E-kniha: Brána snov 2 – Rozália Novotná

1

O B S A H

DRUHÝ DIEL 2

I. MAX A JEHO NÁVRAT 3

Spomienky, vďaka ktorým je všetko jasné 9

Rozhovory, samé rozhovory 11

Minulosť sa vracia 23

Trápenie 30 II. TMA, SAMÁ TMA 45

Nádej, ktorá neprichádza 46

Záchrana 49

Kiež by bolo všetko iné 58

Veľké prekvapenie 62

Útek 71

Sľub, ktorý sa nesplní 74

Stromy, ktoré padajú k zemi 78

Potom, keď vietor prehovorí 83

Keď všetko musí vyjsť na povrch pravda sa nestratí - Pravda

93

Vôňa kvetov 99

Pasca 111

Kóma - Svedomie 114

Trápenie 116

Kamarátstvo 118

Dar -Kráľovstvo z krištáľov ľadu 120 III. PEKLO NA ZEMI 133

Spomienky 134

Pomoc a hľadanie priateľov 141

Leo a Linzi 166

Plán 173

Láska zobúdza 177

Lui a Harry 182

Vojna sa začala 187

Oslava 212

Nový začiatok 222

2

Druhý diel

I.

ISBN 978-80-560-0028-1

3

I. Max a jeho návrat

Prešlo už desať rokov Max keď si sa stratil. Bol si

maličký a ja aj ocko sme sa o teba vtedy veľmi báli.

Nevedeli sme kde si ani ako sa máš. Bolo to strašné.

Mysleli sme na to najhoršie, vlastne sme sa toho obávali,

ale dúfali sme, že ťa nájdeme. Ani nevieš aký to bol

nádherný pocit, keď ťa našli a v nemocnici si sa prebudil

z bezvedomia. A povedal:

„Mami, oci ľúbim vás.“

Prosím ťa Max preber sa a vráť sa ku mne. Aspoň Ty.

Nech nie som sama...

––––– ... ––––––

Bolo to pred týždňom. Max a Luis (jeho otec) išli v aute,

vracali sa domov z oslavy Maxovho a Luisovho priateľa

a mali strašnú autonehodu. Max ju prežil a zachránil sa,

ale Luis zomrel.

Lenže Max sa z toho nevedel spamätať. Nikomu sa

nezdôveril, uzatváral sa stále viac a viac do seba.

Navonok pôsobil pokojne a vyrovnane, ale každý

kto ho poznal vedel, že nesmierne trpí.

Priatelia ho zobrali na stanovačku do lesa. Bolo tam

nádherné jazero s vodopádmi a jaskyňou. Keď dorazili

do lesa, utáborili sa lenže Max urobil strašnú hlúposť.

4

Rozložili si oheň a len tak si vyprávali historky a rôzne

príbehy, ktoré zažili. Dokonca aj Max sa dobre bavil,

zabudol na všetky starosti z posledných dní a naplno

vychutnával krásnu prírodu. A hlavne to, že je tu so

svojimi priateľmi, ktorý boli pre neho všetkým. Ale

vtedy to prišlo ako kopanec do brucha pravda krutej

reality. Nič nie je ako predtým, lebo jeho otec tu už nie je

s ním. Uvedomil si to keď začal rozprávať svoju smiešnu

historku, v ktorej na nešťastie bol aj jeho otec. A vtedy

zmĺkol, zahľadel sa do prázdna a konečne si uvedomil

aká je realita, ale urobil tú najväčšiu hlúposť. Vstal,

rozbehol sa a skočil do vodopádu. Nepočul ako naňho

kamaráti kričia a jednoducho skočil. Keď sa konečne

vynoril bol v bezvedomí. Chlapci ho vytiahli, ale aj keď

dýchal neprebral sa. Nemohol. Lekári si to nevedeli

vysvetliť.

„Ako je to možné on sa môže prebrať, ale nechce.“

A tak leží v nemocničnom lôžku už dva dni, ale Max už

je teraz inde. Jeho myseľ prešla do krajiny snov.

––––– ... ––––––

„No konečne som sa vynoril“- pomyslel si Max a dodal:

„Už som si myslel, že tam zostanem.“

Vynoril sa presne v tom istom jazere, pod tým istým

vodopádom, pri tej istej jaskyni, ale predsa nebol v tom

istom svete. Max pomaly doplával ku brehu a vyšiel

z vody, ale keď sa poobzeral nikde nevidel svojich

priateľov.

5

„Ben, Charlie, Michael, kde ste?“- kričal na nich, ale

nikto sa neozýval.

„No tak chalani kde ste? To vás mám ísť hľadať, ste ako

malé deti.“- kričal na nich znova, ale nič. Nikto nikde.

„Tak fajn ja vás nájdem, ale potom si ma neželajte.“

A ako sa rozhodol tak aj spravil. Prečesával každý kút,

každý strom, ale nič. A tak prezeral ďalej všetky možné

úkryty a veru bolo ich tam veľa. Až sa na to vykašlal

a len tak chodil a volal:

„Ben, Michael, Charlie no tak vylezte! Ja sa vzdávam.“

Lenže oni nie a nie vyliezť.

Nevadí, chvíľka osamote mi neuškodí - pomyslel si.

Prechádzal sa po lese a premýšľal o všetkom čo sa udialo

za posledný týždeň a pritom uvedomil si, aké je to tu

všetko pekné.

Kiež by som odišiel ja a nie môj otec. Ale už nikdy by

som nezažil túto krásu, myslím, že to bol osud a možno

ešte neprišiel môj čas.

Odrazu sa ale zarazil a to čo ho vytrhlo z jeho myšlienok

bolo toto známe miesto pred ním. Bola to lúka. Lúka taká

zelená a pekná. Sem tam sa vynímal modrí, žltý či

ružový kvietok.

Čo to? Veď som mnoho krát prešiel tento celý les krížom

krážom, ale nikdy som túto lúku nenašiel.

To je čudné: - pomyslel si a prechádzal už cez lúku keď

začul nejaký šuchot. Zastal teda a poriadne sa poobzeral,

ale nič, nikto nikde.

„Charlie, Ben, Michael ste to vy“- spýtal sa. A v tom

uvidel dačo čudné. Tráva cez ktorú postúpal sa

vyrovnala.

To je hlúpe, pomyslel si a pretieral si oči rukami.

„ Čo snívam?“

6

Znova si pozrel, ale nikde nevidel postláčané steblá trávi

k zemi. Radšej to nechal tak a pomaly putoval do tmy.

Ale zbadal striebristý odraz z niečoho, alebo z niekoho

a rozbehol sa za tým.

„Čo to bolo?“

Tento les je plní záhad. Určite to boli chalani, nastavili

zrkadielko oproti slnku a bolo.

„Veď ja ich chytím.“

Lenže zase nič nenašiel. Keď začul dáke zvuky zakričal:

„Hej Charlie to ma chceš prilákať odrazom zrkadla,

alebo sa od slnka zablesli nechtiac tvoje hodinky.

Tak už vás mám.“- zvolal neistým hlasom.

Prebehol celú lúku a už vôbec ho netrápila tráva na ktorej

neostanú ušliapané stopy, ani, že nevie kde je, lebo túto

časť lesa nepozná, ale keď vošiel hlbšie do lesa, iba stihol

zazrieť akúsi bielu žiaru ďaleko pred sebou ako mizne

v diaľke. Všetky myšlienky ho náhle opustili a utekal za

neznámym. V hlave mal úplné prázdno, netrápilo ho nič

a nikto, dokonca ani jeho priatelia. Utekal dlho

a prehľadával les, ale tú nádhernú silnú žiaru viac

neuvidel. Lenže keď už si najviac zúfal a bol úplne

vyčerpaný a hladný počul žblnkať vodu.

„To už mám asi halucinácie“- pomyslel si, ale aj tak išiel

za zvukom a v tom sa zarazil.

Uvidel prekrásny kopec so skalami a vodopádom

s menším jazierkom, ale úplne iným, ako ten z ktorého sa

vynoril on. Ten jeho bol búrlivý, divoký a nespútaný

živel, ale naopak tento bol pokojný, tichučký a vydával

tóny akoby spieval. Okolo boli kamene a ten najjemnejší

mach aký kedy videl. A v tomto jazierku sa kúpalo

nádherné stvorenie so svojou kamarátkou.

7

Bolo to dievča, ktoré na sebe nemalo úplne nič, iba jej

dlhé hnedé vlasy zakrývali jej postavu, ale čo ho väčšmi

upútalo ako toto dievča bolo to stvorenie.

Jeho oslepujúca žiara prinútila Maxa žmurkať, akoby sa

díval do slnka. Bol to jednorožec. Nádherný, biely

jednorožec, ktorý mal roh.

„Nie to nie je možné. Ja snívam“ - pomyslel si. Ja mám

halucinácie, toto je iba sen. Iba sen. Otočil sa zavrel oči

a narátal do desať a keď sa obrátil, nič. Dievča aj

jednorožec zmizli.

Juchú, mal som fatamorgánu. Tak sa otočil, že odkráča

preč a nájde svojich priateľov.

„Ááááá“- zakričal Max keď sa otočil a od ľaku skončil

v jazierku. Keď sa vynoril, dievča naňho zúrivo zazeralo,

ale už malo oblečené jednoduché šaty, ktoré sa jej lepili

na mokré telo a jednorožec zúrivo hrabal kopytom do

zeme a v očiach sa mu nebezpečne blýskalo a iskrilo

a potom prehovorila:

„Počuj, čo si to dovoľuješ pozorovať ma ako sa kúpem!

Ty si drzý, hnusný pako, ktorý určite zbalí každú však,

ale mňa nie“ - povedala Linzi a ruky si založila v bok,

bradu vysunula dopredu a nahnevane naňho zazerala.

„Počuj Ty, ja som vôbec nemal v úmysle ťa pozorovať

a ako tak pozerám veľa toho ani nie je. Mňa zaujal tvoj

jednorožec, ale tebe nič nemusím vysvetľovať.

A nemusíš sa obávať, teba by som sa zbaliť nepokúšal“

odpovedal Max s dominantným úškrnom a iróniou

v hlase sa začal smiať.

„Čo ti je také smiešne? Ak podľa teba nestojím za nič čo

sa so mnou vlastne zahadzuješ.“

„Vieš čo máš pravdu“- povedal Max a otočil sa na

odchod.

8

„Hej kam ideš?“- spýtala sa Linzi.

„Čo ťa do toho, choď si svojou cestou.“

„Tak dobre, ale čo tu vlastne robíš?“

„Prečo sa pýtaš les je predsa všetkých, alebo nebodaj aj

ten je tvoj?“

„Nie, nie je.“ - povedala Linzi a nasadla na jednorožca

a odcválala preč.

Max sa ešte dlho díval za oslňujúcim svetlom jednorožca,

ale kadiaľ ísť sa nevedel rozhodnúť, tak sa vybral za

jednorožcom a tajomným dievčaťom.

„Čo si o sebe myslí dievčisko jedno, že jej patrí celý svet

či čo? Že ju nemám okukovať. A kto ju okukoval?“

„Ty“- povedal mu tajný hlások v jeho hlave.

„No tak trochu, ale ako som mohol vedieť, že tu bude.

Počkať, ale kde to som, ak nesnívam čo možno hej, tak

kde?“- nevedel.

A tak ako kráčal, stále sa obzeral a nevedel sa vynadívať

na krásu okolo seba. Asi po dobrej hodine uvidel nejaké

chatky. Obývané miesto konečne! Bolo ešte ďaleko

a vyzerali ako malé kríky. O chvíľu už bol pred jeho

bránami, schovaný za stromami a pozoroval život na

tomto mieste. Bolo tu mnoho detí a všetko sa mu zdalo

také známe.

„Kde som to len videl?“- ale nevedel si spomenúť a po

chvíli váhania opatrne vošiel do dedinky.

Vošiel dnu a na začiatku dedinky uvidel stajne s výbehmi

a tam boli tie najkrajšie a najčistejšie, myslím duchovné

stvorenia na svete - Jednorožce.

Nemohol odolať ich čaru a podišiel k ohrade, vtedy

k nemu podišiel jeden jednorožec a Max ho pohladkal,

jednorožec celý zasvietil a Max sa zviezol k zemi

a zaspal.

9

Spomienky, vďaka ktorým je

všetko jasné

„Kde to som?“- pýtal sa Max v duchu keď sa zobudil

v posteli.

Rýchlo sa posadil a narazil na poschodie druhej postele.

Pomaly sa poobzeral kde je a snažil sa spomenúť,

a vtedy sa rozpamätal. Vodopád, lúka, dievča, les,

dedina, jednorožec a tma. Pokojná, kľudná tma.

Nato vyliezol z postele, našiel dvere a vybehol von.

Ešte bolo svetlo tak možno asi dve hodiny, myslel si

Max, ale to čo uvidel bolo asi nemožné - Víly, on videl

víly. Vtedy k nemu jedna priletela a povedala:

„Ahoj“- a dala mu pusu na nos a začala okolo jeho hlavy

poletovať a vyspevovať si. Potom zastala a pozerala sa na

neho. Mala blond vlásky a modré šatôčky a vtedy sa to

udrel ako blesk z čistého neba. Už vedel prečo, keď bol

malý chlapec sa mu sníval ten sen stále a stále dookola.

On to vážne zažil.

Keďže tomu neveril on sám a ani dospelí, myslel si, že sa

zbláznil z toho podchladnutia a kómy a tak ten sen v sebe

potlačil.

„Violet ahoj! Bože, ja som si nevedel spomenúť.

Celé detstvo som toto pokladal iba za sen, že táto krajina

neexistuje. Ja som tu však naozaj bol a zažil všetko čo sa

stalo a Merlin, kde je Merlin?“

10

Vtedy zbadal, už síce staršieho, ale ešte stále pekného

a príťažlivého chlapa, ktorý podišiel k Maxovi, podal mu

ruku a chlapsky ho potľapkal po pleci.

„Merlin vieš musíš mi pár vecí vysvetliť. Chcem vedieť

veľa, ale asi viem prečo som tu. Aj ty mi toho asi budeš

chcieť povedať ešte veľa, ako vidím tvoju tvár, vôbec nie

si prekvapený, že som tu. Asi si ma už dlhšie očakával.

A Summer, kde je Summer, prečo tu nie je?“

„No Summer sa onedlho vráti, ale Ty sa neboj, potom sa

porozprávame“- odpovedal mu Merlin.

„Hej o čom sa chcete rozprávať? Aj ja to chcem počuť!“

ozvala sa Linzi.

„Počuj Ty, s tebou sa nikto nebaví a neviem prečo nám

skáčeš do rozhovoru a myslím si, že keď sa s tebou

Merlin rozprával, tak ste boli sami. Nie Merlin?“

„Áno boli“ - povedal Merlin

„Tak vidíš. Ja neviem prečo musíš všetko vedieť“

odvrkol a obrátil sa k Linzi chrbtom.

„A to malo čo znamenať?“- povedala Violet, ktorá stála

vo vzduchu na mieste, trepotala s krídielkami a s rukami

a hľadela na Maxa s namosúreným ksychtom.

„Čo si o sebe myslí a prečo sa k tebe tak správa?“

spýtala sa a pomyslela si:

„Zmenil si sa Max, alebo si už dospel?“

„Merlin, poďme sa porozprávať osamote“- zdôraznil, čím

Linzi ešte viac nahneval.

„Dobre poďme, ale ešte niečo zariadim, počkaj ma dnu.“

A kým Max išiel do chatky, Merlin zatiaľ šuškal

dievčatám aby spravili oslavu na privítanie Maxa, aby

bolo všetko perfektné. Potom sa vrátil do chatky za

Maxom.

11

Rozhovory, samé rozhovory

„Max som naozaj rád, že ťa vidím. Naozaj sa musíme

porozprávať. Vieš prečo si tu?“

„Ja asi viem. Zomrel mi otec a ešte stále sa s tým neviem

vyrovnať“- odpovedal Max zastretým, smutným hlasom

a dodal:

„Ale nechcem o tom hovoriť. Vieš, to čo ma zaujíma je

prečo som na vás a toto celé ( ukázal naokolo ),

zabudol?“

„Max prijmi moju úprimnú sústrasť, je mi to fakt ľúto

tvojho otca. No a zabudol si preto, lebo si bol ešte dieťa,

mal si osem rokov a dospelý ti vygumovali hlavu.

Presvedčili ťa, že to bol sen, že si tu nikdy nebol, ale ak

chceš vedieť či si tu naozaj bol, pozri“- a ukázal na svoj

krk, odhrnul si šál čo tam mal na okrasu aj keď bolo leto

a Max uvidel hrubú jazvu, ktorá bola stará, ale zrazu ako

čerstvá.

„Merlin ja som nevedel, že ti ostala jazva.“

„No, vieš život si mi vrátil, krásu nie“- zasmial sa trpko.

„Merlin povedz mi čo ťa trápi.“

„Vieš Max, teraz je veľmi zlá doba. Pamätáš si na

Darkwolfa. Nie, neboj sa!“- povedal Merlin, keď videl

Maxovu tvár.

„Nepokúša sa znova nájsť priechod lebo zrejme ho už

našiel, ale nie tu u nás.“

„Čo, ako? Nerozumiem?“

„Vieš, že toto je krajina Slnka, krajina snov. Ja a Summer

sme jej strážcovia. Vytvorili ste ju vy deti a keď máte

12

problémy nájdete si sem cestu, a keď sa vyriešia, vrátite

sa späť do vlastného, reálneho sveta.

Okrem našej krajiny Slnka a snov existujú ešte tri ďalšie

krajiny, krajina Zimy, krajina Jari a krajina Jesene.

Ich strážkyne sa volajú Winter, Spring a Autumn.

Sú to Summerine sestry.

Darkwolf ohrozuje všetky tieto tri krajiny, ktoré ste tiež

vytvorili vy deti. Vieš, ty si sa vrátil do tejto našej krajiny

Slnka preto, lebo máš najradšej leto a keďže iné deti

majú radšej zimu, či jar alebo jeseň sú v tej druhej

krajine snov.

Ale vráťme sa radšej k nášmu problému s Darkwolfom.

Vieš, okrem týchto štyroch krajín existuje ešte piata,

krajina Zla a temnoty. Môžeš ju nazvať aj peklom či

krajinou Devils- krajina diablov.

Dopočul som sa od našich susedov, že Darkwolf odkedy

si odišiel ťa hľadá. Našiel spôsoby ako otvoriť brány do

troch krajín, ale túto našu neobnovil. Chráni ju silné

kúzlo- Láska. Lenže Darkwolf je podlý, zlý, úlisný

a podmanil si tie najhroznejšie bytosti aké si len vieš

predstaviť a hľadá spôsob, ako bránu otvoriť a nevzdá sa

kým ho nenájde. Čo je ale horšie, teba hľadal celých

desať rokov. Vždy keď v jednej z krajín našiel chlapca,

dostal ho, doniesli mu ho do krajiny, ale keď zistil, že to

nie si ty, zabil ho. Veľa detí takto zomrelo a keď zistil, že

ani ostatní chlapci čo prežili nie sú Ty nedovolil im vrátiť

sa domov. Ich mysle a duše ostali v krajinách Snov a telá

na Zemi. Najhoršie bolo i keď už začali blikať a chceli

sa vrátiť nemohli, lebo Darkwolf zatvoril všetky brány

vedúce späť do vášho reálneho sveta.

13

Deti vo vašom svete sa prebrali, ale nikdy neboli ako

predtým. Vyzerali ako bez duše, nevnímali svet a to je

horšie ako smrť ver mi Max.“

„Ale prečo ma hľadá, čo mi chce?“

„Vieš, ja som vždy vedel, že prídeš a vôbec ma to

neprekvapilo. Keď si bol malý nepovedal som ti, že tu

máme proroctvá, veštice, vidiny. Ja som už prvý krát keď

si tu bol vedel, že sa vrátiš, lebo si Vyvolený. Vedel som

to skôr než som ťa spoznal, pamätáš?

Pani Zimy Winter mi predpovedala, že sa ešte raz vrátiš

a spolu s dievčaťom porazíte svet Temnoty a nastane raj

a mier v štyroch krajinách a vy nájdete ten najcennejší

z darov. Počul ešte staré proroctvo, ktoré síce

predpovedalo tvoj návrat a zničenie piatej krajiny, ale

o dievčati v ňom vtedy nehovorilo.

Preto ťa Darkwolf všade hľadá a chce ťa zabiť, aby si

mu nezničil krajinu v ktorej vládne.“

Chvíľu bolo ticho, lebo obidvaja potrebovali čas aby

spracovali toľké množstvo informácií až potom sa Max

ozval:

„ Merlin, kde je Summer?“

„No ona išla do troch krajín pozrieť si situáciu.“

„Čo? Zbláznila sa, veď ju môžu zabiť.“

„Nie, neboj sa nezabijú ju. Summer sa vie brániť.“

„Tak dobre keď myslíš.“

„Max porozprávaj mi ako si doteraz žil. Veď sme sa

desať rokov nevideli. Musíš mať veľa zážitkov.“

„Tak dobre.“

14

Ani netušili, ale rozprávali sa vyše dve hodiny a víly

s deťmi zatiaľ spravili oslavu. Keď prišla Violet

a zaklopala na dvere, ktoré kúzlom otvorila započula

koniec rozhovoru ktorý sa začínal takto:

„Merlin, kto je to dievča z proroctva?“

„Čo myslíš, kto asi?“

„Nie, len mi nepovedz, že to povýšenecké, drzé

a namyslené dievčisko.“

„Áno, ale nie je taká zlá Max. Neboj sa spoznáš ju. Volá

sa Linzi.“

„Nie, nie, to nie je možné!“- povedal Max poslednú vetu,

ktorú Linzi počula a vybehla okolo Violet ako fúria.

„Myslím, že to bude ťažšie ako som si myslel Violet“

povedal Merlin

„Merlin oslava je hotová“- oznámila Violet a viac sa

nepýtala, lebo Merlin v mesačnom svetle vyzeral ešte

viac utrápenejší ako zvyčajne.

Merlin s Violet sa pobrali za Maxom, ktorý stál pred

chatkou a díval sa na tú nádheru. Bola tma, aj keď ešte

malo byť svetlo. Jednorožce svietili svojim prekrásnym,

strieborno modrým svetlom a hrabali kopytami do zeme

z ktorých sa vtedy odrážali zlaté iskry. Vo vzduchu boli

na nejakých lankách upevnené veľké kvety v tvare

zvoncov obrátené hore dnom a vo vnútri boli svetlušky,

malé chrobáky, ktoré v tme svietili. V každom kvete ich

bolo asi dvadsať či tridsať a keďže každý kvet bol inej

farby, svietilo to tam na modro, zeleno, červeno, ružovo,

žlto, fialovo, podľa farby kvetov. Vyzeralo to ako veľké

moderné, étericky voňajúce žiarovky alebo lampióny. Na

oblohe bol mesiac v tvare kosáka a obloha posiata

miliónmi malých či veľkých hviezd.

15

Víly aj s vílami chlapcami mali oblečené svoje najlepšie

šaty, tak ako aj deti. Lietali voľne vo vzduchu a okolo

kvetinových lampášikov. Pri každej víle okolo nej bol

striebristý prach a bolo to celé nádherné.

Pritom hrala hudba, taká prekrásna a vtedy si zbadal aj

harfy. Tisíce malých harfyčiek a pri nich víly vyhrávali

vo vzduchu rajské tóny na privítanie. Max sa nevedel

naozaj vynadívať. Hľadel s úžasom, láskou

a porozumením na nich. Až vtedy pochopil aký zázrak

vtedy vykonal a tu sa aj rozhodol, že musí zachrániť

štyri krajiny a navrátiť mier či s dievčaťom alebo bez nej.

„Potom sa s ňou musím porozprávať“- pomyslel si Max

a otočil sa.

Linzi práve prichádzala a rozhliadala sa okolo seba a oči

jej žiarili od tej nádhery. Keď zbadala Maxa, oči jej

preťal blesk hnevu a obrátila sa mu chrbtom. Max urobil

to isté, síce musel priznať, že v šatách, ktoré mala na sebe

vyzerala pekne aj to ako bola upravená. Max sa však

rozhodol, že sa trocha s ňou pobaví. Podišiel k nej

a povedal:

„Nezatancuješ si so mnou?“

Nato sa Linzi otočila, prekvapene aj trocha skúmavo

a nechápavo na neho hľadela.

„Odrazu chceš so mnou tancovať? Nepovedal si ešte

prednedávnom pár fakt milých vecí na moju osobu?“

„No vieš dnes vyzeráš fakt pekne“ - odpovedal a usmial

sa na ňu ako keby ju zvádzal a aj preto, že jeho plán

zaberá.

„Áno, hm ďakujem a ...?“

„No vieš, ale opica zostane opicou aj keď si oblečie

hodváb, takže ak so mnou nechceš tancovať nájdem si

niekoho hm, povedzme krajšieho a zaujímavejšieho.“ „Čo, čo?“- habkala „TY jeden...“ - ešte ani nedopovedala a Max sa jej obrátil chrbtom a odkráčal k dievčaťu oproti, ktoré bolo trochu zavalité. Malo asi 15 rokov a samé stálo na kraji parketu ktorý bol obsypaný kvetmi a tvárilo sa veľmi smutne. Keď ju Max vyzval do tanca, celá sa rozžiarila. Linzi, tú skoro pritom akoby šľak trafil od hnevu.

On ten jeden naničhodní chalan si z nej iba strieľa. „Hlupák“- pomyslela si a zobrala do tanca jedného chlapca.

Tancovali asi už päť tancov, keď Merlin zahlásil: „Výmena partnerov!“ A ako nanešťastie Linzi a Max stáli pri seba bez partnerov. Hnusne a s hnevom, kto viac vydrží po sebe zazerali, kým Merlin sa ozval: „Max, budeš tu dlho ešte stáť alebo vyzveš Linzi do tanca?“ A tak na Merlinovu výzvu zobral Linzi za ruku a spýtal sa: „Zatancuješ si so mnou?“- a lišiacky sa uškrnul. „S radosťou“- odpovedala ironicky. A tak kým spolu tancovali jeden rozmýšľal nad druhým a v duchu si mysleli svoje. „Prečo mi musí až tak liezť na nervy a s ňou mám zachrániť 4 krajiny. Merlin sa musel zmýliť, vážne musel...“ - pomyslel si Max. „Ja tomuto chalanovi nerozumiem vôbec nie je na mňa milý, stále ma vytáča a ironicky sleduje moju reakciu, ale ak si myslí, že to tak nechám mýli sa.“- pomyslela si Linzi. Vtedy jej v hlave vznikol dobrý nápad. Tancovali ruka v ruke, telo pri tele, s očami hlboko zahľadenými do seba

17

plné s nenávisťou a vtedy to urobila. Podložila Maxovi

nohu ten sa potkol, ona uhla a Max spadol rovno na zem.

Roztiahol sa na všetky štyri ako žaba a očami rovno

hľadel do zeme. Postavil sa, narovnal, oprášil a zahľadel

sa na Linzi takým pohľadom opovrhnutia, zloby

a nenávisti akým len vedel a cítil práve v tejto chvíli.

Keď videl, že Linzi tam len stála, jej oči plnej pretvárky

nevinnosti hľadeli na tie Maxove a jemný ironický úsmev

čo zadržiavala na perách, ktorý by o chvíľu vybuchli do

obrovského rehotu. Max zrazu vybuchol, všetku svoj

nenávisť a bolesť z uplynulých dní si vybíjal na Linzi.

„Ty jedna potvora šibe ti či čo? Nevieš ani tancovať!

Nikto ťa to nenaučil, či čo?“- zreval na ňu a prerušil tým

jemnú melódiu hárf a všetko naokolo stíchlo, deti a víly

prestali tancovať.

No a Linzi na to s plačom v očiach a zraneným srdcom

odpovedala Maxovi:

„Áno predstav si nemal ma to kto naučiť. Vieš!“ –

vyhŕkla a slzy sa jej kotúľali po lícach, obrátila sa

a utiekla. Chcela mať pokoj, byť sama v tichu aby jej

každý dal pokoj, nikto ju nevyrušoval. Sama sa chcela

vyrovnať s bolesťou, ktorú už pred rokmi zatlačila v sebe

hlboko do vnútra svojho srdca, ale teraz sa znovu tá

bolesť vydrala von a bola ešte živšia a intenzívnejšia.

„Max ty si nevieš vyberať slová? Zmenil si sa veľmi“

povedala Violet škrekľavým hláskom.

„Vtedy som mal iba osem rokov“ -povedal a dodal:

„Ja som sa možno zmenil, ale neviem kto by ostal

kľudný keby ho niekto stále vytáčal.“

„Vieš čo Max, aj ty si tiež na vine. Nerob sa svätým,

lebo aj ty začínaš a podľa mňa by si mal prehltnúť hrdosť

a skončiť to prvý. Sprav to kým máš možnosť!

18

Viem, že si to mal ťažké v poslednej dobe, ale nevybíjaj

si zlosť na Linzi, nevieš aká je, nepoznáš ju.“

„Ale poznám, je hnusná, drzá a bojovná“- ale to nie,

povedal malý hlások v jeho vnútri.

„Max prečo vy ľudia ste niekedy taký hlúpy“- povedala

Violet a odletela tým smerom ktorým išla Linzi.

„Merlin čo je, oslavujte, no tak prosím pokračujte!“

„Asi som to prehnal, ale prečo ma vždy tak nahnevá.

Keď však máme spolu zachrániť 4 krajiny musím ísť za

ňou, áno spravím to pre ostatných.“- myslel si Max.

A tak víly znovu začali hrať a deti tancovať len on

premýšľal, hovoril si v duchu a pomaly kráčal smerom

k Linzi.

Linzi zatiaľ sedela pri dome a plakala.

„ Ocko môj, keby si tu bol, všetko by bolo iné, úplne iné.

Ja by som nemusela byť tu a mama by bola šťastná.“- ale

to je aj teraz - hovoril tichý hlások v jej hlave.

Vtedy priletela Violet a sadla si na plece smutného

dievčatka.

„Linzi viem, že chceš byť sama, ale nechceš sa mi

vyrozprávať, pomáha to ver mi“- vyzvala ju piskľavým

hláskom. Linzi pozrela na malú vílu, vložila si ju do

dlane a začala:

„Vieš bola som maličká, keď mi ocko zomrel. Mala som

to ťažké, ale mám kamaráta. Nemám súrodencov, ale

Nick je ako môj brat. Je to môj najlepší kamarát a mám

ho veľmi rada. Moja mama si našla nového muža, vzali

sa a zdá sa, že sú šťastní, ale ja ho neznášam. Ja chcem

aby tu bol môj ocko. A ešte k tomu toto tu...“

„Ty nie si šťastná, že si tu s nami?“

19

„Som“- povedala Linzi s plačom a ďalej dopodrobna

rozoberala svoj život maličkej Víle až skončila pri

Maxovi, ktorí už konečne našiel Linzi aj Violet v ruke

a rozpráva sa s ňou. Zastal za stromom a počúval.

„Vieš ten chalan Max je hrozný, stále ma buzeruje, hnevá

a ja neviem prečo. On si myslí, že budem ticho, ale ja sa

nedám. A teraz keď sme tancovali pripomenul mi, že

nemám ocka. Vieš keby žil, naučil by ma všetko aj

tancovať. Priala by som si aby žil, aby tu bol so mnou,

ale nejde to, nikdy viac sa k nám nevráti. Je to dávno čo

zomrel, ale stále ma to veľmi bolí...“

„Je mi to ľúto, ale vieš, že aj Maxovi zomrel otec?“

„Čo, kedy?“

„Pred nedávnom, vieš možno preto je taký.“

„Áno možno, ale zlo má v sebe každý. Mal ho tam pár

rokov ukryté a teraz sa derie na povrch. Vieš ja si

myslím, že toto je praví Max, že teraz nachádza sám seba

a nechápem ako mohol on zachrániť túto krajinu keď je

takýto.“

„Vieš, vtedy takýto nebol. Vyrástol a zmenil sa, veľmi sa

zmenil.“- povedala Violet.

Keď to celé Max vypočul, rýchlo sa obrátil a ušiel preč.

„Ako jej to len Violet mohla prezradiť, že som stratil

otca. Ale počkať, ani Linzi nemá otca aj jej zomrel.

Aspoň v niečom sme si podobní. Ale čo to hovorila

o mne, že možno som taký zlý nie pre smrť môjho otca,

ale zlo mám v sebe a že teraz ukazujem svoju pravú tvár.

Nie, ja nie som zlý. Ja vždy budem na strane dobra.

Áno, som si istý!“- pomyslel si Max, ale tichý hlások

v jeho hlave sa ozval znovu:- naozaj?

20

„Max o čom tak veľmi premýšľaš?“- spýtal sa ho Merlin.

„Trápi ťa niečo?“

„Nie. Merlin ukázal by si mi knižnicu a proroctvá?“

„Áno, iste, poď za mnou!“

„A Merlin, keď uvidíš Linzi pošli ju za mnou, musí

vedieť o proroctve a rozhodnúť sa či nám pomôže.“

„Dobre Max poď!“

Vstúpili do jednej chatky asi v strede dediny na ľavej

strane. Merlin otvoril dvere a vošli dnu. Chatka bola

trochu väčšia a zariadená pekne. Všade boli samé knihy

a na zožltnutých papieroch v kockách boli napísané

proroctvá. V strede miestnosti bol stôl so stoličkou

a v rohu miestnosti bola ešte jedna s malým nočným

stolíkom pri krbe. Na stole bola lampa a stojanček

s perami a čistými papiermi. Nebolo tu ani jedno okno

a nebolo počuť ani zvuky z vonka.

„Max poď sem!“ - povedal Merlin.

Vybral z police úplne z vrchu regála knihu. Bola hnedá

so striebristými písmenami a obrázkami stromu, veľkého

duba na vrchu. Keď ju Merlin otvoril ukázal na 4 ženy.

Toto je Summer - mala zlatisté vlasy a bola krásna.

Toto je Autumn - mala medeno-hnedé vlasy a tmavšiu

pleť, vyzerala ozaj ako jesenná kráľovná.

Toto je Winter - mala strieborno biele vlasy a bledú pleť.

A toto je Spring - mala červené vlasy a bledulinkú pleť

s oranžovo-ružovým nádychom.

„Vau sú krásne!“

„Áno to sú“- súhlasil Merlin a dodal:

„Poobzeraj sa tu kľudne a ja zatiaľ nájdem Linzi.“

21

Kým Max hľadal posledné proroctvá a našiel mapy 5

krajín, Merlin šiel hľadať Linzi.

„Linzi, ahoj, konečne som ťa našiel“- povedal Merlin

keď videl Linzi ako sa vracia do osady.

„Áno Merlin už som v poriadku, tak som prišla a aby ste

sa o mňa nebáli. Čo si mi chcel?“

„No, Max ťa hľadal, a hovoril, že keď ťa nájdem mám ťa

zaviesť do knižnice.“

„Takže Max ma hľadal? Hm, to som zvedavá“

pomyslela si Linzi a povedala:

„Tak poďme za nim Merlin.“

„Tu to je Linzi, kľudne vojdi dnu, ja si musím ešte niečo

vybaviť a potom si ľahnem. Nebuďte ani vy dlho hore

aby ste sa vyspali a načerpali sily, budete ju potrebovať.“

„Neboj sa Merlin.“

„Aha, tuto je!“- povedal Max, keď konečne našiel

proroctvo a ani si nevšimol, že Linzi už prišla.

„Hľadal si ma Max?“- spýtala sa Linzi s iróniou.

„Áno, chcem sa s tebou porozprávať. Hm, prepáč mi

tamto čo som ti spravil...“

„Fajn, zabudni, stalo sa.“

„Dobre. Vieš, chcel by som ti ukázať toto proroctvo.“

„Proroctvo a načo?“

„Prečítaj si ho a uvidíš.“

„Tak fajn. Ukáž!“- a zobrala si od Maxa knihu

proroctiev.

Zahľadela sa na papier na ktorom boli čudným písmom

napísané slová v cudzej reči. Už sa chcela Maxa spýtať či

si z nej strieľa, že nech jej to prečíta, keď pod tým

zbadala preklad tejto zvláštnej reči:

22

„Vyvolený sa vráti do jednej zo štyroch krajín a spojí sa s

dievčaťom.

Spolu zachránia štyri krajiny a porazia svet temnoty.

Piata krajina, krajina Zla bude zničená a nastane raj a mier a

sami pritom nájdu ten najcennejší z darov.“

Linzi ešte chvíľu hľadela na proroctvo a premýšľala.

„Max ty si vyvolený?“

„Áno som.“

„A to dievča som ja?“

„Merlin a aj ja si to myslíme, že áno.“

„Ale ako? Ako viete, že som to ja. Môžete sa mýliť.“

„Nie, nemyslím si. Ty si bola prvá, ktorú som stretol, keď

som sa sem vrátil, už vtedy to nebola náhoda. My tu

máme osud predurčený, ale musíš sa rozhodnúť sama.

Chceš pomôcť deťom v štyroch krajinách, alebo nie.

Je to na tebe, ale ja pôjdem buď s tebou alebo bez teba!“

„Linzi chvíľu premýšľala a vôbec sa jej nepáčilo, že na

nej záleží osud týchto krajín. Musím to skúsiť, áno,

musím to aspoň skúsiť - pomyslela si.

„Dobre Max pomôžem ti.“

Max sa usmieval. Je celkom milá - pomyslel si.

„Dobre musím ti porozprávať to čo bolo a ako je to teraz.