načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Brisingr - Christopher Paolini

Brisingr

Elektronická kniha: Brisingr
Autor:

- Prísahy, skúšky oddanosti, vzbura vrcholí… . - Putovanie Eragona a dračice Zafiry sa ani zďaleka nekončí. Čakajú ich ďalšie ťažké skúšky v boji dobra proti temnému zlu, ale v ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  216
+
-
7,2
bo za nákup

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Fragment SK
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2009
Počet stran: 656
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-808-9255-5
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Prísahy, skúšky oddanosti, vzbura vrcholí… .
Putovanie Eragona a dračice Zafiry sa ani zďaleka nekončí. Čakajú ich ďalšie ťažké skúšky v boji dobra proti temnému zlu, ale v príbehu už nejde len o nich… Ako sa bude vyvíjať osud celého Kráľovstva a jeho obyvateľov?
Ak sa vám páčili knihy Eragon a Eldest, od pokračovania Brisingr sa nebudete môcť odtrhnúť! Fascinujúci príbeh je plný napätia, nečakaných odhalení a zvratov a nechýba v ňom ani Zafirin nežný humor.
Dlho očakávaný tretí diel úspešnej fantasy série Odkaz Dračích jazdcov je konečne tu!

Zařazeno v kategoriích
Christopher Paolini - další tituly autora:
Eragon (slovensky) Eragon (slovensky)
Eragon – měkká vazba Eragon – měkká vazba
 (audio-kniha)
Eragon Eragon
 (e-book)
Eldest Eldest
Eldest : Book Two Eldest : Book Two
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Brisingr

Aj v tlačenej verzii.

Objednať si môžete na stránke

www.fragment.sk

Ďalšie-knihy v edícii:

Christopher Paolini – Eragon

Christopher Paolini – Eldest

Christopher Paolini

Brisingr – e-kniha

Copyright © Fragment, 2011

Všetky práva sú vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


Vroengard

Dorú Areaba

Žraločí zub

Narda

Therinsford

D

r

a

č

i

e

h

o

r

y

Teirm

To

a

rk

Carvahall

Ceunon

An

or

a

Fläm

Daret

Yazuak

Modravé jazero

Ninor

Leona

helgrind

Dras-Leona

Belatona

Jiet

Feinster

Melian

Urû’baen

Furnost

Tüdosten

Cithrí

Dauth

Aroughs

Lithgow

Aberon

Reavstone

Petrøvya

Gil’ead

Isenstar

marna

SURDA

Bullridge

Ramr

púš Hadarak

Osilon

Ellesméra

D

u

W

e

ld

e

n

v

a

rd

e

n

Kirtan

Nädindel

Sílthrim

Röna

Ardwen

Gaena

Eldor

Ília Fëon

Ceris

Edda

Hedarth

Az Ragni

Orthíad

Dalgon

Medvedia rieka

Buragh

Beorské hory

Tarnag

farthen dûr

Galfni

Parlim

uden

nía

beirland

Eoam

illium

utgard

AlAgAëziA

Kuasta



oheň

odkaz dračích jazdcov

tretí diel

Christopher Paolini


Ako vždy venujem túto knihu svojej rodine.

A aj Jordan, Nine a Sylvii,

žiarivým svetlám novej generácie.

Atra esterní ono thelduin.


obsah

Dej Eragona a Eldesta ............................................................10

Brány temnôt .........................................................................17

Pri táboráku ............................................................................25

Útok na Helgrind ...................................................................47

Nezhody .................................................................................62

Jazdec a ra’zak .........................................................................70

Sám pešo krajinou ..................................................................77

Skúška dlhých nožov..............................................................95

Okrídlené zvesti ...................................................................108

Cesta v utajení .....................................................................121

Chúlostivá záležitosť ..................................................................143

Krvavý vlk ............................................................................152

Zľutuj sa, Dračí jazdec! ........................................................164

Tiene minulosti ....................................................................172

Uprostred nepokojného davu ..............................................196

Odpoveď kráľovi ..................................................................207

Hostina s priateľmi ...............................................................216

Prelínajúce sa príbehy ..........................................................224

Náprava ................................................................................231

Zlaté dary .............................................................................241

Potrebujem meč ...................................................................258

Nečakaní hostia ...................................................................268

Oheň na nebi .......................................................................274

Muž a žena ...........................................................................297

Šepkanie v noci ....................................................................308

Príkazy ..................................................................................312

Stopy tieňa ...........................................................................325

Cez hory a doly .....................................................................335

Pre svoju lásku .....................................................................347

Kamenný les .........................................................................356

Smejúce sa mŕtvoly ..............................................................369

Krv na skalách .....................................................................378

Uhol pohľadu .......................................................................397

Pobozkaj ma, láska ...............................................................405

Glûmra .................................................................................408

Stretnutie klanov .................................................................416

Neposlušnosť ...............................................................................436

Správa v zrkadle ...................................................................456

Štyri údery na bubon ............................................................463

Stretnutie .............................................................................471

Korunovácia .........................................................................475

Múdre slová .........................................................................484

Pranier ..................................................................................488

V oblakoch ...........................................................................497

Baranie hlavy .......................................................................504

Rodokmeň ............................................................................513

Stratení milenci ....................................................................520

Odkaz ...................................................................................532

Duša z kameňa .....................................................................537

Ruky bojovníka ....................................................................547

Strom života .........................................................................552

Kúzla vo vyhni .....................................................................566

Jazdec, ako sa patrí ...............................................................579

Do boja .................................................................................584

Rozlúčka ...............................................................................586

Let ........................................................................................595

Brisingr! ................................................................................600

Tieň skazy .............................................................................614

Východ slnka .......................................................................629

Jazykový sprievodca ..............................................................637

O pôvode názvov .................................................................638

Starodávny jazyk ..................................................................639

Jazyk trpaslíkov ....................................................................641

Jazyk kočovných kmeňov.....................................................643

Jazyk urgalov ........................................................................643

Poďakovanie .........................................................................647

Kráľ mačiek ..........................................................................650

dej eragona a eldesta,

prvých dvoch dielov Odkazu Dračích jazdcov

Eragon má pätnás rokov a žije na farme so svojím strýkom Gerom a bratancom Roranom nealeko dediny Carvahall. Gero so svojou zosnulou ženou Marianou Eragona vychovali. O Eragonovom otcovi sa nič nevie; jeho matku Selenu – Gerovu sestru – od jeho narodenia nik nevidel. Raz sa pred ním v Dračích horách, kam sa vydal na lov, znenazdania zjaví lesklý modrý kameň. Eragon si ho odnesie domov.

Neskôr kameň praskne a vyliahne sa z neho dračie mláa. Ke sa ho Eragon dotkne, objaví sa mu na dlani strieborná značka, a tak medzi nimi vznikne nezrušitené puto a z Eragona sa stane jeden z legendárnych Dračích jazdcov. Mláa pomenuje Zafira po dračici, o ktorej sa mu zmienil dedinský rozprávač Brom.

Dračí jazdci pred niekoko tisíc rokmi po vekej vojne elfov s drakmi mali zaruči, že medzi týmito dvoma rasami už nikdy nevznikne podobné nepriatestvo. Jazdci sa stali strážcami mieru, učitemi, liečitemi, prírodnými filozofmi a vaka svojmu spojeniu s drakmi aj najväčšími čarodejmi. Pod ich vedením a ochranou krajina zažívala zlaté časy.

Ke do Alagaëzie prišli udia, pripojili sa k tomuto vyvolenému rádu. Po mnohých rokoch mieru však bojovní urgalovia zabili draka mladého udského Jazdca Galbatorixa. Strata draka dohnala Galbatorixa k šialenstvu, a ke mu starší Jazdci odmietli da nového, rozhodol sa Galbatorix Jazdcov zvrhnú.

Ukradol iného draka, ktorého nazval Šruikan, ovládol ho pomocou temných kúzel a potom okolo seba zhromaždil skupinu trinástich zradcov – Krivoprísažníkov. S pomocou týchto krutých učeníkov Galbatorix zvrhol Jazdcov, zabil ich vodcu Vraela a vyhlásil sa za kráa Alagaëzie. Jeho skutky donútili elfov stiahnu sa hlboko do borovicových lesov a trpaslíkov skry sa v tuneloch a jaskyniach a ani jedna z týchto rás sa teraz neodvažuje vyjs zo svojich úkrytov. Patová situácia medzi Galbatorixom a ostatnými rasami trvala viac než sto rokov, počas ktorých všetci Krivoprísažníci z rozličných príčin zomreli. A uprostred tejto napätej politickej situácie sa zrazu ocitá Eragon.

Niekoko mesiacov po vyliahnutí Zafiry prichádzajú do Carvahallu dvaja hrozní, čudní cudzinci zvaní ra’zakovia a hadajú tajomný kameň, teda Zafirino vajce. Eragon so Zafirou pred nimi stihnú ujs, ale ra’zakovia medzitým zničia Eragonov domov a zavraždia Gera.

Eragon prisahá, že ra’zakov vypátra a zabije. Na úteku z Carvahallu ho zastihne rozprávač Brom, ktorý vie o Zafire, a požiada Eragona, aby ho mohol sprevádza. Brom venuje Eragonovi červený meč Zar’rok, ktorý kedysi patril jednému Jazdcovi, ale jeho meno mu odmietne prezradi.

Eragon sa počas ciest od Broma naučí mnoho vecí vrátane umenia bojova s mečom a čarovania. Nakoniec však stopu ra’zakov stratí a navštívi mesto Teirm, aby s pomocou Bromovho starého priate Jeoda našli skrýšu ra’zakov. V Teirme zistí, že ra’zakovia žijú niekde blízo mesta Dras-Leona. Eragon si dá vešti osud od bylinkárky Angely a od jej spoločníka mačkolaka Solembuma dostane dve záhadné rady.

Na ceste do Dras-Leony Brom Eragonovi prezradí, že je vyslancom Vardenov – skupiny vzbúrencov, čo sa usilujú o zvrhnutie Galbatorixa – a že v Carvahalle sa dlho skrýval a čakal, kým sa neobjaví nový Dračí jazdec. Vysvetlí mu, že pred dvadsiatimi rokmi s Jeodom ukradli Zafirino vajce Galbatorixovi. Brom pritom zabil Morzana, prvého a zároveň posledného z Krivoprísažníkov. Teraz existujú len dve dračie vajcia a obe má Galbatorix.

V Dras-Leone a jej okolí sa stretávajú s ra’zakmi, čo smrtene zrania Broma, ktorý sa snaží ochráni Eragona. Ra’zakov však zaženie tajomný mladík Murtagh. Brom pred smrou prizná, že sám kedysi býval Jazdcom a jeho dračica sa tiež volala Zafira.

Teraz už bez Broma sa Eragon so Zafirou rozhodnú prida k Vardenom. Eragona však v Gil’eade zajmú a privedú k Tieňovi Durzovi, Galbatorixovmu pomocníkovi. S Murtaghovou pomocou Eragon z väzenia utečie a vezme so sebou alšieho zajatca, bezvedomú elfku Aryu, ktorá je vyslankyňou elfov medzi Vardenmi. Aryu počas zajatia otrávili a Vardeni jej musia da protilátku, inak zomrie.

Všetci štyria utekajú so skupinou urgalov v pätách cez celú krajinu do sídla Vardenov v obrovských Beorských horách vysokých viac než desa mí. Murtagh nechce ís k Vardenom. Nakoniec sa prizná, že je Morzanov syn. Murtagh však odsudzuje zločiny svojho mŕtveho otca a ušiel z Galbatorixovho dvora, aby si žil vlastný život. Prezradí Eragonovi, že meč Zar’rok patril kedysi práve Morzanovi.

Urgalovia Eragona a jeho priateov takmer premôžu, ale na poslednú chvíu ich zachránia Vardeni, čo žijú vo Farthen Dûre – v dutej hore, kde sa nachádza hlavného mesto trpaslíkov Tronjheim. Eragona odvedú k vodcovi Vardenov Ažihadovi a Murtagha pre jeho pôvod uväznia.

Eragon sa zoznámi s kráom trpaslíkov Hrothgarom a s Ažihadovou dcérou Nasuadou; jeho myse a schopnosti preverujú Dvojčatá, dvaja dos nevraživí čarodeji v Ažihadových službách. Eragon so Zafirou požehnajú jednému z vardenských osirelých dojčiat a Vardeni liečia Aryu.

Eragonov pobyt vo Farthen Dûre narušia správy o urgalskej armáde, ktorá sa blíži trpasličími chodbami. V bitke, čo vzápätí vypukne, Eragona oddelia od Zafiry a musí sám bojova s Tieňom Durzom. Durza je ovea silnejší než ktorýkovek človek, ahko Eragona premôže a rozsekne mu chrbát od pleca po bok. Našastie v tom okamihu strechu sály, tvorenú hviezdnym zafírom Isidar Mithrim širokým dvadsa metrov, prerazí Zafira s Aryou a Durzu tak prekvapia, že mu Eragon stihne prebodnú srdce. Urgalov, ktorých doteraz Durza ovládal kúzlami, zaženú naspä do tunelov.

Kým Eragon leží po bitke v bezvedomí, v myšlienkach sa s ním spojí bytos, ktorá sa mu predstaví ako Togira Ikonoka – Zdravý mrzák. Vyzve Eragona, aby ho vyhadal v elfskom hlavnom meste Ellesméra.

Ke se Eragon preberie, na celom chrbte má obrovskú jazvu. Vtedy si s hrôzou uvedomí, že Durzu zabil len šastnou náhodou a že zúfalo potrebuje alší výcvik. Na konci prvej časti sa rozhodne, že nájde Togiru Ikonoku a bude sa od neho uči. Eldest sa začína tri dni po tom, čo Eragon zabil Durzu. Vardeni sa zotavujú z bitky o Farthen Dûr a Ažihad, Murtagh a Dvojčatá prenasledujú urgalov, čo po bitke unikli do tunelov pod Farthen Dûrom. Ke ich nečakane prepadne skupina urgalov, Ažihada zabijú a Murtagh s Dvojčatami počas potýčky zmiznú. Vardenská Rada starších vymenuje Nasuadu za nástupkyňu jej otca a vodkyňu Vardenov a Eragon prisahá, že jej bude oddane slúži.

Eragon a Zafira sa rozhodnú odís do Ellesméry na výcvik u Zdravého mrzáka. Pred odchodom krá trpaslíkov Hrothgar Eragonovi ponúkne prijatie do svojho klanu Dûrgrimst Ingeitum. Eragon súhlasí, čím získa rovnaké práva, ako majú všetci trpaslíci, a oprávnenie zúčastni sa na zhromaždení trpaslíkov.

Eragona a Zafiru na ich ceste do krajiny elfov sprevádza Arya a Orik, Hrothgarov chránenec. Cestou sa zastavujú v trpasličom meste Tarnag. Niektorí trpaslíci sú priateskí, ale jeden klan tu Eragona a Zafiru nevidí rád – Az Sweldn rak Anhûin. Tento klan nenávidí Jazdcov a draky, lebo Krivoprísažníci ho takmer vyvraždili.

Skupina nakoniec prichádza do elfského lesa Du Weldenvarden. V Ellesmére Eragon so Zafirou spoznajú kráovnú Islanzadí, ktorá, ako obaja zistia, je Aryina matka. Stretnú sa aj so Zdravým mrzákom, starým elfom Oromisom, ktorý je tiež Jazdec. Oromis a jeho drak Glaedr posledných sto rokov taja svoju existenciu pred Galbatorixom a hadajú spôsob, ako kráa zvrhnú.

Oromisovi aj Glaedrovi staré rany bránia v boji – Glaedr prišiel o nohu a Oromis, ktorého zajali a zlomili Krivoprísažníci, nedokáže ovláda väčšie množstvo kúzel a máva vyčerpávajúce záchvaty.

Eragon a Zafira začnú svoj výcvik spolu aj samostatne. Eragon sa naučí vea nového z dejín rás v Alagaëzii, bojova s mečom a starodávny jazyk, ktorý používajú všetci čarodeji. Počas štúdia starodávneho jazyka zistí, že urobil hroznú chybu, ke so Zafirou žehnali sirote vo Farthen Dûre. Chcel poveda: „Nech si chránená pred nešastím.“ V skutočnosti však povedal: „Nech si ochranou pred nešastím.“ Uvalil na diea kliatbu, aby chránilo ostatných pred akoukovek bolesou a nešastím.

Zafira vo výučbe s Glaedrom rýchle napreduje, ale jazva, ktorú má Eragon po súboji s Durzom, spomauje jeho výcvik. Zranenie na chrbte ho nielen zohyzuje, ale nečakane ho ochromuje bolestnými záchvatmi. Nevie, či sa bude môc rozvíja ako čarodej a bojovník, ak kŕče nepoavia.

Eragon si začína uvedomova, že sa zamiloval do Arye. Vyzná sa jej zo svojich citov, ale ona ho odmietne a vráti sa naspä k Vardenom.

Počas elfskej slávnosti Agaetí Blödhren, známej aj ako Oslava Prísahy spečatenej krvou, prejde Eragon čarodejnou premenou: zmení sa na niečo medzi človekom a elfom – nie je úplne ani jedným, ani druhým. Zahojí sa mu jazva na chrbte a získa rovnaké nadudské schopnosti, aké majú elfovia. Zmenia sa aj jeho črty, takže vyzerá trochu ako elf.

V tom čase Eragon zistí, že Vardenov čaká bitka s Kráovstvom, a preto vemi potrebujú jeho aj Zafiru. Počas jeho neprítomnosti Nasuada presunula Vardenov z Farthen Dûru do Surdy, krajiny na juh od Kráovstva, čo si udržala nezávislos od Galbatorixa.

Eragon so Zafirou a s Orikom opustia Ellesméru, no súbia Oromisovi a Glaedrovi, že sa čím skôr vrátia, aby dokončili svoj výcvik.

Medzitým svoje vlastné dobrodružstvo prežíva aj Eragonov brat anec Roran. Galbatorix poslal do Carvahallu ra’zakov a vojakov, aby Rorana zajali a použili ho proti Eragonovi. Roranovi sa podarí ujs do nealekých hôr. S ostatnými dedinčanmi sa pokúsi vojakov vyhna, počas boja však mnoho dedinčanov zomrie. Ke carvahallský mäsiar Sloun, ktorý nenávidí Rorana a bráni jeho zasnúbeniu so svojou dcérou Katrinou, udá Rorana ra’zakom, netvory Rorana nájdu a zaútočia naňho uprostred noci v jeho spálni. Roran sa ubráni, ale ra’zakovia zajmú Katrinu.

Roran presvedčí udí z Carvahallu, aby opustili dedinu a odišli hada útočisko u Vardenov v Surde. Vyrazia na západ k pobrežiu s nádejou, že odtia budú môc dopláva do Surdy. Roran sa prejaví ako rodený vodca a bezpečne ich prevedie cez Dračie hory na pobrežie. V prístavnom meste Teirme stretnú Jeoda, ktorý Roranovi povie, že Eragon je Jazdec, a vysvetlí mu, čo ra’zakovia v dedine hadali – Zafiru. Jeod Roranovi a dedinčanom ponúkne, že im pomôže dosta sa do Surdy, a povie mu, že ak sa dostanú k Vardenom, Eragon mu pomôže pri záchrane Katriny. Jeod s dedinčanmi unesú lo a plavia sa do Surdy.

Eragon a Zafira dorazia k Vardenom, ktorí sa pripravujú na boj. Eragon zistí, čo sa stalo s dieaom, ktorému dal svoje zle sformulované požehnanie: volá sa Elva, a hoci je to ešte dojča, vyzerá ako štvorročné diea s hlasom a so správaním cynického dospelého. Eragonovo kúzlo ju núti cíti boles všetkých udí v jej okolí a chráni ich; ak sa tomuto nutkaniu bráni, sama trpí.

Eragon, Zafira a Vardeni vyrážajú proti oddielom Kráovstva na Horiace pláne, rozahlý pás zeme, kde dymia a tlejú podzemné rašelinové ohne. Zaskočí ich príchod alšieho Jazdca na chrbte červeného draka. Nový Jazdec zabije kráa trpaslíkov Hrothgara a potom začne bojova s Eragonom a so Zafirou. Ke sa Eragonovi podarí strhnú Jazdcovi helmu, spozná v ňom Murtagha.

Murtagh počas útoku urgalov na Farthen Dûr nezomrel. Celé to pripravili Dvojčatá – zradcovia, čo útok naplánovali, aby zabili Ažihada a mohli zaja Murtagha a odvies ho ku Galbatorixovi. Krá Murtagha prinútil, aby mu prisahal vernos v starodávnom jazyku. Teraz sú Murtagh a jeho novo vyliahnutý drak Tŕň Galbatorixovými otrokmi, a hoci ho Eragon prosí, aby Galbatorixa opustil a pridal sa k Vardenom, Murtagh vyhlási, že prísaha mu nikdy nedovolí kráa neposlúchnu.

Murtagh dokáže premôc Eragona so Zafirou pomocou nevysvetlitenej sily. Napriek tomu sa ich rozhodne vzhadom na ich predchádzajúce priatestvo pusti. Pred odletom vezme Eragonovi Zar’rok a vyhlási ho za svoje dedičstvo, keže je Morzanov prvorodený syn. Potom Eragonovi prezradí, že nie je jediným Morzanovým synom – Eragon a Murtagh sú bratia, lebo oboch porodila Selena, Morzanova žena. Dvojčatá zistili pravdu pri skúmaní Eragonových spomienok v deň, ke prišiel do Farthen Dûru.

Eragona Murtaghovo odhalenie o ich pôvode zdrví. Nakoniec sa spojí s Roranom a dedinčanmi z Carvahallu, ktorí priplávali na Horiace pláne práve včas, aby pomohli Vardenom v bitke. Roran hrdinsky bojuje a podarí sa mu zabi Dvojčatá.

Eragon vysvetlí Roranovi, aký podiel má na Gerovej smrti, a bratanci sa uzmieria. Eragon Roranovi súbi, že mu pomôže zachráni Katrinu, ktorú uniesli ra’zakovia.

brány temnôt

E

ragon pozeral na temnú kamennú vežu, kde sa skrývali netvory,

čo zavraždili jeho strýka Gera.

Ležal na bruchu za piesčitým kopcom porasteným riedkou trávou, tŕňovým krovím a malými kaktusmi v tvare ružových púčikov. Krehké stopky minuloročného lístia ho pichali do dlaní, ke sa prikrádal, aby mal lepší výhad na Helgrind, čo sa týčil nad okolitou krajinou ako čierna dýka vyčnievajúca z útrob zeme.

Večerné slnko vrhalo na nízke kopce dlhé, úzke tiene a – aleko na

západe – osvetovalo hladinu jazera Leona, takže obzor sa premenil na mihotavý zlatý pás. Keže Eragon mal omnoho bystrejší sluch ako kedysi, zvyčajne nepočutený pravidelný dych bratanca Rorana, ktorý sa k nemu silno tisol, mu teraz pripadal neprirodzene hlasný. Bola to jedna z mnohých zmien po Agaetí Blödhren, Oslave Prísahy spečatenej krvou.

Teraz tomu však venoval pramálo pozornosti, lebo zaujato sledoval

zástup udí smerujúcich k Helgrindu. Očividne mali v nohách pekných pár mí cesty z mesta Dras-Leona. Na čele sprievodu kráčala skupina dvadsiatich štyroch mužov a žien odetých do hábov z hrubej kože. Pohybovali sa zvláštnym spôsobom – krívali a potkýnali sa, hrbili sa a krútili; balansovali o barlách alebo sa pomocou ramien strkali dopredu na prekvapujúco krátkych nohách. Uvedomil si, že tie pohyby boli nevyhnutné, lebo každému z tých dvadsiatich štyroch chýbala ruka či noha. Vodca skupiny vzpriamene sedel na nosidlách, ktoré niesli šiesti naolejovaní otroci. Eragon ho obdivoval, lebo ten človek – nevedel urči, či muž, alebo žena – mal len trup a hlavu. Na jeho čele sa hojdala asi metrová bohato zdobená koruna.

„Kňazi Helgrindu,“ zamrmlal smerom k Roranovi.

„Vedia čarova?“

„Možno. Neodvážim sa preskúma Helgrind svojou mysou, kým neodídu. Keby totiž niektorí z nich boli čarodejníci, zacítili by aj môj najslabší dotyk a odhalili by nás.“

Za nimi sa vliekol dvojstup mladých mužov ovinutých zlatou látkou. Každý z nich niesol obdĺžnikový kovový rám rozdelený dvanástimi vodorovnými priečkami. Viseli na nich železné zvony veké ako kapustné hlavy. Polovica mládencov rázne zatriasla rámom, ke vykročili pravou nohou, a ozvala sa trúchlivá kakofónia tónov. Druhá polovica triasla svojimi rámami pri vykročení avou nohou. Ke železné srdcia narazili na telá zvonov, vydali žalostný výkrik, ktorý sa rozliehal medzi kopcami. Miništranti sprevádzali údery zvonov bolestnými stonmi a nárekmi plnými extázy.

Na konci výstrednej procesie kráčali obyvatelia Dras-Leony: šachtici, obchodníci, niekoko vysoko postavených vojenských veliteov a nesúrodá zmes tých menej šastných – robotníkov, žobrákov a obyčajných pešiakov.

Eragon uvažoval, či je medzi nimi aj vládca Dras-Leony Marcus Tabor.

Procesia sa zastavila na okraji strmého pahorka pri hŕbe kamenia, ktoré obklopovalo Helgrind. Kňazi sa zhromaždili po oboch stranách zhrdzaveného kameňa s nablýskaným vrchom. Pred nahrubo opracovaným oltárom celý sprievod znehybnel. Potom sa postava na nosidlách pohla a začala spieva hlasom rovnako disharmonickým ako predchádzajúci nárek zvonov. Hoci kazateov prednes pohlcovali poryvy vetra, Eragon začul útržky starovekého jazyka – čudne skomolené a zle vyslovované –, miešali sa doň aj slová trpaslíkov a urgalov, prepletené zastaraným nárečím Eragonovho jazyka. Hoci rozumel len občas, zrazu sa zachvel, lebo vekňaz vravel o veciach, o ktorých je lepšie nevedie. O podlej nenávisti, ktorá sa stáročia hromadila v temných zákutiach udských sŕdc, kým mohla zača rozkvita v neprítomnosti Jazdcov, o krvi a šialenstve, ohavných obradoch pod čiernym mesiacom.

Na konci zvráteného prejavu sa dvaja nižší kňazi poponáhali dopre

du a preložili svojho pána – alebo možno paniu – z nosidiel na oltár. Potom vekňaz vydal krátky rozkaz. Vo vzduchu sa ako žiarivé hviezdy zaleskli dve ostria. Zdvihli sa a zase dopadli a z každého vekňazovho pleca vystrekol potôčik krvi. Stekala mu po trupe zaodetom v koži na balvan a z neho až na štrk pred oltárom.

Dvaja kňazi zachytávali tento červený prúd do čiaš, ktoré – naplnené až po okraj – kolovali medzi členmi zhromaždenia. A tí dychtivo pili.

„Fuj!“ uavil si polohlasne Roran. „Zabudol si poveda, že tí zvrátení pupkatí a pomätení modloslužobníci sú kanibali.“

„Nie tak celkom. Mäso nejedia.“

Ke si všetci prítomní ovlažili hrdlá, servilní novici vyložili najvyššieho kňaza na nosidlá. Plecia mu obviazali pásmi bieleho plátna, no cez čistú látku čoskoro začala presakova krv. Rany akoby beznohému a bezrukému veliteovi nijako neublížili, lebo sa obrátil k zástupu s brusnicovočervenými perami a vyhlásil: „Teraz ste naozaj mojimi bratmi a sestrami, lebo ste ochutnali miazgu mojich žíl tu v tieni mocného Helgrindu. Krv si pýta krv, a ak by vaša rodina niekedy potrebovala pomoc, potom urobte, čo je vo vašich silách. Pre cirkev a pre ostatných, čo uznávajú moc nášho Strašného Pána... Aby sme znova potvrdili našu poslušnos Triumvirátu, recitujte so mnou Devä prísah... Pri Gormovi, Ilde a ukrutnom Angvardovi slávnostne prisaháme, že ti budeme vzdáva poctu najmenej trikrát do mesiaca, v hodine pred zotmením, a potom vykonáme obe, aby sme utíšili večný hlad nášho Vekého a Strašného Pána... Subujeme, že budeme dodržiava predpisy stanovené v knihe Tosk... Subujeme, že vždy budeme ma na tele Bregnir a že sa navždy zdržíme dvanástich dvanástok a dotyku zauzleného lana, aby sme nepodahli skazenosti...“

Náhly závan vetra odvial zvyšok vekňazovej reči. Potom Eragon zbadal, ako si každý z poslucháčov vybral z vrecka malý zahnutý nôž a jeden po druhom sa rezali v ohybe laka, aby prúdom svojej krvi posvätili oltár.

O pár minút divý vietor ustal a Eragon znova začul slová vekňaza: „... a veci, po ktorých túžite a prahnete, dostanete ako odmenu za svoju poslušnos... Náš obrad sa končí. Ak sa však medzi vami nájdu odvážlivci, čo chcú ukáza ozajstnú hĺbku svojej viery, nech vystúpia!“

Zhromaždení zmeraveli a so sklonenými hlavami sa predklonili – očividne všetci čakali práve na toto. Nasledovalo dlhé mlčanie, možno sklamanie, ktoré potom jeden z miništrantov pretrhol: „Ja!“ Jeho bratia začali v rýchlom a divom rytme nadšene máva zvonmi, až priviedli celé zhromaždenie do takého šialenstva, že všetci skákali a kričali sa zbavení rozumu. Aj ke obrad pripadal Eragonovi odporný, drsná hudba mu v srdci zažala iskru vzrušenia a prebudila v ňom niečo primitívne a zvieracie.

Tmavovlasý mládenec zhodil zlatý háv. Stál tam len v koženom bedrovom rúchu. Ako vyskočil na oltár, okolo nôh mu vystrekli červené kvapky. Postavil sa čelom k Helgrindu a začal sa zmieta a trias v rytme krutých železných zvonov, akoby mal záchvat. Hlava sa mu vone hojdala na prsiach, z kútikov úst mu vychádzala pena a pažami hádzal, akoby to boli živé hady. Na svaloch mu vystúpil lesklý pot, takže sa v zmierajúcom svetle leskol ako bronzová socha. Ke sa jeden tón začal prekrýva s druhým, zvony dosiahli šialený rytmus a vtom mládenec natiahol ruku za seba. Kňaz mu do nej vložil rukovä prapodivného nástroja: zbraň dlhú dve a pol stopy s jedným ostrím, pevnou črienkou, šupinatou rukoväou, prostými chráničmi a širokou, plochou, na konci rozšírenou zúbkovanou čepeou. Tvarom pripomínala dračie krídlo. Bol to nástroj vyrobený na jediný účel: prereza brnenie, kosti a šachy s rovnakou ahkosou ako mech s vodou.

Mladík zodvihol zbraň tak, že mierila k najvyššiemu vrcholku Helgrindu. Potom klesol na kolená a s nejasným výkrikom sekol ostrím po svojom pravom zápästí.

Na skaly za oltárom sa rozstrekla krv.

Eragonom trhlo. Odvrátil zrak, ale mládencových prenikavých výkrikov sa tým nezbavil. Nešlo pritom o nič, čo by nepoznal z boja, ale zdalo sa mu zvrátené dobrovone sa zohavi, ve zmrzačenie na nich číhalo v každodennom živote.

Steblá trávy zašušali, ako sa Roran posunul. Zaklial popod fúzy a potom znova stíchol. Kým jeden z kňazov ošetroval mládencovi ranu – kúzlom mu zastavoval krvácanie –, iný miništrant od nosidiel vekňaza odviazal dvoch otrokov a pripútal ich o členky k železnému oku zapustenému do oltára. Potom miništranti vytiahli zo záhybov svojich hávov balíčky a navŕšili ich na zem mimo dosahu otrokov.

Ke sa obrad skončil, kňazi so svojím sprievodom vyrazili z Helgrindu

do Dras-Leony a celou cestou pritom úpeli a zvonili. Jednoruký fanatik sa potkýnal hne za najvyšším kňazom.

Na tvári mu žiaril blažený úsmev.


21

„Takže,“ povedal Eragon, ke sa konečne nadýchol, po tom, čo zástup zmizol za vzdialeným kopcom.

„Takže čo?“

„Cestoval som s trpaslíkmi aj s elfmi, ale nič z toho, čo robili, nebolo také čudné ako praktiky týchto udí.“

„Sú to také isté obludy ako ra’zakovia.“ Roran pohodil bradou smerom k Helgrindu. „Môžeš zisti, či je Katrina tam niekde vnútri?“

„Pokúsim sa. Bu však pripravený na útek.“

Eragon zavrel oči, pomaly rozprestrel svoje vedomie a postupne prechádzal od duše jednej živej bytosti k druhej ako voda presakujúca pieskom. Dotkol sa hmýriaceho hmyzu náhliaceho sa do neznáma, jašteričiek a hadov skrytých medzi horúcimi skalami, rozličných druhov spevavých vtákov a mnohých malých cicavcov. Hmyz aj zvieratá sa predháňali a prekypovali činorodosou pred blížiacou sa nocou. Sahovali sa do rozmanitých dier, alebo v prípade nočných tvorov zívali, preahovali sa a inak sa pripravovali na lov a hadanie potravy.

Tak ako iné zmysly, aj Eragonova schopnos dotýka sa myšlienok

druhých bytostí sa s narastajúcou vzdialenosou zmenšovala. Ke jeho vedomie dosiahlo úpätie Helgrindu, dokázal vníma iba tie najväčšie zvieratá, aj to len matne.

Opatrne pokračoval, pripravený okamžite sa stiahnu, keby sa náhodou

obtrel o vedomie svojej koristi: ra’zakov a ich lietajúcich rodičov, obrovských lethrblakov. Eragon sa odvážil takto odhali len preto, že rasa ra’zakov nevedela čarova, a pochyboval, že by to boli lámači myslí – nečarodejníci vycvičení na boj s myšlienkami. Ra’zakovia a lethrblakovia nepotrebovali také kúzla – svojím dychom vedeli omámi aj tých najstatnejších mužov.

A hoci Eragon týmto pátraním riskoval odhalenie, on, Roran a Zafira sa

potrebovali dozvedie, či ra’zakovia väznia Katrinu – Roranovu snúbenicu – v Helgrinde. Odpove na túto otázku mala rozhodnú o tom, či ich výprava bude záchranná, alebo sa ich cieom stane zaja a vypočúva.

Eragon dlho a starostlivo pátral. Ke sa vrátil do prítomnosti, Roran

naňho hadel s výrazom hladného vlka. V jeho sivých očiach sa zmietala silná zmes hnevu, nádeje a zúfalstva. Akoby jeho pocity mali každú chvíu vzplanú a všetko, čo je na dosah, spáli plameňom nepredstavitenej sily – rozpusti aj samotné skaly.

Eragon to chápal.


22

Katrinin otec, mäsiar Sloun, zradil Rorana ra’zakom. Ke sa im nepo

darilo chyti Rorana, uniesli z Roranovej spálne Katrinu. Tajne ju odviezli z údolia Palancar a obyvateov Carvahallu ponechali napospas vojakom kráa Galbatorixa – čo znamenalo istú smr alebo otroctvo. Roran sa nemohol pusti do prenasledovania ra’zakov, musel čo najrýchlejšie presvedči dedinčanov, aby opustili svoje domovy a odišli s ním cez Dračie hory a potom na juh pozdĺž pobrežia Alagaëzie, kde sa mali spoji so vzbúrenými Vardenmi. Bola to dlhá pú plná strastí a ažkostí. No Roran sa na nej opä stretol s Eragonom, ktorý poznal cestu do skrýše ra’zakov a súbil mu pomoc pri záchrane Katriny. Sila túžby hnala Rorana do krajností, ktorých sa ostatní báli a ktorým sa vyhýbali, preto dokázal premôc svojich nepriateov.

Podobná horlivos sa teraz zmocnila Eragona.

Ak by sa niekto, na kom mu záležalo, ocitol v nebezpečenstve, posta

vil by sa mu zoči-voči bez ohadu na vlastnú bezpečnos. Rorana mal rád ako svojho brata, a keže ten si mal Katrinu bra, aj ona patrila do jeho rodiny. Puto medzi nimi bolo o to významnejšie, že Eragon a Roran zostali poslednými potomkami svojho rodu. Eragon sa zriekol všetkých zväzkov so svojím rodným bratom Murtaghom, takže Roran bol jeho jediný príbuzný, a teraz k nim pribudla aj Katrina.

Ušachtilé príbuzenské city však nepredstavovali jedinú silu, ktorá ich hnala. Boli posadnutí ešte jedným cieom: odplatou! Už ke premýšali, ako vyrvú Katrinu z pazúrov ra’zakov, obaja bojovníci – smrteník aj Dračí jazdec – túžili zabi odporných služobníkov kráa Galbatorixa za mučenie a vraždu Gera, Roranovho otca a Eragonovho takmer-otca.

Informácie, ktoré Eragon získal, mali preto rovnako veký význam preňho aj pre Rorana.

„Myslím, že som ju cítil,“ povedal. „Nie som si však celkom istý, lebo sa nachádzame vemi aleko od Helgrindu a nikdy predtým som sa jej mysle nedotýkal. Myslím si však, že je v tom pustom vŕšku a že ju skryli tesne pod vrcholom.“

„Je chorá alebo zranená? Dofrasa, Eragon! Nič mi nezatajuj! Ublížili jej?“

„Teraz ju nič nebolí. Viac ti však neviem poveda. Musel som sústredi všetku silu, len aby som rozoznal žiaru jej vedomia; nemohol som s ňou komunikova.“ Eragon sa nezmienil, že tam objavil aj druhú osobu. Jej prítomnos ho znepokojila. „Nenašiel som však ra’zakov ani lethrblakov. Aj keby som ra’zakov z nejakého dôvodu prehliadol, ich rodičia sú takí vekí, že ich životná sila by mala žiari ako tisíc lampášov, tak ako Zafirina. Okrem Katriny a pár nejasných škvrniek svetla je Helgrind čierny, černejší než čierny.“

Roran sa zamračil, zaal avú päs a pozrel sa na skalnatú horu, ktorá mizla v šere, zahalená červenými tieňmi. Tlmeným, nevýrazným hlasom, akoby hovoril sám so sebou, vyhlásil: „Nezáleží na tom, či máš pravdu, alebo sa mýliš.“

„Ako to?“

„Dnes v noci nemôžeme zaútoči; v noci sú ra’zakovia najsilnejší. A ak sa nachádzajú niekde blízko, bolo by hlúpe s nimi bojova, ke sme v nevýhode. Nemám pravdu?“

„Áno.“

„Počkáme do úsvitu.“ Roran kývol smerom k otrokom pripútaným ku krvavému oltáru: „Ak dovtedy tamtí úbožiaci zmiznú, budeme vedie, že ra’zakovia sú tu a môžeme postupova poda plánu. Ak nie, budeme ma pekelnú smolu, lebo nám unikli. Pustíme však otrokov, vyslobodíme Katrinu a poletíme s ňou naspä k Vardenom, kým nás nedostihne Murtagh. Tak či tak pochybujem, že by ra’zakovia nechali Katrinu dlho bez dozoru. Galbatorix ju potrebuje živú, aby ju mohol použi ako nástroj proti mne.“

Eragon prikývol. Chcel oslobodi otrokov, ale keby to urobili teraz, mohlo by to ich nepriateov varova, že niečo nie je v poriadku. A keby si ra’zakovia prišli po večeru, so Zafirou by ani nestihli zasiahnu, skôr než by otrokov odvliekli. Bitka na otvorenom poli medzi drakom a netvormi, ako sú lethrblakovia, by prilákala pozornos každého muža, ženy aj dieaa na míle aleko. Ak by Galbatorix zistil, že Eragon so Zafirou a Roranom prišli do jeho kráovstva sami, nemuseli by preži.

Odvrátil pohad od spútaných mužov. Už kvôli nim dúfam, že ra’za

kovia sú na opačnom konci Alagaëzie, alebo aspoň že dnes v noci nedostanú hlad.

Eragon a Roran sa odplazili spä z hrebeňa nízkeho kopca, kde sa

schovávali. Na úpätí sa ešte otočili a stále prikrčení utekali pomedzi kopce. Plytká priehlbina postupne klesala do úzkej rozsadliny vymletej vodou, ktorú lemovali drobiace sa bridlicové dosky.

24

Eragon kučkoval pomedzi pokrútené borievky, rozosiate po rokline.

Zrazu zodvihol hlavu a za trsom pichavých ihlíc zbadal prvé súhvezdie

krášliace zamatové nebo. Hviezdy sa zdali chladné a jasné ako trblieta

vé úlomky adu. S Roranom klusali alej smerom na juh k ich táboru.

Radšej sa však sústredil na to, kam šliape.

Pri táboráku

K

ôpka uhlíkov pulzovala ako srdce nejakého obrovského zvie

raa. Podchvíou z nej vyletel zhluk zlatých iskier, prebehol po

povrchu dreva a potom zmizol v rozžeravenej praskline.

Tlejúce zvyšky ohňa, pri ktorom Eragon s Roranom sedeli, vrhali na okolie tlmené červené svetlo. Bolo vidie kúsok kamenistej pôdy, pár cínovosivých kríkov, nejasný obrys borievky a potom už nič.

Eragon sedel s bosými nohami natiahnutými k hniezdu uhlíkov a užíval si teplo. Chrbtom sa opieral o hrboaté šupiny Zafirinej mohutnej pravej prednej laby. Roran sedel oproti nemu na tvrdej, vetrom ošahanej kôre starého kmeňa vyblednutej od slnka. Kedykovek sa len trocha pohol, kmeň tak nepríjemne zastonal, že Eragon si chcel zapcha uši.

Teraz však v priehlbine vládol pokoj. Dokonca aj uhlíky horeli potichu; Roran nazbieral len suché vetvy, aby nedymili a neprezradili ich polohu nepriateovi.

Eragon Zafire porozprával všetko, čo dnes prežili. Zvyčajne jej nemusel nič vravie, lebo myšlienky, pocity a dojmy medzi nimi prúdili rovnako ahko a plynule ako voda v rieke. Teraz to však bolo nevyhnutné, lebo počas prieskumu si Eragon myse dôkladne obrnil. Otvoril ju, len ke prehadával dieru ra’zakov.

Po dlhej odmlke Zafira zívla a obnažila svoje hrôzostrašné zuby. Hoci ra’zakovia sú krutí a zlí, obdivujem na nich, že vedia opanta svoju obe tak, aby sa zaživa dala zožra. Sú to vekí lovci, ke to dokážu... Možno to aj ja raz vyskúšam... Eragon cítil potrebu niečo k tomu doda: ... ale nie s u­ mi. Radšej to skús s ovcou.

udia alebo ovce – aký je v tom pre draka rozdiel? zasmiala sa Zafira

a zvuk, ktorý pritom vyšiel z hĺbky jej hrdla, Eragonovi pripomenul hrmenie.

Eragon sa predklonil, aby sa neopieral o Zafirine ostré šupiny, a zdvi

hol palicu z hlohového dreva. Pohrával sa s ňou a pozoroval hru svetiel na vyleštenom prepletenci koreňov hore a značne poškriabanom kovaní na bodci dole.

Ke odchádzali z Horiacich plání od Vardenov, Roran mu tú vec str

čil do ruky so slovami: „Tu máš. Toto mi vyrobil Fisk, ke ma ra’zak obol do pleca. Viem, že si prišiel o meč, preto si myslím, že by sa ti mohla hodi... Ak chceš ma meč, dobre, ale súboj môžeš vyhra aj niekokými údermi silnou palicou.“ Ke si Eragon spomenul na palicu, ktorú nosil Brom, rozhodol sa zriec nového meča a vymeni ho za kus hrboatého hlohu. Potom, čo prišiel o Zar’rok, už po inom netúžil. V tú noc spevnil hlohovú palicu aj násadu Roranovho kladiva niekokými kúzlami, vaka ktorým odolajú aj najväčším tlakom.

Eragona sa zrazu zmocnil prúd spomienok: okolo neho krúžilo nevúdne oranžovočervené nebo a Zafira sa strmhlav rútila za červeným drakom a jeho Jazdcom. Vietor mu skučal okolo uší... Prsty mal bez citu z rán, ktorými odrážal údery protivníka, ke s tým istým Jazdcom bojoval na zemi... Uprostred súboja strhol nepriateovi helmu a odkryl tak tvár svojho dávneho priatea a spoločníka na cestách Murtagha, o ktorom si myslel, že už nežije... Spomenul si na ten posmešný úškabok na Murtaghovej tvári, ke bral Eragonovi Zar’rok s tým, že má na červený meč dedičné právo ako jeho starší brat...

Ke bojový ruch pohasol a zápach krvi nahradila príjemná vôňa borievkového dreva, Eragon zmätene zažmurkal. Jazykom si prešiel po horných zuboch, aby zahnal pachu žlče, ktorú cítil v ústach.

Murtagh.

Už len to meno vyvolávalo v Eragonovi zmätené pocity. Na jednej strane mal Murtagha rád. Zachránil Eragona a Zafiru pred ra’zakmi po ich prvej nešastnej návšteve Dras-Leony; riskoval život, aby pomohol dosta Eragona z Gil’eadu; osvedčil sa v boji o Farthen Dûr; a napriek hrozbe mučenia si vyložil Galbatorixove rozkazy tak, že po boji na Horiacich pláňach Eragona so Zafirou pustil namiesto toho, aby ich zajal. Nebola to Murtaghova chyba, že ho Dvojčatá násilím uniesli; že sa preňho vyliahol ten červený drak Tŕň alebo že Galbatorix odhalil ich skutočné mená a pomocou nich si od Murtagha aj od Tŕňa vynútil prísahu vernosti v starodávnom jazyku.

Za nič z toho Murtagh nemohol. Stal sa obeou osudu, a to vo chvíli, ke sa narodil. A predsa... Hoci Murtagh proti svojej vôli slúžil Galbatorixovi a protivili sa mu tie zverstvá, ktoré ho krá nútil pácha, čas jeho osobnosti si zrejme vychutnávala novo nadobudnutú moc. Počas nedávnej zrážky medzi Vardenmi a Kráovstvom na Horiacich pláňach Murtagh zavraždil kráa trpaslíkov Hrothgara, hoci mu to Galbatorix neprikázal. Nechal síce Eragona so Zafirou odís, ale až ke ich porazil v nemilosrdnom súboji a Eragon prosil o milos.

A Murtagha až privemi tešila rana, ktorú Eragonovi spôsobil odhalením, že obaja sú synmi Morzana – prvého a posledného z trinástich Krivoprísažníkov – Dračích jazdcov, čo zradili svojich druhov Galbatorixovi.

Teraz, štyri dni po boji, Eragonovi niečo svitlo: možno Murtagha tešilo, že niekto alší nesie na svojich bedrách rovnako strašné bremeno, aké nosí on po celý život.

Či to už bola pravda, alebo nie, Eragon mal dojem, že Murtagh bral svoju novú úlohu ako pes, ktorý jedného dňa zaútočí na svojho pána, čo ho roky bezdôvodne bičoval. Murtagh bol bitý ako žito a teraz mal príležitos odplati svetu, že mu neprejavil dos láskavosti.

Aj ke v Murtaghovom srdci možno ostala omrvinka dobra, on a Eragon boli odsúdení na nezmieritené nepriatestvo, lebo Murtagha jeho suby v starodávnom jazyku navždy pripútali ku Galbatorixovi nezničitenými okovami.

Kiežby neodišiel s Ažihadom prenasledova urgalov pod Farthen Dûrom. Alebo keby som bol aspoň o trochu rýchlejší, tak by Dvojčatá...

Eragon, vstúpila do jeho myšlienok Zafira.

Prebral sa a prikývol, vačný za pretrhnutie svojich úvah. Vemi sa snažil nemyslie na Murtagha alebo na ich spoločných rodičov. Myšlienky na nich ho však často prepadali, ke to najmenej čakal.

Eragon sa pomaly nadýchol a vydýchol, aby si vyčistil hlavu. Pokúšal sa vráti myšlienkami spä do prítomnosti, ale nedarilo sa mu to.

To ráno po obrovskej bitke na Horiacich pláňach – Vardeni sa práve usilovne preskupovali a pripravovali sa na pochod za kráovskými vojskami, čo sa stiahli niekoko mí proti prúdu rieky Jiet – šiel Eragon za Nasuadou a Aryou. Opísal im Roranovu ažkú situáciu a požiadal ich o povolenie pomôc svojmu bratancovi. Neuspel. Obe ženy ostro protestovali a Nasuada jeho nápad označila za nezmyselný plán, ktorého zlyhanie by malo katastrofické následky pre celú Alagaëziu.

Dlho sa vášnivo dohadovali, až Zafira nakoniec prerušila spor revom, ktorý otriasol stenami veliteského stanu: Som podráždená a unavená a Eragon vám nedokáže situáciu poriadne vysvetli. Máme azda lepší program, než tu stá a háda sa ako malé deti!? Takže teraz ma počúvajte.

Je ažké škriepi sa s drakom, pomyslel si Eragon.

Podrobnosti Zafirinej argumentácie boli zložité, ale základná línia jej vysvetlenia vemi priamočiara. Podporovala Eragona, lebo chápala, čo preňho táto výprava znamená; Eragon podporoval Rorana pre lásku a rodinné putá, lebo vedel, že Roran by sa tak či tak vydal hada Katrinu a že sám by ra’zakov nikdy neporazil. Kým Kráovstvo drží Katrinu v zajatí, Roran – a jeho prostredníctvom aj Eragon – môže ahko podahnú Galbatorixovej manipulácii. Keby mu tyran pohrozil, že Katrinu zabije, Roran by nemal na výber a musel by sa podriadi jeho požiadavkám.

Preto bolo najlepšie sceli túto trhlinu v ich obrane, skôr než ju nepriate využije. A načasovanie mali dokonalé. Galbatorix a ra’zakovia ani len nepomyslia na útok uprostred Kráovstva v čase, ke Vardeni bojujú s kráovskými oddielmi pri hraniciach Surdy. Murtagha a Tŕňa videli, ako letia smerom k Urû’baenu – nepochybne preto, aby ich osobne potrestali – a Nasuada s Aryou súhlasili s Eragonom, že tí dvaja potom pravdepodobne budú pokračova na sever, aby sa stretli s kráovnou Islanzadí a jej vojskom, prv než sa elfovia ukážu a prvý raz zaútočia. Bolo by dobre zbavi sa ra’zakov, skôr než začnú zastrašova vardenských bojovníkov a podkopáva ich morálku.

Zafira potom poznamenala – samozrejme, tým najdiplomatickejším spô

sobom –, že ak by Nasuada ako veliteka a vodkyňa Eragonovi zakázala zúčastni sa na tejto výprave, vniesla by do ich vzahu záš a nezhody, ktoré by mohli podrýva záujmy Vardenov. Záleží však na tebe, upozornila ju Zafira. Nechaj si Eragona tu, ak chceš. No na mňa sa jeho záväzky nevzahujú a ja som sa rozhodla prida k Roranovi. Vyzerá to na pekné dobrodružstvo.

Ke si Eragon spomenul na tú situáciu, mimovone sa pousmial.


29

Závažnos Zafirinho vyhlásenia a jej nenapadnutená logika presvedčili Nasuadu s Aryou, aby – hoci nerady – súhlasili.

Potom Nasuada povedala: „Dôverujeme vášmu úsudku, Eragon a Zafira. V našom aj vo vašom záujme však dúfam, že táto výprava sa vydarí.“ Z jej tónu Eragon nevycítil, či šlo o úprimné želanie, alebo o nepriamu hrozbu.

Eragon zvyšok dňa balil zásoby, študoval so Zafirou mapy Kráovstva a opakoval si zaklínadlá, ktoré považoval za nevyhnutné – napríklad aby sa Galbatorix a jeho prisluhovači nedostali do Roranovej mysle.

Nasledujúce ráno Eragon s Roranom vysadli na Zafiru, vyleteli nad oranžové mraky, ktoré sa držali nad Horiacimi pláňami, a zamierili na severovýchod. Zafira letela bez prestávky, kým slnko nepreplávalo cez nebeskú klenbu a nezatienilo obzor a zase nevystúpilo von v úchvatnej žiare červených a žltých odtieňov.

Po prvom úseku cesty sa dostali k málo osídlenému okraju Kráovstva. Tam sa stočili na západ k Dras-Leone a Helgrindu. Odvtedy už leteli len v noci, aby si ich nik z početných dediniek rozosiatych po pastvinách medzi nimi a ich cieom nevšimol.

Eragon a Roran sa museli zababuši do plášov a kožušín a navliec si vlnené palčiaky a čiapky, lebo Zafira sa rozhodla vystúpi nad adové vrcholky hôr. Tam bol vzduch riedky a suchý a pálil ich v púcach, no nemohol si ich všimnú ani farmár ošetrujúci na poli choré tea ani bystrozraký strážnik na obchôdzke. Keby sa niekto náhodou pozrel hore, ke mu Zafira letela ponad hlavu, pomyslel by si, že sa vysoko nad ním vznáša orol.

Kamkovek prišli, Eragon videl stopy po práve prebiehajúcich bojoch: táboriská vojakov, vozy plné zásob prirazené na noc k sebe a rady mužov so zelenými obojkami, ktorých odvádzali z ich domovov, aby bojovali za Galbatorixa. Množstvo síl zhromažovaných proti Vardenom bolo skutočne znepokojivé.

Nadránom v diake zazreli Helgrind: členité stĺpy, zlovestne zastreté v bledom svetle, ktoré predchádzalo úsvitu. Zafira pristála v úžabine. Prespali tam takmer celý deň a potom sa vydali na prieskum.

Ke Roran hodil vetvu na tlejúce uhlíky, z ohňa vyleteli jantárové iskierky a chvíu vírili vo vzduchu. „Zima,“ skonštatoval.

Eragon sa mu chystal odpoveda, ke vtom začul zaškrípanie, ako ke niekto vytasí meč.

Bez rozmyslu sa vrhol opačným smerom, prevalil sa a prikrčil. V ruke zvieral hlohovú palicu, pripravený odrazi blížiaci sa úder. Roran zareagoval takmer rovnako rýchlo. Zodvihol svoj štít, zoskočil z brvna, na ktorom sedel, a spoza opasku vytiahol kladivo – to všetko za pár sekúnd.

Stíchli a čakali na útok.

Eragonovi hlasno búšilo srdce a celý sa chvel. Očami blúdil po tme

a hadal najmenší náznak pohybu.

Nič necítim, oznámila mu Zafira.

Ke sa ani po niekokých minútach nič nedialo, Eragon preskúmal

mysou okolitú krajinu. „Nič,“ oznámil ostatným. Siahol hlboko do svojho vnútra k miestu, kde sa mohol spoji s mágiou, a povedal: „Brisingr raudhr!“ Niekoko stôp pred ním sa rozžiarilo jasnočervené svetlo, nehybne sa vznášalo vo výške očí a naplnilo priehlbinu slabým jasom. Ke sa Eragon pohol, svetlo sledovalo jeho pohyb, akoby ho s ním spájala neviditená tyč.

S Roranom sa vydali roklinou, ktorá sa stáčala na východ – k miestu,

odkia začuli podozrivý zvuk. Zbrane mali nachystané a postupovali krok za krokom, pripravení okamžite sa bráni. Asi desa metrov od tábora Roran zdvihol ruku, aby Eragona zastavil. Ukázal na bridlicovú tabuku ležiacu na chumáči trávy. Vyzerala, akoby tam vôbec nepatrila. Roran si kakol a prešiel po tabuke úlomkom bridlice. Ozvali sa rovnaké oceové zvuky, ako počuli predtým.

„Musela odniekia spadnú,“ usúdil Eragon, ke si prezeral steny rokliny. Dovolil svetlu zhasnú. Roran prikývol, vyskočil a oprášil si nohavice.

Ke kráčali naspä k Zafire, Eragon si uvedomil jeho bleskovú reakciu. Srdce mu čoraz väčšmi zvieralo, ruky sa mu triasli a chcelo sa mu vyrazi do divočiny a uteka bez prestávky aj niekoko mí. Predtým by sme takto nevyskočili, napadlo mu. Ostražitos nebola vôbec ničím výnimočným: každý boj ich obral o kúsok pokoja, takže nakoniec mali také napäté nervy, že sa mykali pri najmenšom dotyku.

Roran musel rozjíma o niečom podobnom, lebo zrazu sa spýtal: „Vidíš ich?“

„Koho?“

„Mužov, ktorých si zabil. Vidíš ich vo svojich snoch?“

„Niekedy.“

Mihotavá žiara uhlíkov zospodu osvetlila Roranovu tvár a nad jeho ústami a na čele vytvorila temné tiene. Jeho očiam s ažkými privretými viečkami dodala zlovestný vzhad. Hovoril pomaly, akoby ažko hadal slová: „Nikdy som sa nechcel sta bojovníkom. Ke som bol mladší, sníval som o krvi a sláve ako každý chlapec. Pre mňa však bola dôležitá pôda. A naša rodina... A teraz som zabíjal. Zabíjal a zabíjal a ty si ich zabil ešte viac.“ Zahadel sa na nejaký vzdialený bod, čo videl len on. „Napríklad tí dvaja muži v Narde. Už som ti o nich hovoril?“

Hovoril, ale Eragon pokrútil hlavou a mlčal.

„Boli to strážcovia pri hlavnej bráne... Dvaja, vieš. A ten vpravo mal úplne biele vlasy. Pamätám si to, lebo nemohol ma viac ako dvadsapä. Obaja mali Galbatorixov znak, ale hovorili, akoby pochádzali z Nardy. Nešlo o ozajstných vojakov. Boli to pravdepodobne obyčajní chlapi, čo sa rozhodli chráni svoje domovy pred urgalmi, pirátmi, banditmi... Nechceli sme im skrivi ani vlások. Prisahám ti, Eragon, to sme vôbec neplánovali. Nemal som však na výber. Spoznali ma. Bodol som toho bielovlasého muža pod bradu... Bolo to, ako ke otec podrezal prasa. A potom ten druhý, tomu som roztrieštil lebku. Jednostaj mi v ušiach znie ten zvuk, ako kos povolila... Pamätám sa na každý úder, ktorý som kedy zasadil, od vojakov v Carvahalle až po tých na Horiacich pláňach... Vieš, ke niekedy zavriem oči, nemôžem spa, lebo mám pred očami svetlo požiaru, ktorý sme rozpútali v prístave v Teirme. Vtedy mám pocit, že sa z toho zbláznim.“

Eragon zvieral palicu tak silno, až mu zbeleli kĺby a na spodnej strane zápästia mu vystúpili šachy. „Hej,“ prikývol zachmúrene. „Najprv to boli len urgalovia, potom to boli udia a urgalovia a teraz táto bitka... Viem, že to, čo robíme, je správne, ale aj ke je to správne, nemusí to by ahké. Vzhadom na náš pôvod Vardeni čakajú, že budeme stá so Zafirou na čele ich vojska a vraždi celé hordy vojakov. Robíme to. A robili sme.“ Hlas sa mu zadrhol a on zmĺkol.

Každá veká zmena vyvolá rozruch, povedala im obom Zafira. A nám sa z neho ušla viac než poriadna porcia, lebo predstavujeme hybnú silu tej zme­ ny. Som drak a neutujem smr tých, ktorí nás ohrozovali. Zabi stráže v Narde nie je možno ospevovaniahodný skutok, ale ani nič, za čo by sa mal človek cíti previnilo. Musel si to urobi. Ke musíš bojova, Roran, nedodáva tvojim nohám divoká rados z boja krídla? Neprežívaš rados, ke stojíš pro­ ti rovnocennému protivníkovi, a uspokojenie, ke vidíš telá svojich nepria­ teov nakopené na sebe? Eragon, ty si to už zažil. Pomôž mi to vysvetli svoj­ mu bratancovi.

Eragon hadel do uhlíkov. Zafira povedala vekú pravdu, ktorú si ne

chcel prizna; azda preto, že keby súhlasil s tým, že človek sa môže teši z násilia, stal by sa niekým, kým by sám opovrhoval. A tak mlčal. Zdalo sa, že Roran oproti nemu sa cíti podobne.

Zafira nežnejším hlasom dodala: Nehnevaj sa. Nechcela som a roz­

čúli... Niekedy zabúdam, že si si ešte stále nezvykol na tieto pocity, kým ja som musela bojova zubami­nechtami o prežitie od chvíle, čo som sa vy­ liahla.

Eragon vstal, podišiel k sedlovým brašnám a vytiahol malú kameni

novú nádobku, ktorú mu dal pred odchodom Orik. Dva poriadne dúšky malinovej medoviny ho zahriali v žalúdku. S úškrnom podal faštičku Roranovi.

Po niekokých dúškoch, ke medovina konečne zmiernila jeho zlú

náladu, Eragon sucho zahlásil: „Zajtra nás možno čakajú problémy.“

„Ako to myslíš?“

Eragon sa pozrel aj na Zafiru: „Pamätáš si, ako som hovoril, že my –

Zafira a ja – si ahko poradíme s ra’zakmi?“

„Áno.“

A veru si aj poradíme, ubezpečila ich Zafira.

„No, premýšal som o tom, ke sme ich špehovali okolo Helgrindu, a už si tým nie som taký istý. Existuje nekonečne mnoho spôsobov, ako vykona nejaké kúzlo. Napríklad ak chcem založi oheň, mohol by som ho zaža teplom zozbieraným zo vzduchu alebo zo zeme; mohol by som stvori plameň z rýdzej energie; mohol by som privola blesk; mohol by som sústredi množstvo slnečných lúčov do jediného bodu; mohol by som využi trenie.“

„A alej?“

„Aj ke viem urobi mnoho vecí pomocou kúzel, vždy mi v tom môže niekto zabráni – iným protikúzlom. Ke určitú vec prekazíš, nemusíš vymýša špeciálne kúzla proti rozličným iným zaklínadlám.“

„Stále nechápem, ako to súvisí so zajtrajškom.“

Ja áno, povedala Zafira obom. Okamžite pochopila logický zámer. Znamená to, že počas posledného storočia Galbatorix...

„... možno začaroval ra’zakov kúzlami...“

... ktoré ich ochránia pred...

„... celým spektrom kúzel. Pravdepodobne ich...“

... nedokážeme zabi nijakým...

„... kúzlom na usmrtenie, ktoré som sa naučil, ani nijakým...“

... útokom, ktorý môžeme vopred vymyslie.

„Budeme sa musie spoahnú...“

„Prestaňte!“ skríkol Roran. Trpko sa usmial. „Prestaňte, prosím. Bolí ma hlava, ke sa takto bavíte.“

Eragon sa v polovičke myšlienky odmlčal. Až dovtedy si neuvedomil, ako sa so Zafirou dopĺňajú. To zistenie ho potešilo: znamenalo, že dosiahli novú úroveň spolupráce a konajú spolu ako jedna bytos, čo im dávalo omnoho väčšiu moc. Ke však pochopil, ako také partnerstvo musí svojou podstatou potláča individualitu spojených bytostí, znepokojilo ho to.

Zavrel ústa a zachechtal sa. „Prepáč. Bojím sa, že ak bol Galbatorix taký prezieravý, že vykonal tieto bezpečnostné opatrenia, potom môžeme ra’zakov zneškodni iba fyzickou silou. Ak je to pravda...“

„... zajtra ti budem len prekáža.“

„Nezmysel. Možno si pomalší než ra’zakovia, ale nepochybujem o tom, že sa musia trias pred tvojou zbraňou, Roran Kladivo.“ Tá lichôtka Rorana očividne potešila. „Najnebezpečnejšie by pre teba bolo, keby a ra’zakovia alebo lethrblakovia dokázali oddeli od Zafiry a odo mňa. Čím bližšie sa budeme drža pri sebe, tým to bude pre nás bezpečnejšie. Zafira a ja sa budeme snaži ra’zakov a lethrblakov zamestna, ale niektorý z nich okolo nás môže prekĺznu. V prípade pomeru štyria proti dvom máš šancu, len ak patríš medzi tých štyroch.“

Eragon sa obrátil k Zafire: Keby som mal meč, určite by som dokázal za­ bi ra’zakov aj sám. Neviem, či dokážem ubi dvoch tvorov rýchlych ako el­ fovia len obyčajnou palicou.

Ty si trval na tom, že budeš nosi túto suchú palicu namiesto poriad­ nej zbrane, ozvala sa uštipačne Zafira. Spomínaš si? Vravela som ti, že proti takým nebezpečným nepriateom, ako sú ra’zakovia, možno nepo­ stačí.

Eragon to priznával nerád: Ak moje kúzla zlyhajú, budeme ovea zranite­ nejší, než som čakal. Zajtrajšok by sa naozaj mohol skonči vemi zle.

Roran nadviazal na predošlý rozhovor, do ktorého bol zasvätený aj

on: „Tie kúzla, to nie sú nijaké žarty.“ Brvno, na ktorom sedel, opä zastonalo, ke si oprel lakte o kolená.

„To veru nie,“ súhlasil Eragon. „Najažšie je vedie predvída každé mož

né kúzlo. Často sa v duchu pýtam, ako by som sa ochránil, keby ma napadli tak a tak a keby druhý čarodejník čakal, že urobím to alebo ono.“

„Vedel by si zabezpeči, aby som získal rovnakú rýchlos a silu ako ty?“

Eragon o tom niekoko minút uvažoval a potom povedal: „Neviem

ako. Energia, ktorú by som na to potreboval, by musela prís odniekia zvonku. Ak by sme ti ju dali ja a Zafira, my dvaja by sme stratili práve toko rýchlosti a sily, koko by sme pridali tebe.“ Nezmienil sa však, že energiu možno nasáva aj z blízkych rastlín a zvierat, ale za strašnú cenu – smr bytostí, ktorých životnú energiu človek vysal. Tento postup bol obrovským tajomstvom a Eragon cítil, že by ho nemal len tak prezradi. Navyše by to Roranovi aj tak nepomohlo, lebo na Helgrinde rástlo a žilo primálo toho, čo by mohlo poháňa udské telo.

„A môžeš ma nauči čarova?“ Ke Eragon zaváhal, Roran dodal: „Nemyslím teraz, samozrejme. Nemáme vea času a aj tak nečakám, že človek sa môže sta čarodejníkom za noc. No inak si vravím, prečo nie? Ve sme bratanci. V žilách nám prúdi rovnaká krv. A bola by to užitočná danos.“

„Neviem, ako sa niekto, kto nie je Jazdec, môže nauči čarova,“ priznal Eragon. „Nie je to nič, čo by sa dalo naštudova.“ Rozhliadol sa okolo, zodvihol zo zeme plochý okrúhly kamienok a hodil ho Roranovi. Ten ho chytil do ruky. „Pozri, vyskúšaj si toto: sústre sa na to, aby si zodvihol kameň pol metra nad zem, a povedz pri tom ,Stenr rïsa‘.“

„Stenr rïsa?



Christopher Paolini

CHRISTOPHER PAOLINI


17. 11. 1983

Christopher Paolini je americký spisovatel, autor knih Eragon, Eldest a Brisingr.

Paolini se narodil v listopadu roku 1983 v Jižní Kalifornii. Mimo několika let na Aljašce žil se svými rodiči, mladší sestrou Angelou a kočkou s kokršpanělem v Montaně. K tvorbě ho inspirovala místní nádherná příroda.

Doma ho učili rodiče. V této době psal krátké příběhy a rád navštěvoval knihovnu, kde četl knihy žánru fantasy. Když psal, rád se nechával inspirovat vážnou hudbou. Poslouchal například Beethovena nebo Wagnera.

Svojí první verzi Eragona napsal v patnácti letech. Nikdy jí nechtěl publikovat, psal pro radost. Všechny postavy si vymýšlel, kromě čarodějnice Angely, v které najdete jeho sestru. Po několika letech tuto první verzi upravil a dal přečíst rodině. Všichni byli z díla nadšeni. Poté sjednotil grafickou úpravu knihy a navrhl i mapu, která se objevila ve vydání knihy. Spoustu času mu trvalo vytvořit na počítači obrázek oka draka Safiry. Kniha přišla poprvé do tisku. Objevila se v knihovnách a školách. V roce 2002 byla kniha vydána v rodinném nakladatelství jeho rodičů, Paolini International LLC. Kniha poté vyšla v nakladatelství Knopf Books for Young Readers a dalších v jednotlivých překladech. U nás vyšla v nakladatelství Fragment. Paolini o příběhu tvrdí, že ho změnil stejně jako hlavního hrdinu, Eragona.




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist