načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Astrálny pútnik - Lenona Štiblaríková

Astrálny pútnik

Elektronická kniha: Astrálny pútnik
Autor: Lenona Štiblaríková

- Constantin je vesmírny pútnik. Skúma svet na druhej strane čiernej diery, kde objavuje Bytosti . Sám je však odhalený. Od uväznenia na opačnom konci sveta ho zachráni len dohoda s ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  94
+
-
3,1
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9%hodnoceni - 79.9% 100%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Hydra
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2013
Počet stran: 608
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-896-7200-4
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Constantin je vesmírny pútnik. Skúma svet na druhej strane čiernej diery, kde objavuje Bytosti . Sám je však odhalený. Od uväznenia na opačnom konci sveta ho zachráni len dohoda s veliteľom mimozemskej tajnej služby – Arginom. Dokedy si Constantin udrží zdanie normálneho života na Zemi, keď musí uspokojovať aj stúpajúce nároky Bytostí?
Argin žiada viac, ale Constantin nechce svoje tajomstvo na Zemi prezradiť. Má vôbec na výber? Chce to plán a tajné služby si nejaký vždy vymyslia.

Zařazeno v kategoriích
Lenona Štiblaríková - další tituly autora:
Šťastlivec Šťastlivec
Astrálny pútnik Astrálny pútnik
Bratislavská bludička Bratislavská bludička
Prehnité mesto Prehnité mesto
 (e-book)
Prehnité mesto Prehnité mesto
Koleje smrti Koleje smrti
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Lenona Štiblaríková

Astrálny pútnik

science fantasy

Návrh obálky: Bea Tomash, 2013

Grafická úprava: Lukrécia Schiller

Redakčná a jazyková úprava: Mária Zajacová

Vydal: Vydavateľstvo Hydra, Ožvoldíkova 7, Bratislava

5. publikácia prvé vydanie 2013

ISBN: 978-80-89672-11-0


NA ZEMI

NICOLAS

Constantin ho našiel počas jednej z nočných potuliek mimo tela – polomŕtveho mladíka, čakajúceho na smrť, obklopeného zúfalstvom a beznádejou. Jeho tvár mu bola neznáma. Netušil, čo má urobiť, no jedno vedel určite – nenechá ho umrieť.

Dvaja muži ho držali v pivnici opusteného domu. Bolo im jedno, čo sa s ich väzňom stane. Odkedy ho uniesli, nedávali mu nič okrem vody. Nechávali ho nažive jedine preto, aby vzlykal do mobilu a vracal rodičom nádej na návrat syna. Sledoval ich a pochopil, že to nie je prvý únos, ktorým si zarábajú naživobytie.

„Tak čo? Mladý ešte dýcha?“ opýtal sa chlap v čiernej mikine a vyťahaných džínsach. Správaním a tónom hlasu dával najavo nadradenosť nad mladším komplicom.

„Je v pohode. Dolu už nejdem. Prezeraj si ho sám! Smrdí, akoby sa vôbec neumýval. Hehehe!“ odpovedal mu kumpán, vracajúci sa do kuchyne po strmých schodoch. Cestou si nespokojne mumlal popod nos: „Neznášam faganov!“

„Len pokoj! Čoskoro sa všetko skončí. A potom necháme toto prekliate mesto za sebou.“

„Hej, hej! Jasné, tá istá pesnička už tretí deň! A keď som ti radil, aby sme starému poslali prst, nepočúval si. Už sme mohli byť v Mexiku. Ale ty nie. Vraj:Urobíme to tentoraz podľa mňa.“

„Už si zabudol, ako to minule dopadlo?“ opýtal sa dlháň v mikine.

„No a čo?! Veď prachy sme dostali, nie? O ne tu ide. Ostatné mám na háku. Nesnaž sa mi nahovoriť, že ti je toho decka ľúto, a prestaň sa tváriť, že s hentým dolu máš iné plány! Je mi z teba nanič. Dobre vieš, kde skončí. Všetko by vykrákal. A do lochu ma nikto nedostane.“

„Ale toho predtým... nemusel si ho... nie tak... nezaslúžil si.“

„A čo som mal robiť, keď nechcel skapať potichu? Mal si mi helfnúť, nie stáť ako drúk, ty úchyl! Držal som hubu, keď si ho omakával, kŕmil ako mača a drístal o posratom živote. Čo myslíš, prečo? Sám si mu podpísal rozsudok.“

„Dosť! Prestaň!“

„Aké prestaň?! Čo prestaň?! Už si konečne priznaj, že tie decká neberieš len kvôli prachom. Teší ťa, keď sú na tebe závislé, neschopné postarať sa o seba. Páči sa ti to. Ibaže koniec pánovi nevonia, čo? Hneď ako sa Jonas vráti s výkupným, padám. Už po tebe nebudem viac upratovať. Kapišto? Je koniec!“

„Ten bude, až keď rozhodnem ja. Urobíš, čo poviem, a všetko bude okej.“ Starší muž výhražne pristúpil k mladšiemu a zahnal sa na neho päsťou. Lenže v poslednej chvíli si úder rozmyslel a schmatol ho do náručia. „Poď sem a neser ma!“

Ich dohadovanie nabralo iný smer, a keď sa pobrali do vedľajšej izby, nočný pútnik viac informácií nepotreboval. Zvažoval, či nepočkať na tretieho únoscu, ale uvedomil si, že svoju obeť by zrejme hneď zabili a navždy zmizli. Musel sa rýchlo rozhodnúť, ako nešťastníka zachrániť a pritom na seba neupozorniť.

Mám niekomu prezradiť, kde sa ukrývajú? Alebo radšej zavolať na políciu a dať im tip? Lenže, čo ak niekto identifikuje hlas na zázname alebo sa im podarí dáko ma vypátrať? Čo potom? Tvrdiť im, že som sa v noci zatúlal až sem a náhodou narazil na zločincov? Blbosť! Nie, nie, musím vymyslieť niečo iné.

Starý dom poznal dobre ešte z čias, keď sa ako malý chlapec hrával v jeho záhrade, nakúkal do okien a plašil holuby. Už roky chátral. Neexistoval dôvod, pre ktorý by ho ktokoľvek spájal práve s týmto domom. Vedel, že do pivnice, v ktorej ležal zviazaný chlapec, vedie kriakmi zamaskovaná šachta, cez ktorú sa dovnútra kedysi hádzali zemiaky, uhlie či drevo. Poklop nebol zamknutý, ale aj keby väzeň vedel, že nejaká cesta von existuje, v tme a bez cudzej pomoci by sa na slobodu nikdy nedostal.

Keď sa naňho díval, napadlo mu, aký vie byť osud niekedy krutý. Veď je ako ja! Mal by spať doma v posteli, a nie triasť sa o život v zatuchnutej pivnici. Bolo mu chlapca ľúto.

Ešte raz si obhliadol celý dom, skontroloval situáciu – únoscovia pokojne zaspali. Rozhodol sa oslobodiť väzňa sám. Za týchto okolností mu to pripadalo akojediné možné riešenie.

Hoci ho chlapec nemohol počuť, Constantin mu pošepkal: Priprav sa, záchrana je na ceste. Prekvapilo ho, keď sa spútaný zamrvil a otvoril oči, no viac sa už nezdržiaval a vrátil sa do tela. Precitol, nahádzal na seba tmavé oblečenie (poučený filmami), obul si tenisky a cez okno vyrazil do tmy. Ja, Constantin – akčný hrdina dnešnej noci!

Vzápätí sa vrátil po lano, lebo mu napadlo, že zmeraveného chlapca z pivnice inak nevytiahne. Svetlo lámp a mesiaca mu svietili na cestu, čoskoro malo svitať.

Keď dorazil na miesto, všade vládlo ticho. Ponáhľal sa, lebo netušil, kedy muži očakávajú príchod svojho kamaráta s výkupným. Cez dieru v plote sa dostal do záhrady a opatrne otvoril dvere do šachty. Lano priviazal o strom a spustil sa dolu.

Ešteže viem, ako to dnu vyzerá. Na baterku som ani nepomyslel! Prehmatával najbližšie okolie, postupoval opatrne, aby o niečo nezakopol a nespôsobil hluk. Pomaly podišiel k chlapcovi a s obavami zisťoval, či žije.

Dýcha!

Dotkol sa ho a zašepkal: „Zobuď sa! Prišiel som ťa zachrániť. Pśśt, aby nás nezačuli!“

Až vtedy mu napadlo. A doriti! Nemám nôž! Čím prerežem putá? A čo s páskou na ústach? Mám ju strhnúť? Do záchrany sa pustil úplne bezhlavo, a pritom bol spočiatku na svoj plán nesmierne hrdý. Asi som mal radšej zavolať políciu. Čo teraz?

Bezradne a trochu vydesene sa díval na väzňa, zatiaľ čo on voľačo huhlal a mykal sa ako na tŕňoch. Napokon sa dovtípil a uvoľnil mu ústa.

„Tam v rohu visia záhradné nožnice. Prestrihni mi putá. Rýchlo!“ poradil mu zachrípnutý hlas.

Čoskoro bol zajatec voľný. Constantin sledoval, ako sa snaží posadiť, ale príliš mu to nešlo. Pomohol mu.

Iste má svaly bolestivo stuhnuté a zodretá pokožka ho štípe ako čert. A ktovie, čo všetko s ním hentí ešte robili?!

„Tu je lano. Dostanem ťa hore.“

Druhý koniec povrazu uviazal chlapcovi okolo pása a s námahou začal seba i jeho vyťahovať hore. Na slobodu. Neznámy mu pomáhal, ako mohol, zachytával sa o výčnelky na stenách, nohami sa zapieral, aby výstup čo najviac uľahčil. Keby bola šachta príliš strmá či príliš dlhá, nezvládli by to. Constantina celý čas oblieval studený pot z predstavy, ako sa únoscovia rehlia nad ich doráňanými telami a imitujú jeho úbohý pokus o útek. Keď sa vonku nadýchli čerstvého vzduchu, bolo mu jasné, že tma ich únik už neskryje. Rýchlo oboch uvoľnil a zvyšok lana nechal visieť. Nemohol strácať čas likvidáciou všetkých stôp. Každú chvíľu hrozilo, že ich odhalia, a to by bol jeho koniec. Za neho by nikto výkupné nezaplatil. Prehodil si chlapcovu nevládnu ruku okolo pliec, aby ho podoprel, a vliekol ho preč.

Za plotom začal konečne premýšľať: Kam utekáme? To som si teda skoro spomenul! Hmm, môj plán zahŕňal len oslobodenie. A teraz čo?

Asi na polceste k domovu zastal, aby si trochu vydýchli. Nevedel, čo povedať. Má ho pozvať domov? Alebo ho nechať tu a zavolať políciu? Lenže to mohol urobiť už na začiatku a všetky starosti si tým ušetriť.

Chlapec vycítil jeho bezradnosť. „Ďaku... ďakujem ti.“

„Nemusíš mi ďakovať. Som rád, že to dobre dopadlo.“

„Ja som Nicolas. Volaj ma Nick. Môžeš pre mňa ešte niečo urobiť? Myslím okrem toho, čo si už urobil.“

„Jasné. Čo by to malo byť?“

„Je nablízku nejaký obchod?“

„Hej. Neďaleko je križovatka a hneď za ňou benzínka.“

„Teraz ma dobre počúvaj. Pomôžeš mi k pumpe a necháš ma tam. Oni sa o mňa postarajú. Nechcem, aby ťa so mnou niekto videl. Hneď ako vojdem dnu, vrátiš sa domov. A bacha, nie aby ťa ktosi zbadal! Nikomu o nás nehovor.“

„Ale čo bude s únoscami? Čo ak ujdú alebo sa budú chcieť pomstiť?“

„Neboj sa! Poznám niekoho, kto sa o nich postará. Všetko bude v poriadku.“

Constantinovi spadol kameň zo srdca, že o ich ďalšom osude rozhodol Nicolas. Netušil, čo chce robiť a odkiaľ čerpá istotu, ale na rozdiel od neho pôsobil pokojne a presvedčivo.

„Máš aj meno, hrdina?“ spýtal sa Nick, keď na nich neďaleko pumpy zažiarili neóny farbou nádeje. Sľubovali ľudskú spoločnosť, teplo a pomoc.

„Delorean. Constantin Delorean.“

Nicolas sa uchechtol, oči mu pobavene zasvietili. „Tak ešte raz vďaka za všetko, ty ‚James Bond Constantin‘. Bež už!“

Nemusel mu to hovoriť dvakrát. Pútnik sa rýchlo zvrtol a ponáhľal sa domov zahladiť všetky stopy svojho nočného dobrodružstva. Po tomto zážitku únoscov už nikdy viac nevidel. V novinách ani vo večerných správach nenašiel o únose ani o dopadnutí páchateľov žiadnu zmienku. Zdalo sa mu to čudné, lebo Nicolas na neho nepôsobil ako človek, čo by sa chcel celý život obzerať cez plece a tŕpnuť, kedy sa tí chlapi vrátia, aby dokončili, čo začali.

Možno som sa mýlil. Možno ho strach donútil nič neprezradiť a rodičia ho v tom podporili. Iste boli radi, že sa im vrátil živý a zdravý, a všetko už chceli mať za sebou. Novinári a ich zvedavé otázky by im ešte dlho pripomínali nočnú moru, ktorú by nemohli zo života nikdy vymazať.

***

Pár dní po nočnom dobrodružstve pribehla jeho matka domov z práce celá natešená. „Oslavujeme, Cony! Poď, pozývam ťa von na večeru! Predstav si, budeme sa sťahovať!“

Dostala výhodnú pracovnú ponuku a zamestnávateľ jej poskytne aj ubytovanie, len dvadsať minút autom od firmy, kde bude pracovať. Bola šťastná, že si niekto konečne všimol jej prácu v reklamnej agentúre a odporučil ju známemu.

Constantin jej nechcel kaziť radosť obavami a nechuťou nastúpiť do novej školy. Žiarila šťastím a s veľkým oduševnením sa pustila do opisovania ich budúceho domova. Neustále opakovala: „Uvidíš, bude sa ti tam páčiť. Nájdeš si kamarátov. Začneme nový život.“

Neostávalo mu nič iné, len mierne frustrovaný z jej neutíchajúceho nadšenia prestúpiť na novú školu. Samozrejme, že si ju najskôr zaletel obzrieť, aby vedel, či si z nováčika nebude chcieť ktosi vystreliť a miesto do telocvične ho nepošle do knižnice či dievčenskej šatne.

***

Prázdna škola pôsobí divne. Neúplne. Všetko v nej vyzerá akoby zamrznuté v čase. Bolo mu jasné, že prišelci to nemajú jednoduché. Strach z neznámeho, túžba zapadnúť a neistota, derúca sa z každého nesprávneho kroku, habkavej odpovede či sklopených očí, ich už dopredu znevýhodňujú a označujú za potenciálnu obeť. Akoby mali na čele napísané: Kopni ma a ja ti zatancujem.

Hoci býval k okoliu často nevšímavý, nebol hlúpy. Vedel, že na tom, ako funguje v spoločnosti, závisí jeho existencia.

V najhoršom prípade využijem putovanie a budem dotieravcov sledovať po nociach. Odhalím ich tajomstvá a použijem ich proti nim. Potom uždajú pokoj. Superhrdinovia predsa tiež využívajú svoje schopnosti, ak ich okolnosti tlačia k múru, zdôvodňoval si svoje nie práve najčistejšie úmysly.

Aj vďaka putovaniu ho okrem biológie a geografie bavil hlavne beh na dlhé trate. Pohyb a rýchlosť mal v krvi. Keď na školskom ihrisku začul svoje meno, okamžite sa obzrel. To bolo na mňa? Zbadal Nicka, ako na neho máva spoza plota. Zakopol a natiahol sa na dráhu. Ani na sekundu neprestal valiť oči.

„O tretej ťa čakám v kaviarni U starého kocúra! Jeden blok od školy. To nájdeš!“ zakričal Nicolas.

Zvyšok vyučovania Constantin premýšľal, čo to má znamenať.

Čo odo mňa chce? Ako to, že chodíme na rovnakú školu? Nie je jeho otec milionár? Žeby stihol skrachovať? Nervózne čakal, až sa bude môcť rozbehnúť do kaviarne a na všetko sa Nicolasa povypytovať.

***

Kaviareň U starého kocúra – obľúbené miesto stretávok mládeže – hrala odtieňmi fialovej a jedovato zelenej. Našli ste v nej sálu na veselé oslavy, ale ajboxy pre súkromné rozhovory. V jednom takom, úplne v rohu za zástenou, sedel Nick.

Constantin najprv zbadal krátke blond vlasy, potom postrehol zmenu v modrých očiach. Už na neho nehľadeli prekvapene ako v tú noc, ale sebavedome sa upierali do sveta a provokovali. Pripadal mu až dôverne známy. Akoby ani neubehol všetok ten čas, čo sa nevideli, ako keby sa rozlúčili len včera. Niečo ich spájalo – tajomstvo, o ktorom nikto netušil. Constantin nevedel, ako to cíti on, a nechcel byť príliš dotieravý, preto len podišiel k stolu: „Ahoj. Našiel som ťa.“

„No, to vidím,“ Nicolas vyskočil a objal ho. „Sadaj. Objednal som ti kolu.“

Takmer okamžite sa pri nich zjavila vysmiata čašníčka. Na stole pristáli dva poháre a otvorená fľaša.

„Ejha, tu to ale frčí!“

„Cheche! Zvykneš si. Je pekná, čo? Páči sa ti?“ Nicolas sa s vyzývavým úškrnom zahľadel čašníčke do výstrihu. „Mandy rýchlosť miluje,“ povedal tak, aby ho počula.

Constantin mlčal. Nebol si istý, o čo Nickovi ide. Nemal rád dvojzmyselné poznámky a s Nickom sa prakticky nepoznali. Hoci mal na neho mnoho otázok, sŕkal kolu a civel na ryhu v doske stola.

Nick sa zamyslene pozeral do svojho pohára a lenivo ním otáčal. „Ešte som nestretol človeka, čo by vedel tak spýtavo mlčať ako ty. Tak, čo bude? Chceš to vedieť alebo nie? Lebo ak nie, odskočím si zafajčiť s Mandy.“

Čože? „Tu sa nefajčí,“ odvrkol.

„Veď ja ani nebudem. Rád to nechám na ňu,“ kútiky úst sa drzo zdvihli, v očiach mu zaiskrilo, naďalej sa však dívali chladne, bez štipky vášne.

Po takej oplzlej odpovedi sa Constantin nezmohol na slovo už vôbec.

„No čo, raz sa dočkáš aj ty. Aby si vedel, je to super. Vrelo odporúčam.“

„Hmm, iste. Ale kým si ešte tu, mohol by si mi porozprávať, čo sa udialo po tom, ako sme sa, takpovediac, rozišli?“ našiel odvahu opýtať sa na to, čo ho zaujímalo viac než akási Mandy.

„V podstate nič zvláštne. Z benzínky som zavolal otcovi. Poslal po mňa vodiča a doma som povedal, že ma únoscovia pustili a ušli. Foter políciu nevolal, aspoň nemusel nič vysvetľovať. O peniaze neprišiel – vymazané, minulosť, bodka. Matka bola šťastná, že sme sa nestali terčom ohovárania, a ešte stihla aj akúsi benefíciu, či čo. Kúpili mi nové auto a výlet do Paríža. Všetko je zabudnuté.“

„Zabudnuté?! Čo to máš, preboha, za rodičov? Nie si adoptovaný? To nikoho nezaujímalo, čo si prežil a ako sa cítiš? A hlavne, ako sa s únosom vyrovnáš?! A čo tí bastardi? Kto ich zastaví? Vari sa im všetko prepečie?“ rozohňoval sa Constantin. Zdalo sa mu nespravodlivé, že on riskoval život, kým Nickovi rodičia spokojne sedeli doma a čakali. Na čo čakali? Kým im ktosi zavolá, že našli telo bez hlavy a možno je to ich syn? Naozaj im bolo všetko jedno? Neuveriteľné!

„Kľud, predýchaj! Som zvyknutý. Ťažko ma niečím prekvapia. Viem, akí sú a čo mám od nich čakať. Viac ako na mne im záleží na imidži v tých svojich kruhoch. Stáva sa. Smotánke by skysol decentný úsmev, keby vedela... Je spoločensky únosné trúchliť nad stratou jediného syna, ale byť obabraný hlupákmi z ktovieakej stoky? Slabosť a neschopnosť sa neodpúšťajú. Navždy by si o nich šepkali a ľutovali ich.“

„Keby som tušil, ako dopadneš, volal by som políciu. Keby ich aj nepostrieľali, aspoň by ich zavreli.“

„Hej. Oni by hnili v base, ale ja by som bol mŕtvy. Zabili by ma. Nie, nie. Nech sa ti to zdá akokoľvek nespravodlivé, bolo to najlepšie východisko. Každé iné by skončilo mojou smrťou. A ozaj, rodičom som o tebe nepovedal. Musíš mi sľúbiť, že až sa s nimi stretneš, o únose ani nemukneš. Ešte by som ťa neochránil.“

Constantin ničomu nerozumel. Všetko mu pripadalo obrátené naruby. Toto je svet, do ktorého mám vstúpiť? Takáto bude moja dospelosť a s ňou aj zvyšok života? O čo je vesmír iný! Čistý a krásny. Jednoznačný.

„Prisahaj, že nikdy nikomu o tom, čo sa stalo, nepovieš,“ nástojil Nicolas.

A komu asi? Nikto by mi neuveril.

„Fajn, ak si to želáš. Nikdy, nikomu.“ Myslel si, že vec je vybavená, ale Nicolas vytiahol z vrecka švajčiarsky nôž, otvoril ho a pichol sa ním do prsta. Pár kvapiek nechal spadnúť do priateľovho pohára, potom ho vzal za ruku a urobil to isté s jeho krvou a svojím pohárom. Constantin sa nezmohol na odpor. Zdalo sa mu, že je tento akt pre Nicolasa dôležitý, a tak mlčal. Prijal pohár, obaja si slávnostne štrngli a vypili ich až do dna. Železitú pachuť krvi prekryla sladkosť koly.

„Dohodu sme spečatili. Časť teba bude odteraz navždy kolovať vo mne a časť mňa v tebe. Nemáme súrodencov, ale odteraz sme príbuzní – bratia v krvi. Rozhodol si sa zachrániť mi život, si za mňa zodpovedný. A ja za teba. Dlhujem ti život a všetko, čo by sa inak nestalo. Možno sa ti niekedy bude zdať, že sú moje rozhodnutia pochybné alebo zlé, že často robím nezmysly, či dokonca úmyselne niekomu škodím. Hmm, a asi často budeš mať aj pravdu. Ale nech urobím čokoľvek, určite nikdy nezabudnem, že si môj brat a že ťa mám rád.“ Myslel to vážne. „Na! Je tvoj,“ vtisol mu do ruky nôž. „Pre istotu ho maj vždy poruke. Ak by si ešte niekoho zachraňoval, budeš mať čím prerezať povraz.“

„Vďaka,“ Constantin sa usmial a strčil si darček do vrecka bundy. Doma si ho neskôr dlho obzeral, skúšal, ako funguje a čo všetko s ním dokáže.

„To by sme mali,“ uzavrel Nicolas. „Teraz mi povedz, odkiaľ si vedel, kde ma držia. Ako si ma vlastne našiel?“

Krv mu stuhla v žilách a srdce zastalo až kdesi v hrdle. Sakriš, to mi ani nenapadlo! On sa chce vyzvedať práve na toto? Čo povedať? Nervózne prehltol a priložil si pohár k ústam. Prázdny, je prázdny! Prázdny ako moja hlava. Premýšľaj, Constantin, rýchlo!

„Keď nechceš hovoriť, nevadí. Ale veľmi by ma to zaujímalo. Ani nevieš ako.“

Ale viem, to by si sa čudoval! „Videl som svetlo. V dome dlho nikto nebýval. Bol som zvedavý, kto sa prisťahoval. Kedysi som sa tam chodil hrávať a tak...“ naveľa vytisol nejakú rozumnú odpoveď.

„Ale odkiaľ si vedel, že som v pivnici?“

„Pozoroval som ich a počúval, o čom sa bavia. Pochopil som, že musíš byť dole,“ odpoveď dala Constantinovi zabrať. Bol nervózny, zrakom blúdil po stole a v prstoch ako záchranné koleso zvieral prázdny pohár. Uff! Čo ak práve klamem svojmu budúcemu najlepšiemu kamarátovi? Nie som sviňa? Ale čo som mal povedať? Pár dní mal výčitky svedomia, no potom ho prešli. Veď čo, nikomu neublížil a pravda by aj tak ničomu nepomohla.

Rozprávali sa ešte o škole, o rodine a o športe, ale o únose už medzi nimi nepadlo ani slovo. Obaja sa tejto téme vyhýbali.

***

Rovnako ako Constantin, ani Nick nepovedal všetko, čo o únose vedel. Pravda bola príliš zložitá a trpká, aby sa s ňou dokázal niekomu zdôveriť.

Keď ho opitého, vracajúceho sa domov, predbehla dodávka, nevšimol si ani jej farbu.

Žil jednoduchý život. Platilo v ňom – niečo za niečo, peniaze vládnu svetu, všetko sa dá kúpiť, stačí len zistiť cenu. Kto ich má, má moc a môže ovládať ostatných. Tieto základné pravidlá poznal, vedel ich využívať, ale nebol ignorant. Dokázal vycítiť, ak niekomu prekážali, a nesnažil sa ich presadzovať za každú cenu. Vždy sa však dalo nájsť niečo iné, čo si človek cenil rovnako alebo ešte viac ako peniaze.

Spôsob života jeho intrigánskeho otca a chladnej matky ho naučili citu pre ľudské slabosti. Mal na ne nos. Tento cit ho dostával do problémov rovnako často, ako ho z nich vyťahoval. Zahrával sa s ľuďmi, no občas mu to nevyšlo.

Napríklad, keď zistil, že angličtinárka má pomer so spolužiakom, dokázal od neho vylákať seminárku a od učiteľky lepšiu známku. Ale nedokázal zabrániť prevaleniu ich vzťahu, a tak vyšlo najavo aj to, čo za mlčanie získal on. Spolužiačku zo silne veriacej rodiny pod hrozbou prezradenia straty jej panenstva donútil k prvému orálnemu sexu. Nebola veľmi dobrá. O to viac ho nahnevalo, keď sa priznala pri spovedi. Kňaz nemlčal a vedenie školy rozhodlo o jeho vylúčení pre ničenie morálky mládeže.

Takto prestupoval z jednej súkromnej školy do druhej a pre rôzne prečiny nakoniec zakotvil v štátnej, kde konečne zapadol. Tu už na morálne poklesky nemali taký prísny meter.

Bol problémovým dieťaťom, ale iným byť ani nemohol. Len nasledoval príklad, ktorý mal pred sebou každý deň. Avšak na rozdiel od rodičov bral svoje hry vážne. Pozoroval reakcie a správanie ľudí, a popritom akoby niečo hľadal alebo na voľačo čakal. Svojimi prehreškami chcel rodičom ukázať, kam vedú podlé zábavky, no namiesto toho sa v ich očiach stával babrákom, ktorý ničí ich život neustálymi škandálmi. Nevyčítali mu, čo kedy urobil, ale to, že jeho výčiny prenikli na verejnosť. Oni všetko zvládali dokonale a s prehľadom. Vždy vedeli, koho a prečo pozvať na večierok, ako sa usmievať, s kým si potriasť rukou. Nick využíval ich pravidlá boja, hoci nimi pohŕdal, a pritom hľadal niečo jedinečné a čisté. No nemal najmenšiu predstavu, ako by to malo vyzerať.

Ani muži v dodávke to netušili. Keď ho strčili do kufra, poznali len telefónne číslo jeho otca a približnú sumu na bankovom účte. Premôcť mladíka, zviazať ho a zalepiť mu ústa nebol pre troch silných chlapov žiaden problém. Asi po hodine jazdy zastavili, surovo ho vytiahli z auta a s nadávkami dostrkali do domu. Potom ho zniesli po schodoch do pivnice a hodili na starý matrac. Nasledoval telefonát, žiadosť o výkupné podporili vyhrážkami smrťou. Tie väčšinou zaberajú.

Pár hodín strachu a starostí plánovali vymeniť za milión. V ich predstavách to bol výhodný obchod, ktorý napokon skončil niekoľkodňovým, nikam nevedúcim čakaním.

Erik Lindros sa nehodlal vzdať peňazí bez boja. Mal síce obavy o synovu bezpečnosť, ale veril, že ho dokáže zachrániť aj inak. Po svojom.

„Potrebujem vaše služby,“ povedal do telefónu mužovi na druhej strane linky.

„Odkiaľ máte toto číslo?“ ozval sa tichý hlboký hlas.

„Dali ste mi ho. Na obchodnej schôdzke minulý rok. Na jachte Marina Vera. Určite si spomeniete. Dodal som vám...“

„V poriadku. Viem, kto volá. O čo ide?“

„Musíme sa stretnúť.“

„Kedy a kde?“

„U mňa doma. Adresu poznáte.“

„Nezvyknem chodiť ku klientom.“

„Zaplatím dvojnásobok. Situácia si vyžaduje diskrétnosť a rýchlosť. Tak mi dokážte, že ste najlepší.“

„Dobre. O hodinu u vás.“

Nickov otec si najal detektívnu agentúru, ktorá bola v jeho kruhoch známa hlavne úspechom a mlčanlivosťou. Metódy práce nikoho nezaujímali. S ich pomocou naťahoval čas odovzdania peňazí, aby získal priestor na Nicolasovo oslobodenie. Pátrali, kde mohli, snažili sa. Bohužiaľ, nakoniec im nezostalo nič iné, len prísť s peniazmi na miesto odovzdávania výkupného a pokúsiť sa dopadnúť únoscov priamo tam. Pán Vigo, muž z agentúry, s ktorým si Erik Lindros dohodol prvé stretnutie, ho ubezpečil, že väčšinu únoscov chytia práve pri preberaní výkupného.

Všetko prebehlo, ako malo. Peniaze zmenili majiteľa a detektívom sa podarilo zajať jedného z únoscov, avšak počas výsluchu prišiel o život skôr, než im prezradil miesto úkrytu ostatných kumpánov. Ktosi bol príliš snaživý či netrpezlivý. Alebo sa únosca vydesil a srdce nevydržalo? Ktovie?! Niekedy ani najlepšia snaha nedokáže poraziť náhodu.

Nicolas zatiaľ ticho trpel. Sám, vydaný napospas neznámym ľuďom, ktorí do jeho života vtrhli ako nočná mora.

Občas zašiel dolu jeden z nich, ale Nicolas by bol radšej, keby nechodil nikto. Pomáhal mu s pitím, vodil ho na záchod a potom si k nemu prisadol, aby ho utešil a pohladil po roztrasených pleciach. Jeho dotyky Nicolasa pálili viac než slzy v očiach. Chlap mu pritom rozprával samé hlúposti. Tváril sa priateľsky, utešoval ho, ale na jeho správaní bolo čosi divné. Chlapec pochopil, že naoko starostlivý muž to v hlave nemá v poriadku a je nebezpečnejší než jeho agresívny spoločník. Každým dňom strácal masku a s ňou aj zábrany. Nick si uvedomil, že ho nepustia. Bol prakticky mŕtvy. Nad svojou vierou v Boha sa nikdy nezamýšľal, napriek tomu však nebol ateista. V tme a tichu, keď mu jedinú spoločnosť robil len tlkot vlastného srdca, sa začal modliť. Prosil Boha, prosil niekoho, kohokoľvek, aby mu zachránil život. Nechcel umrieť. Cítil sa ako ovca, ktorú vedú na porážku a ona môže iba bečať a kráčať vpred.

Sľubujem, že ho nepremárnim. Že niečo veľké v živote dokážem. Pomôž mi! Len mi ukáž cestu, urobím čokoľvek. Nedovoľ, aby som skončil takto nezmyselne, bez boja. Ponorený do modlitby vyzeral, akoby spal. Vtedy sa mu zazdalo, že niečo začul. Čosi zareagovalo na jeho úpenlivé prosby a povedalo, že už čoskoro... že záchrana je na ceste.

Otvoril oči, ale nič nevidel. Nastražil uši, všade len ticho. Bolo to také živé, takmer hmotné. A predsa tu nikto nebol.

Alebo áno?

Nezostávalo mu nič iné, než dúfať, že nečakaný výbuch nádeje nebol len výplodom jeho fantázie. Pomaly už klesal na duchu, keď na tvári ucítil závan chladného vzduchu. Niekde blízko zašramotili zvláštne zvuky a zrazu kohosi uvidel. Stál pred ním chlapec.

No zbohom! pomyslel si. Čo tu hľadá? Prišiel kradnúť práve teraz?

Ale chlapec vyzeral, že presne vie, po koho prišiel, a hoci jeho konanie bolo neisté, v očiach mal odhodlanie a nadšenie, aké Nick ešte nevidel. Na chvíľu mal dojem, že ho nezachraňuje človek, ale niečo iné. Niečo, čo nepatrí do tohto sveta.

Po počiatočných problémoch sa im podarilo dostať sa na slobodu, ibaže vtedy jeho záchrancu prepadla bezradnosť. Pôsobil stratene. Našťastie, Nick veľmi dobre vedel, čo musia urobiť. Nemohol dopustiť, aby sa o jeho záchrane niekto dozvedel pravdu, hlavne nie jeho rodina. Spýtal sa ho ešte na meno – veď on si už zistí, kto to je – a vykročil k benzínke.

Neskôr, v bezpečí svojej izby, si neustále prehrával každý moment pobytu v pivnici, akoby sa snažil na niečo prísť. Niečo mu nesedelo. Cítil, že mu čosi dôležité uniká, drobný detail, maličkosť, ktorá by ho posunula vpred. Ale čo? Na to nedokázal prísť.

Napriek všetkému spával pokojne. Vedel, že sa únoscov už nemusí báť, že sa nikto o ničom nedozvie. Tentoraz mu úsilie rodičov ututlať škandál padlo vhod.

Muži z agentúry, ktorých si Erik Lindros najal, sa o zvyšok bandy postarali. V tichosti ich odpratali a rozhodne neboli jemní, naopak. Lindros starší vydal jasné príkazy a za „špeciálnu pozornosť“ im štedro priplatil.

Nick vykreslil otcovi, ako sa mu záhradnými nožnicami podarilo prerezať putá, nájsť východ a nepozorovane utiecť. Sledoval, ako sa otec na hlúposti nešikovných lumpov dobre zabáva.

„Vidíš, synak, všetko zlé je na niečo dobré. Konečne sa v tebe prebudila vôľa a rozum. Iba s nimi v živote niečo dokážeš. Som na teba hrdý. Ešte si musím čosi vybaviť... Oddýchni si pár dní, porozprávame sa neskôr. Mimochodom, na sobotu nič neplánuj! Sme pozvaní na jachtu. Zorbak robí rodinnú oslavu, ideme všetci. Snaž sa dať dovtedy do poriadku.“ Tým bola pre neho celá vec uzavretá. Ďalší problém, ktorý sa týkal jeho syna, úspešne vyriešil.

Možno kedysi by Nick zúril. Vymýšľal by pomstu a bavil sa predstavami, ako sa otec zatvári, keď sa o všetkom dozvie. Dnes sa mu záver celej záležitosti pozdával a ďalšie udalosti sa rozhodol riadiť sám. Nemal čas utápať sa v sebaľútosti. Jeho plány si vyžadovali bystrý um, trpezlivosť a čas. Doteraz robil, čo mohol, aby naštval otca a matku, aby im a všetkým podobným mohol aspoň symbolicky napľuť do tváre. Zrazu mu na nich viac nezáležalo. Mal ich prečítaných, vedel, čo si myslia. Boli mu ľahostajní ako štátny rozpočet Ghany. Detstvo sa skončilo.

***

Nicolas sa neskôr so svojím otcom skutočne porozprával. Sľúbil mu, že bude mlčať, ak ho skontaktuje s agentúrou, ktorú privolal k únosu. Erik sprvu zapieral, ale napokon mu nezostalo nič iné, len synovi vyhovieť.

Aj Nick spoznal pána Viga.

„Čo pre vás môžem urobiť?“ opýtal sa ho muž v čiernom saku ušitom na mieru. Nevýrazná tvár, neurčitý vek, šedé oči, stredná postava – nebolo na ňom nič, čo by ktokoľvek mohol označiť za zvláštne. Nenápadný, bežný priemer, tuctový typ, zdvorilý a ochotný pomôcť. Jeho zdvorilosť však mala oceľové hrany a v postoji striehol dravec.

„Zaujíma ma istá osoba. Fotku nemám, viem len meno a približný vek. Ostatné čakám od vás. Vo všetkej tichosti. Beriete?“

„Žiaden problém. Keď to budem mať, ozvem sa. Jeho meno?“

„Constantin Delorean. Mladší ako ja, býva vo štvrti, kde ma väznili. Chcem len informácie, nič viac.“

„Rozumiem.“

„Aby nedošlo k omylu, ak sa vás otec opýta, niečo si vymyslite.“

„V poriadku.“

„Hmm,“ lakonicky ocenil Nicolas postoj pána Viga. Jeho vecný prístup sa mu pozdával. „Teším sa na našu spoluprácu. Do videnia.“

„Potešenie je obojstranné, pán Lindros.“ Z tónu, akým mu záhadný muž odpovedal, nedokázal Nicolas určiť, čo si o ňom myslí. Mohol ním pohŕdať, vysmievať sa mu, vážiť si ho či neznášať, avšak svoj postoj si nechával pre seba.

O dva dni sa stretli opäť. K Nickovej spokojnosti mu pán Vigo odovzdal spis aj s fotografiami.

„Ste rýchly.“

„Rodina je čistá, niet čo zisťovať.“

„Všimol si vás niekto?“

„Nie.“

„Ďakujem. To je zatiaľ všetko. Keď vás budem potrebovať...“

„...viete, ako ma nájsť. A my vieme, ako nájsť vás.“

„Uhm,“ súhlasil. Nehodlal brať varovanie na ľahkú váhu.

***

Hneď ako prišiel domov, pustil sa do čítania. Veľa sa však nedozvedel. Dátum a miesto Constantinovho narodenia, mená rodičov, stručný životopis matky. Informácií bolo žalostne málo. O chlapcovi, ktorého fotku držal v ruke, nevypovedali takmer nič. Fotografie mu prezradili len o čosi viac. Zdalo sa mu to zvláštne, ale povedal si, že všetko chce svoj čas.

Constantin bol na svoj vek vysoký. V škole sa venoval ľahkej atletike a asi vďaka nej sa nehrbil ako iní vytiahnutí rovesníci. Mal tmavé nepoddajné vlasy a zvláštne zelené oči. Také Nick ešte u nikoho nevidel. Tieto oči asi zlomia veľa ženských sŕdc. No zatiaľ to vyzeralo, že sa Constantin dievčatám buď vyhýba, alebo o ne nejaví záujem.

Nick v jeho veku už prišiel o panictvo. Ich talianskej kuchárke Rosario sa zapáčil nepokojný mladík. Možno jej temperamentom pripomenul mužov z ďalekej vlasti. Bola k nemu láskavá a on ju mal rád. Keď na ich románik prišla jeho matka Clarisa, okamžite ju prepustila a postarala sa o deportáciu „nepohodlnej osoby“ späť do vlasti. Odvtedy Nick nenašiel dievča ani ženu, na ktorej by mu záležalo aspoň tak ako na Rosario.

Prešiel k ďalšej fotke – Constantin s matkou. Áno, majú sa radi. Pichlo ho pri srdci. Niečo také k matke on nepocíti nikdy. Trochu mu aj závidel. Aké by to bolo, keby Clarisa... no nič. Nikto si nevyberie.

Chytil do ruky ďalšiu fotografiu. Constantin navonok pôsobil sympaticky a krehko. Niečo ho trápi. A jeho mama o ničom nevie. Každý máme svoje malétajomstvá, však? Aké je to tvoje, kamarát?

Takmer na každej fotke Constantin vyzeral ustarostene či zamyslene. Podľa toho, čo o ňom v spise čítal, nemal v škole nepriateľov ani žiadne konflikty so spolužiakmi či učiteľmi. Vybudoval si v triede slušnú pozíciu. Nebol utiahnutý, slabý a zrejme ani bezbranný, hoci tak pôsobil.

Sústredil sa na tvár príťažlivej usmievavej štyridsiatničky. Asi miluje voľnosť a slobodu, preto sa nikdy nevydala. Nemá ani stáleho partnera, takže žiaden problém. Ešte spracovať otca a je to, pomyslel si Nick a zaklapol tvrdé dosky spisu.

Čoskoro dostala Constantinova matka Marisa ponuku z prestížnej reklamnej agentúry, v ktorej bol tichým spoločníkom aj Erik Lindros. Agentúra vlastnila niekoľko menších domov v blízkom okolí, ktoré prenajímala. Jeden z nich po Nickovej obhliadke ponúkli aj Marise. A aby jej pomohli s aklimatizáciou, všetky papierovačky spojené so zápisom jej syna do školy vybavili za ňu.

Na strednej si Constantin našiel kamarátov, vyhral niekoľko bežeckých súťaží a v škole sa mu darilo. Problémy mu robila len angličtina, no keď mu Nick dohodol doučovanie so svojou spolužiačkou, učenie mu prestalo pripadať nudné a zbytočné. Najmä keď spolu objavovali nielen záhady gramatiky, ale aj pôžitky medziľudských „stykov“.

Avšak šarmantná štvrtáčka nebola jeho prvou láskou. Tou sa stala Miriam – prostitútka zo Strelenej mačičky, s ktorou ho zoznámil Nick.

MIRIAM

Strelenú mačičku – dom ľahkých mravov a ťažkých hriechov – navštevoval pravidelne, rád, ale hlavne tajne, nenapraviteľný zhýralec – Nicolas Lindros. Predstavil sa falošným menom, užil si a vždy zaplatil viac, než musel. Miriam sa mu na prvý pohľad zapáčila, čoskoro sa stal jej stálym zákazníkom. Vzrušovala ho a dobre to vedela, čo ho dokázalo rozohniť ešte viac.

Bavilo ho hrať sa s ňou na „zvedeného mladíka a chlipnú zvodkyňu z minulých storočí“, keď bolo hriešne a zakázané takmer všetko, no zároveň to bolo sladko vzrušujúce.

„Á, mladý pán si na mňa urobil čas. Nebude sa váš otecko hnevať, keď kvôli mne prídete do klubu gentlemanov neskoro? Nemali by ste byť ešte na večernej omši?“

„Mal, ale celý čas som myslel iba na vás. Musel som odísť, aby dámy nezbadali moju ‚veľkú indispozíciu‘. Takmer došlo k tragédii.“

„K čomu?“

„Hrozilo, že o vás budem musieť rozprávať pri spovedi. Za to, čo spolu robíme, by ma potrestali.“

„A čo spolu robíme? Veď sme obaja oblečení. Vari sa takto dá zhrešiť?“

„Možno keď vás neuvidím nahú, iba ucítim, nebude to hriech. Čo poviete?“

„Pravda, mladý pán. Tak zavrite oči a nepozerajte sa. Ja si vás vyzlečiem sama. Žiadna nahota neurazí váš jemný zrak a vaša nevinnosť bude zachovaná pre panenské oči budúcej nevesty. Ó, čo je toto? Nebolí? Myslím, že ak to vyberiem, budete sa cítiť oveľa, oveľa lepšie.“

Svoje fantázie obmieňali a len veľmi zriedka ich vynechávali. Nick si uvedomoval, že žiadna iná žena by sa s ním takto nehrala. Zrelé ženy by sa na chvíľu možno zabavili, ale čoskoro by si na hranie našli iného zajačika. A rovesníčkam by bol na smiech. Tie nemali fantáziu. Radšej išli rovno na „vec“ v mylnom domnení, že si ho k sebe ľahko dostupným sexom pripútajú. Strácali nevinnosť príliš rýchlo a ľahko. Nevážili si ju. A bola to práve nevinnosť, ktorá sa Nickovi páčila a ktorú vyhľadával. Netúžil ani tak po fyzickej neskúsenosti, po panenstve, ako po vnútornej čistote. Za tú sa jeho rovesníci hanbili, brali ju ako slabosť. Jednoducho sa nenosila.

A zrazu ju objavil tam, kde to vôbec nečakal. U šľapky. Mala jej oveľa viac než zástupy mladých pubertiačok, čo sa pred ním úmyselne predvádzali v kratučkých minisukniach s vychudnutými stehnami a rafinovaným spodným prádlom. Nicolas im s chuťou dával, čo chceli, trestal ich za všetko, o čo ich pripravoval. Ukazoval im, že ich cesta k srdcu muža nie je správna, a za všetko, čo sa im stalo, si môžu samy. Veď to chceli. Zažil s nimi sex, sex... veľa sexu, ale nikdy sa s nimi nemiloval. Rýchlo ho omrzeli. Ich prebudenie sa často končilo plačom, no Nickovi to bolo jedno.

„Zlato, poď do postele! Chcem ťa.“

„Ale... nemôžeme sa občas len rozprávať? Vieš... napríklad o hudbe.“

„Hmm, môžem ti ho vraziť dnu aj na klavíri, ak máš chuť.“

„Miluješ ma?“

„Čože? Nie! Bol som opitý.“

„Ale včera si povedal, že si nikdy žiadne dievča nemiloval tak ako mňa.“

„Pravda. Ešte som žiadnu nepomrdal do riti ako teba. Dúfam, že si si užila rovnako ako ja. Môžeme si to niekedy zopakovať, ak si na teba spomeniem?“

S cynickým úškrnom pozoroval meniaci sa výraz dievčiny z neistého na konečne viem, s kým som sa vyspala. Keď s nimi skončil, boli ešte dlho v šoku, ale niektoré sa predsa len rozhodli hľadať chlapca, ktorému na nich záleží.

Miriam bola iná, už nemala ilúzie o živote. Pripravil ju o ne najskôr nevlastný otec, neskôr pasák a zákazníci za nimi tiež v ničom nezaostávali. Príchod doStrelenej mačičky považovala za šťastie. Našla si tu druhú, omnoho lepšiu rodinu, než bola jej skutočná. Žila, ako ju učili od malička. Ani Nick nevedel, ako by jej pomohol. Oženiť sa s ňou neprichádzalo do úvahy, i keď sa pri predstave, ako by tým naštval rodičov, chvíľu blažene usmieval. Nebola by s ním však šťastná. Delilo ich priveľa vecí a spájala jediná. Nesúdil ju, pomáhal jej a úprimne si želal, aby raz bola šťastná.

***

Keď mal Constantin sedemnásť, bol už Nicolas pevne zakotvený v panteóne jeho priateľov. Vlastne stál na samom vrchole. Spájali ich odlišnosti, ktoré im pripadali na tom druhom úžasné, hoci na sebe si ich nevedeli predstaviť.

Nicolas sa tak často snažil dostať priateľa do spoločnosti, až to hraničilo s posadnutosťou. Ťahal ho na diskotéky, párty, rodinné oslavy... Tanec, pivo a dievčatá bola totiž Nickova predstava správnej stredoškolskej aktivity.

No Constantinovi sa do pitiek a zábavy nechcelo tak často, ako si Nicolas predstavoval. Pre Nicka to bola záhada. Nikdy predtým sa mu nestalo, aby sa niekto vyhováral, že nemôže prísť, namiesto toho, aby ho prosil, nech ho na večierok dostane. Raz to bola únava, inokedy šport, učenie, jeho mama či bolesti žalúdka. Z lekárskej správy, čo mu pán Vigo obstaral, jasne vyplývalo, že Constantin nebol nikdy chorý. Aj to bolo Nicolasovi viac než podozrivé. Okrem zlomenej ruky prešiel jeho priateľ len povinnými očkovaniami, inak mu nebolo nikdy nič. Ani len chrípku nemal! Občas sa vyhováral na bolesti chrbta či žalúdka, ale Nick ho rýchlo prekukol. Jasné, takéto bolesti sa nedajú dokázať ani vyvrátiť. Sú ideálne na popieranie priam neprirodzeného zdravia.

Constantin často bezdôvodne (aspoň podľa Nicolasa) odchádzal domov alebo z domu ani neodišiel. Nick sa rozhodol, že je načase nájsť mu dievča.

Čo nedokážem ja, hádam zvládne poriadna ženská. Veď počkaj! Frajerka sa určite nenechá odbiť a dostane ťa medzi ľudí. Ale ako to urobiť, keď ho doteraz žiadna šuška na škole nezbalila a sám nehne zadkom? vŕtalo mu v hlave. Teplý nie je, to by si Alan všimol už dávno. Slintá po ňom, akoby ho chcel zožrať, a nie pretiahnuť. Platonická láska je zákerná sviňa.

Nick si povedal, že Constantin potrebuje iba prebudiť. Potom konečne pochopí, o čo prichádza, a začne žiť ako on.

Zamyslel sa, ktoré dievča by pre jeho najlepšieho kamaráta prichádzalo do úvahy pri prebúdzaní jeho mužnosti a uvádzaní do dospelosti. Postupne vyradil pre tie či iné dôvody jednu kandidátku za druhou. Jedna bola málo sexi, ďalšej sa nezastavili ústa alebo bola príliš tučná, príliš chudá, prelietavá, bezcitná, mrcha, hlúpa, či dokonca totálne vymetená... Zvláštne. Keď sa s niektorou z nich rozhodol vyspať on, nevadilo mu nič. Uvedomil si, že žiadnej nemôže vysvetliť, čo od nej očakáva.

Toľko premýšľal, dumal a špekuloval, až mu jedného rána v mozgu cvaklo a dostal diabolský nápad. Miriam! Ona to zvládne dokonale. Až sa mu pri tejpredstave rozbúchalo srdce. Teraz už len vymyslieť ako. Bavil sa ako malé dieťa. Plány – to bolo jeho. Teš sa, chlape, bude to úžasné!

Večer zabehol do Strelenej mačičky, počkal, kým sa Miriam uvoľní, a objednal si „masáž celého tela“.

Keď vchádzal do jej izby, už ho čakala, pripravená na zvyčajnú hru mačky s myšou.

„Och, mladý pán! Ráčte vstúpiť do môjho skromného príbytku.“

„Ahoj, dnes som sa neprišiel hrať,“ zahriakol ju hneď v úvode. „Chcem sa len o niečom porozprávať. Bude to naše malé veľké tajomstvo,“ klepol jej prstom po špičke nosa a pobozkal na líce. Potom sa posadil na posteľ, chytil ju za ruku a pritiahol k sebe, aby jej vysvetlil, čo od nej čaká.

Miriam bola spočiatku prekvapená, ale postupne sa jej nápad zapáčil.

Mala sa s Constantinom zoznámiť, zahrať nesmelú študentku a zviesť ho. Hry na zvádzanie poznala, veď Nick bol nápaditý učiteľ a náročný skúšajúci. Vzrušovalo ju, že si môže aspoň na chvíľu vyskúšať život niekoho iného. Odložiť prítomnosť a ponoriť sa do úplne odlišného sveta – aké by to bolo, keby... keby žila ako obyčajné dievča.

„Tu sú jeho fotky. Snaž sa trochu vžiť do svojej roly, prenikni k nemu. Je ako boxerský mech, všetko sa od neho odráža,“ vložil jej do lona bielu obálku a prstom pohladil jemné svetlé chĺpky. Naklonil sa k bozku, pritlačil si ju na pery a dravo vnikol do jej úst. Ovládla ju vášeň, túžobne vzdychla.

Vzhliadol: „Ale pozor! Nieže sa do teba zamiluje, rozumieš?!“ upozornil ju dôrazne a odtiahol sa.

Miriam si sklamane uvedomila, že Nicolasovi dnes naozaj nejde o vášeň. Jeho myseľ pohltila úplne iná posadnutosť. „Párkrát sa stretnete. Ak ho ani po treťom či štvrtom pokuse nedostaneš, zmizneš a nikdy viac sa neuvidíte. Pokiaľ pôjde všetko podľa plánu, ukončíš to peknou rozlúčkou kvôli stáži v zahraničí. Mimoriadne výhodné ponuky sa predsa neodmietajú. Žiaden stres, plač ani scénky, okej?“

„Budem excelentná,“ ubezpečila ho horlivo.

„V to dúfam. Kto by tebe odolal?!“ chytil ju nežne za bradu a pobozkal na úsmev. „Pomôžem ti, ako budem môcť, ale buď opatrná! Keby niečo, nepoznáme sa.“

Po jeho odchode si Miriam ešte dlho prezerala Constantinove fotky a snažila sa predstaviť si, aký je, aký má hlas či chôdzu. Čakala ju výzva s veľkým V. Nick jej sľúbil vysokú sumu, a hoci by to pre neho urobila aj zadarmo, peniaze neodmietla.

Nick zabehol pozdraviť aj madam a odišiel s pocitom dobre vykonanej práce. Herci sú pripravení, kulisy stoja, predstavenie sa môže začať.

***

Keďže Miriam pracovala podvečer a v noci, voľno mala iba cez deň. Počas choroby či menštruácie nepracovala, takže voľných nocí v mesiaci nebolo veľa.

Nick určil ich stretnutie na popoludnie s tým, že večer by mohli ísť na diskotéku a stráviť spolu čo najviac času. V práci oznámila, že voľačo chytila od klienta, avšak nič vážne. Nick jej zohnal potvrdenie od lekára a lieky, ktoré mala naoko užívať.

Na druhý deň stretla Constantina a prvýkrát v živote sa zamilovala.

Bolo to ako blesk z jasného neba. Tak dlho si prezerala jeho fotky, až mala pocit, že jeho tvár pozná lepšie než tú svoju. Uvidela ho, ako si v tichu knižnice prezerá regál plný kníh, po jednej ich otvára, číta, hladí rukou a prevracia stránky. Zrazu zatúžila stať sa jednou z nich. Získať si aspoň na chvíľu jeho pozornosť, otvoriť sa mu. Chcela, aby ju hladil svojimi nádhernými, jemnými a pritom silnými prstami, aby ju na krku pošteklil jeho dych, aby si ju k sebe privinul a už nepustil.

A potom sa na ňu pozrel.

Skúmavo si ju prezeral, zarazený, prečo nič nehovorí a len tam tak stojí ako primrznutá. A ona sa zatiaľ nenávratne topila v jeho zelených očiach. Srdce v nej zamrelo, roztriasla sa. Pocítila slabosť, ale nemala si kam sadnúť. Padala. Snažila sa zachytiť poličky, no ruka jej skĺzla po jej hladkom povrchu. V tej chvíli Constantin pustil knihu a včas ju podoprel. Pomohol jej dôjsť až ku kreslu, do ktorého ju usadil.

„Je ti zle? Mám niekoho zavolať na pomoc?“

Ešte aj hlas má nádherný. Zamatový. Pohládza dušu a objíma. Ešte, ešte! Nech niečo povie, nech hovorí ďalej! pomyslela si.

„Nie, nie, budem v poriadku. Ja len... asi som mala ráno niečo zjesť.“

„No, to si určite mala, ale ľahká pomoc. Hneď vedľa knižnice je bistro. Určite tam majú niečo na zahryznutie. Čo tak kávu... s niečím?“

„Áno, dobre, to by som mohla.“

V bistre jej kúpil kávu a štyri šišky hojne posypané cukrom, o ktoré sa spolu podelili. Celý čas sa na neho usmievala a ani poriadne nevnímala, o čom sa vlastne rozprávajú. Neskôr nad tým premýšľala. Pamätala si jeho gestá, spôsob, akým sa pohyboval, výraz tváre, ale jeho slová k nej prenikali len ťažko. Bola omámená. Len dúfala, že nevyznela hlúpo, lebo aj on sa usmieval. Bol ako vychádzajúce slnko v jej doteraz sychravom živote. Zjavil sa náhle a nečakane, nemohla sa ho nabažiť.

„Kde bývaš? Nemal by som ťa odviesť domov? Pre istotu.“

Až teraz si spomenula na Nicka. Celý čas na neho ani nepomyslela. Úloha zvodkyne jej vyšumela z mysle – odrazu sa pred ňu postavila a strelila jej facku. Uhla zrakom, zradná červeň sa jej vliala do líc. „Nie, budem v poriadku. Ale možno by sme sa mohli stretnúť večer. Chceli sme ísť s kamarátkou niekam von. Zatancovať si, zabaviť sa. Vieš, nie som v meste dlho a ešte som nikde nebola. Ak by si vedel o nejakom dobrom podniku...“

Urobila to! Klamala.

„Super! Vidíme sa večer. Aspoň sa uistím, že si v poriadku. Kde ťa vyzdvihnem?“

„Čo tak tu v bistre? Dokážem ho nájsť. S kamarátkou sa stretnem o pol ôsmej. Vezmem ju sem a dáme si tieto fantastické šišky. Ak chceš, vezmi so sebou aj kamaráta, aby jej nebolo ľúto, že nemá s kým tancovať,“ dostala zo seba nacvičenú vetu. Klamstvo sa jej nepáčilo, ale na druhej strane túžila Constantina opäť vidieť.

„Fajn, o ôsmej.“

„To ešte budem jesť tie šišky.“

„Nevadí. Môžem sa pri tom na teba pozerať.“

Miriam bola v rozpakoch. Podľa Nicka sa k ženám Constantin správal síce zdvorilo, ale zároveň nesmelo, držal si od nich odstup. Nevyhýbal sa im, ale ani na ich snahu nereagoval. Bol kamarátsky, ale len v presných medziach tohto slova. Žiadna nemohla tvrdiť, že po nej ide.

K nej sa správal inak a určite to nebola jej zásluha, či áno? Potrebovala si trochu vydýchnuť a premyslieť ďalšie kroky. Chcela čo najrýchlejšie odísť, ale nedokázala sa s ním rozlúčiť.

Čo ak ho už neuvidím? Čo ak si všetko rozmyslí a nepríde? premkol ju strach.

„Už musím. Meškám na hodinu, ale večer prídem. Tešilo ma,“ šibalsky sa pousmial, zamával jej na rozlúčku a bol preč.

Miriam sa rozhodla poprechádzať sa a popremýšľať o situácii, v ktorej sa ocitla. Mala jednoduchú úlohu a zrazu toto! Čo to má znamenať? Ako len mohla takto stratiť pojem o realite? Nie, nie! Musí do bodky uskutočniť, na čom sa s Nickom dohodli. Rozum jej radil držať sa plánu, ale srdce kričalo niečo iné. Túžila opäť sa s Constantinom stretnúť, no zároveň sa toho bála. Čo má robiť? Celou cestou do Strelenej mačičky a aj neskôr, keď ležala na posteli a dívala sa do stropu, premýšľala. Nebolo východiska. Zavolala Nickovi.

„No konečne, že si sa ozvala! Čo ti tak dlho trvalo? Videla si ho? Hovorila si s ním?“

„Prepáč, skôr som nemohla. Len teraz som prišla domov a z ulice som volať nechcela.“

„Dobre, dobre. Čo bolo? Vrav!“

„Stretli sme sa v knižnici, ako si chcel. Potom ma pozval do kaviarne a dohodli sme si schôdzku. Na večer. Má priviesť aj kamaráta, predpokladám, že vezme teba.“

„Si úžasná! Vedel som, že ti môžem veriť. Zavolám mu a zistím, aké má na večer plány. Nezabudni si obliecť tie šaty, čo som ti minule kúpil. Modrá ti pristane najviac. Tak večer!“

„Iste. Večer.“

***

Miriam sedela v bistre, uchlipkávala si z kapučína a dojedala už tretiu šišku. Nervózne pokyvkávala nohou do rytmu akejsi skladby a už snáď po stý raz zablúdila očami ku dverám. Odrazu sa rozleteli a dnu sa hlučne vovalil Nick s Constantinom v tesnom závese. Obaja v dobrej nálade.

„Ach!“ strhla sa.

Nick mal rifle a čiernu košeľu od Armaniho, mierne rozopnutú, aby ukázal retiazku s príveskom v tvare keltského kríža. Kožené topánky ladili s opaskom. Na prvý pohľad pôsobil ako mladý bohatý švihák, ktorý vie, ako zapôsobiť na dievča, a Constantin za ním v ničom nezaostával. Džínsy a modrú košeľu dopĺňali topánky a opasok v kovbojskom štýle, cez plecia mal prehodený plášť. Príťažlivosť mu však dodávali najmä jeho rozosmiate, magicky zelené oči. Jeho modrá košeľa hrala rovnakým odtieňom ako Miriamine šaty. Aká náhoda! žasla, keď si to všimla. Alebo znamenie?

Constantin zamieril k jej stolu a už z diaľky sa usmieval: „Ahoj. Prišla si. Kde je kamarátka?“

„Na poslednú chvíľu to zrušila. Nemala som ti to dať ako vedieť, tak som prišla sama. Dúfam, že to nevadí,“ vysvetľovala naučené.

„Vôbec nie. Jej škoda, mohla sa zabaviť. Ak ti neprekáža, že namiesto jedného budeš mať dvoch ochrancov, môžeme vyraziť. Á, som ja ale nevychovaný, toto je Nicolas. Nicolas, predstavujem ti Miriam, dievča z knižnice.“

Obaja si potriasli rukami, akoby sa práve zoznámili. Nicolas jej dlaň stisol pevnejšie, aby ju povzbudil.

„Som očarený. V tých šatách vyzeráš úžasne. No povedz, Con, nemám pravdu?“

„Ospravedlňujem sa za kamaráta, niekedy mu drzosť zatemňuje aj posledné zvyšky rozumu, ale má pravdu. Naozaj ti veľmi pristanú,“ polichotil jej aj Constantin.

„Ďakujem,“ neisto zareagovala na kompliment a začervenala sa ako panna na prvom rande. Nevedela, čo iné by mala povedať. Muži jej doteraz hovorili len to, aká je dobrá v posteli, aké je jej oblečenie rajcovné, vzrušujúce a sexi, akí sú z nej nadržaní. Na lichôtky nebola zvyknutá.

„Poďme už, noc je mladá, strácame čas! Ukážeme ti mesto, trochu sa povozíme. No a potom pretancujeme celú noc. Dvíhajte kotvy!“ zavelil Nicolas.

Vozili sa v Nickovom bavoráku, vymietli zopár barov, diskoték a zábavných podnikov, tancovali, pili, bavili sa. Constantin sa o Miriam staral a dával na ňu pozor. Nick ich nechával viac-menej na pokoji, za čo mu bol Constantin vďačný. Väčšinou, keď niekam spolu išli, hrával sa skôr na dohadzovača alebo sa pred ním predvádzal s nejakou vychytenou slečnou, na meno ktorej si ráno ani nespomenul. Ani tentoraz nesklamal. V klube Alfa splašil peknú rusovlásku a Constantin ich naposledy videl, ako ju s víťazným gestom ťahá do taxíka.

Zostal s Miriam sám.

„Nechceš sa prejsť? Treští mi v hlave. Prevetráme sa.“

Súhlasila.

Prechádzali sa a rozprávali až do rána. Držali sa za ruky, občas ju objal okolo pliec, a keď jej bola zima, požičal jej svoj plášť. Pripadala si ako v nebi. Nakoniec, keď sa mali rozísť, pobozkal ju na pery. Bol to tichý letmý bozk, na ktorý sa dlho odhodlával. Nevedel, ako ho prijme, či sa nenahnevá.

Nenahnevala sa, bozk ju skôr prekvapil. Hoci sa pripravovala, ako ho zvedie, celý večer mala pocit, akoby všetko prebiehalo prirodzene, samo od seba. Všetko bolo ako v rozprávke. Ibaže Popoluška neodišla z plesu domov, ale do nevestinca. Keby ju tam našiel jej milovaný princ, nemohla by vyskočiť na jeho bieleho koňa. Prepadla by sa od hanby! Nie, ona nie je Popoluška. Tá mala na rozdiel od nej aspoň nejakú šancu.

***


O dva dni sa prvýkrát milovali. Dychtivo, vášnivo, až príliš rýchlo. Neskôr si už objatia a bozky vychutnávali a ich romantický vzťah by trval dlhšie, keby sa o všetkom nedozvedel Nicolas. Keď zistil, že ho Miriam oklamala, veľmi sa nahneval.

„Mala si ho len dostať do postele a nechať tak! Ty krava, čomu z toho, na čom sme sa dohodli, si nerozumela?!“ vrieskal „Nemohla si si užiť a vypadnúť?!“ Jeho pohľad bol plný nenávisti a zlosti. „Čo si myslíš, že si, ty suka špinavá?!“

Hodil ju na posteľ a priľahol. Ťažkým telom ju pritlačil o matrac, až sa nemohla brániť, a schmatol ju pod krkom. „Bol som na teba zlý? Ublížil som ti niekedy?“ opýtal sa chladným pokojným hlasom, ktorý nemal nič spoločné s tým, čo videla v jeho očiach. Dostala strach. Zúfalo pokrútila hlavou. „Tak prečo si to urobila?!“ Prudko ju odsotil a obrátil sa chrbtom k nej. Sedel síce vedľa nej, no už sa na ňu nechcel ani len pozrieť.

„Ak sa do teba zamiloval, zabijem ťa! Nedovolím, aby mu dáka šľapka z ulice zlomila srdce. Prečo si mi klamala, že to nevyšlo? Že ste sa rozišli? To ti nenapadlo, že sa pravdu dozviem? Čo si si, dočerta, myslela? Že mi nič nepovie? Vrav!“ vykríkol.

„Nechcela som,“ vzlykla. „Nechcela som, aby sa to skončilo.“

„Prosím? Chceš mi povedať, že si to neurobila preto, aby si sa mi pomstila? Že si sa... zamilovala? Hahaha! Tomu mám uveriť?“

„Áno,“ priznala trpkú pravdu jemu aj sebe.

Zatvoril oči, aby pred ňou uzamkol svoje pocity. Obaja stíchli, sedeli a čakali.

Ticho pretrhol Nick: „Takže je to moja vina. Zahrával som sa a takto to dopadlo.“ Prečo mi táto možnosť ani nenapadla? Neuveriteľné! Aj skúsenej kurve sa môže pomútiť rozum. To si musím zapamätať. „Čo ďalej?“

„Neviem. Nedokážem sa s ním rozísť. Nežiadaj to odo mňa! Počkaj aspoň chvíľu.“

„Ty si myslíš, že po tom všetkom ti ešte dovolím stretnúť sa s ním? Hlupaňa! Rozídeš sa s ním po telefóne! Okamžite! Chcem počuť všetko, čo povieš. A buď presvedčivá, ak ti záleží, aby sa o tvojom romániku so šestnásťročným deckom nedozvedela madam! Inak skončíš na ulici, odkiaľ ťa vytiahla.Rozumela si?“

„Ale...“

„Žiadne ale! Si úplne mimo. Chceš ho zničiť, lebo si na chvíľu spoznala, aké to je niekoho milovať? A potom čo? On dospeje. Plánuješ sa hrať na počestnú paničku? Porodiť mu deti? Kraviny! Pochop, že mu na tebe záleží len preto, lebo nevie, kto si. Nemá ani šajnu, čo robíš, aká si v skutočnosti. Vôbec ťa nepozná. Keby vedel pravdu, ani by si ťa nevšimol. Čo si myslíš, že dievčatá v škole ho nechceli? Všetko vyšlo len pre tvoje klamstvá. Keby sa dozvedel, kde bývaš... Možno anonym?“

„Nie! To neurobíš! Všetko by vyšlo najavo! Aj kto ma na to nahovoril!“ vykríkla v poslednom zúfalom pokuse vzdorovať mu.

„Neuverí. Tebe už neuverí ani nos medzi očami, nieto ešte, že dákej štetke platím, keď sa okolo mňa točí toľko dievčat. A zadarmo!“

Nakoniec už nedokázala odporovať. Prijala trpkú pravdu, jeho názor aj jeho radu. Až príliš často počúvala, čo má robiť, čo musí. Poslúchala, aby prežila. A tak rezignovala a urobila, čo od nej žiadal.

Celý čas, čo sa s Constantinom lúčila, sedel vedľa nej a sledoval ju. Videl jej poníženie, hanbu a potupu. Hlbšie už klesnúť nemohla. Zahodila všetko, čomu verila. Keď skončila, cítila sa, akoby zostarla o dvadsať rokov. Bolo jej nanič. Ako vo sne vnímala, že si Nicolas strká do vrecka jej mobil, prehľadáva izbu, aby našiel všetko, čo jej dal, a berie jej každú pamiatku na Constantina. Na stolík položil sľúbené peniaze a odišiel.

„Viac ma nečakaj,“ začula odo dverí.

***

Ráno ju našla susedka. Na posteli, po ktorej boli porozhadzované peniaze ako jesenné listy v prázdnom parku, ležalo už len jej bezduché telo. Tvár mala pokojnú, akoby spala a čakala, kým ju príde niekto prebudiť. Ale namiesto Princa prišla Smrť.

Madam všetko urovnala. Dievča s podrezanými žilami – jasná samovražda. Ani článok v novinách netreba. Jej pravé meno už dávno nikoho nezaujímalo.

„AKO SOM OBJAVOVAL HRANICE PUTOVANIA.“

Vždy, keď som sa zadíval na oblohu, cítil som, že ma tam niečo čaká. Trpezlivo, nedočkavo, túžobne – iba mňa. Môj súkromný ostrov pokladov. Bol som prvý a jediný, kto ho mohol skúmať, a popritom som zároveň skúmal sám seba.

Nepamätám sa, kedy som začal putovať, viem len, že kým spím, moja myseľ si lieta svetom. V tomto stave pre mňa neexistujú prekážky. Prejdem cez akýkoľvek materiál, ponorím sa do najtemnejších hlbín oceánu, poobzerám si pyramídy zvonka i zvnútra, pokochám sa výhľadom z Mount Everestu a to všetko za pár sekúnd. Ak som už na určitom mieste bol, stačí mi len predstaviť si ho a v okamihu som tam. Cestu si ani neuvedomím.

Spočiatku som mal len jednoduché nároky – výlety do okolia, plávanie s delfínmi, sledovanie neprístupných filmov, na ktoré ma mama nepustila. Nezlepšilo sa to ani s príchodom puberty. No čo už, zabite ma! Ale kto by odolal takému pokušeniu? Aj mních by zízal, keby mal istotu, že ho nik nevidí.

Ako som dospieval a získaval skúsenosti, začala rásť aj moja zvedavosť. Kde sú hranice môjho putovania? Na čo môžem svoje schopnosti využiť? Čo sa deje s telom, kým som preč? Čo sa s ním stane, ak sa ho niekto pokúsi prebudiť, zatiaľ čo JA budem poletovať medzi hviezdami?

Zistil som, že duši počas putovania nevadí prakticky nič, čo by inak moje telo zabilo. Nabral som odvahu a začal putovať každú noc, nie iba občas ako kedysi, keď som sa po predchádzajúcej úvahe a starostlivom plánovaní rozhodoval, kam pôjdem.

Vesmír sa mi stal druhým domovom, súkromným ihriskom, posadnutosťou, nutkaním. A drogou. Kvôli nemu som si komplikoval spoločenský život, zabúdal na dohodnuté stretnutia, rušil schôdzky, odchádzal z večierkov. Ani Superman by nestíhal všetko, čo sa na mňa občas navalilo, a pritom som túžil len po troche súkromia.

Začal som sa vzďaľovať realite a vôbec som si to neuvedomoval – čo sa dalo čakať.

Na strednej som sa držal viac-menej našej sústavy. Okrem pozemských krás som prebádal Mesiac, ostatné planéty, pár meteoritov, iných mesiacov, kométy a nakoniec, po dlhom váhaní a odhodlávaní, som sa rozhodol pre Slnko. Prelet Slnkom sa nedá opísať. Všetky slová, ktoré mi napadajú, sú len slabým odvarom skutočnosti. Sú mdlé a nevýrazné a dookola opakovať superlatívy tiež nie je ono. Prelet treba jednoducho zažiť – čistá extáza. Takmer som sa od slasti rozložil. Nie, ani to nie je výstižné, ale aspoň sa to blíži k pocitom, ktoré som prežíval. Jednoducho som zabúdal na čas a vracal sa domov neskoro. Väčšinu svojho voľného času som trávil mimo Zeme.

***

Ale po rozchode s Miriam som sa nedokázal od Zeme vôbec odtrhnúť. Dlho som sa pokúšal nájsť ju. Lietal som po meste, pátral na známych miestach... hľadal som ju. Ale dala mi falošnú adresu a v škole o nej nič nevedeli. Ničomu som nerozumel. Prečo by mi klamala? O čo jej išlo? Čo by z toho mala?Nedokázal som si to vysvetliť.

Nick mi s hľadaním pomáhal, ale keďže nikam neviedlo, rýchlo sa vzdal. „Počúvaj, Constantin, vraví sa, že klin sa klinom vybíja. Keď ju nemôžeme nájsť, tak asi nechce byť nájdená. Nie je to tvoja vina, sama sa tak rozhodla. Nájdi si iné dievča a nabudúce si o ňom zisti viac. Si dôverčivý až hrôza. Taká pipka ťa využije, ani okom nemihne, a zajtra si nájde iného.“

„Bola iná. V tom telefóne akoby to nebola ani ona. Hlas bol jej, ale... je mi nanič. Ani ma nepustila k slovu, len vravela a vravela... Pochopil som, čo chce povedať, ale...“

„Pozri, nie si prvý ani posledný, kto dostal kopačky. Vitaj v klube! Prvá je dôležitá, nepopieram. Už nikdy na ňu nezabudneš, ale v mori pláva veľa rýb. Poď, dáke si ulovíme!“

Hoci mal pravdu, ešte niekoľko nocí som bezútešne putoval mestom. Musel som si priznať, že tentoraz mi nepomôžu ani moje schopnosti.

Vyrážal som s Nickom von, lebo jedine tak som mal istú šancu, že ju niekde stretnem. Možno s iným mužom, ale aj tak. Aj Nick bol spokojný, lebo si myslel, že som hľadanie zavesil na klinec.

Keďže som menej putoval, dostával som sa do spoločnosti častejšie. Bolo jednoduché podľahnúť Nickovým radám a niekoho si nájsť, ale Miriam, ktorú som hľadal v iných dievčatách, v žiadnej nebola. Preto mi ani neprišlo zaťažko dať



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist