načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Boží bojovníci – Andrzej Sapkowski

Boží bojovníci

Elektronická kniha: Boží bojovníci
Autor: Andrzej Sapkowski

– Boží bojovníci sú druhý diel historicko-fantastickej série Husitská trilógia od najúspešnejšieho poľského autora súčasnosti Andrzeja Sapkowského. Roku Pána 1427 sa husitskí heretici usadili v Prahe, odkiaľ pokračujú v boji proti mocným ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  269
+
-
9
bo za nákup

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Lindeni
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2020
Počet stran: 576
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-1523-2
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Boží bojovníci sú druhý diel historicko-fantastickej série Husitská trilógia od najúspešnejšieho poľského autora súčasnosti Andrzeja Sapkowského. Roku Pána 1427 sa husitskí heretici usadili v Prahe, odkiaľ pokračujú v boji proti mocným silám Rímskeho pápeža. Nie je to len odboj proti duchovenstvu, ale aj proti šľachte, ktorá sa neváha postaviť do šíkov za cirkev. Husitskí velitelia musia vzkriesiť dávnu sieť špehov, aby sa dokázali pripraviť na nadchádzajúci boj o Sliezsko. Vojna však čoraz rýchlejšie pohlcuje srdce Európy. Hrôzy vojny udupávajú Reinmarove sny aj svetonázor. Pustil sa totiž do nebezpečnej hry, na ktorej konci chce dosiahnuť svoju odvetu. Lenže osud má s ním iné plány a Reinmar sa bude musieť rozhodnúť medzi vecou, za ktorú bojuje, a láskou, ktorá ho ženie vpred.

Zařazeno v kategoriích
Andrzej Sapkowski - další tituly autora:
Zaklínač II. - Meč osudu Zaklínač II.
Zaklínač IV. - Čas opovržení Zaklínač IV.
Zaklínač V. - Křest ohněm Zaklínač V.
Zaklínač VI. - Věž vlaštovky Zaklínač VI.
Zaklínač VII. - Paní jezera Zaklínač VII.
The Last Wish : Witcher 1: Introducing the Witcher The Last Wish : Witcher 1: Introducing the Witcher
 
K elektronické knize "Boží bojovníci" doporučujeme také:
 (e-book)
Narrenturm Narrenturm
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Boží bojovníci

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.lindeni.sk

www.albatrosmedia.sk

Andrzej Sapkowski

Boží bojovníci – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2020

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


Husitská trilógia



Preložil Karol Chmel

Husitská trilógia II

BOŽÍ BOJOVNÍCI

ANDRZEJ

SAPKOWSKI



7

Svet sa nám, ctihodní páni, v ostatnom čase rozrástol a zväčšil.

No zároveň i zmenšil.

Je vám to smiešne? Že táram hlúposti? Že jedno protirečí druhému? Hneď vám dokážem, že ani v najmenšom.

Len sa, milosťpáni, pozrite von oknom. Čo tam vidíte, aký výhľad sa vám tam núka? Na stodoličku, odpoviete v súlade s pravdou, a na záchodík za ňou. A čo ďalej, pýtam sa, čo je tam, za záchodom? Všimnite si, že ak sa spýtam slúžky, čo sa k nám náhli s pivom, odvrkne, že za záchodom je strnisko, za strniskom Jáchymova záhrada, za záhradou smoliareň, a ďalej už hádam iba Malá Kozolupa. Spýtam sa nášho krčmára, a keďže ten je osvietenejší, dodá, že tam to vôbec nekončí, že za Malou Kozolupou je Kozolupa Veľká, za ňou osada Kocmirov, za Kocmirovom dedina Lazy, za Lazmi Goszcz a za Goszczom hádam bude už Twardogóra. Ale všimnite si, že čím učenejšieho človeka sa spýtam – napríklad ako Vás –, tým ďalej od našej stodôlky, nášho záchodíka a obidvoch Kozolúp odbehneme –, lebo osvietenejšiemu rozumu je známe, že ani Twardogorou sa svet nekončí, že ďalej ešte leží Oleśnica, Brzeg, Niemodlin, Nisa, Głubczyce, Opava, Nový Jičín, Trenčín, Nitra, Ostrihom, Budín, Belehrad, Raguza, Janov, Korint, Kréta, Alexandria, Káhira, Memfis, Ptolemais, Téby... A čo? Vari svet nerastie? Nie je čoraz väčší?

A to ešte stále nie je koniec. Keď zájdeme za Téby, hore Nílom, ktorý ako rieka Gichon z prameňa v pozemskom raji vyteká, dôjdeme predsa

husitská trilógia ii.

do krajiny menom Etiópia, a za ňou, ako je známe, leží púštna Núbia, potom horúci kraj Kúš, zlatorodý Ofir a celá Africae Terra, ubi sunt leones. A ešte ďalej je oceán, ktorý omýva celú zem. Ale aj v tom oceáne sú predsa ostrovy – také ako Cathay, Taprobane, Bragine, Oxidrate, Gynosophe a Cipangu, kde podnebie zázračne prospieva úrode a drahokamov tam ležia celé haldy, píše o tom učený Hugo zo Svätého Viktora a Pierre d’Ailly, ako aj jeho milosť pán Jean de Mandeville, ktorý na vlastné oči tieto zázraky videl.

Dokázali sme takto, že za tých pár minulých storočí sa svet v podstatnej miere zväčšil. Pochopiteľne, v určitom zmysle. Lebo ak aj samotnej hmoty na svete nepribudlo, nových pomenovaní pribudlo celkom určite.

A ako s tým, pýtate sa, môže ladiť tvrdenie, že svet sa nám zmenšil? Hneď poviem a vysvetlím. Vopred však žiadam, aby ste si nerobili posmech a nepodpichovali, lebo to, čo poviem, nie je veru produkt mojej fantázie, ale poznatky získané z kníh. A z kníh si robiť posmech neslobodno, napokon na ich zrod musel niekto vynaložiť ukrutne veľa síl.

Ako je známe, náš svet je kusisko pevnej zeme, kruhovým tvarom pripomína palacinku, svoj stred má v Jeruzaleme a zovšadiaľ ho obklopuje oceán. Na okcidente tvoria okraj zeme Kalpé a Abyla, Herkulove stĺpy a úžina Gades medzi nimi.

Na juhu, ako som pred chvíľkou spomenul, obostiera oceán Afriku. Na juhovýchode končí sa pevnina princovi Janovi podliehajúcou India inferior, ako aj územiami Goga a Magoga. V septentrionálnej zóne sveta je posledným kusom zeme Ultima Thule, a tam, ubi oriens iungitur aquiloni, leží krajina Mogal, čiže Tartaria. Na východe sa zasa svet končí Kaukazom, kúsok za Kyjevom.

A teraz sa dostávame k podstate veci. To znamená k Portugalcom. Konkrétne k infantovi Henrichovi, kniežaťu z Viseu, synovi kráľa Jána. Portugalsko, to nemožno utajiť, je neveľké kráľovstvo, kráľovský infant je až tretí syn v poradí, takže nečudo, že zo svojho sídla v Sagrese sa častejšie a s väčšou nádejou díva na more než na Lisabon. Zvolal do Sagresu astronómov a kartografov, múdrych židov, námorníkov a kapitánov, staviteľov lodí. A tak sa to začalo.

boží bojovníci

Roku Pána 1418 doplával kapitán João Gonçalves Zarco k ostrovom zná

mym ako Insulas Canarias – názov Kanárske ostrovy dostali vďaka tomu,

že sa tam vyskytovalo mimoriadne veľa psov. Onedlho potom, roku 1420,

ten istý Gonçalves Zarco spolu s Tristáom Vaz Teixeirom doplávali k ostrovu

menom Madeira. Roku 1427 dorazili karavely Diega de Silves k ostrovom,

ktoré pomenovali Azory – odkiaľ vzali ten názov, to vie azda iba Boh a Die

go. A len pred pár rokmi, roku 1434, oboplával ďalší Portugalec, Gil Eannes,

Mys Boiador. A prišli chýry, že infant Dom Henrique, ktorého už poniektorí

prezývajú „Námorník“ – El Navegador –, vraj chystá ďalšie výpravy.

Skutočne pociťujem obdiv voči týmto moreplavcom a veľmi si ich vážim.

Nepoznajú strach a bázeň. Musí to byť predsa hrôza púšťať sa na oceán

pod napnutými plachtami. Veď sú tam víchrice a búrky, zradné skaly pod

vodou, magnetické hory, vrelé a lepkavé moria; jednostaj samé víry, a ak

nie víry, tak turbulencie, a ak nie turbulencie, tak prúdy. Obludami sa to len

tak hemží, všade plno vodných drakov, morských hadov, tritonov, hipokam

pov, sirén, delfínov a plates. V mori sa hmýria sanguissugae, polypi, octopi, locustae, cancri, rozmanité pistrixi et huic similia. A najstrašnejšie príde nakoniec – lebo tam, kde sa končí oceán, za jeho okrajom, začína sa Peklo. Čo myslíte, prečo je zapadajúce slnko také červené? Predsa preto, lebo nazerá do pekelných plameňov. A po celom oceáne sú rozosiate diery; keď karavela na takú z nepozornosti naďabí, prepadne sa rovno do pekla, dolu hlavou, celá loď so všetkým. Vidno, že boli stvorené na to, aby nedovolili smrteľníkovi plaviť sa po moriach. Peklo je trest pre tých, čo porušujú zákazy.

Ale ako poznám život, Portugalcov to nezastaví.

Pretože navigare necesse est a za horizontom sú ostrovy a pevniny, kto

ré treba objaviť. Treba do máp zaznačiť vzdialené Taprobany, v roteiros opísať cestu na tajomný Cipang, vyznačiť na portolánoch Insole fortunate, Šťastné ostrovy. Treba sa plaviť ďalej, podľa vzoru svätého Brendana, po stopách snov, za Hy Brasil, do neznáma. Preto, aby sa neznáme premenilo na spoznané a známe.

A hľa – quod erat demonstrandum –, svet sa nám už zmenšuje a scvr

káva, už len chvíľu, a všetko bude zaznačené na mapách, na portolánoch a v roteiros. A zrazu nám všetko bude pripadať blízke.

čĚĘĎęĘĐġ ęėĎđŘČĎĆ ĎĎ.

Svet sa nám zmenšuje a je chudobnejší ešte o čosi – o legendy. Čím ďalej sa plavia portugalské karavely, čím viac ostrovov objavia a pomenujú, tým je tých legiend menej. Podchvíľou sa ďalšia rozplynie ako dym. Sme chudobnejší o čoraz viacej snov. A keď umrie sen, miesto, ktoré opustil, zaplní temnota. A v temnote sa, tobôž ak ešte aj rozum zadrieme, okamžite prebúdzajú príšery. Prosím? Že to už niekto povedal? Pane môj dobrý! A vari existuje niečo také, čo by už niekto niekedy nepovedal?

Ach, ale mi vyschlo v krku... Pýtate sa, či neohrdnem pivom? Pravdaže nie.

Čo to vravíte, zbožný brat svätého Dominika? Aha, že je načase prestať tárať len tak a treba sa vrátiť k príbehu? K Reynevanovi, Šarlejovi, Samsonovi a iným? Máte pravdu, bratku. Je načase. Tak sa tam teda vráťme.

Nastal rok Pána 1427. Pamätáte sa, čo priniesol? Akožeby nie. Na to nemožno zabudnúť. Ale rád pripomeniem.

Vtedy na jar, bolo to asi v marci, určite pred Veľkou nocou, ohlásil pápež Martin V. bullu Salvatoris omnium, v ktorej proklamoval nevyhnutnosť ďalšej križiackej výpravy proti českým kacírom. Namiesto Giordana Orsiniho, ktorý bol už starý a celkom neschopný, vyhlásil Otec Martin za kardinála a legáta a latere Henryho Beauforta, winchesterského biskupa, rodného brata anglického kráľa. Beaufort sa ujal záležitosti mimoriadne horlivo. Okamžite zostavil križiacku výpravu, ktorá mala ohňom a mečom potrestať husitských apostatov. Výprava bola starostlivo pripravená, peniaze, vo vojne vec prvoradého významu, sa príčinlivo zozbierali. Tentoraz, čuduj sa svete, nikto grošíky nerozkradol. Jedni kronikári zastávajú názor, že križiaci boli poctivejší. Druhí – že peniaze boli jednoducho lepšie strážené.

Za hlavného veliteľa krížovej výpravy vymenoval frankfurtský snem Ottona von Ziegenhein, trevírskeho arcibiskupa. Povolali, koho sa dalo – do zbrane pod znakom kríža. A hneď boli k dispozícii armády. S vojskom prišiel Friedrich Hohenzollern starší, brandenburský elektor. Zbraní sa chopilo Bavorsko na čele s princom Henrichom Bohatým, pripravený bol falcgróf Jan z Neumarktu i jeho brat, falcgróf Otto z Mosbachu. Na zhromaždisko sa ustanovil maloletý Friedrich Wettyn, syn Friedricha Bojovného, elektora saského, skoleného chorobou. Prikvitli – každý s mocným húfom – Raban

boží bojovníci

von Helmstett, biskup speyerský, Anzelm von Nenningen, biskup z Augs

burgu, Friedrich von Aufsess, biskup z Bambergu, Jan von Brun, biskup

z Würzburgu, Depolt de Rougemont, arcibiskup z Besançonu. Prišli ozbrojenci zo Švábska, Hessenska, Durínska, zo severných miest Hanzy.

Krížová výprava sa vydala na pochod začiatkom júla, v týždni po Petro

vi a Pavlovi, prešla hranicu a smerovala do českého vnútrozemia, pričom svoju cestu značkovala požiarmi a mŕtvolami. V stredu pred Jakubom križiaci, podporení aj silami českého katolíckeho landfriedu, zastali pri Stříbre, kde mal sídlo husitský pán Přibík de Clenove, a hrad začali obliehať a nahusto ho ostreľovať ťažkými bombardami. Pán Přibík sa však držal statočne a nemal v úmysle vzdať sa. Obliehanie pokračovalo, čas

utekal. Brandenburský kurfirst znervóznel, veď toto je krížová výprava,

vykrikoval, bez zdržiavania treba ísť ďalej, zaútočiť na Prahu. Praha, kri

čal, to je caput regni, kto má Prahu, ten má Čechy...

Bolo horúce dusné leto 1427.

A čo na to, pýtate sa, boží bojovníci? Čo na to Praha?

Praha...

Praha páchla krvou.



13

KAPITOLA PRVÁ,

v ktorej Praha páchne krvou, Reynevan je prenasledovaný a potom sa – postupne – zaoberá rutinou, spomína, smúti, oslavuje, bojuje o život a ponára sa do perín. A v úzadí dejiny Európy metajú kotrmelce, zrážajú päty a kvília v zákrutách. Praha páchla krvou.

Reynevan si oňuchal obidva rukávy kamizoly. Len pred chvíľou opustil špitál a v špitáli, ako to už býva, takmer všetkým púšťali krv a pravidelne vyrezávali vredy, ba aj amputácie sa tam uskutočňovali v intervaloch hodných lepších záležitostí. Odev mohol nasiaknuť zápachom, na tom by nebolo nič čudné. Kamizola však bola cítiť len kamizolou. Ničím iným.

Zdvihol hlavu, vetril. Od severu, z ľavého brehu Vltavy, sem vietor prinášal pach buriny a tráv pálených v sadoch a viniciach. Od rieky to navyše razilo bahnom a hnilobou – panovali horúčavy, hladina veľmi poklesla, odkryté brehy a vyschnuté plytčiny už dlhší čas poskytovali mestu nezabudnuteľné čuchové vnemy. No tentoraz to nesmrdelo bahno. Tým si bol Reynevan istý.

Ľahký a premenlivý vetrík občas povieval od východu, od Poříčskej brány. Od Vítkova. A zem pod Vítkovským vrchom mohla, samozrejme, vydávať pach krvi. Veď jej tam vsiaklo nemálo.

To predsa nie je možné; Reynevan si napravil na pleci remeň torby a rýchlym krokom sa vydal dole uličkou. Nie je možné, že by z Vítkova bolo cítiť krv. Po prvé, je to dosť ďaleko. Po druhé, bitka sa odohrala v lete 1420. Pred siedmimi rokmi. Dlhými siedmimi rokmi.

čĚĘĎęĘĐġ ęėĎđŘČĎĆ ĎĎ.

Energickými krokmi prešiel popri Kostole svätého kríža. Pach krvi sa však nevytratil. Skôr naopak. Zosilnel. Pre zmenu totiž zrazu zavial vietor od západu.

Nuž, pomyslel si pri pohľade na neďaleké geto, kameň, to nie je zemina, staré tehly a omietky si pamätajú veľa, veľa sa v nich toho môže uchovať. Čo pohltia, to smrdí dlho. A tam, pod synagógou, v uličkách a domoch sa krv prelievala ešte hojnejšie než na Vítkove. A nie až tak dávno. Roku 1422, počas krvavého pogromu, v čase nepokojov, čo vypukli v Prahe po poprave Jana Želivského, pražský ľud, rozzúrený sťatím svojho milovaného tribúna, povstal, aby sa pomstil, aby vypaľoval a zabíjal. Ako obyčajne, najviac sa pri tom ušlo židovskej štvrti. Židia nemali so zabitím Želivského absolútne nič spoločné a ani v najmenšom neniesli vinu na jeho osude. Ale kto by už nad tým uvažoval?

Reynevan za svätokrížskym cintorínom odbočil, prešiel popri nemocnici, vyšiel na Starý uhoľný trh, šikmo preťal námestíčko a vnoril sa medzi brány a úzke uličky vedúce k Dlhej triede. Pach krvi sa stratil, rozplynul sa v mori iných pachov. Brány a slepé uličky totiž smrdeli všetkým, čo si len možno predstaviť.

Dlhá trieda ho okamžite privítala dominantnou a priam omamujúcou vôňou pečiva. V pekárskych krámoch sa na poličkách a laviciach a všade, kam len oko dohliadlo, zlato leskli, vystatovali a voňali slávne pražské pekárenské výrobky. Aj keď v hospici raňajkoval a necítil hlad, neovládol sa a hneď v prvej pekárni si kúpil dve čerstvučké žemle. Žemle, tu nazývané calty, mali taký sugestívne erotický tvar, že Reynavan dlhší čas chodil po Dlhej triede ako vo sne a potĺkal sa po obchodíkoch, ponorený do myšlienok na Nikolettu, horúcich ako púštny vietor. Myslel na Katarzynu Bibersteinovú. Medzi chodcami, do ktorých vrážal a zamyslene ich odstrkoval, bolo aj niekoľko mimoriadne atraktívnych Pražaniek rôzneho veku. Nevšímal si ich. Poprosil o prepáčenie a šiel ďalej, striedavo zahrýzal do calty a vzápätí na ňu hľadel ako očarovaný.

Staromestské námestie ho prebralo pachom krvi.

Nuž, pomyslel si Reynevan dojedajúc caltu, tu to možno ani neprekvapuje. Pre túto dlažbu krv nie je nijaká novinka. Jana Želivského a osem jeho

ćĔƀŃ ćĔďĔěēŃĈĎ

spoločníkov predsa sťali práve tu, v Staromestskej radnici, keď ich sem v onen marcový pondelok nalákali. Keď po zradcovskom treste zmývali radničnú dlažbu, červená pena spod brány vytekala v celých potokoch, ba stekala údajne až pod pranier uprostred námestia a tam vytvorila obrovskú kaluž. A o krátky čas, keď správa o smrti tribúna vyvolala v Prahe výbuch hnevu a túžbu po pomste, krv tiekla vo všetkých stokách naokolo.

Smerom k Týnskemu chrámu Matky Božej šli ľudia, tlačili sa do arkády vedúcej k bráne svätyne. Rokycana bude mať kázeň, pomyslel si Reynevan. Stálo by za to vypočuť si, čo má Jan Rokycana na srdci. Počúvať kázne Jana Rokycanu sa vždy vyplatilo. Vždy. A najmä teraz, v časoch, keď takzvaný priebeh udalostí ponúkal témy pre kázne priam v odstrašujúcom tempe. Bolo, ej veru, bolo o čom kázať. A stálo za to počúvať.

Niet však času, uvedomil si. Sú súrnejšie záležitosti. A je tu aj problém.

A ten spočíva v tom, že ma sledujú. To, že ho sledujú, Reynevan pochopil už dávno. Hneď ako vyšiel z hospicu pri Svätom kríži. Prenasledovatelia boli veľmi šikovní, neukazovali sa, skrývali sa veľmi dômyselne. Ale Reynevan to zbadal. Veď to nebolo po prvý raz.

V podstate aj vedel, kto ho sleduje a na čí príkaz. To však vôbec nebolo dôležité.

Musel sa ich striasť. A už mal aj plán. Vošiel na preplnený, hlučný a páchnuci Dobytčí trh, zamiešal sa do davu smerujúcemu k Vltave a Kamennému mostu. Chcel sa stratiť a na moste, v úzkom hrdle, tesnom priesmyku spájajúcom Staré Mesto s Malou Stranou a Hradčanmi, v zmätku a tlačenici mal veľkú šancu zmiznúť.

Reynevan v tom stisku kľučkoval, vrážal do chodcov a tí ho častovali na

dávkami.

čĚĘĎęĘĐġ ęėĎđŘČĎĆ ĎĎ.

– Reinmar! – jeden z postrčených, namiesto toho, aby ho nazval „skurvysynom“ ako ostatní, ho oslovil menom, aké nosil od krstu. – Preboha! Ty si tu?

– Tu veru. Počúvaj, Radim... Čo to tu, kristepane, tak smrdí?

– Toto, – Radim Tvrdík, nízky, už nie celkom mladý muž, ukázal na vedro, ktoré niesol. – To je hlina a bahno. Z brehu. Potrebujem... Vieš na čo...

– Viem, – Reynevan sa nepokojne poobzeral. – Akožeby nie.

Radim Tvrdík bol, ako vedeli všetci zasvätení, čarodejník. A Radim Tvrdík bol aj, ako vedeli niektorí zasvätení, posadnutý myšlienkou stvoriť umelého človeka, golema. Všetci – aj menej zasvätení – vedeli, že zatiaľ jediného golema sa vo veľmi dávnych časoch podarilo stvoriť istému pražskému rabínovi, v uchovaných dokumentoch nazývanému zaručene prekrúteným menom Bar Halevi. Podľa legendy dávnemu židovi poslúžilo na vytvorenie golema bahno, hlina a blato z dna Vltavy. Tvrdík – ako jediný – však zastával názor, že úlohu tvorivého činiteľa tu nezohrali ceremónie a zaklínadlá, napokon všeobecne známe, ale určitá astrologická konjunkcia, ktorá mala vplyv na predmetné bahno a konkrétnu hlinu, na ich magické vlastnosti. Keďže však nemal ani predstavu, o aké konkrétne postavenie planét mohlo ísť, Tvrdík pracoval metódou pokusov a omylov – zbieral hlinu tak často, ako bol schopný, v nádeji, že raz nakoniec natrafí na tú pravú. Zbieral ju na rôznych miestach. Dnes to však prehnal – podľa príšerného smradu podistým naberal rovno pod nejakým hajzlom.

– Nie si v práci, Reinmar? – spýtal sa a utrel si čelo opakom dlane. – Nie si v špitáli?

– Vzal som si voľno. Nebolo čo robiť. Pokojný deň.

– Daj, Bože, – magik položil vedro na zem, – aby nebol posledný. Aj časy sú také...

Všetci v Prahe vedeli, o čom je reč, o aké časy ide. Ale radšej sa o tom nerozprávalo. Veta zostala nedokončená. Nedokončiť vetu bolo zrazu všeobecne rozšírené a módne. Zvyk prikazoval na takúto nedokončenú vetu odpovedať múdrou grimasou, vzdychnúť si a významne pokývať hlavou. Ale Reynevan na to nemal čas.

ćĔƀŃ ćĔďĔěēŃĈĎ

– Choď si svojou cestou, Radim, – povedal a obzrel sa. – Nemôžem tu postávať. A lepšie urobíš, keď tu nebudeš stáť ani ty!

– Hee?

– Sledujú ma. Preto nemôžem zájsť na Súkennícku.

– Sledujú, – zopakoval Radim Tvrdík. – Tí, čo aj inokedy?

– Určite. Maj sa.

– Počkaj.

– A načo?

– Nie je múdre strácať chvost.

– Ako?

– Pre tých, čo ťa sledujú, – vysvetlil neočakávane triezvo Čech, – je pokus stratiť chvost jasným znamením, že sledovaný nemá čisté svedomie a niečo tají. Zlodeja prezradí to, že uteká. Že nejdeš na Súkennícku, to je múdre. Ale nekľučkuj, neuháňaj, neskrývaj sa. Rob to, čo robíš obvykle. Vykonávaj svoje bežné činnosti. Tých, čo ťa sledujú, musíš otráviť nudnou každodennou rutinou.

– Napríklad?

– Vyschlo mi v krku pri kopaní bahna. Poď, zájdeme k Rakovi. Dáme si pivo.

– Sledujú ma, – pripomenul Reynevan. – Nebojíš sa...

– Čoho, – čarodejník zdvihol svoje vedro, – čoho by som sa mal báť?

Reynevan si vzdychol. Pražskí magici ho už neraz prekvapili. Nevedel, či je to obdivuhodná chladnokrvnosť, alebo len obyčajný nedostatok predstavivosti – ale niektorých miestnych čarodejníkov vôbec nezarážalo, že pre tých, čo sa zaoberali čiernou mágiou, mohli byť husiti oveľa nebezpečnejší než Inkvizícia. Maleficium, čarodejníctvo, sa uvádzalo medzi smrteľnými hriechmi, ktoré štvrtá pražská artikula prikazovala trestať smrťou. Keď išlo o pražské artikuly, s husitmi neboli žarty. Kališníci z Prahy, považujúci sa za umiernených v tejto oblasti, v ničom nezaostávali za táboritskými radikálmi či fanatickými sirotkami. Zadržaného čarodejníka vsadili do suda a v sude ho upálili na hranici.

Zahli k námestiu, prešli Nožířskou, potom Ulicou Zlatníkov a Svatojilskou. Kráčali pomaly. Tvrdík sa zastavil pri niekoľkých obchodíkoch, so známymi kupcami si vymenil zopár klebiet. Štandardne párkrát prerušili

čĚĘĎęĘĐġ ęėĎđŘČĎĆ ĎĎ.

vetu hneď za „keď sú takéto časy...“, obvykle sa to prerušenie kvitovalo múdrym výrazom tváre, povzdychom a významným pokývaním hlavy. Reynevan sa obzeral, ale prenasledovateľov nikde nevidel. Veľmi dobre sa skrývali. Nevedel, čo cítili, jeho samého však nudná rutina začínala otravovať priam prenikavo.

Našťastie onedlho, keď zahli zo Svatojilskej pod bránu a do dvora, ocitli sa rovno pred domom U červeného raka. A pred krčmičkou, ktorú krčmár bez štipky nápaditosti pomenoval rovnako.

– Hej! Len sa pozrite! Veď je to Reynevan!

Pri stole, na lavici za opornými stĺpmi prízemia, sedeli štyria muži. Všetci boli fúzatí, plecnatí, oblečení v rytierskych lentneroch. Dvoch Reynevan poznal, takže vedel, že sú to Poliaci. Keby nevedel, tak by to uhádol. Ako všetci Poliaci za hranicami, v cudzine, aj títo sa správali hlučne, arogantne a demonštratívne grobiansky, čo malo, podľa ich vlastných predstáv, zdôrazňovať ich status a vysoké spoločenské postavenie. Bolo zábavné, že od Veľkej noci bol status Poliakov v Prahe nizučký a ich reputácia ešte nižšia.

– Pochválen! Vitaj, vážený náš Aeskulap! – privítal ich jeden z Poliakov, Reynevanov známy, Adam Wejdnar z rodu Rawiczovcov. – Sadni si! Obidvaja si sadnite! Pozývame vás, ste našimi hosťami!

– A čože ho tak horlivo pozývaš? – zmraštil sa s predstieraným zhnusením druhý Poliak, takisto Veľkopolan a Reynevanovi rovnako známy Mikołaj Żyrowski z rodu Czewojovcov. – Máš peniaze na rozhadzovanie, alebo čo? Okrem toho, bylinkár sa predsa venuje malomocným! Môže nás nakaziť leprou! Alebo niečím ešte horším!

– S malomocnými už nepracujem, – vysvetľoval Reynevan trpezlivo, lebo sa s touto výhradou nestretol po prvý raz. – Už dobrý rok nechodím k Božohrobcom na Zděraz. Teraz robím v hospici Bohuslavov. Tu, na Starom Meste. Pri Kostolíku svätého Šimona a Judu.

– Dobre, dobre, – mávol rukou Żyrowski, ktorý o tom všetkom už vedel. – Čoho by ste sa napili? Ach, anciáša, prepáčte. Zoznámte sa. Pasovaní páni: Jan Kuropatwa z Łańcuchowa z rodu Szreniawa, a Jerzy Skirmunt, z rodu Odrowąż. Ale čo to tu, s odpustením, tak smrdí?

– Bahno. Z Vltavy.

ćĔƀŃ ćĔďĔěēŃĈĎ

*

Reynevan a Radim Tvrdík si dali pivo. Poliaci pili rakúske víno a jedli dusenú baraninu s chlebom. Pritom nahlas demonštratívne rozprávali po poľsky – väčšinou rozmanité anekdoty, každú jednu sprevádzal hromový rehot. Okoloidúci odvracali hlavy, nadávali popod nos. Niektorí si aj odpľuli.

Od Veľkej noci, presnejšie od Zeleného štvrtka, nemali Poliaci medzi Čechmi najlepšiu povesť a ich postavenie v Prahe nepatrilo medzi tie vyššie. A vyznačovalo sa klesajúcou tendenciou.

Spolu so Zygmuntom Korybutowiczom, Jagiełłovým synovcom, skrátene zvaným Korybut, kandidátom na českého kráľa, prišlo do Prahy prvý raz asi tak päťtisíc, druhý raz asi päťsto poľských rytierov. Mnohí videli v Korybutovi nádej a záchranu pre husitské Čechy, ba Poliaci sa s vervou bili za Kalich a zákon Boží, neľutovali krv preliatu pri Karlštejne, pri Jihlave, pri Retzi a pri Ústí. Napriek tomu ich nemali radi ani ich českí spolubojovníci. Ako si možno obľúbiť indivíduá, ktoré vyprskli do smiechu, keď počuli, že ich českí bratia v zbrani nosia také mená ako Picek ze Psíkous či Sádlo ze Staré Kobzy? Ľudí, ktorí divokým smiechom reagovali na mená ako Cvok z Chalupy alebo Doupa ze Zásady?

Korybutova zrada, prirodzene, poľskej veci veľmi vážne uškodila. Nádej Čiech sklamala na celej čiare, husitský kráľ sa in spe kmotril s katolíckymi pánmi, zradil záležitosť prijímania sub utraque specie, zradil štyri artikuly, na ktoré prisahal. Sprisahanie sa odhalilo a rozbilo, Jagiełłov synovec sa namiesto na trón dostal do väzenia, a na Poliakov sa začalo hľadieť priam nepriateľsky. Časť z nich okamžite opustila Čechy. Časť však zostala. Aby tým dala najavo nesúhlas s Korybutovou zradou, aby sa tým jasne pridala na stranu Kalicha, aby deklarovala pripravenosť na ďalší boj za kališnícku záležitosť. A výsledok? Nemali ich radi naďalej. Panovalo podozrenie – a nie neopodstatnené –, že Poliakom na kališníckej záležitosti figu záleží. Tvrdilo sa, že zostali, lebo, primo, vrátiť sa nemali kam, ani prečo. Do Čiech pritiahli už ako prenasledovaní súdmi a sekvestráciou postihnutí márnotratníci, a teraz ešte navyše boli všetci, vrátane

čĚĘĎęĘĐġ ęėĎđŘČĎĆ ĎĎ.

Korybuta, postihnutí kliatbou a infámiou. Lebo, secundo, bojujúc v Čechách, rátajú výhradne s obohatením, získaním koristi a majetku. Lebo, tertio, nehrnú sa do boja, využívajú neprítomnosť bojujúcich Čechov a preťahujú ich ženy.

Všetky tieto tvrdenia boli pravdivé.

Keď ďalší okoloidúci Pražan začul poľštinu, odpľul si na zem.

– Ej, veru, nemajú nás veľmi v láske, nemajú, – poznamenal, smiešne zaťahujúc slová, Jerzy Skirmunt z rodu Odrowążovcov. – Prečože to je takto? Ej, čudné, veru.

– Bodaj s nimi pes tancoval, – Żyrowski vypol do ulice hruď ozdobenú striebornými podkovami Czewoviovcov. Ako každý Poliak zastával nezmyselný názor, že ako erbový šľachtic, hoci aj s celkom holým zadkom, je v Čechách rovný Rožmberkovcom, Kolowratom, Šternberkovcom a všetkým ostatným rodom dohromady.

– Možno aj tancoval, – súhlasil Skirmunt. – Ale taký bastard, milý môj.

– Týchto ľudí, – Radim Tvrdík mal hlas pokojný, ale Reynevan ho poznal až pridobre, – týchto ľudí prekvapuje pohľad na rytierskych a vojenských pánov, čo sa tak bezstarostne zabávajú pri krčmovom stole. V takýchto dňoch. Teraz, keď sú také časy...

Nedokončil, podľa zvyku. Ale Poliaci nemali vo zvyku dodržiavať zvyky.

– Keď sú také časy, – rozrehotal sa Żyrowski, – že idú na vás križiaci, há? A že idú s veľkou slávou, že prinášajú oheň a meč, že za sebou nechávajú spúšť? Že sa človek iba pozerá, ako...

– Tichšie, – prerušil ho Adam Wejdnar. – A vám, pán Čech, odpoviem toto: Nie je celkom presná vaša pripomienka. Lebo v Novom Meste je, pravdaže, teraz pusto, vyľudnilo sa. Keďže nastali, ako ste ráčili povedať, takéto dni, Novomešťania v húfe odtiahli pod ochranu Prokopa Holého. Keby mi teda nejaký Novomešťan dohováral, tak by som mlčal. Ale odtiaľto, zo Starého Mesta, neodišiel vôbec nikto. Takže handra trasie onucou, to je všetko.

– Sila, – zopakoval Żyrowski, – sa valí od západu, celá Európa! Tentoraz vám to len tak neprejde! Prišiel váš koniec, už došlo aj na vás!

– Na nás, – zopakoval ironicky Reynevan. – A na vás nie?

ćĔƀŃ ćĔďĔěēŃĈĎ

– Aj na nás, – odvetil zachmúrene Wejdnar a gestom utíšil Żyrowského. – Aj na nás. Bohužiaľ. Vyzerá to tak, že sme si v tomto konflikte vybrali nesprávnu stranu. Mali sme počúvať, čo hovorí biskup Łaskarz.

– Veru, – vzdychol si Jan Kuropatwa, – aj ja som mal počúvnuť Zbyszka Oleśnického. A teraz sme tu uviazli ako hovädá na bitúnku, a môžeme iba vyzerať mäsiara. Mieri k nám, to vám hovorím, páni, krížová výprava, akú ešte svet nevidel.

Osemdesiattisícová armáda. Bavorčíci, Sasíci, vojská rýnskych falcgrófov, ozbrojený ľud zo Švábska, z Durýnska, z miest Hanzy, k tomu ešte celý plzenský landfried, ba dokonca aj nejakí zámorskí čudáci. Prešli cez hranicu na začiatku júla, obkľúčili Stříbro, ktoré onedlho padne, možno už padlo. A ako ďaleko je zo Stříbra k nám? Odhadom takých dvadsať míľ. Tak si to pekne zrátajte. Do piatich dní tu budú. Dnes máme pondelok. V piatok, pamätajte si moje slová, v piatok uvidíme ich kríže pri Prahe.

– Nezastaví ich ani Prokop, v poli ho porazia. Nevyrovná sa im. Je ich priveľa.

– Keď Madianiti a Amalekiti útočili na Gilead, – povedal Radim Tvrdík, – bolo ich ako kobyliek, ich tiav bolo toľko ako piesku na morskom brehu. A Gedeon na čele sotva tristo bojovníkov ich porazil a rozprášil. Lebo bojoval v mene Pána zástupov, s Jeho menom na perách.

– Tak je, tak veru. A obuvnícky učeň Skuba porazil wawelského draka. Nemiešajte rozprávky so skutočnosťou, milostivý pane.

– Skúsenosť učí, – dodal s kyslým úsmevom Wejdnar, – že Pán, ak sa vôbec k niekomu pridá, tak na stranu silnejších zástupov.

– Prokop križiakov nezastaví, – zamyslene zopakoval Żyrowski. – Nuž, tentoraz by vás nezachránil ani sám Žižka, pán Čech.

– Prokop nemá nijaké šance! – vyprskol Kuropatwa. – Stavím sa o čokoľvek. Priveľká sila sa sem hrnie. S krížom prichádzajú rytieri z Jorgenschildu, z Rehole štítu svätého Juraja, výkvet európskeho rytierstva. A pápežský legát vraj vedie stovky anglických lukostrelcov. Počul si o anglických lukostrelcoch, Čech? Luky majú na výšku chlapa, strieľajú z nich na päťsto krokov a z takej vzdialenosti aj prerazia plechy, prepichnú drôtené košele, akoby boli z plátna. Ho-hó! Taký lukostrelec dokáže...

čĚĘĎęĘĐġ ęėĎđŘČĎĆ ĎĎ.

– A dokáže sa, – prerušil ho pokojne Tvrdík, – taký lukostrelec udržať na nohách, keď ho ovalím po gebuli cepom? Prišli k nám už kadejakí, čo kadečo dokázali, prišiel k nám už všelijaký výkvet rytierstva, ale doteraz sa nenašiel taký, čo by jeho hlava odolala českému cepu. Tak čo keby sme sa stavili, pán Poliak? Pozrite sa, ja tvrdím, že keď taký zámorský Angličan dostane cepom po temene, druhý raz už takýto zámorský Angličan tetivu nenapne, lebo zámorský Angličan bude zámorský nebožtík. Ak sa ukáže niečo iné, vyhrali ste. O čo sa stavíme?

– Čiapkami vás pohlušia.

– O to sa už pokúšali, – poznamenal Reynevan. – Pred rokom. V nedeľu po svätom Vítovi. Pri Ústí. Veď ty si pri Ústí bol, pán Adam.

– To je fakt, – priznal Veľkopolan. – Bol som. Všetci sme tam boli. Aj ty si tam bol, Reynevan. Nezabudol si?

– Nie. Nezabudol.

*

Slnko ukrutánsky pražilo, z neba priam sálala horúčosť. Nebolo nič vidieť. Oblak prachu, zvírený kopytami koní útočiacich rytierov, sa zmiešal s hustým prašným dymom, čo po salve prikryl celý vnútorný štvorec wagenburgu. Rev zápasiacich a erdžanie koní zrazu prehlušil praskot lámaného dreva a triumfálny pokrik. Reynevan zbadal, ako sa z dymu vyhrnuli utekajúci.

– Prebili sa, – vzdychol si nahlas Diviš Bořek z Miletínka. – Rozpojili vozy...

Hynek z Kolštejna zahromžil.

Roháč z Dubé sa usiloval zvládnuť erdžiaceho koňa.

Prokop Holý mal tvár ako z kameňa.

Zygmunt Korybutowicz bol úplne biely.

Z dymu sa s krikom vyhrnula obrnená jazda, železní páni dobiehali utekajúcich husitov, zrážali ich na zem koňmi, rúbali a ťali do tých, čo sa nestačili schovať za vnútorný štvorec vozov. Do prielomu sa rútili ďalší ťažkoodenci, celý húf.

ćĔƀŃ ćĔďĔěēŃĈĎ

A do tohto davu, nahrnutého a stlačeného v prielome, rovno do pyskov koní, rovno do tvárí jazdcov, vychrlili zrazu oheň a olovo húfnice a tarasnice, zarachotili hákovnice, zahrmeli píšťaly, v hustých mrakoch vyleteli šípy z kuší. Jazdci sa zvalili zo sediel, kone padali, ľudia padali spolu s koňmi, jazda sa vrtela a mechrila, do toho zmäteného klbka dopadla ďalšia salva s ešte vražednejším efektom. K vozom vnútorného štvorstenu, ovinutým dymom, sa dostalo len zopár obrnencov – tých hneď zlikvidovali halapartňami a cepmi. Vzápätí Česi s divým revom vyrazili spoza vozov, prekvapili Nemcov prudkým protiútokom a za okamih ich vytlačili za prielom. Prielom v tej istej chvíli zatarasili vozmi, vozy obsadili kušniermi a cepármi. Opäť zhrmeli húfnice, zadymili hlavne hákovníc. Oslepujúcim zlatým odleskom zažiarila monštrancia pozdvihnutá nad vozovú hradbu, bielobou sa zablysla zástava s kalichom.

Ktož jsú boží bojovníci

A zákona jeho!

Prostěž od Boha pomoci

A doufejte v něho!

Spev hrmel, mocnel a triumfálne stúpal nad wagenburg. Prach sa ukladal za ustupujúcou obrnenou jazdou.

Roháč z Dubé, vedomý si víťazstva, sa obrátil k husitom na koňoch, čakajúcim v šíku, a zdvihol palcát. To isté urobil po chvíli smerom k poľským jazdcom Dobko Puchała. Moravských jazdcov postavilo do útvaru gesto Jana Tovačovského. Hynek z Kolštejna sklopil kryt helmice.

Z poľa bolo počuť pokrik saských veliteľov, zvolávajúcich obrnencov na ďalší útok na vozy. Ale obrnení jazdci ustupovali, zavracali kone.

– Utekajúúúú! Nemci utekajú!

– Hrrr na ně!

Prokop Holý si vydýchol, zdvihol hlavu.

– Teraz... – vzdychol si sťažka. – Teraz sú už ich rite naše.

*


24

čĚĘĎęĘĐġ ęėĎđŘČĎĆ ĎĎ.

Reynevan opustil spoločnosť Poliakov a Radima Tvrdíka pomerne neočakávane – jednoducho zrazu vstal, rozlúčil sa a odišiel. Krátkym významným pohľadom dal najavo Tvrdíkovi príčinu svojho počínania. Čarodejník žmurkol. Pochopil.

Okolie opäť páchlo krvou. Určite sa to tiahne, pomyslel si Reynevan, od neďalekého bitúnku, od Kotcov a od Masných krámov. No možno ani nie. Čo ak je to iná krv?

Možno tá, ktorá spenila okolité jarky v septembri 1422, keď sa Železná ulička a zákutia okolo nej stali javiskom bratovražedných bojov, keď nepriateľstvo medzi Starým Mestom a Táborom znovu prerástlo do ozbrojeného konfliktu. Na Železnej sa vtedy prelialo veľa českej krvi. Dosť na to, aby tu ešte stále páchla.

Práve ten pach krvi znásobil jeho bdelosť. Prenasledovateľov si nevšimol, nezbadal nič podozrivé, nikto z Čechov potulujúcich sa po uličkách nevyzeral ako špiceľ. Napriek tomu Reynevan ustavične cítil na zátylku cudzí zrak. Zdalo sa, že jeho prenasledovateľov nudná rutina ešte neunavila. Dobre, pomyslel si, dobre, darebáci, doprajem vám ešte viac tej rutiny. Toľko, že sa pogrciate.

Vykročil po Kožnej, zúženej vďaka kožiarskym dielňam a krámom. Párkrát sa zastavil, predstieral záujem o tovar, a ukradomky sa obzrel. Nezazrel nikoho, kto by vyzeral ako špiceľ. Vedel však, že niekde tam je – či už je sám, alebo sú viacerí...

Nedošiel ani ku Kostolu sv. Havla a zahol, vošiel do uličky. Mieril ku Karolinu, svojej alma mater. V rámci rutiny smeroval aj tak práve tam, mal v úmysle zúčastniť sa na nejakej dišpute. Rád chodieval na univerzitné dišputy a quodlibety. A potom, ako v nedeľu Quasimodogeniti, prvú po Veľkej noci roku 1426, prijal svätosť oltárnu „podobojím“, prichádzal na lectorium ordinarium pravidelne. Ako pravý neofita chcel čo najdôslednejšie poznať tajomstvá a nejasnosti svojho nového náboženstva, a tie sa doňho akosi ľahšie dostávali počas dogmatických sporov, ktoré pravidelne viedli predstavitelia umierneného a konzervatívneho krídla, zoskupeného okolo majstra Jana z Příbramu, s predstaviteľmi radikálneho krídla, čiže ľuďmi z okruhu Jana Rokycanu a Petra Payna, Angličana, lollarda

ćĔƀŃ ćĔďĔěēŃĈĎ

a viklefistu. Skutočný oheň však mali až tie dišputy, na ktoré prichádzali

autentickí radikáli, tí z Nového Mesta. Až potom zavládla veselosť. Reyne

van bol svedkom, ako Payna, zúrivo brániaceho nejakú viklefovskú dog

mu, nazvali „skurvený Anglán“ a hádzali doňho buľvy repy. Bol aj pri tom,

keď sa starčekovi Kristiánovi z Prachatíc, dôstojnému rektorovi univer

zity, vyhrážali, že ho utopia vo Vltave. Alebo keď hodili zdochnutú mačku

do sivovlasého Petra z Mladoňovic. Zhromaždená verejnosť si pravidelne

dávala po papuli, rozbíjala si nosy a vytĺkala zuby – ešte aj von, pred Ka

rolínom, pred Masnými krámami.

Od oných čias sa však predsa čo-to zmenilo. Jana z Příbramu a ľudí

z jeho okolia odhalili ako účastníkov Korybutovho sprisahania a potrestali ich vyhnaním z Prahy. Keďže však príroda neznesie prázdnotu, dišputy prebiehali ďalej, ale od Veľkej noci za umiernených a konzervatívcov začali vystupovať Rokycana a Payne. Novomešťania sa – po starom – prejavovali ako radikáli. Čertovskí radikáli. Na dišputách sa ďalej bilo, obhadzovalo zdochnutými mačkami a vulgárnymi výrazmi.

– Pane.

Otočil sa. Nízky chlapík stojaci za ním bol celý sivý. Mal sivú fyziognó

miu, sivú kamizolu, sivú kapucňu, sivé gate. Na celej jeho osobe reprezentovala jediný živší akcent novučičká palica vystrúhaná zo svetlého dreva.

Obzrel sa, lebo za chrbtom začul šuchot. Ďalší chlapík, ktorý mu zahra

dil východ z uličky, tiež niesol palicu, bol iba o omrvinku vyšší a o byľku farebnejší. Zato papuľu mal takú, že jej mal človek hneď dosť.

– Ideme, pane, – zopakoval Sivý bez toho, aby zdvihol oči.

– A kamže? A načo?

– Neklaďte nám odpor, pane.

– Kto vám dal rozkaz?

– Jeho milosť pán Neplach. Ideme.

*

Ako sa ukázalo, ísť bolo treba celkom neďaleko. Do jednej z budov v južnom priečelí Staromestského námestia. Reynevan sa dôkladne nezorien

čĚĘĎęĘĐġ ęėĎđŘČĎĆ ĎĎ.

toval, v ktorom; špicli ho odzadu voviedli do temných a plesnivejúcim jačmeňom páchnucich chodieb, viedli ho cez dvory, siene, schodiská. Vnútro obydlia bolo pomerne bohaté – ako väčšinu domácností v tomto okolí, aj túto prevzali po zámožných Nemcoch, čo ušli z Prahy po roku 1420.

Bohuchval Neplach, zvaný Floutek, čakal naňho vo svetlici. Pod svetlou hradovou povalou. Na jednej hrade bol zavesený povraz. Na povraze visel obesenec. Špičkami elegantných čižiem sa dotýkal podlahy. Takmer. Chýbali dva cóly.

Nezdržovali sa zvítaním ani inými malomeštiackymi prežitkami, ba Floutek sotva štrajchol o Reynevana pohľadom; rovno ukázal na obesenca prstom. Reynevan vedel, o čo ide.

– Nie... – prehltol slinu. – To nie je on. Asi... Skôr nie.

– Prizri sa lepšie.

Reynevan sa už prizrel natoľko dobre, že si bol istý, že povraz vrezaný do spuchnutého krku, vyškľabená tvár, vypúlené oči a vyplazený čierny jazyk sa mu budú pripomínať počas niekoľkých budúcich konzumácií.

– Nie. Nie je to on... Napokon, čo ja viem... Toho som videl odzadu...

Neplach luskol prstami. Paholci prítomní vo svetlici obrátili obesenca chrbtom k Reynevanovi.

– Tamten sedel. Bol v plášti.

Neplach luskol prstami. O malú chvíľku sedela mŕtvola odrezaná od povrazu, prikrytá plášťom, schúlená do kútika – v póze dosť strašidelnej vzhľadom na rigor mortis.

– Nie, – pokrútil hlavou Reynevan. – Skôr nie. Tamtoho... Hmmm... Určite by som ho spoznal po hlase...

– Ľutujem, – Floutekov hlas bol studený ako februárový vietor, – ale v tejto veci sa už nedá nič robiť. Keby sa tento zmohol na hlas, tak by sme ťa vôbec nepotrebovali. No tak, odneste stadiaľto tú zdochlinu.

Rozkaz bol okamžite splnený. Floutkove rozkazy sa vždy plnili okamžite. Bohuchval Neplach, prezývaný Floutek, bol šéf špionáže a kontrašpionáže Tábora, podliehal bezprostredne Prokopovi Holému. A keď ešte žil Žižka, tak priamo Žižkovi.

– Sadni si, Reynevan.

ćĔƀŃ ćĔďĔěēŃĈĎ

– Nemám ča...

– Sadni si, Reynevan.

– Kto bol ten...

– Obesenec? Na tom v tejto chvíli vôbec nezáleží.

– Bol to zradca? Katolícky špeh? Ak to správne chápem, bol vinný?

– Hmm?

– Pýtam sa, či bol vinný.

– Ide ti, – Floutek zagánil, – o eschatológiu? O veci posledné? Ak áno,

tak sa môžem iba odvolať na nicejské Credo: Ukrižovaný za Pontského

Piláta Ježiš umrel, ale vstal z mŕtvych a znovu príde v sláve súdiť živých

aj mŕtvych. Každý bude súdený za svoje myšlienky a skutky. A vtedy sa

rozhodne, kto je vinný, a kto nie. Rozhodne sa, takpovediac, definitívne.

Reynevan si povzdychol a pokrútil hlavou. Sám si za to mohol. Poznal Floutka. Nemusel sa pýtať.

– Takže nie je podstatné, – Floutek ukázal hlavou na hradu a odrezaný

povraz, – kto to bol. Podstatné je, že sa stačil obesiť, kým sme vylamovali dvere. Teda že ho neprinútim hovoriť. A ty si ho neidentifikoval. Tvrdíš, že to nie je ten pravý. Nie ten, ktorého si akože počul, keď kul na Sliezsku sprisahanie s vroclavským biskupom. Tak je?

– Tak.

Fičúr si ho premeral zlostným pohľadom. Floutkove oči, čierne, kunie,

cieliace po oboch stranách dlhého nosa ako otvory hlavní dvoch hákovníc, boli schopné vrhať veľmi škaredé pohľady. Stávalo sa, že vo Floutkových čiernych očiach sa zjavovali dvaja malí zlatí čertíci, ktorí zrazu, ako na povel, robili spoločne kotrmelce. Reynevan už niečo také videl. Niečo také zvyčajne veštilo veľmi nepríjemné veci.

– A ja si myslím, – povedal Floutek, – že to nie je pravda. Ja si myslím, že

klameš. Že si klamal už od začiatku, Reynevan.

Odkiaľ sa vzal Floutek pri Žižkovi, to nikto nevedel. Pochopiteľne, ne

jaké klebety sa našli. Podľa jedných bol Bohuchval Neplach, skutočným menom Jehoram ben Jicchak, žid, žiak rabínskej školy, ktorého len tak, z rozmaru, husiti ušetrili pri podrezávaní v gete v Chomutove v marci roku 1421. Podľa iných sa naozaj volal Bohuchval, ibaže Gottlieb, a bol

čĚĘĎęĘĐġ ęėĎđŘČĎĆ ĎĎ.

Nemec, kupec z Plzne. Podľa ďalších bol mních, dominikán, ktorého Žižka – z neznámych príčin – zachránil počas masakry kňazov a rehoľníkov v Beroune. Ešte ďalší tvrdili, že Floutek bol čáslavský prepošt, ktorý včas vytušil konjunktúru, pridal sa k husitom a s neofitským zápalom sa Žižkovi tak pchal do zadku, až si získal určité postavenie. Reynevan bol naklonený uveriť práve tým posledným chýrom – Floutek musel byť kňaz, svedčila o tom jeho lotrovská prefíkanosť, dvojtvárnosť, obludný egoizmus a priam nepredstaviteľná ziskuchtivosť.

Práve ziskuchtivosti vďačil Bohuchval Neplach za svoju prezývku. Keď totiž roku 1419 katolícki páni ovládli Kutnú Horu, najdôležitejšie centrum dobývania rúd, husitská Praha, odrezaná od kutnohorských baní a mincovní, začala raziť vlastné peniaze, medenáky so stopovým obsahom striebra. Bola to minca mizerná a prakticky bez hodnoty, s paritou rovnajúcou sa takmer nule. Pražské peniažteky teda podceňovali a pohrdlivo ich nazvali „floutky“. Keď teda Bohuchval Neplach začal u Žižku zastávať funkciu šéfa špionáže, prezývka Floutek mu prischla okamžite. Rýchlo sa totiž ukázalo, že Bohuchval Neplach je pre floutky ochotný urobiť čokoľvek. Presnejšie, že Bohuchval Neplach je vždy pripravený zohnúť sa pre floutek a zdvihnúť ho hoci aj z hnoja. A že Bohuchval Neplach nijaký floutek nepodceňuje – nikdy-prenikdy si nenechá ujsť príležitosť, aby nejaký ten floutek ukradol alebo zdefraudoval.

Akým zázrakom sa udržal u Žižku, ktorý vo svojom Novom Tábore defraudantov prísne trestal a železnou rukou prenasledoval zlodejov, to zostalo tajomstvom. Zostávalo tajomstvom, prečo Neplacha neskôr toleroval aj o nič menej principiálny Prokop Holý. Vysvetlenie sa však predsa len ponúkalo – v tom, čo Bohuchval Neplach robil pre Tábor, bol naozaj odborník. A odborníkom sa veľa odpúšťa. Treba odpúšťať. Lebo o odborníkov je núdza.

– Ak to chceš vedieť, – rozhovoril sa Floutek, – tej tvojej historke, a napokon aj tvojej osobe, som od samého začiatku dával len veľmi malý kredit dôvery. Tajné zhromaždenia, tajomné obrady, celosvetové sprisahania, to sú veci dobré ešte tak v literatúre, tie pristanú dajme tomu takému Wolframovi von Eschenbach, u Wolframa je, pravdaže, príjemné čítať o tajomstvách a úkladoch... o mystériu grálu, o Terrae Salvaesche,

ćĔƀŃ ćĔďĔěēŃĈĎ

o rozmanitých Klinschoroch, Flagetanisoch, Feirefizoch a iných Titureloch. V tvojej správe bolo priveľa takejto literatúry. Inými slovami, podozrievam ťa, že si mi celkom normálne klamal.

Reynevan nepovedal nič, iba pokrčil plecami. Pomerne demonštratívne.

– Príčiny tvojich konfabulácií, – pokračoval Neplach, – môžu byť rôzne. Zo Sliezska si, ako tvrdíš, utekal, lebo ťa prenasledovali, hrozila ti smrť. Ak je to pravda, nemal si potom iné východisko, ako votrieť sa do Ambrožovej priazne. A ako sa to dá spoľahlivejšie, než vystríhať ho pred atentátom, čo sa naňho pripravuje? Potom ťa predviedli pred Prokopa. Prokop zbehov zo Sliezska zvyčajne pokladá za špehov, a tak všetkých hneď vešia a per saldo si príde na svoje. Ako si teda zachrániť kožu? Nuž, trebárs sa zobrať a podať správu o tajnej schôdzke a sprisahaní. Čo povieš, Reynevan? Ako to znie?

– Wolfram von Eschenbach by závidel. A turnaj na Wartburgu by si vyhral ako nič.

– Takže príčin vymýšľať si, – pokračoval pokojne Floutek, – si mal viac než dosť. Ale ja si myslím, že v skutočnosti bola iba jedna.

– Jasné, – Reynevan dobre vedel, o čo ide. – Jedna.

– Mne je najbližšia, – vo Floutkových očiach sa objavili dvaja zlatí čertíci, – hypotéza, že tvoje vykrúcačky majú za úlohu odvrátiť pozornosť od naozaj podstatnej záležitosti. Od päťsto hrivien,

*

ulúpených daňovému

výbercovi. Čo na to povieš, medik?

– To, čo obyčajne, – Reynevan zazíval. – Veď sme to už prebrali. Na tvoju obohranú a nudnú otázku odpoviem, ako vždy, obohraným a nudným spôsobom. Nie, brat Neplach, nepodelím sa s tebou o peniaze ukoristené

kolektorovi. Dôvodov je niekoľko. Po prvé, tie peniaze nemám, lebo ja

som ho neozbíjal. Po druhé...

* Vysvetlivky týkajúce sa mier a váh či peňažných jednotiek používaných v stredoveku, vysvetlenia náročnejších slov, preklady latinských sentencií, piesní, hymnov, chorálov a kroník, bibliografické údaje o prameňoch, ako aj rozmanité dobové zaujímavosti nájdete na konci knihy. I keď – vopred upozorňujeme – nie všetky. Autor – ako vieme – zastáva názor, že samostatné prehrabávanie sa v slovníkoch, lexikónoch a encyklopédiách je veľká rozkoš, a pripravovať čitateľa o rozkoš sa nepatrí (pozn. vyd.).

čĚĘĎęĘĐġ ęėĎđŘČĎĆ ĎĎ.

– A kto ich teda ukradol?

– Nudná odpoveď: nemám ani šajnu.

Obidvaja zlatí čertíci poskočili a urobili rázny kotrmelec.

– Klameš.

– Jasné. Môžem už ísť?

– Mám dôkazy o tom, že klameš.

– Ohó!

– Tvrdíš, – Floutek ho prepichol pohľadom, – že to tvoje mýtické zhromaždenie sa odohralo trinásteho septembra a že sa na ňom zúčastnil Kaspar Schlick. Zo zdrojov z prvej ruky totiž viem, že trinásteho septembra roku 1425 bol Kaspar Schlick v Budíne. Nemohol teda byť v Sliezsku.

– Potom máš na hovno zdroje, Neplach. Ale no tak, veď to je provokácia. Pokúšaš sa ma dobehnúť, prichytiť. Napokon nie je to po prvý raz. Je to tak?

– Tak, – Floutkovi sa ani nezachvelo viečko. – Sadni si, Reynevan. Ešte som s tebou neskončil.

– Nemám kolektorove peniaze a neviem...

– Buď ticho!

Určitý čas mlčali. Čertíci vo Floutkových očiach sa upokojili, takmer zmizli. Ale Reynevan sa nenechal pomýliť. Floutek sa poškriabal na nose.

– Keby nie Prokop... – povedal potichu. – Keby nie to, že mi Prokop zakázal dotknúť sa vás čo len prstom, teba a toho tvojho Šarleja, už by som z teba vyžmýkal, čo treba. Pri mne nakoniec všetci rozprávali; nenašiel sa taký, čo by mlčal. Aj ty by si povedal, to si buď istý, kde sú tie financie.

Reynevan už mal prax, nedal sa vystrašiť. Pokrčil plecami.

– Taaaak, – pokračoval po krátkej pauze Neplach, keď sa pozrel na povraz visiaci z povaly. – Aj tento by rozprával, tiež by som z neho vytlačil priznanie. Škoda, naozaj škoda, že sa stačil obesiť. Vieš, na chvíľu som si fakt myslel, že v tej grangii bol možno on... Veľmi ma rozčarovalo, že si ho nespoznal...

– Ustavične ťa rozčarúvam. Je mi to naozaj ľúto.

Čertíci mierne poskočili.

ćĔƀŃ ćĔďĔěēŃĈĎ

– Naozaj?

– Naozaj. Podozrievaš ma, prikazuješ, aby ma sledovali, striehneš, provokuješ. Pátraš po mojich motívoch a večne zabúdaš na ten hlavný a jediný: Čech, ktorý bol pri sprisahaní v grangii, zradil môjho brata, vydal ho na smrť pochopom vroclavského biskupa. A ešte sa tým pred biskupom vystatoval. Keby teda akurát on visel na tejto hrade, nešetril by som grošíky na omšu vďakyvzdania. Ver mi, aj mne je ľúto, že to nie je on. A ani jeden z tých, čo si mi ukazoval pri iných príležitostiach a ktorých som mal identifikovať.

– Pravda je, – priznal Floutek v zamyslení; určite ho len fingoval. – Svojho času som tipoval na Bořka Diviša z Miletínka. Môj druhý kandidát bol Hynek z Kolštejna... Ale nie je to ani jeden...

– Pýtaš sa, alebo konštatuješ? Lebo ja som ti opakoval aj stokrát, že to nie je ani jeden z nich.

– Áno, veď ty si si obidvoch dobre poobzeral. Vtedy. Keď som ťa vzal so sebou...

– Pri Ústí? Pamätám sa.

*

Celý mierny svah tu pokrývali mŕtvoly, ale naozaj makabrózny výjav uvideli pri riečke Zdiřnici, čo pretekala dnom doliny. Čiastočne ponorené v bahne červenom od krvi sa tu vrstvili hory tiel, ľudských ostatkov premiešaných s mŕtvolami koní. Bolo evidentné, čo sa tu stalo. Bahnité brehy zadržali Sasov a Meisenčanov, pribrzdili ich na čas dostatočne dlhý, aby ich dohnala najprv táborská jazda a o chvíľu po nej rozpálená, zavýjajúca horda pechoty. Jazdci – Česi, Poliaci a Moravania – sa tu dlho nezabávali, dosekali každého, kto im prišiel pod ruku, a rýchlo sa pustili prenasledovať rytierov utekajúcich k mestu Ústí. Peší husiti, táboriti a sirotkovia sa však pri riečke zdržali dlhšie. Podrezali a pohlušili všetkých Nemcov. Systematicky, so zmyslom pre poriadok, ich obkľúčili, zovreli do kruhu a potom sa dostali k slovu cepy, palcáty, palice, halapartne, gizarmy, sudlice, sekery, oštepy a vidly. Neexistovala milosť. Skupinky pokrikujúcich,

čĚĘĎęĘĐġ ęėĎđŘČĎĆ ĎĎ.

rozospievaných, od hlavy po päty zakrvavených Božích bojovníkov po návrate z boja neviedli nijakých zajatcov.

Na druhom brehu Zdiřnice, na území ústeckého dvora, mala jazda aj pechota ešte robotu. Z oblakov prachu doliehalo rinčanie železa, rámus, výkriky. Po zemi sa plazil čierny dym, horeli Předlice a Hrbovice, osady na druhom brehu riečky – podľa ozveny pokračovalo krviprelievanie aj tam.

Kone erdžali, vykrúcali hlavy, klopili uši, cúvali nabok, dupotali. Horúčava bola neznesiteľná.

S dupotom, víriac prach, pricválali k nim jazdci, medzi nimi Roháč z Dubé, Wyszek Raczyński, Jan Blech z Těšnice, Puchała.

– Už je skoro po všetkom, – Roháč zachriakal a odpľul si, utrel si ústa opakom ruky. – Bolo ich dákych trinásťtisíc. Podľa prvého zrátania sme ich pohlušili tak zo tri a pol tisíc. Zatiaľ. Lebo robota ešte pokračuje. Sasi majú uštvané kone, neujdú. Takže ešte budeme musieť dačo prirátať. Pobijeme, odhadom, asi do štyroch tisíc.

– Možno toto nie je Grunwald, – vyceril zuby Dobko Puchała. Wienawu na jeho štíte takmer nebolo vidieť pod vrstvou krvavého blata. – Možno toto nie je Grunwald, ale tiež je to krásne. Čo vy na to, kniežacia milosť?

– Pán Prokop, – Korybutowicz akoby ho nepočul. – Nebolo by už na čase myslieť na kresťanské milosrdenstvo?

Prokop Holý neodpovedal. Popchol koňa dole svahom, bližšie k Zdiřnici. Medzi mŕtvoly.

– Milosrdenstvo, milosrdenstvo, – povedal nahnevane trochu vzadu klusajúci Jakoubek z Vřesovic, hajtman Bíliny. – Ale peniaz je peniaz! Veď to je čistá škoda! Aha, pozrite sa tu na tohto, bez hlavy, na štíte má zlaté skrížené vidly. Takže to je Kalkreuth. Výkupné najmenej sto kôp predrevolučných grošov. A tento tu, čo má von vyvalené vnútornosti, má vinárske nože v šikmo rozdelenom poli, bude to Dietrichstein. Význačný rod, minimum tristo...

Tesne pri riečke omývajúcej mŕtvoly sirotkovia vyťahovali spod kopy tiel ešte živého mládenca v brnení a plášti s erbom. Mladík padol na kolená, zopol ruky, prosil. Potom začal kričať. Dostal sekerou, prestal.

ćĔƀŃ ćĔďĔěēŃĈĎ

– V čiernom poli strieborná terasa s cimburím, – poznamenal bez emócií Jakoubek z Vřesovíc, podľa všetkého znalec heraldiky a ekonómie. – Takže ide o Nesselroda. Grófi. Za sopliaka by dali aj päť stoviek. Márnime tu groše, brat Prokop.

Prokop Holý k nemu obrátil svoju sedliacku tvár.

– Boh je sudca, – povedal chrapľavo. – Tí, čo tu ležia, nemali Jeho pečať na čelách. Ich mená neboli v knihe živých.

– Napokon, – dodal po chvíli ťaživého mlčania, – my sme ich sem nevolali.

*

– Neplach?

– Čo?

– Ustavične ma dávaš sledovať, tvoji drábi stále lozia za mnou. Budeš v tom pokračovať?

– Lebo čo?

– Pripadá mi to nepotrebné...

– Reynevan. Vari ťa učím, ako prikladať pijavice?

Nejaký čas mlčali. Floutkov pohľad sa stále vracal k odrezanému povrazu, visiacemu z hrady.

– Potkany, – prehovoril zamyslene, – utekajú z topiacej sa lode. Nielen v Sliezsku potkany kujú sprisahania po grangiách a zámkoch, zháňajú zahraničnú protekciu, pchajú sa do zadku biskupom a princom. Lebo ich loď sa ponára, lebo majú srdce v nohaviciach, lebo je koniec márnym nádejam. Lebo my stúpame hore a oni klesajú dole, do kloaky! Korybutowicz otrčil kopytá, pri Ústí bol pogrom a masakra, Rakúšania boli porazení na hlavu a pohlušení pri Zwettli, na Lužiciach horí všetko až po Zgorzelec. Uherský Brod a Pressburg žije v strachu, Olomouc a Trnava sa trasú za hradbami. Prokop triumfuje.

– Zatiaľ.

– Čo zatiaľ?

– Tam, pri Stříbre... V meste sa hovorí...

čĚĘĎęĘĐġ ęėĎđŘČĎĆ ĎĎ.

– Viem, čo sa hovorí v meste.

– Tiahne na nás križiacka výprava.

– Normálka.

– Že vraj celá Európa...

– Necelá.

– Osemdesiattisíc ozbrojencov...

– Trt, a nie pravda. Tridsaťtisíc, najviac.

– Ale vraj...

– Reynevan, – prerušil ho pokojne Floutek. – Porozmýšľaj. Myslíš si, že keby bolo naozaj zle, že by som tu ešte bol?

Určitý čas mlčali.

– Napokon o nejaký čas, – dodal šéf táboritskej špionáže, – sa veci určite vysvetlia. O nejaký čas. Dopočuješ sa.

– Čo? Ako? Odkiaľ?

Neplach ho utíšil gestom. Ukázal na okno. Dal mu znamenie, aby natrčil uši.

Prehovorili pražské zvony.

*

Začalo Nové Mesto.

Prvá bola Marie na Trávníčku, hneď za ňou Slovany na Emauzách, po chvíľke odbili zvony Kostola svätého Václava na Zděrade, k chóru sa pripojil Štěpán, po ňom Vojtěch a Michal, po nich hlaholivo a spevavo Panna Mária Snežná. Po krátkom čase sa bitím zvonov rozoznelo Staré Mesto – na začiatku sa ozval Jiljí, po ňom Havel, nakoniec hlasno a triumfálne Týnsky chrám.

Potom sa rozrezonovali zvonice Hradčian – u Benedikta, u Jiřího, u Všetkých svätých. Nakoniec, najdôstojnejší, najhlbší, najbronzovejší odbil a nad mestom preletel zvon katedrály.

Zlatá Praha spievala zvonmi.

*


35

ćĔƀŃ ćĔďĔěēŃĈĎ

Na Staromestskom námestí bol zmätok a tlačenica. K radnici sa valila

masa ľudí, pri bráne sa hrčil dav. Zvony ustavične bili. Všade vládol ne

smierny chaos. Ľudia sa pchali dopredu, prekrikovali sa, gestikulovali,

naokolo si videl iba spotené tváre, červené od námahy a vzrušenia, všet

ky s otvorenými ústami. Horúčkovité oči.

– Čo sa deje? – Reynevan schytil za rukáv nejakého výluhmi páchnuce

ho garbiara. – Sú dajaké správy? Niečo nové?

– Brat Prokop porazil križiakov! Pri Tachove! Na hlavu ich porazil, skrotil!

– Bola veľká bitka?

– Akáže bitka! – skríkol chlapík stojaci vedľa, ktorý vybehol, podľa všet

kého, rovno od holiča, tvár mal ešte spolovice namydlenú. – Akáže bitka!

Ušli! Pápeženci ušli! Ozlomkrky a v zmätku!

– Všetko poodhadzovali! – zavyl akýsi rozrušený čeľadník. – Zbrane,

pušky, majetok, zásoby! A ušli! Ušli od Tachova! Brat Prokop víťazí! Ka

lich vyhráva!

– Čo vravíte? Ušli? Bez bitky?

– Ušli, ušli! A na úteku ich naši poriadne dorúbali! Tachov obkľúčili,

pánov z landfriedu obliehali na zámku! Brat Prokop drví múry bombardami, dnes-zajtra mesto dostane! Brat Jakoubek z Vřesovic prenasleduje a víťazí nad pánom Heinrichom von Plauen!

– Ticho! Všetci ticho! Ide brat Jan!

– Brat Jan! Brat Jan! A konšeli!

Radničná brána sa otvorila, na schody vyšla skupina ľudí.

Na čele skupinky kráčal Jan Rokycana, farár z Kostola Márie Týnskej,

nevysoký, s ušľachtilou, ak nepovieme: oduševnenou tvárou. V najlepšom veku. Terajší hlavný ideológ utrakvistickej revolúcie mal tridsaťpäť, bol teda o desať rokov starší od Reynevana. Vedľa svojho už slávneho žiaka šiel Jakobellus Stříbrský, univerzitný majster, a udychčane lapal vzduch. O pol kroka za nimi sa držal Peter Payne, Angličan s tvárou askétu. Vzadu kráčali staromestskí konšeli – mocný Jan Velvar, Matěj Smolař, Václav Hedvika. A iní.

Rokycana sa zastavil.

– Bratia Česi! – zvolal a zdvihol obidve ruky. – Pražania! Boh je s nami!

A Boh je nad nami!

čĚĘĎęĘĐġ ęėĎđŘČĎĆ ĎĎ.

Rev davu sa najprv vzniesol dohora, potom klesol a stíchol. Zvony kostolov postupne prestávali biť. Rokycana nespúšťal ruky dole.

– Porazení, – zvolal ešte hlasnejšie, – sú heretici! Tí, čo zneuctili svätý kríž, lebo si ho dali ako znak – na doporučenie Ríma – na svoju zločinnú zbroj! Postihol ich trest Boží! Viktória stála pri bratovi Prokopovi!

Ľudia jednohlasne zrevali, zaznelo vivat. Kazateľ ich utíšil.

– Aj keď sa tu zišli, – pokračoval, – pekelné hordy, aj keď sa k nám vystierali zakrvavené pazúry Babylonu, i keď ozajstnej viere znovu hrozila zlosť rímskeho antikrista, Boh je s nami! Pán nebeský pozdvihol svoju ruku, aby zničil nepriateľskú silu! Ten istý Pán, ktorý utopil vojská faraóna v Červenom mori, ten, ktorý prinútil na útek pred Gedeonom nespočetné šíky Madianitov! Pán, ktorý prostredníctvom svojho anjela za jedinú noc pobil stoosemdesiatpäťtisíc Asýrčanov, ten istý Pán Nebies strach zasial aj do sŕdc našich nepriateľov! Ako armády rúhajúceho sa Senacheriba utekali od Jeruzalema, tak úzkosťou naplnená pápeženská banda vzala v panike nohy na plecia pri Stříbre a Tachove!

– Len čo sluhovia diabla, – pripojil sa k nemu tenkým hlasom Jakobellus, – zazreli kalich na vlajkách brata Prokopa, len čo začuli chorál Božích bojovníkov, zmätene sa rozpŕchli, takže nezostali ani dvaja spolu. Boli ako plevy, ktoré roznáša vietor!

– Deus vicit! – skríkol Peter Payne. – Veritas vicit!

– Te Deum laudamus!

Dav zrúkol a zavyl. Reynevanovi z toho až zaľahlo v ušiach.

*

V ten večer, štvrtého augusta 1427, Praha hlučne a rušne oslavovala víťazstvo, Pražania sa bláznivou spontánnou veselicou odreagovali z týždňov strachu a neistoty. Spievalo sa na uliciach, tancovalo okolo vatier na námestiach, veselilo sa po záhradách a na dvoroch. Pobožnejší si uctili Prokopovo víťazstvo na omšiach, slúžených impromptu vo všetkých pražských kostoloch. Menej pobožní mali na výber zo širokej palety ďalších podujatí. Všade, v Starom aj Novom Meste, ale aj na zväčša vyhorenej Ma

ćĔƀŃ ćĔďĔěēŃĈĎ



Andrzej Sapkowski

ANDRZEJ SAPKOWSKI


21. 6. 1948

Andrzej Sapkowski je považován za jednoho z nejlepších autorů slovanské fantasy. Je velice populární nejen v rodném Polsku, ale také v České republice, Slovensku, Rusku, Německu, v Portugalsku, Francii, Švýcarsku a obrovskou popularitu si vydobyl ve Španělsku. V roce 2006 se připravuje vydání jeho knih v Anglii (nakladatelství Gollancz), vydavatel slibuje, že část nákladu půjde do USA. Jeho nejznámějším dílem jsou povídky a pětidílná sága o zaklínači Geraltovi z Rivie a princezně Ciri. Tato část jeho díla byla i zfilmována, nicméně ohlasy filmu jsou spíše rozpačité a panuje obecná shoda, že polský film i navazující seriál Wiedźmin (Zaklínač) přes některé "světlé chvilky" ani zdaleka nedosahují kvalit předlohy.

Sapkowski – Andrzej Sapkowski – více informací





       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.