načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Časodejovia 4 - Krycie meno - Natalja Ščerba

Časodejovia 4 - Krycie meno

Elektronická kniha: Časodejovia 4 - Krycie meno
Autor:

Štvrtý diel najúspešnejšej ruskej fantasy série o kúzelníkoch, ktorí čarujú s časom. Vasilisa sa presťahuje do Černodolu, kde konečne začne študovať pravé časodejníctvo. Od ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  249
+
-
8,3
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 360
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0455-7
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Štvrtý diel najúspešnejšej ruskej fantasy série o kúzelníkoch, ktorí čarujú s časom. Vasilisa sa presťahuje do Černodolu, kde konečne začne študovať pravé časodejníctvo. Od novej kamarátky Búrky sa naučí nielen okrídlený boj, ale aj bojové efery. Doba je zlá a každý sa musí vedieť postarať sám o seba. Kľučiari sa chystajú na výpravu do Rozoklaného zámku hľadať kúzelné komnaty. Nič však nie je jednoduché. Odhaliť tajomstvo starobylého zámku sa nesnažia iba oni.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Časodejovia

Krycie meno

Aj v tlačenej verzii.

Objednať si môžete na stránke

www.albatrosmedia.sk

Natalja Ščerba

Časodejovia 4 – Krycie meno – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva sú vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať

bez písomného súhlasu majiteľov práv.



Obsah

Úvod 5

1. kapitola Čierny zámok 7

2. kapitola Hodina v Zmijulane 21

3. kapitola Eferové slovo 36

4. kapitola Gilda veštcov 47

5. kapitola Maar 57

6. kapitola Zlatý mechanizmus 74

7. kapitola Narodeniny Norta a Dejly 90 8. kapitola Mirakul 104 9. kapitola Stretnutie v Severnej veži 114 10. kapitola Na radnici 129 11. kapitola Hodina u Astariusa 141 12. kapitola Rozoklaný zámok 152 13. kapitola Komorník 175 14. kapitola Výsluch 183 15. kapitola V Čarodole 197 16. kapitola Mliečna cesta 215 17. kapitola Časový flér 228 18. kapitola Temponaháňačka 238 19. kapitola Na Malom dube 257 20. kapitola Cesta do Zmijulanu 265 21. kapitola Hracia skrinka 276 22. kapitola Odplata 286 23. kapitola Pred cestou 301

24. kapitola Boj 311

25. kapitola Búrka 326

26. kapitola Na streche 338

27. kapitola Kloker 352


5

Úvod

očité schodisko sa vinie v úzkej špirále do závratnejvýš

ky a mizne v modrosivých oblakoch. Vasilisa po ňom

uteká nahor, berie schody po dva alebo po tri a cestou si

z tváre utiera vlákna špinavých sivých pavučín lenivo sapohoj

dávajúcich vo vzduchu. Beží tak dlho, až jej srdce divoko búcha,

akoby jej chcelo vyskoči z hrude.

Buch-buch, buch-buch...

K tlkotu srdca sa pridávajú vzdialené údery hodín, ktoréhluč

ne a netrpezlivo odbíjajú čas. Vasilisa má pocit, akoby to boli

posledné okamihy jej života. V záchvate šialenéhonevysvetlite

ného strachu znovu a znovu prekonáva jednu otočku za druhou,

až sa dostane na samý vrchol zámockého múra. Tu na streche je

nepríjemne chladno – fúka ostrý vietor a k Hodinovej veži ženie

husté biele mraky, takže odtiato vidno len jej úzky špic a vrch

škridlovej strechy.

Pozrie sa dolu, mimovone rozpaží ruky a vkročí do priepasti.

Pád je dlhý a pomalý, ale zakrátko sa jej bosé nohy dotknú tvrdej

podlahy pokrytej hladkými matnými bielymi dlaždicami. Opä

sa rozhliadne, hoci presne vie, čo uvidí. Zrkadlá. Rad rovnakých

zrkadiel v oválnych oceových rámoch. Niekde za nimi sú dvere,

ktoré vedú do čiernej komnaty...


6

Postupne sa dotýka všetkých zrkadiel, ale zakaždým nahmatá

len pevný nepoddajný povrch. Zrakom sa vpíja do odrazuvlast

ných vydesených očí, ale ide alej, kým nedoznie odbíjanieho

dín na vzdialenej a odtiato neviditenej veži a nenastane úplné

ticho. To ohlušujúce ticho, ktoré zatemňuje myse a vyvoláva

nutkanie zo všetkých síl prekriča jeho strašný účinok.

V hĺbke zrkadiel sa objaví škvrna. Začne sa približova ame

ni sa na tvár – strašidelnú, bez akýchkovek emócií, s lesklou

tmavozlatou pokožkou.

V tomto okamihu sa Vasilisa zakaždým zobudí. Chvíu leží bez

pohnutia, doširoka otvorenými očami pátra po tmavej izbe ana

čúva zvukom doliehajúcim zvonka.

Niekde v zámku zaškrípali dvere a ozvalo sa tiché rinčanie

mechanických kolies pomaly sa posúvajúcich po koajach.

Vasilisa sa pokúsila upokoji svoje búšiace srdce. Všetko je

v poriadku, nič sa nedeje... Náramok ukazoval pä ráno. Zrejme

nejaký sluha kloker, upratovač alebo niekto z kuchyne sa pustil

do svojich povinností.

Započúvala sa. Presne tak, škripot kolies bol odrazu zretenejší.

Vasilisa si spomenula, aký silný dojem na ňu klokeri urobili

hne v prvý deň. Vtedy sa dozvedela aj kopu alších vecí...


7

Čierny zámok

1

o udalostiach v Rozoklanom zámku Norton Ohnevodi

šiel nevedno kam a ponechal deti v opatere svojejpria

teky Jeleny Mortinovej.

Vasilisy sa to našastie netýkalo. Sahovala sa na Čiernyzá

mok, kde sa celý rok mala uči časodejstvo u samotnej vládkyne

fúrií. Netrvalo dlho a čierna kráovná si po ňu osobne prišla

v koči so záprahom malevalov a oznámila jej, že Zelenú izbu už

dala premiestni do svojho zámku aj s lunovtákom. Počasprí

prav na cestu Vasilisa tajne napísala listy všetkým svojimpria

teom a poslala ich cez časolist. Nik, Diana a dokonca ajZacha

ra zo Zmijulanu hne odpísali a zaželali jej vea úspechov na

novom mieste. Len Feš sa neozval... zrejme sa ešte vždy hneval

pre tú nepríjemnú udalos v Sieni žialiacich kameňov. Lenže

pravda bola taká, že aj Vasilisu zlostilo, ako sa správal, a tak sa

rozhodla, že mu viac nenapíše. Nech ho pokojne aj rozdrapí od

zlosti.

Čierna kráovná bola celou cestou mlčky pohrúžená do svojho

časolistu – čiernej knihy ozdobenej trblietavými zlatými lístkami

vavrínu. V koči vládlo prítmie a pohad na nepriesvitný čierny

závoj zakrývajúci tvár spolucestujúcej pôsobil na Vasilisu trochu


8

4

2

7

3

7

3

5

8

12

1

1

1

8

1

9

skučujúcim dojmom. Pokúšala sa sústredi na niečo iné, a tak

premýšala, aký život ju asi čaká v Čiernom zámku. Myšlienky sa

jej však podchvíou zatúlali k novoročnej polnoci, ke sa všetci

kučiari vypravili do Rozoklaného zámku a Vasilise sa spomo

cou priateov podarilo vráti čas do Hodinovej veže.

Čierna kráovná netrpezlivo prechádzala špicatým nechtom

po hladkom povrchu strán a takmer nečujne si niečo šomrala –

zrejme sa s niekým rozprávala. Vasilisa už vedela, že cez časolist

sa dá komunikova prostredníctvom myšlienok, dokonca aj bez

časodejníckej strely. No aj to bola vec, ktorú sa ešte bude musie

nauči.

Ovládli ju zmiešané pocity. Mimovone sa zadívala natajom

ne sa mihotajúce ornamenty na časoliste a premýšala, čo s ňou

bude alej. Zabudne veký duch Ostaly Astragor na modrúis

kru, ktorú tak vemi chcel získa? Prestane ju Jelena Mortinová

nenávidie a prenasledova? A stretne sa ešte niekedy so svojou

matkou, bielou kráovnou? Vládkyňa víl jej síce zakázalaako

kovek sa s ňou kontaktova, ale napriek tomu jejprostredníc

tvom Diany poradila, ako má správne vráti čas do Hodinovej

veže. A nakoniec, čierna kráovná... Čo je vlastne zač, čomu

verí a o čo jej ide? Aký má vzah k Vasilise? Vládkyňa fúrií jej už

niekoko ráz pomohla, ale predsa len...

Čierna kráovná vycítila jej obavy.

„Chceš sa ma niečo spýta, je tak?“

Vasilisa pomaly prikývla, lebo naozaj mala kopu otázok, no

vtom si spomenula na niečo celkom iné.

„Vaše veličenstvo... Prečo vás pri našom poslednom stretnutí

môj otec oslovil matka?“

Čierna kráovná položila ruku na časolist a uprela naspolu

cestujúcu skúmavý pohad.

„Zaujímavá otázka,“ poznamenala s nepatrnou iróniou. „Čo

by si povedala?“


9

„Ak mám by úprimná, najprv som si myslela, že je to z úcty

k vám. Ale vy dvaja sa predsa nemáte vemi v láske...“

Čierna kráovná vystrúhala grimasu.

„Máš pravdu! Nie je jednoduché by milý k niekomu, kto a

zohavil v súboji... Ty o tom vlastne nič nevieš. Tvoj otec miza

nechal tento sympatický šrám cez celú tvár. Dokážeš si topred

stavi? Môj jediný syn! Vlastný syn!“

Vasilisa v úžase mlčala. Predtucha ju nesklamala. Preto sa

čierna kráovná tak zaujíma o jej osud. Preto jej toko pomáha...

Vládkyňa fúrií je jej babička! V tej chvíli ju osvietila ešte jedna

dôležitá myšlienka.

„Ale ve... vy ste predsa víla. Takže aj môj otec...“ Vasilisa sa

zarazila. Spomenula si, že Jelena Nortona vždy nazývala du

chom.

„Všetci sme poloduchovia, zlatíčko. Ja, tvoj otec aj tvojaah

komysená matka, moja adoptívna dcéra. A aj ty, samozrejme.“

Vasilisa si rýchlo snažila spomenu, čo všetko jej priateliaho

vorili o poloduchoch. Že len poloduchov možno zmeni nadu

chov alebo niečo v tom zmysle...

„Koko toho vieš o svojom otcovi, moja milá?“ spýtala sa jej

odrazu vládkyňa fúrií. „Ver mi, že Norton Ohnev je vemikom

plikovaný... človek. Prisahám na veké hodiny, neuveritene sa

podobá na svojho otca... A to nehovorím o jeho vychýrenom

dedovi, mojom otcovi a tvojom pradedovi. Bohužia, obaja padli

vo vojne a s tým si ani časodejstvo neporadí.“

Čierna kráovná sa odmlčala a náhle ráznym pohybomza

klapla svoj časolist.

„Poviem ti celú pravdu, Vasilisa Ohnevová,“ začala pokojným

hlasom. „Tvoj otec je duch. A možno sa stane jedným znajvyš

ších. Na svojich výpravách do rozličných časov a paralel odoberá

uom životnú energiu a na ich úkor zväčšuje vlastnú silu.Pre

kvapuje a to? Od Astragora sa líši jedine tým, že to nerobítabr />

10

kým špinavým spôsobom. Ten si rozhodne nedáva rukavičky!

Ale ani o tvojom otcovi sa nedá poveda, že je dobrý. Kto sa

usiluje o absolútnu moc, musí za ňu zaplati tú najtrpkejšiu cenu.

Môže sa sta, že jedného dňa stúpi veda... a neustojí to. Zájde až

na samý okraj a urobí krok do priepasti. Rovnako ako kedysi

Astragor, ke vnikal do cudzích časových koridorov aprivlast

ňoval si cudzie duše... Norton nebude nadšený, že som ti topo

vedala, ale ja chcem, aby si vedela o všetkom. Budúcnos, nech

je akákovek, sa každou minútou blíži a ty musíš by pripravená.“

Posledné slová kráovnej zneli až zlovestne.

„Ako to, že otec je duch?“ užasla Vasilisa. „Ve sa môžepre

miestni na Eflaru! A to duchovia nedokážu...“

Čierny závoj sa pobavene zavlnil z jednej strany na druhú.

„Tvoj otec je zatia človek. Neurobil posledný krok akoAstra

gor. Nestal sa absolútnym duchom. Tá hranica je však tenká

a stenčuje sa doslova ako vrstva masla, ktoré dlho rozotieraš na

krajci chleba... Vidím, že mi neveríš.“ Hlas čiernej kráovnej sa

nepatrne zmenil. „Nuž čo, máš na to právo...“

„To nie, verím vám. Jelena mi povedala to isté, ke sa ma

chystala zabi v časovej slučke.“

„Ach áno, v takých chvíach udia narozprávajú kopuzaují

mavých vecí...“ Čierny závoj sa zachvel tichým smiechom.„Mi

mochodom, radím ti, aby si sa touto informáciou privemineza

oberala. Jednoducho vedz, že tvoj otec je... hm... komplikovaný

človek. A jeho počínanie, ani to najzvláštnejšie, a nemusí nijako

zvláš trápi. Aj tak mu nemôžeš rozumie... Ke budeš veká,

možno ho pochopíš.“

Vasilisa sa sama pre seba uškrnula. Čo tým chce čierna

kráovná poveda? Zrejme...

„Vy otca nemáte rada, však? A on to vie... Len nechápem, ako

je možné, že mi dovolil u vás býva. Uči sa od vás a na všetko sa

vás pýta...“


11

Vládkyňa fúrií nadvihla okraj závoja a pozorne si dievčaob

zrela. V polotmavom koči jej jazvu nebolo dobre vidie, ale

pohad jej čiernych očí naháňal strach.

„Len u mňa budeš v bezpečí. Vasilisa, Astragor ti nikdyneod

pustí modrú iskru ani úspech s Hodinovou vežou. Si bystrédiev

ča a určite si na to dávno prišla sama. Veký duch vie oEflaru

sovom zámku niečo, čo my nie, a nechce sa o to s nami podeli.

Záležalo mu na tom, aby sám vrátil čas do Rozoklaného zámku,

ale akési dievča mu to prekazilo. Astragor priam zúri, Vasilisa,

a to doslova. Preto bude lepšie, ke a nebude ma na očiach...

Aspoň do alšej výpravy do Rozoklaného zámku. Dovtedyhá

dam vymyslíme, ako a ochráni.“

Vasilisa si pod váhou vlastných obáv kŕčovito vzdychla. Slová

čiernej kráovnej ju až privemi znepokojili.

„A kedy bude alšia výprava?“

„Až budete pripravení, samozrejme. Do Rozoklanéhozám

ku sa vrátil čas, ale zatia sa nevie, ako sa to prejaví. Niečo sa

rozpadne, niečo obnoví, nejaká zmena v jeho múroch určite

nastane. Treba sa ma na pozore. A vy sa budete musieroz

práva s dušami vecí, možno vám niečo naznačia... Pozri, už

sme tu!“

Vasilisa mala na jazyku alšiu otázku – tentoraz na duševe

cí –, ale malevaly odrazu rázne zabočili, koč prudko strhlo na

jednu stranu a vzápätí na druhú. Musela sa pevne chyti držadla,

aby nespadla. Po chvíli koč konečne zastal, dvere sa otvorili,

čierna kráovná sa oprela o niečiu ruku v rukavičke z mäkkej

pozlátenej kože a ako prvá zoskočila na zem.

Vasilisa zvedavo vyzrela z koča a zmeravela. Prvý raz v živote

uvidela klokera. Vyzeral ako páža, mal ahostajnú kovovú tvár

bez známky emócií a neprirodzene meravý postoj. Na sebe mal

krátky pláš, legíny a klobúk s perom. Všetky jeho diely asú

čiastky sa leskli na slnku a v okruhu niekokých metrov hádzali


12

okolo seba žiarivé prasiatka. Keby sa kloker nepoklonil, Vasilisa

by ho považovala za sochu z rýdzeho zlata.

Čierna kráovná pozorne sledovala vnučku spod závoja.

„To je kloker,“ odvetila na jej nevyslovenú otázku. „Obyčajná

mechanická bábka, ktorá je schopná plni zložité úlohy.“

Chlapec kloker jej medzitým podal ruku, Vasilisa sa o ňuopa

trne oprela a zoskočila zo schodíka na koči na dláždenénádvo

rie. Mala čo robi, aby sa ovládla a poriadne mu rukuneohma

tala – nebolo v nej nič kovové, naopak, vyzerala živá a ohybná

ako udská.

Pri dverách ich vítali alší klokeri – muž s pokožkou, ktorá

farbou pripomínala vyblednuté zlato, podobajúci sa na sochu

starovekého boha, ibaže oblečený do staručkého odevu sluhu,

a dievča so striebornou tvárou v elegantných modrých šatách

a bielej šatke zakrývajúcej dva hrubé platinové vrkoče.

„To je môj správca Hans a komorná a kučiarka Elza,“pred

stavila ich čierna kráovná. „Klokeri majú mená väčšinou poda

identifikačných kódov, ktoré majú vygravírované na chrbtoch,

ale mne sa páči, ke majú udské mená. Zvykla som si na to.“

„A prečo u vás neslúžia obyčajní udia?“ zaujímalo Vasilisu.

„Pretože človek môže zradi, ale kloker nie,“ vysvetlilaaho

stajným tónom, akoby sa rozprávali o niečom úplnesamozrej

mom.

„Ale je to stroj, nie?“ Vasilisa mala nevysvetlitené nutkanie

polemizova. „Môže sa rozbi, poškodi...“

Čierna kráovná si pohŕdavo odfrkla.

„To máš tak... Aj niektorí udia sú poškodení, dokonca od

narodenia,“ zašomrala. „Napríklad taká Jelena... Musíš uzna, že

ona je exemplárny príklad!“

Vasilisa sa na súhlas s posledným tvrdením veselo zasmiala.

„Kloker môže slúži vemi dlho,“ pokračovala čierna kráovná

celkom iným, prísnym tónom. „A udia... udia umierajú.Bohubr />

13

žia, najčastejšie tí najvernejší a najoddanejší... Žijem na tomto

mieste už dlho, Vasilisa. Preto som zažila vea sklamania.“

Vasilisa si odrazu uvedomila, že vôbec netuší, koko mávlast

ne čierna kráovná rokov. Pädesiat? Sto? Dvesto? Alebo žeby

viac? Ktovie, ako dlho v skutočnosti žijú víly a fúrie. No hanbila

sa jej spýta na vek.

Kráčali po chodbe s vysokým klenutým stropom a radom

tmavohnedých drevených dverí, ktoré vyzerali ako tabukyčo

kolády. Skoro pri každých stál kloker, väčšinou to boli muži so

zlatou alebo striebornou pokožkou. Niektorí sa leskli, inívyzera

li starí, poznačení časom. Vasilisu to zaujalo, a tak sa spýtala na

dôvod.

„Najstarší kloker v mojom zámku je Hans. Má uždvestopät

nás rokov. Vieš si to predstavi? Preto je jeho koža mdlá a na

mnohých miestach poškodená, ošúchaná a poškriabaná. Naklo

kerov ako on sa nesmie zbytočne siaha a opravova ich, pokia

to nie je nevyhnutné. Každá ich súčiastka totiž v sebe uchováva

čas, preto je lepšie nevymieňa ich za nové.“

Zahli do bočnej chodby a div sa nezrazili so zástupomzvlášt

nych mechanických bytostí, ktoré pripomínali čudesné stolové

hodiny na nožičkách. Na ciferníkoch mali asi dve desiatkyhodi

nových ručičiek najrozličnejších dĺžok a každá nožičkapozostá

vala z niekokých kĺbov a bola zakončená kolieskom.

„To sú kloky, obyčajné stroje na domáce práce. Nemajú taký

zložitý mechanizmus ako klokeri a slúžia na jednoduché úlohy.

Jazdia po celom zámku a plnia najrozličnejšie príkazy –preváža

jú drobné veci, umývajú podlahu, strážia niektoré miestnosti.

Vidíš, ako sa presúvajú?“

Kloky sa naozaj pohybovali po špeciálnych koajničkách,kto

ré vyzerali ako železničná tra. Koaje viedli všetkými smermi,

pokračovali aj po schodoch, stenách a dokonca po stropnej

klenbe na chodbách.


14

Ako šli alej, Vasilisa sa okolo seba vemi pozorne rozhliadala

a nachádzala stále nové a nové koaje dômyselne ukryté nanaj

rozličnejších miestach interiéru. Vemi ju zaujalo napríklad dlhé

pravouhlé panneau rozprestierajúce sa cez celú galériu, zletované

z rozličných železných súčiastok, trubiek, hodinárskych koliesok

a ciferníkov. Medzi nimi sa na svojich rýchlych nožičkách na

kolieskach presúvali rozmanito nakonfigurované kloky.

Nehadiac na technické a do značnej miery aj futuristickévyba

venie Čierneho zámku sa jeho izby zo všetkého najväčšmi podobali

stredovekej pevnosti: kamenné múry, dymiace pochodne vželez

ných držiakoch, všade truhlice so zámkami a železné lavice sna

aranžovanými mäkkými vankúšmi. Klokeri, ktorí vyzerali akostaro

dávne sochy rytierov, ešte umocňovali celkový dojem. Pri stretnutí

s paňou domu sa všetci klaňali, pričom vydávali kovové rinčanie

a cvakanie – v ich telách sa zrejme o seba treli tisíce maličkých

ozubených koliesok. Vasilisa najprv na každé privítanie odpovedala

miernym úklonom, ale zakrátko ju z toho bolel celý krk. Ukázalo sa

totiž, že klokerov je v zámku neuveritené množstvo.

„Ako sa dokážu pohybova?“ nezdržala sa, ke videla, ako

alšia strieborná dievčina vystrúhala elegantný pukerlík. „Sú to

časodejnícke mechanizmy?“

„Áno, no nielen to,“ horlivo odvetila vládkyňa fúrií. „Vnútri

každého klokera je hodinový mechanizmus, ktorý sa naahuje

kúčom so špeciálnym číselným kódom. Ale ani to ešte nie je

všetko. V továrni klokeri dostanú trochu časodejníckej energie,

preto môžu chodi, pohybova sa a rozpráva ako živí.“

„Lenže nie sú živí, však?“

„Isteže nie. Sú to bábky, z ktorých nikdy nebudú udia.Nema

jú dušu, len slabú duchovnú podstatu presne stanovenú časom –

koniec koncov, ako všetky ostatné veci. Nič viac. O duši vecí sa

kadečo podozvedáš od Astariusa na hodinách pre kučiarov. Je

to jeho obúbená téma.“


15

„A kedy bude alšia hodina?“ spýtala sa Vasilisa a zovrelo jej

srdce.

„Dúfam, že nie tak skoro,“ uškrnula sa čierna kráovná.„Nie

kedy a zoberiem do Zlamechu, aby si videla, ako sa klokerivy

rábajú... Nejako sme sa zarozprávali a ani sme si nevšimli nášho

poštára.“

Ukázalo sa, že už hodnú chvíu ich prenasleduje páža sozvit

kom v natiahnutej ruke a trpezlivo vyčkáva, kým si ho všimnú.

Vládkyňa fúrií od neho zvitok prevzala, strhla z neho peča

a rýchlo ho prebehla očami.

„Už zase!“ prehodila. „Prepáč, Vasilisa, budem a musieopus

ti. Je to naliehavé. Na hraniciach s vílami došlo k nejakýmne

pokojom. Dúfam, že to do večera vybavím a budeme sa môc

spolu navečera v Kozubovej sieni. Nájdeš ju na prízemí. A ešte

niečo... Môžeš sa pohybova po celom zámku, kúpa sa vrybní

ku, prechádza sa v parku. No za plot a nepustia. Iste samachá

peš, že je to pre tvoju bezpečnos. Chcem, aby si si zapamätala

jedno jediné pravidlo: nikdy sa nekúp v jazere ani nohy si v ňom

nemáčaj. Žijú tam rusalky, vodné žienky, vodníci a dravé ryby.

Ale to nie je to najnebezpečnejšie. Dôležité je, že cez Čierneja

zero vedú zvláštne časové priechody, ktoré niekedy používam.

Preto tam nesmieš ís. Rozhodne nie bezo mňa. Rozumieš?“

Vasilisa prikývla.

Čierna kráovná sa vzdialila a Vasilisu odprevadil kloker.

Zelená izba prenesená z Černovodu sa nachádzala v jednej

z najvyšších veží zámku. Bol v nej rovnaký kozub, poste sosvet

lozelenou prikrývkou, nulté zrkadlo aj šatníková skriňa. Len

strieborný tanier s poklopom, z ktorého bola prvý raz takáohro

mená, tu chýbal. Tu jeho časodejstvo asi nefungovalo.

Vasilisa sa presvedčila, že Snežienka pokojne spí v košíku

v blízkosti sálajúceho ohňa a uvelebila sa na okennom parapete

s kolenami pritiahnutými k brade.


16

4

2

7

3

7

3

5

8

12

1

1

1

8

1

9

Za oknom sa rozprestierala nádherná horská krajina. Okolo

viditenej časti zámku sa trblietala hladina jazera a v diake sa

vinul skalnatý horský chrbát, ktorý vyzeral ako telo spiaceho

draka.

Prešla hodina a po Vasilise sa nikto nezháňal. Zrejme jejdo

priali čas, aby sa zabývala. Rozhodla sa vyletie do parku rovno

z okna. Nechcela sa na schodoch stretnú s klokermi.

Zámocký park bol rozdelený na množstvo štvorcovýchtrávni

kov s radmi okrasných kríkov ozdobne zastrihávaných do tvaru

šachových figúrok. Pomedzi ne viedli cestičky zo sivýchkoso

štvorcových dlaždíc rozličnej vekosti. Zo škár miestamivyrasta

la jasnozelená tráva, čo vekolepému vzhadu kráovskéhopar

ku dávalo punc opustenosti, a robilo ho tak ešte útulnejším. Pri

kovanom plote sa vypínali stromy s drobnými bielymi aružový

mi kvetmi. Na pozadí vzdialených zasnežených kopcov vyzerali

zvláš čarovne. Vasilisa už neraz žasla nad časodejstvom víl.Vša

de vládol krutý treskúci mráz, a tu, v kráovskom parku, savšet

ko zelenalo a kvitlo. Práce v záhrade boli v plnom prúde.Kloke

ri zastrihávali kríky, pleli záhony, zametali cestičky a čistili malé

jazierka a fontány.

Vasilisa sa rozhodla ís k stromom a dúfala, že v odahlej

časti parku bude azda väčší pokoj. Okrem toho si chcela nájs

tajný kútik, kde by mohla každé ráno cviči gymnastiku. Len

čo však vkročila do hustej tienistej aleje, do cesty jej vošlahro

zivo vyzerajúca dievčina. Na sebe mala tričko a sukňu pokole

ná, takže oblečenie zretene odhaovalo jej vypracované svaly

na rukách aj nohách. Vyzerala ako športovkyňa – zápasníčka

alebo veslárka.

Prezrela si Vasilisu od hlavy po päty, a ke bola s výsledkom

očividne spokojná, zahundrala:

„Konečne budem ma v tomto dome nejakú vrstovníčku!

Všetci ma volajú Búrka. Ty si kto?“


17

Hlas mala mäkký, ubozvučný a akosi neladil s jej ráznymbojovným vzhadom. Vasilisa sa neponáhala s odpoveou apozorne študovala jej širokú tvár s hrubými črtami a so širokým zvrašteným obočím, ako aj nedetsky tvrdý pohad nevýrazných

svetlosivých očí. Hoci Búrka vyzerala ako chalan, zapletala si

čierne havranie vlasy do krátkeho hrubého vrkoča.

„Vasilisa Ohnevová.“

„Aha, ctihodný hos našej vládkyne,“ chápavo prikývlodievča. „Tak to budeš študova spolu s nami. To je dobre, aspoň bude veselšie. Len škoda, že práve všetci odišli preč.“

Búrka sa usmiala a razom stratila predstieranú surovos.Vasilisa sa uvonila, potešilo ju, že bude ma v Čiernom zámkukamarátku.

„A prečo a volajú Búrka?“ zaujímalo ju.

„Rada sa bijem,“ odkašalo si dievča. „Lenže už pomalynemám s kým, všetci sa ma boja, dokonca aj Maar. V skutočnosti

sa volám Veronica, ale aká som ja kvetinka?“ Búrkademonštratívne pokrčila širokými plecami. „Okrem toho viem ovládapočasie.“

„Čože?“ začudovala sa Vasilisa. „Ako to?“

„Dokážem privola búrku, kedykovek sa mi zachce. Preto mi

prischlo to meno – Búrka... Každý má na niečo talent, nie? Aj

ty nejaký musíš ma, ke si tu...“ Dievča prižmúrilo oči, ale na

nič sa nepýtalo. „Naučila som sa to už ako malá, ke som ešte

bývala u nás v dedine. Celé dni sme s kamarátmi pásli kravy,

pretekali sa na koňoch, v noci kŕmili lunovtáky...“ povzdychla

si. Poda všetkého to bolo pre ňu šastné obdobie. „Mala som

kopu voného času, nie ako teraz. Najskôr som sa naučilaprivoláva vietor. Jednoducho som si spomenula na deň a hodinu,

ke začínalo veterné počasie. Predstav si, že je horúco, všetci

umierajú od horúčavy. A odrazu zafúka studený zimný alebo

jesenný vietor... Potom som sa naučila vráti čas daža, no anabr />

18

koniec búrku. Ke to moja teta zistila, hrozne ma zbila.“ Búrka

sa striasla. „Deti to každému vytárali, reči sa rozniesli a všetci sa

mi začali vyhýba. Chcela som utiec z domu, ale odrazu sa

u nás objavila čierna kráovná a odviezla ma sem, dočasodej

níckeho sveta.“

„A kde si bývala predtým?“

„Na Ostale ako ty.“

„Počkaj, to znamená, že si sa sama naučila časodejstvo?“

„Kráovná povedala, že to mám vrodené,“ bezstarostne mávla

rukou Búrka. „Mám najvyšší stupeň časodejníckeho daru. No ak

mám by úprimná, so strelou mi to vemi nejde. Len s počasím

sa mi darí. Efery nie sú nič pre mňa. Kráovná tvrdí, že by som

sa mala venova viac učeniu než okrídlenému boju... Počuj, a ty

máš krídla? Ukáž!“ požiadala odrazu naliehavo.

Vasilisa vyvolala krídla.

„Pekné,“ pochválila ich Búrka. „Ale moje sú väčšie.“ Zachrb

tom sa jej objavil modrý opar, z ktorého sa vynorili dvetmavo

modré krídla lemované strieborným vzorom. „Vieš sa s nimi bi?“

„Trošku,“ vyhýbavo odvetila Vasilisa. Mimovone sispomenu

la na svoj súboj s Jelenou v časovej slučke, ale hne sa pokúsila

zahna nepríjemnú spomienku.

„Neboj sa, naučím a to,“ uistila ju Búrka. „Dokážeš toto?“

Dievčina vyskočila a otočila sa okolo vlastnej osi. Ozval sa

hvizd ako od seknutia oceovou čepeou.

Vasilisa po nej trik bez námahy zopakovala, akurát ten hvizd

bol ovea slabší. No Búrka bola s jej výkonom spokojná.

„Máš potenciál,“ presvedčivo skonštatovala. „Odo dneškabu

deme trénova spolu.“

Vasilisa natešene prikývla. Šport jej chýbal a nauči sa bi jej

neuškodí.

„Poznáš sa s Rimmou?“ pokračovala nová kamarátka.

Vasilisa sa zamyslela. To meno už určite počula. „Kto to je?“


19

„Rimma chodí do astrogradskej časodejníckej školy, ale jazdí

sem skoro každý víkend.“

„Stretla som sa s ňou!“ spomenula si Vasilisa. „Už sme sazo

známili. Bola s ňou ešte Czia... myslím, že tak sa volala.“

„Tak to už poznáš skoro všetkých od nás,“ usmiala sa Búrka.

„Rimma s Cziou bývajú a študujú v Astrograde, ale cez víkendy

sú tu.“ Zamyslene si Vasilisu premerala pohadom apokračova

la: „Naša Czia dokáže vidie do budúcnosti. Na jeden krátky

krôčik a hrozne rýchlo sa pritom premiestňuje. Predstav si to,

odrazu je fuč a o chvíu sa opä objaví. Spočiatku nás tým svojím

prorokovaním parádne rozčuovala!“ Búrka sa pohoršene za

mračila. „Vie toho vea o budúcnosti, ale väčšinou mlčí, pretože

nerada predpovedá. A to je dobre, pretože ani zaleka sa všetko

nevyplní. Raz presne uprostred vyučovania zmeravela, celkom

ako socha. Potom sa rozplakala a povedala nám, že čiernejkrá

ovnej presne o tridsa sekúnd zabehne a zadusí sa. Našavládky

ňa práve pila čaj. Všetci stratili hlavu a nikto nevedel, čo má

robi. Čierna kráovná odložila šálku, trpezlivo počkala presne

pä minút, potom zavolala Cziu do svojich komnát a o niečom

s ňou dlho hovorila. Asi jej zakázala vešti. Odvtedy Czia radšej

drží jazyk za zubami.“

„Ani sa nečudujem!“ uavila si Vasilisa. Nechcela by ma taký

dar. Rozhodne je lepšie, ke človek nepozná svoju budúcnos.

Ve ke vie, že sa má sta niečo zlé, negatívne sa naladí a tým

skôr sa to potom stane! Je lepšie ži v relatívnej nevedomosti

a snaži sa uvažova pozitívne. Napríklad, že Fešovi nič nehrozí.

Len čo na to pomyslela, spomenula si na Astragora a striaslo ju.

„A Rimma má strašne desivý dar...“ pokračovala Búrka,le

bo znepokojený výraz na tvári svojej spoločníčky považovala za

znamenie absolútnej koncentrácie. „Dokáže komunikova

s dušami.“ Rozhliadla sa okolo seba a pošepky dodala: „Sduša

mi udí, ktorí dávno zomreli, nielen so začasovanými. Adobr />

20

konca aj s dušami tých, čo sa ešte nenarodili... Dokážeš si to

predstavi?“

Vasilise prešiel mráz po chrbte. Tak preto má taký vážny

pohad... Hne si spomenula, ako sa pred istým časomrozpráva

la so Šajmom, zblúdencom v čase. Rimma by sa teda mohlaroz

práva s Fešovými rodičmi... A možno dokonca zisti, akozomre

li. Feš by sa aspoň prestal hneva na Ohnevovcov. Vasilisa bola

z nejakého dôvodu presvedčená, že otec nemá so smrou jeho

rodičov nič spoločné.

„Ale nech ti ani nenapadne sa jej na niečo pýta,“ prezieravo

ju upozornila Búrka. „Máme to zakázané. No Rimma aj tak nič

nepovie. Čierna kráovná ju učí, ako má so svojím daromzaob

chádza... Pretože ten dar je ako prekliatie.“

Vasilisa prikývla.

„Kedysi som sa rozprávala s chlapcom zblúdeným v čase,“zdô

verila sa Búrke. „A naozaj to bol nepríjemný, až desivý pocit.“

„To myslíš vážne?!“ Dievčina od vzrušenia dokonca vyskočila.

„Porozprávaš mi o tom? Alebo počkaj, najprv mi ukáž svoju izbu,“

prerušila samu seba. „ A potom sa pozrieš, kde bývam ja.“

Chytila Vasilisu za ruku a ahala ju za sebou naspä do zámku.


21

Hodina v Zmijulane

2

ysoko nad zámkom sa ozvalo volanie jastraba. Zachara

ospalým pohadom sledovala jeho let z cimburia a na

plné ústa rozkošnícky zívla. Celú noc s Rokom lietali

na nových mladučkých lunovtákoch Velisarovi a Bleskoleskovi

z rovnakej znášky, z ktorej získala vajce pre Vasilisu. Rada by si

chvíu pospala, ale práve jej do časolistu prišla správa od strýka

so žiadosou, aby sa dostavila na vyučovaciu hodinu pre starších

žiakov. Čo by to tak mohlo znamena? Vyskočila na nohy aza

čala sa prechádza po celej streche sem a tam, robila dlhé kroky

a z času na čas od rozrušenia poskočila.

Do vyučovania zostávala presne hodina. Ak sa okamžitenie

čím nezamestná, možno od rozčúlenia vybuchne. Čo keby zašla

za Fešom? Nevideli sa už niekoko dní. Hne sa však zamračila:

bratranec sa v poslednom čase správa príšerne, rozčuuje sa pre

každú drobnos a je ešte prchkejší než kedysi. Kdeže, radšej

navštívi Jeana-Jacqua a posedí si uňho v teplej kuchyni. A dá si

niečo dobré.

Najlepší zámocký kuchár práve pripravoval svoj obúbenýko

láč. Cesto pod jeho vekými pracovitými rukami doslovatancova

lo: rýchlo ho rozvakal valčekom na placku, šikovne natrelovoc

nou plnkou, zakryl druhým plátom cesta a obratne spojil okraje.


22

Ke si všimol Zacharu, na tvári sa mu rozlial široký úsmev.

„Nazdar, drobéc! Počkáj, len dorobím koláč a chne tiuva

rím čaj.“

Jean-Jacques mal smiešny cudzí prízvuk, ale úzkostlivo sasna

žil vyslovova všetky slová správne. Aj pri svojej úctyhodnejvýš

ke a pôsobivých proporciách obratne lavíroval medziobrovský

mi kuchynskými kredencmi, rúrami a skrinkami na riad, pričom

vedel robi niekoko vecí súčasne. Presne ako teraz, ke jednou

rukou vložil plech s koláčom do rúry a druhou už z kanvicena

lieval do šálky voňavý čaj.

„Jean-Jacques, koko ráz som a požiadala, aby si ma taknevo

lal!“ zo zvyku ho pokarhala Zachara a uvelebila sa na nizučkej

stoličke.

„Ja a poznám od takécho vekú...“ Kuchár nepatrne zdvihol

dlaň nad úroveň stola. „Pre mňa ty budéš vždy drobéc.“

Zatia čo jednou rukou čosi šahal v miske, druhou obratne

vyhodil do vzduchu dve kocky cukru a tie s veselým žblnknutím

tíško pristáli v šálke čaju. Nato sa na stole objavil tanierik sčo

koládovými sušienkami, kanvička s mliekom a za hrs farebných

kocôčok kandizovaného ovocia v miske.

„Mám ešte hodinu čas, kým sa mi začne vyučovanie, tak som

si povedala, že a skočím pozrie.“

„Vemí správne,“ pochválil ju Jean-Jacques a posunul dobroty

bližšie k nej. Zachara si odhryzla veký kus sušienky, zapila ho čajom

a potom prešla po kuchárovi pomalým pátravým pohadom.

„Povedz, Jean-Jacques... Vždy som sa a chcela opýta... ako

dlho už pracuješ v Zmijulane? Nikdy si mi to nepovedal.“

Kuchár úkosom pozrel na malú kamarátku, ale alej saveno

val svojej robote.

„Vieš, drobéc, ja tu som už dlchó... Asi dvadsa rokóv.“

„A kde je tvoja rodina? Deti?“ Zachara sa rozhodla, žeten

toraz mu nedá pokoj, kým sa nedozvie pravdu. Aj tak mala do


23

začiatku vyučovania ešte dos času. „Prečo si ich nevzal sose

bou?“

„Ja nemochól, drobéc. Zostali domá... V mojom časé. Taká

bola dochodá.“

„Aká dohoda?“

Jean-Jacques si nahlas vzdychol, odložil váok a prisadol si na

stoličku k Zachare. Sažka si vzdychol, stisol pery a šibol okom

po dverách.

„Ja podpísal zmluvú s panom Astragoróm. Tridsa rokovsluž

bý výmenou za... takú laskavós.“

Zavládlo tiesnivé ticho. Zachara si nahlas odchlipla zo šálky,

aby prerušila trápnu pauzu. Horúca tekutina sa jej rozliala po

tele, pálila ju, ale príjemne zahrievala.

„Povedz mi všetko, Jean-Jacques,“ šeptom poprosila. „Musím

to vedie, je to pre mňa vemi dôležité,“ dodala ešte tichšie,ako

by sama pre seba. „Musím vedie, o čo si požiadal...“

Kuchár si opä vzdychol. Zavrčal, vstal a prešiel k dubovému

baru. Otvoril dvere na jednej skrinke a vytiahol malú striebornú

ploskačku. Pomaly odskrutkoval vrchnák, priložil hrdlo k ústam

a dlhými pomalými dúškami sa napil.

Zachara so zatajeným dychom trpezlivo vyčkávala. Ešte nikdy

nevidela, že by Jean-Jacques pil z ploskačky.

„Kedysi dávno sa staló niečo strašné...“ začal rozpráva a opä si

prisadol. „Pracoval som akó šéfkuchár vo vemi bochatóm domé.

Mojé umenie si vážili. A jednechó krasnechó dňa som chlúpou

náchodou o všetkó prišiel... Bola tó provokaciá!“ skríkol odrazu.

„Vychnali má pre skazené jedlo... Môj pán, vysokopostavený človék,

sa skoro otravil... Pán mi pomochól,“ zašepkal takmer nečujne.

„Všetko sa zmeniló. Pán všetko zmenil. On dokažé ovláda čas.“

„No ako si našiel Astragora?“

„On sám ma našiel. Sám mi ponukól, že zmení môj osud,vrá

ti minulos... Vymenou za tridsa rokóv vernej služby. Kto by si


24

to pomyslel.“ Kuchár sa trpko usmial. „V prvej chvíli mi napadló,

že je to blázon!“

Jean-Jacques zmĺkol. Za dvierkami v peci slabo praskal oheň,

na stene tikali hodiny – obyčajné kukučky so závažím v tvare

šišiek.

„Ty si predsa slúžil u nejakého kráa, nie?“ ako prvá prerušila

ticho Zachara. „Začula som to, ke sa o tom rozprávali sluhovia.

Vraveli, že za tvoj čin dal krá vyvraždi celú tvoju rodinu a teba

odsúdil na smr obesením. Astragor ti vraj pomohol, zabránil

tomu, ke vymenil jednu pravdepodobnos za inú. No musel si

za to zaplati vysokú cenu...“

„Každý z nás Astagoroví niečo dlchuje,“ pokrútil hlavouku

chár. „Každý s ním podpísal nejakú zmluvu.“

„A nechcel si odís?“ vrúcne sa spýtala Zachara. „Utiec,roz

trha tú zmluvu? Vráti sa k svojej rodine?“

Stolička opä žalostne zaškrípala, kuchár sa sažka zdvihol

a ponaahoval si stuhnutý chrbát.

„Ja sa na nič nesažujém, mladá dáma.“ Jeho oči, tmavé ako

oči chrobáka, sa zmenili na sotva viditené štrbinky. „Som so

všetkým spokojný. A ty už musíš ís na chodinu... Inak apotre

stá.“

Dlhá úzka chodba sa ahala alej a alej donekonečna. Zachara

sa plnou rýchlosou rútila po kamennej dlažbe Južnej steny, aby

neprišla neskoro na vyučovanie. Kiežby to stihla! Inak s ňou

Astragor určite nebude ma zutovanie. Raz sa jej stalo, že lietala

na Hviezdičke a zabudla na čas. Prišla o desa minút neskôr

a dostala výprask pred všetkými spolužiakmi. Bolo to taképoni

žujúce! A bolelo to...

Našastie dubové dvere do miestnosti, kde zvyčajne mávali

hodinu, boli ešte zatvorené. Pri stene stála skupinka asi desiatich

študentov, meravých v úctivom bojazlivom očakávaní. Vchodbr />

25

be bolo prítmie, osvetovali ju len slabé plamienky tenkých

voskových sviec, ale Zachara na svoje prekvapenie spoznala

Roka, ktorému kapucňa tmavofialového pláša zakrývala takmer

celú tvár. Veda neho stál ako vždy povýšenecký Vojt, rozvážny

Ret a večne zlomysený Felix. Zdalo sa, že na nasledujúcejhodine budú skoro všetci starší žiaci. Kúsok alej na nízkej lavičke

sedel zamračený Feš s rukami prekríženými cez prsia. Zachara sa

usmiala. Bratranec sa celkom zvlčil, v jednom kuse sa mračí.

O chvíu bude na nerozoznanie od Roka. Lenže aké bolo jejprekvapenie, ke začula nepríjemne známy arogantný hlas zlatého

kučiara:

„Čo tu robíš, Zachara Dragocijová? Dnes je hodina len pre

starších žiakov.“

„Tak čo tu chceš ty?“ spýtala sa Zachara s neskrývanýmopovrhnutím. Letmo pozrela na Feša, akoby uňho hadala oporu,

ale bratranec uhol očami a ešte väčšmi sa zamračil.

Zato dopredu vystúpil Vojt. „Pán Lachtič bol prijatý do kruhu

starších žiakov. A ty si, Zachara, len pozvaná na jednu hodinu.

Považuj to za vekú čes, nič podobné sa ešte nikdy nestalo...

A správaj sa, ako sa patrí.“

Zachara sa zaškerila a demonštratívne pokrčila plecami. Vojt

bol vždy namyslený suchár. Mark vyčaroval víazný úsmev.Našastie si nevšimol škodoradostný úškabok, ktorý mu zachrbtom s prižmúrenými očami venoval Vojt. Zachara ani nechcela

vedie, aká tajná myšlienka vyvolala tento úsmev.

Zazvonil zvonček a dvere sa otvorili dokorán. Všetci študenti

vošli jeden za druhým do sály. Feš so Zacharou vstúpili akoposlední.

Vnútri nebol skoro nijaký nábytok, len pri stene stálo na

kovaných nožičkách zrkadlo v udskej vekosti. Úzkevitrážové okná sa striedali s tmavým obkladom na stenách. Zostrou viseli kaskády sviec na železných obručiach a vovzdialebr />

26

4

2

7

3

7

3

5

8

12

1

1

1

8

1

9

nom rohu v kozube horel oheň – jediný jasný bod na tomto

mieste.

Astragor stál uprostred sály s rukami za chrbtom. Jehovystre

tá neduživá postava obopnutá čiernym oblekom vyzerala ako

nejaká zvláštna palica s udskou hlavou.

Zachara už dlho nevidela svojho učitea, preto si ho zvedavo

obzerala. Zdalo sa jej, že duchova tvár bola ešte žltšia a suchšia,

tmavé očné jamky ešte bezodnejšie a prísne vrásky okolokúti

kov úst ešte ostrejšie.

Odrazu jej hlavou prebleskla nepríjemná myšlienka, že jena

čase, aby veký duch Ostaly zmenil svoje telo. Musí to by už

niekoko stoviek rokov...

Žiaci sa medzitým postavili pred svojho učitea do polkruhu.

Astragor prešiel zo vzpriamenej pózy do mierneho predklonu

a povedal:

„Dnes máme nezvyčajného hosa. Rok, ukáž nám ho.“

Astragorov syn okamžite splnil príkaz, luskol prstami avzápä

tí sa objavil strieborný opar, z ktorého sa vynorila čierna silueta

človeka s rukami zviazanými za chrbtom. Zajatec bol strhaný

a poda všetkého hladný a chorý. S akýmsi ahostajnýmzáuj

mom si prezeral tváre prítomných, jeho oči prechádzali z jednej

tváre na druhú.

„Tento človek sa chcel vkradnú do nášho zámku,“ pokojným

hlasom oznámil Rok. „Nechce nám poveda, aký mal na todô

vod. Čo navrhujete?“

„Časodejnícky elixír?“ ako prvý sa ozval Ret.

„Efer bolesti,“ napadlo Markovi.

„Ís do minulosti a všetko zisti,“ pridal svoju verziu Felix.

Rokovi trhalo kútikmi úst. Uprel pohad na Astragora, ale

ten len mierne sklonil hlavu.

„Je to silný hodinár,“ ozrejmil Rok. „Vypil esenciu, ktoráblo

kuje účinok časodejníckeho elixíru. Ani jeho pamä nie jepríbr />

27

stupná. Je silný a dalo by sa poveda aj odolný – vydržal dve

hodiny trýznivého mučenia.“

Návrhy sa hrnuli jeden za druhým:

„Vymaza mu pamä!“

„Nájs jeho príbuzných a všetkých začasova, ak sa neprizná!“

„Bi ho, kým nebude prosi o zutovanie...“

„Zastavi mu čas!“

„Zostarnú ho až na smr!“

Zachara zamyslene zvraštila čelo. Kdeže, ona nepovie nič.

Vojt mal pravdu, nepatrí medzi starších žiakov a prišla len na

jednu hodinu. Pochopila však, že silný hodinár sa bojí lenjed

ného...

„Premiestni ho do inej paralely, tam možno začne hovori,“

nahlas povedal Feš. „Zmeni jeho osud.“

Zachara sa usmiala. Predsa len sú si s bratrancom dospo

dobní. Pozrela sa na zajatca: ahostajnos na jeho tvárivystrie

dalo nepatrné znepokojenie. Prižmúrenými očami sipremeria

val Feša.

„Pristúp bližšie, synovec.“

Chlapec vystúpil dopredu.

„Páči sa mi tvoj návrh,“ zakrákal Astragor. „Čo mu vyberieš?“

„Môžeme mu povedzme navrhnú, aby sa stal rusalkou vČier

nom blate. Neexistuje nič horšie, než strávi celý život vsmrada

vej vode a premýša o tom, že si od narodenia zlá a tupápolory

ba....“ Feš sa zatváril zamyslene. „Stačí len odvinú jeho život do

nultého bodu a potom zača s čistým listom.“

„Na to nemáš žalúdok, červík!“ zreval zajatec. „Ani dos

energie!“

„Uvidíme.“ Feš nevzrušene vytasil časodejnícku strelu.„Mô

žem zača, pán učite?“

Astragor mlčal, očividne sa s odpoveou neponáhal.Všet

ci prítomní situáciu pozorne sledovali. Zajatec prevrtával Feša


28

pohadom, ale chlapec vyzeral absolútne pokojný a vyrovnaný.

Zachara sa nervózne hrýzla do pery: bratranec určite blafuje.

Alebo nie? Možno sa mu podarí odvinú čas, ale prehodi dušu

človeka do iného časového koridoru a navyše do inej paralely?

Niečo také určite nedokáže!

„Dobre,“ rozvážnym hlasom sa konečne ozval Astragor. „Ukáž

nám, čo si sa naučil.“

Feš sebavedome zdvihol časodejnícku strelu.

„Prestaň!“ Fešova chladnokrvnos očividne zatriaslasebaisto

tou hosa. „To nebude potrebné... poviem vám všetko.“

Jeho chudá tvár zarastená strniskom sa skrútila v zlostnejgri

mase.

„Aj tak mi je jasné, že nezostanem nažive,“ dodal zatrpknuto

s pohadom upreným na Feša. „Všetci dobre vedia, že tvoj učite

má vo zvyku kradnú udské duše... Ale ty sa nemáš čohoobá

va.“ Zaškabil sa. „Tvojej duše sa zmocnil už dávno.“

Zachare sa na zlomok sekundy zdalo, že Feš spanikári. Ve

zajatec ani nevedel, ako presne cielil! No jeho tvár zostalaka

menná.

Astragor sotva viditene kývol, Rok ako na povel opä luskol

prstami a zajatec zmizol.

V skupine študentov to zašumelo, akoby sa prebrali z akejsi

stŕpnutosti. Žiaci si medzi sebou potichu šepkali a niekto sido

konca uahčene vydýchol.

„Výborne, synovec...“ Astragorov hlas znel spokojne. „Vedel si,

že zatia nedokážeš pracova s paralelami, ale podporil si môj

zámer. Nestratil si hlavu. To je chvályhodné... Máš pevnú ruku.

Čo povieš na alšiu skúšku?“ Astragor prešiel pohadom poštu

dentoch. „Ve akýkovek zradca sa môže ocitnú na miestezajat

ca – aj ktokovek z nás. Bude tvoja ruka pevná, ke budešmu

sie vypočúva... Marka? Tvojho druha z rádu?“

Feš sa proti svojej vôli zlovestne usmial. Zachara si odkašala:


29

keby sa ukázalo, že zlatý kučiar je zradca, jej ruka by sa anine

zachvela.

Astragorove ústa sa skrivili v letmom úsmeve.

„Je ahké postavi sa dávnym nepriateom. Alebo tomu, koho

nemáme radi. V takých prípadoch bývame často tvrdí arozho

dujeme sa rýchlo a ahko. No niekedy musím ís proti svojim

najbližším... Zachara, predstúp!“

Dievčau sa zovrelo srdce v neblahej predtuche.

„Povedzme, že nás zradila tvoja sesternica,“ pridusenýmhla

som povedal Rok, len čo sa Zachara postavila tvárou k Fešovi.

„Prešla na stranu nepriatea, ale chytili sme ju a priviedli naspä

do zámku. Odmieta hovori. Musíš zasiahnu.“

Zachara mala na krátky okamih dojem, že Feš stratí hlavu

a cúvne. Videla sotva badatené príznaky – napnutý krk,vystú

pené lícne kosti, zuby zahryznuté do spodnej pery a hrôzu

v očiach... maličké plamienky až na dne zreničiek, kdesi podis

krivou vrstvou adovomodrej dúhovky.

Neváhaj, Feš, v duchu sa modlila Zachara. Neodpustí ti slabos...

V tej istej chvíli v nej všetko zamrelo od hrôzy. Ktovie, kam až

to dnes – v snahe da svojmu najlepšiemu žiakovi lekciu – nechá

Astragor zájs.

Prešlo niekoko sekúnd, ale zdalo sa to ako hodina.

Feš sa z celej sily zahnal a vyslal časodejnícku špirálu. „Boles!“

Zachara nedokázala potlači ston, ke v avom pleci pocítila

pálčivú boles. Bratrancov bojový efer bol zrejme pod vplyvom

emócií a stresu zvláš silný: boles sa rozliezala alej, až jejprud

ko tepala v hrudi, čo už nevydržala, objala sa rukami okolora

mien a zatackala sa. Na čelo jej vyrazili veké kropaje potu aza

tmelo sa jej pred očami od nesmiernej snahy vydrža.

Hlavne nesmiem spadnú, len nespadnú... opakovala si tupo pre

seba. Najhoršie však bolo pozera sa na víazný úsmev zlatého

kučiara, ktorý si celú situáciu vychutnával.


30

„Blížia sa ažké časy,“ nepríjemne ostrým hlasom povedalAs

tragor. „Vy všetci musíte by pripravení postavi sa nielen svojim

nepriateom, ale aj priateom, pokia sa rozhodnú prejs na

druhú stranu. Ke narazíte na zradcu, vaša ruka sa nesmieza

trias, aj keby to bola vaša vlastná sesternica.“

Zachara sa medzitým stihla spamäta z nečakaného úderu

a odrazu si uvedomila, že celé to predstavenie bolo veké skryté

varovanie pre všetkých, ale najmä pre Feša. A možno aj pre ňu,

pretože len oni dvaja majú priateov za múrmi Zmijulanu.

Po Astragorových slovách vystúpil Rok.

„Všetci okrem kučiarov môžu ís. A ty, Zachara Dragocijová,

tiež zostaň.“

Ke sa všetci študenti za vzrušeného hovoru o uplynulejvy

učovacej hodine vzdialili dubovými dverami na chodbu,Astra

gor vyzval zvyšných žiakov prstom, aby podišli bližšie.

„Všetci ste pozvaní do Černovodu na narodeninovú oslavu

Ohnevovcov – rubínového kučiara a jeho sestry. Čo na toho

voríte, Dragocijovci?“

„Veký duch...“ Feš pristúpil k Astragorovi ako prvý. „Dovo,

aby som sa na tej oslave nezúčastnil. Zanedlho nás čaká cesta do

Rozoklaného zámku a ja by som sa na to chcel čo najlepšiepri

pravi. Nie som si istý číselným symbolom svojho kúča.“

Mark okamžite zareagoval – uštipačne zomkol pery nazname

nie najvyššieho pohŕdania.

„Cením si tvoju túžbu po vedomostiach, drahý synovec,“prís

ne sa usmial Astragor. „Lenže... nezabudol si na moju maličkú

úlohu?“

Feš sklonil hlavu. „Nezabudol, učite.“

„Som rád, že máš dobrú pamä. Napriek tomu považujem

za potrebné znovu ti pripomenú, že musíte s ostatnýmiku

čiarmi trávi čo najviac času. Vedie, o čom sa rozprávajú,

o čom premýšajú, čo plánujú. No hlavne – všetko mi hlási!


31

A nezabudnite, čo som vám dvom vravel o priateoch. O sile

a slabosti.“

Astragor pozrel na chlapca dlhým pátravým pohadom apo

tom mávol rukou: „Môžete ís.“

Feš so Zacharou vyšli ako prví, Marka Rok zastavil pridve

rách, podišiel tesne k nemu a polohlasom mu niečo hovoril.Zla

tý kučiar sa tváril vemi zamyslene – očividne ho to zaujalo.

Zachara zamierila na strechu, kde si chcela všetko, čo sa stalo,

pokojne premyslie. Feš ju však rýchlo dohonil a chytil ju za pažu.

„Prepáč,“ vyslovil takmer nečujne. „Keby som to nebol urobil,

bol by nás potrestal oboch.“

„Ja viem,“ prikývla s vážnou tvárou. „Preto chcem, aby si bol

opatrný. Ktovie, čo od teba bude chcie nabudúce... Rozumieš?“

„Tomu ver, že rozumiem.“

„Vieš...“ Zachara sa rozhliadla. Rok bol zabratý do rozhovoru

s Markom, takže ich určite nemohli poču. A ostatní študenti

stáli obaleč a očividne čakali na Roka, kým dohovorí a povie

im, čo majú robi. „Máš pravdu v tom, že by sme sa mali viac

stráni našich priateov,“ rýchlo zašepkala. „Nesmieme sa s nimi

bavi, ke bude nablízku niekto z... našich.“

Feš mimovone zaškúlil smerom k Rokovi s Markom azaške

ril sa. „Hm... Ako sa vôbec majú?“ spýtavo zdvihol jedno obočie.

Zachara len ažko potlačila smiech.

„Niekto mi práve poslal list,“ povedala s významnýmdôra

zom. „Je tam dokonca aj niečo o tebe.“

Vytiahla z vrecka na šatách na štyri časti zložený lístok a hne

ho aj schovala v dlani. „Viem, že a to zaujíma. Na, vezmi si ho.“

Natiahla ruku, z ktorej provokatívne vytŕčal kúsok papiera.

Feš zaváhal. Uprel na lístok dlhý pohad a pohol rukou, akoby

si ho chcel vzia.

„Pozrime sa!“ nahlas zvolal Mark. „Náš strieborný kučiardo

stal list! Ktože ti asi píše?“


32

4

2

7

3

7

3

5

8

12

1

1

1

8

1

9

„To je môj list!“ rozohnila sa Zachara a schovala papierik za

chrbát.

Feš sa prudko otočil a zakryl sesternicu vlastným telom,pri

pravený na akýkovek úskok od svojho dávneho nepriatea.

Zachara bohužia nevidela, že sa k nej nečujne prikradolFe

lix, len čo začul Markovo zvolanie. Ten mizerný chalan jej list

vytrhol z ruky a odbehol s ním.

„Vrá mi to!!!“ skríkla a vrhla sa naňho.

No to jej už Mark zastal cestu a v ruke sa mu zablyslo ostrie

časodejníckej strely.

„Nechceš predsa, aby som ti odvinul čas poriadny kus naspä,

však nie?“ výsmešne zašepkal. „Nepočula si, čo nám právepove

dal veký Astragor? Môžem využi príležitos a potresta zradcu,

ktorý dostáva poštu nevedno od koho.“

„Ten zradca mám by ja?“ rozhorčila sa Zachara rovnakopoti

chu, aby ju ostatní nepočuli. „To ty si tu nikto, votrelec!“

„To sa uvidí,“ precedil cez zuby zlatý kučiar. „Mohol by som si

spomenú, čo sa stalo chudákovi Nortovi, a vyvies niečopo

dobné tebe. Tak sa upokoj, dievčatko.“

„Dotkni sa jej, ty hlupák, a sám budeš utova svoj čas!“

Fešova strela mala na muške Markovo čelo.

„Okamžite schovajte tie strely,“ zamiešal sa medzi nich Rok,

ale hovoril rovnako potichu ako oni. „Tu nemáte čo bojova.“

„To je list od Vasilisy Ohnevovej!“ vykríkol Felix, ktorý zatia

prebehol očami prvé riadky. „Píše, ako sa jej darí u čiernej

kráovnej... A pýta sa, ako sa má náš Feš a prečo jejneodpove

dal, cha-cha-cha...“

Všetci sa zasmiali a Feša zalial slabý rumenec.

„Čo s tým mám do činenia? Je to Zacharin list!“

Feš uprel na sesternicu zlostný pohad, ale tá si už dávnouve

domila svoju chybu a zareagovala útostivou grimasou. Bol taký

skúčený, že ho chcela trochu rozveseli, ale ukázala slabos...


33

a doplatila na to. Nemala sa s tým ponáha, mala mu ten list

da až neskôr, bez svedkov.

Felix medzitým začal nahlas číta.

„Ahoj, Zachara,“ spustil piskavým hlasom a všetci sapobavene zasmiali. Najhlasnejšie sa, samozrejme, prejavil Mark.„Neverila by si, ako je tu super...“

Zachara sa naňho vrhla, ale odrazu ju zastavila Rokovaželezná ruka.

„Len nech číta,“ prikázal tlmeným hlasom. „Všetkých nászaujíma, ako trávi svoje dni čierna kučiarka.“

Mark sa zaškeril, očividne si Zacharine rozpaky užíval. Veda

Roka stál sám Astragor s rukami zloženými za chrbtom.

„Čítaj alej!“ prikázal Felixovi.

„Na zámku nie sú skoro nijakí udia, všetku prácu vykonávajú klokeri...“ pokračoval už normálnym zdvorilým tónom. „Viem, že sú to mechanické bábky, ale vyzerajú celkom ako udia, preto z nich ide hrôza... Čierna kráovná rozpráva kopu pozoruhodných vecí a navyše ma učí všelijaké efery... Zoznámila som sa so zaujímavými dievčatami, každé má nejaký zvláštny dar. Najviac sa kamarátim s Búrkou, vie sa parádne bi. Keby si videla, čo všetko vo vzduchu dokáže, žiadny chlapec sa jej nevyrovná, taká je ohybná a silná... Zanedlho pôjdem do Gildy veštcov, je to niekde aleko v horách. Čierna kráovná vraví, že je to vemi dôležité... Naša Snežienka tak vyrástla, že ju ani nespoznáš. Lietam na nej každý deň... Vemi sa mi za tebou cnie! Dúfam, že sa čoskoro uvidíme. A ako sa má Feš?Písala som mu, ale neodpovedal. Ešte vždy sa hnevá? Ke budeš môc, povedz mu, že som o jeho rodičoch nič nevedela, dobre? Teším sa na stretnutie, Vasilisa... To je všetko.“

Na Zacharu bol žalostný pohad: celá zbledla a pery sa jej triasli. V tej chvíli Felixa z celej duše nenávidela! Ten však len zlomysene prižmúril oči. Zachara síce bola blízka Astragorova

príbuzná – jeho vlastná neter –, ale jej postavenie medzi žiakmi


34

bolo skoro najnižšie. Prešla pohadom po tvárach ostatnýchštu

dentov: všetci vyzerali znepokojení, zrejme sa báli, aby ich učite za

ten nešastný list nepokarhal. No jedna vec ju zdrvila najviac –

v žiadnom z tých uprených pohadov nevidela ani kvapku súcitu.

To sú mi teda naši... pomyslela si trpko. A tá myšlienka jejod

razu vrátila stratenú istotu. Už dávno ich prestala považova za

svoju rodinu, druhov z rádu. Všetkých okrem Feša, samozrejme.

„Takže sa chystajú navštívi veštca,“ zamyslene sa ozvalAstra

gor. „Zaujímavé... Ktovie, čo majú za lubom. Žeby sa čierna

kráovná rozhodla hra vekú hru? Chystá sa zmeni budúcnos...

Ako sa ti podarilo získa ten list?“ opýtal sa znenazdajky a pohad

upieral na Zacharu. „Ak sa nemýlim, neodovzdala si ho Rokovi

na kontrolu. Je to tak?“

Dievčina vtiahla hlavu medzi plecia a až potom pokrútilahla

vou. „Mám letúna... Lietajúci list...“

„Nevrav!“ začudoval sa Astragor. „A ako funguje?“

Zachara ešte väčšmi zbledla.

„Lieta z jedného osobného zákutia do druhého,“ zašepkala

tak, že ju ledva bolo poču.

„To je pozoruhodné... Budeme musie skontrolova vaše izby.

Možno nájdeme alšie zaujímavé veci. Rok, vezmi si to nasta

ros.“

Rok sa okamžite poklonil.

„Akoby sa stalo, učite.“

„Tak tu je najslabšie miesto v Zmijulane.“ Astragor obrátil

svoje bezodné čierne oči k Zachare. „Lenže my z toho dokážeme

urobi zvláštnu výhodu.“

Astragor prešiel očami na Feša, ktorý razom sklonil hlavu,

potom sa rozplynul vo vzduchu a zanechal svojich žiakov vob

rovských rozpakoch.

„Blahoželám, tak ste sa dohrali,“ prísne sa ozval Rok. „Vráte

sa do svojich izieb a čakajte na môj príchod.“


35

Len čo dopovedal, všetci študenti sa okamžite rozpŕchli –zrej

me sa ponáhali poschováva vlastné tajomstvá.

„Prečo si s ňou píšeš?“ sykol Feš, ke so Zacharou zahli za roh.

„Keby si radšej napísala Nikovi! Takto nás všetkých ohrozi...“

Dievčina si ho premerala naštvaným pohadom.

„Nemal si sa tak dlho roz



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist