načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Babičky: Skaza Večerného hája - Minna Lindgrenová

Babičky: Skaza Večerného hája

Elektronická kniha: Babičky: Skaza Večerného hája
Autor:

Rekonštrukcia Večerného hája sa skončila a jej deväťdesiatročné obyvateľky sa môžu nasťahovať späť. Po návrate ich však čaká nemilé prekvapenie. Miesto, kde sa cítili ako doma, ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  219
+
-
7,3
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » XYZ
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2017
Počet stran: 280
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-750-5829-4
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Rekonštrukcia Večerného hája sa skončila a jej deväťdesiatročné obyvateľky sa môžu nasťahovať späť. Po návrate ich však čaká nemilé prekvapenie. Miesto, kde sa cítili ako doma, sa zmenilo na štátom financovaný projekt starostlivosti o seniorov, riadený prostredníctvom moderných technológií. Zdravotné sestry zmizli, lekársky dohľad prebieha online a odvšadiaľ cítiť nemilosrdnú snahu o modernizáciu. Babičky sa rozhodnú zakročiť. Ani pokročilý vek im nezabráni v príprave smelého plánu, ktorého cieľom je zničiť počítačový systém. V boji za spravodlivosť ich nič nezastaví! Záver vráti do hry niektoré postavy a na povrch vyplávajú i ďalšie dosiaľ utajené skutočnosti.

Zařazeno v kategoriích
Minna Lindgrenová - další tituly autora:
Babičky: Mrtvý kuchař Babičky: Mrtvý kuchař
 (e-book)
Babičky: Mrtvý kuchař Babičky: Mrtvý kuchař
Babičky: Na útěku Babičky: Na útěku
 (e-book)
Babičky: Na útěku Babičky: Na útěku
Babičky: Den zkázy Babičky: Den zkázy
 (e-book)
Babičky: Útek z večerného hája Babičky: Útek z večerného hája
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Babičky

Skaza večerného hája

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.xyz.cz

www.albatrosmedia.sk

Minna Lindgrenová

Babičky: Skaza večerného hája – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.




Minna Lindgrenová

BABIČKY:

SKAZA

VEČERNÉHO HÁJA

Preložil andrej rády


Copyright © Minna Lindgren, 2015

Original edition published by Teos Publishers

Translation © Andrej Rády, 2017

Cover design © Cover kitchen

© VYDAVATEĽSTVO XYZ, 2017

ISBN v tlačenej verzii 978-80-7505-829-4

ISBN e-knihy 978-80-7505-931-4 (1. zverejnenie, 2017)

Slovak edition published by agreement with Minna Lindgren

and Elina Ahlback Agency, Helsinki, Finland


7

I

S

iiri kettunenová Sa zobudila a myslela si, že vidí nočnú moru.

Stála vedľa vlastnej postele, na ťažkých a  stuhnutých nohách

mala pevne natiahnuté  ranné papuče, sivé vlasy jej odstáva

li na všetky strany a  ona civela pred seba na jasnočerveno žiariacu

stenu. Uvedomovala si, že žije, lebo v pravom uchu jej znelo známe

dvojčiarkové a.

„Dobré ráno, Siiri! Dnešná ošetrovateľská zmena: Nie je perso

nál! Ak chceš informácie, ako si na tom bola v noci, stlač jednotku!“

Siiri sa pokúsila zľahka stlačiť jednotku. Číslica bola zobrazená

tak, aby poskakovala a usmievala sa, a vedľa nej bola tvárička akéhosi

škriatka. Siiri komunikovala s  inteligentnou stenou. Nebol to tele

vízor ani počítač, ba ani tablet podobný tomu, aký mala Irma, bola

to stena, do ktorej nadupali neohraničené množstvo inteligencie. Do

života starcov vnášala bezpečie a  náplň. Siiri sa triasla ruka tak, že

jednotka na dotyk spočiatku vôbec nereagovala. Napokon si druhou

rukou podoprela tú trasľavú, mocne sa sústredila a akosi sa jej predsa

len podarilo ukazovákom trafiť tancujúcu číslicu. Tá sa na znamenie

vďačnosti, že bola zvolená, uklonila.


MINNA LINDGRENOVÁ

8

„Na lôžku: 8 h 25 min. Spánok: 7 h 5 min. Celkový rozsah pokoj

ného spánku: 3 h 47 min. Účinnosť spánku: 88 %. Občasné chrápanie:

27 min. Počet pohybov: 229, trvanie: 1  060 s. Pravidelná porucha

pohybu končatín: 0. Tep: 52. Stresové reakcie: 25 %.“

Z  obsahu usmievavej informácie nerozumela ničomu. Mala by

mať starosti, keby sa pohla dvestodvadsaťdeväť ráz za osem hodín

a  dvadsaťpäť minút? Bolo to primálo alebo priveľa? Chrápanie ju

pobavilo. Vždy frflala, že chrápe jej manžel, a  teraz mala rovnaké

ťažkosti ona sama. Pravda, jej muž chrápal priebežne a  neprestajne,

nie občas. On aj zaspával tak rýchlo, že rachot sa ozval ihneď a trval

až do rána. Siiri si povzdychla pri pomyslení na svojho milovaného

muža, ktorý s ňou, aj napriek tomu chrápaniu, spával v jednej posteli

päťdesiatsedem šťastných rokov.

„Ak chceš viac informácií o sebe, stlač 1!“

Inteligentná stena ju vytrhla z  napoly melancholického spomí

nania. Stena iste chcela niečo dôležité, keď pred ňou tak dychtivo

blikala. Na displeji sa vznášala akási postava z komiksu, možno malý

medvedík, teda ak to nebola ryba. Smiešne skackala, aby starenku

prebudila z ranného spánku a prinútila ju zaujímať sa, čo to vlastne je.

Siiri sa sústredila s úmyslom tú koketujúcu jednotku trafiť. Chce

la sa dozvedieť, čo o nej inteligentná stena vie.

„Dnes máš deväťdesiate siedme narodeniny! Budíček ti dnes bla

hoželá!“

Akoby to nevedela aj bez pripomínania. Deväťdesiatsedem je

takmer sto. S  Irmou sa rozhodli, že na sté narodeniny nepristanú.

S tým by boli len ťažkosti. Istá pani z najnižšieho poschodia vchodu

A dostala k narodeninám predvolanie do poradne zdravotného stre

diska. Všetkých päťročných vraj pozvali na testy, pri ktorých sa meral

motorický a psychický vývin, a keď tá pani dosiahla vek stopäť rokov,


BABIČKY: SKAZA VEČERNÉHO HÁJA

9

počítačový systém si pomyslel, že je vo veku detských hier. Stroj to

tiž nezohľadňoval čísla nad stovku. Podľa Siiri mala tá pani zájsť do

poradne, ona sama by iste išla, lebo tie testy boli celkom milé. Bolo

treba nakresliť trojuholník a  prejsť po rovnej čiare. Pre stopäťročnú

nič ľahké. Pani však nikam nešla, urobila ukrutnú scénu a sťažovala

sa všade možne, až napokon zomrela skôr, ako sa jej ponosy dostali

k správnemu úradníkovi.

„Srdečne ďakujem,“ povedala Siiri inteligentnej stene, ktorá jej na

počesť narodenín vnucovala obraz žiarivých červených ruží.

Siiri štuchla ukazovákom do inteligentnej steny, len tak hocikam,

lebo zatiaľ neprišla na to, kde sa tá hračka vlastne nachádza a  ako

by jej mala dávať príkazy. Vo Večernom háji však bolo teraz všetko

takéto: zľahka sa dotýkali plôch a štuchali do nich. Inteligencia bola

všade vôkol, obrovské množstvá, stačil klik a  udialo sa čosi neuve

riteľne inteligentné. Siirina malá dvojgarsónka bola preplnená snímačmi, detektormi, čipmi, vysielačkami a kamerami, ktoré sledovali jej život. Kdesi v hlbinách jej lôžka sa skrývalo aj to čulé čudo, ktoré ju neprestajne sledovalo v spánku a, nemajúc na práci nič lepšie, zarátavalo každučký jej pohyb. Keby sa sklátila na podlahu a  zasa sa

dostatočne čulo nepostavila, inteligentné bradavičky, ktorými bola

podlaha posiata, by odoslali informáciu do poplachového centra, od

kiaľ by sa prirútila sanitka aj so skupinkou zdravotníkov, aby jej pomohli na nohy. To zabezpečovalo, že starci neumrú na podlahe. Vo

Fínsku panoval jednomyseľný názor, že umieranie doma na podlahe

je tragickejšie ako na lôžku v zdravotnom stredisku. Viedla sa o tom

dokonca emóciami nabitá rozprava na riadnom zasadaní parlamentu,

ktorú niekoľko ráz sledovali spolu s Annou-Liisou a Irmou.

Život v  inteligentnom byte bol zábavný, ak si človek vypracoval

ústretový postoj k prekvapeniam, ktoré jeho stroje a zariadenia vede


MINNA LINDGRENOVÁ

10

li pripraviť. Napríklad výprava do chladničky bola zaručeným dob

rodružstvom. Nikdy sa nedalo vedieť, čo chladnička v  konkrétnom

prípade povie.

„Odstráň. Neodkladne. Skazené. Mlieko. Pol. Litra. Posledný. Dá

tum. Minimálnej. Trvanlivosti. Dnes.“

Siirina chladnička bola mladá žena, pomerne rázna a  trocha

priveľmi si uvedomujúca vlastnú znamenitosť. Irma si do svojej

chladničky bezpodmienečne želala hlas staršieho muža, a to len bola

zábava, lebo jej z  chladničky zaznieval hlas niekdajšieho hlavného

rozhlasového hlásateľa Yleisradia, ktorého všetci poznali spred dáv

nych rokov z  valutových kurzov a  poveternostnej situácie na mori.

Irma svoju chladničku ihneď nazvala gavalierom a  beznádejne sa

usilovala naučiť ju, aby vyslovovala „bááábovka“ namiesto „bábovka“.

„Aj ten papagáj je bystrejší,“ sršala od zúrivosti, keď usilovná vý

učba nepriniesla výsledok.

Hovoriaca chladnička sa najprv zdala iba oživením, čímsi, čo

zlepšovalo náladu, keďže nemali mačky ani manželov, no v podstate

zachraňovala starcov pred otravou a  hnačkou. Veď toľkí jedli skaze

nú stravu, lebo si nepozreli dátumy na výrobkoch. Alebo si na dne

chladničky zabudli odkrojok lososa spred týždňa a  ten sa premenil

na zelený sliz. Taký losos potom smrdel naozaj hrozne, takže poplaš

né zariadenie istej panej, ktoré reagovalo na pachy, spustilo rámus,

ktorý v nich vyvolal dojem, že sa začal letecký poplach.

Siiri na začiatok vypila pol litra mlieka, ktoré sa v  ten deň malo

skaziť, aby chladničku upokojila. Keď sa do nej pokúsila vložiť niečo,

čo mala zjesť už predvčerom, tá začala zúfalo odvrávať a Siiri nevedela,

čím by ju mohla upokojiť. S pečeňovým nákypom boli večne problémy.

„Neriadila si sa návodom. Neriadila si sa návodom. Neriadila si

sa návodom,“ omieľala chladnička niekoľko hodín, vždy rovnako,


BABIČKY: SKAZA VEČERNÉHO HÁJA

11

neprirodzene zvyšujúc dôraz na začiatku každého slova. Aj na toto mohol starý človek zomrieť, stratiť chuť do života a  pominúť sa od mučenia na stoličke pri jedálenskom stole, zgniavený kázňou chlad

ničky len preto, lebo mal na rajnici trocha pokazený pečeňový nákyp,

kúpený v zľave.

„Radšej znesiem, že mi káže môj gavalier, než počúvať tých dob

rovoľníkov, čo tu pracujú,“ povedala by Irma, keby bola zapojená do

diskusie on-line v reálnom čase. Práve také slová používali všetky tie

bledule vo Večernom háji, keď dávali obyvateľom návody, ako sa pri

spôsobiť novému životnému prostrediu. Naozajstný personál už ne

jestvoval. Nijaké cvičiteľky, nijaké aktivačné asistentky, nikto, kto by

pracoval v kuchyni, nijakí vysokoškolsky vzdelaní sociálni pracovní

ci, vedúce ústavov, ošetrovateľky, ba ani len praktikantky zaoberajúce

sa teóriou starostlivosti či prisťahovalci dočasne zamestnaní v rámci

procesu aklimatizácie, všade iba stroje a málopočetná skupinka dobrovoľných pomocníkov a  pomocníčok, ktorí zaškoľovali obyvateľov

v schopnostiach užívať si automaty.

Večerný háj už nebol len tak nejakým strediskom pre starých

ľudí v  terminálnom stave v  helsinskej štvrti Munkkiniemi. Ukázalo

sa, že takmer dva roky trvajúca oprava bola rozsiahlejšia, ako sa mys

lelo. Z  tej mlynice napokon vyšlo všetko nové a  konečný výsledok

predali medzinárodnej spoločnosti, ktorá bola kótovaná na burze.

Domov s opatrovateľskou službou sa zmenil na súčasný pilotný pro

jekt monitorovanej starostlivosti o  staré osoby a  jeho zriaďovateľmi

boli tri rozličné ministerstvá, ktoré súčasne podporovali jeho činnosť.

Politici a podnikatelia verili, že premena starcov na laboratórne zvie

ratá je záchranou pre spoločnosť a z hľadiska budúcnosti globálnym riešením najbrizantnejšieho problému na zemeguli, ktorý predstavujú práve starí ľudia. Fínsko by sa pozviechalo z  hospodárskej krízy,

MINNA LINDGRENOVÁ

12

keby všestranná zdravotnícka a  opatrovateľská technológia ovládla

svet a znova by preukázala, čoho je schopný fínsky inžinier.

„Toto je naša posledná služba spoločnosti,“ povedala si Siiri sama

pre seba, kým gučou zo starej pyžamy zotierala z  jedálenského stola

zvyšky po raňajkách. Zjedla jedno vajíčko natvrdo a tvrdý tmavý chlieb, nasilu, lebo už necítila nijaký hlad a jedla takpovediac z povinnosti.

V tej chvíli sa na jej inteligentnej stene objavila obrovská Irmina

hlava, akoby Irma počula, ako si uprostred všetkých tých snímačov

a  dzindzíkov Siiri mrmle pod nos. Irmine biele kučeravé vlasy ne

upravene vytŕčali všetkými smermi, v  kútikoch úst mala odrobinky

bááábovky a v ušiach veľké brilianty.

„Čertovský vehikel!“ kričala Irma a  vôbec sa pritom nepozerala

na Siiri, ale nahnevane hľadela kamsi bokom. „Otca tvojho! Povedz

svoje meno a stlač enter... Dočerta...“

Ozvalo sa čudné buchnutie a  Irma sa na okamih zo Siirinej ste

ny stratila. V pozadí hučala Figarova svadba od Mozarta. Siiri sa na chvíľku započúvala a pochopila, že sú aktuálne v prvom obraze. Gróf

Almaviva práve našiel páža Cherubina pod prikrývkou na stoličke

v izbe komornej Susanny. Potom sa Irma vrátila a zabodávala zrak do

stredu displeja, akoby sa na Siiri veľmi hnevala.

„Ir-ma Län-nen-lei-mu-o-vá. Enter! Ako táto poondená stena

vlastne funguje? Eniky-beniky, chcem odtiaľto preč. Nedostanem sa

preč z  vlastného bytu! Pomôžte mi, preboha. Sú na svete ešte údrž

bári, ktorým sa kedysi hovorievalo domovníci? Počuje ma niekto?“

Irma vyšla z  uhla záberu kamery, no Siiri dobre počula jej hun

dranie a celý ten zmätok, ktorý na Almavivovom dvore vyvolalo nájdenie Cherubina na nesprávnom mieste. Najvyššie svojím tenorom

bľačal ohováračský učiteľ spevu. Irma sa tvárila čoraz ustrašenejšie,

vykrikovala a vulgárne hrešila, vzdychala a stenala a hľadela povedľa


BABIČKY: SKAZA VEČERNÉHO HÁJA

13

kamery, prehrabávajúc si vlasy. Odrazu hudba stícha, ako keď utne.

Nastalo ticho, priam desivý pokoj, do ktorého začala Irma spievať

vysokým a silným hlasom Pietà, signore od Alessandra Stradellu. Siiri

na seba rýchlo hodila župan a utekala zachrániť priateľku.

II

irma Sa neSmierne zľakla, keď sa Siiri s vlastným kľúčom objavila v jej

byte. Vlastne to nebol kľúč, ale malý oválny gombík, ktorý magicky otváral dvere a potvrdzoval platby v jedálni aj v kiosku Sám sebe lekárom, umiestnenom na prízemí. Gombík o nich vedel všetko, lepšie

ako ony samy. Už si nepotrebovali pamätať ani len kód sociálneho poistenia, čo bolo pre mnohých nesporne uľahčenie. Pri dverách do bytu stačilo gombík len otrčiť oproti výčnelku na stene. Najprv

však bolo treba ten čertovský gombík nájsť. Mnohí si ho zavesili na

krk, časť nevedela rozlišovať medzi gombíkom a bezpečnostným ná

ramkom, Irma ho mala väčšinou kdesi zapotrošený a Siiri si ten svoj

pripevnila na remienok náramkových hodiniek. Pri otŕčaní oproti

výčnelku sa vždy strácal čas, lebo prístroj nechcel poslúchnuť hneď

a bolo ho treba prebúdzať a čarovať gombíkom popred výčnelok ho

re-dolu. Keď sa zamávanie gombíkom podarilo, vo výstupku sa roz

svietilo zelené svetielko a  dvere sa pomaly, no nepriateľsky otvorili priamo proti človeku, ktorý chcel dnu. Už tu neboli dvere, ktoré by sa otvárali kľučkou, jednoduchým potiahnutím alebo potlačením.

„Len pomysli na tých chudákov, ktorí sa živia vyrábaním cedúľ

na dvere, takých tých, akože treba tlačiť alebo ťahať k  sebe. Aj tí sú

už teraz všetci bez práce? Toto je naozaj čudné. Opreteky sa vymýš


MINNA LINDGRENOVÁ

14

ľajú všelijaké strojčeky, ktoré oberajú ľudí o prácu. A čo tí nešťastní

ci, ktorí nalepovali tie samolepky na dvere?“ vykladala Irma a začala

pobiehať po kuchyni, akoby chcela Siiri niečo ponúknuť, no nevedela

vymyslieť čo.

„Budem rada za bábovku,“ pomáhala kamarátke Siiri. „Alebo si

už všetko pojedla na raňajky?“

Irma sa celá zdesená obrátila k Siiri a takmer nenávistne vyhŕkla:

„Odkiaľ vieš, že na raňajky som mala bábovku? Aj to si mohol kaž

dý prečítať na tej stene s  inteligentnými škriatkami? Ja sa už z  toho

zbláznim. Podľa steny som spala s účinnosťou sedemdesiatosem per

cent, hoci si dobre pamätám, že som prebdela celú noc.“

Irma neznášala pomyslenie, že ju kdesi neprestajne sledujú. Veď

práve preto namontovali všetky tie antény a  kamery, lebo kdesi nie

kto sedí a  sleduje všetko, čo robia, dokonca aj v  spánku. Tam kdesi

je aj teraz nejaký človek, ktorý tupo zíza na ich ranné pobiehanie.

Možno niekdajší nalepovač samolepiek „Tlačiť“ alebo niektorá z ich

prepustených cvičiteliek, ktoré ony všetky volali Jenni. Irma bola

presvedčená, že táto detektorová džungľa vyšla obyvateľov Večer

ného hája poriadne draho. Veď kto iný by to všetko zaplatil, ak nie

obyvatelia? Štátne peniaze šli len na rozbeh projektu a vybudovanie

zariadení. Najvlastnejším cieľom bolo fedrovať centrá starostlivosti

o starých ľudí v Indii a Južnej Amerike podporou exportu v rezorte

ministerstva priemyslu a hospodárstva.

„Máš v  kútikoch úst omrviny bábovky,“ povedala Siiri s  priateľ

ským úsmevom, kým sa Irma znova nadychovala.

„Aha, no. Vadí ti to? Hľadám servítku, mala by tu byť niekde na

stole. Prečo nie je môj obrúsok na stole... Taký svetločervený, je na

ňom pekne aplikovaný môj monogram. Bol to svadobný darček, trvác

na a krásna ľanová látka. Nechce sa mi dávať ho zakaždým do bielizne


BABIČKY: SKAZA VEČERNÉHO HÁJA

15

na pranie, preto zvyčajne leží tu na stole, na tomto mieste, kde jedávam.

Načo si potrebovala práve teraz hovoriť o  odrobinkách  bábovky? No,

utriem si ich aspoň rukou, tak. Je to teraz v poriadku? Kde sme to boli?“

Siiri nemala síl na to, aby Irme vysvetlila, že sa aj s odrobinkami

omylom objavila na jej stene. Medzi ich bytmi bolo vytvorené neja

ké nebeské spojenie cez satelit, takže ani nemuseli vstať z  pohovky

a mohli sa skontaktovať, lebo tak znel správny termín. Možno by sa

mohli takto cez stenu spojiť s kohokoľvek bytom, keby to chceli a ve

deli ako. Pomocou vlastných gombíkov sa Irma a Siiri dostali jedna

k  druhej a  ešte aj do bytu Anny-Liisy. To pre istotu, keby detektor

zaspal a tá druhá by zomrela práve v tom okamihu. Každý obyvateľ si

mal zvoliť dvoch „bezpečnostných priateľov“, ktorých zámky potom

naprogramovali do gombíkov. Tak sa starci a starenky starali o seba

navzájom. Nazývalo sa to korporatívna starostlivosť.

Teraz však boli pri Irminom stole s raňajkami čulo a simultánne

v reálnom čase a zhovárali sa o tom, ako hrozne to vyzerá, keď niekto

rí obyvatelia nosia na hrudi jedálny lístok za posledné tri týždne. Čo

sami nevidia, akí sú umazaní? Keďže nejestvujú ošetrovateľky, nikto

im neporadí, aby pri jedle používali podbradník alebo si aspoň raz

do týždňa vymenili blúzu či košeľu. Irma si spomenula na sesternicu,

ktorej ochrnula polovica tváre, takže jej z kútika úst jedlo cícerkom

stekalo na prsia. Nech jej dali hocijako veľký podbradník, vždy sa

zašpinila. Bolo to veľmi trápne najmä na spoločných rodinných veče

riach, ktoré sa vtedy ešte organizovali. Irma chvíľu spomínala svojich milých bratancov a sesternice, všetky tie veselé dievčence a mláden

cov, ktorí milovali kartové hry a prípitky a pozývali rodinu na nedeľu

k sebe na všelijaké dobroty.

„Ojoj, čo narobíš, mala som príjemný život,“ povedala zvýše

ným hlasom a  spľasla ruky. Potom sa pozrela na Siiri a  zvážnela.

MINNA LINDGRENOVÁ

16

„Lenže všetci tí veselí bratanci a sesternice už poumierali.“ Dvakrát

dramaticky vzdychla a hlas sa jej zatriasol. „Nemám už nikoho, iba

teba, Siiri.“

„Ty moja chuderka,“ chlácholila ju Siiri, vediac, že je slabou úte

chou v porovnaní s početným Irminým príbuzenstvom.

Bez jediného slova jedli svoju bábovku a  pili zalievanú kávu.

Obom sa cnelo za novinami, lenže sťažovať sa im už nepripadalo

aktuálne. Dlho boli nahnevané, keď sa noviny presunuli na internet.

Napísali šéfredaktorovi najväčších novín Helsingin Sanomat, riadite

ľovi koncernu Sanoma Oy a všetkým vedúcim redakcií, dokonca do

Holandska, riaditeľke služieb zákazníkom, predsedovi predstaven

stva i vedúcemu pre spoločenskú zodpovednosť, odpoveď však prišla

iba na jeden z  ich ústretových listov. V  nej stálo: „Spätnú väzbu od

zákazníkov sme sústredili na Twitteri. Nezabudni použiť heslo @sa

noma#spatnavazba#ruusujarisuja#spokojnyzakaznik.“

Irma mala vo svojej mašinke noviny na každý deň a navyše celé

mraky archívov a  špeciálnych príloh od výmyslu sveta, no nech sa

akokoľvek usilovali, na  drobnom displeji sa im nečítalo dobre. Aj

samotná mašinka sa zagebrila, keď sa usilovali prstami od bábovky

listovať na stránkach. Vlastne to ani neboli strany, iba grafické zobra

zenie ukazujúce stránky novín.

„Grafický je pekné slovo,“ uvažovala nahlas Irma a  ochutnávala

ho v ústach. „Je v ňom čosi statné a masívne, ako granitový pomník

na hrobe. Grafický. Dala už Anna-Liisa urobiť Onnimu náhrobný ka

meň? Nemala s ním všelijaké problémy?“

„Och, a koľko!“

Onniho meno sa na starý náhrobný kameň k  menám všetkých

jeho niekdajších manželiek nevošlo, a tak Anna-Liisa musela obstarať

nový, väčší než predchádzajúci, krásnu čiernu žulu. Dala doň zlatými

BABIČKY: SKAZA VEČERNÉHO HÁJA

17

písmenami vyryť už aj vlastné meno, čo bolo podľa Siiri a Irmy tro

cha komické a predovšetkým zbytočne nákladné.

„Ježiš, Mária, Jozef !“ skríkla odrazu Irma tak, že sa Siiri hrozne vy

desila. Za závesom na okne sa objavila krysa. Živučká krysa s lesklou

kožušinou, ktorá sa chvíľu rozhliadala vôkol seba a potom sa, capkajúc

labkami na podlahe, cieľavedome vydala na útek. Zalapali po vzduchu

a nevedeli, čo spraviť. Siiri zacítila prudké šľahnutie v sluchách a Irma

si vyšplechla kávu na belasé šaty. Keď sa im krysa preknísala pomedzi

nohy, zrevali obe tak nahlas, že sa zviera bez stopy stratilo a prebudila

sa inteligentná stena.

„Neidentifikovateľný poplach! Skontroluj požiarny hlásič!“

Siirin dych sa nie a nie upokojiť. Mala pocit, že prebehla osemsto

metrov pospiatky a urobila dva kotrmelce. Srdce jej zúrivo tĺklo, ro

bilo strašidelne dlhé prestávky a  po nich sa znova horlivo rozbieha

lo. Z úst nedostala slova, len sa zarazene pozerala striedavo na Irmu

a  potom na inteligentnú stenu, ktorá im ani v  tejto situácii nijako

nepomáhala.

„Tamto zabehla!“ zajačala Irma a ukázala ku kuchyni tak prudko,

až sa jej briliantový prsteň zablýskal ako poplašný maják. Inteligent

ná stena nezaostávala v aktivite za Irmou:

„Nebezpečenstvo pominulo! Nijaký dym!“

Irma odvážne vstala a  trielila do kuchyne. Trieskala so všetkým,

čo jej prišlo pod ruku, vykrikovala „kšic! kšic!“ a  pokrikovala, aby

krysu vyplašila, lenže zvieratko sa už kamsi stratilo. Siiri len ťažko

vstala zo stoličky a pomaly kráčala za Irmou do kuchyne. V hlave jej

hučalo, akoby stála uprostred vodopádu. Pred očami sa jej zatmievalo.

„Siiri, ty skolabuješ, nože prestaň... beda, preboha, čo teraz!“

Irma zachytila Siiri skôr, ako sa zvalila na zem. Odvliekla pria

teľku k malej kvietkovanej pohovke a zdvihla jej nohy na opierku

MINNA LINDGRENOVÁ

18

na ruky. Siiri nepripadalo, že by stratila vedomie, no bola taká

paralyzovaná, že nebola schopná urobiť nič rozumné. Irma bola

čudne pokojná a činorodá a ihneď zašla do kuchyne, aby Siiri pri

niesla napiť. Idúcky okolo inteligentnej steny jej päsťou uštedrila

zúrivý buchnát.

„Na čo ty tu civieš a vnucuješ sa hlúpymi poplašnými výkričníkmi?“

„Vyber 1: sanitku, 2: poradňu, 3: servisnú firmu,“ priateľsky jej

odpovedala stena a výkričníky vynechala. Za každou možnosťou vý

beru bola žltá loptička, ktorá mala oči a usmievajúce sa ústa.

Siiri cítila, že z  pohovky sa šíri vôňa Irminej typicky sladkastej

kolínskej, do ktorej sa miešala štipka mentolového tabaku a pastiliek

značky Mynthon. Chápala, že nemôže cítiť toto všetko naraz, no jed

na vôňa evokovala ďalšiu, až sa napokon vykreslil celý Irmin obraz,

ako sedí na pohovke s poťahmi od Sandersona, kúpenej v tridsiatych

rokoch v Stockmanne, v ústach má pastilku a v ruke cigaretu, ktorú

vraj fajčí iba preto, aby si uvoľnila zapchatý nos. Ktorási žila tikala

Siiri na sluche, no šumenie v hlave sa už stíšilo natoľko, že dvojčiar

kové a v ľavom uchu jej už zase znelo celkom jasne. Cítila iba slabú

nevoľnosť. Bola to naozaj krysa, ktorá všetko zapríčinila? Ako je to

možné? Nepamätala si, že by sa niekedy bála krýs, a tie pritom za jej

mladosti boli na helsinských uliciach, na dvoroch domov a  v  pivni

ciach celkom bežné. Povrávalo sa, že v najhorších rokoch nedostatku

ich niektorí lovili, aby zahnali hlad.

„Tu sa napi, ty moja vydesená mestská slečinka,“ zvolala veselo

Irma a  podala Siiri kávový hrnček ozdobený drobnými jasnočerve

nými vtáčikmi, po okraj naplnený červeným vínom. „To ťa posilní!

Skål!“ Vlastný pohár si naplnila po samý okraj, odchlipkávala z neho

však tak šikovne, že na kvietkovanú pohovku ani na jej modré šaty

neodkvapla ani kvapôčka.

BABIČKY: SKAZA VEČERNÉHO HÁJA

19

Irma mala pravdu. Zo dva hlty trochu kyslastého červeného vína

Siiri zázračne posilnili. Znova cítila, ako jej krv prúdi celým telom,

od šumiacej hlavy po stuhnuté nohy, a chcela sa posadiť vedľa Irmy.

Tá jej musela trocha pomôcť, než tie svoje staré hnáty dostala z opier

ky pohovky späť na zem, napokon sa však všetko na veľkú radosť

podarilo, keď Irma zaspievala svoj obľúbený šláger Siribiribim.

„Takže tu máme krysy,“ skonštatovala Irma spokojne, lebo táto

skutočnosť znamenala zmenu v bežnom kolobehu dňa. Bežných dní

mali v živote habadej. „Znamená to začiatok konca? Ako v Camuso

vom More?“

Krysa bola zdravá a živá, nie ako v Camusovej knižke, kde krysy

chrlili krv, skapínali na uliciach a  šírili mor. Chvíľu dumali, či kry

sa prišla za potravinami, no zdalo sa im to nepravdepodobné. Ove

ľa vábnejšia potrava sa predsa nachádza v  ľubovoľnom množstve

v  munkkiniemskych smetiakoch. A  čo ak krysa zacítila mŕtvolu?

Žeby zasa niekto umrel?

„Vycvičená krysa by mohla byť dobrým riešením problému, keď

starí ľudia umierajú vo svojich bytoch v  domove s  opatrovateľskou

službou a nikto si to nevšimne,“ zamýšľala sa Siiri.

Z času na čas sa stávalo, že starý človek ležal nejaký týždeň mŕtvy,

kým si ho všimla upratovačka alebo údržbár vymieňajúci žiarovku.

Aj v  rozhlase diskutovali o  rizikách spojených s  osamelým umiera

ním. Akýsi mestský úradník navrhoval, aby sa domovom s opatrova

teľskou službou a  domovom pre seniorov uložila povinnosť raz týž

denne kontrolovať stav svojich obyvateľov.

„Akože či sú obyvatelia živí alebo mŕtvi!“ mudrovala Irma a  od

smiechu sa išla popukať. Čipkovou vreckovkou si utrela slzy, ale aj tak

sa nevedela prestať smiať. Predstavovali si, ako by nejaká praktikant

ka študujúca za ošetrovateľku, dajaká sedemnásťročná Jemina, klo

MINNA LINDGRENOVÁ

20

pala na dvere obyvateľov a  vyzvedala by, či zomreli alebo sú nažive,

a o výsledku by podala správu cez svoj inteligentný mobil. Vycvičená

krysa by sa na túto úlohu hodila lepšie.

„Alebo sa na ten účel staneme dobrovoľníčkami my samy. Ja

by som bola veľmi dobrá životná inšpektorka,“ vtipkovala Irma

a šmátrala vo svojej kabelke, aby z jej útrob vybrala cigaretu.

„To nie je dobré pomenovanie pre inšpektorku, ešte by si ľudia

mysleli, že si z poisťovne. Ale čo keby si bola kontrolórka smrti?“

„Isteže, to je lepšie. Zaklopkám na dvere a začnem vyzvedať, či sú

prítomné nejaké poslušné mŕtvoly.“

Irma vyprázdnila kabelku na porcelánový stolček, ktorý kedysi

sama vyzdobila kvetinkami, našla cigaretovú škatuľku a práve sa jej

podarilo zapáliť prvú otváračku nosa toho dňa, keď sa od dverí ozva

lo ostré zakašľanie. Niekto vstúpil dnu.

„Sme nažive!“ zapišťala Irma vysokým falzetom, ktorý jej zostal

ako pamiatka na hodiny sólového spevu v mladosti.

Z predsiene pred ne predstúpila vysoká, štíhla žena. Vek jej bolo

ťažké odhadnúť, lebo v nijakom prípade nebola mladá, no v porovna

ní so Siiri a Irmou by bolo ťažké odsúdiť ju do kategórie starých. Mala

lesklé, načierno nafarbené vlasy, veľké okuliare v čiernych rámikoch

a živý pohľad, ktorým zvedavo mapovala byt.

„Som Sirkka, ahojte.“

Priezvisko nemala, to teraz nemal nikto. Bola iba Sirkka. Zarazene

sa pozerali na hostku, ktorá nevravela, prečo prišla na návštevu. Žena

mala oblečený akýsi voľný pletený pulóver tyrkysovej farby, úzke noha

vice z látky na závesy a na nohách jasnozelené topánky na podpätkoch.

„Prinajmenšom desať centimetrov. Ako sa len na nich udrží?“

pošepkala Irma Siiri, akoby sa pozerali na televíznu reláciu, nie na

živého človeka.

BABIČKY: SKAZA VEČERNÉHO HÁJA

21

„Prišli ste skontrolovať, či sme zomreli?“ spýtala sa Siiri a namáha

vo vstala z Irminej nízkej pohovky, aby Sirkku pozdravila. Keď stisla

žene ruku, pocítila, že je strašidelne studená a kostnatá.

„Ja sa volám Siiri Kettunenová, bývam vo vedľajšom byte,“ pred

stavila sa, upierajúc na ženu priateľský pohľad. Boli v  ňom však aj

drobné pichliačiky. „Čo by ste si želali?“

„Ak zbierate peniaze, ja nijaké nemám. Nemôžem nájsť svoj kúzel

ný gombík. Mám iba kreditku, no neviem, či aspoň na nej sú nejaké

peniaze,“ ozvala sa Irma, ktoré ešte stále vypúšťala dym na pohovke.

Mala, samozrejme, pravdu. Bolo zbytočné vyberať peniaze, hoci

aj na dobrý účel, pre Červený kríž alebo Bratský zväz vojnových

veteránov, lebo nikto nemal hotovosť a  nedostal ju ani len v  ban

ke. Nordea na Munkkiniemskej sadovej ulici zatiahla koncom leta

na výkladoch husté a  hrubé závesy a  na dverách sa objavila ceduľa,

ktorá vyzývala klientov, aby sa nepribližovali, lebo v  tejto pobočke,

rovnako ako v iných bankách, bolo ukončené vybavovanie akýchkoľ

vek operácií. Siiri sa veľakrát pokúsila nakuknúť pomedzi závesy, aké

dobrodružstvá prežívajú pracovníčky za priečinkami, keď už klienti

nerušia ich pokoj, lenže vnútri bolo rovnako mŕtvo ako na chodbách

Večerného hája.

„Všimla som si, že sa tu ozval poplach,“ povedala žena vysokým,

prenikavým hlasom. Tvár mala mocne nalíčenú a starostlivo nakres

lené obočie sa jej klenulo ponad rámiky okuliarov.

„Kdeže, to som bola ja,“ ozvala sa Irma a  rukou si rozháňala ci

garetový dym spopred tváre, až sa jej rozcengali zlaté náramky. Ten

zvuk Siiri milovala. Šťastná sa pozerala na kamarátku, ktorá začala

Sirkke, žene, ktorá jej vnikla do bytu, zoširoka vysvetľovať, ako vyso

ko a silne dokáže zakričať a v prípade potreby aj zaspievať. Zručne jej

predviedla aj dve ukážky, a keď sa dostala k staccatu Kráľovnej noci,

MINNA LINDGRENOVÁ

22

inteligentná stena sa s rachotom spustila, nazdajúc sa, že v kuchyni

znova vypukol požiar.

„Len sa pozrite! Tá stena stratila rozum!“ ukázala Irma obviňu

júco na displej, ktorý mal aj na túto krízovú situáciu tri riešenia: 1:

hasiaca prikrývka, 2: všeobecné núdzové číslo 112, 3: servisná spo

ločnosť. Žena pokrčila tvár natretú krycím krémom a  pripomínala

Snehulienku v škaredých šatách.

„Chcete počuť o Svätom Duchu?“ navrhla potom. Veď to aj bola

jediná alternatíva, ktorú im inteligentná stena toto ráno nedokázala

ponúknuť.

Irma vybuchla smiechom, no Siiri sa zdvorilo usilovala prejaviť

záujem, lebo nechcela nikoho odsudzovať pre jeho náboženstvo. Kto

vie, možno tá žena povie niečo zaujímavé. Tá však na ich reakciu

nečakala. Stihla už vybrať zo svojej zelenej tašky cez plece prospekty

a letáky a položila ich na Irmin porcelánový stolík ako lákadlo do za

čínajúcej sa diskusie. Keď si Irma prezrela prospekt Modlitebnej kli

niky, znervóznela. S rozhnevaným výrazom vyskočila na rovné nohy

a vyhlásila, že ju uráža, keď niekto vnikne takýmto spôsobom do jej

bytu, jej spev považujú za požiarny poplach a navyše niekto sleduje

jej život pomocou všelijakých špiónskych krámov.

„To ste boli vy, kto ma videl, ako som trocha zvýšila hlas, kým vy

ste sedeli kdesi v hlbinách pivnice a sledovali nás? To si píšte, že viem,

že tam máte centrálne sledovacie pracovisko, z  ktorého nás pozoru

jete dychtivejšie, ako by si Stasi a KGB dokopy dokázali čo len pred

staviť? To moje zakikiríkanie vás prinútilo prihrnúť sa sem s taškou

plnou akéhosi svätého ducha. Čo ste celkom na hlavu?“

Žena sa vztýčila do hrozivej výšky a zľahka si prehrabla lesklé vla

sy. Siiri úpenlivo dúfala, že sa ich nezačne vypytovať na zmysel života.

Boli už priveľmi staré, aby ich zaujali také ničotnosti.

BABIČKY: SKAZA VEČERNÉHO HÁJA

23

„Liečim v  Ježišovom mene, vyháňam zlých duchov. Keď sa zdro

jom sily vo vašom živote stane Svätý Duch, najvnútornejšie vás to

obrodí tak, že už nedovolíte svojmu ja, aby vás ovládalo. Také je to

jednoduché. Len musíte dovoliť Svätému Duchu, aby vám vstúpil do

mysle, aby ste sa mohli zúčastňovať na božskej prirodzenosti, ktorej

súčasťou budete tak dlho, ako zostanete v Ježišovej blízkosti. Oslobo

dím vás spod moci Satana. Vypočujem vás a budem sa za vás modliť.

Také je to jednoduché.“

Irma o krok ustúpila, aby nestála priveľmi blízko tej čudnej žen

skej prekypujúcej silou a nevľúdnosťou. Siiri videla, že Irma čoskoro

vybuchne od zúrivosti, no nevedela prísť na nič, čo by takejto bytosti

mohla povedať. Tá pozerala, pohľadom planúcim od nenávisti, pria

mo na Siiri.

„Čo keby ste sa za nás pomodlili, aby nás krysy nechali na pokoji?“

vyhŕkla Siiri napokon.

To ženskú prekvapilo, hoci vyzerala ako skúsená cestujúca kaza

teľka. Iste bola zvyknutá počúvať o  násilí, znásilneniach, alkoholiz

me, nespavosti, drogách, nezamestnanosti, osamelosti a pedofílii, no

doteraz sa na ňu ešte nikto neobrátil kvôli krysám. Kým váhala, ako

zareagovať, Irme sa tá myšlienka už zahniezdila v mysli.

„Nám by sa hodilo aj to, aby ste sa modlili za krysy a nás nechali

na pokoji. Sama si môžete vybrať, na ktorej strane budete v  tomto

spore stáť v závislosti od toho, v kom je viac diabla, či v krysách, ale

bo v nás. Také je to jednoduché.“

Irma vykročila do predsiene, aby tá ženská pochopila, že má

odísť. Keďže Sirkka ďalej stála ako primrazená, Siiri ju uchopila za la

keť a viedla ju k dverám. Sirkka ohmatávala remeň svojej kabelky, no

nemohla nájsť slová, ktoré by sa hodili do tejto situácie. Irma žmurkla

na Siiri a potlačila dvere, aby sa otvorili. Keď sa dvere začali rovnako

MINNA LINDGRENOVÁ

24

pomaly ako automaticky otvárať, zazreli na chodbe tučnú krysu, ako

sa kúpe v lúčoch jesenného slnka.

„Kikirikí!“ zakikiríkala Irma. Vynorilo sa to inštinktívne z jej re

pertoára a vlastne sa to do tejto situácie veľmi hodilo. Krysa sa zľakla

a vyrazila na útek, v obývačke sa aktivovala inteligentná stena a mod

leníčka Sirkka sa zrútila na chodbe.

III

keď omdletú dobrovoľnú modleníčku doviedli ešte celú popletenú na

pohovku sedacej súpravy vo vestibule Večerného hája na prízemí, vy

volala zaslúženú pozornosť. Anna-Liisa, v čiernych šatách a ako vždy

dôstojne vzpriamená, šikovne umiestnila Sirkke za hlavu vankúše.

Položila pacientke niekoľko otázok, ktoré boli podľa ostatných prí

tomných čudné a na ktoré modleníčka Sirkka neodpovedala.

„Zisťujem jej neurologický stav,“ vysvetľovala Anna-Liisa tým,

ktorí boli hlúpejší ako ona. „Dokážete vyplaziť jazyk? Urobiť grima

su? Aká je vaša obľúbená farba?“

Tauno sa prebral, keďže dostal významnú úlohu. Čulo pobiehal

dookola, knísajúc sa so šiltovku na hlave, s  chrbtom do oblúka,

mávajúc po oboch stranách tela rukami, energicky komandoval

oddiely tak, ako to dokázal iba frontový dôstojník zvyknutý na nú

dzové situácie.

„Vodu! Prineste vodu! Zdvihnite jej nohy, urobte miesto, zmeriam

jej tep.“

Tauno nijaký tep nenahmatal, no nikoho to vlastne neprekvapi

lo. Tá žena vyzerala aj za normálnych okolností taká chladná, že tep

BABIČKY: SKAZA VEČERNÉHO HÁJA

25

musela mať celkom nehmatný aj po veľkom športovom výkone, nieto

ešte takto na prahu bezvedomia.

Margit sa pokúsila prerušiť masáž na automatickom masážnom

kresle, no bez úspechu. Každý deň trávila hŕbu času v škaredom čier

nom koženkovom kresle, ktorého železné dlane zvierali všetky kosti

a svaly od hlavy až po končeky prstov na nohách tak mocne, že Siiri

sa dlho po masáži cítila ako zbitá palicou. Jedno také ublíženie na

zdraví stálo päť eur, platilo sa otrčením gombíka, keď však masážne

tyče kresla preorávali Margitin nesmierny trup, tie drobné nerátala.

Vyrážala také vzdychy, že si mnohí nedokázali odpustiť spomienku

na roky, keď býval nebohý Eino pri plnej sile, a na dávne popoludňaj

šie chvíle dvojice vo Večernom háji.

„Svätý Duch... dar milosrdenstva... Božia sila vo mne...“

Modleníčka Sirkka začala prichádzať k sebe. Tauno ju zo dva razy

tľapol po bledých lícach a ona otvorila oči.

„Svätý Duch sa ma dotkol! Nadišiel okamih premenenia!“ Žena

sa posadila, na tvári mala výraz vytrženia a už vôbec nevyzerala ako

rozhodená. „Ja som veriaca od utorka 29. apríla 1997. Konečne boli

moje modlitby vyslyšané. Vďaka Bohu!“ Potom sa vrátila späť na zem,

rozhliadla sa vôkol seba, uvidela stádce viac ako deväťdesiatročných

ustarostených tvárí a  zmocnila sa jej až dievčenská nesmelosť. „Po

vedzte mi... Ako som... Hovorila som jazykmi?“

Modleníčka Sirkka nepochopila, že omdlela. Verila, že prijala

veľký dar milosti, akési pomazanie ako znamenie svojej silnej viery.

Také, na aké sa v  niektorých prebudeneckých hnutiach, ktoré samy

seba nazývajú neocharizmatickými, čaká väčšmi ako na smrť v  do

move s opatrovateľskou službou.

„Určite ste však nehovorili po švédsky,“ podotkla Irma. „Akurát

ste omdleli. Tým vaším duchom svätým bola tentoraz krysa, naozaj

MINNA LINDGRENOVÁ

26

statná a dobre živená krysa. Videla som už mnoho chudších. Tie, čo

sa v  štyridsiatych rokoch hmýrili po pivniciach a  na debnách s  od

padkami, bývali niekedy hrozne vyhladované, lebo vtedy nebolo dosť

potravín ani pre ľudí, tobôž pre krysy. Často mali riedku a strapatú

srsť a ich chvost vyzeral smiešne, lebo býval dlhší ako chudera krysa.

Lenže táto naša krysa bola urastená a srsť sa jej krásne leskla.“

Sirkka nepočúvala, čo jej vravia. Zdvihla obidve ruky a  zvýšila

hlas do desivej výšky.

„A tieto znamenia nasledujú tých, ktorí veria: v mojom mene budú

vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať

do rúk, a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im. Evanjelium pod

ľa Marka, kapitola šestnásta, verš sedemnásty a osemnásty.“

„Napite sa, prosím!“ prikázala Anna-Liisa modleníčke Sirkke tak

drsne, že tá ihneď prestala s  blúznivým bľabotaním, spustila ruky

a prevzala od Anny-Liisy pohár s vodou. Vypila ho jedným dúškom,

ani sa pritom nepozrela, čo v tom pohári vlastne je. Lenže ona si na

mýšľala, že je nesmrteľná, a to jej dodávalo nadľudskú odvahu.

Anna-Liisa tú ženu posudzovala prísnym pohľadom. Pravou ru

kou sa opierala o paličku a vo svojich smútočných šatách a s temným

pohľadom tmavých očí vyzerala desivo nielen v očiach dobrovoľnej

pracovníčky Sirkky. Po smrti manžela sa Anna-Liisa obliekala iba do

čierneho a  z  tejto zásady nezľavovala ani v  najväčších horúčavách.

Bolo to bláznivé, no rozhodnutia Anny-Liisy boli nezvratné a neotra

siteľné. V čiernej vyzerala ponurá, ale aj bledá a krehká.

Sirkka vrátila pohár Anne-Liise a rukávom si utrela ústa. Zostala

jej na ňom škaredá šmuha od rúžu. Siiri vedela, že tá škvrna pôjde

len ťažko vyprať.

„Dobroreč, duša moja, Hospodinovi a nezabúdaj žiadne jeho dob

rodenia. Žalmy, kapitola stotretia, verš druhý.“

BABIČKY: SKAZA VEČERNÉHO HÁJA

27

„Nemusíte ďakovať iným, tú vodu som vám podala ja. Azda už

zvládnete odísť odtiaľto po vlastných, lebo ako som pochopila, my

už dnes nebudeme vašu dobrovoľnú pomoc potrebovať,“ neprestá

vala Anna-Liisa a paličkou ukázala na hlavný vchod Večerného hája.

Sirkka si prehrabla čierne vlasy, potiahla si šupinatý dierkovaný úplet,

aby jej aspoň trocha zakryl plecia, energicky vstala a  vzdialila sa,

klopkajúc vysokými podpätkami.

„Nech vám Boh požehná,“ zaželala im, keď dospela k  dverám.

Krásne sa usmievala, jej úsmev bol taký blažený a šťastný, aký môže

mať iba Ježišova nevesta, ktorá okúsila zázrak.

„Už sme sa jej zbavili?“ To zakričala ožranka, potetovaná lekárka,

ktorá bola vždy ochotná zájsť na pivo k Starému mníchovi a sedávala na

rozpálenom balkóne bez spodných nohavičiek. Vo Večernom háji bol

na vonkajšiu stenu každého bytu navrúbľovaný balkón v tvare sklenej

kocky a Siiri z toho svojho videla všetko, čo Ritva aj ostatní obyvatelia

vo svojich výkladoch porábajú. Bolo jej to nepríjemné. Ritva Lehti

nenová, tak sa tá lekárka volala. Ritva k nim prišla v sandáloch, pre

deravených džínsoch a voľnej blúzke. V súčasnosti neprestajne nosila

šilt proti slnku, či pršalo, alebo pražilo slnko, a  v  posledných dňoch

naozaj pražilo. Výrazne páchla cigaretami, lebo pred omdlievajúcou

modleníčkou utiekla zapáliť si na nádvorie Večerného hája.

„Ty si lekárka. Alebo nie?“ oslovila ju Anna-Liisa stále ešte prísne

a hľadela na ňu vyčítavo.

„Súdna lekárka, to si zapamätaj. Preto mi noste iba mŕtve telá

a  budem vám vďačná,“ odpovedala Ritva a  zachrčala prefajčeným

smiechom.

Siiri si vždy, keď sa s  Ritvou stretla, pomyslela, že vekom by jej

mohla byť dcérou. Obidvaja jej synovia zomreli na choroby zapríči

nené blahobytom už tak dávno, že prestala počítať roky. A keďže dcé

MINNA LINDGRENOVÁ

28

ru mala kdesi v  nedosiahnuteľnom francúzskom kláštore, bola Siiri

na staré kolená prakticky bezdetná. Lenže Ritvu by nechcela prijať za

náhradné dieťa, lebo tá bola skutočne zvláštny človek.

„Tá baba sa ale rýchlo pozviechala,“ začudoval sa Tauno a poskrú

cal sa do nepríjemne vyzerajúcej polohy na pohovke. Bola to tá istá

stará pohovka, ktorá už na začiatku vekov priťahovala pohľady v spo

ločenskej miestnosti, veľký a trocha nepohodlný národne romantický

kus nábytku, ktorý tu po sebe zanechal niektorý zosnulý obyvateľ. Ná

bytok v spoločných miestnostiach nebol pri oprave nahradený virtu

álnymi stenami. Kartársky stolík so súkenným poťahom smel takisto

zostať na svojom mieste v kúte spoločenskej miestnosti spolu so sto

ličkami rozličného pôvodu a tvarov, ktoré sa už pozostalým nehodili.

„Svätý Duch ju vyliečil,“ skonštatovala veselo Irma, zopäla ruky

a vyzerala, akoby chcela z poschodia nad nimi vymodliť nové zázraky.

„Keby tak ten duch vyliečil aj moje vnútornosti. Niekedy sa mi prd

krúti v  bruchu tak hrozne, až mám pocit, akoby som od tej bolesti

mala zomrieť. Stáva sa to aj vám?“

„Mne brucho funguje pravidelne a  dobre,“ oznámila Margit s  lí

cami sálajúcimi následkom miesenia v masážnom kresle. „Aj ty by si

mala niekedy to kreslo vyskúšať.“

„To sa ti v črevách krúti čert, zlý duch, preto to potom tak odpor

ne smrdí!“ zažartovala Siiri. Všetky sa veselo zasmiali.

„To mlátiace kreslo ti tak vyrovnáva črevá?“ spýtala sa Irma Mar

git a  hľadala pritom karty na dne kabelky.

„Divertikuly,“ podotkla lakonicky Ritva a  odkašľala si väčší chr

cheľ do úst. Očividne nevedela, čo s  ním, lebo bol zrejme priveľký

na prehltnutie a neodvážila sa ho vypľuť nikam vôkol seba, hoci na

to bola dosť negustiózna. Po krátkom zaváhaní Irma obetovala pre

Ritvin chrcheľ vlastnú čipkovú vreckovku.

BABIČKY: SKAZA VEČERNÉHO HÁJA

29

„Veď ju môžem dať vyprať,“ zašepkala smerom k Siiri tak nahlas,

že Tauno, ktorý ležal čudne natiahnutý na pohovke, sa musel usmiať.

„Naozaj sme videli krysu,“ prízvukovala Siiri, aby previedla roz

hovor na inú tému. Všetci sa o to zviera veľmi zaujímali, a tak mohla

Siiri rozprávať všetko stále znova a dokola. Ako sa zjavila z prázdnoty

ako syn vykupiteľa alebo dobrovoľný pracovník a prinútila modleníč

ku Sirkku upadnúť do neocharizmatického tranzu.

„Sú tu všade. Človek aby bol rád, keď môže zájsť v  pokoji na zá

chod,“ ozval sa Tauno. Odmietol hrať karty rovnako ako Ritva.

„Predtým som nezazrela ani jedinú!“ zvolala Irma.

„Sú tu, aby nás obrátili na správnu vieru. A aby nás obrali aj o po

sledné peniaze. Po každej modlitbe sa objaví aj číslo účtu,“ pokračo

val Tauno.

„Počkajte chvíľu!“ dunivý hlas Anny-Liisy zafungoval ako bič,

zasa po dlhom čase. Siiri sa potešila, lebo Anna-Liisa už nemala síl

rozčuľovať sa nad tým, že rozhovor preskakuje ako zajac z  témy na

tému, čo mávala predtým vo zvyku. „Zhovárame sa o krysách alebo

o dobrovoľníkoch združenia Prebudenie dnes?“

Nikto nevedel, o  čom by mal rozprávať, aby  nevyrušil iného

z  jeho myšlienok. Ritva začala vysvetľovať, že divertikuly sú ne

škodné, ale bolestivé vydutiny na črevách, bežné najmä u  žien,

a dajú sa operatívne odstrániť. Irma so zarážajúcou rýchlosťou vy

tiahla svoj reverz pre posledné chvíle o nesúhlase s liečbou a pred

všetkými vyhlásila, že radšej zomrie hoci aj na posledný prd, než

aby sa dala operovať. Tauno sedel celý prelomený na pohovke,

opieral sa o hŕbu vankúšov a už vôbec nevedel, o čom je reč. Ťažko

sa mu sedelo v  normálnej polohe, keď mu cez vojnu tak hrozne

skrútilo chrbticu. Anna-Liisa nahnevane pokrčila čelo a prikázala

Irme, aby rozdala karty.

MINNA LINDGRENOVÁ

30

„Kanasta,“ vyhlásila a  hánkami prstov zaklopala na súknom po

tiahnutú dosku.

„Včera som mala zaujímavý rozhovor s  istým dobrovoľníkom,“

ozvala sa Margit a  pritom si zoraďovala rozdané karty. „Bol to síce

muž, no takmer v  našom veku, iste o  čosi mladší, a  mal poriadne

fúziská ako dajaký mrož a také isté okuliare, aké mal prezident Paa

sikivi v päťdesiatych rokoch. Stretli ste sa s ním?“

„S Paasikivim?“

„Ten nie je dobrovoľník!“ skríkol Tauno zbytočne nazlostene.

Irma sa preľakla tak, že jej karty spadli do lona a škatuľka s pastilka

mi na zem.

„Paasikivi?“

„Kdeže... však ten tu ani nebýva,“ pokračovala Margit.

„Aha! Tak to je istotne ten vyzvedač, ktorý nás pozoruje v pivnici,“

nadchla sa Irma. Usilovala sa zohnúť na zem, zaokrúhlený trup však

nepovolil. „Dočerta s pastilkami!“

Siiri zodvihla škatuľku z  podlahy a  vyložila na stôl svoju prvú

kanastu. Ostatní zostali celí zarazení, lebo si karty ani len nestihli

usporiadať.

„Ty švindľuješ!“ zakikiríkala Irma.

„Divertikuly nie sú nevyhnutné, stačí denne zjesť za hrsť semia

čok,“ vyhlásila Ritva.

„Prečo neprestajne rozprávaš o guliach? To musíš stále myslieť na

ten oný?“ spýtala sa trocha utrápene Margit. Mala už slabý sluch.

„Ten je môj priateľ,“ vyhlásil Tauno.

„Ten oný?“

„Dočerta aj s takýmto rozhovorom,“ vyprskla Anna-Liisa a s tra

súcimi sa rukami šľahla karty naspäť do balíčka. „Keby ste sa vedeli

sústrediť aspoň na chvíľu. Tak kto je presne ten tvoj priateľ, Tauno?“

BABIČKY: SKAZA VEČERNÉHO HÁJA

31

„To sme my všetky, no nie?“

„Irma, mlč už! Už sa tu hovorilo o  výchlipke čreva, pohlavnom orgáne, dobrovoľných pracovníkoch, prezidentovi Paasikivim a  kry

sách a potom Tauno spomenul, že nejaký človek, nijaká krysa, je jeho

priateľ. Rada by som si o ňom vypočula viac od Tauna.“

„Počula som, že ľudia dnes krysy chovajú ako domáce zvieratá. Ba

aj hady sú obľúbení domáci miláčikovia,“ stihla sa Irma presadiť ešte

pred Taunom.

„Naznačuješ, že tá krysa utiekla niektorému tunajšiemu obyva

teľovi?“

„Oiva je môj priateľ,“ povedal Tauno až zbytočne oddane.

„Ty si svoju krysu pomenoval Oiva?“ spýtala sa Margit. Podľa nej

by sa pre krysu zrejme hodilo iné meno.

„Keby som mala krysu, dala aby som jej meno Bizam. Volala by sa

rovnako ako tá ondatra v príbehu o Muminovcoch,“ zasmiala sa Irma.

„Oiva nie je krysa,“ potichu zašepkal Tauno.

„To je veselé. Moja sesternica bola chvíľu vydatá za istého Oivu, lenže ten Oiva sa ukázal ako poriadny darebák, vypisoval nekryté šeky

a s každou babou, ktorú stretol, skočil do postele, takže hoci ja rozvo

dy vôbec neschvaľujem, tak v prípade mojej sesternice to bolo jediné

rozumné východisko. Zostala potom sama s obrovským rákošom de

ciek a my sme sa jej usilovali pomáhať, vypekali sme koláče a dávali

sme tým úbohým deťúrencom staré šaty. Som teraz na rade ja?“

Siiri sa čudovala, čo Irmu tak rozrušilo. Slová z  nej tryskali tak

neovládateľne ako vždy, keď sa situácia zdala Irme nepríjemná alebo

trápna. Ale veď tu išlo iba o karty. Ich popletený rozhovor sa nijako

nelíšil od bežnej rutiny.

„Nie, Irma. Teraz som na rade ja. A vyložím,“ povzdychla si Anna-Liisa a  tvár mala bielu ako stena. Takže bola rozhodnutá pokra

MINNA LINDGRENOVÁ

32

čovať v hre, hoci aj nasilu. „A pokiaľ ide o tých dobrovoľníkov, podľa

mňa je ich činnosť neprijateľná. A pravdepodobne aj nezákonná.“

IV

„najprv Sa muSíte všetkého vzdať, lebo prostredníctvom svojho po

zemského tela nič nedosiahnete.“

Muž s  príjemným hlasom sa každému zo svojich poslucháčov

milo pozeral do očí, prechádzal pohľadom po starčekoch a staren

kách a pritom listoval v Biblii, ktorú držal v rukách. Vznikal pri tom

príjemný zvuk, kombinácia tichého šuchotu a škrabotu, keď svojimi

vrtkými rukami hľadal správnu stránku. Tri staré panie spali v  in

validných kreslách a zdalo sa, že Duch Svätý im celkom neprenikol

do tela. Nová Somálčanka z  céčka, sotva sedemdesiatročná, a  Sii

rina susedka, vdova Eila, niekoľko neznámych starcov a  stareniek

a  Margit bdelo počúvali. Siiri a  Irma sedeli v  bezpečnej vzdiale

nosti, aby sa nemiešali do zhromaždenia veriacich, no počúvali, čo

má muž na srdci. Dobrovoľný pracovník s  príjemným hlasom bol

oblečený v tmavom obleku, hoci bol obyčajný štvrtok, sviatočné to

pánky však nechal pri dverách a teraz tu stál pred rohovým stolom

v spoločenskej miestnosti Večerného hája iba v ponožkách. Mužov

hlas sa rozliehal po celom vestibule, ktorý však zostal pustý. Istá

babka, ktorá si vzadu na hlave zabudla jednu natáčku, sedela vo

svojom invalidnom kresle uprostred chodby a v náručí zvierala pra

dúceho robotického tuleňa. Vlastne to mohlo byť tuleniatko, ešte

len mláďa. Bolo biele a malo dlhé čierne mihalnice. Keď ho držali

v náručí, priadlo ako mača. Stačilo mu pozrieť do očí alebo ho pria

BABIČKY: SKAZA VEČERNÉHO HÁJA

33

teľsky osloviť a  tuleň smiešne zamával plutvami. Iné prejavy živo

ta sa v  spoločných priestoroch Večerného hája ani nevyskytovali.

Odnikiaľ sa neozývali náhlivé kroky opatrovateliek v  zdravotných

sandáloch, cvičiteľka Jenni neposkakovala a  nemávala konským

chvostom, loviac starcov, ktorých by mohla rehabilitovať, ani hlas

aktivačnej asistentky nevyvolával čísla binga.

„Tu je dôležitý jedenásty verš ôsmej kapitoly Listu Rimanom.

Ten obsahuje myšlienku, že keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý

vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista,

oživí aj vaše smrteľné telá. To znamená, že keď vo vás prebýva Boh,

vzkriesi vás.“

Jedna zo žien, ktoré pospávali pred kazateľom, zachrčala, šklbla

telom, no  upadla ešte do hlbšieho spánku a  začala chrápať. Mužov

mierny pohľad sa na okamih zastavil na rade invalidných kresiel,

no potom sa preniesol na žírnejšie pasienky.

„Kto neverí evanjeliu, bude zatratený. Tí, ktorí veria, hovoria no

vými jazykmi a vkladajú ruky na chorých a tí ozdravejú. Tie zázračné

skutky však nerobia oni sami. To Duch Svätý v nich robí tie zázraky.

Duch Svätý. A to je ten istý Duch Svätý, ktorý vzkriesil Ježiša. Ten istý

Duch Svätý, ktorý bol rozliaty do nás ľudí. My len musíme dovoliť

Duchu Svätému, aby vyplnil náš život a viedol nás bez našej vlastnej

vôle. Také je to jednoduché.“

„Bez vlastnej vôle? To je fakt hlupák,“ netaktne podotkla Irma,

lebo vlastne nemali rušiť chvíľu povzbudenia ostatných obyvateľov.

Muž sa pozrel Irme priamo do očí. „Aká hrôza,“ vzdychla si Irma

a začala si náhlivo, bez zrkadla, prifarbovať pery rúžom. Vďaka desať

ročia zbieraným skúsenostiam to nemalo chybu. Stisla pery, aby do

končila skrášľovanie, a koketne sa znova pozrela na kazateľa, ktorého

táto ženská drzosť nevyviedla z miery.

MINNA LINDGRENOVÁ

34

„Ste v diablových osídlach, ak vám Diabol nedovolí oddať sa Du

chu Svätému, aby vás naplnil. Keď vás však bude riadiť Božia vôľa,

bude to začiatok nového života. Božia vôľa. To je naplnenie Duchom

Svätým. To bude začiatok nového života a hojnosť, záchrana a nápra

va. To všetko sa začína naplnením Duchom Svätým. Duchom Svätým.

Také je to jednoduché.“

Jeho poslucháči však nevyzerali o nič zdravší ani silnejší. Musel

by do obracania na vieru vložiť ešte veľa síl, dlho rozprávať o príchode Ducha Svätého a hrôze zatratenia na to, aby toto blúdiace stádočko duší prežilo zázrak a aby čo len vykročilo na vlastných nohách. Siiri

a  Irma nevhodne hundrali, a  keď ich začal premáhať smiech, mu

seli sa vzdialiť. Cestou sa usilovali odviesť aj Margit, lenže tá odísť nechcela a  ostošesť lovila peňaženku, lebo kazateľ sa vo svojej reči dostal k vyvrcholeniu.

„Darovať môžete ľubovoľnú sumu, Pán je vďačný aj za málo. Ak

nemáte hotové peniaze, môžete ich odoslať cez internetové stránky

združenia Prebudenie dnes iba niekoľkými kliknutiami v  políčku

Obetný dar. Také je to jednoduché.“

Siiri a Irma sa v náhlosti odpratali do reštaurácie, ktorá už ne

bola ani len jedálňou, lebo odstránili kuchyňu a  s  ňou aj kuchára

aj  ostatné pracovníčky. Namiesto nich tu bola automatická linka, pri ktorej sa starci a starenky obsluhovali sami, pravda, ak vedeli, čo chcú, a pochopili, kde sa nachádzajú. Na začiatku linky boli navŕšené ulepené, automatom opláchnuté tácne, potom museli stravníci odobrať vhodné zbrane, inými slovami vidličky, nože alebo lyžice,

a  napokon poháre. Až potiaľ bo



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist