načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Ako to vidíme my iní 2 – Metamorfoza: Slimák v zákrute v. s. vietor na púšti - Valéria Osztatná; Kristian Kitlei

Ako to vidíme my iní 2 – Metamorfoza: Slimák v zákrute v. s. vietor na púšti

Elektronická kniha: Ako to vidíme my iní 2 – Metamorfoza: Slimák v zákrute v. s. vietor na púšti
Autor: ;

  Druhá časť knižky „Ako to vidíme my „iní “, ktorá vyšla po dvoch rokoch od publikácie prvej časti. Prináša metamorfózu, ale stále zachováva a humorne podáva ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  157
+
-
5,2
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » MEA2000 o. z.
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 321
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

  Druhá časť knižky „Ako to vidíme my „iní “, ktorá vyšla po dvoch rokoch od publikácie prvej časti. Prináša metamorfózu, ale stále zachováva a humorne podáva reálny obraz problematiky dnešného sveta. Poukazuje na ľudské potreby a rozdiely v myslení a ponímaní, s cieľom ukázať iný smer. V príbehu sa prelínajú prvky skutočného života oboch autorov s ich pohľadmi na dnešný svet a ich rozdielny štýl písania vás zaručene dostane.

Zařazeno v kategoriích
Valéria Osztatná; Kristian Kitlei - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

1


2

Kristian Kitlei & Valéria Osztatná

AKO TO VIDÍME MY INÍ

II.

Metamorfóza

Slimák v zákrute v. s. vietor na púšti

Grafická a technická spolupráca: Murcin Milan, Labai Emil

Návrh a úprava obálky: Scott Loomis, Pett Gry

Edícia: Mladá Éra Autorov nového tisícročia - / MEA 2000 o. z/

Autorské práva vyhradené

ISBN 978-80-560-0306-0


3

OBSAH

Úvod ................................................................................... 5

Príbeh môjho koženého kresla .......................................... 7

Ďaleko, ale predsa blízko ................................................. 23

Prebudenie do ďalšieho dňa ............................................... 27

Všetko sa to začalo tu .......................................................... 38

A ideme ďalej – pokračovanie knihy predchádzajúcej časti 47

Naša teória správnosti ......................................................... 57

Znamenie .......................................................................... 66

Americký sen ..................................................................... 74

Život je tým, čím ho spravíme. Ináč je veľmi nudný. .. .... 84

Záruka to istí ..................................................................... 90

Ukážem vám iný svet .......................................................... 94

Zmena alebo konvencie ......................................... 100

Spoločenské konvencie ...................................................... 134

Nespokojnosť a zisťovanie rozdielov .............................. 140

Nie je všetko tak, ako to na prvý pohľad vyzerá ......... 163

Veru, nie je všetko zlato, čo sa blyští .............................. 170

Silnejší pes trtká ............................................................. 177


4

Ovce .............................................................................. 187

Uvedomenie .................................................................. 205

Sme závisláci ................................................................ 213

Tempo slimáka a rýchlosť vetra ..................................... 219

Keď sa všetko serie,

alebo keď sa z poskytovateľa stávaš klientom ................. 225

Prisťahovalci .................................................................. 267

Hlavne slobodne, alebo naše brzdy .............................. 272

Zavrite oči a počúvajte ..................................................... 306

Sen ................................................................................. 311

Životné múdrosti alebo Summa summarum .............. 317

A troška reklamy na koniec .................................................... 321


5

Úvod

Píše sa rok 2016. Sedím v Jacuzzi a užívam si

tých 46 Celzia v príjemne chladnej vode. Je to

už ... vôbec sa nepamätám koľko rokov.

Pripadá mi to, akoby to bolo iba včera. Dobre,

nepreháňajme. Je to hlúpe slovné spojenie a

gýčové, keďže ho každý využíva a my, sme iní.

Takže začnem ešte raz:

Je to už dobrých pár rokov, nazdávam sa tri

roky dozadu, čo sme s Bračekom napísali naše

prvé veľdielo: Ako to vidíme my “iní”, s

podtitulom Tempo slimáka v. s. rýchlosť vetra.


6

Každopádne viem, že neprešlo tak veľa času

v porovnaní s tým, čo všetko sa v našich

životoch udialo a hlavne ako to ovplyvnilo

nás – iných. Či zostali sme rovnakí, nedotknutí

vonkajšími javmi, ktoré pôsobili na náš život,

ale nie priamo na naše zmýšľanie a vnútri sme

stále rovnaký, tí vyčlenenci?

Neviem. Nechávam na čitateľa, aby ohodnotil

našu situáciu.

(Vietor na púšti)


7

Príbeh môjho

koženého kresla

Sedím si vo svojej, ako inak pohodlnej

kráľovskej otáčacej stoličke, spomínam ju

v prvej knihe, samozrejme odvtedy novej (a tu

to už aj začína - aj tam ma odrbkali). Kedysi

staré výrobky mali svoju hodnotu a trvácnosť,

žiadne zákonné garancie, čo obťažovalo tak

výrobcu, obchodníka, ako aj samotného

spotrebiteľa neustálou reklamáciou,

a samozrejme opovrhovaním a hádkou typu:

jeden chránil svoju výrobnú česť a logo, druhý

pochopiteľne meno svojho obchodu a chudák


8

klient zas len chcel použiť svoj draho nakúpený

produkt, na ktorý krvopotne zarábal. V mojom

prípade stoličku na pohodlné sedenie.

A tu už vyšlo najavo, že pravdu mali vlastne

všetci traja a pravdy sú rôzne, záleží od uhlu

pohľadu. A kto si to najviac odskákal?

No predsa chudák zamestnanec, čo ráno došiel na

šichtu 12-hodinovej smeny, rozpichal si palec pri

šití, pričom mu bol dodaný, a to zámerne kazový

lacný materiál, z čoho sa aj s tým najlepším

úmyslom nedal spraviť zázrak. Proste je kríza,

šetriť sa musí, z čoho by ten papaláš chodil

dvakrát ročne na Ibizu na novej limuzíne

a kupoval tam jachty a vilu. Prirodzene

zamestnanec výrobnej linky pritom bol tiež len

v „práci“ unavený svojou rodinou, prácou

v domácnosti, dlžobami vyplývajúc z toho


9

žobráckeho zákonne garantovaného minimálneho

platu, možno sa doma pohádali, alebo krajčírka

ráno od svojho tiež podobne zotročovaného muža

nedostala v posteli, čo zdravému človeku treba,

a to samozrejme eskalovalo náladu už popri

spomínanej použitej čínskej surovine, za ktorú

ešte fasovali ako vinníci, plus odrážalo sa to aj

na výkone a finálnom produkte. A kto z toho

pochodil dobre? Predsa „MY“ teda nie my iní,

vydedenci tj. Slimák a Vietor, ale štát.

Áno, štát sme my hovoril aj Július Caesar,

ktorého tu ešte budem spomínať, prvý

a najrovnejší medzi rovnými. Zvážte si ovce –

boží národ, čítate vlastne? Ako môže byť niekto

prvý medzi rovnými alebo rovnejší než ostatní

rovní, dokonca súdruh. Možno sa tí menej


10

rovnejší skrivili pod ťarchou, čo im bola

naložená. Pritom možno kapacitne neboli

na tom horšie, len im bola zapretá možnosť

k vzdelaniu alebo kontakty na obsadenie

vedúcich pozícií na rozdiel od synáčikov

papalášov, ktorých tam dosadili. Možno len

nemali topánky značky Adidas a nechodili

na červenom mercedese (prepáčte za reklamu),

a to už z tej sračky a vylúčenia v živote nevstali.

Potom z toho pomaly vznikli hádky, konflikty,

nenávisť, ukazovanie prstami, nezmyselné

súťaženie a dokazovanie, kto je lepšia ovečka,

pričom sa tí o pozíciu vyššie šúľali na tom

aké ste opice, netreba vás ani strieľať, vy

sa pozabíjate sami.

Volám to zákon padajúceho hovna, kde najvyšší


11

dvaja kalia na tých štyroch nižšie, a oni zas

na tých osem ešte nižšie, a tak exponenciálne až

po samé dno, kde je najviac sračiek. A ešte aj tí

si to hádžu sami sebe do ksichtu. Nestačí, že im

to padá z vrchu, až sú v tom po krk, a uvedomia

si to až, keď už nevedia dýchať.

Či už ste urobili o päť výrobkov viac ako kolega,

neviem pre koho dobro, alebo teda vieme, či vám

vyrástla väčšia paradajka ako susedovi, tak v noci

sa vykradnete do jeho záhrady vytrhať a zvalíte

to na vietor. (nie na teba Lily)

Ak by sme to mali stupňovať do extrémov,

vzniká z toho šovinizmus, rasizmus, extrémizmus,

xenofóbia, nepokoje, spoločenské rozdiely

a bariéry typu: ty si Róm, homosexuál, žid,

katolík, jehovista, Sparťan či Duklák, Číňan,

Slovák, Maďar...


12

Mám jedného fantastického nemenovaného

kamaráta. Od nepamäti a čias materskej škôlky

sme spolu, často sme aj boli odsudzovaní. On je

menšieho vzrastu a ja takmer dva metre, tak sme

vyzerali ako z tej komédie Laurel a Hardy.

Dokážeme viesť siahodlhé nekonečné 8-12

hodinové diskusie o najrôznejších témach

z najrôznejších oblastí, radíme si, chodíme do

sauny, ak si vieme pomáhame. Predstavte si to

však tak, keby nás zavreli do jednej miestnosti,

napríklad internátna izba, zbláznili by sme sa,

asi aj zavraždili. Máme úplne rozdielne ciele,

hodnoty, priority.

Predstavte si, on je ten vzorový kresťan, čo

chodí každú nedeľu na sväté omše. Ja som

ateista, verím fyzike, chémii, vede.


13

(Spomínate si na film Boleka Polívku, kde

s lekárkou riešia vieru a psychologička na to:

„Neverím, nikto ho nevidel, nie sú dôkazy.“

A na to sedliak ako ja vyhŕkne:

„Ani ja som nevidel vašu p...u, teda ženský

pohlavný orgán a predsa som presvedčený, že

ju máte.“)

Asi nejako podobne sme na tom a preto ani

otázku viery neriešime, ale pýtam sa striktne

a ortodoxne, veriaci človek jedno v čom verí

v zmysle Biblie alebo inej „príručky“, ako môže

nenávidieť kohokoľvek? Židov, homosexuálov,

arabov... Veď predsa: odpúšťaj svojmu blížnemu

a kto do teba kameňom ty do neho chlebom (no

jasne takým dobre tvrdým plesnivým, aby mu

rozdrbalo tú vymytú lebku, kto už kameň

dvihne).


14

Ale to som ja, od neho sa to neočakáva. Naopak

ja ako neveriaci, som mierotvorca a ľudomil.

Nebolo to stále tak, tiež som mal búrlivé doby

ako naša Lily, ale to sa zmenilo.

Dokonca aj lokálne stačí mať jedného

pridrblého starostu, ktorí nie je vyrovnaný sám

so sebou a podsúva myšlienky. Potom sa už

delíme aj na Bratislavčanov, východniarov,

Záhorákov a zvyšok. Čoskoro tu máme tretiu

svetovú vojnu. Pozrite na Ukrajinu, kde brat

vraždil brata. Toto sme my ľudia... Verím

aspoň, že niečo živé prežije a bude rozumnejšie.

Pred pár desaťročiami, či skôr dvoma

generáciami toto nebolo. Jasne, kradlo sa

a kradnúť sa bude, boli spoločenské rozdiely

medzi „šľachtou a ľudom“ už aj za čias starého

Ríma, ale žilo sa a nechalo sa žiť.


15

Neboli bezdomovci, neboli sociálne dávky,

ľudia si pomáhali, vymieňali tovar medzi sebou

a obrábali si role. Každý mal prácu, každý žil

v tom svojom akom – takom zlatom

vykladanom či blatovom príbytku, ale nie bez

domova. Neboli stovky špecializovaných

ústavov a zariadení sociálnych služieb, ktoré

odčerpávali zbytočne, alebo teda vlastne len

opticky točili aj tak obmedzené množstvo

majetku štátu, čo bolo a bude fixne dané, len

aby to vyzeralo. Možno pár sirotincov a dnes

sa to nazýva Liečebňa dlhodobo chorých, čo

vychádzalo zo skutočnej reálnej potreby danej

lokality.

Takisto keď remeselník, stavbár vyrobil dom,

či jeho časť, lebo si ľudia pomáhali, stolár či


16

čalúnnik, zvaľme to zas na moju stoličku, veď

na niekoho to treba... Proste, ak to vyrobili, tá

vec: kolíska či topánky slúžili pokojne aj 3 - 4

generácie a nebolo potrebné „zvyšovať

zamestnanosť“ a umelo to točiť, ako to hovoríte

vy - inžinieri ekonómie Cash Flow. Zaujímavé,

že to stáročia fungovalo.

Napadá ma dokumentárny film, čo si nedovolím

vynechať ako príklad. Volá sa Teória plánovaného

opotrebenia, pochádza asi z Francúzska, ale nie

som si istý. Predstavte si, že jeden slávny

vynálezca, chemik, vymyslel silónové pančuchy.

Bol to vynález doby, ženy to nosili desaťročia

jeden pár. Dokonca niektorí chlapi zistili, aké je to

pevné a ťahali tým nákladné vozidlá a koče.

Stačilo to požmolkať vo vode a bolo to čisté

a hneď suché k použitiu.


17

Začalo sa to vyrábať na státisíce, možno milióny.

Naplnil sa trh a firma krachovala. Každý mal

svoje silónky, a čo ďalej? Znížila sa cena, nebol

dopyt, prepustili zamestnancov. Mali silónky, ale

nemali čo jesť. Tak vedúci povolal pár skúsených

vedcov a tím chemikov, aby s tým niečo urobili

a zoslabili tak materiál, aby to vydržalo len pár

mesiacov a nabehli očká. Teda menej skúseným

to vysvetlím. Zaplatili tím výskumníkov, aby

cielene zničili výrobok, ktorý bol sám o sebe

dokonalý.

Ešte dám Teslovu žiarovku, ale je omnoho viac

príkladov, s ktorými vás nechcem nudiť.

Nedávno totiž oslavovala 100 rokov neustáleho

testovacieho horenia vkuse, a z

miestneho domova dôchodcov bola akcia, že tej


18

žiarovke spievali „Happy hundred Birthday“.

To len spievali, možno tá lampa dodnes horí.

Som trocha technický typ. Jednoducho faktom

je, že klasické vláknové žiarovky sa vyrábajú

z volfrámového alebo tantalového

vlásočnicového vlákna zaliate v fúkanom skle

rôznych tvarov a farieb, matnosti vo vákuu resp.

halogénového plynu. Tieto vzácne kovy majú

extrémnu tepelnú výdrž, až sa nažhavia do biela,

tj. teploty vyššej ako naše slnko. Jednoduchá

matematická rovnica. Hrúbka vlákna a dĺžka

z danej zlúčeniny znamená určitý merateľný

odpor, čo pri certifikovanom napätí a intenzite

prietoku elektrického prúdu, dá jasnú hodnotu

vďaka rovnice R=U/I.

Čo naši vedci spravili? Jednoducho zvýšili

prietok prúdu o nebadanú hodnotu, alebo na


19

jednom závite vlákna ho mikroskopicky tak

stenčili, aby to po vyrátanom čase 3000 hodín

nevydržalo nápor a prasklo. Teda dopadlo to

ako naše slávne silónové pančuchy, ktoré si

môžeme trojmesačne kupovať.

Kto z toho má zase zisk? Tí viac rovní, a to

najmä tých stopäťdesiat vyvolených akcionárov

a tunelárov, a niektorí ich ministri (nezabúdajte

pojem minister - miništrovať v kostole = slúžiť

národu tj. z latinského výrazu sluha) .

Od zamestnanca aj zamestnávateľa poberú dane

od výrobnej firmy, všetky tie kombinované

poplatky, od predajcu DPH. A tak sa to do

nekonečného kolobehu točí, aby bolo na platy,

sociálny sektor atď. A to všetko za tú jednu

stoličku.


20

Samozrejme česť výnimkám, a nehovorím to ja

aby ma zas neukameňovali. Niektoré kauzy už

praskli aj vo verejnoprávnej televízii, kde

celkom náhodne aj tamojší vedúci mali tiež

svoje kauzy, a demižón s hovnom sa prevalil.

Od toho som menší slimák, aby som hodnotil,

čo je správne alebo nesprávne.

Dovoľujem si teda predpokladať, že globálna

ekonomika a ty - hej neobracaj sa ty ukazujem

na teba prstom z displeja, kto to práve čítaš a

žiješ z toho, všetko je z mojej rozpadnutej

koženej stoličky.

Teda dokončím vetu úplne prvú (riadne dlhú).

Sedím si na svojej, ako inak „novej“ kráľovsky

otáčacej koženej stoličke. Za bývalého režimu by

sa tomu hovorilo produkt z tuzexu. Bola kúpená

ako pravá pštrosia koža, samozrejme aj za tomu


21

zodpovedajúcu cenu. Zaujímavé, že to návštevníci

kancelárie očumovali, často krát som musel aj

vstávať, aby si ju ohmatali, fakt to bol dokonalý

falzifikát, škoda, že som neznalec a nie je priamo

z obchodu k reklamácii, čím by som prispel

k zvyšovaniu zamestnanosti, trhovej

ekonomike, výrobe a samozrejme spravodlivému

výberu daní.

Možno mám fakt, ako kolegynka tvrdí, ostrú

kostnatú prdel, alebo za to môžeš ty, kto to

vyrába, a nevyhováraj sa na svojho šéfa, nemáš

naňho, on je pán, ale už z toho kresla trčí

špongia, údajná „pštrosia koža“ sa odlupuje

a lepí sa mi na košeľu, pričom ma občas šľahne

statický prúd z neho. Mohol to byť riadne

nasratý pštros, keď aj teraz kope. Ale som

nenapraviteľný optimista, možno sa mi to raz


22

zíde ako defibrilátor, keď ma raz na tom kresle

drbne. Ale zas som sa rozfilozofoval.

Uvedomil som si však jednu závažnú vec.

Nebudem ovcou, aj keď s davom je pohodlnejšie

kráčať, život má výzvy, aj keď kľukatejšou cestou

nakoniec dôjdeme k zlatému jazeru a budeme

vedieť stoj čo stoj, že to stálo za to.

My iní sme to zvládli a vy... to je už váš príbeh

a vaša voľba. A tak sme sa pobrali „inou cestou“.

A naše životy pokračovali rôznym smerom, ale

predsa tak podobným.

(Slimák v zákrute)


23

Ďaleko, ale predsa

blízko

Keď začínam písať túto druhú časť našej

spoločnej knižky, môj braček sa určite práve

chystá spať. Je večernou sovou, čo vyžaduje

jeho práca, a preto chodí spávať obyčajne

takmer s východom slnka. Neviem, ako to

zvláda, lebo vstáva rovnako ako ty, alebo ja.

Ráno.

Ja som 9000 km vzdialená od neho, ale predsa

sa cítim, akoby som bola vždy pri ňom. Čas,

vzdialenosť neznamená nič, ak človek, ktorého

máš rád, je stále v tvojom srdci.

Môj život sa úplne zmenil po tom, čo sme


24

s bračekom napísali našu spoločnú knižku.

Vydala som ešte pár knižiek ako e-book cez

bračekovu firmu Mea2000.eu, i na osobné

náklady, ale po čase som si uvedomila, že ak

budem stále publikovať iba na vlastné náklady

a nenájdem vydavateľstvo pevnej väzby

knižiek, nepohnem sa nikam. Teda som s tým

prestala. Neprestala som však s písaním. Poslala

som pár, už vydaných, ale aj ďalšie dve novo

napísané knižky (mimochodom, nikto z vás ich

nemohol čítať) do rôznych slovenských

vydavateľstiev, ale žiaľ, nechceli ich. Dôvod?

Chceme čítať niečo zo života, čo sa môže stať,

niečo z lekárskeho hľadiska, alebo krimi.

Buď som ja sprostá, alebo neviem, ale prosím

vás, knižka o schizofrenickej žene, žijúcej


25

v tomto období, majúca rodinu... nie je knižkou

zo života? Nuž dobre. Ako poviete. A čo upíry?

Vy na ne neveríte? Nie?! Nuž... Ale ja verím

bračekovi, ktorý žerie moje knihy. No dobre...

Nie všetky, ale väčšinou ma chváli, hlavne ak

ide o tie staršie knižky.

S Kristiánom sme sa začali stretávať častejšie

v realite a opustili sme postupne od nereálneho

sveta a Facebooku a musím vám povedať, bolo

to nádherné. Stretávali sme sa na kávičke

(Kristián s whisky, ja so šľahačkou – oh, bože,

tie kilogramy!) a viete, keď vám niekto povie,

že priateľstvo udržiavané väčšinou cez internet,

formou písania správ - to musím dodať (čiže

žiadny telefón, prosím vás, v dnešnom

modernom svete?), nemôže byť pevné, my

s bračekom vám budeme o sto šesť protirečiť.


26

Sme živými dôkazmi, že to tak nie je. Viem, že

sa môžem na neho kedykoľvek spoľahnúť,

i keď zavolať mu je zbytočné, zvyčajne nedvíha

telefón, ale na internete ho nájdete kedykoľvek.

Však rýchlosť slimáka alebo metamorfóza na

slimáka v zákrute... Nuž, možno ma teraz

zahluší, keď to bude čítať. Asi som viac utáraná,

než som bola minule, nemyslíte si?

No videla som viac, spoznala som viac a môj

pohľad na svet sa zmenil. Ale stále som to ja,

rýchlosť vetra, teda po novom vietor na púšti.

(Vietor na púšti)


27

Prebudenie

do ďalšieho dňa

V rovnakom čase ...

Pokoj, už fakt naposledy to spomeniem, aby

som reagoval na slová mojej spoluautorky.

Je horúci, slnečný júnový deň, alebo ako by to

nazvala jedna moja známa „je šialený hic“ a ja

sedím v kancelárii na mojom toľko

ospevovanom rozpadnutom koženom kresle.

Teda už som absolvoval dlhú sedem

centimetrovú cestu do práce. Závidím ti

sestrička tých 46 stupňov, ochladzovať sa


28

v Jacuzzi v príjemnej spoločnosti milovanej

osoby.

Ja som práve vstal a ešte ako prvé už z reflexu

so zalepenými tykadlami sa načahujem po

včerajšej nedopitej životodarnej tekutine, káve,

ktorá pre nás slimákov funguje ako benzín.

Vytvárajme si rezervy. Ono sa na druhý deň

zíde. Kým ty máš na výhľade z bazéna hory,

piesok a nádhernú bledomodrú oblohu

s prekrásnym východom slnka, ja si tu so

zatiahnutými roletami, s večným kancelárskym

reflektorom prisvetľujem. Neviem na čo, stačilo

by odhrnúť záves, ale áno, pálim žiarovky,

prispievam k ekonomike, pričom monotónne

fučanie ventilátora niekoľkých počítačov mi

spestruje jemné tóny klasickej hudby, ktorá je

spustená len aby bola, alebo odbila vedľajší


29

hluk. Načahujem sa po cigarete, aby som si

pripálil, hľadám zapaľovač a zisťujem, že je

vo vedľajšej miestnosti. Obrovská dilema.

Mám vstať a odplaziť sa asi štyri a pol metra

do kuchynky? Nakoniec závislosť vyhráva,

dvíham svoju starú popraskanú ulitu a vraciam

sa pre istotu s troma zapaľovačmi. Myslím na

všetko, treba to poistiť a zásobiť sa. V poslednej

dobe sa tu deje dosť nevysvetliteľných katastrof

na môj vkus. Keby som musel prekonávať

ďalších štyri a pol metra po nový zapaľovač,

ťažko by som to rozdýchaval. Nieže by som to

na mieste odskúšal, to ešte som omráčený bez

úvodnej štartovacej dávky kofeínu. Asi je to

kliatba všetkých úradníkov. Áno, obaja

holdujeme zlozvyku fajčenia. Cestou späť

rýchly krok do kúpeľne zavlažiť si vyschnuté


30

kukadlá studenou vodou, ale ani to zjavne

nepomáha. Náhodný kuk do zrkadla a pri

pohľade na tú opicu, teda prepáčte, v mojom

prípade slimáka, alebo ako kombinujem

„slimoopa“ ma čiastočne preberie. Konečne si

zapaľujem ťažko vybehanú cigaretu, a až teraz

otváram okno, kde vplyvom fyzikálnych javov

sa dovnútra dostáva čerstvý vzduch a von sa

valí hustý kúdol dymu, až by problematiky

neznalý človek pokojne mohol volať hasičov.

Až teraz sa preberám. Nuž, ak ste čítali prvú

časť knižky určite v tom úvode do dňa vidíte

nejakú zmenu. Áno, veci sa zmenili, ale ako

zvyknem hovoriť: o tom potom.

Presne pred troma rokmi si ma nakecala na

spoločnú tvorbu knižky a nemala si ľahkú

prácu.


31

Presviedčať slimáka k niečomu takému je

takmer nemožné a tomu ver, že s nikým iným

sa nepustím už do takého niečoho, to tu

slávnostne a čestne sľubujem. Viem, že mi už

neveríte ale uvidíte, zlomiť slimáka sa ešte

nikomu nepodarilo. Teda okrem teba a to

dokonca tak, že ti tu prisľubujem ďalšiu

spoločnú, a to už fakt poslednú, teda trilógiu,

ak sa na to podujmeš, lebo téma bude, a tuto

príbeh skončiť nemôže v tom najhoršom. Teda

váž si to, podarilo sa ti takmer nemožné. Takže

trikrát a dosť, potom už hasla svieca, došla téma

literárnej kariéry.

Presne ako hovoríš, zmenilo sa veľa vecí, ale

v hrubej podstate nás to nezmenilo. Stále sme

ten slimák a vietor, teda tí iní a vyčlenenci,

definujte si to ako chcete.


32

Ešte by som rád dal do poriadku pojem

„Sestrička č. 2“ z minulej knižky. Samozrejme

sme tak trochu politici a filozofovia, a je to vec

názvu, a tých názvov na jednu vec je skutočne

veľa a tvorcovia sme my. Pripadá mi však

mierne pritiahnuté za vlasy po prvé ťa číslovať.

To robím s počítačmi, alebo ďalšími opicami,

medzi ktoré zaiste nepatríš a nezaslúžiš si

nalepiť vignetu s inventárnym číslom, nebodaj

čiarovým kódom ako to po novom označujeme.

Po druhé sestrička číslo 1 už vypadla, roky

nekomunikujeme ani nevieme o sebe, teda

nezaslúži si tú nálepku a verím, že je šťastná

v tom živote, ktorý si sama dobrovoľne vybrala,

aj keď si myslím, že si vybrala zlatú klietku

a dokonca skôr len pozlátenú.


33

Takže summa - summárum by som ťa musel

nielen očíslovať, ale aj prečíslovať a to je už

skutočne mierne...

Takže sa dohodneme, že ťa budem volať Lily,

ten náš vetrík.

Ďalšia filozofická úvaha, a teda faktom je, že

už nebývaš vo vedľajšej ulici. Spravila si rázny

krok a vyletela si z tej klietky. Máš aj knihu

takej tematiky (priestor pre reklamu). Dúfam,

že to bolo správne rozhodnutie.

Žiješ 9000 kilometrov na opačnej strane

zemegule s deväť hodinovým časovým

posunom. To znamená keď je u nás ráno,

u teba noc.

Ani netušíš teda tušíš veľmi dobre, poznáš ma

ako deravé ponožky, čo som z toho schopný


34

vydedukovať, ale taká kravina by ešte ani teba

nenapadla.

Teda vyšlo mi z toho, že v skutočnosti ani

nežiješ, keďže neexistuješ v priestore, teda tu

nie si a neexistuješ ani v čase, keďže rátame

inak. Ale vzápätí rýchlo prišlo k odvrhnutiu

myšlienky, nakoľko tak podľa mojej priblblej

logiky z tvojho pohľadu ani ja nežijem

a nenachádzam sa v časopriestore, a tak si ako

mám vysvetliť svoju ulitu.

Ale vďaka môjmu častému ponocovaniu sme

hore v rovnakom čase a tak sa aj kontaktujeme

ako vždy na Facebooku. Teda moja nespavosť

nás aspoň takto spojila.

Áno, žiaľ kniha v dnešnom čase, to už nie je

v móde, nedá sa to piť, ani nosiť na sebe


35

a ukazovať ako šperk, ale našťastie my

vydavatelia, čo sa pohybujeme v brandži,

sa samozrejme stretávame a pracujeme s nimi,

a nájde sa aj množstvo skalopevných vášnivých

čitateľov, takže Lily nezúfaj, svitne na lepšie

časy.

Áno, začali sme sa stretávať často na kávičke,

ty so šľahačkou a čokoládkou a ja s whisky.

Teda ja to volám írska káva bez zbytočných

chujovín. Oslávili sme Vianoce v novembri

a Valentína v marci, či ako to bolo, určite to

pletiem, vieš mne tie termíny... Dokonca sme

sa vzali a stala si sa oficiálne mojím mužom.

Dobre počujete mužom. Namaľovala si si fúzy,

obliekla sa za chlapa, a ja som si bez slova

osekal svoju dlho stráženú bradu.


36

Namaľovala si mi make-up (To bola Pett, nie ja.

Ja som ti iba robila vlasy. pozn. Vetra na púšti),

stužku a kvetinu do vlasov, ozdobnú kabelku,

a baby mi spravili svadobné šaty z troch roliek

toaletného papiera. So všetkou skromnosťou

som bola tá najkrajšia toaletná nevesta

minimálne v našej republike. Máme aj fotky.

Radšej si domyslite, žiadne také! Obrázku sa

nedočkáte, to by ste si pomysleli... Aj tak koluje

dosť sračiek.

Ale dosť, zas len kecám a kecám a nepustím

našu Lily k slovu. V podstate za celý ten čas,

čo sa tu rozpisujem, sú zmyslom môjho

siahodlhého prejavu (pre bežného občana

smrteľníka, ktorými ale my nie sme, a tí iní...

veď si z toho zoberte čo uznáte za vhodné)

dve vety.


37

1.Moja stará dobrá opotrebovaná kožená

stolička

2.Ešte som len vstal a zapálil si cigaretu

(Slimák v zákrute)


38

Všetko sa to začalo tu

Musím sa poďakovať bračekovi za

neočíslovanie ma, číslujú sa iba kravy (iba

podotýkam), ani tie by sa nemali, keďže sme

ľudia, humanitárny, milujúci, nepovyšujeme sa

nad nikoho a nič, čo bolo stvorené vo svete, sme

si všetci rovný... Sprostosť!

Kolobeh života... Bylinožravé zvieratá jedia

mäsožravé. Húsenica zje list, vták húsenicu,

vtáka zje puma... Kto zje človeka, keď všetko,

čo je väčšie zje to menšie? Skonzumuje človek

sám seba, alebo dovolí, aby ho iný zjedli,

ponúkne sa sám na striebornom tanieri, aby


39

niečo iné mohlo nastúpiť na jeho miesto? Zabije

sa sám v tej honbe za finančným zabezpečením,

za uspokojenie túžob iných, alebo preto, aby žil

život podľa konvencií a nebol odsudzovaný, aby

zapadol do davu?

Prečo si myslíme, že zvieratá sú na nižšej stupni

existencie než ľudia? Lebo nemôžu rozprávať?

Je všeobecne známe, že delfíny využívajú

väčšie percento mozgu ako ľudia. A snáď

dokážeme lietať? Museli sme si predsa vytvoriť

stroje, akoby sme si chceli podmaniť všetky

vlastnosti, s ktorými sme sa nenarodili. Iba ich

mať pre seba.

Čo o rastlinách, stromoch? Dokážeme zapustiť

korene a vytvoriť nové puky?

Všetko je jedinečné. Aj my. A tak by sme sa

mali stavať jeden k druhému a samy k sebe.


40

Mali by sme si uvedomiť, že každý uchovávame

ten kľúč vždy u seba. Kľúč, ktorý otvára dvere,

cez ktoré sa bojíme prejsť, lebo za nimi možno

stretneme svoje ja, to čím sme bez šiat, bez

oblečenia. Nie je však maska, ktorú nosíme,

všadeprítomná v každom svete, v ktorom

žijeme?

A práve s tým kľúčom ma napadlo niečo, čo

sa ma Kristián spýtal pred rokmi, ale vo mne

podstata jeho otázky zanechala hlbokú stopu.

S dovolením som sa odvážila využiť jeho

otázky a moje odpovede v ešte nevydanej

knižke.

Pri slove „kľúč“ otvorila dlaň, akoby ho mala

fyzicky v dlani. Nebolo tam však nič, iba pár

zablúdených zrniek piesku.


41

Emily sa porozhliadala. Ten hlas bol nežný a

známy. Uvedomila si, že po celý čas cítila,

akoby stála pred nejakými dverami, ale nemohla

ich otvoriť, lebo nenašla kľúče. Pokúšala sa

dvere vykopnúť, ale stáli pevne na mieste, ani

raz sa neotriasli. Pokúšala sa ich preraziť silou,

ale bola iba útlou ženou. Vedela, že za tými

dverami ju čaká nielen sloboda, ale vytúžené

šťastie, po ktorom tak veľmi túžila.

Hlas sa spýtal: „Predstav si, že stojíš pred

dverami. Ťaháš ich, ale neotvoria sa, pevne

zostávajú na jednom mieste. Ako by si sa

cítila?“

„Zúfalo.“ Znela odpoveď.

„A teraz si predstav tieto dvere znova. Polož

ruku na kľučku dverí. Otvoria sa ľahko. Ako sa

cítiš?“


42

„Slobodne.“

Mnohokrát som stála presne pred tými dverami,

váhala ich otvoriť, lebo som nevedela, čo bude

za nimi, ale nakoniec moja ruka klesla na

pomyselnú kľučku a dvere sa v jeden deň

otvorili. Možno to nešlo tak ľahko. Možno som

musela ťahať všetkými silami a boju ešte

nenadišiel koniec, ale ... Mohla som si

predstaviť, ako bude vyzerať môj život, keď

urobím krok dnu. V období, keď mi Kristián

položil tieto otázky, on už videl, čo ja som ešte

vidieť nemohla...

Mnohokrát si myslíme, že to nie my

potrebujeme pomoc, ale veru, tam, kde sa to

všetko začalo, som si i ja uvedomila, že tú

pomoc potrebujem rovnako, ako všetky tie

charaktery v mojich knižkách, ktorým som


43

sa snažila pomôcť. Nezachraňovala práve seba?

Nekonala som tak preto, aby som unikla realite?

Nemohla som však nechať ísť jediné, čo ma

vyživovalo, čo ma nieslo do krajiny, kde som

bola tým, čím som bola naozaj hlboko v sebe.

Kde som sa mohla úplne otvoriť, odkryť dušu

bez toho, aby som odkryla masku, ktorú som

nosila cez deň. Však túžba oslobodiť sa

od niečoho, čo sa vo mne silno ozývalo, bol

ako plameň, ktorý nepálil, ale horel v mojom

tele. Bol ako trest, lebo som sa ho naučila

nedotknúť sa. Bol to chýbajúci kúsok

kombinovaný s vlnami, ktoré šepkali, aby som

naplnila ten priestor bez mena, aby mohol žiť,

zatiaľ, čo sama som sa udržovala vo väzení.

Bol tento svet pascou, či únikom zo života, kde

som sa nemohla nájsť, alebo to bolo svetlo, keď


44

niečo bolelo natoľko, že som to sotva zvládala?

Ale na akékoľvek pokojné miesto som sa

dostala, nebolo to ono. Bolo to ako opustené

miesto, ktoré bolo vytvorené podľa mojich

predstáv, ale zisťovala som, že je to iba ostrov,

z ktorého sa nemôžem dostať bez vesla, či bez

člna. A vtedy, v tom momente, keď som prišla

k poznaniu, a zistila som, kde je pes zakopaný

(akoby braček povedal), celý priestor sa zmenil.

V tom pocite bol zákon nekonečna. Veď

obyčajne vždy ide iba o mihnutie oka a svet

sa zastaví a všetko sa zmení.

Ak človek vloží všetky svoje sily do boja, sám

nevie, kde ich nabral, príde okamih, kedy začne

pochybovať či ešte je niečo, čo by mohol viac

urobiť.


45

Moje naozajstné videnie odkrývalo hlbšiu

podstatu, ktorá bola zahalená do darčekového

balenia. Jediný spôsob, ktorý bol možný, ktorý

by dával odpoveď na všetky teórie, bol tak

blízko... Bol to celok, ktorý mal viac

neprebádaných vrstiev, lebo všetky teórie sa

spoliehali iba na výsledok. Na jediný výsledok,

ktoré ľudstvo dokázalo prijať, lebo si ho mohlo

predstaviť.

Kto povedal, že obraz Boží sa skladá z obrázku

človeka? Nikto ho nevidel, iba cítil jeho

všemožnú silu. Odkiaľ pochádzal veľký tresk,

z ktorého sa odvíjal život?

Tam na samom počiatku muselo byť niečo

malé, ako zrnko piesku, ale mohutnej sily.

Veľký Tresk bol prvotnou silou, ktorú nebolo

možné predpokladať a vtiahlo do seba všetko


46

naokolo. Energia. Tam na začiatku bol iba

jediný atóm, zlúčenina, či čokoľvek to malo

byť, ale nebolo to viditeľné, nedalo sa ho

dotknúť a preto bolo nezničiteľné. Iba malé

zrnko, z ktorého vznikol svet, ľudia, zvieratá.

Z ktorého sa vytvorili skaly, vody, súš, slnko,

planéty. Hovorí sa, že Boh na siedmy deň

oddychoval. Ale kto ustanovil koľko trval

jeden deň?

A pre mňa ten deň trval veľmi dlho... Ale presne

tam, na siedmy deň, sa to všetko začalo.

(Vietor na púšti)


47

A ideme ďalej –

pokračovanie knihy

predchádzajúcej časti

Krásne výstižné motto: Buď nastúpite s nami

alebo vaša smola. Mali sme aj podobný názov

projektu z bývalej práce. A odkedy prebral

slovenské železnice nový investor, stalo sa to

ich mottom. „Ideme ďalej“. Buď som teda

tvorcom nového motta, alebo to ukradla

železničná spoločnosť a to sú väčší psi,

jednoznačne oni o tom majú úradný papier.


48

Takže predbehli slimáka, vidíte všetko zapadá

do seba. A už sa to začína.

Teda konečne som sa prebral, cigaretka, káva,

ranná toaleta, a začal sa bežný pracovný deň.

Oslavy skončili ide sa do práce.

Zapisovanie dennej administratívy, bežná

kontrola e-mailov. Ach bože, samý bordel

a spamy. Kúpte si Viagru (Klop, klop, ešte žiješ

tam dole? Ticho, asi sa na mňa nahneval. Už

istú dobu nekomunikujeme, asi ešte

nepotrebuje, alebo ešte lepšie - nezaslúži si.)

ponúkajú tie najvýhodnejšie pôžičky (no jasné,

banka z toho vyžije, obchodník dostane provízie

a ešte pre teba je to najvýhodnejšia ponuka),

vybavte si povinné zmluvné poistenie

motorového vozidla (opica veď ani nemám

auto) a v tom mi ešte volá nejaký buzerant, či




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist