový ísť do parku. Berieme aj loptu?“

„Áno,“ prisvedčím a usilujem sa dýchať pravidelne. „Vez­ meme loptu a mamu necháme tu. Potrebuje si odpočinúť.“

„Ideme do parku?“

„Áno.“

„A potom do kaviarne?“

„Áno, Sam.“

„Môžem si dať spenené mlieko?“

„Áno.“

„Ale najprv ideme do parku.“

„Áno, najprv do parku, potom do kaviarne.“

Kývnem hlavou na Jody, nie som jej schopný pozrieť do očí. Momentálne som vďačný za príležitosť na únik.

„Oco, berieme aj loptu?“ Park leží na vŕšku medzi Bedminsterom a Totterdownom, je to taký fliačik zelene uprostred zástavby viktoriánskych domov, z ktorého do všetkých strán vychádzajú cesty ako vlákna obrovskej pavučiny. Okolo neho vedú polorozpad­ nuté chodníky, na ktorých sa potia a fučia rekreační bežci, bez slova sa míňajú na svojich trasách ako spotení roboti. Kedysi na začiatku deväťdesiatych rokov tu postavili ihris­ ko s kĺzačkami i hojdačkami a odvtedy ho ponechali osu­ du. Z hojdačiek medzičasom zmizli sedadlá, takže z nich zostala iba hrdzavá konštrukcia s visiacimi reťazami ako v nejakom sadomaso klube pod holým nebom. Kĺzačka je pokreslená sprejerskými nápismi a figúrkami v polohách neprístupných do osemnásť rokov. Ani neviem, či by to tu mesto malo rozmontovať, alebo prihlásiť ako exponát na Turnerovu cenu.

Sam zviera loptu v náručí. Niekedy si ju kopeme, nie­ kedy ju nepustí z rúk. Poobzerám sa okolo seba, čo by ho potenciálne mohlo rozrušiť.

Kurzy na príčiny Samovho ihriskového kolapsu

Prejde popri ňom dospelák a pokúsi sa

o konverzáciu: 10/1

Hlučný pes: 8/1

Iné deti prejavia záujem hrať s ním futbal: 5/2

Popŕhlenie od žihľavy: 5/1

Osy: 8/3

Krúžok tehotných žien bude meditovať za bránkou (to sa raz naozaj stalo a Sama to na smrť vydesilo): 100/1

Nedorazí zmrzlinár: pol na pol

Dnes je v parku iba hŕstka detí a zdá sa, že všetku po­ zornosť venujú perverznému brlohu, takže to by malo byť v  pohode. Najbližší psičkári sú dosť ďaleko na to, aby som mal Sama čas varovať. Zmrzlinár stojí na svojom zvyčajnom mieste, pripravený vyťažiť ešte čosi z teplého počasia na konci leta. Možno to dnes nebude také zlé. V duchu si odfúknem od úľavy. O autizme som veľmi rýchlo pochopil jednu zásadnú vec. Film Rain Man z  roku 1988, v  ktorom hrá Tom Cruise a Dustin Hoffman, nie je dokument. Nie všetky autistické deti majú mimoriadne schopnosti. Keby som Sama vzal do kasína v Bristole, nedokázal by rátať karty a zarobiť nám balík peňazí. Skôr by ho išlo poraziť zo všetkého toho hluku tam,  zaliezol by pod stôl s  ruletou, odkiaľ by ho vytiahla až ochranka a spolu s ním ma vyviedla na ulicu za to, že som do kasína privliekol malé dieťa.

Napriek tomu má vlastný zaujímavý pohľad na svet, čo si musím pripomenúť vždy, keď mu hladina stresového hormónu vystúpi do výšin, ak ho náhodou nútim, aby si obliekol iný kabát, než chce, alebo je fazuľa, ktorú mu Jody uvarila, o dva stupne väčšia, než by mala. Pre Sama je svet jeden veľký stroj, ktorý musí fungovať istým spô­ sobom a byť dostatočne predvídateľný, aby sa v ňom cítil bezpečne. Kým je vôbec schopný sa uvoľniť, musí poznať načasovanie a pohyb všetkého okolo seba a zároveň musí mať celý čas prst na tlačidle vypnúť.

Sledujem ho, ako beží k pováľaným kmeňom stromov, kde sa rád hrá, a  viem presne, aký bude mať celá akcia priebeh. Sam vylezie na jeden konkrétny kmeň, prejde po ňom, a keď sa dostane na koniec, po očku ma skontroluje, či sa naňho pozerám. Porozmýšľa, že preskočí na vedľajší kmeň, ale potom radšej zlezie a vyškriabe sa naň zo zeme. Keby sa k nemu chcelo pripojiť nejaké iné dieťa, zhodil by ho dolu – nie preto, že by bol v jadre zlý, ale skrátka preto, že toto je jeho stroj pováľaných kmeňov a ten musí fungovať istým konkrétnym spôsobom. Preňho je iné dieťa chybou v systéme, a keď ho zhodí na zem, je to, akoby spustil antivírusový program. ZISTENÁ PRÍTOMNOSŤ DIEŤAŤA. ZAČATÝ PROCES ZHADZOVANIA. DIE­ ŤA ODSTRÁNENÉ. VAROVANIE: DIEŤA SA UTEKÁ S PLAČOM SŤAŽOVAŤ RODIČOM.

Mohol by som na tých debilných stromoch loziť s ním, ale to nerobím. Nikdy. Pohojdám ho na hojdačkách, kop­ nem mu loptu nazad, ale na bláznenie nie som najlepšia partia, ak to tak mám povedať. Nepatrím k tomuto typu otcov. Poznáte ich – otcov, čo nosia conversky a  tričká s Batmanom, lebo zúfalo túžia všetkým dokázať, aká je s nimi zábava, ako v duši ostali deťmi a akí sú s vlastný­ mi potomkami skvelí kamoši. Vystrájajú s  nimi a  prsia sa pri tom, akoby účinkovali v  divadelnej adaptácii fil­ mového hitu Veľký s Tomom Hanksom v hlavnej úlohe. Podozrivo na mňa zazerajú, ako pohľadom prechádzam po okolí a  hľadám potenciálne hrozby. Neviem sa tak nenútene ponoriť do hry. Hrať sa je pre mňa ťažké. Do­ stať sa do potrebného stavu. Všetko ostatné hodiť za hlavu.

Sledujem Sama, ako sa plahočí po prehnitých kmeňoch, a prebudia sa vo mne spomienky na časy, keď sme v det­ stve chodievali s  Georgeom do parku neďaleko nášho domu a podpichovali sa, kto sa vyškriabe úplne navrch preliezačiek. George bol odo mňa o dva roky starší, bol odvážnejší a  menej opatrný než ja. „Poď až hore. Poď, Alex.“ No vtedy si uvedomím, že už zabúdam, ako presne znel jeho hlas. Najradšej by som schmatol Sama, objal ho a odviezol domov k Jody a povedal jej: Postaraj sa oňho, Jody, postaraj sa.

Takto premýšľam a zrazu ho zbadám: veľkého psa, asi labradora, ktorý k  nám beží z  kríkov. Je od nás možno päťdesiat metrov, no už si všimol Samovu loptu. Chce sa hrať. Doriti. Zamierim k Samovi, najprv pomaly, postupne zrýchľujem. Musím si dať pozor.

„Sam, nič sa nedeje, blíži sa k nám psík, nedáš mi tú lop­ tu?“

Sam sa obráti, pričom takmer zletí z  kmeňa, a  tak sa zľakne, že zhíkne. Pes sa približuje, uteká a breše. Sam na mňa pozrie s hrôzou v očiach. Pustí loptu a rozbehne sa ku mne. Nič horšie urobiť nemohol. Pes teraz nevie, či vyraziť za loptou alebo za bežiacim chlapcom. Zúrivo vrtí chvostom. Usúdi, že s chlapcom bude väčšia zá bava.

„Sam, Sam, chce sa len hrať.“

Utekám, schytím syna a urobím obrátku, aby som vlast­ ným telom vytvoril bariéru medzi ním a psom. „Nie, nie, nie, nie,“ opakuje.

„To nič,“ zopakujem mu.

Teraz je pes pri nás, skáče a breše. Odstrčím ho, zrakom hľadajúc majiteľa. Spoza kríkov sa vynorí žena v strednom veku s  vôdzkou a  loptou. Usmieva sa. Typický úsmev psičkára. Taký ten, ktorým vám chcú povedať: „Mám rád psy, každý má rád psy, komu by už len môj pes mohol prekážať?“

„Chce sa len hrať. Zbožňuje deti,“ vysvetľuje mi.

„Mohli by ste si ho zavolať k sebe?“ požiadam ju naj­ slušnejšie, ako viem, hoci v sebe len ťažko dusím hnev.

Žena hneď zmení tón.

„Má rád ľudí, nikomu by neublížil.“

Sam sa mi chúli v náručí, zajaká sa a vzlyká, myká sa, aby sme šli preč. Žena nahlas zacmuká, chytí psa za obojok a ťahá ho k sebe.

„Poď, Timmy, pôjdeme sa hrať inam.“

Dívam sa za ňou, ako sa od nás vzďaľuje, vôbec nič ne­ tušiac o desivom zážitku, ktorý jej špinavý bastard práve spôsobil, nič netušiac, že možno ide o niečo vážnejšie než o jedno dieťa, ktoré nemá rado psy.

„Hej!“ okríknem ju. „Máš ho mať uviazaného. Neučili ťa čítať, ty krava?!“

Obzrie sa za mnou, viditeľne prekvapená z prudkosti mojej reakcie.

„Poď,“ poviem ticho Samovi a odhrniem mu vlasy z tvá­ re. Ticho fňuká a tak tuho mi stíska ruku, že mu obeleli hánky. „Poď, synček. Ideme do kaviarne.“

Na odchode sa pozriem za seba na deti, ktoré si hádžu lietajúci tanier. Sú šťastné a je im spolu dobre, ich rodičia sedia obďaleč na lavičke, rozprávajú sa, oddychujú. Po­ cítim voči nim náhly osteň závisti. Aký majú ľahký život!

„Oco, ideme teraz do kaviarne?“

„Áno, ideme do kaviarne.“

„Môžem si dať spenené mlieko?“

„Áno.“

„Ten pes ma vystrašil. Ten pes sa mi nepáčil.“

„Viem.“

Tak sa skončil náš výlet do parku. Štvrtá kapitola Oproti parku vládne v kaviarni relatívny pokoj. Je vkline­ ná do radu malých obchodíkov ako jedna z hipstersky sa tváriacich prevádzok, ktoré tu v poslednom čase vznikajú, a  jej úzku cieľovú skupinu tvoria mamičky zo strednej vrstvy, čo v mladosti sledovali Priateľov a túžili chodiť do Central Perku. Interiér akoby zariaďovali podľa katalógu moderných retro kaviarní. V kúte stojí starý jukebox Rowe AMI a  na stenách visia gýčové plagáty zo šesťdesiatych rokov s portrétmi osudových žien a chlapcov s veľkými smutnými očami. Sama úprimne fascinujú. Sadneme si, ako vždy, dozadu na pohovku za veľký drevený konfe­ renčný stolík obložený časopismi a komiksmi.

„Oco, prečo má tá teta zelenú tvár?“

„Oco, prečo kreslia deti s takými veľkými hlavami?“

Poviem, že neviem, ale že šesťdesiate roky boli dosť divoké.

Objednám si kapučíno, ktoré je podľa nápisu vonku na tabuli „najsamlepšie na trhu“, a pod nápisom stojí nezne­ siteľne okrasným písmom citát z T. S. Eliota: „Odmeria­ vam čas po lyžičkách“. Barista, ktorý má, samozrejme, fúziky ako filmový zloduch z dvadsiatych rokov a tričko zo secondhandu obtiahnuté tak, že mu cezeň presvitajú rebrá, nám prinesie objednávku a pri servírovaní zohria­ teho mlieka zahrá Samovi divadielko: „Nech sa vám páči, naše najlepšie spenené mliečko od najlepších spenených kravičiek v celom Somersete.“

Sam sa obdivne zachichoce. Barista je jeho hrdina. Sama napriek všetkej jeho spoločenskej neohrabanosti nevedno prečo fascinujú charizmatickí a sebavedomí mladí ľudia. Vôbec sa ich nebojí, dokonca sa nevyhýba očnému kon­ taktu s nimi, ktorý málokedy dožičí mne. Keď ešte nosil plienky, Jody ho brávala na obed do školskej jedálne, kde

34

ho študenti priam hypnotizovali a manželka si tak mohla

užiť niekoľko chvíľ pokoja. Je to zvláštne, ale milé. Čo na

tom, že som práve zaplatil štyri libry za náprstok teplého

kofeínu, za toto mi to stojí.

Keď sme sa už usadili, bolo by super porozprávať sa so

Samom – popýtať sa ho na školu, čo doma, čo mama –, no

takto to nefunguje. Sam nie je zhovorčivý typ. V najlep­

šom prípade by prikývol alebo pokrútil hlavou na priamu

otázku, hoci skôr by sa asi nadurdil a odtiahol odo mňa.

Sú to chvíle krehkého napätia medzi nami – neviem, ako

ich využiť čo najlepšie bez toho, aby som všetko zničil.

Preto iba bez slova podám Samovi iPhone a vezmem si zo

stola noviny. V pohodovej nálade si hneď spustí obľúbenú

aplikáciu Flight Track, ktorá zobrazuje aktuálne pozície

lietadiel komerčných liniek po celom svete. Po ťuknutí na

ikonu niektorého z lietadielok sa otvorí tabuľka s informá­

ciami o tom, odkiaľ letí a kde bude pristávať. Informácie,

to je jeho. Postupne sa naučil naspamäť názvy všetkých

najväčších prepravcov, najdôležitejšie trasy, vzdialenosti

medzi metropolami. Asi by sa to dalo rátať ako jeho rain­

manovský vrtoch. Vonkajší svet ho takmer v jednom kuse

niečím desí – prinajmenšom je preňho náročné vyrovnať

sa s nekonečným sledom nepredvídateľných zmyslových

podnetov – a Flight Track mu asi ponúka možnosť obja­

vovať ho vlastným tempom. Rád len tak sedí, ťuká a strká

mi pred oči každý údaj, aby som mu ho prečítal. Občas mu

ukážem, kde sa práve nachádza jeho teta Emma. Emma

je moja sestra. Svetobežníčka. Dva dni po osemnástych

narodeninách sadla do lietadla a už sa nevrátila. Niežeby

to Sama nejako zaujímalo, ale aspoň sa tým do tejto jeho

aktivity pokúšam vniesť trochu ľudskosti. Ukážem mu

na mape Toronto. Minulý týždeň odtiaľ Emma zavesila

niekoľko fotografií na Facebook. Pózuje na nich s dvoma

ženami, ktoré som v živote nevidel, vyškierajú sa do ob­

jektívu na výletnej lodi a v pozadí čnie k oblohe špicatá

veža CN Tower. Emma sa tvári tak, ako na každej snímke

na Facebooku; veselo, šťastne a  bezstarostne, užíva si prítomnosť. Aj keď ja jej to zasa až tak neverím. Z očí jej čítať niečo, čo sa už veľmi dlho pokúša skryť.

„Keby chcela priletieť do Londýna na Heathrow, trvalo by jej to sedem hodín a  pätnásť minút,“ oznámi Sam. „Mohla by letieť z  torontského Medzinárodného Pear­ sonovho letiska. Mohla by ísť lietadlom British Airways alebo Air Canada. Prečo sa nevráti domov?“

„Baví ju cestovať,“ odvetím. „Rada spoznáva nové veci.“

Pravdaže, skutočnosť je trochu zložitejšia. Buď Emmu baví cestovať, alebo sa bojí vrátiť domov. Osobne by som sa prikláňal k  druhej možnosti. Z  jej veľmi občasných mailov si však ťažko vytvoriť ucelenejší obraz.

„Nové veci sú aj tu. A máme Google mapy. Na Google mapách sa dá vidieť veľa nových vecí.“

„Viem, ale to nie je to isté, či hej? Nezažiješ naživo ľudí, zvuky, vône...“

„Nič z toho nemám rád. Som autista,“ namietne.

Obaja sa zasmejeme nad Samovou sebakritickou po­ známkou. Kým ja jeho diagnózu vnímam ako zásah zlej moci, Sam si ju ochotne prizná –zo žartu, prípadne keď potrebuje výhovorku. Iné deti zhadzujú vinu na súro­ dencov, ak rozbijú tanier alebo niekto fixkou popíše celú pohovku alebo z plechovky zázračne zmiznú všetky su­ šienky. Sam povie: „Som autista,“ a nonšalantne nad tým mávne rukou. Keď sa nad tým teraz zamyslím, asi nebolo správne vysvetľovať mu autizmus tak, že sme ho prirovnali ku komiksovej postave Hulka („Rozumieš, Sam, ani Bruce Banner za to nemôže, to tie gama lúče!“)

Niekoľko minút v tichosti sedíme.

„Mama mi kúpila Xbox!“ vyhŕkne zrazu.

„Hm,“ odvetím. „Hm. Dobre.“

Okamžite sa vo mne vyroja pochybnosti. Sam je už aj tak dosť utiahnutý, preto neviem, či potrebuje ďalšiu zámienku na to, aby trávil čas osamote. Takmer vždy sa hrá sám, ešte aj v škole – je to jeden z príznakov jeho choroby alebo syndrómu, alebo ako to vlastne máme nazývať. Dokáže sa hrať aj s inými pod podmienkou, že mu nebránia robiť to, čo chce robiť on, a že sa s ním príliš často nepokúšajú nadviazať rozhovor. Keby mal povedať, čo znamenajú priatelia, asi by ich definoval ako „ľudí, ktorých ako­tak znesiem“. Čo vlastne nie je úplne mimo. My ostatní sme na tom podobne. Keď vezmete naše spoločenské vzťahy pod drobnohľad, vyjde vám, že väčšinou fungujú iba zo zvyku. Zapadáme stále do tej istej rutiny: pýtame sa, ako sa ten druhý dnes mal, smejeme sa na prihlúpnutých vti poch, opakujeme, že by sme sa mali stretávať častej­ šie. Neraz pritom obe zúčastnené strany v  kútiku duše dobre vedia, že je to celé fraška. Rituálne tance, večne sa opakujú ca súslednosť spoločenských návykov. Nečudo, že v tom má Sam guláš. Autisti, tak ako ich chápem ja, skrátka pri narodení nedostali príručku s pravidlami. Zo Samovho pohľadu hrajú všetci jednu veľkú hru a on sa ju musí učiť za pochodu. Čo je náročné preňho, pre Jody aj pre mňa – lebo jeho príručka sme my. Všetko mu musíme stále znova a znova vysvetľovať a aj tak niektoré pravidlá nikdy nepochopí. Ako napríklad pravidlo o tom, že nie je vždy nevyhnutné povedať prvé, čo človeku príde na um. Len za minulý mesiac sme s ním zažili niekoľko trápnych konverzačných situácií.

Jodinej mame o jej kŕčových žilách: „Prečo máš také hr ča ­ vé nohy?“

Nášmu pomerne korpulentnému susedovi: „Máte tvár ako puding.“

Svojej triednej učiteľke na rodičovskej schôdzi: „Ocko povedal, že táto škola je žumpa.“

Preto si myslím, že dať mu hernú konzolu ako ďalšiu možnosť úniku, nie je najlepší nápad. Áno, dovoľujem mu hrať sa s mobilom, ale to je iné: letecká aplikácia a Google Earth ho bavia a majú aspoň nejaký presah so skutočným svetom. Zatiaľ čo vo videohre je stredobodom vesmíru sám hráč a všetko sa krúti okolo neho. A to sa mi vidí ako presný opak toho, čo by sa mal Sam naučiť o živote. Nehnevám sa za to na Jody, asi sama potrebovala nejakú možnosť úniku od jeho večných otázok – a hysterických výbuchov.

„O tom Xboxe sa s mamkou ešte porozprávame,“ do­ dám napokon.

„Lietadlo VO 226 z Londýna do New Yorku letí vo výške 11 200 metrov,“ odvetí. Domov – k nim domov, lebo neviem, či ho ešte môžem nazývať svojím domovom – prídeme krátko po tretej. Jody medzitým poupratovala, vyzerá sviežo, dokonca by som povedal oddýchnuto. Bujné kučery skrotila do drdolu, vylihuje na gauči a číta si noviny.

„Tu je môj krásny chlapec! Už mi za tebou bolo smut­ no!“ Vyskočí na nohy, aby ho objala.

„Poslúchal,“ skonštatujem. „V parku sme mali menšie nedorozumenie so psom, ale inak bol v pohode.“

„Naháňal ma pes,“ vyhlási Sam. „V kaviarni sme si dali spenené mlieko. Hral som sa s lietadlami. Oco povedal tete so psom, že je krava. Mám hlad.“

Ďalšia maličkosť: pri Samovi si treba dávať pozor na ústa. Všetko si zapamätá, všetko vytára.

Keď Jody vysvetlím, čo sa v skutočnosti stalo, pripraví mu sendvič, jediný možný: so syrom a čalamádou. Hneď po tom Sam uteká k Xboxu.

Synovo stravovanie sa riadi prísnymi pravidlami. Prija­ teľné sú preňho iba štyri jedlá. Konkrétne:

Sendvič s čedarom a čalamádou (biely chlieb, odkrojiť kôr ky, po okrajoch chleba nesmú byť žlté fľaky od čala­ mády).

Rybie prsty a tenké hranolčeky (rybie prsty musia byť buď od Birds Eye alebo Marks & Spencers. Skúste naňho vyrukovať s prstami z Lidla a uvidíte ten tanec).

Cestovinové krúžky v  rajčinovej omáčke s  hriankou (niekedy je ochotný zjesť aj písmenká, hoci som dodnes neprišiel na to, kedy presne tá chvíľa nastane, a  tak už radšej neriskujem, nestojí to za to).

Zapekané cestoviny (no výlučne podľa Jodinho recep­ tu. Keď sa o  ne pokúsim ja, vždy potom treba nanovo vymaľovať kuchyňu. Ale zasa si musím priznať, že je to vo všeobecnosti pomerne objektívne zhodnotenie môjho kuchárskeho umenia).

K tomu si prirátajte cereálie na raňajky, jogurt a ovocie nakrájané na rovnomerné kocky. Na ROVNOMERNÉ KOCKY. Už ste niekedy o  piatej ráno skúšali nakrájať jablko na kocky s presnou dĺžkou hrany jeden centimeter? Nič ľahké, najmä ak v porovnaní s povahou vášho hosťa je taký Gordon Ramsay hotový baránok. „Takže... vraj dostal hernú konzolu.“

„Áno, od syna jedného kamoša. Kúpili novší model a nevedeli, čo so starým. Vravela som si, že by to mohlo byť prospešnejšie než televízia, sem­tam.“

„Len či takto nebude tráviť ešte viac času osamote. Chá­ peš, usilujeme sa predsa o to, aby bol častejšie s inými.“

„Prepáč, my sa usilujeme?“

„Vieš, ako to myslím.“

„Áno, viem, ako to myslíš. Ale takto bude mať niečo spoločné s druhými deťmi, to hádam nie je zlé. V škole má každý nejakú konzolu.“



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist