načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Bezduché mesto Neobyčajné deti slečny Peregrinovej - Ransom Riggs

  > > > > Bezduché mesto Neobyčajné deti slečny Peregrinovej  

Elektronická kniha: Bezduché mesto Neobyčajné deti slečny Peregrinovej
Autor:

Domov pre neobyčajné deti slečny Peregrinovej je opustený sirotinec na tajomnom ostrove, v ktorom žili podivní chovanci a diali sa neuveriteľné veci. Hlavný hrdina a rozprávač Jacob ...


Titul je skladem - ke stažení ihned
Vaše cena s DPH:  228
Jazyk: sk

Médium: e-kniha
+
-
ks
Doporučená cena:  243 Kč
6%
naše sleva
7,6
bo za nákup

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia s.r.o.
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Počet stran: 408
Jazyk: sk
Médium: e-book
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-259-0507-4
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Domov pre neobyčajné deti slečny Peregrinovej je opustený sirotinec na tajomnom ostrove, v ktorom žili podivní chovanci a diali sa neuveriteľné veci.

Hlavný hrdina a rozprávač Jacob odhalil, že akýmsi zvláštnym spôsobom sú stále nažive a spoločným útekom z ostrova sa pokúšajú zachrániť slečnu Peregrinovú, ktorá prišla o svoju ľudskú podobu. Zúfalo bojujú s Bezduchými a Nemŕtvymi, aby našli ymbrynku, čo jej môže pomôcť. Jacob, ktorý dokáže vidieť Bezduchých a dokonca ich zabiť, prežije s nimi neskutočné veci od bombardovania Londýna až po panoptikum na jarmoku s Neobyčajnými, ktorí im chcú pomôcť. Láska k Emme, ktorá k nim patrí, a túžba vrátiť sa k rodičom do vlastného sveta sú pre Jacoba neriešiteľnou dilemou...
Fascinujúci príbeh o neobyčajných deťoch slečny Peregrinovej spolu so sugestívnymi dobovými fotografiami sú pre čitateľa naozaj nevšedným zážitkom.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky






Bezduché mesto
Aj v tlačenej verzii
Objednať si môžete na stránke
www.albatrosmedia.sk
Ransom Riggs
Bezduché mesto – e-kniha
Copyright © Albatros Media a. s., 2016
Všetky práva sú vyhradené.
Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať
bez písomného súhlasu majiteľov práv





BEZDUCHÉ
MESTO










PLUS










PRE TAHEREH










„A vtom už, hľa, k nám mieri na lodici
nejaký starec, čo má bielu bradu,
a ‚beda,‘ kričí, ‚beda, ničomníci,
nedúfajte sa nebeskému hradu:
ja preveziem vás k smutným pustatinám
do večných temnôt, do ohňa a ľadu.
No ty tam vzadu, duša živá, inam
pohniže sa, a od mŕtvych mi odíď!‘
Ale keď videl, že sa nepohýnam...“
Danteho Peklo, Spev tretí,
preklad Viliam Turčány a Jozef Felix, 1964, 2005





Jacob Portman
Náš hrdina, ktorý dokáže vycítiť
prítomnosť Bezduchých a ako
jediný ich aj vidí.
Emma Bloomová
Dievča, ktoré dokáže holými rukami
zažať oheň a kedysi malo vzťah
s Jacobovým starým otcom.
Abraham Portman
(zosnulý)
Jacobov starý otec, ktorého zabil
Bezduchý.
Bronwyn Bruntleyová
Dievča s neobyčajnou silou.
NEOBYČAJNÍ





Millard Nullings
Neviditeľný chlapec, znalec
všetkého neobyčajného.
Olive Abroholos
Elephantová
Dievča ľahšie než vzduch.
Horace Somnusson
Chlapec, ktorý trpí prorockými
víziami a snami.
Enoch O’connor
Chlapec, ktorý dokáže na určitý
čas oživiť mŕtvych.
NEOBYČAJNÍ





Hugh Apiston
Chlapec, ktorý velí včelám, žijúcim
v jeho tele, a ochraňuje ich.
Claire Densmorová
Dievča, ktoré má na zátylku ešte
jedny ústa; najmladšia z chovancov
slečny Peregrinovej.
Fiona Frauenfeldová
Dievča, ktoré väčšinou nerozpráva,
no zato dokáže pomáhať
rastlinám rásť.
Alma Lefay
Peregrinová-sokol
Ymbrynka, dokáže meniť podobu
a manipulovať s časom;
riaditeľka Cairnholmskej slučky.
NEOBYČAJNÍ





Esmerelda
Avocetová-Šabliarka
Ymbrynka, ktorej slučku prepadli;
padla do zajatia Nemŕtvych.
Franklin Portman
Jacobov otec; ornitológ amatér,
ktorý má spisovateľské ambície.
Maryann Portmanová
Jacobova matka; dedička druhého
najväčšieho obchodného reťazca
s drogériovým tovarom na Floride.
Ricky Pickering
Jacobov jediný normálny kamarát.
Doktor Golan
(zosnulý)
Nemŕtvy, ktorý sa vydával
za psychiatra, aby sa votrel
do priazne Jacoba a jeho rodiny
a ktorého neskôr Jacob zabil.
Ralph Waldo Emerson
(zosnulý)
Esejista, filozof, básnik.
NEOBYČAJNÍ
OBYČAJNÍ










PRVÁ
ČASŤ










PRVÁ KAPITOLA










19
V
eslovali sme von z prístavu, popri starých člnoch, ktoré sa
zádumčivo knísali na vlnách a ronili hrdzavé slzy, pod pátravým
pohľadom vtákov, ktoré nás ako súdna porota pozorovali zo svojho bidla
na okraji starého móla pokrytého kôrovcami, popri rybároch, ktorí práve
vyťahovali siete a ktorým prekvapene klesli ruky, keď nás zazreli, akoby si
neboli istí, či to, čo vidia, je skutočné, alebo ich klame zrak; procesia
duchov, ktorí práve vystúpili z vody, alebo bytosti, ktoré sa duchmi v blízkej
budúcnosti určite stanú. Desať detí a jeden vták v troch vetchých člnoch,
ktoré smerovali pomalým, no vytrvalým tempom na šíre more a rýchlo
sa vzďaľovali od široko -ďaleko jediného bezpečného prístavu, ktorý sa,
drsný a tajomný, kúpal v modro -zlatom svetle svitania. Náš cieľ, skalnaté
pobrežie Walesu, sa skrýval kdesi v hmlistých diaľavách; letmý ťah štetcom
namočeným do atramentu na vlhkom výkrese horizontu.
Minuli sme starý maják, nevzrušene stojaci na svojom mieste, akoby
sa v ňom predošlú noc žiadna z tých hrôzostrašných vecí nestala. Akoby
v jeho blízkosti nevybuchovali bomby, akoby sme sa tam takmer neutopili
a nerozstrieľali nás na franforce guľky samopalov; akoby som tam nikdy
nepotiahol kohútik revolvera a nezabil človeka, čomu som sám doteraz
nedokázal uveriť. Akoby sme tam neprišli o slečnu Peregrinovú a znovu ju
potom nenašli – keď sa nám ju sťa zázrakom podarilo vytrhnúť z
pažeráka desivého oceľového tela ponorky –, hoci to, žiaľ, nebola celkom tá istá
slečna Peregrinová. Bola zranená a naliehavo potrebovala pomoc, ktorú jej
však, bohužiaľ, ani jeden z nás nebol schopný poskytnúť. Sedela na korme
člna a bezodným vtáčím okom sledovala, ako sa s každým ďalším úderom










21
vesla čoraz viac vzďaľuje útočisko, ktoré s takou láskou vybudovala pre
svoje milované deti.
Nakoniec sme minuli aj posledný starý vlnolam a pred nami sa
rozprestrelo nekonečné belasé more, pokojné vody prístavu vystriedali
tisícky rozčerených vĺn, ktoré narážali o boky našich člnov. Kdesi vysoko nad
nami som začul zvuk lietadla. Na chvíľu som prestal veslovať a s hlavou
vyvrátenou k nebu som sa nechal unášať predstavou, ako asi z tej výšky
vyzerá naša malá utečenecká jednotka: celý svet, ktorý som si zvolil za svoj,
spolu s tým, čo mi v ňom bolo drahé, všetky naše neobyčajné a
neobyčajne krehké životy v troch schránkach zbitých z dreva uprostred nehybného
oka nesmierneho oceánu, ktoré sa uprene díva do oblohy.
Milosť!
∗ ∗ ∗
Naše člny sa jeden vedľa druhého s ľahkosťou kĺzali pomedzi hrebene
sčerených vĺn, unášané vodami priateľského prúdu priamo k pobrežiu. Pri
veslovaní sme sa striedali, aby nikto z nás nepodľahol vyčerpaniu či únave,
hoci sám som v sebe cítil toľko sily, že prvú hodinu som vytrvalo odmietal
pustiť veslo z ruky. Pohltil ma opakujúci sa rytmus, keď som ramenami
obkresľoval veľkorysé elipsy, akoby som sa každým pohybom snažil k sebe
pritiahnuť neviditeľné čosi, čo sa vzpieralo a tvrdošijne odmietalo prísť
bližšie. Oproti mne sedel pri veslách Hugh a za ním na prove Emma,
s očami schovanými za strieškou slameného klobúka a hlavou sklonenou
k mape, ktorú mala rozprestretú na kolenách. Z času na čas hlavu zodvihla,
aby očami skontrolovala horizont, a vo mne sa pri každom pohľade na jej
krásnu tvár prebúdzala nová energia, o ktorej som dovtedy ani netušil.
Mal som pocit, že by som takto dokázal veslovať donekonečna – až
kým sa Horace z vedľajšieho člna nahlas nespýtal, koľko vody nás delí od
súše, na čo Emma otočila hlavu späť k ostrovu, aby ju vzápätí znovu
sklonila k mape. S roztiahnutými prstami čosi premerala a nakoniec váhavo
povedala: „Sedem kilometrov?“ Millard, ktorý bol s nami v člne, jej však





22
čosi zašepkal do ucha, ona sa zamračila a otočila mapu, aby si prečítala čosi
na jej okraji. Potom sa ešte viac zachmúrila a vzdychla: „Tak dobre, osem
a pol.“ Sotva tie slová vyriekla, moje nadšenie – rovnako ako ostatných –
záhadne opadlo.
Osem a pol kilometra, vzdialenosť, ktorú by ten staručký rozheganý
trajekt, ktorým som pred pár týždňami docestoval na Cairnholm, zvládol za
necelú hodinu. Vzdialenosť, ktorá by bola pre akýkoľvek motorový čln
hračkou. O jeden a pol kilometra menej než to, čo dokonca aj moji obézni
strýkovia raz do roka, síce nie bez problémov, no predsa, dokázali zabehnúť pre
charitu, a len o čosi viac ako to, čo vo svojom luxusnom fitku na veslovacom
trenažéri pravidelne zvládala moja matka a pyšne sa pred všetkými chválila.
Najbližší trajekt na pevninu však pôjde až o tridsať rokov a veslovacie
trenažéry nebývajú naložené pasažiermi ani batožinou, ani im nehrozí, že sa
odklonia od želaného smeru, ak človek čo len na chvíľu prestane sledovať kurz.
Najhoršie však bolo, že vody, ktorými sme sa plavili, boli nanajvýš zradné
a mali povesť cintorína lodí: osem kilometrov premenlivého, náladového
mora, na ktorého dne číhali zelené vraky a biele kosti námorníkov a kdesi
hlboko, v prízračnej temnote pod nami, aj naši nepriatelia.
Tí z nás, ktorí sa ešte dokázali zaoberať takýmito myšlienkami,
predpokladali, že Nemŕtvi zostali niekde nablízku a vyčkávajú,
najpravdepodobnejšie práve v nemeckej ponorke ukrytej kdesi v hĺbke mora pod nami.
Ak ešte nevedeli, že sme z ostrova odišli, určite na to čoskoro prídu. Zaiste
nepodnikli celú túto výpravu za slečnou Peregrinovou len preto, aby ju po
jedinom neúspešnom pokuse vzdali. Vojnové lode, ktoré brázdili horizont
ako obrovské stonožky, a britské vojnové letky prečesávajúce nebo
znemožňovali ponorke, aby sa mohla bezpečne vynoriť, no s príchodom noci
jej v tom už nič nezabráni. Staneme sa veľmi ľahkou korisťou. Prídu si po
nás, zmocnia sa slečny Peregrinovej a nás ostatných nemilosrdne pošlú ku
dnu. A tak sme ďalej veslovali, s jedinou nádejou, že sa nám podarí dostať
na pevninu skôr, než padne súmrak.
∗ ∗ ∗





23
Veslovali sme, až nás pálili dlane a naše ramená sa zmenili na boľavé
klbká stuhnutých svalov. Až do chvíle, keď ranný vánok vystriedalo
bezvetrie a slnko začalo pražiť na naše hlavy tak, akoby sa nám chcelo poriadne
prizrieť a vzalo si na to zväčšovacie sklo. Po chrbtoch nám cícerkom stekal
pot. Vtedy som si uvedomil, že zrejme nikomu nenapadlo postarať sa o
zásoby pitnej vody a že v roku 1940 ľudia nemali žiadne opaľovacie krémy
a ich jedinou ochranou pred slnečnými lúčmi bol tieň. Veslovali sme, až
nám z dlaní zliezala koža, a bolo jasné, že nedokážeme urobiť už ani je -
den jediný pohyb veslom, aby sme vzápätí zvládli ešte jeden a za ním ďalší
a ďalší.
„Vypotil si už vedrá potu,“ povedala Emma. „Daj, vystriedam ťa na
chvíľu, inak sa celý roztopíš.“
Zvuk jej hlasu ma vyrušil z ospalej malátnosti. Vďačne som prikývol
a pustil som ju k veslu, no ani nie o dvadsať minút som sa k nemu opäť
vrátil. Nedokázal som čeliť myšlienkam, ktoré sa mi začali rojiť v hlave,
keď moje telo odpočívalo. Zaplavovali ma predstavy toho, ako sa asi tváril
môj otec, keď vstúpil do mojej izby na Cairnholme a namiesto mňa tam
našiel iba ten šokujúci Emmin list, a obrazy paniky, ktorá zrejme vzápätí
vypukla. Útržky spomienok na hrôzostrašné veci, ktoré som za posledné
dni zažil: čeľuste netvora, ktoré ma mali každú chvíľu roztrhať; môj bývalý
psychiater padajúci v ústrety svojej smrti; muž v rakve naplnenej ľadom,
ktorý sa mi chystá povedať svoj odkaz napriek tomu, že mu chýba polovica
hrdla. Tak som radšej vesloval, napriek vyčerpanosti a neochvejnému
presvedčeniu, že si už nikdy nedokážem narovnať chrbát, i tomu, že mi zliezla
koža z oboch dlaní. Pomáhalo mi to na nič nemyslieť; v rukách veslá ako
z olova, obťažkané dvojakým osudom náš všetkých: možným zatratením
i nádejou na život.
Iba Bronwyn akoby vôbec nepodliehala únave a po celý čas veslovala
celkom sama. Oproti nej sedela Olive, no krehké dievčatko by nedokázalo
ťažkým veslom ani len pohnúť a pri spätnom náraze by sa zrejme vznieslo
hore, kde by ho mohol uchytiť vzdušný prúd a odfúknuť ho do diaľky ako
balón. Olive iba povzbudzovala, zatiaľ čo Bronwyn robila prácu za dvoch –





24
ba dokonca za troch či za štyroch, ak vezmeme do úvahy aj obrovské
škatule a kufre plné oblečenia a jedla a máp a kníh a množstva omnoho
menej užitočných vecí: zaváraninových fliaš plných jašteričích sŕdc, ktorých
obsah sa čľapotavo ozýval z Enochovho vaku, alebo kľučky z vchodových
dverí domova neobyčajných detí slečny Peregrinovej, ktorá pri výbuchu
odletela a ktorú Hugh objavil kdesi v tráve po ceste k prístavu a usúdil, že
bez nej odísť jednoducho nemôžu, či páperovej podušky, ktorú Horace
zachránil z horiaceho domu – tej, ktorá mu vždy nosila šťastie, ako
povedal, lebo ho ako jediná dokázala ochrániť pred desivými nočnými morami.
Niektoré z vecí boli natoľko vzácne, že ich deti odmietali pustiť z rúk,
dokonca aj keď veslovali. Fiona kŕčovito zvierala medzi kolenami kvetináč
plný záhradnej zeminy, v ktorej sa mrvili červíky. Millard si urobil na tvár
tehlovým prachom pruhy, zrejme ako súčasť osobného smútočného
rituálu. Hoci boli veci, na ktoré sa tak upínali, navonok nedôležité, ba dokonca
smiešne, v hĺbke duše som im rozumel: bolo to všetko, čo im zostalo z
jediného ozajstného domova, aký kedy mali. Vedeli síce, že je navždy stratený,
no to zďaleka neznamenalo, že sa s ním dokázali rozlúčiť.
Po troch hodinách otrockého veslovania sa ostrov v diaľke za nami
scvrkol na veľkosť otvorenej dlane. V ničom už nepripomínal tú hrôzo -
strašnú skalnatú pevnosť, ktorá sa pred niekoľkými týždňami vynorila
z hmly, keď som ho po prvý raz uvidel z paluby trajektu. Takto z diaľky
vyzeral krehký a zraniteľný, akoby mu hrozilo, že ho každú chvíľu zhltne
morský príboj.
„Pozrite!“ zakričal zrazu Enoch z vedľajšieho člna a postavil sa.
„Mizne!“ Ostrov sa pomaly halil do prízračného závoja sivastej hmly, a tak sme
na chvíľu prestali veslovať a sledovali sme, ako sa stráca.
„Rozlúčme sa s naším ostrovom,“ ozvala sa Emma, vstala a zložila si
klobúk. „Možno ho už nikdy neuvidíme.“
„Zbohom, ostrov,“ povedal Hugh. „Bol si k nám vždy veľmi láskavý.“
Horace na chvíľu pustil veslo a zamával. „Zbohom, dom. Budú mi
chýbať tvoje izby a chodby, aj tvoja záhrada, no zo všetkého najviac moja
posteľ.“





25
„Zbohom, slučka,“ vzlykla Olive, „a ďakujeme, že si nás toľko rokov
držala v bezpečí.“
„Boli to skvelé roky,“ dodala Bronwyn, „najlepšie roky môjho ži vota.“
Aj ja som dal v duchu zbohom miestu, ktoré ma navždy zmenilo –
miestu, ktoré v sebe definitívnejšie než cintorín pochovalo spomienky i
tajomstvá môjho starého otca. Bol s tým ostrovom nerozlučne spätý a mne
napadlo, či sa mi teraz, keď sa obaja pominuli, ešte niekedy podarí
pochopiť, čo sa to so mnou vlastne stalo: čím som sa stal; čím sa práve stávam.
Prišiel som na ostrov, aby som rozlúskol tajomstvo starého otca a pritom
som objavil svoje vlastné. Sledovať miznúci Cairnholm bolo ako sledovať
kľúč k najväčším záhadám strácajúci sa v temných vodách oceánu.
V tej chvíli ostrov zhltla hmla a zmizol.
Akoby nikdy nejestvoval.
∗ ∗ ∗
Netrvalo dlho a tá istá hmla pohltila aj nás. Postupne nás oslepovala,
pevnina pred nami nezadržateľne zanikala v opare a slnko sa menilo na
striebristú škvrnu; v silnejúcom príboji sme veslovali stále do kruhu, až
sme celkom stratili orientačný zmysel. Nakoniec sme to vzdali, zložili sme
veslá a v ohlušujúcom tichu sme nečinne čakali na to, čo sa stane. V tej
hmle aj tak nemalo cenu o čokoľvek sa pokúšať.
„Nepáči sa mi to,“ ozvala sa Bronwyn. „Ak tu zostaneme dlho trčať,
zastihne nás noc a budeme sa musieť začať báť omnoho horších vecí, než
je počasie.“
Počasie ju však zrejme začulo a rozhodlo sa dokázať nám, že nič
horšie nejestvuje. Rozpútalo sa ozajstné peklo. Zafúkal mocný vietor a
obrátil všetko hore nohami. Na mori sa zodvihli obrovské spenené vlny,
ktoré narážali o boky našich člnov. Zaliala nás smršť ľadovej vody, v ktorej
sme zrazu stáli až po členky. Rozpršalo sa a na koži sme pocítili tisíce
malých pichľavých kvapiek. More si nás pohadzovalo ako gumové hračky
vo vani.





26
„Otočte člny proti vlnám,“ zvreskla Bronwyn a preťala vodu veslom.
„Ak schytáme bočný náraz, prevrátime sa!“ Väčšina z nás však bola príliš
unavená, už keď sme veslovali na pokojnom mori, a ostatní boli natoľko
vydesení, že jediné, čoho sa dokázali chopiť, boli okraje člna, ktoré teraz
kŕčovito zvierali.
Proti nám sa zodvihla vodná stena. Po chrbte obrovskej vlny sme
sa vyšplhali až na jej vrchol a potom sme strmhlav padali dole. Emma sa
ma pevne držala, zatiaľ čo ja som zvieral vidlicu vesla; Hugh za nami zasa
z celej sily objímal lavičku. Pripadal som si ako na húsenkovej dráhe,
žalúdok sa mi prepadol až niekde ku kolenám, a všetko, čo nebolo
priklincované – Emmina mapa, Hughov vak i červený kufor na kolieskach, ktorý
mi verne slúžil, odkedy som opustil Floridu –, popadalo ponad naše hlavy
rovno do spenených vĺn.
Nestihli sme sa však trápiť tým, o čo sme prišli, lebo v tej chvíli sa nám
stratili z dohľadu ostatné dva člny. Len čo sme ako -tak znovu nadobudli
horizontálnu polohu, žmúrili sme do nepreniknuteľnej hmly a vyvolávali sme
mená svojich priateľov. Tá chvíľa mŕtveho ticha pred tým, než sme ich
nakoniec začuli volať naspäť, bola hrozná. Potom sa však našťastie z hmly vynoril
Enochov čln so všetkými štyrmi pasažiermi na palube, ktorí nám mávali.
„Ste v poriadku?“ volal som na nich.
„Tam,“ kričali. „Pozrite sa tam!“
Až vtedy som pochopil, že ani predtým nemávali na pozdrav, ale
ukazovali asi tridsať metrov vpravo, kde z vody vytŕčal trup prevráteného člna.
„To je čln, v ktorom boli Bronwyn a Olive!“ vykríkla Emma.
Loďka vytŕčala k nebu svoje hrdzavé brucho, no po dievčatách
nebolo nikde ani stopy.
„Musíme sa dostať bližšie!“ skríkol Hugh a my ostatní sme sa v tej
chvíli napriek únave znovu chopili vesiel a začali sme veslovať, vyvolávajúc
do vetra ich mená.
Šaty, ktoré povypadávali z kufrov, teraz plávali na hladine a každý
kus oblečenia pripomínal telo topiaceho sa dievčaťa. Srdce mi v hrudi
divoko bilo, no napriek tomu, že som bol do nitky premočený a celý som





27
sa triasol, necítil som chlad. K prevrátenému člnu medzitým dorazil aj
Enoch a spoločne sme začali prehľadávať vodu navôkol.
„Kde len môžu byť?“ zastenal Horace. „Ak sme o ne prišli, ja...“
„Dole!“ vykríkla Emma. „Čo ak uviazli pod člnom?“
Vyvliekol som jedno veslo z vidlice a párkrát som ním udrel do
plavidla. „Ak ste tam, môžete vyplávať,“ zvolal som. „Zachránime vás.“
Nekonečne dlhú chvíľu neprichádzala žiadna odpoveď a ja som cítil,
ako s každou sekundou odumiera nádej, že ich ešte niekedy uvidíme. No
potom sa spod prevráteného člna ozval buchot – a vzápätí cez jeho stenu
preletela zovretá päsť, až naokolo lietali triesky, a my sme takmer vyleteli z kože.
„To je Bronwyn!“ radostne zapišťala Emma. „Ony žijú!“
Bronwyn ešte zopár ráz udrela päsťou do dna loďky a urobila v ňom
dieru, ktorou sa mohol pohodlne prepchať dospelý človek. Podal som jej
koniec vesla, aby sa ho chytila, a spolu s Hughom a Emmou sme ju mohli
cez rozbúrené vlny vytiahnuť do nášho člna, zatiaľ čo ten jej pomaly klesal
na dno. Prepadol ju hysterický záchvat, v panike stále kričala a volala na
Olive, ktorá s ňou nebola. Olive jediná chýbala.
„Olive – musíme nájsť Olive,“ opakovala donekonečna, triasla sa
a neprestávala vypľúvať vodu. Vzápätí vstala, aj keď sa jej ešte podlamovali
nohy, a ukazovala na more: „Tam!“ kričala. „Vidíte?“
Dlaňou som si zaclonil oči pred pichľavým dažďom, ale rozoznával
som len hmlu a vzpínajúce sa vlny. „Nič nevidím!“
„Tam je!“ nedala sa odbiť Bronwyn. „Povraz!“
Vtom som pochopil, na čo ukazuje: nebolo to dievča zápasiace
s vlnami, ale hrubé konopné lano, ktoré, akoby zapichnuté v prevaľujúcich
sa vlnách, takmer vôbec nebolo vidieť. Jeho pokračovanie sa strácalo hore
v hmle. Na jeho konci musí byť Olive!
Len čo sme tam doveslovali, Bronwyn lano chytila a začala ho
pomaly namotávať. Po chvíli sa z hmly nad našimi hlavami naozaj vynorila
Olive s povrazom uviazaným okolo pása. Keď sa ich čln prevrátil,
olovené topánky jej skĺzli z nôh a ona vyletela smerom k oblohe. Ešte šťastie,
že Bronwyn predtým duchaprítomne priviazala druhý koniec Olivinho





28
povrazu ku kotve, ktorá teraz spočívala na dne mora. Keby to neurobila,
malá by už dávno lietala stratená vysoko v oblakoch.
Olive sa hodila Bronwyn okolo krku a nahlas vzlykala. „Ty si ma
zachránila! Zachránila si ma!“
Objali sa a pri pohľade na ne mi v hrdle navrela guča.
„Ešte zďaleka nie je po všetkom,“ utrápene na mňa pozrela Bronwyn.
„Ak sa do zotmenia nedostaneme na pevninu, potom sa to ešte len začne.“
∗ ∗ ∗
Búrka trochu utíchla a spenená hladina mora sa ako -tak ustálila, no nikto
z nás si nedokázal predstaviť, že by sa znovu chopil vesla. Neboli sme ani
v polovici cesty, a ja sám som bol beznádejne vyčerpaný. Dlane ma
pálili a vo svaloch mi pulzovala bolesť. Ramená som mal ťažké ako z olova.
Okrem toho ustavičné kolísanie člna malo nepopierateľný efekt na môj
žalúdok – a súdiac podľa zelenkastého odtieňa tvárí, ktoré som videl okolo
seba, som nebol jediný.
„Chvíľu si odpočinieme,“ povedala Emma a usilovala sa, aby jej hlas
znel bodro. „Kým sa zodvihne hmla, aspoň si oddýchneme a odčerpáme
vodu z člnov...“
„Hmla ako táto má svoje vrtochy,“ poznamenal Enoch. „Môže trvať
celé dni, než sa rozplynie. O pár hodín sa zotmie a nám zostane len dúfať,
že nás Nemŕtvi nenájdu a dočkáme sa rána. Sme teraz voči nim celkom
bezbranní.“
„Navyše bez vody,“ dodal Hugh.
„A bez jedla,“ doplnil Millard.
Vtom Olive zodvihla obe ruky a tenkým hláskom zvolala: „Ja viem,
kde to je!“
„Kde je čo?“ prekvapene sa k nej obrátila Emma.
„Pevnina. Videla som ju, keď som bola tam hore.“ Olive sa pri
svojom výlete vzniesla až nad úroveň hmly a celkom jasne videla, ktorým
smerom je zem.





29
„To nám je na figu,“ zašomral Enoch. „Odvtedy sme sa už aspoň
stokrát otočili. Ktovie, ktorým smerom je to teraz.“
„Tak prečo ma tam znovu nepustíte?“
„Si si istá?“ ustarostene sa spýtala Emma. „Môže to byť nebezpečné!
Čo ak ťa odnesie vietor alebo sa nebodaj pretrhne povraz?“
Olivina tvárička nadobudla rozhodný výraz. „Uvoľnite povraz. Idem
hore.“
„Keď sa takto zatvári, nikto s ňou nepohne,“ vzdychla Emma.
„Prosím ťa, Bronwyn, drž ten povraz pevne.“
„Si najodvážnejšie dievčatko, aké som kedy poznala,“ povedala
Bronwyn a vzápätí sa pustila do práce. Vytiahla z vody kotvu a uložila ju na dno
člna. Zvyšným lanom priviazala k sebe dva člny, ktoré nám zostali, aby
sme sa znovu nestratili, a potom zaistila povraz, ktorý strážil Olive pri jej
opätovnom výstupe nad hmlu.
Nastala chvíľa rozpačitého ticha, keď sme všetci s vyvrátenými
hlavami upierali oči na kus lana visiaci z neba – akoby sme očakávali nejaké
nebeské znamenie.
Enoch to nevydržal. „Tak ako?“ zvolal netrpezlivo.
„Vidím ju,“ doľahol k nám Olivin hlások, hoci sme ho v hukote vĺn
sotva počuli. „Rovno pred nami.“
„To mi stačí,“ zakričala jej naspäť Bronwyn a zatiaľ čo my ostatní sme
sa držali za bruchá a bezmocne sme sa zvíjali na lavičkách, Bronwyn
vliezla do predného člna, chopila sa vesiel a navigovala smerom, ktorý udával
Olivin krehký hlások ako hlas nášho neviditeľného strážneho anjela.
„Doľava... viac doľava... nie až tak veľmi!“
Takýmto spôsobom sme pomaly postupovali k pevnine, zatiaľ čo
hmla sa nám držala ustavične v pätách, naťahovala za nami dlhé sivé
chápadlá pripomínajúce tenké prsty prízraku, ktorý nás chce stiahnuť späť.
Akoby sa s nami ostrov za žiadnu cenu nechcel rozlúčiť.





DRUHÁ KAPITOLA





31
N
arazili sme na plytké dno a vyskákali sme z člnov práve vo chvíli,
keď za sivými mrakmi pomaly mizli posledné lúče slnka, necelú
hodinu pred tým, než sa celkom zotmie. Pristáli sme na skaliskách
pokrytých vysychajúcimi chaluhami, ktoré ožívali len v čase prílivu, no
ja som mal v tej chvíli pocit, že sme sa ocitli na najkrajšej pláži na
svete, omnoho krajšej než turisticky atraktívne pláže s bielym pieskom u nás
doma. To, že tu stojíme, znamenalo, že sme to zvládli. Nemohol som však
ani len tušiť, čo pri pohľade na neznámy breh cítia ostatní; niektorí z nich
nikdy v živote neopustili Cairnholm a teraz sa okolo seba neisto obzerali,
prekvapení z toho, že sme všetci nažive, a netušiac, čo s tým.
Nohy sme mali ako z gumy. Fiona pozbierala na pobreží za hrsť
drobných slizkých kamienkov, vložila si ich do úst a chvíľu ich prevaľovala
na jazyku, akoby sa všetkými piatimi zmyslami potrebovala presvedčiť, že
sa jej to naozaj nesníva – tak nejako som sa cítil, keď som sa po prvý raz
ocitol v slučke slečny Peregrinovej. Nikdy predtým som tak veľmi
nepochyboval, či môžem veriť vlastným očiam. Bronwyn zastonala a na smrť
vyčerpaná sa hodila na zem. Zhrčili sme sa okolo nej a zasypávali sme ju
slovami vďaky za všetko, čo pre nás urobila, no bol to zvláštny pocit; to,
za čo sme jej boli vďační, bolo priveľké a slová vďaky primalé, a hoci sa nás
sama pokúšala umlčať, nevládala ani len pohnúť rukou. Emma s ostatnými
chalanmi zatiaľ pritiahli naspäť Olive.
„Si celá modrá!“ vykríkla Emma, keď sa z hmly vynorila Olivina
anjelská tvárička, a vyskočila, aby ju stiahla rovno do svojho náručia. Olive
bola do nitky premočená a premrznutá a zuby jej neprestajne drkotali.





32
Nemali sme žiadne prikrývky, ba dokonca ani len kúsok suchého oblečenia,
ktorý by sme jej dali, a tak Emma aspoň prikladala svoje večne horúce dlane
na Olivino drobné telíčko, až kým sa neprestala triasť. Fionu s Hora ceom
poslala, aby na pobreží našli zopár kúskov vyplaveného dreva na oheň. Kým
sme na nich čakali, obstúpili sme člny a dávali sme dokopy zoznam vecí,
o ktoré sme počas búrky prišli. Bol to žalostný výpočet, z ktorého
vyplynulo, že takmer všetko, čo sme si so sebou vzali, teraz leží na dne mora.
Zostalo nám len to, čo sme mali na sebe, pár hrdzavých plechovíc
s trochou jedla a Bronwynin lodný kufor, očividne nezničiteľný a
nepotopiteľný – no taký nepredstaviteľne ťažký, že nik okrem nej ním nedokázal
ani len pohnúť. Ponáhľali sme sa otvoriť jeho železný zámok s nádejou, že
vnútri objavíme niečo užitočné alebo aspoň niečo, čo sa dá zjesť, no jediné,
čo sme dnu našli, bola kniha s názvom Príbehy Neobyčajných a so
stránkami nasiaknutými morskou vodou a staromódna kúpeľňová rohožka s
iniciálami ALP, ktorá zjavne kedysi patrila slečne Peregrinovej.
„Och, vďaka vám, nebesia! Hlavne, že máme rohožku!“ predniesol
Enoch s kamennou tvárou. „Sme zachránení!“
Všetko ostatné sme stratili, aj obidve mapy – malú, pomocou
ktorej nás Emma navigovala pri plavbe na pevninu, aj ten obrovský, v koži
viazaný atlas slučiek a Millardov vzácny zberateľský kúsok, ktorý s takou
úzkostlivosťou opatroval. Len čo si uvedomil, že o Mapu dní naozaj
navždy prišiel, začal namáhavo dýchať. „Na svete existuje len päť kópií. To
bola jedna z nich,“ zastonal. „Nevyčísliteľná strata! A to už ani nehovorím
o tom, koľko vlastných poznámok a komentárov som do nej za tie roky
dopísal!“
„Aspoňže nám zostali Príbehy Neobyčajných,“ dodala Claire a
žmýkala si morskú vodu zo svetlých kučeravých vlasov. „Nezaspím, kým si
pred spaním jednu z nich nevypočujem.“
„Rozprávky sú nám nanič, keď nevieme, kadiaľ vedie cesta,“ zavrčal
Millard.
Zamyslel som sa: Kadiaľ vedie cesta kam? Zrazu som si uvedomil,
že v tej horúčkovitej snahe čo najskôr uniknúť z ostrova sme vedeli len





33
jedno – že sa musíme čo najskôr dostať na pevninu, no na to, čo bude
potom, sme ani nepomysleli –, ako keby možnosť, že to v našich
vetchých plavidlách nakoniec zvládneme, bola sama osebe natoľko
bláznivá a beznádejne optimistická, že plánovať čokoľvek ďalšie sa v tej chvíli
zdalo ako strata času. Pozrel som na Emmu, aby som v jej očiach našiel
istotu a nádej, ako som to v poslednom čase robieval čoraz častejšie. Jej
zrak sa však nehybne upieral kamsi do diaľky. Skalnatá pláž vyššie
ustupovala piesočným dunám porasteným vysokou trávou. Za nimi sa začínal
les, nepreniknuteľná temnozelená hradba stromov, ktorá sa tiahla obomi
smermi zdanlivo donekonečna. Emma nás podľa teraz už stratenej mapy
navigovala k istému prístavnému mestečku, pravda, až do chvíle, keď sa
naším prvotným cieľom stal akýkoľvek kus pevnej zeme pod nohami.
Nemali sme ani potuchy, ako veľmi sme sa odklonili od zamýšľaného
smeru. Nebola tu žiadna cesta, žiadne značky, ani len chodník. Pustá
divočina.
Samozrejme, že to, čo sme v tej chvíli najviac potrebovali, nebola
ani mapa, ani žiadna značka. Stačilo by, keby s nami opäť bola slečna
Peregrinová – celá a zdravá – slečna Peregrinová, ktorá by bez zaváhania
vedela, kam ísť a ako sa tam bezpečne dostať. No tá, ktorá pred nami
sedela na kameni a šuchorila si perie, bola zmrzačená rovnako ako jej
krídlo, ktoré jej bezvládne viselo pri tele. Bolelo nás vidieť ju v
takomto stave. A deti to prežívali obzvlášť ťažko. Slečna Peregrinová bola ich
mamou a ochrankyňou. Kedysi bývala kráľovnou ich ostrovného sveta,
no teraz nedokázala ani hovoriť, ani ovládať čas, nevedela dokonca ani
lietať. Kedykoľvek k nej niektorému z detí zablúdil zrak, strhlo sa a rýchlo
odvrátilo oči.
Slečna Peregrinová sa dívala na bridlicovosivú hladinu mora pred
sebou. V temnej hĺbke jej rozhodného pohľadu sa ukrýval nevýslovný
smútok.
Akoby hovorila: Je mi nesmierne ľúto, že som vás sklamala.
∗ ∗ ∗





34
Fiona s Horaceom sa k nám blížili z diaľky, najväčšie balvany obchádzali
oblúkom. Fionine vlasy rozfúkané vetrom vyzerali ako búrkové mračno,
Horace si zasa z oboch strán dlaňami pritískal k hlave cylinder, aby mu ho
vietor náhodou neodfúkol. Nikto nechápal, ako sa mu podarilo nestratiť
ho počas búrky, hoci teraz vyzeral skôr ako zlisovaný lodný komín. Za nič
na svete by si ho však nebol ochotný zložiť z hlavy, lebo, ako opakovane
vyhlasoval, nič iné by sa k jeho na mieru šitému – hoci do nitky
premočenému a zablatenému – obleku nehodilo.
V rukách však nič neniesli. „Nenašli sme žiadne drevo,“ zúfalo
vyhlásil Horace, keď podišli bližšie.
„Pozreli ste sa vôbec do lesa?“ spýtala sa Emma a ukázala prstom
k línii stromov za piesočnými dunami.
„Je to tam desivé,“ pokrútil hlavou Horace. „Dokonca som počul
húkať sovu.“
„Odkedy sa bojíš operencov?“
Horace mykol plecami a zabodol oči do piesku. Fiona doňho strčila
lakťom, na čo sa spamätal a povedal: „Objavili sme však niečo iné.“
„Nejaký prístrešok?“ vyzvedala sa Emma.
„Cestu?“ neodolal Millard.
„Zatúlanú hus, ktorú si upečieme na večeru?“ pridala sa Claire.
„Nie,“ odpovedal Horace. „Balóny.“
Všetci zarazene zmĺkli.
„Aké balóny?“ zmätene sa spýtala Emma.
„Také tie obrovské, v ktorých sedia ľudia.“
Emma zbledla. „Ukáž kde.“
V zástupe sme sa vydali tam, odkiaľ pred chvíľou prišli, za skalnatý
výbežok pláže, hore, na malé návršie. Premýšľal som, ako sme si mohli
nevšimnúť čosi natoľko nápadné, ako sú lietajúce balóny, až kým sme
sa nevyšplhali na samý vrch. Vtedy som ich zbadal – nie pestrofarebné
kvapky obrátené naopak z kalendárov a motivačných plagátov („Za
hranice vašich možností, a ešte ďalej!“), ale pár neveľkých vzducholodí: dva
čierne podlhovasté vaky naplnené plynom, pod ktorými viseli jednoduché





35
kostry kabín s pilotom. Boli neveľké, leteli nízko a striedavo prelietavali
nad pevninou a okrajom mora, akoby prečesávali terén. Nevýrazný hukot
ich motorov zanikal v hluku príboja. Emma okamžite zavelila, aby sme sa
bežali schovať do vysokej trávy, preč z dohľadu.
„Hľadajú ponorky,“ odpovedal Enoch na otázku, ktorú zatiaľ nikto
nestihol položiť. Millard bol síce jednoznačne najvyššou autoritou, pokiaľ
išlo o mapy a knihy, no keď prišlo na vojenské záležitosti, tu bol
naslovovzatým expertom Enoch. „Nepriateľské plavidlá sa dajú najľahšie
spozorovať zo vzduchu,“ vysvetľoval.
„Prečo však potom lietajú tak nízko nad pevninou?“ spýtal som sa.
„Nemali by letieť viac nad morom?“
„To neviem.“
„Myslíš, že by mohli hľadať... nás?“ nesmelo pípol Horace.
„Ak sa pýtaš, či to nemôžu byť Nemŕtvi,“ odvetil mu Hugh, „potom
si fakt na hlavu. Tí predsa bojujú na nemeckej strane. Ich ponorka patrila
nemeckej armáde.“
„Nemŕtvi sa spoja s kýmkoľvek, ak to prospeje ich záujmom,“
namietal Millard. „Nepochybujem, že prenikli do organizácií na oboch
stranách, len aby z toho vyťažili čo najviac.“
Nedokázal som od tých vzdušných plavidiel odtrhnúť oči. Vyzerali
desivo, ako nejaký robotický hmyz s bruchom plným infikovaných vajíčok.
„Nepáči sa mi to,“ zamračil sa Enoch a jeho mozog zjavne pracoval
na plné obrátky. „Očividne prečesávajú pobrežie, nie vodu.“
„Lenže čo hľadajú?“ spýtala sa Bronwyn. Odpoveď bola jasná, len nás
všetkých natoľko desila, že si nikto netrúfol vysloviť ju nahlas.
Hľadajú nás.
Tisli sme sa k sebe navzájom vo vysokej tráve a ja som cítil, ako sa
Emme napli svaly. „Keď dám povel, bežte,“ zasyčala. „Najprv schováme
člny, potom sa ukryjeme my.“
Počkali sme, kým piloti znovu zamieria bližšie k okraju mora, a
vybehli sme z úkrytu, modliac sa, aby nás v tej diaľke nezbadali. V duchu
som prosil, aby sa hmla, ktorá nás pohltila na mori, vrátila a znovu nás










37
skryla. Uvedomil som si, že nám vlastne zachránila život; bez hmly by nás
na mori, kde sme sa nemali kam ukryť, spozorovali zo vzduchu už dávno.
Takto teda ostrov ešte raz, a zrejme naposledy, urobil niečo pre záchranu
svojich neobyčajných detí.
∗ ∗ ∗
Člny sme odvliekli do pobrežnej jaskyne, ktorej vchod ako tmavá puklina
zíval v stene skalného útesu. Bronwyn bola vyšťavená z veslovania a sama
sa ledva vliekla, nieto aby ešte za sebou ťahala čln, takže sme sa do toho
museli pustiť my ostatní. Fučiac a funiac sme postrkovali obrovské hrdzavé
bruchá našich člnov, ktoré sa akoby náročky znovu a znovu zabárali nosmi
do vlhkého piesku. Boli sme asi uprostred cesty k jaskyni, keď slečna
Peregrinová vydala varovné zaškriekanie práve vo chvíli, keď sa spoza dún
vynorili bzučiace vzducholode. Náhly prílev adrenalínu spôsobil, že sme
prudko vyštartovali a v letku sme dostali oba člny do jaskyne, zatiaľ čo
slečna Peregrinová nešikovne skackala vedľa nás, píšuc svojím ovisnutým
krídlom kľukatú čiaru do piesku.
Len čo sme zmizli v útrobách jaskyne, vyčerpane sme odkväcli na
prevrátené bruchá člnov a naše dychčanie ozvenou zaplnilo celé tmavé
a vlhké vnútro jaskyne, kde kvapkala voda. „Prosím, prosím, nech nás
nevideli,“ úpenlivo bedákala Emma.
„Pri všetkých vtákoch! Stopy!“ vykríkol Millard a okamžite zo seba
začal strhávať šaty, aby vybehol von a zahladil ryhy, ktoré zostali v piesku
po člnoch; zo vzduchu určite vyzerali ako šípky ukazujúce priamo k nášmu
úkrytu. Sledovali sme len, ako za sebou v piesku zanecháva odtlačky svojich
malých chodidiel. Keby von vyšiel hocikto iný, nepochybne by ho zazreli.
O chvíľu sa vrátil, celý umazaný od piesku. Triasol sa od zimy a na
hrudi mu svietila červená škvrna. „Už sú celkom blízko,“ lapal po dychu.
„Urobil som, čo som mohol.“
„Znovu krvácaš!“ vykríkla Bronwyn. Bolo to Millardovo zranenie
z predošlej noci, keď ho pri našom strete s nepriateľom škrabla zatúlaná





38
guľka. Hoci sa jeho rana akoby zázrakom hojila veľmi rýchlo, zďaleka ešte
nebol celkom v poriadku. „Kde máš obväz?“
„Strhol som si ho. Nemohol som strácať čas rozväzovaním. Celá
moja neviditeľnosť je mi naprd, ak sa nedokážem rýchlo vyzliecť!“
„Celá neviditeľnosť ti bude naprd, ak budeš mŕtvy, ty tvrdohlavý
somár,“ zahriakla ho Emma. „Teraz sa chvíľu nehýb a neprehryzni si jazyk.
Bude to bolieť.“ Dva prsty pravej ruky si vložila do ľavej dlane, sústredila
sa, a keď ich o chvíľu vytiahla, končeky mala dočervena rozpálené.
Millard sa mykol. „Hej, Emma, upokoj sa. Bol by som radšej, keby
si...“
Emma pritlačila prsty Millardovi na ranu. Zakvílil. Do vzduchu sa
vzniesol zápach spáleného mäsa a tenký prúžok dymu. Krvácanie však
okamžite ustalo.
„Určite mi tam zostane jazva,“ zaskučal Millard.
„Už len tebe to môže prekážať. Veď ju nikto neuvidí.“
Millard nasupene vzdychol, no zostal ticho.
Dunenie strojov sa čoraz viac približovalo, až sa nakoniec ich
hukotom ozývala celá jaskyňa. Predstavoval som si, ako sa vznášajú vo vzduchu,
sledujú naše stopy a plánujú útok. Emma sa o mňa oprela plecom. Maličkí
sa zhŕkli okolo Bronwyn, aby ich ukryla vo svojom obrovskom náručí.
Napriek našim neobyčajným schopnostiam sme boli úplne bezmocní: jediné,
na čo sme sa v tej chvíli zmohli, bolo chúliť sa jeden k druhému, žmúriť do
tmy, aby sme aspoň matne videli tváre ostatných, utierať si nosy a dúfať, že
naši nepriatelia to nakoniec vzdajú a odletia.
Nakoniec zvuk motorov naozaj začal slabnúť, a len čo sme znovu
jeden druhého počuli, Claire, stále schovaná v Bronwyninom náručí, hlesla:
„Povedz nám príbeh, Wyn. Strašne sa bojím, ani trochu sa mi tu nepáči
a radšej by som si vypočula niektorý z tvojich príbehov. Prosím...“
„Áno. Porozprávaj nám nejaký,“ žobronila Olive. „Niektorý z Príbe‑
hov Neobyčajných, tie mám najradšej.“
Bronwyn bola hneď po slečne Peregrinovej, ba hádam niekedy dokon -
ca ešte viac než ona, mamou všetkých maličkých. Ona ich ukladala večer do





39
postele, čítala im rozprávky a dávala pusu na dobrú noc. Vo svojom širokom
náručí mala vždy dosť miesta a v ramenách dostatok sily, aby kohokoľvek
z nich uniesla. Teraz však nebol čas na rozprávky – a presne to im aj povedala.
„Ale čoby nebol,“ zaprotestoval Enoch s neskrývaným sarkazmom.
„Len sa vykašli na Príbehy Neobyčajných a pre zmenu nám porozprávaj ten,
ako sa chovanci slečny Peregrinovej zachránili. Ako prežili bez kúska jedla
a ako sa bez mapy a bez toho, aby ich po ceste roztrhali Bezduchí, dostali
do bezpečia. Nesmierne by ma zaujímalo, ako sa ten príbeh končí!“
„Keby tak mohla rozprávať slečna Peregrinová!“ zafňukala Claire.
Vymanila sa z Bronwyninho náručia a podišla k vtákovi, ktorý sa usadil
na trupe jedného z člnov. „Čo máme urobiť, pani riaditeľka?“ obrátila k nej
svoje veľké detské oči. „Prosím vás, premeňte sa. Veľmi vás prosím, buďte
zasa ako predtým!“
Slečna Peregrinová ticho zahvízdala a pohladila jej krídlom hlávku.
Podišla k nim aj Olive a po lícach jej stekali slzy. „Veľmi vás potrebujeme,
slečna Peregrinová. Sme stratení a hrozí nám nebezpečenstvo, sme
hladní, nemáme domov ani žiadnych priateľov, len jeden druhého, a veľmi vás
potrebujeme, počujete?“
Čierne oči slečny Peregrinovej sa zaleskli, no vzápätí sa odvrátila, aby
sme jej nevideli do tváre.
Bronwyn si kľakla k dievčatám. „Premenila by sa, keby mohla. No
my už niečo vymyslíme, sľubujem. Už zakrátko.“
„Lenže čo?“ naliehala Olive a jaskynná ozvena jej otázku
niekoľkokrát zopakovala.
Emma zrazu prudko vstala. „Ja ti poviem, čo urobíme,“ vyhlásila
a všetky oči sa okamžite obrátili k nej. „Pôjdeme ďalej.“ Vyriekla to s
takým odhodlaním, až ma striaslo. „Budeme kráčať čoraz ďalej a ďalej, až
kým nedôjdeme do mesta.“
„Čo ak najbližších päťdesiat kilometrov žiadne mesto nie je?“
zapochyboval Enoch.
„Potom prejdeme päťdesiatjeden kilometrov. Som si istá, že až tak
veľmi sme sa od kurzu neodklonili.“





40
„A čo ak nás Nemŕtvi zhora zbadajú?“ zapojil sa Hugh.
„Nezbadajú. Dáme si pozor.“
„A čo ak si na nás počkajú práve v tom meste?“ spýtal sa Horace.
„Budeme predstierať, že sme Obyčajní. Neodhalia nás.“
„To jediné mi nikdy veľmi nešlo,“ zavtipkoval Millard.
„Na teba sa spolieham najviac, Mill. Budeš naša predsunutá hliadka
a zoženieš nám všetko, čo budeme potrebovať.“
„Ak tým chceš vyjadriť, že dôveruješ mojim zlodejským
schopnostiam, tak to beriem,“ povedal hrdo. „Pokiaľ ide o dlhoprsté umenie, som
v ňom ozajstný majster.“
„Lenže čo potom?“ zamračil sa Enoch. „Aj keby sa nám podarilo
zohnať niečo na jedenie a nejaké miesto, kde by sme v suchu a teple
prespali, budeme tam vonku celkom bezbranní, zraniteľní, vydaní napospas
nebezpečenstvu, bez slučky a bez úkrytu... a navyše slečna Peregrinová
je... slečna je stále...“
„Nájdeme slučku,“ rozhodne odvetila Emma. „Vieš, že ten, kto hľadá,
vždy nájde, pretože dokáže čítať aj tie najnepatrnejšie znamenia. A keby
sme predsa len žiadne nenašli, skúsime pohľadať niekoho
Neobyčajného, ktorý nám ukáže, ako sa dostať k najbližšej slučke. Tam vyhľadáme
ymbrynku, ktorá potom pomôže slečne Peregrinovej.“
Nikdy predtým som nestretol človeka s takou bezhraničnou
odvahou, akú mala Emma. Vyžarovala zo všetkého, čo robila: z toho, ako
kráčala, s hrdo vztýčenou hlavou a vystretými plecami; ako rozhodne zatínala
zuby, keď dospela k nejakému rozhodnutiu; z toho, že každá z jej viet sa
končila nekompromisnou bodkou. Bolo to nákazlivé a jedna z mnohých
vecí, ktoré som na nej zbožňoval, až som v tej chvíli musel bojovať s chuťou
pobozkať ju, hneď tam a v tej chvíli, pred zrakmi ostatných.
Hugh si odkašľal a včely, ktoré mu vyleteli z úst, zavesili do vzduchu
mihotavý otáznik. „Ako si tým, dopekla, môžeš byť taká istá?“ obrátil sa
na ňu.
„Lebo som,“ pohodila hlavou a pomädlila si ruky na znak toho, že
nemá čo dodať.






       

internetové knihkupectví - online prodej knih


Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2017 - ABZ ABZ knihy, a.s.