načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Chlapec, ktorý patril moru – Denis Thériault

Chlapec, ktorý patril moru

Elektronická kniha: Chlapec, ktorý patril moru
Autor: Denis Thériault

– V nehostinnom kúte Kanady, na severnom výbežku zálivu svätého Vavrinca, kde vietor prečesáva husté hrivy lesov a vzdúva morské vlny, kde oblohou víria albatrosy a v tuhej zime prikrýva krajinu hlboký sneh, vzniká veľké priateľstvo dvoch ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  189
+
-
6,3
bo za nákup

hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6% 90%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Lindeni
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2019
Počet stran: 200
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-1143-2
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

V nehostinnom kúte Kanady, na severnom výbežku zálivu svätého Vavrinca, kde vietor prečesáva husté hrivy lesov a vzdúva morské vlny, kde oblohou víria albatrosy a v tuhej zime prikrýva krajinu hlboký sneh, vzniká veľké priateľstvo dvoch osamelých chlapcov. Spoločne unikajú do magického podmorského sveta vo vlastnej fantázii, snívajúc o mieste, kam skutočne patria, ktoré zahojí ich žiaľ zo straty rodičov. Postupne sa však pre jedného z nich hranica medzi fantáziou a realitou začína nebezpečne vytrácať a jeho priateľa vystaví ťažkej skúške: zachovať kamarátovi vernosť na ceste, ktorá nevyhnutne speje do tragédie.

Zařazeno v kategoriích
Denis Thériault - další tituly autora:
Podivuhodný život osamělého pošťáka Podivuhodný život osamělého pošťáka
 (e-book)
Podivuhodný život osamělého pošťáka Podivuhodný život osamělého pošťáka
The Boy Who Belonged to the Sea The Boy Who Belonged to the Sea
Pošťákova snoubenka Pošťákova snoubenka
 (e-book)
Pošťákova snoubenka Pošťákova snoubenka
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Chlapec, ktorý patril

moru

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.lindeni.sk

www.albatrosmedia.sk

Denis Thériault

Chlapec, ktorý patril moru – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2019

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.



Chlapec, ktorý patril moru


CHLAPEC,

K TO RÝ PAT R I L

MORU

Denis THÉRIAULT


© L ́Iguane – XYZ, 2001

© 2019, Albatros, for the present edition,

through Allied Authors Agency, Belgium.

Translation © Kristína Hečková, 2019

Illustration © Kristína Hečková, 2019

Cover design © Radoslav Bielený, 2019

ISBN v tlačenej verzii 978-80-566-1143-2

ISBN e-knihy 978-80-566-1165-4 (1. zverejnenie, 2019)


Venujem Hélène a Camille.

Bez nich by som bol len tulák.



9

Z východu prilietajú čajky, zhromažďujú sa na okra

joch striech v hustých rojoch a spoločne lamentujú. Volajú

na seba, odpovedajú si, jedna druhú podpichujú, škriekajú

ako čarodejnice na svätojánsku noc. Z izby v podkroví ich

počujem cupitať sem a tam. Znie to, akoby sa mi nad hla

vou presúvalo vojsko drobných škriatkov. A keď pozriem

cez okno, vidím ich zoradené na streche kôlne ako živé

bowlingové kolky. Niekedy sú ich celé húfy ako vo filme

o krvilačných vtákoch, no na rozdiel od Hollywoodu sú

naše čajky neškodné. Nemusíme sa obávať, neďobnú nám

do klobúkov. Ani nádoba na odpadky ich nezaujíma. Kaž

dé ráno je to rovnaké. Pýtame sa, čomu vďačíme za ich

dochvíľnu návštevu hneď na úsvite.

1

Pri ponoroch do veľkých hĺbok sa človek môže dostať

do euforickej nálady pripomínajúcej stav opitosti.

„Hĺbková choroba“, ako sa tento úkaz nazýva, je zapríčinená

narkotickým pôsobením inertných plynov na nervový systém

z dôvodu narastajúceho tlaku.


10

Mne čajky neprekážajú, no ich ranné prekáračky budia starého otca, ktorý spáva až do obeda. V pyžame vyjde von a kameňmi sa snaží lietajúcu chamraď rozohnať, ale nevie mieriť, takže tým dosiahne pravý opak a rozhorčený huriavk ešte zosilnie. Ak, pravdaže, nerozbije okno. Najradšej by vzal winchestrovku a urobil s dotieravými operencami rýchly proces, no nemôže. Stará mama pred ním ukryla náboje. Odmieta sa podieľať na vraždení nevinných vtákov, takže ráno čo ráno trpíme ich škrekot až dovtedy, kým sa samy neunavia. To býva okolo siedmej. Potom sa spamätajú a spoločne odletia preč.

Ak mám byť úprimný, ranný rozruch a skoré vstávanie mi v podstate vyhovujú. Končí sa nimi strašidelná noc aj desivé muky a ja si môžem v pokoji vychutnávať májové rána a tešiť sa z pohľadu na zvláštny jas lemujúci jarnú oblohu. Hneď ako priletia čajky, zídem na breh k pulzujúcemu šumeniu ospalej vody. Odtiaľ s nadšením pozorujem nebo, ponorené do žiarivých lúčov nového slnka, ktoré sa opäť hrdo vynára na konci svojej temnej cesty. Vtedy je čas preskúmať podmorské udalosti predošlej noci a vydať sa po stopách malých, občas už mŕtvych svedectiev, ktoré na brehu zanechal odliv. Napríklad minule sa pred domom pani Papetovej vyplavil žralok obrovský. Bol dlhý ako dom a papuľu mal takú ozrutnú, že by ma bol bez povšimnutia prehltol ako planktón. Ľudia neveriacky krútili hlavami nad obrovskou mŕtvolou. Rozprávali sa, pýtali sa jeden druhého, čo s ňou. Nemohli ju tam nechať. Vzbudzovala príliš veľké rozpaky a navyše už začala aj poriadne zapáchať. No kým sa ju chystali motorovou pílou rozrezať, objavili sa ľudia z ministerstva, aby si vysušeného stroskotanca pozorne prehliadli. Pozastavili práce a urobili toľko fotografií ako policajní inšpektori. Už chýbala len páska, tá žltá vec, ktorou sa vymedzuje miesto vraždy. Sú takí pedantní, vravel som si, že určite zoberú odtlačky prstov aj nám, ale nie. Neboli sme dostatočne podozriví. Keď štátni zamestnanci ukončili rozsiahlu obhliadku, privolali žeriav, potom kamión a žraloka odviezli. Kam? Neviem. Do márnice? Do múzea? Na skládku? Možno na ministerstvo oceánskych záležitostí, kde ho obalili do chrupavky alebo vložili do priestrannej kartotéky s číslom trinásť, ktorá neprepúšťa pach.

Premýšľam, na čo zomrel. Nemal na tele rany ani nebol zapletený do siete. Žeby na žraločiu chorobu? Morské ťažkosti? Vyčíňanie cunami? Zdrvujúcu vlnu melanchólie? Koľko rokov sa vlastne dožíva žralok?

Napriek rannému škrekotu čajok som na pláž ešte ni­ kdy neprišiel prvý. Vždy ma predbehne ten chalanisko: Luc Bezeau, so svojím spečeným ksichtom, akoby pochádzal z južnej pologule, v obrovských topánkach, so šmatlavou chôdzou cirkusového klauna a firemnou šiltovkou s logom spoločnosti na výrobu ťažkých strojov – ironický protiklad jeho príliš vychudnutej postavy. Prichádza od východu, ťahá za sebou vrece na odpadky ako vrátnik a prečesáva pobrežie. Okolo vyhasnutých ohnísk z predchádzajúcej noci zbiera prázdne fľaše, ktoré tam zanechali lovci korušiek a iní okoloidúci vandráci. Do vreca hádže mušle, krabie panciere, pierka a kúsky veľrybích kostíc. Najprv som ho považoval za akéhosi novodobého ekológa, ale svoj názor som zmenil, keď som zistil, že za sebou necháva rôzne

12

iné druhy odpadkov. Bez ohľadu na počasie chodieva na

breh každé ráno, akoby plnil svoj životný údel, okrem ne

dele, keď má povinnosti náboženského druhu. Viem, že

pomáha slúžiť omšu v dedinskom kostole, pretože tam

chodievame so starým otcom, a vždy keď ho vidím, v du

chu si vravím, že vyzerá ako pochmúrny trpaslík krúžiaci

okolo farára Loisella, toho veľkého plynného obra. Luc je

čudný miništrant. S obrovskými topánkami vyčnievajúci

mi spopod príliš krátkeho bieleho rúcha, uhľovočiernymi

vlasmi havajského strihu a röntgenovými očami mand

ľového tvaru, ktorými človeku vidí až do žalúdka, vyze

rá, akoby práve vystúpil z ufa alebo práčky, ale to mu ani

trochu nebráni svedomito si plniť náboženské povinnosti.

Miništruje s dôstojnosťou pápeža. Ako liturgický stráž

ny pes pokorne vyčkáva vedľa oltára a predvída kňazove

gestá. Človek by povedal, že priebeh celého rituálu ovláda

na diaľku. Počas kázne stojí v pozore, s rukami pri tele,

ostražitý, pripravený zasiahnuť, a pritom pohybuje len

prstami, ktoré neustále zatína a opäť uvoľňuje. Ak by ste

mu nasadili kovbojský klobúk a vysadili ho na hlavnej uli

ci v meste Dodge, nejeden okoloidúci by si ho zmýlil so

streleckým esom. Bandita pláží. Chlapík, ktorý vytasí ka

rafu so svätenou vodou tak rýchlo, že predbehne aj vlast

ný tieň. Najrýchlejší zvonár na západe. Priznávam, svojou

ponurou vážnosťou na mňa urobil dojem. Jeho dobro­

družná tvár ladí s mojím pochmúrnym výzorom a pod

necuje moju zvedavosť. Ak by mi to dovolil, rád by som

sa s ním skamarátil alebo ho aspoň počas jeho ranných

obchôdzok pozdravil. No nič také neprichádza do úva

hy, pretože k podobným dôvernostiam pociťuje hlboký

odpor. Len čo ma zbadá motať sa okolo stožiara alebo si

na móle pochutnávať na čokoládovej buchte, okamžite si

zbalí veci a bez ďalšieho otáľania sa poberie preč. Je mož

né, že je až taký bojazlivý? Alebo len príliš citlivo vníma

opar tragických udalostí, ktorý ma zahaľuje? Nech je to

akokoľvek, zďaleka ma obchádza ako Odyseus, keď sa vy

hýbal neslávnym kútom Egejského mora. Prechádza popri

našom dome len preto, že nemá inú možnosť. Zakráda sa,

ani na chvíľu sa nezastaví a vždy rýchlo zdúchne, prena

sledovaný obavami, ktorým jakživ neporozumiem.

15

Otec trpel skútermániou, bežným ochorením v regió

noch nad päťdesiatou rovnobežkou, spôsobenou tlakom

severného pólu a neúprosnou zimou. U väčšiny pacientov

sa príznaky na jar vytratili, ale u otca choroba prerástla do

chronického, postupne sa zhoršujúceho štádia a stala sa

nevyliečiteľnou. Bola to vášeň odolávajúca terapeutickej

páľave letných dní, latentná horúčka, ktorú prebudili sil

né októbrové vetry a naplno odštartovalo prvé sneženie,

to požehnanie z nebies. Otec sa svojho snežného skút

ra nevedel nabažiť. Bol by na milovanom stroji aj spával,

potvrdzujúc okolnosti jeho najútlejšieho detstva, ktoré

predriemal v kočiari upevnenom na lyžiach za motorový

mi saňami značky Ski ­Doo v špeciálnom rodinnom vyho

tovení. Na skútri sedel aj vo chvíli, keď sa mu na tvári ob

javili prvé uhry, dokonca aj v pätnástich, keď vyhral svoje

prvé profesionálne preteky na okruhu v Brûlé. A preto ur

čite nikoho neprekvapí, že o niekoľko rokov neskôr práve

na skútri počas Ookpik rely stretol mamu, mladú nebojác

nu amazonku, ktorá šoférovala mašinu rovnakej kubatúry.

Aj ona doslova vyrástla na snežnom skútri. Nalepená na

otcovom chrbte ako indiánske batoľa brázdila krajinu od

najútlejšieho veku a už ako päťročná dostala na Vianoce

2

16

svoj prvý skúter, zmenšený model, ktorý aj reálne fungo

val. Môj budúci otec bol presvedčený, že bez tejto nordic

kej Evy by jeho život nemal zmysel a rozhodol sa ju získať.

Dvoril jej s odhodlanosťou horského záchranára a moja

budúca matka priaznivo odpovedala na neoblomnú snahu

vysokého snežného muža s pôvabným úsmevom. Rodičia

sa na skútri stretávali, na skútri sa zasnúbili, na skútri sa

zosobášili a na skútri odišli zo svadby za burácania fakľo

vého sprievodu. Skútrom sa premiestnili hlboko do lesa

k zrubu, kde strávili medové týždne, a som presvedčený,

že na sedadle ich snežného tátoša ma počali za zvuku váš

nivo praskajúceho nylónu.

Po svadbe sa rozhodli usadiť v susednom meste Vil

leneuve, v priemyselnom srdci severného pobrežia, ktoré

prekypovalo pracovnými príležitosťami. Tam som prišiel

na svet a vyrástol do výšky prvého metra. Lenže stará de

dinka Ferland bola od nás vzdialená iba polhodinu cesty,

a tak sme sa tam každé leto vracali za morom a pretrvá

vajúcou spomienkou na prvopočiatočnú amébu. No ešte

častejšie sme tam chodili v zime tešiť sa zo snehu, pre

tože Ferland bol raj pre ľudí posadnutých skútermániou.

Z dvora starých rodičov z matkinej strany sa schádzalo

do húštiny pozdĺž stĺpov elektrárne Hydro ­Québec, ktoré

obrovskými písmenami hláskujú svoju monotónnu abe

cedu cez celú provinciu až do Nunaviku. Počas zimných

víkendov slúžila naša rodinná usadlosť vo Ferlande ako

odrazový mostík pre ľudí závislých od nekonečnej divo

činy, medzi ktorých patrili aj moji drahí rodičia. Často

však chodili jazdiť bezo mňa, pretože napriek tomu, že ma

v detstve pravidelne vozievali v povestnom kočiari na ly

žiach, ktorý som zdedil po otcovi, javil som sa voči nákaz

17

livému vírusu zákernej choroby celkom imúnny. Niežeby

som bol na skútre alergický: príležitostne som dokázal

zabojovať v pretekoch na zasneženej pláži a boli časy, keď

som si úprimne užíval jazdu v temnote tichého polárneho

lesa, ale na rozdiel od mojich rodičov sa zo záľuby nestal

zmysel môjho života. Rýchlo som sa nabažil nekonečných

diaľav a odsudzoval som všetko, čo spôsobovalo neprime

raný hluk na otvorených priestranstvách. Odmietal som

sa podieľať na predčasnom topení hibernujúcich zviera

tiek a spôsobovať utrpenie malým milým veveričkám. Mal

som vznešenejšie ciele, aj keď musím priznať, že som si

vedome pripustil niekoľko neškodných zlozvykov ako na

príklad čítanie. Viac než panensky zasnežené diaľavy ma

lákali v mojich očiach vzrušujúcejšie stránky kníh, a kým

sa rodičia zabávali na Sibíri, ja som si vychutnával horo

rový príbeh a napchával sa horúcimi buchtami v starkinej

arkierovej obývačke. A presne to som robil aj v nešťastnú

februárovú sobotu, keď sa mi zrútil svet. Dalo by sa pove

dať, že v istom zmysle mi čítanie zachránilo život.

V ten deň zamŕzala aj ortuť v teplomeroch. Zo severu

dul silný vietor a bral so sebou všetko, čo mu stálo v ces

te, no v porovnaní s metelicou, ktorú hlásili na večer, to

bol vraj ešte len slabý vánok. Mojich rodičov to neodradi

lo. Týmto nebojácnym deťom z Thule ani na um neprišlo,

že by im obdobná maličkosť dokázala zmariť vidinu dob

rodružstva, na ktoré sa tešili celý týždeň. A preto v mo

mente, keď naskočil motor, zmizli na skútroch v snežnej

chumelici. Sľúbili, že sa vrátia do súmraku, ale slnko prešlo na západ a spadlo za horizont bez toho, aby počkalo na ich návrat. Kým večera chladla na stole, striedali sme sa pri okne a vyzerali ich v búrke, ktorá každou minútou naberala na sile. Napokon okolo jedenástej reflektory ožiarili dvor a v strnulom sparne obývacej miestnosti sa zjavili dvaja skrúšení policajti, aby nám oznámili zdrvujúcu správu. Ďaleko v tme, päťdesiatštyri kilometrov severne od Ferlandu, zabrzdil vlak spoločnosti QTI na linke z Pineshishu v Monts de Fer a s dvesto vagónmi železnej rudy zostal stáť uprostred metelice. Okolo trate sa povaľovali roztrúsené zvyšky môjho otca a jeho majestátnej mašiny. Mamu našli o hodinu neskôr. Náraz ju vychýlil a katapultoval do záveja ďaleko od koľajníc. Zmrznutú na kosť ju naložili do vrtuľníka a v nemocnici napokon zistili, že ešte dýcha. Jej stav označili za kritický: zlomeniny, otras mozgu, vážne podchladenie. Lekári sa zdráhali predpovedať, či prežije.

Nikto nevedel, čo sa presne udialo. Moji rodičia bezstarostne uháňali popri trati, keď do nich narazil vlak. Skrz helmu nepočuli trúbenie a pre chumelicu nevideli prichádzať vlak. Nepozornosť, nedbanlivosť, zlý odhad plus ďalšie chyby. Zhoda okolností, ktoré by sa nemali diať, no napriek tomu sa stávajú, aby nás ranili. Štatistická odchýlka. Alebo, podľa môjho názoru, zjavná neschopnosť Vedúceho špeciálnych efektov. Ukážka jeho ľahostajnosti či dokonca bezcitnosti. Hej, ty tam hore na oblaku! Bavíš sa dobre, ty psychopat? Ideš sa od smiechu popukať? Táram nezmysly. Na oblaku nikto nesedí a Boh je v konečnom dôsledku iba stará spráchnivená povera.

Až na pohrebe pred zatvorenou truhlou som sa dozvedel poslednú a zároveň najbolestnejšiu skutočnosť. Stál som vedľa vyzývavo sa lesknúcej škatule ukrývajúcej

telesné pozostatky môjho otca a búril som sa. Nedoká

zal som pochopiť, prečo mi nechcú dovoliť posledný raz

uzrieť jeho tvár. Kričal som na nich, kázal som truhlu

otvoriť. Vtom ma starý otec odtiahol do susednej miest

nosti a vysvetlil mi, prečo nie je možné vyhovieť môjmu

želaniu. Otcovo telo sa totiž nepodarilo nájsť celé. Vrá

tane iných anatomických nedostatkov mu chýbala hla

va. Zrazu som mal pocit, akoby ma prešlo sto oceľových

kolies. Pamätám si, že sa mi zakrútila hlava a striaslo ma

od zimy, aj keď radiátory hriali na maximum. Potom som

začul tlmenú hudbu, zatmelo sa mi pred očami a odpadol

som. Prekliata kantáta napáchnutá kadidlom. Ďakujem,

zhnusili ste mi Bacha na celý život.

Skútermánia bola zjavne choroba, ktorá mohla byť

smrteľná. Počul som, že vášeň je už raz taká, že ľudia z nej

strácajú hlavu. A teraz tu máme dôkaz.

Aspoň mama nie je mŕtva. Napriek silnej rane do hlavy ešte stále žije, aj keď v tajomnej krajine ďaleko nad severným pólom. Za hranicami snov, vravia doktori. Nič viac nevedia: moja mama sa vymyká príručkám modernej medicíny.

Každý deň chodíme do nemocnice vo Villeneuve a pozorujeme, ako spí. Dlhé hodiny sedím pri posteli, sklonený nad jej rozprávkovou tvárou. Jej čelo je ako čerstvo zasnežená pláň. Ako zamrznuté jazero Nelligan. Monitory vedľa nej sú ticho. Mama žmurká, chveje sa a dýcha, ale jej EEG krivka je plochá. Spí a s naším svetom ju spája len napájacia hadička, cez ktorú prijíma tekutiny ako rastlina. Mama je ako jedna z tých kvetín, ktoré sa vkladajú do skrine, aby zaspali. Ona tu má aspoň dosť svetla. Jej izba je na štvrtom poschodí s oknom a výhľadom na záliv, v ktorom plávajú ostrovy.

Lekári tvrdia, že nič nepočuje, ale my sa s ňou napriek tomu rozprávame. Stará mama si dokonca v duchu predstavuje, ako jej mama odpovedá. Sedí vedľa nej, štrikuje rukavice, kŕmi ju dedinskými klebetami, zatiaľ čo ja jej češem vlasy. A keď stará mama odíde pozdraviť kamarátku Amandu na oddelení dlhodobej starostlivosti, konečne sa 3 môžem o mamu postarať tak, ako chcem ja. Načiahnem sa k nej a triem jej skrehnuté končatiny. Jej ruky si strčím pod sveter a prikladám na svoje nahé telo, aby sa jej čo najrýchlejšie zohriali. Nikdy neplačem. Čo ak ma predsa len počuje a nahnevá sa? Slzy si odkladám na večer.

Nikto nevie, kedy alebo či sa vôbec niekedy vynorí z hlbín, ale ja nepochybujem, že sa vráti. Viem, že ma neopustí.

Starkí mi ustlali v izbe na poschodí, a keď vidím, aké majú o mňa obavy, zo všetkých síl sa snažím usmievať. Po rokoch vo Villeneuve, s obchodnými domami, svetelnými križovatkami a prístavom, ktoré ako magnet priťahujú obchodníkov so železnou rudou z celého sveta, je zvláštne, že som skončil práve tu, vo Ferlande. Je to iný svet, akási čarovná dedina, kde sa klebety šíria rýchlosťou vetra. Dalo by sa povedať, že odtiaľto pochádzam, keďže môj štvrtý pradedo dostal pred dvesto rokmi spásonosný nápad túto osadu založiť. Dokonca aj jediná ulica v dedine nesie moje meno. Dlhá je asi desať kilometrov a spája približne tristo domov, ktoré za roky vyrástli medzi Pointe ­Rouge a Les Gigots. Srdcom dediny preteká rieka Uapush a v jej ústí na malom výbežku stojí červeno ­biely dom, v ktorom vyrástla moja mama a ktorý sa dočasne stane aj mojím príbytkom.

Ferland, to je more. Hoci na mape je označený ako záliv, náprotivnú modrastú vidinu južného pobrežia zahliadnete iba za ojedinele jasnej oblohy. Ferland je križovatka živlov, prírodný lievik, miesto, kde sa stretávajú vietor, les a vlny. Kolíše medzi tichom a hlukom, medzi obrovskou horúča

23

vou a absolútnou nulou. Je to zem bohov, oveľa starších

než domnelý Vedúci špeciálnych efektov, dúpä vymysle

ných pirátov a lesných obrov, podobenstvo k zrodu sveta,

z ktorého chodí mráz po chrbte, a rozprávkový svet, lepší

než televízna inscenácia. V zime sa záliv premení na kryo

génnu púšť, mesačnú krajinu, ktorou sa občas smelo pre

ženie federálny ľadoborec, ale nakoniec jar zvíťazí a v lete

je Ferland rozkvitnutý kus Škandinávie s plážou farby les

nej zveri, lemovanej pieskomilnými rastlinami a dlhým pá

som chocholatých dún. Ferland je hviezdna obloha, a keď

sa jemný vánok z východu preženie po hladine a more sa

zaleskne ako tmavý drahokam, Ferland je živé zrkadlo od

rážajúce belostné svetlo mesiaca.

Moji starkí sú zvláštna dvojka. On je strnulý dlháň,

vedľa ktorého aj strašiak do maku vyzerá elegantne, zatiaľ

čo ona je šarmantná nízka dáma, vždy dokonale nahode

ná. Starý otec je synom naozajstného poštového úradní

ka jej vzdialeného veličenstva, so saňami, psami a veľkou

namrznutou bradou. Dokonca aj starý otec slúžil za mla

di kráľovnej. Pracoval ako dedinský telegrafista. Z úradu,

ktorý susedí s jeho domom, sa dodnes stará o miestnu

poštu a vo voľnom čase údieva lososa, povestné sladké

voňavé mäso, ktoré sa v ústach rozplýva ako dužina exo

tického ovocia. Starý otec veľmi rád rozpráva strašidelné

príbehy. Večer, keď na brehu zapálime oheň, plní mi hlavu

hrôzostrašnými táraninami a inými pravdivými fabulá

ciami o nebojácnych námorníkoch a odvážnych lovcoch

kožušín, ktorí povstali proti panteónu primitívnych božstiev. Niekedy urobí dramatickú prestávku a otvorí si pár fliaš piva, ktoré ukrýva v udiarni. Prechovávanie alkoholu v dome, kde pravidlá určuje stará mama, je zakázané odvtedy, čo sa starý pán oddával jeho nadmernej konzumácii. Starý otec je už oveľa striedmejší. Vystačí si s tromi, najviac štyrmi nenápadnými fľašami piva.

Stará mama sa niekedy správa zatrpknuto. So svojím manželom nezaobchádza práve v rukavičkách, ale mňa, úbožiatko, zahŕňa nekonečnou láskou a rád sa túlim k zastaranej vôni jej parfumu. Stará mama vládne domácnosti železnou rukou. Hygiena je jej základná cnosť. V lete, keď sa vraciam z mora, mi nedovolí vstúpiť dnu, kým sa osobne nepresvedčí, že neprehliadla ani posledné zapatrošené zrnko piesku medzi prstami na nohách. Dokonca aj starého otca pri návrate z udiarne často prinúti vyzliecť sa ešte na verande. Stará mama je hrdá na svoj výzor, o ktorý sa aj náležite stará. Sleduje najnovšie módne trendy a ošumelý vzhľad jej manžela ju vytáča. Aká je to hanba, že sa musí na verejnosti ukazovať v sprievode takého vandráka! Chcela by ho vziať na nákupy do Villeneuve, ale o tom môže iba snívať, pretože už len z pomyslenia na obchody mu behá mráz po chrbte.

Stará mama vie, že starý otec ukrýva v udiarni fľaše. Nie je z toho nadšená, ale aspoň sa uspokojuje myšlienkou, že ich dostala preč z domu. Ešte by chcela docieliť, aby prestal fajčiť, a keďže starý otec je v tomto smere neoblomný, povýšila boj na psychologickú úroveň: odkladá fólie z prázdnych cigaretových škatuliek a pomaly z nich vytvára čoraz väčšiu olovnatú guľu, hmotný obraz neúprosne napredujúcej rakoviny, ktorá ho jedného dňa zabije. Starý otec sa tým odmieta dať zastrašiť. Len čo stará

25

mama na guľu prilepí novú fóliu, obviní ju z psychického

týrania. Ona mu to vracia výčitkami a vyhadzuje mu na

oči jeho nezodpovednosť. On jej zase vytýka, že mu ne

ustále rozkazuje, na čo mu ona odvrkne, že je tvrdohla

vý starý somár. Podobné roztržky sú časté a dokážu sa

poriadne vyhrotiť. Pre chudobnejšiu zásobu uštipačnej

hantírky sa starý otec na poli verbálnej prestrelky väč

šinou vzdá ako prvý. Od tej chvíle odpovedá na otázky

výlučne v morzeovke, ktorej stará mama nerozumie, a on

sa tak môže dopúšťať surovostí, za iných okolností nepri

jateľných. Ja Morseovu abecedu ovládam a to ma stavia

do neľahkej pozície tlmočníka. Zo všetkých síl sa pokú

šam nachádzať eufemizmy. Som mierový dozorca. Snažím

sa udržať situáciu pod kontrolou, ale moje diplomatické

zručnosti sú na zaplakanie a škriepky sa často vystup

ňujú až do obligátneho masakra. Ona ho nazve ožranom,

on jej vyčíta, že je závislá od binga. Ona na neho kričí, že

je špinavý ako prasa, a on odvrkne, že má ovisnuté prsia.

Takto stúpajú spolu po rebríku úmyselných nadávok, až

kým dosiahnu hornú hranicu urážok toho najhrubšieho

zrna: ona vyhŕkne, že je senilný. On na to, že ona je starý

vtieravý špiceľ. Nič iné ich nedokáže tak hlboko raniť. Čo,

samozrejme, nevylučuje opodstatnenosť oboch výrokov.

Áno, starý otec má vrtochy, ktoré je možné pripísať po

kročilému veku. Niekedy, keď sa mu zdá, že vidí nemecké

ponorky, nahlási ich pobrežnej hliadke, odkiaľ ho zdvorilo

ubezpečia, že sa tým budú nepochybne zaoberať. A rov

nako je pravda, že stará mama sa občas pod rúškom tmy

po špičkách vykradne na poštu, aby nad parou pootvárala

listy adresované našim susedkám. Ale keď starkí v mene

pravdy siahnu po tých najštipľavejších zbraniach, nastane zlom. Starý otec tresne dverami a odpochoduje do udiarne, kde sa spije do nemoty, a stará mama si sadne za stôl a začne zúrivo šiť, prisahajúc, že si radšej podreže krk, než by mala ešte niekedy prehovoriť s tým starým somárom.

No nikdy im to nevydrží príliš dlho. Na druhý deň sa starý otec vráti, zaklope na dvere a s kyticou kvetov v ruke sa ospravedlní. Stará mama prijme kvety, odmietne ospravedlnenie a pozve starého otca k stolu, kde na neho čaká jeho obľúbené jedlo. Vtedy im doprajem súkromie a odoberiem sa skoro spať. A keď sa v noci náhodou zobudím, cez tenkú priečku začujem, ako pod nimi praská posteľ. Viem, že je to iba otázka času, kedy opäť začnú lietať obvinenia, no nateraz vyhlásili prímerie. Chvíľu, to znamená niekoľko dní, sa napriek svojim pochabostiam budú ľúbiť a z tichých kútov domu bude zaznievať Pieseň piesní.

Moje štúdium je tento rok, zdá sa, vážne ohrozené. Starkí ma chcú zapísať do dedinskej školy. Ani slovkom nenamietam. V skutočnosti mi je to jedno: som príliš zaneprázdnený opätovným prežívaním svojej bolesti a podobné banálnosti ma nezaujímajú. Topím sa v tmavom bahne. Snažím sa byť silný, ale často ma gniavi obava, že táto čierna hodina mojej roztrieštenej existencie sa už nikdy neskončí. Stratil som záujem podieľať sa na živote. Chcem len spať a odpočívať v pokoji, ale dokonca ani to nemôžem, pretože na mňa neustále útočia desivé nočné prízraky.

Sníva sa mi o mieste päťdesiatštyri kilometrov severne odtiaľto. V mojich morách sa javí ako pohyblivé bludisko so stenami z temných poryvov vetra, ako labyrint so ze

mou prerastenou trblietavými koľajnicami, po ktorých sa

prechádzam zmrznutý na kosť a hľadám východ. Najviac

sa obávam veci, ktorú počujem túlať sa popri trati. Akási

jurská príšera, ktorá trúbi a rovnako ako ja ustavične nie

čo hľadá. Vykročím dopredu, no strachom zomieram pri

pomyslení, že sa stretneme zoči ­voči. Utekám preč, sna

žím sa preraziť von zo sna a nakoniec padnem do svojej

postele plnej úzkosti a obáv a ešte stále počujem otras

né monštrum ručať pod oknom a cítim, ako sa celý dom

otriasa pri každom jeho kroku. Potom už neexistuje nič,

len moja posteľ a neskôr už iba ja.

Opakuje sa to noc čo noc. Mám zvrátené sny. Jediný

liek je nezaspať. Radšej než čeliť Minotaurovi, ponáram

sa do kníh a lámem všetky čitateľské rekordy. Dobrovoľne

trpím nespavosťou a teším sa, že sa mi darí víťaziť v tejto

vytrvalostnej skúške, ktorú vedieme spolu ja a noc. Prvé

ranné záblesky sú moja odmena, úsvit moja trofej.29

V snahe zachrániť zvyšky môjho všeobecného vzdelania ma starkí konečne poslali do školy. Keďže je pomaly koniec mája, nevidím v tom žiadny zmysel, no napriek tomu som súhlasil, aby som im spravil radosť. Chcú ma dostať z domu, aby som sa stretával s rovesníkmi a prišiel na iné myšlienky. A tak hrám ich hru a predstieram, že veci sa vracajú do normálu.

V šiestej triede bol iba jeden neobsadený stôl. Úplne vzadu, s radiátorom a výhľadom na more, vedľa Luca Bezeaua. Takto sme sa stali susedmi, takmer bratrancami, silou inštitucionálneho rozčlenenia. Slovo príbuzenstvo je v tomto prípade iba slovný zvrat, pretože na môj príchod zareagoval Luc s chladnokrvnosťou anglickej rodiny. Ja som svoj údel prijal a celý deň sa zamýšľal nad jeho zmäteným pohľadom. Vyzerá ako mimozemšťan. S dobrodružným ksichtom a bystrozrakými hypnotickými očami ani náznakom nezapadá medzi ružovolícich Vikingov nadopovaných vitamínmi, ktorých je plná škola. A navyše každý jeho krok sprevádza pach zatuchnutej tresky. Ja len dúfam, že mu nenapadne vyzuť si topánky... 4

Dalo by sa povedať, že svojím spôsobom je Luc vzorový žiak. Zachováva rozvahu olympijského športovca. Je majstrom sveta v bojovom tichu. Nikoho nevyrušuje ani nespôsobuje rozruch. Pravdupovediac, nikdy som ho nevidel otvoriť ústa a dokonca aj učiteľka si dáva pozor, aby sa ho nič nepýtala. Asi tuší, že by jej aj tak neodpovedal. Ich vzťah je založený na príčine a následku, aj keď v ich prípade je to naopak. Luc sa nesnaží hľadať výhovorky, len žije vo svojej osobnej bubline a nikoho neobťažuje. Prilepený k lavici, úplne bez pohybu civie von oknom na more alebo zíza na gumu, akoby sa ju snažil zhypnotizovať. Zvyšok dňa si kreslí a treba podotknúť, že je v tom naozaj dobrý. Okraje jeho zošitov sa hemžia nádhernými obrazmi rýb a jašterov. Inokedy zase skladá básne v akomsi vymyslenom jazyku, a napriek tomu, že sú nečitateľné, tieto jeho zbytočné haiku predsa len niečo znamenajú, pretože pri ich písaní sústredene vystrkuje jazyk. Pod hrubým pancierom sa ukrýva činná myseľ. Rozhodne je inteligentný, lebo napriek tomu, že nechodí do školy často, známkami sa radí medzi najlepších. Veľa číta: v knižnici si vyberá hrubé zväzky, vedecké učebnice pre vyššie ročníky, najčastejšie o morskej biológii.

Vzdávam sa. Nepodarilo sa mi premostiť roklinu nedôvery, ktorá oddeľuje naše lavice, ale Luc ešte stále púta moju pozornosť. Nemôžem si pomôcť. So záujmom entomológa skúmam jeho smiešnu kotrbu a pýtam sa sám seba,



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.