načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Bezduché mesto Neobyčajné deti slečny Peregrinovej - Ransom Riggs

Bezduché mesto Neobyčajné deti slečny Peregrinovej

Elektronická kniha: Bezduché mesto Neobyčajné deti slečny Peregrinovej
Autor: Ransom Riggs

Dobrodružství, které začalo v knize Sirotčinec slečny Peregrinové pro podivné děti, pokračuje. Jacob Portman se vydává se svými podivnými přáteli na cestu do Londýna, aby zde ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  243
+
-
8,1
bo za nákup

hodnoceni - 75%hodnoceni - 75%hodnoceni - 75%hodnoceni - 75%hodnoceni - 75% 85%   celkové hodnocení
4 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2016
Počet stran: 406
Rozměr: 22 cm
Úprava: ilustrace
Vydání: 1. slovenské vydanie
Název originálu: Second novel of miss Peregrine’s peculiar children
Spolupracovali: z anglického originálu Hollow city: The second novel of Miss Peregrine’s home for peculiar children ... preložila Martina Fedorová
Skupina třídění: Americká próza
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-259-0507-4
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis / resumé

Dobrodružství, které začalo v knize Sirotčinec slečny Peregrinové pro podivné děti, pokračuje. Jacob Portman se vydává se svými podivnými přáteli na cestu do Londýna, aby zde společně našli pomoc pro slečnu Peregrinovou.

Popis nakladatele

Domov pre neobyčajné deti slečny Peregrinovej je opustený sirotinec na tajomnom ostrove, v ktorom žili podivní chovanci a diali sa neuveriteľné veci.

Hlavný hrdina a rozprávač Jacob odhalil, že akýmsi zvláštnym spôsobom sú stále nažive a spoločným útekom z ostrova sa pokúšajú zachrániť slečnu Peregrinovú, ktorá prišla o svoju ľudskú podobu. Zúfalo bojujú s Bezduchými a Nemŕtvymi, aby našli ymbrynku, čo jej môže pomôcť. Jacob, ktorý dokáže vidieť Bezduchých a dokonca ich zabiť, prežije s nimi neskutočné veci od bombardovania Londýna až po panoptikum na jarmoku s Neobyčajnými, ktorí im chcú pomôcť. Láska k Emme, ktorá k nim patrí, a túžba vrátiť sa k rodičom do vlastného sveta sú pre Jacoba neriešiteľnou dilemou...
Fascinujúci príbeh o neobyčajných deťoch slečny Peregrinovej spolu so sugestívnymi dobovými fotografiami sú pre čitateľa naozaj nevšedným zážitkom.

Zařazeno v kategoriích
Ransom Riggs - další tituly autora:
Hollow City - The second novel of Miss Oeregrine´s Peculiar Children Hollow City
 (e-book)
Sirotčinec slečny Peregrinové: Knihovna duší Sirotčinec slečny Peregrinové: Knihovna duší
 (e-book)
Povídky podivných Povídky podivných
Sirotčinec slečny Peregrinové - Mapa dní Sirotčinec slečny Peregrinové
 (e-book)
Sirotčinec slečny Peregrinové: Mapa dní Sirotčinec slečny Peregrinové: Mapa dní
 (audio-kniha)
Povídky podivných Povídky podivných
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Bezduché mesto

Aj v tlačenej verzii

Objednať si môžete na stránke

www.albatrosmedia.sk

Ransom Riggs

Bezduché mesto – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2016

Všetky práva sú vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať

bez písomného súhlasu majiteľov práv


BEZDUCHÉ

MESTO



PLUS



PRE TAHEREH



„A vtom už, hľa, k nám mieri na lodici

nejaký starec, čo má bielu bradu,

a ‚beda,‘ kričí, ‚beda, ničomníci,

nedúfajte sa nebeskému hradu:

ja preveziem vás k smutným pustatinám

do večných temnôt, do ohňa a ľadu.

No ty tam vzadu, duša živá, inam

pohniže sa, a od mŕtvych mi odíď!‘

Ale keď videl, že sa nepohýnam...“

Danteho Peklo, Spev tretí,

preklad Viliam Turčány a Jozef Felix, 1964, 2005


Jacob Portman

Náš hrdina, ktorý dokáže vycítiť

prítomnosť Bezduchých a ako

jediný ich aj vidí.

Emma Bloomová

Dievča, ktoré dokáže holými rukami

zažať oheň a kedysi malo vzťah

s Jacobovým starým otcom.

Abraham Portman

(zosnulý)

Jacobov starý otec, ktorého zabil

Bezduchý.

Bronwyn Bruntleyová

Dievča s neobyčajnou silou.

NEOBYČAJNÍ


Millard Nullings

Neviditeľný chlapec, znalec

všetkého neobyčajného.

Olive Abroholos

Elephantová

Dievča ľahšie než vzduch.

Horace Somnusson

Chlapec, ktorý trpí prorockými

víziami a snami.

Enoch O’connor

Chlapec, ktorý dokáže na určitý

čas oživiť mŕtvych.

NEOBYČAJNÍ


Hugh Apiston

Chlapec, ktorý velí včelám, žijúcim

v jeho tele, a ochraňuje ich.

Claire Densmorová

Dievča, ktoré má na zátylku ešte

jedny ústa; najmladšia z chovancov

slečny Peregrinovej.

Fiona Frauenfeldová

Dievča, ktoré väčšinou nerozpráva,

no zato dokáže pomáhať

rastlinám rásť.

Alma Lefay

Peregrinová-sokol

Ymbrynka, dokáže meniť podobu

a manipulovať s časom;

riaditeľka Cairnholmskej slučky.

NEOBYČAJNÍ


Esmerelda Avocetová

-Šabliarka

Ymbrynka, ktorej slučku prepadli;

padla do zajatia Nemŕtvych.

Franklin Portman

Jacobov otec; ornitológ amatér,

ktorý má spisovateľské ambície.

Maryann Portmanová

Jacobova matka; dedička druhého

najväčšieho obchodného reťazca

s drogériovým tovarom na Floride.

Ricky Pickering

Jacobov jediný normálny kamarát.

Doktor Golan

(zosnulý)

Nemŕtvy, ktorý sa vydával

za psychiatra, aby sa votrel

do priazne Jacoba a jeho rodiny

a ktorého neskôr Jacob zabil.

Ralph Waldo Emerson

(zosnulý)

Esejista, filozof, básnik.

NEOBYČAJNÍ

OBYČAJNÍ



PRVÁ

ČASŤ



PRVÁ KAPITOLA



19

V

eslovali sme von z prístavu, popri starých člnoch, ktoré sa zádum

čivo knísali na vlnách a ronili hrdzavé slzy, pod pátravým pohľa

dom vtákov, ktoré nás ako súdna porota pozorovali zo svojho bidla na okraji starého móla pokrytého kôrovcami, popri rybároch, ktorí práve vyťahovali siete a ktorým prekvapene klesli ruky, keď nás zazreli, akoby si neboli istí, či to, čo vidia, je skutočné, alebo ich klame zrak; procesia duchov, ktorí práve vystúpili z vody, alebo bytosti, ktoré sa duchmi v blízkej budúcnosti určite stanú. Desať detí a jeden vták v troch vetchých člnoch, ktoré smerovali pomalým, no vytrvalým tempom na šíre more a rýchlo sa vzďaľovali od široko -ďaleko jediného bezpečného prístavu, ktorý sa, drsný a tajomný, kúpal v modro -zlatom svetle svitania. Náš cieľ, skalnaté pobrežie Walesu, sa skrýval kdesi v hmlistých diaľavách; letmý ťah štetcom namočeným do atramentu na vlhkom výkrese horizontu.

Minuli sme starý maják, nevzrušene stojaci na svojom mieste, akoby

sa v ňom predošlú noc žiadna z tých hrôzostrašných vecí nestala. Akoby v jeho blízkosti nevybuchovali bomby, akoby sme sa tam takmer neutopili a nerozstrieľali nás na franforce guľky samopalov; akoby som tam nikdy nepotiahol kohútik revolvera a nezabil človeka, čomu som sám doteraz nedokázal uveriť. Akoby sme tam neprišli o slečnu Peregrinovú a znovu ju potom nenašli – keď sa nám ju sťa zázrakom podarilo vytrhnúť z pažeráka desivého oceľového tela ponorky –, hoci to, žiaľ, nebola celkom tá istá slečna Peregrinová. Bola zranená a naliehavo potrebovala pomoc, ktorú jej však, bohužiaľ, ani jeden z nás nebol schopný poskytnúť. Sedela na korme člna a bezodným vtáčím okom sledovala, ako sa s každým ďalším úderom vesla čoraz viac vzďaľuje útočisko, ktoré s takou láskou vybudovala pre svoje milované deti.

Nakoniec sme minuli aj posledný starý vlnolam a pred nami sa rozprestrelo nekonečné belasé more, pokojné vody prístavu vystriedali tisícky rozčerených vĺn, ktoré narážali o boky našich člnov. Kdesi vysoko nad nami som začul zvuk lietadla. Na chvíľu som prestal veslovať a s hlavou vyvrátenou k nebu som sa nechal unášať predstavou, ako asi z tej výšky vyzerá naša malá utečenecká jednotka: celý svet, ktorý som si zvolil za svoj, spolu s tým, čo mi v ňom bolo drahé, všetky naše neobyčajné a neobyčajne krehké životy v troch schránkach zbitých z dreva uprostred nehybného oka nesmierneho oceánu, ktoré sa uprene díva do oblohy.

Milosť!

∗ ∗ ∗

Naše člny sa jeden vedľa druhého s ľahkosťou kĺzali pomedzi hrebene sčerených vĺn, unášané vodami priateľského prúdu priamo k pobrežiu. Pri veslovaní sme sa striedali, aby nikto z nás nepodľahol vyčerpaniu či únave, hoci sám som v sebe cítil toľko sily, že prvú hodinu som vytrvalo odmietal pustiť veslo z ruky. Pohltil ma opakujúci sa rytmus, keď som ramenami obkresľoval veľkorysé elipsy, akoby som sa každým pohybom snažil k sebe pritiahnuť neviditeľné čosi, čo sa vzpieralo a tvrdošijne odmietalo prísť bližšie. Oproti mne sedel pri veslách Hugh a za ním na prove Emma, s očami schovanými za strieškou slameného klobúka a hlavou sklonenou k mape, ktorú mala rozprestretú na kolenách. Z času na čas hlavu zodvihla, aby očami skontrolovala horizont, a vo mne sa pri každom pohľade na jej krásnu tvár prebúdzala nová energia, o ktorej som dovtedy ani netušil.

Mal som pocit, že by som takto dokázal veslovať donekonečna – až kým sa Horace z vedľajšieho člna nahlas nespýtal, koľko vody nás delí od súše, na čo Emma otočila hlavu späť k ostrovu, aby ju vzápätí znovu sklonila k mape. S roztiahnutými prstami čosi premerala a nakoniec váhavo povedala: „Sedem kilometrov?“ Millard, ktorý bol s nami v člne, jej však čosi zašepkal do ucha, ona sa zamračila a otočila mapu, aby si prečítala čosi na jej okraji. Potom sa ešte viac zachmúrila a vzdychla: „Tak dobre, osem a pol.“ Sotva tie slová vyriekla, moje nadšenie – rovnako ako ostatných – záhadne opadlo.

Osem a pol kilometra, vzdialenosť, ktorú by ten staručký rozheganý trajekt, ktorým som pred pár týždňami docestoval na Cairnholm, zvládol za necelú hodinu. Vzdialenosť, ktorá by bola pre akýkoľvek motorový čln hračkou. O jeden a pol kilometra menej než to, čo dokonca aj moji obézni strýkovia raz do roka, síce nie bez problémov, no predsa, dokázali zabehnúť pre charitu, a len o čosi viac ako to, čo vo svojom luxusnom fitku na veslovacom trenažéri pravidelne zvládala moja matka a pyšne sa pred všetkými chválila. Najbližší trajekt na pevninu však pôjde až o tridsať rokov a veslovacie trenažéry nebývajú naložené pasažiermi ani batožinou, ani im nehrozí, že sa odklonia od želaného smeru, ak človek čo len na chvíľu prestane sledovať kurz. Najhoršie však bolo, že vody, ktorými sme sa plavili, boli nanajvýš zradné a mali povesť cintorína lodí: osem kilometrov premenlivého, náladového mora, na ktorého dne číhali zelené vraky a biele kosti námorníkov a kdesi hlboko, v prízračnej temnote pod nami, aj naši nepriatelia.

Tí z nás, ktorí sa ešte dokázali zaoberať takýmito myšlienkami, predpokladali, že Nemŕtvi zostali niekde nablízku a vyčkávajú, najpravdepodobnejšie práve v nemeckej ponorke ukrytej kdesi v hĺbke mora pod nami. Ak ešte nevedeli, že sme z ostrova odišli, určite na to čoskoro prídu. Zaiste nepodnikli celú túto výpravu za slečnou Peregrinovou len preto, aby ju po jedinom neúspešnom pokuse vzdali. Vojnové lode, ktoré brázdili horizont ako obrovské stonožky, a britské vojnové letky prečesávajúce nebo znemožňovali ponorke, aby sa mohla bezpečne vynoriť, no s príchodom noci jej v tom už nič nezabráni. Staneme sa veľmi ľahkou korisťou. Prídu si po nás, zmocnia sa slečny Peregrinovej a nás ostatných nemilosrdne pošlú ku dnu. A tak sme ďalej veslovali, s jedinou nádejou, že sa nám podarí dostať na pevninu skôr, než padne súmrak.

∗ ∗ ∗


23

Veslovali sme, až nás pálili dlane a naše ramená sa zmenili na boľavé klbká stuhnutých svalov. Až do chvíle, keď ranný vánok vystriedalo bezvetrie a slnko začalo pražiť na naše hlavy tak, akoby sa nám chcelo poriadne prizrieť a vzalo si na to zväčšovacie sklo. Po chrbtoch nám cícerkom stekal pot. Vtedy som si uvedomil, že zrejme nikomu nenapadlo postarať sa o zásoby pitnej vody a že v roku 1940 ľudia nemali žiadne opaľovacie krémy a ich jedinou ochranou pred slnečnými lúčmi bol tieň. Veslovali sme, až nám z dlaní zliezala koža, a bolo jasné, že nedokážeme urobiť už ani jeden jediný pohyb veslom, aby sme vzápätí zvládli ešte jeden a za ním ďalší a ďalší.

„Vypotil si už vedrá potu,“ povedala Emma. „Daj, vystriedam ťa na chvíľu, inak sa celý roztopíš.“

Zvuk jej hlasu ma vyrušil z ospalej malátnosti. Vďačne som prikývol a pustil som ju k veslu, no ani nie o dvadsať minút som sa k nemu opäť vrátil. Nedokázal som čeliť myšlienkam, ktoré sa mi začali rojiť v hlave, keď moje telo odpočívalo. Zaplavovali ma predstavy toho, ako sa asi tváril môj otec, keď vstúpil do mojej izby na Cairnholme a namiesto mňa tam našiel iba ten šokujúci Emmin list, a obrazy paniky, ktorá zrejme vzápätí vypukla. Útržky spomienok na hrôzostrašné veci, ktoré som za posledné dni zažil: čeľuste netvora, ktoré ma mali každú chvíľu roztrhať; môj bývalý psychiater padajúci v ústrety svojej smrti; muž v rakve naplnenej ľadom, ktorý sa mi chystá povedať svoj odkaz napriek tomu, že mu chýba polovica hrdla. Tak som radšej vesloval, napriek vyčerpanosti a neochvejnému presvedčeniu, že si už nikdy nedokážem narovnať chrbát, i tomu, že mi zliezla koža z oboch dlaní. Pomáhalo mi to na nič nemyslieť; v rukách veslá ako z olova, obťažkané dvojakým osudom náš všetkých: možným zatratením i nádejou na život.

Iba Bronwyn akoby vôbec nepodliehala únave a po celý čas veslovala celkom sama. Oproti nej sedela Olive, no krehké dievčatko by nedokázalo ťažkým veslom ani len pohnúť a pri spätnom náraze by sa zrejme vznieslo hore, kde by ho mohol uchytiť vzdušný prúd a odfúknuť ho do diaľky ako balón. Olive iba povzbudzovala, zatiaľ čo Bronwyn robila prácu za dvoch – ba dokonca za troch či za štyroch, ak vezmeme do úvahy aj obrovské škatule a kufre plné oblečenia a jedla a máp a kníh a množstva omnoho menej užitočných vecí: zaváraninových fliaš plných jašteričích sŕdc, ktorých obsah sa čľapotavo ozýval z Enochovho vaku, alebo kľučky z vchodových dverí domova neobyčajných detí slečny Peregrinovej, ktorá pri výbuchu odletela a ktorú Hugh objavil kdesi v tráve po ceste k prístavu a usúdil, že bez nej odísť jednoducho nemôžu, či páperovej podušky, ktorú Horace zachránil z horiaceho domu – tej, ktorá mu vždy nosila šťastie, ako povedal, lebo ho ako jediná dokázala ochrániť pred desivými nočnými morami.

Niektoré z vecí boli natoľko vzácne, že ich deti odmietali pustiť z rúk, dokonca aj keď veslovali. Fiona kŕčovito zvierala medzi kolenami kvetináč plný záhradnej zeminy, v ktorej sa mrvili červíky. Millard si urobil na tvár tehlovým prachom pruhy, zrejme ako súčasť osobného smútočného rituálu. Hoci boli veci, na ktoré sa tak upínali, navonok nedôležité, ba dokonca smiešne, v hĺbke duše som im rozumel: bolo to všetko, čo im zostalo z jediného ozajstného domova, aký kedy mali. Vedeli síce, že je navždy stratený, no to zďaleka neznamenalo, že sa s ním dokázali rozlúčiť.

Po troch hodinách otrockého veslovania sa ostrov v diaľke za nami scvrkol na veľkosť otvorenej dlane. V ničom už nepripomínal tú hrôzostrašnú skalnatú pevnosť, ktorá sa pred niekoľkými týždňami vynorila z hmly, keď som ho po prvý raz uvidel z paluby trajektu. Takto z diaľky vyzeral krehký a zraniteľný, akoby mu hrozilo, že ho každú chvíľu zhltne morský príboj.

„Pozrite!“ zakričal zrazu Enoch z vedľajšieho člna a postavil sa. „Mizne!“ Ostrov sa pomaly halil do prízračného závoja sivastej hmly, a tak sme na chvíľu prestali veslovať a sledovali sme, ako sa stráca.

„Rozlúčme sa s naším ostrovom,“ ozvala sa Emma, vstala a zložila si klobúk. „Možno ho už nikdy neuvidíme.“

„Zbohom, ostrov,“ povedal Hugh. „Bol si k nám vždy veľmi láskavý.“

Horace na chvíľu pustil veslo a zamával. „Zbohom, dom. Budú mi chýbať tvoje izby a chodby, aj tvoja záhrada, no zo všetkého najviac moja posteľ.“

„Zbohom, slučka,“ vzlykla Olive, „a ďakujeme, že si nás toľko rokov držala v bezpečí.“

„Boli to skvelé roky,“ dodala Bronwyn, „najlepšie roky môjho ži vota.“

Aj ja som dal v duchu zbohom miestu, ktoré ma navždy zmenilo – miestu, ktoré v sebe definitívnejšie než cintorín pochovalo spomienky i tajomstvá môjho starého otca. Bol s tým ostrovom nerozlučne spätý a mne napadlo, či sa mi teraz, keď sa obaja pominuli, ešte niekedy podarí pochopiť, čo sa to so mnou vlastne stalo: čím som sa stal; čím sa práve stávam. Prišiel som na ostrov, aby som rozlúskol tajomstvo starého otca a pritom som objavil svoje vlastné. Sledovať miznúci Cairnholm bolo ako sledovať kľúč k najväčším záhadám strácajúci sa v temných vodách oceánu.

V tej chvíli ostrov zhltla hmla a zmizol.

Akoby nikdy nejestvoval.

∗ ∗ ∗

Netrvalo dlho a tá istá hmla pohltila aj nás. Postupne nás oslepovala, pevnina pred nami nezadržateľne zanikala v opare a slnko sa menilo na striebristú škvrnu; v silnejúcom príboji sme veslovali stále do kruhu, až sme celkom stratili orientačný zmysel. Nakoniec sme to vzdali, zložili sme veslá a v ohlušujúcom tichu sme nečinne čakali na to, čo sa stane. V tej hmle aj tak nemalo cenu o čokoľvek sa pokúšať.

„Nepáči sa mi to,“ ozvala sa Bronwyn. „Ak tu zostaneme dlho trčať, zastihne nás noc a budeme sa musieť začať báť omnoho horších vecí, než je počasie.“

Počasie ju však zrejme začulo a rozhodlo sa dokázať nám, že nič horšie nejestvuje. Rozpútalo sa ozajstné peklo. Zafúkal mocný vietor a obrátil všetko hore nohami. Na mori sa zodvihli obrovské spenené vlny, ktoré narážali o boky našich člnov. Zaliala nás smršť ľadovej vody, v ktorej sme zrazu stáli až po členky. Rozpršalo sa a na koži sme pocítili tisíce malých pichľavých kvapiek. More si nás pohadzovalo ako gumové hračky vo vani.

„Otočte člny proti vlnám,“ zvreskla Bronwyn a preťala vodu veslom. „Ak schytáme bočný náraz, prevrátime sa!“ Väčšina z nás však bola príliš unavená, už keď sme veslovali na pokojnom mori, a ostatní boli natoľko vydesení, že jediné, čoho sa dokázali chopiť, boli okraje člna, ktoré teraz kŕčovito zvierali.

Proti nám sa zodvihla vodná stena. Po chrbte obrovskej vlny sme sa vyšplhali až na jej vrchol a potom sme strmhlav padali dole. Emma sa ma pevne držala, zatiaľ čo ja som zvieral vidlicu vesla; Hugh za nami zasa z celej sily objímal lavičku. Pripadal som si ako na húsenkovej dráhe, žalúdok sa mi prepadol až niekde ku kolenám, a všetko, čo nebolo priklincované – Emmina mapa, Hughov vak i červený kufor na kolieskach, ktorý mi verne slúžil, odkedy som opustil Floridu –, popadalo ponad naše hlavy rovno do spenených vĺn.

Nestihli sme sa však trápiť tým, o čo sme prišli, lebo v tej chvíli sa nám stratili z dohľadu ostatné dva člny. Len čo sme ako -tak znovu nadobudli horizontálnu polohu, žmúrili sme do nepreniknuteľnej hmly a vyvolávali sme mená svojich priateľov. Tá chvíľa mŕtveho ticha pred tým, než sme ich nakoniec začuli volať naspäť, bola hrozná. Potom sa však našťastie z hmly vynoril Enochov čln so všetkými štyrmi pasažiermi na palube, ktorí nám mávali.

„Ste v poriadku?“ volal som na nich.

„Tam,“ kričali. „Pozrite sa tam!“

Až vtedy som pochopil, že ani predtým nemávali na pozdrav, ale ukazovali asi tridsať metrov vpravo, kde z vody vytŕčal trup prevráteného člna.

„To je čln, v ktorom boli Bronwyn a Olive!“ vykríkla Emma.

Loďka vytŕčala k nebu svoje hrdzavé brucho, no po dievčatách nebolo nikde ani stopy.

„Musíme sa dostať bližšie!“ skríkol Hugh a my ostatní sme sa v tej chvíli napriek únave znovu chopili vesiel a začali sme veslovať, vyvolávajúc do vetra ich mená.

Šaty, ktoré povypadávali z kufrov, teraz plávali na hladine a každý kus oblečenia pripomínal telo topiaceho sa dievčaťa. Srdce mi v hrudi divoko bilo, no napriek tomu, že som bol do nitky premočený a celý som sa triasol, necítil som chlad. K prevrátenému člnu medzitým dorazil aj Enoch a spoločne sme začali prehľadávať vodu navôkol.

„Kde len môžu byť?“ zastenal Horace. „Ak sme o ne prišli, ja...“

„Dole!“ vykríkla Emma. „Čo ak uviazli pod člnom?“

Vyvliekol som jedno veslo z vidlice a párkrát som ním udrel do plavidla. „Ak ste tam, môžete vyplávať,“ zvolal som. „Zachránime vás.“

Nekonečne dlhú chvíľu neprichádzala žiadna odpoveď a ja som cítil, ako s každou sekundou odumiera nádej, že ich ešte niekedy uvidíme. No potom sa spod prevráteného člna ozval buchot – a vzápätí cez jeho stenu preletela zovretá päsť, až naokolo lietali triesky, a my sme takmer vyleteli z kože.

„To je Bronwyn!“ radostne zapišťala Emma. „Ony žijú!“

Bronwyn ešte zopár ráz udrela päsťou do dna loďky a urobila v ňom dieru, ktorou sa mohol pohodlne prepchať dospelý človek. Podal som jej koniec vesla, aby sa ho chytila, a spolu s Hughom a Emmou sme ju mohli cez rozbúrené vlny vytiahnuť do nášho člna, zatiaľ čo ten jej pomaly klesal na dno. Prepadol ju hysterický záchvat, v panike stále kričala a volala na Olive, ktorá s ňou nebola. Olive jediná chýbala.

„Olive – musíme nájsť Olive,“ opakovala donekonečna, triasla sa a neprestávala vypľúvať vodu. Vzápätí vstala, aj keď sa jej ešte podlamovali nohy, a ukazovala na more: „Tam!“ kričala. „Vidíte?“

Dlaňou som si zaclonil oči pred pichľavým dažďom, ale rozoznával som len hmlu a vzpínajúce sa vlny. „Nič nevidím!“

„Tam je!“ nedala sa odbiť Bronwyn. „Povraz!“

Vtom som pochopil, na čo ukazuje: nebolo to dievča zápasiace s vlnami, ale hrubé konopné lano, ktoré, akoby zapichnuté v prevaľujúcich sa vlnách, takmer vôbec nebolo vidieť. Jeho pokračovanie sa strácalo hore v hmle. Na jeho konci musí byť Olive!

Len čo sme tam doveslovali, Bronwyn lano chytila a začala ho pomaly namotávať. Po chvíli sa z hmly nad našimi hlavami naozaj vynorila Olive s povrazom uviazaným okolo pása. Keď sa ich čln prevrátil, olovené topánky jej skĺzli z nôh a ona vyletela smerom k oblohe. Ešte šťastie, že Bronwyn predtým duchaprítomne priviazala druhý koniec Olivinho povrazu ku kotve, ktorá teraz spočívala na dne mora. Keby to neurobila, malá by už dávno lietala stratená vysoko v oblakoch.

Olive sa hodila Bronwyn okolo krku a nahlas vzlykala. „Ty si ma zachránila! Zachránila si ma!“

Objali sa a pri pohľade na ne mi v hrdle navrela guča.

„Ešte zďaleka nie je po všetkom,“ utrápene na mňa pozrela Bronwyn. „Ak sa do zotmenia nedostaneme na pevninu, potom sa to ešte len začne.“

∗ ∗ ∗

Búrka trochu utíchla a spenená hladina mora sa ako -tak ustálila, no nikto z nás si nedokázal predstaviť, že by sa znovu chopil vesla. Neboli sme ani v polovici cesty, a ja sám som bol beznádejne vyčerpaný. Dlane ma pálili a vo svaloch mi pulzovala bolesť. Ramená som mal ťažké ako z olova. Okrem toho ustavičné kolísanie člna malo nepopierateľný efekt na môj žalúdok – a súdiac podľa zelenkastého odtieňa tvárí, ktoré som videl okolo seba, som nebol jediný.

„Chvíľu si odpočinieme,“ povedala Emma a usilovala sa, aby jej hlas znel bodro. „Kým sa zodvihne hmla, aspoň si oddýchneme a odčerpáme vodu z člnov...“

„Hmla ako táto má svoje vrtochy,“ poznamenal Enoch. „Môže trvať celé dni, než sa rozplynie. O pár hodín sa zotmie a nám zostane len dúfať, že nás Nemŕtvi nenájdu a dočkáme sa rána. Sme teraz voči nim celkom bezbranní.“

„Navyše bez vody,“ dodal Hugh.

„A bez jedla,“ doplnil Millard.

Vtom Olive zodvihla obe ruky a tenkým hláskom zvolala: „Ja viem, kde to je!“

„Kde je čo?“ prekvapene sa k nej obrátila Emma.

„Pevnina. Videla som ju, keď som bola tam hore.“ Olive sa pri svojom výlete vzniesla až nad úroveň hmly a celkom jasne videla, ktorým smerom je zem.

„To nám je na figu,“ zašomral Enoch. „Odvtedy sme sa už aspoň stokrát otočili. Ktovie, ktorým smerom je to teraz.“

„Tak prečo ma tam znovu nepustíte?“

„Si si istá?“ ustarostene sa spýtala Emma. „Môže to byť nebezpečné! Čo ak ťa odnesie vietor alebo sa nebodaj pretrhne povraz?“

Olivina tvárička nadobudla rozhodný výraz. „Uvoľnite povraz. Idem hore.“

„Keď sa takto zatvári, nikto s ňou nepohne,“ vzdychla Emma. „Prosím ťa, Bronwyn, drž ten povraz pevne.“

„Si najodvážnejšie dievčatko, aké som kedy poznala,“ povedala Bronwyn a vzápätí sa pustila do práce. Vytiahla z vody kotvu a uložila ju na dno člna. Zvyšným lanom priviazala k sebe dva člny, ktoré nám zostali, aby sme sa znovu nestratili, a potom zaistila povraz, ktorý strážil Olive pri jej opätovnom výstupe nad hmlu.

Nastala chvíľa rozpačitého ticha, keď sme všetci s vyvrátenými hlavami upierali oči na kus lana visiaci z neba – akoby sme očakávali nejaké nebeské znamenie.

Enoch to nevydržal. „Tak ako?“ zvolal netrpezlivo.

„Vidím ju,“ doľahol k nám Olivin hlások, hoci sme ho v hukote vĺn sotva počuli. „Rovno pred nami.“

„To mi stačí,“ zakričala jej naspäť Bronwyn a zatiaľ čo my ostatní sme sa držali za bruchá a bezmocne sme sa zvíjali na lavičkách, Bronwyn vliezla do predného člna, chopila sa vesiel a navigovala smerom, ktorý udával Olivin krehký hlások ako hlas nášho neviditeľného strážneho anjela.

„Doľava... viac doľava... nie až tak veľmi!“

Takýmto spôsobom sme pomaly postupovali k pevnine, zatiaľ čo hmla sa nám držala ustavične v pätách, naťahovala za nami dlhé sivé chápadlá pripomínajúce tenké prsty prízraku, ktorý nás chce stiahnuť späť.

Akoby sa s nami ostrov za žiadnu cenu nechcel rozlúčiť. DRUHÁ KAPITOLA

N

arazili sme na plytké dno a vyskákali sme z člnov práve vo chvíli,

keď za sivými mrakmi pomaly mizli posledné lúče slnka, necelú

hodinu pred tým, než sa celkom zotmie. Pristáli sme na skaliskách pokrytých vysychajúcimi chaluhami, ktoré ožívali len v čase prílivu, no ja som mal v tej chvíli pocit, že sme sa ocitli na najkrajšej pláži na svete, omnoho krajšej než turisticky atraktívne pláže s bielym pieskom u nás doma. To, že tu stojíme, znamenalo, že sme to zvládli. Nemohol som však ani len tušiť, čo pri pohľade na neznámy breh cítia ostatní; niektorí z nich nikdy v živote neopustili Cairnholm a teraz sa okolo seba neisto obzerali, prekvapení z toho, že sme všetci nažive, a netušiac, čo s tým.

Nohy sme mali ako z gumy. Fiona pozbierala na pobreží za hrsť

drobných slizkých kamienkov, vložila si ich do úst a chvíľu ich prevaľovala na jazyku, akoby sa všetkými piatimi zmyslami potrebovala presvedčiť, že sa jej to naozaj nesníva – tak nejako som sa cítil, keď som sa po prvý raz ocitol v slučke slečny Peregrinovej. Nikdy predtým som tak veľmi nepochyboval, či môžem veriť vlastným očiam. Bronwyn zastonala a na smrť vyčerpaná sa hodila na zem. Zhrčili sme sa okolo nej a zasypávali sme ju slovami vďaky za všetko, čo pre nás urobila, no bol to zvláštny pocit; to, za čo sme jej boli vďační, bolo priveľké a slová vďaky primalé, a hoci sa nás sama pokúšala umlčať, nevládala ani len pohnúť rukou. Emma s ostatnými chalanmi zatiaľ pritiahli naspäť Olive.

„Si celá modrá!“ vykríkla Emma, keď sa z hmly vynorila Olivina

anjelská tvárička, a vyskočila, aby ju stiahla rovno do svojho náručia. Olive bola do nitky premočená a premrznutá a zuby jej neprestajne drkotali. Nemali sme žiadne prikrývky, ba dokonca ani len kúsok suchého oblečenia, ktorý by sme jej dali, a tak Emma aspoň prikladala svoje večne horúce dlane na Olivino drobné telíčko, až kým sa neprestala triasť. Fionu s Hora ceom poslala, aby na pobreží našli zopár kúskov vyplaveného dreva na oheň. Kým sme na nich čakali, obstúpili sme člny a dávali sme dokopy zoznam vecí, o ktoré sme počas búrky prišli. Bol to žalostný výpočet, z ktorého vyplynulo, že takmer všetko, čo sme si so sebou vzali, teraz leží na dne mora.

Zostalo nám len to, čo sme mali na sebe, pár hrdzavých plechovíc s trochou jedla a Bronwynin lodný kufor, očividne nezničiteľný a nepotopiteľný – no taký nepredstaviteľne ťažký, že nik okrem nej ním nedokázal ani len pohnúť. Ponáhľali sme sa otvoriť jeho železný zámok s nádejou, že vnútri objavíme niečo užitočné alebo aspoň niečo, čo sa dá zjesť, no jediné, čo sme dnu našli, bola kniha s názvom Príbehy Neobyčajných a so stránkami nasiaknutými morskou vodou a staromódna kúpeľňová rohožka s iniciálami ALP, ktorá zjavne kedysi patrila slečne Peregrinovej.

„Och, vďaka vám, nebesia! Hlavne, že máme rohožku!“ predniesol Enoch s kamennou tvárou. „Sme zachránení!“

Všetko ostatné sme stratili, aj obidve mapy – malú, pomocou ktorej nás Emma navigovala pri plavbe na pevninu, aj ten obrovský, v koži viazaný atlas slučiek a Millardov vzácny zberateľský kúsok, ktorý s takou úzkostlivosťou opatroval. Len čo si uvedomil, že o Mapu dní naozaj navždy prišiel, začal namáhavo dýchať. „Na svete existuje len päť kópií. To bola jedna z nich,“ zastonal. „Nevyčísliteľná strata! A to už ani nehovorím o tom, koľko vlastných poznámok a komentárov som do nej za tie roky dopísal!“

„Aspoňže nám zostali Príbehy Neobyčajných,“ dodala Claire a žmýkala si morskú vodu zo svetlých kučeravých vlasov. „Nezaspím, kým si pred spaním jednu z nich nevypočujem.“

„Rozprávky sú nám nanič, keď nevieme, kadiaľ vedie cesta,“ zavrčal Millard.

Zamyslel som sa: Kadiaľ vedie cesta kam? Zrazu som si uvedomil, že v tej horúčkovitej snahe čo najskôr uniknúť z ostrova sme vedeli len jedno – že sa musíme čo najskôr dostať na pevninu, no na to, čo bude potom, sme ani nepomysleli –, ako keby možnosť, že to v našich vetchých plavidlách nakoniec zvládneme, bola sama osebe natoľko bláznivá a beznádejne optimistická, že plánovať čokoľvek ďalšie sa v tej chvíli zdalo ako strata času. Pozrel som na Emmu, aby som v jej očiach našiel istotu a nádej, ako som to v poslednom čase robieval čoraz častejšie. Jej zrak sa však nehybne upieral kamsi do diaľky. Skalnatá pláž vyššie ustupovala piesočným dunám porasteným vysokou trávou. Za nimi sa začínal les, nepreniknuteľná temnozelená hradba stromov, ktorá sa tiahla obomi smermi zdanlivo donekonečna. Emma nás podľa teraz už stratenej mapy navigovala k istému prístavnému mestečku, pravda, až do chvíle, keď sa naším prvotným cieľom stal akýkoľvek kus pevnej zeme pod nohami. Nemali sme ani potuchy, ako veľmi sme sa odklonili od zamýšľaného smeru. Nebola tu žiadna cesta, žiadne značky, ani len chodník. Pustá divočina.

Samozrejme, že to, čo sme v tej chvíli najviac potrebovali, nebola ani mapa, ani žiadna značka. Stačilo by, keby s nami opäť bola slečna Peregrinová – celá a zdravá – slečna Peregrinová, ktorá by bez zaváhania vedela, kam ísť a ako sa tam bezpečne dostať. No tá, ktorá pred nami sedela na kameni a šuchorila si perie, bola zmrzačená rovnako ako jej krídlo, ktoré jej bezvládne viselo pri tele. Bolelo nás vidieť ju v takomto stave. A deti to prežívali obzvlášť ťažko. Slečna Peregrinová bola ich mamou a ochrankyňou. Kedysi bývala kráľovnou ich ostrovného sveta, no teraz nedokázala ani hovoriť, ani ovládať čas, nevedela dokonca ani lietať. Kedykoľvek k nej niektorému z detí zablúdil zrak, strhlo sa a rýchlo odvrátilo oči.

Slečna Peregrinová sa dívala na bridlicovosivú hladinu mora pred sebou. V temnej hĺbke jej rozhodného pohľadu sa ukrýval nevýslovný smútok.

Akoby hovorila: Je mi nesmierne ľúto, že som vás sklamala.

∗ ∗ ∗


34

Fiona s Horaceom sa k nám blížili z diaľky, najväčšie balvany obchádzali oblúkom. Fionine vlasy rozfúkané vetrom vyzerali ako búrkové mračno, Horace si zasa z oboch strán dlaňami pritískal k hlave cylinder, aby mu ho vietor náhodou neodfúkol. Nikto nechápal, ako sa mu podarilo nestratiť ho počas búrky, hoci teraz vyzeral skôr ako zlisovaný lodný komín. Za nič na svete by si ho však nebol ochotný zložiť z hlavy, lebo, ako opakovane vyhlasoval, nič iné by sa k jeho na mieru šitému – hoci do nitky premočenému a zablatenému – obleku nehodilo.

V rukách však nič neniesli. „Nenašli sme žiadne drevo,“ zúfalo vyhlásil Horace, keď podišli bližšie.

„Pozreli ste sa vôbec do lesa?“ spýtala sa Emma a ukázala prstom k línii stromov za piesočnými dunami.

„Je to tam desivé,“ pokrútil hlavou Horace. „Dokonca som počul húkať sovu.“

„Odkedy sa bojíš operencov?“

Horace mykol plecami a zabodol oči do piesku. Fiona doňho strčila lakťom, na čo sa spamätal a povedal: „Objavili sme však niečo iné.“

„Nejaký prístrešok?“ vyzvedala sa Emma.

„Cestu?“ neodolal Millard.

„Zatúlanú hus, ktorú si upečieme na večeru?“ pridala sa Claire.

„Nie,“ odpovedal Horace. „Balóny.“

Všetci zarazene zmĺkli.

„Aké balóny?“ zmätene sa spýtala Emma.

„Také tie obrovské, v ktorých sedia ľudia.“

Emma zbledla. „Ukáž kde.“

V zástupe sme sa vydali tam, odkiaľ pred chvíľou prišli, za skalnatý výbežok pláže, hore, na malé návršie. Premýšľal som, ako sme si mohli nevšimnúť čosi natoľko nápadné, ako sú lietajúce balóny, až kým sme sa nevyšplhali na samý vrch. Vtedy som ich zbadal – nie pestrofarebné kvapky obrátené naopak z kalendárov a motivačných plagátov („Za hranice vašich možností, a ešte ďalej!“), ale pár neveľkých vzducholodí: dva čierne podlhovasté vaky naplnené plynom, pod ktorými viseli jednoduché kostry kabín s pilotom. Boli neveľké, leteli nízko a striedavo prelietavali nad pevninou a okrajom mora, akoby prečesávali terén. Nevýrazný hukot ich motorov zanikal v hluku príboja. Emma okamžite zavelila, aby sme sa bežali schovať do vysokej trávy, preč z dohľadu.

„Hľadajú ponorky,“ odpovedal Enoch na otázku, ktorú zatiaľ nikto nestihol položiť. Millard bol síce jednoznačne najvyššou autoritou, pokiaľ išlo o mapy a knihy, no keď prišlo na vojenské záležitosti, tu bol naslovovzatým expertom Enoch. „Nepriateľské plavidlá sa dajú najľahšie spozorovať zo vzduchu,“ vysvetľoval.

„Prečo však potom lietajú tak nízko nad pevninou?“ spýtal som sa. „Nemali by letieť viac nad morom?“

„To neviem.“

„Myslíš, že by mohli hľadať... nás?“ nesmelo pípol Horace.

„Ak sa pýtaš, či to nemôžu byť Nemŕtvi,“ odvetil mu Hugh, „potom si fakt na hlavu. Tí predsa bojujú na nemeckej strane. Ich ponorka patrila nemeckej armáde.“

„Nemŕtvi sa spoja s kýmkoľvek, ak to prospeje ich záujmom,“ namietal Millard. „Nepochybujem, že prenikli do organizácií na oboch stranách, len aby z toho vyťažili čo najviac.“

Nedokázal som od tých vzdušných plavidiel odtrhnúť oči. Vyzerali desivo, ako nejaký robotický hmyz s bruchom plným infikovaných vajíčok.

„Nepáči sa mi to,“ zamračil sa Enoch a jeho mozog zjavne pracoval na plné obrátky. „Očividne prečesávajú pobrežie, nie vodu.“

„Lenže čo hľadajú?“ spýtala sa Bronwyn. Odpoveď bola jasná, len nás všetkých natoľko desila, že si nikto netrúfol vysloviť ju nahlas.

Hľadajú nás.

Tisli sme sa k sebe navzájom vo vysokej tráve a ja som cítil, ako sa Emme napli svaly. „Keď dám povel, bežte,“ zasyčala. „Najprv schováme člny, potom sa ukryjeme my.“

Počkali sme, kým piloti znovu zamieria bližšie k okraju mora, a vybehli sme z úkrytu, modliac sa, aby nás v tej diaľke nezbadali. V duchu som prosil, aby sa hmla, ktorá nás pohltila na mori, vrátila a znovu nás skryla. Uvedomil som si, že nám vlastne zachránila život; bez hmly by nás na mori, kde sme sa nemali kam ukryť, spozorovali zo vzduchu už dávno. Takto teda ostrov ešte raz, a zrejme naposledy, urobil niečo pre záchranu svojich neobyčajných detí.

∗ ∗ ∗

Člny sme odvliekli do pobrežnej jaskyne, ktorej vchod ako tmavá puklina zíval v stene skalného útesu. Bronwyn bola vyšťavená z veslovania a sama sa ledva vliekla, nieto aby ešte za sebou ťahala čln, takže sme sa do toho museli pustiť my ostatní. Fučiac a funiac sme postrkovali obrovské hrdzavé bruchá našich člnov, ktoré sa akoby náročky znovu a znovu zabárali nosmi do vlhkého piesku. Boli sme asi uprostred cesty k jaskyni, keď slečna Peregrinová vydala varovné zaškriekanie práve vo chvíli, keď sa spoza dún vynorili bzučiace vzducholode. Náhly prílev adrenalínu spôsobil, že sme prudko vyštartovali a v letku sme dostali oba člny do jaskyne, zatiaľ čo slečna Peregrinová nešikovne skackala vedľa nás, píšuc svojím ovisnutým krídlom kľukatú čiaru do piesku.

Len čo sme zmizli v útrobách jaskyne, vyčerpane sme odkväcli na prevrátené bruchá člnov a naše dychčanie ozvenou zaplnilo celé tmavé a vlhké vnútro jaskyne, kde kvapkala voda. „Prosím, prosím, nech nás nevideli,“ úpenlivo bedákala Emma.

„Pri všetkých vtákoch! Stopy!“ vykríkol Millard a okamžite zo seba začal strhávať šaty, aby vybehol von a zahladil ryhy, ktoré zostali v piesku po člnoch; zo vzduchu určite vyzerali ako šípky ukazujúce priamo k nášmu úkrytu. Sledovali sme len, ako za sebou v piesku zanecháva odtlačky svojich malých chodidiel. Keby von vyšiel hocikto iný, nepochybne by ho zazreli.

O chvíľu sa vrátil, celý umazaný od piesku. Triasol sa od zimy a na hrudi mu svietila červená škvrna. „Už sú celkom blízko,“ lapal po dychu. „Urobil som, čo som mohol.“

„Znovu krvácaš!“ vykríkla Bronwyn. Bolo to Millardovo zranenie z predošlej noci, keď ho pri našom strete s nepriateľom škrabla zatúlaná guľka. Hoci sa jeho rana akoby zázrakom hojila veľmi rýchlo, zďaleka ešte nebol celkom v poriadku. „Kde máš obväz?“

„Strhol som si ho. Nemohol som strácať čas rozväzovaním. Celá moja neviditeľnosť je mi naprd, ak sa nedokážem rýchlo vyzliecť!“

„Celá neviditeľnosť ti bude naprd, ak budeš mŕtvy, ty tvrdohlavý somár,“ zahriakla ho Emma. „Teraz sa chvíľu nehýb a neprehryzni si jazyk. Bude to bolieť.“ Dva prsty pravej ruky si vložila do ľavej dlane, sústredila sa, a keď ich o chvíľu vytiahla, končeky mala dočervena rozpálené.

Millard sa mykol. „Hej, Emma, upokoj sa. Bol by som radšej, keby si...“

Emma pritlačila prsty Millardovi na ranu. Zakvílil. Do vzduchu sa vzniesol zápach spáleného mäsa a tenký prúžok dymu. Krvácanie však okamžite ustalo.

„Určite mi tam zostane jazva,“ zaskučal Millard.

„Už len tebe to môže prekážať. Veď ju nikto neuvidí.“

Millard nasupene vzdychol, no zostal ticho.

Dunenie strojov sa čoraz viac približovalo, až sa nakoniec ich hukotom ozývala celá jaskyňa. Predstavoval som si, ako sa vznášajú vo vzduchu, sledujú naše stopy a plánujú útok. Emma sa o mňa oprela plecom. Maličkí sa zhŕkli okolo Bronwyn, aby ich ukryla vo svojom obrovskom náručí. Napriek našim neobyčajným schopnostiam sme boli úplne bezmocní: jediné, na čo sme sa v tej chvíli zmohli, bolo chúliť sa jeden k druhému, žmúriť do tmy, aby sme aspoň matne videli tváre ostatných, utierať si nosy a dúfať, že naši nepriatelia to nakoniec vzdajú a odletia.

Nakoniec zvuk motorov naozaj začal slabnúť, a len čo sme znovu jeden druhého počuli, Claire, stále schovaná v Bronwyninom náručí, hlesla: „Povedz nám príbeh, Wyn. Strašne sa bojím, ani trochu sa mi tu nepáči a radšej by som si vypočula niektorý z tvojich príbehov. Prosím...“

„Áno. Porozprávaj nám nejaký,“ žobronila Olive. „Niektorý z Príbe‑ hov Neobyčajných, tie mám najradšej.“

Bronwyn bola hneď po slečne Peregrinovej, ba hádam niekedy dokonca ešte viac než ona, mamou všetkých maličkých. Ona ich ukladala večer do postele, čítala im rozprávky a dávala pusu na dobrú noc. Vo svojom širokom náručí mala vždy dosť miesta a v ramenách dostatok sily, aby kohokoľvek z nich uniesla. Teraz však nebol čas na rozprávky – a presne to im aj povedala.

„Ale čoby nebol,“ zaprotestoval Enoch s neskrývaným sarkazmom. „Len sa vykašli na Príbehy Neobyčajných a pre zmenu nám porozprávaj ten, ako sa chovanci slečny Peregrinovej zachránili. Ako prežili bez kúska jedla a ako sa bez mapy a bez toho, aby ich po ceste roztrhali Bezduchí, dostali do bezpečia. Nesmierne by ma zaujímalo, ako sa ten príbeh končí!“

„Keby tak mohla rozprávať slečna Peregrinová!“ zafňukala Claire. Vymanila sa z Bronwyninho náručia a podišla k vtákovi, ktorý sa usadil na trupe jedného z člnov. „Čo máme urobiť, pani riaditeľka?“ obrátila k nej svoje veľké detské oči. „Prosím vás, premeňte sa. Veľmi vás prosím, buďte zasa ako predtým!“

Slečna Peregrinová ticho zahvízdala a pohladila jej krídlom hlávku. Podišla k nim aj Olive a po lícach jej stekali slzy. „Veľmi vás potrebujeme, slečna Peregrinová. Sme stratení a hrozí nám nebezpečenstvo, sme hladní, nemáme domov ani žiadnych priateľov, len jeden druhého, a veľmi vás potrebujeme, počujete?“

Čierne oči slečny Peregrinovej sa zaleskli, no vzápätí sa odvrátila, aby sme jej nevideli do tváre.

Bronwyn si kľakla k dievčatám. „Premenila by sa, keby mohla. No my už niečo vymyslíme, sľubujem. Už zakrátko.“

„Lenže čo?“ naliehala Olive a jaskynná ozvena jej otázku niekoľkokrát zopakovala.

Emma zrazu prudko vstala. „Ja ti poviem, čo urobíme,“ vyhlásila a všetky oči sa okamžite obrátili k nej. „Pôjdeme ďalej.“ Vyriekla to s takým odhodlaním, až ma striaslo. „Budeme kráčať čoraz ďalej a ďalej, až kým nedôjdeme do mesta.“

„Čo ak najbližších päťdesiat kilometrov žiadne mesto nie je?“ zapochyboval Enoch.

„Potom prejdeme päťdesiatjeden kilometrov. Som si istá, že až tak veľmi sme sa od kurzu neodklonili.“

„A čo ak nás Nemŕtvi zhora zbadajú?“ zapojil sa Hugh.

„Nezbadajú. Dáme si pozor.“

„A čo ak si na nás počkajú práve v tom meste?“ spýtal sa Horace.

„Budeme predstierať, že sme Obyčajní. Neodhalia nás.“

„To jediné mi nikdy veľmi nešlo,“ zavtipkoval Millard.

„Na teba sa spolieham najviac, Mill. Budeš naša predsunutá hliadka a zoženieš nám všetko, čo budeme potrebovať.“

„Ak tým chceš vyjadriť, že dôveruješ mojim zlodejským schopnostiam, tak to beriem,“ povedal hrdo. „Pokiaľ ide o dlhoprsté umenie, som v ňom ozajstný majster.“

„Lenže čo potom?“ zamračil sa Enoch. „Aj keby sa nám podarilo zohnať niečo na jedenie a nejaké miesto, kde by sme v suchu a teple prespali, budeme tam vonku celkom bezbranní, zraniteľní, vydaní napospas nebezpečenstvu, bez slučky a bez úkrytu... a navyše slečna Peregrinová je... slečna je stále...“

„Nájdeme slučku,“ rozhodne odvetila Emma. „Vieš, že ten, kto hľadá, vždy nájde, pretože dokáže čítať aj tie najnepatrnejšie znamenia. A keby sme predsa len žiadne nenašli, skúsime pohľadať niekoho Neobyčajného, ktorý nám ukáže, ako sa dostať k najbližšej slučke. Tam vyhľadáme ymbrynku, ktorá potom pomôže slečne Peregrinovej.“

Nikdy predtým som nestretol človeka s takou bezhraničnou odvahou, akú mala Emma. Vyžarovala zo všetkého, čo robila: z toho, ako kráčala, s hrdo vztýčenou hlavou a vystretými plecami; ako rozhodne zatínala zuby, keď dospela k nejakému rozhodnutiu; z toho, že každá z jej viet sa končila nekompromisnou bodkou. Bolo to nákazlivé a jedna z mnohých vecí, ktoré som na nej zbožňoval, až som v tej chvíli musel bojovať s chuťou pobozkať ju, hneď tam a v tej chvíli, pred zrakmi ostatných.

Hugh si odkašľal a včely, ktoré mu vyleteli z úst, zavesili do vzduchu mihotavý otáznik. „Ako si tým, dopekla, môžeš byť taká istá?“ obrátil sa na ňu.

„Lebo som,“ pohodila hlavou a pomädlila si ruky na znak toho, že nemá čo dodať.

„Nerád ti kazím tvoj skvelý motivačný prejav,“ nevzrušene sa zapojil do debaty Millard, „ale pokiaľ vieme, slečna Peregrinová je posledná ymbrynka, ktorá zostala na slobode. Spomeň si, čo nám povedala slečna Avocetová-Šabliarka: Nemŕtvi už celé týždne prečesávajú slučky a berú ymbrynky do zajatia. Takže aj keby sa nám podarilo nejakú slučku nájsť, nebudeme vedieť, či v nej nájdeme ymbrynku alebo číhajúceho nepriateľa. Nemôžeme predsa chodiť od slučky k slučke, klopať na dvere a dúfať, že za nimi nečíhajú Nemŕtvi!“

„Alebo či na okolí nesliedia vyhladovaní Bezduchí,“ dodal Enoch.

„Práveže vôbec nemusíme dúfať,“ ozvala sa Emma a s úsmevom sa otočila ku mne. „Jacob nám to predsa dopredu povie.“

V sekunde som stuhol. „Ja?“

„Dokážeš Bezduchých vycítiť na diaľku, nie?“ spýtala sa Emma. „Okrem toho, že ich vidíš.“

„Keď sú niekde nablízku, chce sa mi vracať,“ pripustil som.

„Ako nablízku?“ zaujímal sa Millard. „Z niekoľkých metrov na nás ešte stále dočiahnu chápadlami. Potrebovali by sme, aby si ich dokázal odhaliť z omnoho väčšej diaľky.“

„Nikdy som nemal príležitosť nejako si to otestovať,“ povedal som úprimne. „Je to všetko pre mňa veľmi nové.“

Doteraz som sa vlastne stretol iba s jedným Bezduchým, Malthusom, ktorý slúžil doktorovi Golanovi, zabil môjho starého otca a takmer ma utopil v Cairnholmskej bažine. Ako ďaleko odo mňa sa asi nachádzal, keď som po prvý raz zacítil, že ma sleduje v okolí môjho domova v Englewoode? To som naozaj nedokázal povedať.

„Stále môžeš na svojich schopnostiach pracovať,“ povzbudivo dodal Millard. „Neobyčajnosť je trochu ako sval – čím viac ju používaš, tým lepšie funguje.“

„Ale veď je to šialenstvo!“ nedočkavo vykríkol Enoch. „Sme v poriadnej kaši, ak nás má zachrániť tento tu! Veď je ešte len decko – normálny vyplašený chalanisko, ktorý nevie o našom svete takmer nič.“

„Nie je normálny!“ zahriakla ho Emma, akoby práve použil jednu z najhorších nadávok. „Je jedným z nás!“

„Táraniny!“ vypenil Enoch. „Tá troška neobyčajnej krvi, čo mu koluje v žilách, ešte neznamená, že sa s ním budem bratať. A už vôbec nie, že sa spoľahnem na jeho ochranu. Ani nevieme, čo od neho môžeme čakať – stavím sa, že nerozozná, či na nás z päťdesiatich metrov číha Bezduchý, alebo ho len trápia vetry.“

„Veď jedného z nich zabil!“ namietla Bronwyn. „Zabodol mu do oka veľké ovčiarske nožnice! Už si azda počul o nejakom inom Neobyčajnom, ktorý by v jeho veku čosi také dokázal?“

„Po Abem už o nikom,“ povedal nahlas Hugh a pri zvuku dedovho mena všetky deti úctivo stíchli.

„Počula som, že jedného dostal holými rukami,“ zamyslene dodala Bronwyn.

„Ja som zasa počul, že jedného z nich zabil ihlicou na pletenie,“ pridal sa Horace. „Vlastne sa mi to snívalo, takže to musí byť pravda.“

„Fantastické legendy, ktoré sú každým rokom fantastickejšie,“ odbil ich Enoch. „Ten Abraham Portman, ktorého som poznal ja, kvôli nám v živote ani prstom nepohol.“

„Bol to výnimočný Neobyčajný!“ oborila sa naňho Bronwyn. „Chrabrý bojovník, ktorý v mene našej záchrany zabil mnohých Bezduchých!“

„Zatiaľ čo nás nechal trčať v tom dome ako prašivých utečencov, aby sa mohol presúšať hore -dolu po Amerike a hrať sa na hrdinu!“

„Vôbec nevieš, o čom hovoríš,“ zahriakla ho Emma a líca jej horeli. „To predsa zďaleka nebolo všetko.“

Enoch nezúčastnene pokrčil plecami. „Nech to bolo akokoľvek, aj tak je to celkom od veci,“ povedal. „Nezabúdajte, že tento chlapec nie je Abe.“

V tej chvíli som Enocha z duše nenávidel, no nemohol som mu zazlievať, že mi nedôveruje. Skôr bolo čudné, ako môžu ostatní, natoľko skúsení a dokonalí v používaní svojich neobyčajných schopností, veriť tej mojej – ktorú som v sebe ešte len začínal objavovať. V podstate som si len zvykal na myšlienku, že nejakú neobyčajnú schopnosť vôbec mám. Kto bol môj starý otec, to bolo v tomto bode vskutku absolútne jedno. Naozaj som ani len netušil, čo vlastne robím.

„Máš pravdu. Nie som dedo,“ ozval som sa. „Som len chalan z Floridy. A to, že som zabil toho Bezduchého, bola najskôr tiež iba náhoda.“

„Nezmysel!“ vykríkla Emma. „Jedného dňa z teba bude presne taký úžasný zabijak Bezduchých, ako bol tvoj starý otec, o tom nepochybujem.“

„Dúfajme len, že ten deň príde už čoskoro,“ pípol Hugh.

„Je to tvoj osud,“ predniesol vážnym hlasom Horace, akoby vedel omnoho viac než ja.

„Aj keby nebol,“ potľapkal ma Hugh po pleci, „si to jediné, čo nám zostáva.“

„V tom prípade nech nám pomáha sám veľký ochranca malých vtákov,“ vyvrátil oči dohora Enoch.

Zatočila sa mi hlava. Váha očakávaní, ktoré práve zložili na moje plecia, ma gniavila tak, že som sa sotva dokázal nadýchnuť. Rozpačito som sa postavil a zamieril som k východu z jaskyne. „Potrebujem ísť trochu na vzduch,“ povedal som a pretisol som sa popri Enochovi.

„Jacob, počkaj,“ zavolala za mnou Emma. „Balóny!“

No tie boli dávno preč.

„Len ho nechaj,“ zamrmlal Enoch. „Ak budeme mať šťastie, odpláva naspäť do Ameriky.“

∗ ∗ ∗

Kráčal som dole k pobrežiu a v duchu som si predstavoval, ako ma asi vidia, či skôr chcú vidieť, moji noví priatelia: nie Jacoba, chalana, ktorý si vytkol členok, keď bežal za zmrzlinárskym autom, ani Jacoba, ktorý sa neochotne a až na opakované naliehanie svojho otca trikrát pokúsil dostať do stopárskeho krúžku, aby ho tam tri razy odmietli prijať, ale Jacoba, vládcu tieňov, zázračného majstra, ktorý dokáže čítať z každého poryvu svojho vnútra, jasnovidca a hrdinu zabíjajúceho ozajstné príšery – Jacoba, ktorý stojí medzi životom a smrťou nášho milého malého hlúčika Neobyčajných.

Ako by sa už len mne mohlo podariť naplniť odkaz môjho úžasného starého otca?

Vyšplhal som sa na jeden z balvanov na kraji mora a chvíľu som tam stál, s nádejou, že mi vytrvalý vánok aspoň trochu usuší oblečenie. V umierajúcom svetle dňa som pozoroval morskú hladinu, pohyblivé plátno tisícov odtieňov sivej, ktoré sa prelievali jeden do druhého, aby o malú chvíľu zanikli v jednoliatej černi. V diaľke s neúnavnou pravidelnosťou blikalo malilinké svetielko. To nám Cairnholmský maják posielal do diaľky svoje posledné zbohom.

Na chvíľu sa mi zatúlali myšlienky. Prepadol som sa do bdelého sna.

Vidím muža. Je v strednom veku, celý zablatený, zakráda sa po strmom hrebeni útesu, rednúce vlasy mu vo vlhkých prameňoch padajú do tváre. Vietor mu vniká pod tenké sako a nadúva ho ako lodnú plachtu. Na chvíľu zastane, prikrčí sa. Lakte mu zapadnú do vyležaných priehlbín, ktoré sám vyhĺbil, keď dlhé týždne pozoroval rituály párenia rybárikov obyčajných a hniezda víchrovníkov. Prikladá si k očiam ďalekohľad, no mieri ním omnoho nižšie, než sú hniezda, až dole, na tenký oblúk malej pláže, kde vzdúvajúce sa vlny prinášajú svoju nekonečnú obetu: kusy dreva a chaluhy, úlomky člnov a rozbitých lodí – a z času na čas, ako vravievajú domáci, aj telo nejakého nešťastníka.

Ten muž je môj otec. Hľadá niečo, čo by najradšej nikdy nenašiel.

Hľadá telo svojho syna.

Čosi sa dotklo mojej topánky, a to ma okamžite vytrhlo zo zamyslenia. Už bola skoro celkom tma, sedel som na skale pri mori, s kolenami pritiahnutými k brade, a dole podo mnou stála na piesku Emma a vlasy jej povievali vo vetre.

„Ako sa cítiš?“ spýtala sa s hlavou vyvrátenou dohora.

Táto otázka však zostávala aj pre mňa rovnicou o mnohých neznámych, ktorú by som v tej chvíli nedokázal vyriešiť, ani keby som mal vo vrecku diplom z matematickej fakulty a za sebou hodinovú diskusiu na danú tému. Bojovalo vo mne tisíc protichodných pocitov a myšlienok, ktoré sa vzájomne úplne nepochopiteľne znásobovali, delili a schovávali do zátvoriek, zatiaľ čo za rovná sa tvrdošijne zostával chlad, únava a minimálny záujem o akýkoľvek rozhovor. A tak som nakoniec zo seba dostal iba: „V pohode. Len dúfam, že aspoň trochu obschnem,“ a demonštratívne som pomykal premočeným svetrom na hrudi.

„S tým ti rada pomôžem,“ povedala a vyšplhala sa na skalu, aby si sadla vedľa mňa. „Podaj mi ruku.“

Urobil som to a ona si oprela moje predlaktie o svoje kolená. Priložila si dlane k ústam a sklonila hlavu k môjmu zápästiu. Potom sa zhlboka nadýchla a len čo začala pomaly vydychovať, v celej ruke sa mi rozlialo neuveriteľne upokojujúce, i keď trochu páliace teplo.

„Nie je to príliš?“ spýtala sa.

Cítil som, ako sa ma zmocňuje triaška, no zaťal som zuby a pokrútil hlavou.

Spokojne prikývla a znovu vydýchla na moje predlaktie, tentoraz trochu vyššie. Zaliala ma nová vlna intenzívneho tepla. Pred ďalším nádychom, akoby mimochodom, prehodila: „Dúfam, že sa pre to, čo natáral Enoch, netrápiš. My ostatní ti veríme, Jacob. Enoch vie byť niekedy otravný ako stará trasorítka, najmä keď ho prepadne záchvat žiarlivosti.“

„Myslím si, že má pravdu,“ uprel som na ňu zúfalý pohľad.

„To azda nie! Naozaj?“

Už som to v sebe neudržal. „Veď ani neviem, čo vlastne robím,“ vypadlo zo mňa. „Ako sa na mňa môžete spoliehať? Keby som aj bol Neobyčajný, tak potom naozaj len v nepatrnej miere – oproti vám stopercentným možno taký štvrtinový.“

„No takto to predsa nefunguje, hlupáčik,“ rozosmiala sa.

„Môj dedo bol určite omnoho neobyčajnejší, než som ja. Musel byť. Bol taký silný...“

„Nie, Jacob,“ namietla a pozrela sa mi rovno do očí. „Samu ma prekvapuje, koľkými rôznymi spôsobmi si mu na nerozoznanie podobný. Samozrejme, že si tiež iný – omnoho milší a nežnejší –, ale to, čo hovoríš... akoby som počula Abeho, keď k nám prvý raz prišiel.“

„Naozaj?“

„Áno. Aj on bol zmätený. Nikdy predtým žiadneho Neobyčajného nestretol. Nevedel, ako narábať so svojimi neobyčajnými schopnosťami ani čoho všetkého je schopný. Pravdupovediac, netušili sme to ani my. Schopnosť, ktorou vládneš, je zriedkavá. Veľmi zriedkavá. Aj tvoj starý otec sa musel učiť, ako s ňou narábať.“

„Lenže ako sa to naučil?“ spýtal som sa. „A kde?“

„Vo vojne. Prihlásil sa do špeciálnej jednotky Britskej armády, kde boli samí Neobyčajní. Bojoval nielen proti Nemcom, ale aj proti Bezduchým. Za také čosi sa metále nerozdávajú, no pre nás sú to dodnes hrdinovia a tvoj starý otec zo všetkých ten najväčší. Vďaka ich obetavosti sa postup tých netvorov na desaťročia spomalil, čím zachránili životy mnohým Neobyčajným.“

A predsa, pomyslel som si, svojich rodičov zachrániť nedokázal. Aké tragické.

„Môžem ti povedať jedno,“ pokračovala Emma. „Si presne takisto neobyčajný, ako bol on – aj rovnako odvážny.“

„No jasné! Hovoríš to len preto, aby som sa cítil lepšie.“

„Nie,“ znovu sa mi pozrela priamo do očí. „Naozaj nie. Naučíš sa to, uvidíš, Jacob. Jedného dňa z teba bude ešte väčší postrach Bezduchých, než bol on.“

„To opakujete všetci. No ako si tým môžeš byť taká istá?“

„Veľmi intenzívne to cítim,“ vyriekla bez rozmýšľania. „Lebo sa ním jednoducho máš stať. Tak, ako sa malo stať, že si prišiel na Cairnholm.“

„Na také veci neverím. Osud. Budúcnosť vpísaná vo hviezdach. Nič podobné.“

„Kto tu hovorí o osude?“

„Povedala si, že sa to má stať, a to je predsa to isté,“ namietol som. „Osud je pre postavy z kníh o zázračných mečoch a princeznách. Samé táraniny. Prišiel som, lebo môj dedo desať sekúnd pred svojou smrťou spomenul čosi o vašom ostrove – to je všetko. Náhoda. Som rád, že sa to stalo, ale aj tak – bol v delíriu. Rovnako mohol v tej chvíli hovoriť aj o tom, čo bol ráno nakúpiť.“

„Lenže neurobil to,“ protirečila mi Emma.

Namrzene som si vzdychol. „Takže keď sa teraz vydáme na cestu, aby sme našli nejakú slučku, a vy sa na mňa budete spoliehať, že vás ochránim pred tými príšerami, no ja zlyhám a potom nás zabijú, aj to bude osud?“

Zamračila sa a mlčky si zložila moju ruku z kolien. „O osude som vôbec nehovorila,“ zopakovala. „Len verím, že keď ide o naozaj dôležité veci v živote, žiadne náhody neexistujú. Všetko sa deje z určitého dôvodu. Aj to, že si prišiel – preto sa mi nechce veriť, že si tu iba preto, aby sme nakoniec všetci pomreli.“

Nemal som srdce ďalej sa s ňou hádať. „Tak dobre,“ vzdal som to. „Nemyslím si síce, že máš pravdu – no budem dúfať, že ju máš.“ Cítil som výčitky svedomia, že som pred chvíľou na ňu tak vybehol, ale bolo mi zima, bol som unavený a vydesený a mal som pocit, že sa musím za každú cenu brániť. Striedali sa vo mne silné a slabé chvíľky, desivé a neohrozené myšlienky – hoci ich vzájomný pomer bol deprimujúci, tak tri k jednej v prospech tých desivých. Premáhal ma zúfalý pocit, že ma strkajú do roly, o ktorú som ani náhodou neprosil: že som sa proti svojej vôli stal dobrovoľníkom v prvej línii vojny, ktorej priebeh nikto nedokázal predvídať. Slovo osud znelo rovnako ako povinnosť, no ak sa mám ocitnúť v bitke proti légii príšer z najhorších nočných môr, musí to byť moja vlastná voľba.

Tú som však už urobil vo chvíli, keď som súhlasil, že sa vydám do neznáma so skupinkou týchto neobyčajných detí. A keby som vymietol aj tie najtemnejšie kúty svojej mysle, musel by som tiež priznať, že nie je pravda ani to, že som o čosi také nikdy neprosil. Od detstva som predsa o takomto dobrodružstve sníval. Vtedy som ešte na osud veril a veril som naň absolútne, každým kúskom a každou bunkou svojho detského srdca. Bolo to akési zvláštne pnutie, ktoré som cítil v hrudi vždy, keď mi starý otec rozprával svoje neuveriteľné príbehy. Jedného dňa to budú príbehy o mne. Čo sa mi teraz zdalo ako ťaživá povinnosť, bývalo kedysi vábivým prísľubom – že jedného dňa prekročím hranice nášho malého nudného mestečka a prežijem taký výnimočný život, aký mal starý otec; že jedného dňa, presne tak ako dedo Portman, aj ja dokážem niečo skutočne veľké. Hovorieval mi: „Raz bude z teba veľký muž, Yakob. Naozaj veľký muž.“

„Taký veľký ako ty?“ pýtal som sa.

„Ešte väčší,“ odpovedal zakaždým.

Vtedy som mu bezvýhradne veril a veľmi som mu túžil veriť aj v tejto chvíli. No čím viac som sa o ňom dozvedal, tým viac som sa strácal v jeho tieni. Zdalo sa mi úplne nemožné, že by som niekedy dokázal čosi čo i len vzdialene podobné tomu, čo bol schopný vykonať on. Že i ten najnepatrnejší pokus o čosi také sa rovná samovražde. A keď som si niekedy predsa len predstavil, aké by to bolo, keby som to skúsil, okamžite mi zišiel na um môj otec – môj úbohý otec, ktorý už zaiste zistil, že zrejme prišiel o svojho jediného syna – a skôr než sa mi podarilo tie chmúrne myšlienky vyhnať z mysle, musel som si položiť otázku, ako mohol ktosi taký úžasný tak veľmi ublížiť niekomu, kto ho tak nesmierne miloval.

Znovu som sa začal triasť. „Je ti zima,“ ozvala sa Emma. „Radšej budem pokračovať.“ Vzala do dlaní moju druhú ruku a horúcim dychom ju celú zbozkávala. Takmer som to nezvládol. Postupovala čoraz vyššie, a keď sa dostala k mojej pazuche, nevrátila mi ruku späť do lona, ale ovinula si ju okolo krku. Položil som jej na plecia aj svoju druhú ruku. Aj ona ma objala, až sa naše čelá navzájom dotýkali.

Emma ticho zašepkala. „Dúfam, že neľutuješ, ako si sa rozhodol. Lebo ja som neskutočne rada, že si tu s nami. Neviem, čo by som si počala, keby si odišiel. Bojím sa, že by som sa z toho už nikdy nespamätala.“

Napadlo mi, že sa vrátim. Na malú chvíľu som sa pokúsil predstaviť si, čo by sa stalo, keby som si vzal jeden z člnov, preplavil sa naspäť na ostrov a odtiaľ domov.

Nedokázal som to. Bolo to nepredstaviteľné.

Zašepkal som. „Ako by som mohol?“

„Keď sa nám podarí pomôcť slečne Peregrinovej opäť nadobudnúť ľudskú podobu, bude ťa vedieť vrátiť domov. Ak budeš chcieť.“

Akoby nepochopila, že sa nepýtam na logistiku. Chcel som len povedať: Ako by som ťa mohol opu



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist