načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Čas hrdinov -- Antológia slovenskej fantasy - autorov kolektív

Čas hrdinov -- Antológia slovenskej fantasy

Elektronická kniha: Čas hrdinov -- Antológia slovenskej fantasy
Autor:

V prvom reprezentatívnom výbere slovenskej fantasy ožívajú pradávne aj moderné mýty. Besi, starí bohovia, černokňažníci, dokonca i sama Smrť budú spoločne s vami putovať po stopách ... (celý popis)
Produkt teď bohužel není dostupný.

»hlídat dostupnost


hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8% 70%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: Artis Omnis
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 311
Rozměr: 21 cm
Úprava: tran
Vydání: Prvé vydanie
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-893-4138-2
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

V prvom reprezentatívnom výbere slovenskej fantasy ožívajú pradávne aj moderné mýty. Besi, starí bohovia, černokňažníci, dokonca i sama Smrť budú spoločne s vami putovať po stopách hrdinov minulosti i súčasnosti. O to sa postarali autorky a autori slovenskej fantasy: Juraj Červenák, Zuska Stožická, Jaroslav Lupečka, Dušan D. Fabian, Lívia Hlavačková, Jozef Girovský, Marja Holecyová, Lucia Droppová, Marek Eliáš, Soňa Lantajová, Rastislav Weber, Martina Pilcerová, Michal Spáda a Alexandra Pavelková, ktorá spolu s Martinom Králikom výber aj zostavila.

Související tituly dle názvu:
Päť x päť Päť x päť
Kolenič Ivan, Milčák Ján, Litvák Jan, Puchala Vladimír, Macsovszky Peter
Cena: 152 Kč
Medzi dvoma domovmi 1 Medzi dvoma domovmi 1
Baláž Anton
Cena: 234 Kč
Päť x päť Päť x päť

Cena: 152 Kč
Dotyky budúcnosti Dotyky budúcnosti
Králik Martin, Stožická Zuska
Cena: 321 Kč
Koniec lásky Koniec lásky
Gáfrik Michal
Cena: 247 Kč
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Vydal: Artis Omnis v edícii Margo

Kysucká cesta 9, 010 01 Žilina

www.artisomnis.sk

Redakčná a jazyková úprava:

Andrea Harmanová, Alexandra Pavelková

9. e-book publikácia, 1. e-book vydanie

Zostavili:

Martin Králik, Alexandra Pavelková

Autori:

© Juraj Červenák, Lucia Droppová, Marek Eliáš, Dušan D. Fabian,

Jozef Girovský, Lívia Hlavačková, Marja Holecyová, Soňa Lantajová,

Jaroslav Lupečka, Alexandra Pavelková, Martina Pilcerová,

Michal Spáda, Zuska Stožická, Rastislav Weber, 2012

©

Cover

Typography: Artis Omnis

ISBN 978­80­89341­63­4

© Michal Ivan, 2012 (michalivan.net)


Janík potichu kráča bez cesty, chodníka,

po jamách, po dolinkách, pomedzi suhlinu,

sto ráz potkne sa na peň, na dáku skalinu,

padne, chudák, zas vstane a ďalej pomyká,

sto ráz mu hustô krovie zastavuje nohu:

Buď ako buď, len pôjdem, poručeno Bohu.

(Janko Kráľ: Zakliata panna vo Váhu a divný Janko)

Hrdinovia sú zosobnením túžob autorov a čitateľov. Túžob

viac vedieť a vidieť, túžob vyhrať nad zlom. Každá doba si vyžaduje

svojich hrdinov a hrdinovia svojich čias boli vždy obľúbenou

témou literatúry, slovenskú fantasy nevynímajúc.

Azda preto slovenská fantasy oplýva takým množstvomhrdi

nov a hrdiniek. Postáv aj autorov. Táto kniha si dala za úlohu

predstaviť ich spoločne na jednom mieste – ostrieľanejších i tých,

ktorí zahviezdili pomerne nedávno, tých, ktorí sú súčasťou našej

histórie, aj tých, ktorí budujú históriu z našej súčasnosti.

Jedným z najstarších hrdinov je černokňažník Rogan Juraja

Červenáka, ktorého príbehy čerpajú z mytológie našich predkov.

Objavil sa v druhom čísle časopisu Fantázia v roku 1997, čiže už

žije (a umiera) pätnásť rokov. Ak vám je z českého vydania známa

poviedka Vierozvestcovia (ktorá otvára túto antológiu, a teda ju

prvýkrát prinášame v slovenskej tlačenej verzii), viete, že autor sa

s týmto hrdinom chcel už rozlúčiť. Keďže ale v práve tomtoob

dobí dopĺňa pôvodnú trilógiu o ďalšie černokňažníkovedobro

družstvá, čitateľsky obľúbený Rogan mu zrejme ešte nejaký čas

vydrží.

Druhou veľkou postavou našej fantasy je Vimka Alexandry

Pavelkovej, spolueditorky tejto knihy. Vimkine príbehy voľneza

DOBRODRUŽSTVO FANTÁZIE


sadené do slovanského prostredia podobne ako Roganove vyšli

v rôznych podobách a jazykoch, ale po slovensky ich všetkynáj

dete v zbierke s názvom Prísaha. Odvtedy sa autorka venuje

trochu inej fantasy, viac zviazanej s históriou. A tak Herald, ktorý

je v Prísahe súčasťou Vimkinho sveta, v ďalších autorkinýchtex

toch žije vlastným dlhým životom. Dôkazom toho je poviedka

Desiatka, ktorá túto antológiu uzatvára.

Na Slovensku sa však nepíše iba klasická či historická fantasy.

Za jedného z najlepších autorov modernejšieho subžánru –

urban fantasy je považovaný Dušan D. Fabian. V príbehoch

zombíka Marvina dokazuje, že mix mestskej fantasy s drsným

humorom a hororovými prvkami dokáže byť veľmi zábavnou

kombináciou.

Antológia slovenskej fantasy Čas hrdinov je logickýmpokra

čovaním antológie slovenského hororu Farby strachu, ktorá

v tejto edícii vyšla minulý rok. Tentokrát už z povahy žánra fantasy

vyplynula potreba menšieho počtu poviedok, a to z jednoduchého

dôvodu: fantasy texty sú dlhšie. Rovnako tu nachádzame menší

žánrový rozptyl autorov. Ak malo byť v knihe to najlepšie, čo

z fantasy na Slovensku vyšlo a vychádza, nemalo by žiadny zmysel

načierať mimo scény tohto žánra. Pri horore bol, naopak, tento

krok opodstatnený hlavne z toho dôvodu, že autorovšpeciali

zovaných na strašidelný žáner je na Slovensku veľmi málo – o čom

svedčí aj fakt, že mnohé mená autorov sa opakujú v obochanto

lógiách, a pokiaľ v budúcnosti budeme uvažovať o antológiislo

venskej science fiction, objavia sa tam zasa.

Nepotrebovali sme ani príliš siahať do minulosti, kde by sme

za autora fantasy mohli označiť už romantického búrliváka

Janka Kráľa a za prvého slovenského fantasy hrdinu by sme

mohli považovať Kráľovho divného Janka. Taktiež by sme sem

mohli zaradiť lyrizovanú prózu Františka Švantnera, ktorého

Nevesta hôľ a Málka už určité znaky fantasy vykazujú, avšak

rozhodli sme sa nechať tieto texty pre iné výberové publikácie.

Najstarším textom, ktorý sme vybrali do Času hrdinov, je

pravdepodobne prvá „naozajstná slovenská fantasy“, dielo


Jaroslava Lupečku z roku 1988, ktorý zaň ako prvý Slovák

(a celkovo druhý autor) získal hlavnú cenu – meč v česko

slovenskej súťaži O nejlepší fantasy a s ním aj rytiersky titul.

Mimochodom, v tomto výbere nájdete poviedky ďalších dvoch

víťazov a troch nominantov na ocenenie v tejto súťaži – teda

Rytierov rádu Fantasy. Z nich dve dámy, Martina Pilcerová

a Alexandra Pavelková, boli nominované dvakrát. Poviedkapr

vej z nich je ďalšou, ktorú vám z 90. rokov prinášame.

Koncom minulého storočia začínalo písať (väčšinou v Cene

Gustáva Reussa a neskôr v časopise Fantázia) viacero autorov, od

ktorých vám však predstavujeme oveľa novšie a podľa nášho

názoru aj vyzretejšie poviedky. Či už je to víťaz Bagalovej Poviedky

Jozef Girovský, finalista a porotca tej istej súťaže Marek Eliáš či

posledný z trojice slovenských autorov príbehov o Barbarovi

Conanovi Rastislav Weber (ďalší dvaja sú Červenák aLupeč

ka). Úspechy na tejto pôde získala aj Zuska Stožická, ktorá

Slovensko významne reprezentuje v česko-slovenskej Cene Karla

Čapka. Teší nás poviedka Michala Spádu, ktorý po rokochne

činnosti začal nedávno zase písať a byť pravidelne nominovaný

v rôznych súťažiach.

V tejto antológii chýba jeden významný autor slovenskejfan

tasy, ktorého však oveľa viac charakterizujú jeho romány než

poviedky. Je ním Štefan Konkol, ktorý prvý v slovenčine vydal

fantasy román v dvoch vydaniach. Spoločne s AlexandrouPavel

kovou napísal prvú slovenskú fantasy trilógiu (aj keď v štyroch

knihách) a zo sveta svojho románu Pohrobok vytvoril náš prvý

zdieľaný fantasy svet podporený kvalitnou súťažou. Úspešnou

poviedkou z prvého ročníka tejto súťaže sa v našej antológiipred

stavuje Soňa Lantajová, jedna z najčerstvejších významných

autoriek žánra. Služobne úplne najmladšou autorkou v tejtokni

he je Marja Holecyová, ktorá sa presadila v roku 2010 rovno

svojimi románmi – detskými fantasy z cyklu Mariotovi dedičia.

Z mladšej generácie sme sem tiež zaradili poviedky Lucie

Droppovej a Lívie Hlavačkovej, ktoré napriek nízkemu veku už

tiež preukázali svoje literárne kvality nielen v súťažiach, ale aj

v ďalších antológiách a samostatných publikáciách.


Samozrejme, do výberu sa z mnohých dôvodov (väčšinou pre

snahu o jeho celistvosť) nedostali viacerí významní predstavitelia

našej fantasy – okrem Štefana Konkola napríklad Ondrej Trepáč,

Matej Vojtko a ďalší autori nominovaní v ostatných rokoch v Cene

Fantázie či autori, ktorí svoje zaujímavé fantasy v tomto časopise

vydávali v 90. rokoch. A samozrejme, mnoho autorov,vyhrávajúcich slovenské súťaže dnes .

Teraz sa už preneste do času hrdinov. Hrdinov príbehov

akčných, historických, mestských, dedinských aj humorných.

Prajeme príjemnú výpravu.

Martin Králik a Alexandra Pavelková


ež sa celkom zotmelo, z volaviek a kačíc upečených na ražni

zostali len kosti; v tieňoch na kraji tábora sa o ne ruvali psy.

Vladykovia a družinníci si oblizovali prsty, spakruky utierali fúzy,

špárali v zuboch a dookola podávali čutory s medovinou a mechy

s vínom. Znelo spokojné vzdychanie a grganie, znovu sapretria

salo, kto sa dnes najlepšie predviedol s lukom či sokolom.

Koceľ zapil striedmu večeru hltom vody a vstal.

„Je čas ísť.“

Prekvapene k nemu vzhliadli.

„Nezostaneme tu na noc, pane?“ spýtal sa Straživoj. Kýmos

tatní účastníci poľovačky boli oblečení len do sukníc a kabátcov,

veliteľ kniežacej stráže mal šupinový pancier a pri boku meč.

„Zostaneme,“ odvetil mu bielobradý Chotemír. Oprel dlane

o kolená, so zastenaním vstal a zapol si pod krkom sponu plášťa.

„Niektorí z nás však ešte majú povinnosti.“

„Tu?“ rozhliadol sa Straživoj. Kam oko dohliadlo,rozpres

tierali sa len močariská a lužné lesy.

„Tu,“ odvrkol Koceľ netrpezlivo. „Všetko sa dozvieš cestou.“

Chotemír vykrútil z plátna dve smolné fakle a zapálil ich

v ohnisku.

„Páni, nečakajte nás pred polnocou.“

Začudovaný Straživoj si nasadil prilbicu, na ľavé predlaktie

nastokol štít, oštepom v pravačke si pomohol vstať a vykročil za

kniežaťom a starým vladykom do tmy.

Juraj Červenák

VIEROZVESTCOVIA

N


„Vezmi ešte dvoch chlapov,“ prehodil Koceľ cez plece.„Spo

ľahlivých.“

V pravidelných rozstupoch okolo tábora hliadkovali ozbrojenci.

Straživoj dvom pokynul. Jeden z nich prevzal od Chotemíra fakľu.

„Kam ideme?“ spýtal sa šeptom veliteľa.

„Netuším. Vidí sa mi, že poľovačka bola iba zámienka; vsku

točnosti sme sem prišli pre niečo iné.“

Nazdali sa, že ich čaká brodenie bahnom a stojatoumočiar

nou vodou, no tŕstím sa vinul chodník. Chotemír ich sebaisto

viedol k čiernemu chumáču lesa na obzore. Plameňmi pochodní

trepotal vánok, vodné trávy tajuplne ševelili.

Chodník vystriedala drevená lávka. Dosky na viacerých

úsekoch svietili čerstvým drevom. Tieto končiny očividne neboli

také ľudoprázdne, ako sa Straživoj nazdával.

Suchou nohou vstúpili do lesa. Cestička kľučkovala medzi

stromami – brezy, jelše a vŕby čoskoro ustúpili dubom a bukom.

Porast viditeľne zhustol a fakle sa stali chumáčmi chabého svetla

v hrozivej temnote. Chotemír začal našľapovať obozretnejšie

a napokon zastal.

„Sme tu.“

Koceľ sa dotkol pozláteného bronzového kríža na prsiach.

„Nemusíš sa báť,“ povedal starec a prekročil kameňmivykla

danú struhu – bola plná popola a vytvárala kruh okolo širokej

čistiny. „Starí nie sú ku kresťanom takí nevraživí ako vy k nim.“

Hneď za žľabom Chotemír pokľakol a hlboko sa uklonil.

Svetlo jeho fakle vykrojilo z tmy fľakatý obetný kameň a trojicu

stmavnutých modiel. Straživoj a jeho druhovia si vymenili

pohľady. Vedeli síce, že Chotemír aj napriek krstu naďalej uctieva

starých bohov, no vidieť vladyku klaňať sa v odľahlom, skrytom

svätobore, z toho naskakovali zimomriavky. Čo ak si bohovia

vyžiadajú obeť a naporúdzi bude len ich krv?

Chotemír sa nadvihol a posadil na päty.

„Poď,“ pokynul Koceľovi.

„Nemal by som,“ hlesol knieža a palcom prešiel po tepanom

Ukrižovanom.

„Hádam sa teraz nezačneš stavať na zadné?“

Vládca Blatnohradu sa obzrel na strážcov. „Buďte v strehu.“

„Ale nerobte paniku, ak zbadáte niečo nezvyčajné,“ doplnil

Chotemír.


„Len či k tomu dôjde.“ Koceľ s hlbokým nádychom prekročil

struhu. Strážcovia sa podvedome nahrbili. Nič sa nestalo –

nepukla zem, ani z neba nezletel blesk.

„Sľúbil, že príde,“ opáčil vladyka. „Tretiu noc po splne.

Hovoril som s ním priamo tu; cez krvavú obeť, bránou zČerno

bohovho ohňa...“

„Radšej žiadne podrobnosti, starý. Koľkokrát som otcovi

vyčítal, keď sa aj po krste zúčastňoval tvojich rituálov. A teraz ja

sám... Hospodin, odpusť mi to.“

„To radšej nerob. Kľakať pred starými nemusíš, ale svojho

boha na posvätnej pôde nevzývaj.“

Koceľ prestúpil z nohy na nohu. „Dokedy vlastne budeme

čakať? Nepovedal, kedy presne príde?“

- Pozri ho, aký nedočkavý!

Mykli sa, všetci piati, akoby ich naraz uštipli neviditeľné

ovady. Družinníci sa prikrčili za štítmi, pozdvihli oštepy.

- Čudné, keď nás kresťan vyzerá tak dychtivo.

„Veru čudné.“ Spoza modiel vykročila vysoká postava. Bola

strašidelne, jednoliato čierna, no jej hlas aspoň vychádzal z úst

a vnikal do mysle ušami. „Zvyčajne sa nás snažia zapudiť od

prahov a brán.“

Koceľ vypúlil oči. Chotemír úctivo sklonil hlavu. „Vitaj, vládca

Ohňa.“

„Zdravím ťa, vladyka. Držíš sa?“

„Bohovia sú ku mne milosrdní.“ Chotemír sa osmelil

pozdvihnúť fakľu. Kmitnutie plameňa odhalilo pod kapucňou

chudú bledú tvár s výraznými lícnymi kosťami. V rozpustených

vlasoch, fúzoch a v brade siahajúcej až po remeň tulca na hrudi sa

už krútili prvé sivé pramene.

„Aj k tebe,“ vydýchol vladyka. „Chodíš po zemi dlhšie než ja,

no vyzeráš o polovicu mladšie.“

„Ako sa vraví – navonok zdravý, vnútro červivé. Taktiež viem,

čo sú to boľavé kĺby. Preto ťa prosím, vstaň z tej studenej zeme.“

Chotemír poslúchol a oprášil si kolená. „Takže si prišiel.

Dodržal si slovo.“

„Hádam by som nesklamal starého priateľa?“

- Načo tak vzletne? V týchto dňoch sme radi, že si niektospo

menul. Ľudia už nás nepotrebujú ako voľakedy.

Na chodníku zacupotali laby. Strážcovia sa zvrtli a museli


stisnúť zuby, aby nevykríkli. V lesnej temnote zažiarili dve ohnivé

štrbiny, za nimi sa vynoril obrys mohutného tela. Družinníci sa

chytro vyhli čiernej šelme.

„Pri svätom Emerámovi...“ Knieža zaspätkoval až kobetné

mu kameňu.

„Koceľ,“ položil mu temný muž ruku na plece. „Je to dávno, čo

sme sa videli naposledy.“

Vládca Blatnohradu sa k nemu zvrtol. „Veľmi dávno. Vlastne

si to už nepamätám.“

„Ako by si mohol? Keď vás vyhnali z Nitravy, nemal si ani dva

roky. S Pribinom som sa potom stretával už len potajme.Nemo

hol otvorene paktovať so starými mocnosťami. Napokon, zrov

nakého dôvodu sme sa dnes stretli na tomto odľahlom mieste,

však?“

- Ako inak? Hanbí sa za to, že žiada o pomoc prízrakyminu

losti. Ani nás nepozve k táboráku hen za bahniskom, neponúkne

pečenou kačacinkou.

„Nedá sa inak. Som kresťan. Kresťanský vládca. Dlho som

odmietal Chotemírovu radu, aby sme proti diabolskej hrozbe

použili...“ Koceľ zaváhal.

„Diabolské zbrane,“ uškrnul sa dlháň a stiahol si kapucňu.

„Hovorme otvorene, knieža. Naše služby potrebuješ, ale nikto

nás s tebou nesmie spájať. To chápem. Nič ti nezazlievam ane

vyčítam. Práve naopak – prišiel som splatiť dlh.“

„O žiadnom neviem.“

„Pred dvoma rokmi som mal byť nablízku. Mal som v boji stáť

po Pribinovom boku. Možno by ešte žil. Zvesť o Rastislavovom

nájazde nás však zastihla ďaleko na východe. V lesoch zaDnep

rom sme zápasili s neslýchaným démonom a nestihli sa vrátiť

včas. Mrzí ma to.“

Koceľ pozrel do čiernych studní mužových očí.

- Čo tak prejsť konečne k veci?- Hlas im protivne rozochvieval

lebky. - O akej diabolskej hrozbe je reč?

„Avari,“ povedal Chotemír.

„Avari?“ zachmúril sa temný muž. „Čo s nimi? Zostali z nich

len zbedačené tlupy. Videl som ich na vlastné oči za Tisou.

Špinaví, vyhladovaní, chorobami skvárení úbožiaci. Tých pár

súcejších slúži Bulharom alebo zbojníči na Svätoplukovejvý

chodnej hranici.“


„Títo sú dobre živení a dobre vyzbrojení,“ opáčil Koceľ.„Pre

padávajú pocestných, drancujú odľahlé osady. Zabíjajú, zotročujú,

šíria strach. Trúfnu si dokonca aj na väčšie ozbrojené družiny.“

„Dobre, ale načo si volal mňa? Vyšli trestnú výpravu, nech ich

vystopuje a rázne s nimi skoncuje.“

„To sme, samozrejme, skúšali. Má to ale háčik – tá svorka sa

vystopovať nedá.“

Čierne obočie sa stiahlo k vráskavému koreňu nosa.„Nazna

čuješ, že ide o prízraky? Jazdu duchov? Raz som takú...“

„Nie. Sú z mäsa a kostí, aj stopy zanechávajú. Aspoň na istom

úseku. Potom zrazu zmiznú – akoby vzlietli alebo sa rozplynuli.“

„Nie je v tom nejaký trik? Nevracajú sa po vlastných stopách?

Nemiznú na kamenistom povrchu, v korytách riek?“

„Ver mi – zvážili sme všetky možnosti. Nejestvuje prirodzené

vysvetlenie. Navyše, je tu ešte jedna zvláštna okolnosť.“

„Aká?“

„Príliš rýchlo prekonávajú priveľké vzdialenosti.“

Čiernoodenec sa zamračil ešte viac.

„Už predtým nám chýry o nájazdoch prichádzali v krátkych

odstupoch z rozličných častí kniežatstva,“ ujal sa slova Chotemír.

„Lenže vraveli sme si: Avarské tátoše sú rýchle, uháňajú s vetrom

opreteky... Kdeže. Bude za tým dačo iné. Pred desiatimi dňami

pricválal do Blatnohradu utečenec z juhovýchodu. Hlásilvypá

lenie dediny pri ústí Drávy do Dunaja. Na druhý deň dorazil posol

zo severu, od moravských hraníc, kde vraj Avari vyplienili veľkú

osadu. Dali sme si údaje dokopy a vyšlo nám, že medzipre

padnutiami uplynul jediný deň. Takú vzdialenosť zbojnícine

mohli prekonať ani na koňoch samotného Striboga.“

„Ako viete, že išlo o tú istú bandu?“

„Velí jej chlap s tetovaným jastrabom na lebke.“

„Také tetovanie môžu mať mnohí.“

„Náčelníkovi chýbajú dva prsty na ľavačke. A jazdí nagro

šovanom koni, čo má na zadku škvrnu podobnú vlčej labe...“

„Rozumiem. Dajme tomu, že je vaše podozrenie oprávnené.

Gorja? Čo si o tom myslíš?“

- Znie to ako presun trhlinou v priestore. Čo je čertovsky náročné

kúzlo, najmä ak treba presunúť väčšie množstvo ľudí, koní, či

dokonca otrokov a koristi. Až sa mi nechce veriť, že by nejaký

avarský šaman čosi také dokázal.


„Ak aj áno, odkiaľ sa zrazu vzal? Prečo sme mága s takými

schopnosťami nevycítili už skôr?“

- Žeby niekto, koho poznáme?

„Ktovie.“ Dlháň pozrel na Blatnohradských. „Zájdeme na

miesto posledného útoku.“

Chotemírovi očividne odľahlo. „Nie je ďaleko. Pri severnom

cípe jazera stála osada...“

„Goryvlad vie o presunoch priestorom a medzi svetmi svoje.

Ak takú mágiu použili, určite to vyňuchá.“

„Potrebujete posily?“ spýtal sa Koceľ.

„Zatiaľ netreba. Nebudeme robiť zbytočný rozruch. Tak si si

to predstavoval, nie?“

„Úprimne dúfam, že tú záhadu rozlúsknete. Je načase, aby

Blatnohrad vykročil v ústrety novej dobe. Rastislav a Svätopluk

poslali do Konštantínopolu žiadosť o biskupa, o kresťanských

učiteľov. To je od tých hrdlorezov veľký pokrok. Moje kniežatstvo

nesmie zaostávať. Treba sa zbaviť pozostatkov starých temných

čias.“

- Aj my sme pozostatky starých temných čias.

„Aj nás vykorenia, Gorja,“ usmial sa čiernoodenec krivo.

„Predtým ale ešte raz využijú naše schopnosti.“

- Tak si za to aspoň nechajme dobre zaplatiť.

„To rozhodne. Knieža? Porozprávajme sa o odmene.“

- Už rozumiem, prečo je v názve jazera blato,- krútil Goryvlad

ňufákom. - Vedel by som navrhnúť aj niečo výstižnejšie. Hnoj,

močovka, zdochnutá ryba...

Rogan sa len uškrnul. Od šírej vodnej plochy na juhu sa kpo

brežným vŕškom valila hmla; akoby sa nejaký jazerný duchnača

hoval za jazdcom a vlkom, ktorí stúpali po tiahlom úbočí.

- Vskutku veľkorysý dar od franského kráľa. Dal Pribinovi do

dŕžavy lán neobrobenej zeme a ešte väčší kus smradľavéhomo

čariska.

„Ale Pribina pustatinu zveľadil,“ namietol Rogan. „Postavil

hradisko, zaľudnil kraj, vybudoval zo zabudnutej pohraničnej

marky naozajstné kniežatstvo. Pozri na ten svah oproti. Nie je to

vinica?“


- To má byť dôkaz pokroku? Vinič?

„Nemáš dojem, že posledné zmeny vo svete sú prechodom od

medoviny k vínu?“

- Hm. Na tom niečo je.

„Čo vravíš na Koceľa?“

- Čo s ním?

„Urobil na mňa dojem čestného chlapa. Tú vec s vykročením

z temnôt do budúcnosti myslel celkom úprimne.“

- Na druhej strane, neokúňal sa uzavrieť tajnú dohodu spo

hanským čarodejníkom a záhrobným besom.

„To dokazuje jediné – že situáciu považuje za vážnu.“

- Aj my by sme mali. Sústreď sa.

„Len tak jastrím. Cítiš to, čo ja?“

- Samozrejme. Nie je to obyčajný kopec.

Nechali za sebou riedke stromy na stráni a vystúpili na

návršie. Tvorila ho rozľahlá trávnatá plošina, kde-tu posiata

balvanmi či chumáčmi kríkov. Sem údajne viedli stopy útočníkov

z vypálenej osady. Sem... a ďalej už nie.

„Staré avarské obetisko?“ nadhodil Rogan, keď došli k veľkej

ploche podupanej trávy. Okolo v nepravidelnom kruhu stáli

tmavé balvany.

- Ťažko povedať, či práve avarské. Niečo tu ale určite bolo.Svä

tyňa, šamanské zhromaždisko... Cítim prúdy sily.

„Nie sú to len zvyšky mágie, použitej na presun?“

- Toto je prastará moc.- Goryvlad chodil po kruhu s ňufákom

pri zemi. - Ľudia sem už odpradávna prichádzali hovoriť s bohmi.

Útroby kopca sú nasiaknuté krvou obetí.

„Hm. Žeby zbojníci využívali mágiu starých svätyní na

otváranie brán v priestore?“

- Vieš, čo by to znamenalo? Že je s nimi niekto, komu môže

schopnosti závidieť nejedno božstvo.

„Otázka je, či mu môžeme čeliť my dvaja.“

- Ťažko povedať. Už dávno som neotváral trhliny medzi svetmi.

Skúsme zachytiť magickú stopu posledného presunu. Využi silu

v útrobách kopca.

„Tiež mi to napadlo.“ Rogan zosadol z koňa.

- Musíme ho nechať tu.

„Dáko si poradí.“ Černokňažník potľapkal tátoša po šiji azve

sil zo sedla tulec s lukom a šípmi. Napol do luku tetivu, prevesil si


zbraň cez hruď a prešiel doprostred kruhu. Rozhrnul si plášť, tasil

meč a zabodol ho hrotom do zeme. S priduseným stonompokľa

kol na jedno koleno. Goryvlad sa posadil k nemu.

Oči démona, ktorého kovová tvár sa škľabila zo záštityzbra

ne, zablikali krvavočerveným svetlom. Najprv matným,postup

ne však silnelo – bes v meči precital.

„Áno, je to tu,“ zachripel Rogan.

- Aj ja to cítim. Akoby mi nejaká potvora posmešne šibrinkovala

chvostom popod ňufák. Len ho zdrapnúť.

„Tak to urob.“

- Najprv rozdúchaj Oheň. Ochráni nás, keby dačo. Na druhej

strane trhliny môžeme spadnúť rovno pod avarské šable. Zvládneš

to? Už nemáš postreh ako kedysi.

„Ty máš čo vravieť, stará vypĺznutá kožka.“

- Nezmysel, ja nestarnem. Sústreď sa.

Černokňažník sklonil hlavu, zachmúril sa, na sluchách mu

zapulzovali žily. Prízračná žiara vytryskla z démonových očí aob

motala čepeľ Krutomoru sťa dve krvavé šmuhy vo vode. Potom sa

rozptýlila, zosilnela a zahalila obe postavy.

Goryvlad sa zdvihol na všetky štyri. I Rogan vstal, rukoväť

meča stále pevne v dlaniach.

- Mám to. Vidím smer a cestu. Nadýchni sa sily z útrob pahorku,

braček! Spoločne otvoríme portál. Pripravený? Vykročíme vedno.

Teraz!

Plameň vyšľahol do výšky a divo sa zazvíjal nad kopcom.

Vraník zaerdžal a zaspätkoval, červená žiara sa mu odrazila vo

vypúlených očiach. Vzápätí sa ohnivý jazyk skrátil a prudko

zhasol, akoby ho vdýchla sama zem.

Po mužovi a vlkovi nebolo ani pamiatky. Kôň pohodil hrivou,

zavetril, zafŕkal. Vládlo ticho. Návršie ohmatávali hmlové

chápadlá.

Po chvíli tátošík sklonil hlavu a začal šklbať trávu.

- ...rvááááááááááááááááááááááááá!

Masívny kamenný blok bol otesaný do kruhu s priemerom

vyše siahy a vysoký zhruba po pás. Vo vrchnej časti mal miskovitú

preliačinu. Bola plná popola a zvyškov obhorených polien.


Rogan a Goryvlad pristáli rovno v pahrebe.

S kašľom, prskaním a kliatbami sa snažili pozviechať.Černo

kňažník švihol mečom, akoby chcel mračno zvíreného popola

rozseknúť napoly.

Vzápätí zmeravel.

Asi tri kroky od oltára stál Avar. Pancier z kože pobitejželez

nými doštičkami, na hlave kalpak s vyhrnutými kožušinovými

okrajmi, za pásom sekera, pri boku šabľa, v jednej ruke drevený

pohár, v druhej kosť so zvyškami pečeného mäsa. Na tvári

nevýslovný úžas.

- Čo zízaš, konské hovno?

Avar skríkol a zahodil korbeľ aj koštiaľ. Biely kvas sa

rozstrekol po zemi, ktorú netvorila dlažba ani hlina, lež podupaná

tráva. Šabľa vyletela z pošvy. Rogan sa narovnal, no Goryvlad sa

už mihol popri ňom dolu z kameňa, odrazil sa od zeme a dopadol

na Avara. Muž sa zrútil na chrbát a znovu zavyl – vzápätí mu vlčie

čeľuste rozdrvili hrdlo.

Černokňažník zoskočil z kameňa. Stál uprostred miestnosti

s kruhovým pôdorysom a stenami z hrubých brván. Napodrob

nejšie skúmanie nemal čas. Zapichol Krutomor do zeme a chopil

sa luku. Ozvalo sa vrznutie a prítmie preťal pruh svetla. Rogan

a Gorja sa obzreli. V otvorených vrátach sa črtala silueta druhého

Avara. Rogan vyšklbol z tulca šíp. Muž cúvol od dverí a siahol po

signálnom rohu pri boku.

- Chyba, chmuľo, mal si utekať.

Zadrnčala tetiva. Šíp vyrazil z Avarových pľúc vzduch, ktorý

mal rozozvučať roh. Telo sa skydlo na chrbát, vykoplo nohami

a znehybnelo.

- Niežeby ti to bolo pomohlo.

Černokňažník priložil k tetive druhý šíp.

- Netreba. Boli len dvaja.

Rogan sa zhlboka nadýchol, utíšil srdce, rozprestrel vôkol

vedomie. Luk nesklonil.

„Je tu ešte niekto. Alebo niečo.“

Goryvlad vystrčil ňufák, akoby vetril.

- Máš pravdu. Hlas. Akoby útržok vzdialeného volania...

„Tie modly.“

Po obvode svätyne stálo dvanásť drevených sôch. Ústa mali

rozďavené a vypúlenými očami akoby civeli na obetný kameň.


Rogan vzhliadol do priestoru pod kužeľovitou strechou svetra

cím otvorom v najvyššom bode. Šero pod krovom pretínalo

niekoľko trámov. Z jedného visela hrubá reťaz, hák na jej konci sa

hojdal rovno nad oltárom.

„Zápalné obete.“ Černokňažník zaostril zrak na rytiny,

ktorými bol masívny blok posiaty. Prevládali obrazce obilných

snopov a dobytka. Jeden z býkov stál na zadných a mal ľudské

ruky a trup. „Čudné. Velesovi sa neobetuje ohňom.“

- Ale tamtým asi áno,- pozoroval Goryvlad modly.

„Čo sú zač?“

- Viem ja? Čosi je v nich zakliate.

„Duše? Démoni?“

- Netuším. Čosi sa snažia povedať, ale slová nerozoznám, nech

sa snažím akokoľvek.- Goryvlad frkol a potriasol hlavou. - Najprv

sa poobzerajme po Avaroch.

Zamierili ku dverám a vyšli na priedomie. Rogan sa zohol,

vytiahol z mŕtveho nepoškodený šíp, zbežne ho očistil a zastokol

naspäť do tulca. Keď sa narovnal, zrak mu padol na masívnu býčiu

lebku nad vchodom.

„Velesova svätyňa,“ potvrdil svoj predchádzajúci predpoklad.

„Už som videl podobnú. Až podozrivo podobnú.“

- Na Velesture.

„Presne.“

- Nuž, toto určite nie je Velestur.

„A kde teda sme?“

- Odnieslo nás to na západ, s miernym odklonom na sever.

Dobrých sto míľ od Blatného jazera.

Rogan si zaclonil oči pred popoludňajším slnkom. Svätyňa

stála na trávnatom kopci. Na západ od nej sa tiahli lesnaté vrchy –

až k vzdialenému horizontu, lemovanému končiarmi s večne

zasneženými špičkami. „Zbojníci si asi povedali, že v Karantánii

ich čaká lepšia korisť.“

- Raz sme týmito končinami prechádzali, spomínaš?

„To už je pekných pár rokov. Kdesi medzi tamtými vrchmi sa

vinie Jantárová cesta.“

- Žeby to bol dôvod, prečo si banda odskočila práve sem?

„To ľahko zistíme,“ povedal černokňažník a zamieril k dvom

osedlaným koňom, ktoré nepokojne podupávali pri stene

svätyne.


„Určite sa im niečo stalo,“ zašomral Metod popod fúz, keď

slnko zhaslo za stromami na západných vrchoch.

„Nekuvikaj,“ zahriakol ho mladší brat, ale tiež si kostnatými

prstami prečesal dlhú bradu, čím prejavil narastajúci nepokoj.

„Tvoja malovernosť je niekedy zarážajúca. Bohu oddaný muž by

sa nemal dívať na veci z horšej stránky. Aspoň nie tak často.“

„Zato ty stále čakáš, že sa všetko na dobré obráti. Akoby si sa

za tie roky nepoučil. Pozri, aj kentarchos je nervózny. A on nerobí

rozruch len tak pre nič za nič.“

Konštantín sa obzrel. Veliteľ ozbrojencov odcválal do čela

sprievodu a rozdával rozkazy pešiakom. Prikyvovali spozaveľ

kých štítov, tuhšie zvierali v dlaniach kopije. Dvanásti jazdci

v šupinových pancieroch a prilbiciach s konskými chvostami na

špičkách sa medzitým rozmiestnili popri vozoch. Do lukovza

pretých o strmene napínali tetivy.

Metod zvesil zo sedla svojej kobyly opasok s mečom, prepásal

si ním sutanu a tasil spathion. Ostrie bolo na viacerých miestach

vyštrbené – majiteľ zjavne nenosil zbraň na ozdobu.

„Pri Všemohúcom, je to nutné?“ prestúpil Konštantín z nohy

na nohu.

„A čo chceš robiť? Kľaknúť si a modliť sa za duše týchnebo

rákov?“

„Nevieme, či sú mŕtvi...“

„Nádej je bohumilá vec, braček. Ale nie vtedy, keď si väčšina

tunajších vládcov neželá, aby sme dosiahli hranice Moravy.“

V tráve pri ceste hlucho zadupotali kopytá.

„Arménski zvedovia už mali byť naspäť z prieskumu,“ozná

mil veliteľ gardy.

„Vieme,“ prikývol Metod. „Čo navrhuješ?“

„Mohol by som poslať ďalšiu hliadku, aby ich pohľadala...“

„Nezmysel,“ zachmúril sa Metod. „Ak je to vôľa Božia, súna

žive a vrátia sa sami. No ak sa im stalo niečo zlé, už imnepomô

žeme, len stratíme ďalších mužov.“

„Myslím si to isté.“ Kentarchovi sa očividne uľavilo. Bol síce

vojenským veliteľom sprievodu, no musel rešpektovať vôľu

Solúnčanov. Spočiatku sa toho obával, avšak opäť sa presvedčil,


že ako synovia význačného dôstojníka a skúsení cestovatelia

dokážu uvažovať triezvo, ba neraz priamo vojensky. Prinaj

menšom starší z nich. „Nesmieme ďalej trieštiť sily. Muži sú

v pohotovosti, oči na stopkách. Navrhujem utáboriť sa. Priamo

tu. Vytvoríme vozovú hradbu.“

„Z troch vozov?“

„Medzery zahatáme zátarasami. Pošlem mužov, nech zotnú

pár smrekov.“

„Dobrý nápad,“ prisvedčil Metod. „Za každú cenu musíme

uchrániť poklady.“

„Rozhodne. Všetko to zlato...“

„Na zlate nezáleží, Nikolaos. Omnoho väčšiu hodnotu majú

knihy a ikony.“

„A relikvie svätého Klimenta,“ pripomenul Konštantín.

„Najcennejšie sú vaše životy,“ uzavrel kentarchos. „Ak sa,

nedajbože, niečo zomelie, zostaňte v úkrytoch.“

„To sa uvidí,“ prebehol Metod pohľadom čepeľ meča. „Na

predošlých výpravách sme čelili mnohým nebezpečenstvám...“

„Viem. Ale prisahal som samotnému cisárovi, že vás pri

vediem k Moravanom živých a zdravých. Tak žiadne hry na

hrdinov. Netreba dokazovať, že nie ste iba dengľaví knihomoli

z kláštora.“

Metod sa zamračil nad tými opovážlivými slovami, aledôstoj

ník už mykol uzdou a popchol koňa k vozom. Rozdal rozkazy

vystrašene zízajúcim pohoničom a vyslal niekoľko chlapov so

sekerami k lesu.

Kým muži na lúke pri ceste napochytre budovali malýopevne

ný tábor, Konštantín vytiahol z puzdra na sedle dvakrát prehnutý

kočovnícky luk a napol doň tetivu. Na ľavé zápästie si pripol

kožený chránič, cez plece prehodil tulec plný šípov.

„Teraz už sa so mnou pomodlíš?“

Metod zmierlivo prikývol, oprel spathion hrotom o zem apo

kľakol na jedno koleno.

„Otiče naš, iže jesi na nebesi, da svetity se ime tvoe, da pridety

cesaristvo tvoe...“

Buchot sekier v smrečine udával modlitbe rytmus. Prvý strom

sa s praskotom sklátil na lúku a muži sa ho dali okresávať. Konáre

šikmo vedenými údermi odtínali na dve piade od kmeňa, čím ich

menili na nebezpečné bodce.


„Pozrite, tam sú!“ skríkol zrazu ktosi.

Konštantín a Metod zdvihli hlavy. Vozataji a vojaci saprekva

pene obzerali.

Na nízkom trávnatom hrebeni severne od tábora sa ukázali

štyria jazdci. Hoci večerné zore už pohasli a údolím pozdĺžku

peckej cesty sa plazili tiene, dali sa rozoznať arménske odevy

a postroje.

„Vidíš, braček?“ zaradoval sa Konštantín. „Boh nás vypočul!“

„Len aby,“ zahundral Metod, podoprel sa mečom a vstal. Ani

obďaleč stojaci Nikolaos sa netváril presvedčene.

Jazdci na návrší vehementne mávali na sprievod.

„Kamsi nás volajú,“ povedal Konštantín. „Zrejme našli lepšie

miesto na nocľah. Preto sa tak zdržali.“

„Tvoja dôverčivosť nepozná hraníc,“ zagánil naňho Metod.

„Hádam si nemyslíš...“

- Na vašom mieste by som veril viac rozumu než očiam.

Ani keby rovno pod nimi pukla zem, nezľakli by sa viac.

Zmätene pátrali zrakmi po zdroji toho hlasu. Chlapi pod lesom sa

varovne rozkričali.

„Všetci svätí, čo sa to tam...“ hlesol Konštantín.

Muži dvíhali širočiny a pospiatky ustupovali od zoťatého

smreku. Zhrozené pohľady upierali do šera medzi stromami.

„Do zbrane!“ Nikolaos vyskočil na koňa a schmatol kopiju.

„Obranné postavenie! Rýchlo!“

„Hospodin,“ zachripel Metod. „Vidíš to, braček?“

Konštantín mal vďaka rokom stráveným nad knihami azvit

kami slabší zrak, nuž musel prižmúriť oči.

Vzápätí sa mu zmraštená tvár vyrovnala, obočie vybehlovyso

ko na lysé čelo.

Zo smrečiny sa ako zhmotnený súmračný tieň vynoril jazdec –

celý v čiernom, tmavovlasý, tmavobradý. Za ním zbadali ďalšiu

ponurú siluetu, štvornohú a robustnú. Zostala však skrčená na

kraji porastu, takže sa nedalo rozoznať, čo je to za zvera.

„Démoni!“ vyhŕkol Konštantín a rýchlo sa prežehnal, dobre

že sa nepichol šípom, ktorý práve vytiahol z tulca. „Pohanskí

diabli!“ Rozochvene priložil strelu k tetive.

Metod švihol pohľadom k pahorku na severe. Štyria jazdci

prestali mávať. Chvíľu sa nehybne dívali do údolia, potom obrátili

kone a zmizli za hrebeňom.


„Čo to má znamenať?“ zavrčal a pozrel naspäť k lesu.

Čiernoodencov kôň sa krokom blížil k táboru. Muži sose

kerami vbehli medzi vozy. Kopijníci za nimi zrazili štíty, zahatali

medzery medzi vozmi. Nikolaos dal znamenie lukostrelcovi po

svojom boku. Zadrnčala tetiva. Šíp sa zapichol do zeme tesne

pred hnedákom. Jazdec pritiahol uzdu.

„Neprišli sme so zlými úmyslami.“ Hoci nezvýšil hlas, počuli

ho celkom zreteľne. „Viac sa bojte tamtých,“ kývol hlavou na

sever. „Zabili vašich zvedov a prezliekli sa za nich, aby vás vlákali

do pasce. Za tým vŕškom striehnu zo tri tucty avarskýchlú

pežníkov. Sú po zuby ozbrojení.“

„Neveríme ti ani slovo, Satanáš!“ bodol kentarchos kopijou

do vzduchu. „Prac sa, odkiaľ si prišiel! A odkáž svojimkum

pánom, že si vyhliadli zlú korisť. Mám tu jednotku najlepšie

vycvičených cisárskych vojakov. Poradia si aj s trojnásobnou

presilou.“

„Nie sú to moji kumpáni,“ opáčil neznámy.

Nikolaos opäť pokynul pobočníkovi. Pred hnedáka saza

pichol druhý varovný šíp. Aj Konštantín pozdvihol luk a zamieril

ponad hlavy kopijníkov. Na ruke naťahujúcej tetivu mu však

spočinula pevná dlaň. Obzrel sa. Metod pokrútil hlavou a so

zamysleným výrazom vykročil k vozu, čo chránil tábor od lesa.

„Nechajte ma s ním prehovoriť!“

„Radšej sa neukazuj, pane,“ obrátil sa k nemu Nikolaos. „Čo

ak...“

„Viem, čo robím,“ odsekol Metod, vyliezol na oje voza a ponad

šík pešiakov pozrel na jazdca.

„Čo si zač?“

„Slúžim blatnohradskému kniežaťu Koceľovi.“

„To je vraj dobrý kresťan a vzdelaný muž. Lenže má zväzky

s Frankami, čo ho radí k našim odporcom.“

„O tom nič neviem. Netuším, kto ste a čo vás sem privádza,

a je mi to jedno. Koceľ nás poslal vystopovať lúpežníkov.“

„Tvoj spoločník... čo je to za zviera?“

„Vlk.“

„Jakživ som takého veľkého vlka nevidel.“

„To asi nikto.“

„Je to démon?“

„Ďalšia vec, na ktorej teraz nezáleží...“


„Si pohan, pravda?“

„Viem isto, že nie som kresťan. Mení sa tým niečo?“

„Toto celé môže byť lesť. Len nejaké zákerné bosoráctvo.“

„Pokojne si to myslite. Neprišiel som sa medzi vás votrieť, len

vás vystríhať pred tou čvargou za severným hrebeňom.Pochyb

nosti si ponechajte, udržia vás v strehu. V noci alebo skoro ráno

Avari zaútočia.“

Jazdec potiahnutím uzdy obrátil koňa.

„Kam ideš?“ zavolal Metod.

Čiernoodenec sa obzrel v sedle. „Naspäť do tmy, ako sa na

správneho Satanáša patrí. Zostanem nablízku. Keď sa niečozo

melie, pamätajte, že ja a môj sprievodca sme na vašej strane. Ak

sa zapojíme do boja, skúste nás nezasypať šípmi a oštepmi. Len

by nás to zbytočne spomalilo.“

Jazdec popchol koňa medzi stromy. Ozrutný vlk sa zdvihol

a pripojil sa. Dva tiene splynuli s lesnou tmou.

Vojaci užasnuto zízali, šepkali modlitby.

„Zvláštne,“ zahundral Metod, keď zaskočil z ojí.

„Zvláštne?“ vypliešťal naňho Konštantín oči. „Práve sme sa

stretli tvárou s tvár s pravým pohanským besom. Rozkazujezvie

ratám – musí to byť žrec alebo čarodejník.“

„Súhlasím, ale niečo mi vraví, že mu môžeme veriť.“

„Čože?!“

„Nechajme to. Mal pravdu – hlavne treba byť v strehu.Ken

tarchos?“

„Viem, čo treba robiť,“ odvrkol Nikolaos, zmätený azne

pokojený záhadným stretnutím. „K táboru v noci neprekĺzne ani

myš!“

- Tí kresťania sú ustráchaná cháska. Všade vidia bubákov, čo

dychtia po ich dušiach.

„Nech. Aspoň celú noc nezažmúria oka a Avari ichnepre

kvapia. Ani my nebudeme len tak sedieť na zadku. Zostaneme na

stráži.“

- Počul som. Rozdávaš sľuby ako franský kráľ smradľavépo

hraničné močiare. Pritom o tých ľuďoch dole pri vozoch vlastne nič

nevieme.


„Vieme dosť. Sprievod strážia členovia cisárskej gardy, takže

buď vezú niečo cenné, alebo s nimi putuje dôležitá osoba, možno

oboje. V každom prípade prichádzajú s niečím, čo nevonia

Frankom. To nie je ťažká hádanka.“

- Žeby to boli tí kresťanskí učitelia, o ktorých požiadali

Rastislav a Svätopluk?

„Vylúčiť sa to nedá.“

- Zaujímavé.

„Čo?“

- Nenapadlo ti, že toto celé možno nie je náhoda? Čo ak avarskej

bande nejde o korisť?

„A o čo? Zamordovať cisárskych vyslancov? To sa mi nezdá.

Ako s tým súvisia všetky tie lúpežné nájazdy okolo Blatnohradu?“

- Práveže nijako. Možno zabijaci iba vyčkávali. Nevedeli, kedy

presne grécki vyslanci dorazia, nuž skákali so svätyňou z miesta na

miesto a aby len tak nezaháľali a mali čo-to pod zub, plienili

Koceľove osady. Teraz sa konečne dočkali...

„To je trochu pritiahnuté za vlasy.“

- Avari sú len psy, ktoré niekto púšťa z reťaze. Presnejšie tá

osoba, čo premiestňuje svätyňu. A nechce sa mi veriť, že by plytval

toľkou mágiou len kvôli koristi z blatnohradských dedín. Vravím ti,

je za tým niečo väčšie.

„Hm. Niečo na tom je. Tak či onak, záhadu nevyriešime, ak tu

budeme len postávať a špekulovať. Poďme.“

- Kam?

„Tým strážením som nemyslel, že budeme obsmŕdať okolo

gréckeho tábora. Lepšie spravíme, ak vyňucháme Avarov ane

spustíme ich z očí.“

- Len aby nám ten bosorák, čo je s tlupou, nevytrel zrak. Zatiaľ

všetko naznačuje, že je mocnejší čarodejník než ty.

„Aj ako ty.“

- Nie, ako ja nie.

Nad lesom vyšiel mesiac, veľké lesklé oko napichnuté na

vrcholkoch smrekov. Tetovaný jastrab akoby v striebristom svite

ožil a zachvel sa snahou vzlietnuť z temena vyholenej hlavy.

„Prichádzajú,“ sykol Avar. „Mal si pravdu.“


Muž vedľa neho vzhliadol, spod šedivých vlasovpa

dajúcich do tváre zasvietili bodavé oči.

„Samozrejme, že som mal pravdu,“ zavrčal a vstal. Žilnaté

ruky tuhšie zovreli žezlo s vyrezávanou býčou hlavou na konci.

„Už ani slovo, Ozarak. Všetci do zbrane. Zaútočíte na môj povel.

Nie skôr, ak vám je život milý!“

V čierňave pod stromami sa prikrčili tiene s kopijami, šabľami

a lukmi v rukách.

- Stoj!

Rogan zmeravel v húští na kraji čistiny. „Čo sa deje?“

- Necítiš to?

„Nie. Vôbec nič.“

- Veď práve.

Černokňažník priložil k tetive luku šíp.

- Radšej tas meč a prebuď Oheň.

„Možno jednoducho odišli. Videli dobre vyzbrojený sprievod,

vozovú hradbu... Pochopili, že tu nepochodia.“

Goryvlad sa nahrbil a zaňuchal. Nachádzali sa blízko miesta,

kde podvečer potajme sledovali avarskú družinu. Predpokladali,

že tu zbojníkov ešte nájdu, no tábor na čistine bol prázdny.

- Neodišli. Vetrím ich.

„Tak prečo nezachytávame ich vedomia? Snáď ten bosorák

nezahatal naše kúzla?“

- Veru hej. Sme ako chrobáky pod prevrátenou miskou. Vravím

ti, ťahaj Krutomor!

Rogan povolil tetivu, vybral ju zo žliabku na konci šípu...

Vtom sa im pod nohami pohla zem.

- Do riti!

Starý rázne vykročil z húštia do mesačného svetla. Obojručne

pozdvihol žezlo, hlavica smerujúca k nebu, pätka dolu. Bola

vyrezávaná do tvaru kopyta.

kľačiaci


Čarodejník ním celou silou udrel do zeme.

Pôdou prebehla vlna ako po sčerenej hladine. Čistinu preťala

trhlina a s rachotom sa rozbehla k lesu oproti. Stromy sa svrzgo

tom zamechrili v koreňoch, vrcholce sa zaknísali. Avari vskrý

šach za čarodejníkom udržiavali rovnováhu na rozochvenej pôde,

chytali sa kmeňov a konárov, no panike nepodľahli – toto už

zažili.

„Teraz!“ zrúkol šedivý. „Zabite ich!“

Ozarak sa narovnal, štekol povel a rozrazil húštie. Ostatní

muži sa vyrútili za ním.

Zadrnčali tetivy.

Potácajúci sa černokňažník práve pozdvihol luk a zacielil na

postavu v tmavom háve, keď sa mu avarský šíp zabodol pod rebrá.

Vyrazilo mu dych, zaspätkoval a spadol na zadok. Jeho strela

odletela kamsi k mesiacu.

Do kmeňov klepotali hroty, operenie šuchotalo v lístí.

Goryvladom trhli dva zásahy. Spadol na kraj rozširujúcej sa

trhliny a zúfalo hrabal labami, no kyprá hlina neudržala váhu

statného tela. Zrútil sa do diery.

- Bračeeek!

Ozarak akoby zakopol a zatackal sa, ale myknutím hlavy

vyhnal ten hlas z lebky a nohy znovu nabrali stratený rytmus.

Vtrhol medzi smreky. Zazrel dvíhajúcu sa tmavú postavu,

vykríkol a zoširoka ťal mečom. Zreteľne cítil, ako čepeľ preniká

odevom, svalstvom i kosťami. Temný muž chrapľavo vykríkol

a zrútil sa naspäť na zem.

Ozrutný vlk sa pokúšal vyškriabať zo zlomu. Z prste sa však

vyslobodili korene stromov, schmatli ho ako pružné čierne

chápadlá a rázne strhli naspäť. Démon prekvapene zaskučal.


Čarodejník krútil žezlom, akoby na býčiu hlavu čosinamo

tával. Vycerené zuby a navreté žily svedčili o obrovskej námahe.

Vlk hrabal prednými a vyl – tentoraz zlostne. Oči mu vzbĺkli

ako rubíny, v ktorých sa mihoce odraz plameňov. Dusivé zovretie

povolilo, no z trhliny sa už zver nestihol vysúkať – okolozadu

potali ostatní Avari a na čierny kožuch sa zosypali ostria, čepele

a hroty. Bes sa nevzdával. Zdrapil jedného lúpežníka za nohu,

strhol ho na zem a tesákmi otvoril prúd krvi zo stehennej tepny.

Potom ho ale ostré železo nadobro zrazilo naspäť do diery.

Starý čarodejník kráčal cez čistinu, žezlo namierené pred

seba.

„Odseknite im hlavy!“ dychčal. „Rýchlo, kým sanespamä

tajú!“

Ozarak obrátil pohľad k čiernovlasému bradáčovi. Ten sa

práve nadvihol na lakti a siahol po meči. Jeden z Avarov mu

preklal prsia kopijou. Meč napriek tomu vyletel z pošvy a zablysol

sa rovnakým červeným svitom, aký práve pohasínal vo vlkových

očiach. Avar s kopijou zavyl a zrútil sa na pravý bok, ktorý mu už

nepodopierala noha. Ozarak zaklial, hybko priskočil kčierno

odencovi a odsekol mu ruku.

Druhý úder preťal hrdlo.

Vzápätí prišiel o hlavu vlk a následne aj dvaja ťažko ranení

Avari. Ich vreskot razom stíchol.

Čarodejník kríval pozdĺž zlomu. Krátkym pohľadomzhodno

til dosekaného vlka, potom pristúpil k mŕtvemučernokňažní

kovi. Koncom žezla zvalil do trhliny najprv chvejúce sa telo,po

tom hlavu, pričom dával pozor, aby neležali príliš blízko seba.

Nato palicu opäť obojručne pozdvihol a rozkročil sa. Avariustú

pili a odtiahli nabok aj mŕtvych druhov. Velesovo kopyto duplo do

zeme. Trhlina sa s dunením zavrela a zhltla obe dokaličené telá.

„To bolo ľahké,“ lapal čarodejník po dychu. „Pri bohoch,ne

čakane ľahké.“

„Stratili sme dvoch mužov,“ pripomenul Ozarak a spakruky

si zotrel z líca krvavý fŕkanec.

„Ver mi, to je nízka cena za víťazstvo nad tými dvoma. Na staré

kolená už neboli takí nebezpeční.“


„Čo boli vlastne zač?“

„Dlhý príbeh,“ pozrel naňho starec. „Príliš dlhý. A my teraz

máme iné veci na práci. Vzchopte sa. Zaútočíme na Grékov. Kvôli

tomu sme tu.“

Ozarak sa viac nevypytoval. Pokynul mužom, nech privedú

kone.

Najprv sa rozkašľal, ešte premknutý pocitom, že mu ústa

zapchala hlina. Vzápätí si uvedomil, že dýcha voľne. Poľavilo idu

sivé zovretie lesnej pôdy, kamenia a koreňov. Siahol si na krk.

Hlavu mal na mieste.

Údiv trval iba okamih. Akonáhle sa posadil a rozhliadol,

všetko pochopil.

Rieka ticho šumela. Hmla, ktorá sa z nej valila, akobyodre

zala kmeň ozrutánskeho stromu tesne nad koreňmi a teraz ho

nadnášala, aby sa mohol korunou dotknúť nebies.

„Už bolo načase.“

Nezľakol sa. Vstal – poľahky, bez zastenania – a otočil sa.

„Týmto sa to neskončilo,“ zahundral.

„Ale áno,“ povedala útla čiernovláska. „Tak sme sa predsa

dohodli. Viackrát ťa naspäť nepustím.“

„Nesplnil som poslanie.“

„Vždy tam necháte niečo nedokončené,“ mykla plecom. „Tak

už to s vami ľuďmi chodí.“

„Lenže toto nie je nepoorané pole. V ohrození je mnoho

životov. Navyše je za tým zrejme Rohatý...“

„Myslíš, že to neviem?“

Pozrel na ňu.

„Veles má v svete smrteľníkov mocného uctievača,“ dodala.

„Prináša mu hojné obete – dokonca nešetrí ani ľudskou krvou.

Zakiaľ ostatní bohovia slabnú, Rohatý sa naparuje ako za starých

čias.“

„Takže ten čarodejník...“

„Oňho nejde. Aj on je len sluha. Veľmoža, ktorý si neželáprí

chod gréckych učencov na Moravu. Alebo, lepšie povedané, na

Rastislavov dvor.“

„O kom to hovoríš?“


„Nevieš?“

„Napadlo mi, že je za tým bulharský chán. Dohodol sa sFran

kami, že prijme západné kresťanstvo. Ak ho Gréci odrežú od jeho

spojencov, ocitne sa v kliešťach medzi Moravou aKonštantíno

polom. Navyše, Bulharom slúžia zvyšky Avarov. To dáva zmysel.“

„Dáva, ale Bulhari v tom prsty nemajú. Niekto len chce, aby to

tak vyzeralo.“

„Kto? České knieža? Neznáša sluhov kríža...“

„Stačí.“ Morena urobila rukou odmietavé gesto. „Opustil si

svet ľudí. Viac sa doň nevrátiš. Nevypytuj sa, pretrhni putá soži

votom, vymaž spomienky. Zostaneš tu, po mojom boku.Na

vždy.“

Zamračil sa a chcel protestovať, no druhé rozšafné gesto

okolo nich zvírilo hmlu. Na okamih sa ocitli v bielej ničote.

Potom odrazu stáli v rozľahlej dvorane. Veľkým otvorom

vnikalo do dutiny v kmeni Veľdubu sivé svetlo. Vo vzdialených

kútoch svietili zelené lebky, rozvešané v spletiach výhonkov.

V priehlbine uprostred siene striebristo žiarila zázračná voda

Božského oka.

„Odpovedz mi,“ zavrčal Rogan tvrdohlavo. „Kto dal zabiť

gréckych vyslancov?“

„Zabiť? To nie. Len uniesť. Ich služby potrebuje. Zároveňne

chce, aby znásobili Rastislavovu moc. Stále to nechápeš?“

„Chceš povedať, že toto celé zosnoval...“ Rogan nedopovedal

a zamračil sa. „Ale veď sa tvári ako oddaný kresťan!“

„Lebo chápe význam kríža pre posilnenie moci. V skutočnosti

ale obetuje Velesovi. Mnohí pokrstení vládcovia ďalej uctievajú

starých bohov.“

„Tá skáčuca svätyňa teda... Odkiaľ je pôvodne?“

„To predsa vieš. Už si ju videl.“

„Velestur?“

„Uhm.“

„Už je to dobrých tridsať rokov, čo som tam zavítal naposledy,

ale modly okolo oltára by som si pamätal...“

„Vztýčili ich len nedávno. Spomínaj. Čo vieš o Velesture, ota

mojšom čarodejníckom kruhu?“

„Tvorí ho trinásť mágov...“ Rogan zdúpnel.

„Už?“ zdvihla obočie a uškrnula sa.

„Dvanásť modiel, dvanásť duší.“


„A trinásty muž, ktorý má nad zakliatymi moc.“

„Lenže ktorý?“

„Dosť rečí,“ zahriakla ho znovu, siahla si na plecia a šikovne

rozopla spony v tvare hadov, hryzúcich si vlastné chvosty. Halena

spadla za zem. „Poď ma objať. Celé tie roky som po tom túžila.

Dokonca som kvôli tomu začala vnímať čas.“

Zachmúrene si premeral štíhle telo. „Kde je vlastneGory

vlad?“

Zdvihla sa na špičky a ovinula mu ruky okolo šije. „Neskôr ti

na všetko odpoviem. Ale teraz ma zohrej. Necítiš, aká somstu

dená?“

„A ty nevidíš, aký som starý?“

„Nezmysel. Zase si mocný, ako pri prvej návšteve v Nave. Poď.

Pomiluj ma ako vtedy.“

Stále sa mračil, no zdvihol zvesené ruky a položil dlane na jej

nedočkavo sa chvejúce boky. Váhavo sklonil ústa k pootvoreným

perám...

Čudne sa zablyslo – sieň na okamih zalialo sýtočervené svetlo.

Muž a bohyňa sa od seba odtrhli, zaskočene cúvli.

Zdanlivo odnikiaľ zoskočil doprostred siene robustný tieň.

Laby zvírili vrstvu zotletého lístia na podlahe.

- Braček!

„Gorja?!“

- Za mnou, rýchlo!

Vlk ani nespomalil, rovno sa vrhol doprostred Božského oka.

Dosiaľ priezračná voda vytryskla v mohutnom červenom gejzíre –

akoby zo studničky vychrstla krv.

Rogan šibol pohľadom k Morene. Zmraštila tvár a zlovestne

blysla očami.

Viac neváhal. Pobehol k jazierku a skočil doň hlavou napred.

Hoci sa zdalo, že dno je necelý lakeť pod hladinou, zmizol v ňom

takisto ako pred okamihom Goryvlad.

Po stenách lietali mihotavé záblesky.

„Prekliata prašina,“ zaškrípala bohyňa zubami.

Opäť sa krvavo zablyslo. Morena sa ani neobzrela. „Myslela

som, že ho udržíš na obojku.“

„Ja tiež,“ prikročil k nej zozadu obor s planúcimi očami.„Strá

vil medzi smrteľníkmi priveľa času. Asi nadobudol dojem, že patrí

viac do ich sveta.“


„Zaraz ich privediem naspäť.“

„Nechaj to na mňa,“ spočinula na útlom pleci veľká ruka

s čiernymi nechtami. „Dohovorím im.“

„Netreba im dohovárať. Treba ich nadobro vytrhnúť zo sveta

živých. Už tam pre nich nie je miesto. Náš vplyv na smrteľníkov

slabne, a oni sú len pozostatky dávnych čias.“

Ohňooký prikývol. „Postarám sa o to.“

Zavial čierny plášť, dvoranu ešte raz zaliala červená žiara

a Morena osamela.

Zo studničky opäť stúpal striebristý svit.

- ....rváááááááááááááááááá!

V lese na kraji čistiny vyšľahlo karmínové svetlo. Krátko,

mocne zapulzovalo, potom sa zase rozhostila tma. Mesiaczve

davo nazeral pomedzi smreky, čo bude nasledovať.

Zo zeme na kraji porastu vyrazila hlinou zamazaná ruka.

Kŕčovito skrivenými prstami zovrela chumáče trávy a úponky

černičia. Pôda sa nadvihla ako kypiaca kaša. Vystrčila sa z nej

hlava, za ňou plecia, vzápätí sa vyslobodila druhá ruka. Z kyprého

hrobu sa postupne vysúkalo telo.

Muž kašľal, chrčal, nezrozumiteľne bľabotal. Keď sa ako-tak

spamätal, vytiahol z pošvy pri boku meč a kľačiačky ním začal

hrabať v zemi. Hlina pred ním vyprskla do výšky; vlčia hlava

zalapala po dychu. Muž pomohol zverovi uvoľniť predné laby,

potom ho oblapil okolo trupu a spoločnými silami vytiahli z prste

aj tie zadné.

Zvalili sa na zem, dychčali, stonali, ticho kliali a vypľúvali

zvyšky hliny.

„A čo bude, podľa vás, nasledovať teraz?“

Mykli sa, prudko zdvihli hlavy.

Sedel na padnutom kmeni, celý temný, len oči žiarili z ponurej

tváre.

- Do ritnej riti...

„Len sa upokoj,“ zavrčal Ohňooký. „Morene som sľúbil, že

vás privediem k rozumu a odvlečiem naspäť. Akurát som sa

nezmienil, kedy to robím.“

Rogan sa posadil. „Chceme len dokončiť úlohu.“


„A potom čo? Pokorne sa vrátite do Navu?“

„Máme na výber?“

„Nie. Už toho bolo dosť. Goryvlad bude opäť viesť moju

svorku. Les večnosti čakajú ťažké časy. Veľdub vyschýna. Stráca

spojenie so svetom živých, z ktorého čerpá silu. Obávam sa vojny

bohov o posledné zvyšky smrteľníckej priazne.“

„Boj sa Rohatého, stále má mocných vyznavačov.“

„Viem. Práve preto vás nechám zavŕšiť poslanie. Lenže potom

vás už potrebujem tam, na druhej strane. Oboch.“

Černokňažník sa pozviechal, zbežne sa oprášil, vytriasol

hlinu z vlasov a brady. „Koľko máme času?“

„Dokedy dokážem balamutiť Morenu? Ťažko povedať.Rad

šej sa poponáhľajte.“

- Nič iné sme ani nemali v úmysle. Avari zaútočia na grécky

sprievod...

„Už sa stalo. Pred chvíľou vypukla bitka.“

„Velesove kosti!“ zaklial Rogan. „Gorja, dobehni mi preko

ňa!“

Vlk bez zaváhania vyrazil do lesa. Černokňažník si napravil

remeň na hrudi, nazrel do tulca, vybral šípy, vytriasol hlinu

a rozhliadol sa po zemi.

„Hľadáš toto?“ Ohňooký vstal a podal mu luk. Roganvzhlia

dol. Boh bol o dve hlavy vyšší.

„Vďaka,“ zobral si zbraň. „Pokúsime sa to stihnúť.“

Obor prikývol. „Pomáhate našim nepriateľom, vieš to? Proti

mužovi, ktorý je oddaný starým bohom.“

„Určite sú to naši nepriatelia?“

„Prišli vykoreniť starú vieru.“

„Skôr hlásať novú. Vraj prinášajú písmo. Moravaniavzde

lanosť potrebujú, inak ich okolité kráľovstvá rozdriapu na kusy.“

„Viem, že nástup kresťanstva nemožno zastaviť. Neodvratne

smerujeme do zabudnutia. Záchranou Grékov to však ešte

urýchliš.“

„Bol spáchaný zločin; mnoho zločinov. Chcem ich odhaliť

a spravodlivo potrestať. Bez ohľadu na to, akému božstvu sa kto

klania. To bolo odjakživa poslanie černokňažníkov z Kančej hory,

alebo nie?“

„Nuž... v skutočnosti som vás stvoril na boj s Belbohovými

uctievačmi.“


V lese zadupotali kopytá. Černokňažník sa bez rozlúčky zvrtol

a vyrazil tým smerom.

„Čoskoro sa zase stretneme!“ zavolal za ním Černoboh.

Rogan sa ani neobzrel.

„V mene Božom!“ skríkol Nikolaos a bodol kopijou. Avarský

jazdec síce včas pozdvihol štít, avšak výpad bol taký mocný, že

hrot skĺzol od stredovej puklice až k obvodovému kovaniu,vy

vrátil štít nabok a zasiahol Avara pod kľúčnu kosť. Muž svýkri

kom zletel pod zdivené kopytá.

Tucet v oceli zakutých gréckych jazdcov sa zakrojil doavar

ského húfu ako nôž do čerstvého pecňa. Oceľ cvendžala, kone

erdžali, kentarchovi muži predvádzali, prečo ich prijali doci

sárskej gardy.

Na kraji bojiska zastavil koňa fúzatý starec v otrhanej tunike.

Nikolaos ho úchytkom zazrel medzi dvoma údermi mečom –

kopiju nechal zabodnutú v konskej mršine – a preklala ho zlá

predtucha.

Neznámy zosadol, rozohnal sa akousi palicou a tresol ňou do

zeme.

Tá praskla ako prezretá tekvica – trhlina s rachotom rozťala

lúku i cestu. Kone, už aj tak zmätené bojovým huriavkom,zbes

neli nadobro. Jedna grécka kobyla sa prednými prepadla do diery,

pyskom narazila do cesty, druzgli kosti. Vojak sa včas skotúľal

nabok, neuviazol pod



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist