načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Alea, dievča mora 1 – Volanie z hlbín - Tanya Stewnerová

Alea, dievča mora 1 – Volanie z hlbín

Elektronická kniha: Alea, dievča mora 1 – Volanie z hlbín
Autor:

Prvý diel bestsellerového príbehu o veľkom dobrodružstve, výnimočnom priateľstve a tajomstvách ukrytých v hlbinách mora! Alea odjakživa miluje vodu. No zároveň má pred ňou veľký ... (celý popis)


hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 280
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Prvý diel bestsellerového príbehu o veľkom dobrodružstve, výnimočnom priateľstve a tajomstvách ukrytých v hlbinách mora! Alea odjakživa miluje vodu. No zároveň má pred ňou veľký rešpekt. Trpí totiž vzácnou chorobou a kontakt s ľadovou vodou by jej mohol spôsobiť smrť. Aspoň tak to vraj povedala jej adoptívnej matke žena, ktorá ju nechala ako malé dievčatko na pláži a potom navždy zmizla.

Související tituly dle názvu:
Alea, dievča mora 1 – Volanie z hlbín Alea, dievča mora 1 – Volanie z hlbín
Stewnerová Tanya
Cena: 199 Kč
Alea, dievča mora 3 – Tajomstvá oceánov Alea, dievča mora 3 – Tajomstvá oceánov
Stewnerová Tanya
Cena: 219 Kč
Alea, dievča mora 2 – Farebné vody Alea, dievča mora 2 – Farebné vody
Stewnerová Tanya
Cena: 199 Kč
Alea - dívka moře: Tajemství oceánů Alea - dívka moře: Tajemství oceánů
Stewnerová Tanya
Cena: 254 Kč
Alea - dívka moře: Barevné vody Alea - dívka moře: Barevné vody
Stewnerová Tanya
Cena: 149 Kč
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Alea, dievča mora (1)

Volanie z hlbín

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.fragment.sk

www.albatrosmedia.sk

Tanya Stewnerová

Alea, dievča mora (1) – Volanie z hlbín – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


Tanya Stewnerová nezahorela láskou ku knihám na prvý pohľad.

Keďže jej učiteľka na základnej škole povedala, že sa pravdepo­

dobne nikdy nenaučí správne písať a čítať, vášeň k písaniu sa v nej

prebudila pomerne neskoro, okolo desiateho roku života. Odvte­

dy však príbehy priam chrlí.

Narodila sa v roku 1974, vyštudovala literárnu vedu a niekoľko

rokov pracovala ako prekladateľka a lektorka. Okrem toho sa na­

plno venovala spisovateľskej činnosti. Jej detská séria o Lili Vetro­

plaške a trilógia o elfoch sa stali bestsellermi nielen v Nemecku,

ale aj v mnohých iných krajinách.



Hamburg 9

Alfa cru 25

Dobrodružstvo 44

Alein príbeh 57

Zlé správy 71

Nový život 81

Búrka 94

Kamaráti 110

Dážď 128

Amsterdam 140


Gitarista 155

Pod mostom 163

Škor pión 173

Spev veľrýb 188

Daždivá noc 195

Pomoc z mora 203

Tajomstvo 216

Bezvetrie 227

Dievča mora 236

Páni plytčiny 241

Bodnutie Škorpióna 250

Ochranný štít 258

Renesse 263

Správa z iného sveta 270


Videla, ako sa k nej blíži voda.

Skríkla.

A vzápätí spadla.

Dopad bol tvrdý, akoby vo veľkej rýchlosti narazila do za­

tvorených dverí. O chvíľu sa však dvere otvorili a pustili ju

dovnútra.

Ocitla sa v mocnom zovretí studenej vody a zachvátila ju

smrteľná úzkosť. Začala zúfalo kopať nohami a mávať ru­

kami... Rozum jej vravel, že zrejme čoskoro umrie. No srd­

ce ani čoby odporovalo. Tĺklo hlasno a rýchlo, neskutočne

rýchlo, ale nebolo to od strachu. Zrazu mala neodbytný

pocit, že jej srdce bije tak rýchlo od radosti.



9

Rieka sa dnes zdala sivšia než inokedy. Pôsobila fádne

a  smutne. Aspoň Alea ju tak vnímala. Možno sa jej to

však len zdalo, pretože aj ju zaplavil smútok. So zvese­

nými plecami stála v prístave a uprene hľadela na vodu.

Labe je obrovská rieka, vodný kolos, ktorý sa vinie kra­

jinou. Koľko ráz tu už takto stála a pozorovala ju, počú­

vala jej tiché bublanie a pokúšala sa rozlúštiť jej tajom­

stvá? Žiaľ, nikdy ich neodhalí, lebo k  rieke sa nesmie

priblížiť. Nielen k Labe, ale ani k nijakej inej rieke.

Pozrela sa na mobil. Ani jeden zmeškaný hovor. Sa­ mozrejme, že nie. Ako by mohla zmeškať nejaký telefo­ nát, keď je taká nervózna, že po celý čas hľadí na displej?

Prestúpila z nohy na nohu. Už tu stojí dlho a je veľmi unavená. S povzdychom sa rozhliadla po okolí, či neob­ javí miesto vhodné na sedenie, ktoré by bolo dostatočne ďaleko od vody a  v  jeho blízkosti by sa nevyskytovali mláky, do ktorých by mohol náhodný okoloidúci šliap­ nuť a postriekať ju vodou. Našťastie už niekoľko dní ne­ pršalo, a tak mláky neboli.

Hamburg


10

Čoskoro zbadala vhodnú prázdnu lavičku, ktorá spĺ­ ňala všetky jej podmienky. Chvíľu na nej len tak sede­ la, pevne zvierala mobil a  pozorovala ľudí, ktorí popri nej prechádzali – turisti aj miestni, robotníci i úradní­ ci, ktorí na prístavnom móle chceli zjesť obed. Bolo tu rušno rovnako ako v  mnohých ďalších prístaviskách v Hamburgu. Alea všetky poznala. Vo všetkých už stála a dívala sa na vodu. Toto miesto však má najradšej. Tu sa cíti ako doma a pocit domova dnes potrebuje viac než kedykoľvek predtým.

Zhlboka sa nadýchla a pokúsila sa potlačiť strach, kto­ rý sa ju snažil ovládnuť. Dnes sa stalo čosi veľmi vážne. Jej pestúnka ráno dostala infarkt. Alea sa prebudila vo výbornej nálade, čo nie je nezvyčajné vzhľadom na to, že bol prvý deň letných prázdnin, vošla do kuchyne a  našla tam Marianne. Bola biela ako stena a  spotená. Okamžite zavolala záchranku, ktorá jej pestúnku o nie­ koľko minút neskôr odviezla do nemocnice. Marianne má šesťdesiatpäť rokov a už dlhšie ju trápia problémy so srdcom. Doteraz si Alea nechcela pripustiť, že by sa jej mohlo niečo stať. Marianne je totiž jediná blízka osoba, ktorú má. Ak by sa o ňu už nemohla starať alebo ak by umrela, sociálka by jej našla novú pestúnsku rodinu. Musela by ísť k cudzím ľuďom, ktorí ju nepoznajú a ne­ vedia o jej chorobe. Už len pri tej myšlienke jej stiahlo žalúdok. Strach zo sociálky je dôvod, prečo sedí tu, a nie v nemocnici pri Marianninej posteli.

Alea cítila, ako jej nepríjemná predtucha pomaly stú­ pa po chrbte. Marianne sľúbila, že jej zavolá, len čo bude môcť. Určite každú chvíľu zazvoní mobil. Každú chvíľu...

Zotrela si slzu z kútika oka. Nechcela plakať, ale cítila sa bezmocná... a sama.

Pohľadom sa zastavila na svojej ruke. Slza, ktorú si práve zotrela, sa leskla na čiernej koženej rukavici. Spo­ čiatku sa jej zdalo, že v nej niečo vidí, akoby tam presvi­ talo čosi modré a zelené. Potom však slza vsiakla do trh­ liny v rukavici a zmizla.

Alea niekoľko ráz zovrela ruku v  päsť. Rovnako ako na všetkých ostatných rukaviciach, aj na týchto odstri­ hla prsty, aby jej nebránili v  pohybe. Napriek tomu jej dnes prekážali. Je dvadsaťsedem stupňov, v  kožených rukaviciach sa potí.

Postavila sa a usilovala sa pokojne dýchať. Musí sa vzcho­ piť! Sústredene pozorovala prístav. Pri čakaní na Marian­ nin telefonát by sa mala niečím zamestnať. Vlny hojdali známe lode, na druhom brehu škrípal nákladný žeriav...

Vtom si všimla zvláštnu starú plachetnicu, ktorá sa blížila k mólu. Na prove bolo takmer nečitateľným písa­ ným písmom napísané Crucis. Prižmúrila oči a poriad­ ne sa na loď zadívala, lebo vyzerala zaujímavo. Potrebo­ vala by nový náter, svetlozelená farba sa už na bokoch odlupovala. Pravdupovediac, vyzerala dosť spustnuto, takže ktovie, či je ešte vôbec schopná plavby. Napriek tomu od nej Alea nevedela odtrhnúť oči. Nedokázala by povedať, čím to je, ale mala pocit, že pred sebou má nie­ čo nezvyčajné.

Z paluby zoskočil malý chlapec a na pevnine uviazal lano. Mal asi deväť, najviac desať rokov. Potom vyskočil naspäť na loď a vzápätí zmizol v podpalubí.

Hneď nato vyšiel z kapitánskeho mostíka starší chla­ pec, ktorý Crucis zjavne viedol. Rovnako ako predtým ten malý chalan, aj on presne nacvičeným pohybom zo­ skočil z lode na breh. Mal asi osemnásť rokov a vyzeral milo. Bol opálený a tváril sa priateľsky. Vlasy mal stra­ paté ako rocková hviezda, rukáv na tričku roztrhnutý. V ruke niesol puzdro s gitarou.

Alea bola vďačná za všetko, čo ju privedie na iné myš­ lienky a skráti nekonečné čakanie, preto sledovala, kam ten starší chalan ide. Práve prešiel popri nej a bolo viac než isté, že mieri do blízkej kaviarne.

Vtedy si uvedomila, že je veľmi smädná. Keď sa za­ čala prehrabávať v  batohu, spomenula si, že termosku nechala doma. Vždy ju nosí so sebou, po Marianninom infarkte však odišla z bytu veľmi narýchlo, takže si za­ budla nielen termosku, ale aj dáždnik, a  to je naozaj poriadne hlúpe a nezodpovedné. Obloha bola síce mo­ mentálne bez jediného mráčika, no ak by začalo pršať, bez dáždnika bude mať vážny problém.

Z paluby práve svižne zoskočil aj mladší chlapec, kto­ rý predtým priväzoval Crucis. Pod pazuchou niesol ošarpaný bubon a  kráčal k  tej istej kaviarni ako pred chvíľou chalan, ktorý pripomínal rockovú hviezdu. Keď míňal lavičku, na ktorej sedela Alea, ich pohľady sa stretli. „Ahoj,“ pozdravil sa jej a na tvári sa mu objavil bezzubý úsmev dieťaťa.

Prekvapená Alea úsmev opätovala, no chlapec tam už nebol. Postavila sa. Keď nemá termosku, musí si kúpiť niečo teplé na pitie. S mobilom v ruke sa vydala do ka­ viarne. Len čo vošla, uvidela malého aj veľkého chalana. Sedeli spolu pri stole a popíjali limonádu. Alea si sadla k  prázdnemu stolu v  ich blízkosti. Všimla si, že menší chlapec je bosý. Veľmi sa jej to páčilo, hoci ona nikdy bosá chodiť nebude. Tento drobec vyzeral trochu bláz­ nivo. Bláznov má rada. Koniec koncov, aj ona k nim tak trochu patrí.

Keď prišla čašníčka, Alea si objednala čaj. „Nemusí byť horúci, stačí teplý,“ požiadala.

Čašníčka zdvihla obočie. „Nechceš radšej ľadový čaj?“

Dievčina odmietavo mávla rukou. „V  nijakom prí­ pade!“

Čašníčka sa uprene zadívala na jej čierne rukavice. Alea si vedela predstaviť, čo si asi myslí: Na rukavice je predsa priteplo! A k tomu ešte ten čaj!

Silene sa usmiala a čašníčka pokrčila plecami. „Jeden vlažný čaj,“ zopakovala a odišla.

Alea si všimla, že chlapci ju sledujú. Drobec vzápätí skonštatoval: „Hustý outfit.“

Prekvapene sa mykla, a keď si uvedomila, že sa červe­ ná, šiltovku si stiahla nižšie, aby jej nebolo vidno do tvá­ re. Oblečené mala staroružové hodvábne sako, pánske tielko a  roztrhané džínsy, na krku jej viselo niekoľko dlhých náhrdelníkov, obuté mala vysoké čierne topán­ ky, na hlave svoju najobľúbenejšiu blankytne modrú šil­ tovku a, samozrejme, na rukách rukavice. Vedela, že jej outfit je pomerne hustý. Bol to totiž zámer. Už dávno sa začala obliekať extrémne nápadne. Malo to jediný dô­ vod: potrebovala odviesť pozornosť od toho, že každý deň nosí rukavice.

Nikto zo susedov či z ľudí v škole o jej chorobe neve­ del. Spolužiaci aj učitelia si mysleli, že rukavice sú len jeden z jej mnohých módnych výstrelkov. Ak ju považo­ vali za bláznivú a výstrednú, bolo jej to milšie, než keby vedeli, že je chorá. Iba Marianne tušila, ako veľmi ju choroba obmedzuje v  každodennom živote a  o  koľko slobody ju oberá. Nikto iný sa to však nesmie dozvedieť. Nestojí o súcit.

„Vďaka,“ hlesla so sklonenou hlavou, lebo si bola istá, že ešte vždy jej horia líca.

Našťastie chalani sa už začali baviť medzi sebou a  na ňu sa nepozerali. Pod stolom si rozbalili jedlo a vždy keď sa čašníčka nepozerala ich smerom, tajne si odhryzli.

Alea sa usmiala. Pri pohľade na nich si náhle uve­ domila, že aj ona je hladná. Od raňajok nemala nič v ústach.

Po niekoľkých minútach jej čašníčka priniesla čaj. Bol horúci, takže najprv ho musela nechať trochu vy­ chladnúť.

Zrazu k  stolu chalanov prišlo dievča. Malo čiernu pokožku a dlhé dredy zviazané do vysoko vyčesaného copu. Na hrudi malo zavesený akordeón.

„Čau, Tess!“ pozdravil malý chlapec.

„Nazdar,“ odvetilo dievča a sadlo si.

„Zatvorila si dvere na palubu?“ opýtal sa väčší chalan.

Tess sa zamračila. „Na to som zabudla,“ odvetila so zvláštnym prízvukom. „Vrátim sa.“

Chalan mávol rukou. „Kašli na to, toho nášho starče­ ka aj tak nikto neukradne. Poď, niečo sme ti nechali.“ Pod stolom jej podal chlieb so syrom.

Alea sa začudovala. Bolo aj to dievča na palube Cru­ cis? Sú to súrodenci? Nie, to určite nie. Tess má čiernu pokožku, malý chlapec je biely ako krieda a má ryšavé vlasy, rocková hviezda má pokožku svetlohnedú. Okrem toho sa ani trochu nepodobajú.

Tess na jeden dúšok vypila staršiemu chalanovi limo­ nádu a opýtala sa: „Môžeme? Ste pripravení?“

Chalani pritakali. „Tam oproti je dobré miesto,“ vy­ hlásil starší a  ukázal na chodník pred kaviarňou. Na stôl položil päťeurovú bankovku a z puzdra vybral gita­ ru. Ryšavý chalan vytiahol starý bubon, vylovil z neho pokrčený pánsky klobúk a nasadil si ho na hlavu. Tess zatiaľ vyniesla akordeón pred kaviareň. Potom sa všet­ ci traja postavili vedľa seba, pripravili si hudobné ná­ stroje a začali hrať známu rockovú pieseň, ktorá vďaka akordeónu znela veľmi nezvyčajne. Zdalo sa, že práve to upútalo pozornosť okoloidúcich. Keď Tess začala spie­ vať, Alea od prekvapenia otvorila ústa. Tess je pravá ro­ cková speváčka! Spievala nespútaným, trochu chrapľa­ vým hlasom. Skutočnou rockovou hviezdou v ich trojici bola evidentne práve ona! Starší chalan mal síce správny účes a dobre hral na gitare, ale Tess ho úplne zatienila. Všetci sa za ňou obracali. Mladík s gitarou sa spokojne a vševediaco usmieval, ani čoby to už niekoľko ráz zažil, a evidentne z toho mal radosť.

Len čo sa pieseň skončila, rozoznel sa nadšený potlesk. Samozrejme, tlieskala aj Alea. Menší chlapec chodil s  klobúkom v  ruke pomedzi ľudí a  vyberal peniaze. Mnohí mu doň hodili jednoeurovku alebo dvojeurov­ ku. Keď zastal pred Aleou, sklonila hlavu. „Je mi ľúto, no ešte musím zaplatiť za ten čaj,“ povedala.

„Lenže počúvala si! A páčilo sa ti to! Videl som to na tebe,“ dožadoval sa honorára.

Alea nemohla odporovať. „Áno, ale som na mizine.“

„To sme my v jednom kuse,“ zasmial sa chalan. „Mu­ síš mi niečo dať.“

Alea zvraštila čelo. „Napríklad čo?“

„Čo tak šiltovku?“

Alea rozhodila rukami. „To neprichádza do úvahy! Je moja najobľúbenejšia!“

Chlapec sa zamyslel. „Tak rukavice.“

Alea sa mykla. „To nemôžem.“

„Prečo nie?“ opýtal sa a so záujmom sa na ňu pozrel. „Čo je s tými rukavicami?“

„Radšej si vezmi šiltovku!“ zvolala namiesto odpove­ de. Strhla si šiltovku z hlavy, pričom si dala záležať, aby jej dlhé čierne vlasy stále zakrývali uši, a  zostali teda dobre schované tie miesta za nimi, ktoré musia zostať skryté vždy a za každých okolností. „Tu máš,“ povedala a podala mu čiapku.

Chlapec si ju s  prekvapeným výrazom na tvári vzal. „Super! Naozaj mi ju dáš? Vďaka!“ S úsmevom od ucha k  uchu utekal k  ostatným, aby im čiapku ukázal. Tess a  starší chlapec sa prekvapene pozreli na Aleu, ktorá prikývla a  okamžite uhla pohľadom. Dočerta! Bola to jej najobľúbenejšia šiltovka. Rukavice mu však v  nija­ kom prípade nemohla dať. Mala mu ponúknuť jeden z náhrdelníkov! Prečo jej to nenapadlo?

Vtom prišiel k  trojici akýsi muž a  rozčúlene čosi vysvetľoval. Starší chlapec zmierlivo povedal: „Jasné, hneď. Veď už ideme!“ Evidentne tu nebolo povolené hrať a spievať. Všetci traja si teda zbalili nástroje a skla­ mane odišli. Škoda, pomyslela si Alea, to je fakt veľká škoda.

Vošla do kaviarne a odpila si čaju. Ešte bol horúci, ale už bola hrozne smädná. Zatiaľ čo pila, znovu sa pozrela na mobil. Ani jeden zmeškaný hovor! Uvedomila si, že sa jej opäť zmocňuje strach. Ktovie, ako sa Marianne darí. Bolí ju niečo? Starajú sa o ňu dobre? Bude čoskoro zase zdravá? A čo ak nie?

Preglgla. Čo ak na ňu bude doma čakať niekto zo sociálky? Ak by Marianne musela zostať v  nemocni­ ci niekoľko týždňov, odvedú ju niekde inde ešte dnes? Zničene zovrela pery, ale vzápätí sa prinútila uvažovať rozumne. Ešte je len skoré popoludnie. Jednoducho zo­ stane tu. Zvyšok dňa môže stráviť v prístave a čakať na Mariannin telefonát. Niekedy predsa musí zavolať!

Keď dopila čaj, zaplatila a  pomaly odkráčala naspäť k  lavičke. Posadila sa a  rozhliadala sa naokolo. Pohľad jej znovu zablúdil ku Crucis, ktorá pokojne spočívala pri prístavnom móle. Dôkladnejšie si loď prezrela. Po­ trebovala síce nejaké opravy, zato na streche kapitán­ skeho mostíka boli solárne panely, čo je určite výbava nových a moderných lodí. Všetko tu bolo trochu krivé a akoby jedno k druhému nepatrilo. Práve to sa jej však páčilo.

Na palubu vyšla Tess. Alea si rukou zatienila oči pred slnkom a  pozorovala ju. Dievčina niesla niečo veľké a  postavila to na kormu. Žeby to bol terč na šípky na drevenom stojane? O dve minúty prišiel do zadnej časti lode aj menší chlapec a hneď nato i starší, ktorý sa po­ zorne rozhliadol okolo seba. Len čo sa zadíval Aleiným smerom, inštinktívne sa prikrčila. Keď presunul pohľad inam, znovu sa vystrela. Čo tam asi robia? Pomaly sa postavila a čo najnenápadnejšie kráčala k lodi, až napo­ kon stála takmer pri nej. Dokonca počula, o čom sa tro­ jica rozpráva.

„No tak, šup!“ povzbudzovala Tess malého chalana a niečo lepila na šípkový terč. Bola to mapa.

Chlapec vzal do ruky šípku a hodil ju do mapy. Potom zajasal. „Fínsko! Tam sme neboli už veľmi dlho!“

Väčší chlapec vyhlásil: „Dobrý zásah, Sammy. Teraz v júni je Fínsko najkrajšie.“

Alea žasla. Rozhodli sa, kam pôjdu, podľa toho, kde dopadla šípka? Jednoducho niekam trafili a budú sa pla­ viť na to miesto? Rozbúšilo sa jej srdce. Loď, vietor a ší­ rošíre more... sloboda. Uvedomila si, že vzdychla.

V tej chvíli starší chlapec otočil hlavu. „Tam vzadu je správca prístavu,“ varovným hlasom oznámil ostatným. „Idem za ním a zaplatím prístavné poplatky. Vy skloňte hlavy a nech vás nikto nevidí. Jasné?“

„Jasné, jasné, kapitán!“ odpovedali Tess aj Sammy a  zmizli. Vzápätí však Sammy ešte raz vystrčil hlavu. „Ben?“ zavolal na staršieho chalana. „Myslíš si, že v tom stánku vzadu majú moju čokoládovú tyčinku?“

Chlapec, ktorý sa zjavne volá Ben, sa na Sammyho prísne pozrel. „Povedal som hlavu dolu!“

„Takže majú?“ začula Alea Sammyho hlas za lodným zábradlím.

„Nie!“ zasyčal Ben, zoskočil z lode a utekal k správcovi prístavu zaplatiť poplatok.

Alea s pohľadom upretým naňho usúdila, že Ben je na lodi najstarší. Alebo sa na Crucis nachádzajú aj dospelí, ktorých ešte nevidela? Tess a Sammy volajú Bena kapi­ tán a navyše šiel práve zaplatiť prístavný poplatok. Všet­ ko teda naznačuje, že na lodi sú len oni traja. Tá predsta­ va ju fascinovala. Podľa toho, ako Tess vyzerá, usúdila, že nie je od nej oveľa staršia, má asi trinásť, a Sammy... ako už predtým odhadla, môže mať deväť alebo desať. Ako je možné, že sa plavia na plachetnici sami bez rodi­ čov? Je vôbec niečo také povolené?

Vtom si uvedomila, že zrejme práve preto Ben dvom mladším deťom prikázal, aby sa schovali. Aby správ­ covi prístavu nebolo podozrivé, že na tejto lodi nie sú dospelí...

Alea bola ako zhypnotizovaná. Tess, Ben a  Sammy nielenže plachtia tam, kam im ukáže šípka, ale na lodi žijú úplne sami!

„Do podpalubia!“ prikázal Ben svojim dvom spoloč­ níkom, ktorí boli zjavne ešte schovaní, len čo sa vrátil na Crucis. Ozvalo sa rachotenie a šelest. Potom nastalo ticho.

Alea, ktorej v hlave vírili najrozmanitejšie myšlienky, si sadla na nízky múrik. Bola veľmi rozrušená. Vždy bolo jej snom cestovať, niekam sa vydať a vidieť kus sveta. Vinou svojej choroby síce nikdy nesnívala o lodi – to rozhodne nie! –, ale to, čo tí traja podľa všetkého robia, je presne to, čo si odjakživa tajne želala. Sú slobodní. Sú vonku.

Hlavu si zaborila do dlaní a začala snívať, čo bolo jed­ noznačne lepšie než v jednom kuse kontrolovať mobil.

Najbližších päť hodín sa nestalo nič. Alea sedela na múriku prístavného móla a  uprene hľadela pred seba. Marianne sa neozvala a Alein strach sa menil na pani­ ku. Už niekoľko ráz sa jej pokúšala dovolať, poslala jej aj zopár esemesiek, ale nedostala nijakú odpoveď...

Vyskočila na rovné nohy. Náhle sa jej zmocnil taký strach, že by najradšej zakričala.

„Ahoj,“ povedal odrazu niekto. Vyľakane sa obrátila. Vedľa nej stál Sammy a na hlave mal jej blankytne mod­ rú šiltovku! „Si v poriadku?“

Alea sa naňho uprene pozrela. Cez plece mal preho­ denú plnú nákupnú tašku. Zjavne bol v  supermarkete. „Áno, jasné, som okej,“ vyhŕkla, hoci vôbec nebola okej.

„Hm... tak čau.“ Sammy sa na ňu ešte raz spýtavo po­ zrel a obratne ako opica rýchlo vyliezol na loď.

Len čo zmizol v  podpalubí, Alea si v  duchu začala nadávať, že neodpovedala inak. Napríklad: Môj život je momentálne v  troskách. Alebo: Mám taký strach, že by som sa najradšej rozplakala. To by bola úprimná odpoveď. Niečo také by však nikdy nepovedala – niko­ mu. Nemala vo zvyku zdôverovať sa ostatným. V škole mala len niekoľko kamarátov a nebol medzi nimi nikto, s  kým by sa niekedy rozprávala o  svojich problémoch a starostiach, nikto, komu by teraz, dnes, mohla zatele­ fonovať. Je sama ako prst.

Všimla si, že na Crucis sa niečo deje. Sammy vyšiel na palubu a v ruke mal tablet, ktorý položil na stôl na kor­ me lode. Bol tam malý kútik, kam priniesol vankúše na sedenie a zavesil tam svetelnú reťaz. Aleu to prekvapilo. Zjavne plánovali večerať na palube. Vtom jej nebezpeč­ ne zaškvŕkalo v bruchu. Bola hladná ako vlk.

O  chvíľu sa objavil Ben s  veľkým hrncom, ktorý od­ niesol na kormu a postavil na stôl. Ostražito sa rozhlia­ dol na všetky strany. „Správca prístavu už má asi voľno,“ uvažoval nahlas a sadol si k Sammymu a Tess, ktorí sa nakláňali nad hrncom.

„Rezancová polievka je najlepšia!“ zvolal Sammy.

„Ja mám radšej paradajkovú,“ vyhlásila Tess a nabrala si niekoľko naberačiek.

Alea zacítila vôňu polievky a  od hladu jej prišlo zle. Okamžite musí niečo zjesť! V peňaženke však má pres­ ne šesťdesiatštyri centov. Možno mal Sammy pravdu a mohla by si za to v stánku kúpiť čokoládovú tyčinku. Malú? Polovicu?

„Haló! Ty!“ vyrušil ju z úvah akýsi hlas.

Prekvapene sa pozrela ku Crucis, lebo mala pocit, že hlas prichádza práve odtiaľ.

Ben stál pri zábradlí. „Si hladná?“

„Ja?“ šokovane sa opýtala.

„Áno. Vyzeráš, že omdlieš od hladu. Chceš sa s nami najesť? Poď na palubu.“

Na palubu? Alea zalapala po dychu a v hlave sa jej preháňalo množstvo myšlienok. Áno! Chcem ísť na palubu!

Nie, nie, v nijakom prípade.

„To... nemôžem.“

„Prečo?“ Ben zoskočil z lode a podišiel k nej.

Aleino srdce bilo ako zvon. Čo má robiť?

„Ak chceš, môžeš sa s nami navečerať,“ povedal Ben, ktorý už stál priamo pred ňou a premeriaval si ju pohľa­ dom. „Si biela ako krieda. Myslím si, že potrebuješ re­ zancovú polievku.“

Alea pomaly prikývla. Vzápätí však rezolútne pokrú­ tila hlavou. Nielenže ju pozýva na LOĎ. Pozýva ju na loď, na ktorú treba preskočiť, ak sa tam chce dostať! Me­ dzi prístavným mólom a Crucis je minimálne metrová priepasť. Čo ak tam nedoskočí a spadne do vody? Nie, nie, nie! Je to priveľmi riskantné!

„Čoho sa bojíš?“

„Že spadnem do vody.“

„Takže tak!“ zasmial sa Ben. „Vyberieme mostík.“

„Mostík?“ To slovo Alea v súvislosti s loďou nikdy ne­ počula.

„Je to taká drevená doska, ktorá sa položí medzi loď a breh. Väčšinou sme leniví na to, aby sme ju vyťahova­ li, no pre teba to urobíme.“

„Mostík!“ zakričal Sammymu, ktorý visel na zábradlí a pokukoval po nich. Nato sa dal do pohybu a o chvíľu už Crucis s pevninou spájal mostík.

Alea sa na tú vec dívala s búšiacim srdcom. Je stabilná? Vydr ží?

„Pomôžem ti,“ povedal Ben, chytil ju za ruku a opatr­ ne ju viedol k  lodi. Nasledovala ho váhavými krokmi, zatiaľ čo vo svojom vnútri zvádzala ťažký boj. Niečo v nej veľmi chcelo ísť s ním. V uplynulých hodinách sa niekoľko ráz pristihla, že si predstavuje, ako žije na pa­ lube tejto lode. To je však veľmi hlúpe. Od vody sa pred­ sa musí držať čo najďalej, za každú cenu! Studená voda je v jej prípade životu nebezpečná. Ísť na loď je bláznivý nápad.

„Okej,“ zašepkala a urobila prvý krok. Alea prešla cez mostík, pričom po celý čas silno zvierala kapitánovu ruku. Ben ju podopieral a  vďaka jeho pev­ nému stisku mala pocit, že ak by stratila rovnováhu, za­ chránil by ju.

„Nevieš plávať?“ opýtal sa.

„Nie,“ zamumlala. Keď sa suchou nohou ocitla na lodi, uľahčene si vydýchla. Srdce síce mala až v  hrdle, ale zvládla to!

Prišiel k nej Sammy. „Vitaj na Crucis,“ povedal a hlbo­ ko sa jej poklonil.

„Vď a k a ,“ h l e s l a .

„Volám sa Samuel,“ predstavil sa. „Samuel Draco. Mô­ žeš ma volať Sammy ako ostatní.“

Vtom si Alea uvedomila, že sa pod ňou hýbe podlaha, a tak sa vystrašene chytila zábradlia.

„Loď sa vždy trochu hojdá.“ Sammy prikývol, akoby súhlasil sám so sebou. „Na mori ešte viac ako v prístave.“

Už len pri tej myšlienke prišlo Alei opäť zle. „No ne­ môže sa nič stať, však nie?“

Alfa cru


26

Sammy sa zasmial. „A čo by sa asi tak mohlo v prísta­ ve stať? Neboj sa. Tu sa nemôže nič stať ani neplavcovi.“

Niečo v jeho hlase ju upokojilo, nuž sa opatrne pus­ tila zábradlia. Hojdanie v  skutočnosti nebolo až také hrozné. Myšlienka na obrovské množstvo vody pod loďou ju však vrátila do stavu najvyššej pohotovosti a prudko bijúce srdce akoby jej vravelo, že sa asi naozaj zbláznila.

„Najeme sa tam oproti.“ Ben ukázal miesto na sedenie na korme, kde Tess sústredene konzumovala rezancovú polievku. „Pravdaže, ak nám Tess niečo nechá,“ dodal.

„Nechcem, aby mi vychladla,“ zamumlala Tess s hla­ vou sklonenou nad tanierom.

Studená, to by bolo zlé, pomyslela si Alea. Ak je poliev­ ka studená, nesmiem ju jesť.

Ben šiel znovu popredu a Sammy hneď za ním. Alei sa podlamovali kolená, ale pomaly sa pobrala za nimi.

Sammy sa k nej otočil a bez rozpakov si ju premeria­ val. „Si celkom pekná,“ poznamenal.

Alea sklopila zrak a uvedomila si, že sa opäť červená.

„Tvár máš ako z rozprávky. Si úplne bledá a s tými dl­ hými čiernymi vlasmi vyzeráš ako Snehulienka.“

Tess sa nahlas rozosmiala.

Sammy si Aleu ďalej prezeral. „A tvoje oči... sú také... zvláštne.“

„Zelené,“ povedala Alea. Už viac ráz počula od ľudí, že má veľmi zvláštne oči. Prečo ich považujú za zvláštne, jej nikto nevedel vysvetliť, ale niekedy to videla aj sama, keď sa pozrela do zrkadla. V  zelenej dúhovke sa čosi lesklo. Občas sa jej zdalo, akoby tam bolo zatvorené niečo, čo sa chce dostať von, niečo jasné a žiarivé. Po tejto myšlienke väčšinou nasledoval strach, že by to mohlo súvisieť s jej chorobou, že by lesk v očiach mo­ hol signalizovať blížiacu sa horúčku alebo čosi horšie. „Mám zelené oči.“

„A ja zase hnedé!“ zakričal Sammy a zdalo sa, že má z toho obrovskú radosť. „A som ryšavý,“ dodal s úsme­ vom od ucha k uchu.

„No... to vidím,“ povedala Alea.

Ben ukázal na miesto pri malom stole a všetci sa po­ sadili.

Tess s  plnými ústami kývla hlavou smerom k  Alei. „Som Tess.“

Alea aj teraz zaregistrovala prízvuk, no nevedela ho zaradiť.

„A ja som Ben.“

„Alea,“ predstavila sa a cítila, že sa začína upokojovať.

„Dosť dobré meno,“ skonštatoval Sammy. „Celá si ne­ jaká dosť dobrá.“

Alea nevedela na všetky tie komplimenty reagovať. „Hm,“ bolo jediné, čo jej napadlo.

Ben sa zasmial. „Sammy vždy rád preháňa.“

„Ani náhodou!“ bránil sa Sammy. „Je to presne tak, ako hovorím.“

Ben sa usmial. „Netvrdím, že je to inak.“ Pozrel sa na Sammyho tak láskyplne, až si Alea odrazu bola istá, že sú bratia.

„Teraz už jedz,“ ponúkol ju Ben a nabral jej do taniera rezancovú polievku.

Alea sa prekvapene pozrela na štvrtý pripravený ta­ nier. Chcel ju Ben už od začiatku pozvať, aby sa s nimi najedla? Všimol si, ako dlho sedela na prístavnom móle?

Vzala si lyžicu a  ochutnala. Našťastie bola polievka ešte takmer horúca. Pustila sa teda do jedenia. Bola taká hladná, že sa nezdržiavala hryzením rezancov a obsah taniera rýchlo zhltla.

„Zdá sa, že si bola poriadne hladná,“ postrehol Ben. „Kedy si naposledy jedla?“

„Dnes ráno,“ odvetila medzi dvoma hltmi.

„U teba doma?“ vypytoval sa ďalej Ben.

Alea sa naňho zadívala. To je teda čudná otázka!

„Ben sa pokúša zistiť, či si ušla z domu,“ vysvetlila jej Tess s pohľadom upretým do taniera.

Sammy sa na Aleu spýtavo usmial.

„Nie, neušla som z  domu,“ odvetila. V  duchu si však položila otázku, či je to naozaj pravda. Uplynulé hodiny sa ustavične pohrávala s  myšlienkou, že sa domov ne­ vráti, a vyhne sa tak sociálke. Hoci sa ešte úplne neroz­ hodla, napoly už z domu ušla.

Jej odpoveď Bena evidentne nepresvedčila.

„Nemusíš nám nič vysvetľovať, ak nechceš.“

Chvíľu všetci mlčali, napokon Aleina zvedavosť zvíťa­ zila nad nesmelosťou. „Vy ste ušli z domu?“ opýtala sa a  postupne sa na každého pozrela. Niekoľko sekúnd bolo hrobové ticho. Žeby trafila do čierneho?

Ben na ňu uprel vážny pohľad. „Ak ti o sebe niečo po­ vieme, nesmieš to nikomu prezradiť.“

Alea zvraštila čelo. „Prečo nie?“

„Lebo potom by sme ťa museli jedine zastreliť,“ vyhlá­ sila Tess.

Sammy sa zachichotal.

Ben pokrútil hlavou. „Skrátka to sľúb.“

„Dobre. Sľubujem, že o tom nikomu nepoviem.“

Zdalo sa, že Ben je spokojný.

„Neušli sme z domu,“ vysvetlil Sammy. „Ben a ja bý­ vame na Crucis už dosť dlho.“

Ben prikývol.

„Sme bratia, aj keď tak nevyzeráme,“ pokračoval Sam­ my. „Ja som oveľa krajší než Ben, ale...“

Brat ho plesol po zátylku.

Alea sa zasmiala. Sammyho tvár bola skôr sympatická ako pekná. Okrem veľkej medzery medzi zubami mal namiesto uší dve obrovské plachetnice. Naopak Ben vy­ zeral veľmi dobre, a  to nielen vďaka rockersky strapa­ tým vlasom.

„Na tejto lodi bývame odvtedy, ako naši rodičia pred štyrmi rokmi umreli.“

„Uf!“ Alea prestala jesť. „Ste siroty?“

„Áno, ale máme super strýka,“ odvetil Sammy. „Strý­ ka Oskara. Na Crucis žil celé roky, a  keď naši rodičia zomreli pri nehode, adoptoval nás. Odvtedy sme na mor i .“

„Na tejto lodi žijete už štyri roky? A čo škola?“ zaují­ mala sa prekvapená Alea.

Sammy na ňu sprisahanecky žmurkol. „Domáca vý­ učba, učil nás strýko Oskar.“

„Niekedy viac, niekedy menej,“ tichým hlasom pozna­ menal Ben.

„Strýko Oskar vždy chcel, aby sme videli svet,“ pove­ dal Sammy a  rýchlo doložil: „A  to sme aj videli. Pre­ plachtili sme už všetky moria sveta!“

„Ben hovorí ôsmimi cudzími jazykmi a Sammy štyr­ mi,“ dodala Tess.

Sammy pyšne vystrčil bradu, zatiaľ čo Ben odmietavo pokrútil hlavou. „Moja islandčina má medzery a  ani arabčina nie je dokonalá.“

Sammy namietol: „Ak sa niekedy dostaneme tak ďa­ leko na východ, určite už budeš vedieť perfektne po arabsky.“

„A kde je ten váš strýko? Aj on je na palube?“ opýtala sa Alea.

„Nie, teraz robí niečo iné,“ odvetil Sammy.

„Je spisovateľ,“ dodal Ben. „Pravdepodobne si však o ňom ešte nepočula. Volá sa Oskar Walendy.“

Alea pokrútila hlavou.

„Píše bláznivé knihy.“ Ben pokračoval v jedení a pri­ tom rozprával. „Pred pol rokom sa rozhodol odísť do tibetského kláštora, aby tam mohol meditovať a  záro­ veň písať svoju novú knihu.“

„Pred pol rokom mal Ben osemnásť,“ vysvetlil Sam­ my. „A strýko Oskar vedel, že kým bude u mníchov, po­ radíme si sami.“

Ben pritakal. „Naučil nás všetko, čo na lodi potrebuje­ me vedieť.“

Alea sa zamyslela. Napokon nabrala odvahu a opýtala sa: „No úplne dovolené to nie je, aby ste takto cestovali sami na lodi. Však nie?“

Sammy vystrúhal grimasu. „Dobrá otázka.“

„To presne nevieme,“ priznal Ben. „Keďže sme už toľ­ ko rokov na cestách, nie sme nikde poriadne prihlásení. Či môžem Sammyho učiť a či mám právo sa oňho sta­ rať, tým si nie som istý, ale myslím si, že áno. Nechceme sa však ísť pýtať na úrad, aby sme zbytočne nedráždili hada bosou nohou.“

„A nemal by niečo také vedieť váš strýko?“

Ben pokrčil plecami. „O takéto veci sa nikdy veľmi ne­ s t a r a l .“

Alea zrazu pochopila, prečo boli takí opatrní pred správcom prístavu a v kaviarni. V ich situácii bolo urči­ te najlepšie vzbudzovať čo najmenej pozornosti.

„Crucis má už viac ako štrnásť rokov,“ hrdým hlasom povedal Ben.

„Prečo sa tak volá?“ opýtala sa Alea, ktorá sa chcela dozvedieť čo najviac. Jej život bol v porovnaní s ich pi­ rátskou existenciou absolútne jednotvárny.

Ben si vzal krajec chleba, a kým ho natieral maslom, odpovedal: „Loď je pomenovaná podľa súhvezdia Juž­ ného kríža. Poznáš ho?“

Alea pokrútila hlavou. O súhvezdiach nemala ani tu­ šenia.

„Náš starký, ktorý spolu s naším otcom a so strýkom Oskarom loď postavil, vedel navigovať podľa hviezd. Ako moreplavci v dávnych časoch.“

Alea žasla. „Ako je niečo také možné?“

„Podľa hviezd na nočnej oblohe sa dá orientovať, ony ti ukážu cestu. Ak máš sextant, dokonca ti presne pre­ zradia, kde si a kam musíš ísť.“

Alea nevedela, čo je sextant, ale páčilo sa jej Benovo zaujatie a lesk v jeho očiach.

„Strýko Oskar sa naučil navigovať podľa hviezd od nášho starkého a potom to naučil nás,“ vysvetlil Ben.

„Čože?“ Na Aleu to urobilo obrovský dojem. „Aj vy to viete?“

Ben pritakal, akoby to bolo niečo úplne bežné.

Sammy sa však vyškieral od ucha k uchu. „Ja si večne pletiem Kasiopeju a Jaštericu. Inak celú oblohu poznám naspamäť!“

Tess, ktorá pôsobila, akoby sa sústredila iba na jedlo, vydala zvuk, ktorý by sa dal považovať za súhlas.

„Crucis je skvelé meno,“ povedala Alea. „Páči sa mi. Je nezvyčajné a  takmer rovnako nápadné ako samotná l o ď ...“

„Tebe sa naša loď zdá nápadná?“ znepokojene sa opý­ tal Ben.

Alea rozvážne mávla rukou. „Dnes napoludnie mi rozhodne okamžite padla do oka.“

Sammyho pohľad spočinul na jej rukách. „Tie rukavi­ ce si nikdy neskladáš? Ani pri jedení?“

Alei takmer zabehlo.

Našťastie Ben práve povedal: „Crucis sme schválne ne­ natreli nanovo. V  skutočnosti je to krásna a  zvláštna loď. Náročky sme ju však nechali trochu zájsť, aby ne­ bola nápadná a nikto si ju nezapamätal. Čo presne ťa na nej upútalo?“

„Neviem.“ Alea premýšľala. „Pripomína mi dobrodruž­ stvo. A slobodu.“

„To sa hodí, lebo my sme dobrodruhovia,“ rozžiaril sa Sa m my.

Ben zagúľal očami. „Nepočúvaj ho,“ poradil Alei. „V  skutočnosti sa usilujem, aby tu všetko prebiehalo podľa možností čo najmenej dobrodružne.“

Napriek jeho slovám mala Alea dojem, že Ben má ten­ to slobodný život na hranici zákona veľmi rád.

Sammy jej to potvrdil. „Jasné, že máš rád dobrodruž­ stvo, Ben! Priam ho zbožňuješ!“ Nenútene sa zasmial, akoby si nerobil nijaké starosti. S ničím. Potom si pritia­ hol maslo a krajec chleba si natrel z oboch strán. Keď sa do chleba poriadne zahryzol, všimol si Alein pohľad. S plnými ústami vysvetlil: „Prečo my mala chutiť dobre iba jedna strana, keď ich môžem natrieť obidve?“

Alea sa usmiala.

„Aj ty máš rada dobrodružstvo?“ odrazu sa jej spýtala Tess.

Dievčina sa zamyslela. Ešte nikdy nijaké dobrodruž­ stvo nezažila.

Vinou svojej choroby na seba vždy hľadela najmä ako na pacientku, nie ako na niekoho, kto by mohol zažívať zaujímavé veci. Odpoveď, ktorú dala Tess, teda prekva­ pila aj ju. „Áno, myslím si, že mám.“

Tess sa na ňu skúmavo pozrela a potom pokračovala v jedení.

„Aj ja!“ trochu zbytočne zvolal Sammy. „My všetci! Práve preto sme partia.“

Alea zdvihla obočie. „Vy ste partia?“

Ben prikývol.

„Vždy som chcel mať partiu,“ vysvetľoval Sammy, „ale najskôr sme na palube boli dlho sami. Iba Oskar, Ben a  ja. Potom dokonca len Ben a  ja. No odvtedy ako je s nami Tess, je všetko inak!“

Alea sa pozrela na Tess. „Odkedy si...“ začala.

Sammy však hneď pokračoval: „Voláme sa Alfa cru.“ Žiarivo sa na ňu usmial, akoby čakal nejakú reakciu.

„Aha?“

„Chceš vedieť prečo?“ netrpezlivo ju nabádal.

„Pravdaže.“

„Takže... najjasnejšia hviezda Južného kríža je Acrux, po latinsky Alfa Cru.“ Sammy si šťastne pošúchal ruky. „A  cru sa vyslovuje kru, rovnako ako anglické slovo crew, ktoré znamená posádka. To je predsa geniálne, však?“

Alei myklo kútikmi úst. Vždy si myslela, že partie sú skôr pre malé deti.

„A všetci máme aj niečo ako prezývky! Krstné meno zostáva, ale priezvisko si volíme podľa súhvezdia,“ vy­ chrlil Sammy. „To bol môj nápad!“ Znovu sa na ňu s očakávaním pozrel.

„To je skvelé,“ pochválila ho.

Ben dodal: „Sammy vymyslel rituál na prideľovanie priezvisk.“ Z tónu jeho hlasu bolo jasné, že mu to vôbec nepripadá detinské. „Je to podobné ako rituál, ktorým určujeme ďalší cieľ našej plavby.“

„To som dnes poobede videla,“ vykĺzlo Alei.

„Áno?“ opýtal sa Ben s  ironickým úsmevom. Zjavne ju celé popoludnie pozoroval rovnako dôkladne ako ona loď a jej posádku.

„Na palube máme starú latinskú knihu o súhvezdiach. Každý ju vezme do ruky a prelistuje bez toho, aby sa po­ zeral na jednotlivé strany,“ pokračoval Ben.

„Na jednej strane potom nechá knihu otvorenú!“ netrpezlivo sa zapojil do rozhovoru Sammy. „Súhvez­ die, ktoré je na tej strane opísané, je potom tvoja pre­ z ý v k a .“

Alea to začínala považovať za celkom zaujímavé. „A aké mená ste pri tom rituáli dostali vy?“

„Ja som Sammy Draco,“ odvetil Sammy rýchlo. „Dra­ co je Drak. Skvelé súhvezdie,“ dodal trochu piskľavým hlasom. „Ben sa volá Ben Libra. Libra s ú Vá hy.“

Ben sa uklonil, akoby ho niekto práve predstavoval.

„A  Tess sa volá Tess Taurus. Taurus je Býk.“ Sammy vyskočil. Zjavne už nevedel od vzrušenia obsedieť. „Ešte by sme chceli mať ďalších členov!“

Ben zdvihol ruku. „Pokoj, Sammy. Aspoň raz nebuď taký pojašený.“

„Alea by bola dokonalá voľba!“ odvetil Sammy. „Oči­ vidne ušla z domu a v Tessinej kajute je ešte jedna voľná posteľ. Perfektne by sem zapadla.“

Alea s buchnutím položila lyžicu.

Ben chlácholivo podotkol: „Alea ani nevie plávať. Na­ vyše ju vôbec nepoznáme.“

„Ani o mne ste nič nevedeli, keď ste ma vzali do par­ tie,“ nečakane sa do rozhovoru opäť zapojila Tess.

Alea počúvala. Je možné, že sa jej Tess práve zastala? V žalúdku sa jej rozlial neznámy príjemný pocit. Naozaj ju chcú vziať medzi seba?

„Prinesiem tú knihu.“ Sammy sa rozbehol a  zmizol v podpalubí.

Alea sa spýtavo pozrela na Bena a Tess.

„Nedaj sa prevalcovať!“ upozornil ju Ben.

Sammy však už bol naspäť. „Tu je!“ Priniesol veľkú starú knihu so zažltnutými listami.

„Sammy!“ prísne zvolal Ben. „Alea nemôže podstúpiť rituál, kým sa s ňou poriadne neporozprávame.“

Sammy sa na brata prosebne pozrel. Ich pohľady boli do seba pevne zakliesnené. Sammy uhol očami ako prvý. „Tak dobre,“ súhlasil proti svojej vôli a postavil sa vedľa stola. Na to, aby si sadol, bol zjavne priveľmi roz­ r u šený.

„Tak sa porozprávame teraz!“

Všetky oči spočinuli na Alei.

Uvedomila si, že sa jej trasú ruky, a skryla si ich pod stôl. Pocity v nej vreli rovnako ako vlny na rozbúrenom mori.

„Čo by si o nás ešte chcela vedieť?“ opýtal sa Ben.

Alea otvorila ústa, no hneď ich zase zavrela. Chcela by vedieť sto vecí! Práve teraz jej však nenapadla ani jedna jediná otázka. Bola veľmi zmätená...

„Ako si sa spojila s  chalanmi?“ opýtala sa nakoniec Tess.

„Náhoda,“ odvetila.

„Osud!“ dodal Sammy.

Tess sa nedala vyrušiť a  pokračovala: „Som Fran­ cúzka.“

Pravdaže! Alea by sa najradšej buchla po čele. Jej prí­ zvuk je predsa úplne jasne francúzsky!

„Poviem ti, ako som sa dostala na loď,“ povedala Tess s nenútenosťou, ktorú jej Alea závidela. „Moji rodičia sa pred niekoľkými týždňami rozišli. Chcú sa rozviesť.“ Keď rozprávala, nebolo na nej vidieť, či ju to trápi. „Dovolili mi cestovať počas letných prázdnin, aby som...“ hľadala správne slová, „... prišla na iné myšlienky.“

Alea sa na ňu spýtavo pozrela. Koľko môže mať rokov? Dvanásť? Trinásť? Akí rodičia dovolia trinásťročnému dievčaťu, aby cestovalo samo?

„Odjakživa som chcela ísť do Londýna,“ dodala Tess. „Preto som ako čierny pasažier nasadla do rýchlika a doviezla som sa až tam.“

Alea nevychádzala z údivu.

„So sebou som mala iba batoh a akordeón,“ povedala a pokrčila plecami. „Na Piccadilly Circus som potom natrafila na Bena a Sammyho. V škole som bola vždy veľmi dobrá z nemčiny, navyše naši susedia sú Nemci. Ben a Sammy sa bavili o tom, že by potrebovali nieko­ ho, kto by s nimi spieval v kapele, a tak som ich oslo­ v i l a .“

„Spieva perfektne!“ zvolal Sammy. „Je to naša rocková princezná! Naša pirátska rocková princezná!“

„Počula si ju, však?“ opýtal sa Ben.

„Áno, naozaj spieva skvelo,“ odvetila Alea a pokúšala sa v tom zmätenom príbehu vyznať.

„Tess je s  nami dva týždne,“ dodal Sammy. „Odkedy sa k  nám pripojila, zarábame na  našich vystúpeniach oveľa viac peňazí. V Bruggách sme za jedno popoludnie dostali dvesto eur!“

„A odvtedy ste celý čas na mori?“ naliehala Alea.

„Väčšinou. Tess v Londýne hodila šípku, ktorá dopad­ la na sever Nemecka. Preto sme sa plavili do Hambur­ gu, ale s mnohými prestávkami a výletmi na pevninu. Tak to robíme vždy. Niekde zakotviť a pokojne sa roz­ hliadnuť po okolí, to je na tom najkrajšie.“

Alea Sammyho pozorne počúvala. Život, ktorý opiso­ val, bol výnimočný a  vyvolával v  nej takú intenzívnu túžbu, s akou sa ešte nestretla.

Slova sa znovu ujala Tess. „Už po polhodine sa ma Sammy spýtal, či chcem byť členom ich partie,“ poveda­ la s úsmevom.

„Najlepším členom!“ presvedčivo dodal Sammy.

Tess pokrčila plecami. „Povedala som si, že to skúsim. Boli ku mne milí a  cestovať s  nimi je lepšie, než byť s a ma .“

Tomu Alea veľmi dobre rozumela.

Ben ju pozoroval. „Aj ty si sama, však?“ Pozrel sa na ňu, akoby to naozaj chcel vedieť, ale zároveň ako keby bolo v poriadku, ak neodpovie.

„Ja... mám pestúnku,“ odvetila a  zarazila sa. Naozaj sa im chce zdôveriť? Nikdy sa nikomu len tak nezdôve­ ruje! Zatiaľ čo bola prekvapená sama sebou, hovorila ďalej: „Volá sa Marianne a  ujala sa ma, keď som bola ešte úplne malá. Jej vlastný syn už bol dospelý a býval inde. Vždy sme boli len my dve. My dve proti zvyšku sveta.“ Alea sa trochu neprirodzene zasmiala a do očí jej vhŕkli slzy. „Dnes ráno dostala infarkt.“

Sammy si zahryzol do spodnej pery. „Au!“

Alea cítila, že sa v nej znovu dvíha vlna ľútosti. „Bojím sa, že zomrie,“ zašepkala takmer nečujne. „Marianne mi mala zavolať. Celý deň som na to čakala, ale neozva­ la sa. Možno...“ rozplakala sa, „... možno zomrela.“

Na chvíľu sa rozhostilo ťaživé ticho, potom ju Sammy objal. Urobil to veľmi opatrne, a hoci ju to samu prekva­ pilo, neodtiahla sa. Inštinktívne zdvihla ruky a tiež ho pevne oblapila. Potom pocítila, že ju objal aj Ben.

„Tess, aj ty,“ povedal Sammy a hlavou jej naznačil, že sa má pridať.

Tess však odmietavo mávla rukou. „Nie, kašli na to. Aj tak je vás tam už priveľa.“

Chlapci sa však nedali zneistiť a  ďalej držali Aleu v pevnom zovretí. Za normálnych okolností by sa z ta­ kého objatia čo najrýchlejšie vymanila. Niečo také bolo predsa veľmi zvláštne! No tu a teraz to bolo veľmi prí­ jemné, a  tak zažmúrila oči a  dovolila im, aby ju pev­ ne držali. Rozbúrené pocity sa v  nej pomaly upokojili a hneď jej bolo lepšie.

Po chvíli ju Ben so Sammym pustili. Rukavicou si zo­ trela stopy po slzách a  ubezpečila sa, že dlhé vlasy jej dobre zakrývajú uši. Potom sa nesmelo usmiala.

„Na to si ešte budeš musieť zvyknúť,“ skonštatoval Sammy. „Ja som dosť... hm... ako sa tomu hovorí?“ Prosebne sa pozrel na brata.

„Maznáčik,“ vysvetlil Ben a žmurkol na Aleu. „Sam­ my sa na teba okamžite nalepí, ak mu to dovolíš.“ So smiechom dodal: „A niekedy stiahne aj ostatných.“ Vzá­ pätí opäť zvážnel. „Na tvojom mieste by som nečakal, kedy sa pestúnka ozve. Prečo nezájdeš do nemocnice a nepozrieš sa, ako sa jej darí?“

Alea pokrútila hlavou. „Mohol by tam čakať niekto zo sociálky. Okrem Marianne nemám nikoho.“

„A možno nie! Na úradoch väčšinou nie sú takí rých­ li,“ nazdával sa Ben.

„Nemocnica je veľmi ďaleko,“ namietla Alea. „Ne­ mám lístok na autobus a  zostalo mi len šesťdesiatštyri c entov.“

„V  tom prípade budeš musieť ísť stopom,“ navrhol Sa m my.

Alea sa zarazila. Marianne ju často varovala, aby ne­ jazdila stopom, takže jej to ani nikdy nenapadlo.

„Pravdaže nemáš ísť stopom sama,“ rýchlo dodal Ben. „To by bolo veľmi nebezpečné. Ak však pôjdeme všetci spolu, bude to v poriadku.“

„Vy chcete ísť so mnou?“ Alea neverila vlastným ušiam.

Ben sa usmial. „Prečo nie?“ Pozrel sa na ostatných. „Alebo máme dnes v pláne niečo lepšie?“

„Niééé!“ zakričal Sammy.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist