načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Ako si vycvičiť rodičov - Pete Johnson

Ako si vycvičiť rodičov

Elektronická kniha: Ako si vycvičiť rodičov
Autor: Pete Johnson

- Louisova rodina sa presťahovala do novej štvrte a on práve začal chodiť na snobskú novú školu, ktorá je plná najväčších šprtov, akých kedy stretol. Z ničoho nič začali byť jeho ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  139
+
-
4,6
bo za nákup

hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8% 70%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2017
Počet stran: 200
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-564-0367-9
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Louisova rodina sa presťahovala do novej štvrte a on práve začal chodiť na snobskú novú školu, ktorá je plná najväčších šprtov, akých kedy stretol. Z ničoho nič začali byť jeho rodičia posadnutí domácimi úlohami a mimoškolskými krúžkami. Dokonca mu šlohli z izby telku! Je to preňho totálna nočná mora – ale jeho nová priateľka Maddy mu pomôže. Povedala mu, že aj jej rodičia boli takí ako jeho, až kým si ich nevycvičila! Všetkých rodičov treba vycvičiť. A ona vie ako...

Zařazeno v kategoriích
Pete Johnson - další tituly autora:
Úkryt netvora Úkryt netvora
Kliatba potkanej príšery Kliatba potkanej príšery
Jak si vycvičit rodiče Jak si vycvičit rodiče
Mí praštění rodiče Mí praštění rodiče
Už z těch rodičů šílím Už z těch rodičů šílím
 (e-book)
Rodičia sa mi vymkli spod kontroly Rodičia sa mi vymkli spod kontroly
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Ako si vycvičiť

rodičov

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.fragment.sk

www.albatrosmedia.sk

Pete Johnson

Ako si vycvičiť rodičov – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


„Tvoji rodičia na mňa fakt urobili dojem,“ po­ vedal som Maddy. „Správajú sa oveľa lepšie ako moji.“ Potom som sa je spýtal, ako je to u nich s domácimi úlohami.

„Nechávajú to úplne na mňa,“ povedala Maddy. „Vôbec nikdy ma nekontrolujú. Vlas­ tne, za predpokladu, že sa nedostanem do problémov, ma vôbec neotravujú.“

„To je život ako v raji,“ vykríkol som. „Máš také šťastie.“

A vtedy Maddy strašne potichu povedala: „Ach, ale to musia byť vycvičení.“

„Vycvičení?“ najprv som si myslel, že som ju zle počul, ale potom pokračovala ďalej: „Ke­ dysi boli moji rodičia presne takí ako tvoji.“

Venované s vďakou Janovi, Linde, Rubinovi,

Adamovi, Harrymu,

Billovi Bloomfieldovi a Allison Beynonovej.

Príchod do Šprtákova

Pondelok, 7. januára

Myslím, že som prišiel na nejaké čudné miesto.

Dnes som prvýkrát v novej škole. Privítal ma jeden starý exot prežratý od molí, ktorý po­ vedal, že je riaditeľ. Má asi stoosem rokov, ko­ losálne obočie a dosť pľuje. Keď odišiel, musel som si utrieť ksicht. Bol som totálne opľutý.

Štyrikrát mi povedal, aké mám šťastie, že som sa dostal do tejto školy, a stále si plietol moje meno. Volám sa Louis, vyslovuje sa Lu­í, nie, ako to hovorí on Lujs. Ale nič som nepove­ dal. Trochu som sa toho obočia bál.

Potom som sa stretol s triednym, pánom Wormoldom, ktorý vyzerá ako lasica s prilbou na hlave, a ten povedal, že dúfa, že budem pre školu prínosom. No už keď to hovoril, vyzeral, že evidentne o tom pochybuje.

Potom ma predstavil triede. Všetci zízali, čo je to za chlapca s cibuľovou hlavou a hne­ dým čírom na hlave. Mal som strašné nervy a vždy, keď mám nervy, začnem hovoriť s aus­ trálskym prízvukom. Tak som im povedal: „Čauko, vačice.“ Len na mňa nemo zízali.

Sadol som si vedľa chlapca, ktorý sa volá Teo. Už som sa s ním krátko stretol v ten deň, keď sme sa sem presťahovali. Žije v obrov­ skom dome na vrchu ulice.

Spýtal sa ma, či som fakt Austrálčan. „Len ráno,“ odpovedal som. Na tvári sa mu neobja­ vil ani náznak úsmevu.

Keď som sa pokukal po triede, hneď som zistil, že tu nie sú nijaké baby (to si vždy vší­ mam) a hoci ma väčšina báb štve, tak trochu mi tu chýbajú. V triede bolo len dvadsať žia­ kov a to vôbec nie je veľa. V mojej starej škole nás bol prakticky dvojnásobok.

Prvá hodina bola angličtina. Učiteľ vracal projekty z minulého polroka a napätie by sa dalo krájať. Mysleli by ste si, že všetci čakajú na výsledky lotérie.

Potom sa cez prestávku ozval Teov mobil. A bol to práve jeho otec. Volal, aby zistil, ako dopadol Teov projekt. Dostal najlepšiu znám­ ku v triede. Jedna mínus.

„Keď to oco počuje, určite sa usmieva,“ po­ vedal pyšne.

Keby mi oco brnkol do školy, neusmieval by sa dlho, to vám teda poviem.

Po škole musel Teo frčať na hodinu lesného rohu. Asi každý v mojej triede odfičal na neja­ ké vyučko navyše v dačom otrasnom.

Milý denníček, čo som pristál v Šprtákove?

Utorok, 8. januára

Výhody presťahovania sa sem: 1/ Moja izba nemá ten smiešny hustý zápach,

aký mala tá stará. To preto, lebo v nej už

nemusím bývať spolu s odporným ufňukan­

com a trpaslíkom Eliotom.

2/ Takže tak.

Nevýhody presťahovania sa sem:

1/ Nikto sa so mnou neradil. Minulý rok v no­

vembri mi moje vykopávky len tak ozná­


10

mili, že sa sťahujeme bližšie k Londýnu,

lebo ocovi ponúkli novú prácu ako blesk

z čistého neba. „Je to životná šanca.“ ozná­

mil. „A ešte v mojom pokročilom veku,“ do­

dal žartom. A bolo to. Ani sa neobťažoval

spýtať sa, či mi neprekáža presťahovať sa

o pár sto kilometrov ďalej. 2/ V našom starom dome som žil celý svoj

život (celých dvanásť rokov) a fakt som

nechcel odísť.

3/ Nenávidím, že som musel opustiť svojich

starých kamarátov.

4/ Každý deň v novej škole trvá tri storočia. 5/ Smiať sa je tu protizákonné. 6/ Som v tejto škole preto, lebo ocov nový šéf

je super kamoš s jedným z ľudí zo správnej

rady tejto školy. Naši nevedia, že som to

celé počul, keď sa o tom rozprávali.

7/ Cítim sa osamelý ako hovädo. 8/ Napísať ešte niečo mi spôsobuje totálnu

depku.

Streda, 9. januára

Susedia tu sú totálna smrť. Po škole som hral sám futbal za domom v záhrade, keď nejaká žena od susedov zazvonila, aby sa sťažovala, že robím strašný rachot. Povedala, že bránim Olympii, aby sa sústredila na prácu.

Olympia má päť rokov!

Štvrtok, 10. januára

Teo je dobre uletený.

Vždy vyzerá, akoby ho rodičia práve oprali a vyžehlili. Viem, že za to nemôže. No furt roz­ práva tak ticho, priam šepkajúc, je vo všetkom pekelne vážny a vôbec nemá zmysel pre hu­ mor. Inými slovami, nesmeje sa na žiadnom z mojich vtipov.

Niektorí ďalší spolužiaci sú celkom okej. No zdá sa, že všetci sú tu takí horliví, nervózni a akoby utlmení po celý čas. Vyzerá to, akoby táto škola z nich vysávala všetku srandu. No, nech sa ani neopováži spraviť to mne.

Piatok, 11. januára

Dnes som dostal opravenú svoju prvú domácu úlohu z prírodovedy a Teo mi hneď hučal do hlavy: „Tak čo si dostal?“ ako keby na tom na­ ozaj záležalo.

Dostal som desať z dvadsiatich a nie je to bohviečo, tak som mu to povedal. Nevedel sa udržať, aby sa trochu neusmial.

Neskôr som ho prichytil, ako si zapisuje moju známku na zadnú stranu zošita. „Načo to robíš?“ spýtal som sa.

Strašne očervenel a povedal: „Mama to chce­ la vedieť.“

Myslím, že jeho mama z neho chce dostať viac.

V podstate som s trojkou celkom spokojný. V starej škole som nikdy nedostával brutálne dobré známky. Povedal by som, že som vo väč­ šine predmetov priemerný. Možno som trochu nad priemerom vo verejnom prejave a anglič­ tine (hoci pravopis mám nafigu), a trochu pod priemerom v takých debilných predmetoch ako francúzština a matika. Až doteraz boli naši cel­ kom spokojní s mojimi známkami zo školy. Uči­ telia zvyčajne vraveli, že som príliš uvrešťaný, ale mali ma celkom radi.

Aj tak ma to vôbec netrápi, lebo škola nemá totálne nič s mojou kariérou. Viete, ja budem zabávač. Nesmejte sa. No, môžete, ak chcete. No na svete je len jediná vec, ktorú viem robiť fakt dobre, a to rozosmievať ľudí.

Už keď som mal asi dva roky, rozosmieval som babičku a tetušky. Spieval som hlúpe pes­ ničky a potom, keď som bol starší, som rozprá­ val hlúpe vtipy a napodobňoval ľudí v telke. Babička si od smiechu utierala oči a vravela, že som „taký diablik“. Moja mama vyhlásila, že nevie, odkiaľ sa to vo mne berie. A ja som bol šťastný a hrdý.

Aj v škole som vždy oživoval hodiny tým, že som trepol dačo debilné. Vlastne, keď bola ho­ dina fakt nudná, ľudia sa kukali na mňa, aby som im zlepšil náladu.

A potom minulý rok bola taká talentová šou pre deti. Dvadsaťtri súťažiacich a víťazom sa stáva... JA. Mám diplom na stene, ktorý to do­ kazuje.

Keď som prvýkrát vyšiel na pódium, skoro som umrel od nervozity. Moje staré srdce sa rozbúchalo a liali sa zo mňa kýble potu... a začal som čosi mrmlať s austrálskym prí­ zvukom.

Stále neviem, či sa obecenstvo smialo na mojich vtipoch alebo na mojom hroznom prí­ zvuku. No smiali sa a ja som cítil, ako sa niečo vo mne preplo a už som sa nebál. Vlastne som na tom pódiu mohol ostať oveľa dlhšie. Ani vám neviem povedať, aké to bolo omamné. Najlepšia chvíľa v celom mojom živote, pokiaľ sa dobre pamätám.

Sobota, 12. januára

Dnes našu rodinu pozvali prejsť sa na koniec ulice, aby sme si posedeli v Teovom dome.

Dvere nám otvoril Teov oco. „Vitajte na pa­ lube,“ zahučal na nás. Je plešatý ako biliardo­ vá guľa a totálne mohutný. Schmatol mi ruku, stískal ju asi tak dva roky, a keď som zapišťal: „Zdravím, pán Guerney,“ rozhodne pokrútil hlavou a zahučal: „My si tu nepotrpíme na ce­ remónie! Ja som Mike a to je Prue.“

Prue! Teova mama sa zakrádala v čiernych kvetovaných nohaviciach a rinčala ako šiale­ ná, čo mala na sebe toľko náramkov. Poveda­ la, že majú hory jedla a všetci sa musíme „fakt napráskať“ a potom nám podala taniere veľ­ kosti kontaktných šošoviek.

Po jedle nasledoval neočakávaný kabaret. Teo hral na klavíri. Predtým, ako začal, ku­ kol na mňa a trochu očervenel. Potom nám Mike a Prue porozprávali o Teových hudob­ ných schopnostiach a plynulo prešli na vypo­ čítavanie ďalších Teových nespočetných úspe­ chov. No vtedy som už zíval tak nahlas, že to určite museli počuť.

Ďalej bola na rade Teova sestra Libby, aby nás zabávala. Mala len šesť rokov, tak ako náš

Eliot, ako neskôr mama šepla ocovi do ucha,

a predsa dokázala vymenovať mená všetkých

kráľov a kráľovien od roku 1066 až dodnes. Na­

koniec sa mama spýtala: „Ako sa im podarilo

dosiahnuť toto všetko v takom mladom veku?“

„Nuž, obaja majú mozgy ako špongie,“ vy­

kríkol Mike, „a ustavične nasávajú vedomosti, ale...“ Pozrel sa na Prue.

Prue nám naznačila, aby sme ju nasledovali

do kuchyne. Na stene visela tabuľka, v ktorej boli zaznačené všetky Teove a Libbine mimo­ školské aktivity: bola tam hudobná, výtvarná, šach a ďalšie rovnako desivé veci.

„Dá to zabrať stihnúť to všetko,“ začala

Prue, „a vedieť, kde mám kedy byť a s akým

náčiním. No rozhodli sme sa, že naše deti ne­

premrhajú ani sekundu svojho života.“

Mama a oco zízali na tabuľku s očami vy­

pleštenými od úžasu. Potom Eliot pípol, že

dnes napísal príbeh.

„Ach, povedz nám o tom, miláčik,“ zahrkú­

tala Prue.

„Je to celé o takej osobe, ktorá papá bubá­

kov,“ začal.

Zachytil som mamin pohľad a veľmi sa sna­

žila neusmievať. Krátko potom sme sa všetci

16

vytackali von, aby sme sa tam už nikdy ne­

vrátili. Dúfam.

Nedeľa, 13. januára

To najhoršie na mojom otcovi:

Nemá absolútne zmysel pre rytmus. To by mi

vôbec neprekážalo, keby netrval na tom, že

ešte aj vo svojom pokročilom veku bude tan­

covať na večierkoch a svadbách. A čo je ešte

horšie, raz začal hrať na imaginárnej gita­

re v predajni s cédečkami. V obchode hrala

skladba z hitparády zo sedemnásteho storo­

čia, ktorú oco spoznal. Odrazu začal poska­

kovať ako šialenec a vôbec mu nevadilo, že

stojím vedľa neho. Neskôr mi povedal, že keď

bol tínedžer, hral pár týždňov v kapele. Myseľ

žasne... a žasne ďalej.

To najhoršie na mojej mame:

Má chvíle, keď to totálne pokašle. Nikdy ne­

viete, kedy nastane jeden z týchto výbuchov.

Ten posledný sa stal vtedy, keď som celkom

nevinne sledoval telku a ona sa pred ňu z ni­

čoho nič vrhla a začala hulákať: „Hádam ne­

pozeráš tie koniny, či? Musíš mať aj lepšie veci

na práci.“

Takto trepala pár minút, ale ja som bol po­

kojný, mal som s ňou svätú trpezlivosť. Po chví­

li sa utíšila a nechala ma znovu sa usadiť pred

telkou bez vyrušovania.

Záver:

Po tom večere, keď som bol vystavený natvrd­

lému správaniu Mika a Prue, som nútený

uznať, že moji rodičia nie sú až tak zlí.

Chcem povedať, že Mike a Prue sa v jed­

nom kuse motajú okolo svojich detí. A vieš si

predstaviť tráviť s nimi každý deň? Nie, milý

denníček, to si radšej ani nepredstavuj. Len si

spôsobíš nočné mory.

Pondelok, 14. januára

Nečakane som doniesol mame tabuľku čoko­

lády s ovocím a orechmi (jej obľúbená). Dávajú na ne špeciálnu zľavu, tak som jej dnes jednu kúpil. Bola totálne odviazaná, a kým som si uvedomil, čo sa deje, vtisla mi na tvár veľký mľaskavý bozk. Výnimočne som jej to dovolil a dokonca som ju aj trochu objal.

Keď sa dnes večer oco vrátil domov, spýtal

sa ma, či som sa už naučil dátumy všetkých kráľov a kráľovien od roku 1066 až doteraz. Povedal to úplne vážnym hlasom, a až keď som si všimol nepatrný záblesk šibalstva v je­ ho oku, pochopil som, že žartuje.

„Na chvíľu si ma vyľakal,“ povedal som. Vtedy oco vybuchol do smiechu.

Utorok, 15. januára

Pán Wormold ma dnes prinútil ostať pri ňom po prezencii. Povedal, že môj výzor je „totálna potupa“, a potom ma začal detail­ ne kritizovať. Začal uzlom na mojej kravate (zjavne príliš malý). Povedal som si v duchu: som tu a počúvam rady o móde od chlapa, ktorý nosí nohavice vytiahnuté až po bra­ davky. Mám šťastie, že vidím veci z tej vtip­ nej stránky.

Keď skončil, povedal som: „Ďakujem veľmi pekne, vaša čarodejnosť.“ No, väčšina mojich starých učiteľov by sa na tom zasmiala, ale nie Wormold. Len sa nafúkol ako balón a po­ vedal: „Mali sme s tebou svätú trpezlivosť, ale tá sa vyčerpala.“ (A to posledné slovo si nechal fakt dlho prevaľovať v ústach.)

Akosi začínam mať pocit, že ma nemá veľ­ mi rád!

Streda, 16. januára

Tá žena od susedov pani Reecová zase prišla,

aby sa na mňa sťažovala. Tentoraz preto, že

keď som bol v záhrade, odkašľal som si príliš

nahlas alebo niečo podobne strelené. Poviem

ti, tam, kde žijeme teraz, je to prepchaté sťažo­

vateľmi a väčšina sťažností je zrejme na mňa.

No mama k nej bola milá a ponúkla jej šál­

ku čaju. Pani Reecová sedela v kuchyni a vzdy­

chala, aký má v posledných dňoch rušný život,

keď vozí Olympiu na hodiny hudby, do výtvar­

ného krúžku a na plávanie. „A predsa, nech robíš, čo sa dá, vždy máš pocit, že by si mohla urobiť ešte viac, však?“ spýtala sa. Potom sa znovu vrátila k svojim bežným sťažnostiam.

Unikol som nahor a pracoval na imitova­

ní Wormolda – mohli by ste to nazvať môj malý akt pomsty. Chvíľu mi trvalo, kým som v sebe objavil jeho hlas, ale teraz ho mám v pohode. Sám musím uznať, že je to perfekt­ ná imitácia.

Štvrtok, 17. januára

Dnes večer som dokončil výzdobu mojej izby.

Každá stena je teraz posiata obrázkami ge­

niálnych postáv z komédií, ako Ali G., Basil

Fawlty z Hotelíka a môj absolútny obľúbenec Fletcher zo seriálu z prostredia väzenia Po­ rridge. Len dotyk osobnosti urobí zo spálne do­ mov, či nie? Teraz sa v momente, keď prejdem cez dvere, ocitnem vo svojom súkromnom sve­ te humoru.

Piatok, 18. januára

Dnes sa na zhromaždení celej školy stala tak

trochu katastrofa.

Riaditeľ nám robil dlhú kázeň o veľkom

hluku, ktorý spôsobujeme na chodbách, keď

chodíme z hodiny na hodinu! Rečnil a rečnil

o hladine decibelov, až kým som nezašepkal

Teovi: „Moja noha už spí a ja som na najlepšej

ceste nasledovať ju.“

Na môj totálny úžas Teo vybuchol do smie­

chu. Ibaže to bolo skôr zhíknutie. Aj Teo vyze­

ral dosť prekvapený a celý zružovel.

Konečne som donútil Tea zasmiať sa! Bol by

som celkom šťastný, keby riaditeľ práve v tej

chvíli neskončil príhovor a nezačal si ma po­

zorne premeriavať. Potom na mňa ukázal dl­

hým zvráskaveným prstom a ja som si uvedo­

mil, že si myslí, že ten čudný výkrik som zo

seba vydal ja. Nemohol som mu predsa pove­ dať pravdu, však? Poslal ma von, aby som po­ čkal pred jeho mučiarňou.

Po zhromaždení mi uštedril dlhú pred­ nášku o tom, aký som mal zlý začiatok, a že toto je škola s najvyššími kritériami. Keď roz­ prával, priblížil sa ksichtom ku mne a totálne ma opľul. A ten jeho dych, to bola skrátka hrôza.

V sekunde som si pomyslel, že ho požiadam, aby sa vzdialil, kým sa mi neosuší ksicht. Ria­ diteľ s takým dychom by fakt nemal existovať. Som si istý, že je to proti zdravotným a bez­ pečnostným predpisom.

Keď som sa konečne tackal von, zakrákal: „Nespustím ťa z očí.“ Pokiaľ na mňa nebude znovu dýchať, je mi to fakt jedno.

Sobota, 19. januára

6.30 večer Nemŕtvi kráčajú... do nášho domu. Alebo sa práve chystajú. Mike a Prue (plus Libby a Teo) tu majú byť každú chvíľu. Mama povedala, že nemala na výber, lebo by to vyzeralo veľmi ne­ slušne, keby sme ich nepozvali k nám.

Moji rodičia strávili takmer celý deň prípra­ vou na tú návštevu. Mama sa prezliekla do svojho nového modrého topu s flitrami, ktorý jej kúpil oco. „Hej, mami, vyzeráš fakt šik.“

Viem byť smrteľne okúzľujúci, keď chcem.

Práve zazvonil zvonček na dverách. Príšer­ ná dvojka dorazila. Úplný záznam neskôr. 10.15 večer Viete, čo robili Mike a Prue prvú polhodinu – prechádzali sa po našom dome. Verili by ste tomu? Potom sa Prue spýtala, či by sa mohla „kuknúť hore“ a Mike sa odvliekol za ňou.

Po obhliadke horného poschodia nám veľmi láskavo poskytli brífing o Teových a Libbiných najnovších úspechoch, ako že Teo dostal trikrát jedna mínus za týždeň. Keď nám to oznámili, Mike zabubnoval do vzduchu a skríkol: „Áno!“

„Sme veľmi hrdí na tie známky,“ pokračo­ val, „ale nechceme, aby tam Teo skončil. Ne­ chceme od neho nič iné ako čisté jednotky, všakže?“ Prue súhlasne zaručala.

„Nikdy nebuďte so sebou spokojní,“ vykrí­ kol Mike. „vždy sa snažte posúvať svoje hrani­ ce.“ Potom hovoril ďalej: „Nikdy v živote som neurobil nijaký test.“

Usiloval som sa zo všetkých síl vyzerať pre­ kvapený.

„A viete prečo?“ Odmlčal sa a mne sa chcelo skríknuť: „Lebo ste tupý.“

„Lebo som nemal nikoho, kto by ma nútil a povzbudzoval,“ dodal napokon.

„No darí sa ti dosť dobre,“ povzbudzujúco sa vložila do rozhovoru moja mama.

Kráľovsky sa jej uklonil. „Keby som však mal niekoho za sebou, dosiahol by som niečo naozaj významné. Preto už odo dňa, keď sa na­ rodili naše deti, sme ich postrkávali a stimu­ lovali, a vždy sme uprednostňovali ich šťas­ tie pred naším vlastným.“ Obrátil sa k Teo vi a Libby. „Či nie?“

„Áno,“ odpovedali zborovo, ako keby si túto chvíľu nacvičili (a možno aj nacvičili). „A čo si povedal nedávno, Teo, o svojich ambíciách?“ spýtal sa Mike.

Teo odo mňa odvrátil zrak a dačo si popod nos potichu zamrmlal.

„Ale poď, povedz to nahlas, lebo sa o to mô­ žeš podeliť s každým,“ zahučal Mike.

„Chcem byť riaditeľom spoločnosti, kým bu­ dem mať dvadsať,“ vyhlásil Teo a stále sa mi vyhýbal pohľadom.

„Tak čo na to vravíte?“ skríkol Mike a od pýchy mu praskali gombíky. Potom sa obrátil ku mne: „Nuž, Louis, povedz nám o svojich ambíciách.“

Zamyslel som sa nad tou otázkou. „Mám jednu fakt obrovskú ambíciu. Kým budem mať dvadsať, chcel by som byť umývačom hlávko­ vého šalátu v hoteli.“

Mike na mňa hodil totálne pohoršený po­ hľad. Potom Teo vydal zo seba svoj ďalší jača­ vý smiech, na čo sa Mike neisto zachichotal.

Keď odišli, mama sa ma dosť nahnevane spýtala: „Prečo si povedal, že chceš byť umý­ vačom hlávkového šalátu?“

Toľko o tupých otázkach. „Lebo to vyvolalo smiech, mami. Pre čo iné?“ odvetil som.

Mama sa správa čudne

Pondelok, 21. januára

Niekto ma sleduje.

Včera sa schoval pod moju posteľ a odtiaľ na mňa vyskočil. Dnes sa mi celý čas hrabal vo veciach, pomiešal mi všetky CD a ukradol mi baterky. Eliot si skrátka neuvedomuje, že moja izba je SÚKROMNÁ a má dovolené vstúpiť dnu len vtedy, ak bude pozvaný (čo sa nikdy nestane).

Mal som strašnú chuť vyskočiť dnes večer na Eliota, ale vedel som, že keby som to spra­ vil, iba by začal pišťať a zažaloval by ma na­ šim. Zasa by som ja bol ten zlý.

Takže namiesto toho som odrecitoval všet­ ky jeho poklesky mame a v podstate som ča­ kal, že ho bude brániť („Maj s ním trpezlivosť, zlatko, má len šesť,“ čo normálne hovorí). No na počudovanie dnes to nezopakovala, len po­ tichu povedala: „Viem, že potrebuje nejaké ve­ denie. Nechaj to na mňa, dobre?“

Podarilo sa mi dokázať, že mama nakoniec vidí Eliotovu strašnú povahu?

Utorok, 22. januára

Nemôžem tomu uveriť. Dúfal som, že by mama mohla dať Eliotovi malý výprask alebo by ho mohla zavrieť na týždeň na povalu, ale zašla oveľa ďalej.

Je tu taký nový mimoškolský klub, ktorý sa začína vo štvrtok a volá sa Francúzsky klub a ona núti Eliota, aby tam chodil s Libby a Olympiou. Zo všetkých mučiacich nástrojov, ktoré si ľudstvo vymyslelo, je Francúzsky klub nepochybne jeden z najhorších.

Už aj tak je dosť zlé mať hodiny francúzšti­ ny cez deň. No mať tento príšerný predmet, ktorý vám vnútia, vo voľnom čase, je také otrasné, až sa tomu nedá uveriť.

A čo je ešte horšie, fakt som asi poštval mamu proti Eliotovi, lebo neskôr som počul, ako vraví ocovi: „Preberá piaty diel, kým Libby, ktorá je o šesť mesiacov mladšia, už preberá deviaty diel. A rukopis má ohavný... nuž, len si to porovnaj s Olympiiným, ktorá je o rok mladšia.“

A takto dávala ďalej a ďalej. Po chvíli s ňou už aj oco súhlasil. Vieš, vlastne som sa cítil trochu previnilo kvôli Eliotovi (veľmi čudný pocit). Čo presne som to odštartoval?

Streda, 23. januára

Teo sa dnes v škole fakt parádne predviedol. Čakali sme na výsledok testu z matiky a z ne­ ho sa lial pot.

Povedal som: „Teo, je to len jeden hlúpy tes­ tík. Čo na tom naozaj záleží? Však nás za to neplatia.“

No on mi povedal, že jemu vlastne rodičia platia. Vždy, keď dostane jedna mínus, dosta­ ne to, čo nazýva „dvadsaťlibrový bonus“ (a šty­ ridsaťlibrový bonus, ak niekedy dostane čistú jednotku).

Nuž, dnes si zarobil ďalších dvadsať bubá­ čikov.

Štvrtok, 24. januára

Eliot sa vytackal z Francúzskeho klubu udi­ vený a zaskočený. Aj do postele išiel skoro. Po­ vedal som mame, že už trpel dosť za všetky svoje poklesky, ale zdá sa, že ma vôbec nepo­ čúvala.

Nedeľa, 27. januára

Nedeľný večer. Začína sa ma zmocňovať taký temný pocit, keďže sa predo mnou černie ďalší týždeň školy.

Dnes večer som sa snažil presne vysvetliť rodičom, ako veľmi to tam neznášam. No oni stále hovorili veci ako: „Ale choď, miláčik, len to skús. Je to nové, tak to človeku pripadá tro­ chu čudné, to je všetko,“ a „Tá škola má úžas­ nú reputáciu a čoskoro si zvykneš. Učebné os­ novy sú rovnaké ako na tvojej starej škole.“

No, možno osnovy sú rovnaké, ale nič iné. Ani vám neviem povedať, s akou nechuťou tam vchádzam. Najmä v pondelok. Aby som sa potešil, pískam si pre seba Roľničky alebo vo­ ľačo podobne debilné.

Potom vojdem do svojej triedy a starý Wor­ mold tam už zvyčajne je. Len čo ma uvidí, pery sa mu začnú skrúcať ako vysušený sendvič. Prečo nemôžem mať za učiteľa niekoho aspoň trochu veselšieho? Povedzme, Jacka Rozparo­ vača.

Toto miesto by ma mohlo stiahnuť na dno, keby som mu to dovolil. Preto, drahý denní­ ček, sa chystám napísať niečo oveľa dôleži­ tejšie: začal som zbierať vtipy na svoj prvý verejný komediálny výstup. Mojím cieľom je zohnať ich aspoň stovku. Tu je jeden krátky ako príklad:

Stratil som psa, tak som si dal inzerát do novín. Stálo v ňom: „Cézar, k nohe.“

Tento sa mi fakt dosť páči.

Pondelok, 28. januára

Dnes som zasa rozosmial Tea. Predviedol som mu exkluzívnu ukážku svojich imitácií pá na Wormolda a on sa váľal od smiechu. Bol to rozhodne vrchol môjho dňa. Skrátka, rád ro­ zosmievam ľudí. Vždy, keď sa to stane, cítim vnútri hrejivé teplo.

Teraz sa cítim hlúpo preto, čo som povedal o Teovi predtým. Vieš, keď som povedal, že je dobre uletený. Prosím, skús to vymazať zo svo­ jich pamäťových diskov, lebo nie je. Môže mať mozog veľkosti planéty a nosí tričká, ktoré žiaria ako maják, ale v podstate je v pohode. Dá sa s ním rozprávať o normálnych veciach ako futbal a je totálne žeravý počúvať o všet­ kých nových programoch v telke, hoci asi nik­ dy mu nedovolia nejaký z nich si pozrieť. Je­ ho mama mu dovolí pozerať iba vzdelávacie programy o prírode a okrem toho prak ticky nič iné.

„Furt melie o tom, že chce mať zo mňa nie­

koho, kto niečo robí, a nie sa iba pozerá,“ po­ vedal.

„No byť tým, kto sa pozerá, je oveľa väčšia

zábava,“ odporoval som.

Utorok, 29. januára

Libby a Prue prišli k nám, aby nám ukázali Libbinu novú tenisovú raketu. Libby hrá te­ nis len šesť týždňov a už ju oceňujú, že má pri­ rodzený talent a..., no nevedel som vydržať počúvať to už ani chvíľu, tak som sa pobral do obývačky, aby som na chvíľu kukal telku.

Zrazu som zistil, ako na mňa zazerá. Na tvári mala pritom taký zhrozený výraz, ako keby ma prichytila pri dačom totálne neprí­ stojnom.

„Čau, čau,“ zvolal som.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist