načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Akadémia temna – Spolok vyvolených - Zora Sadloňová; Gabriella Poole

Akadémia temna – Spolok vyvolených

Elektronická kniha: Akadémia temna – Spolok vyvolených
Autor: ;

Darkova akadémia nie je obyčajná škola. Cassie Bellová je sirota, no práve jej sa podarilo získať štipendium na tejto elitnej škole. Aké zlovestné tajomstvá ukrývajú bohatí a krásni ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  108
+
-
3,6
bo za nákup

hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5% 75%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-808-9602-7
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Darkova akadémia nie je obyčajná škola. Cassie Bellová je sirota, no práve jej sa podarilo získať štipendium na tejto elitnej škole. Aké zlovestné tajomstvá ukrývajú bohatí a krásni Vyvolení, spolok študentov, ktorí fakticky riadia školu? Kto je tajomný cudzinec, ktorý sa v noci potuluje po chodbách? A čo sa skutočne stalo pred rokom, keď tu za záhadných okolností zomrela študentka?
Vedieť málo je nebezpečné, no vedieť príliš môže zabiť.

Ukážka z knihy:
"Ten zvuk! Možno ho vydávalo len vlhké zhnité lístie, cez ktoré sa predieralo to zviera. Alebo to znel smiech, hlboký a sípavý? To nemôže byť on. Nemôže. Istotne tam však nebola sama. Cítila, ako sa k nej ten tvor hrozivo približuje sprava. Opäť sa pokúsila vykríknuť, no otvorenými ústami len vydesene lapala dych. Obrátila sa a pustila sa do behu. Potkýnala sa, v tme nevládala udržať smer. Do tváre ju šľahali popínavé stonky a listy, vrážali do nej konáre a korene ju chytali za nohy. Bola to tá istá cesta, ktorou sem prišla?
Cesta? Toto nebola cesta. Dávno ju stratila a teraz len slepo pobehuje medzi stromami. Tlkot vlastného srdca jej v ušiach znel ako hrom, no stále ich počula, za sebou, vedľa seba. Naháňali ju. Také hlúpe slovo. No bolo to tak, naháňali ju.

Zařazeno v kategoriích
Zora Sadloňová; Gabriella Poole - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Prológ

1. kapitola

2. kapitola

3. kapitola

4. kapitola

5. kapitola

6. kapitola

7. k a p i t o l a

8. kapitola

9. kapitola

10. kapitola

11. k apitola

12. kapitola

13. kapitola

14 . k apitola

15. kapitola

16. k apitola

17. kapitola

18. kapitola

19. kapitola

20. kapitola

21. kapitola

Epilóg


Akadémia temna

Spolok vyvolených

Aj v tlačenej verzii.

Objedna si môžete na stránke

www.fragment.sk

Ďalšie e-knihy v edícii:

Akadémia temna 2 – Nebezpečné putá

Akadémia temna 3 – Rozdelené duše

Gabrielle Poole

Akadémia temna – Spolok vyvolených – e-kniha

Copyright © Fragment, 2013

Všetky práva sú vyhradené.

Nijaká čas tejto publikácie sa nesmie rozširova

bez písomného súhlasu majiteov práv.


akadémia

Temna

Spolok

vyvolených

Gabriella Poole



5

prológ

„Haló, to si ty?“

S nádejou hľadela do tmy a pulz sa jej zrýchľoval.

Nijaká odpoveď. V  poraste niečo zašramotilo, za­ pišťal komár. Sklamane sa pomrvila na starom chrá­ movom múre a  pritiahla si kolená k  brade. Neboli to teda kroky, iba nejaký nočný tvor. Koniec koncov, veď ju varoval, že bude trochu meškať.

Počkaj tam na mňa! Počkaj na mňa, Jess, ja určite prídem...

Pousmiala sa. Jasné, že príde. Priťahujú sa ako dva magnety. Nájde si ju kdekoľvek, a  to hneď, v  dave, v triede, a nájde si ju aj tu, v tme. Ona mu bude vyčítať, že ide neskoro, no on ju svojím smiechom a  krásnym hlasom rýchlo obmäkčí.

Ľúbim ťa, Jess. Nesmej sa, myslím to vážne.

Takto dokonale by to nijaký chalan predstierať ne­ vedel. Najmä on nie. Istotne príde.

Obrátila zápästie k mesačnému svitu a zachmúrene sa pozrela na hodinky. Z desiatich minút bolo odrazu dvadsať. No a čo? Cez deň by sa jej nezdalo, že čaká tak dlho. Ani v hlučnom preplnenom bare. Ale tu, v tajupl­ ných tieňoch rozpadnutého chrámu, človeka sa ľahko zmocní strach.

No tak.

S nervóznym dupnutím skĺzla z múra a poškriabala

si ruky. Hoci jej nebolo zima, naskočili jej zimomriav­

ky. Pri uchu jej zapišťal ďalší komár a ona ho nazloste­

ne plesla. Mám ťa!

Teraz už naozaj začínala strácať trpezlivosť. Trochu

meškať predsa neznamená, že má právo ju tu takto ne­

chať vyčkávať v tme. Už je to pol hodiny! Mala to byť

romantická prechádzka, nie skúška nervov.

Napokon, je dobre, že ju premohla zúrivosť, inak by

sa riadne bála, celkom sama, uprostred tichej tmy.

Vlastne nie ani takej tichej. Prudko sa obzrela, keď za­

čula praskot konára a  šuchot lístia. Bol to asi nejaký

veľký potkan. Striaslo ju.

Za svetla by sa jej tu zrejme páčilo. Bujná zelená

džungľa, zvláštne rozpukané múry v objatí obrovských

koreňov, teplo, život a tajomno. Potme to tu však také

úžasné nebolo. Putujúce tiene vytvárali z každého mo­

hutného stromu príšeru a z každého nevideného zvie­

raťa zakrádajúcu sa mátohu.

Štyridsaťsedem minút!

Stačilo. Dala mu šancu a on si z nej vystrelil. To mu

neodpustí. Odhodlane vykročila, vzápätí sa však zara­

zila. Kdeže, predsa nepôjde tam, kde sa pohybuje ten

obrovský potkan. Striasla sa, sťažka preglgla, cúvla

o dva kroky a potom sa obrátila.

Čosi zašušťalo. Zapraskalo drevo. To bude vietor.

Ale vietor nefúkal.

Potom sa tu kdesi pohol ďalší veľký potkan či iné

zviera, rovno pred ňou. No dobre, popri ňom už bude

musieť prejsť, ale on sa zrejme zľakne a ujde. „Preboha,

veď je to iba potkan. Alebo had. Alebo...

Tak už choď, Jess!

Urobila ešte krok, keď zachytila ten pohyb. Nebol

to ani potkan, ani had. Bolo to čosi oveľa väčšie, mož­

no väčšie ako ona sama. Silueta rezko sa pohybujúca

cez prevísajúce pospletané lístie a konáre. Cúvla ešte

o  krok. Mierilo to k  nej. Počula dych, tichý, pokojný

a ľudský.

„To si ty?“ zvolala. „Hej, prestaň konečne s tými hlú­ posťami!“

Nič.

„Myslím to vážne! Prestaň!“ Nasadila nazlostený tón, ale vysoký hlas sa jej triasol. „Nie je to ani trochu vtipné.“

Ten zvuk! Možno ho vydávalo len vlhké zhnité lístie, cez ktoré sa predieralo nejaké zviera. Alebo to znel smiech, hlboký a  sípavý? To nemôže byť on. Nemôže. Istotne tam však nebola sama. Cítila, ako sa k nej ten tvor hrozivo približuje sprava. Opäť sa pokúsila vy­ kríknuť, no otvorenými ústami len vydesene lapala dych.

Obrátila sa a pustila sa do behu. Potkýnala sa, v tme nevládala udržať smer. Do tváre ju šľahali popínavé stonky a listy, vrážali do nej konáre a korene ju chytali za nohy. Bola to tá istá cesta, ktorou sem prišla?

Cesta? Toto nebola cesta. Dávno ju stratila a  teraz len slepo pobehuje medzi stromami. Tlkot vlastného srdca jej v ušiach znel ako hrom, no stále ich počula, za sebou, vedľa seba. Naháňali ju. Také hlúpe slovo. No bolo to tak, naháňali ju.

Skĺzla z  nízkeho svahu, preliezla obrovský koreň a vtisla sa do priestoru za ním. Zahryzla si do hánok na rukách, aby potlačila plač. Keby už bola doma!

Mami, toto je šialené. Nie je to naozaj, takže môžeš pokojne vojsť do izby a zobudiť ma. No tak, oci, len sa mi smej, povedz mi, že sa mi niečo snívalo. Scoob...

Scooby. Spomenula si, ako sa nadúval pýchou, keď ju odprevádzal do jej fantastickej novej školy. „Ahoj, sestrička!“

„Ahoj, hrašuľko! Teda brašuľko!“

Smiech, kývanie.

Scooby...

Počula dobre? Ťažko dýchala. Nad hlavou sa jej v  striebristom svite mesiaca črtali budovy prastarého chrámu. Koreň stromu ovinutý okolo piliera ako ruka milenca. Ako jeho ruka.

Kde je? Čo sa mu stalo?

Korene, úponky, konáre: plazili sa po múroch, dusi­ li, objímali, škrtili. V  lístí pri jej uchu sa čosi pohlo a ona takmer vykríkla, no včas si zakryla ústa dlaňou. To všetko je hlúposť, vravela si znovu. Šialenstvo. Ak to nie je sen, musí to byť vtip. Poriadne hlúpy vtip!

Jej telo odmietalo prijať skutočnosť. Bola celá mokrá od potu, vlhka, behu, strachu. Znovu zapišťal komár. Pleskla sa po líci a potlačila zjojknutie. Ale čo, je to iba hmyz. V  zrúcanine chrámu sa zrejme skrýva niečo oveľa nebezpečnejšie. Tvor, čo vyrazil na lov...

Žiadnu paniku! vravela si. Pokoj. Za sebou mala hustú spleť popínavých rastlín a tmavý gágor starých dvier, kto­ rých drevo už dávno zhnilo. Cúvla do temnoty a horúč­ kovito okolo seba kopala, kým ju listy ležiace vnútri spo­ lovice nezakryli. Už sa nebála ani potkanov, ani hadov, ba dokonca ani pavúkov. Ničoho sa už nebála.

Okrem nich.

Pokojne by ostala medzi týmito zrúcaninami až do svitania. Mala by z  toho iba problémy, všetci by sa jej smiali, no a čo? Prešlo by len zopár hodín a už by sa to tu hemžilo turistami. No najskôr by sa musela smiať aj sama sebe. Všetci turisti teraz spia v nejakej klimatizo­ vanej izbe a sníva sa im o dni, ktorý príde, a o Angkor Vate, kláštore prastarých civilizácií, ktorý si opäť pod­ manila príroda. Divočina a krása, posvätnosť a strach. Romantické a tajomné miesto pre turistu či cudzinca.

Len pár hodín. To nie je taký dlhý čas.

Nocou zaznievali akési hlasy: vzdialené, tlmené, no

akoby vzrušené honbou. Možno by tu nakoniec nema­

la čakať. Možno by mala utiecť. Nevedela sa rozhodnúť.

Horúčkovito si šúchala spánky.

Ty ťava, čo tu vlastne robíš? Nikdy si sem nepatrila.

Čosi jej zatrepotalo pri tvári. Zahnala sa po hmyze

rukou, no len si ho zrazila na krk. Skĺzol dole k hrudní­

ku, nahlas vzlykla. S  úderom dlane do hrudnej kosti

cítila, ako sa chrobák rozprskol na čierny sliz a kúsoč­

ky kroviek. Z hrdla sa jej vydralo zaskučanie.

Lepkavá krv chrobáka ju vrátila do reality. Nie je to

sen. Tam vonku je niečo, čo ju prenasleduje, niečo sku­

točnejšie ako škola, domov, ako on. Jasné, neprišiel. Čo si

to o sebe myslela? Úbohá hlupaňa, čo sem prišla na šti­

pendium. Nechal ju tu samu a teraz prichádzajú oni...

Neprešlo ani dvadsaťštyri hodín, čo spolu popíjali

v uliciach Phnompenhu. Zaľúbení – teda aspoň si to mys­

lela – a natešení, že sa vyberú do Siem Reapu a k Angkor

Vatu. V ušiach jej ešte znel jeho vysoký smiech v karaoke

bare, kde sa obaja zabávali pri piesni It ́s Raining Man

v podaní jej krásnej a vtipnej najlepšej kamarátky. Opitá

šťastím ho prstom hladkala po lícnej kosti. Bola zaľúbená.

Stŕpla. Kdesi obďaleč zaznel hlas, teraz už celkom zreteľný a nedočkavý. Síce známy, ale nikomu z jej pria­ teľov nepatril. Už sa nesmial, neflirtoval, nevtipkoval, ale volal jej meno. Bol blízko...

Veľmi blízko. A  bola si tým istá. Ten hlas pozná. Mala by utiecť, no tuhla jej krv v žilách a čosi jej zväzo­ valo kroky.

Prosím. Prosím, prosím, prosím.

Hlasy a  studený dych jej zneli rovno pri uchu. „Mám ťa.“

Iba na sekundu, na jednu šialenú sekundu začala dúfať, že je všetko v  poriadku. To všetko bol len vtip. Krutý žart. Potrápiť dievča, ktoré nezapadlo medzi os­ tatných. Chvalabohu.

Zacítila pach kože a potu – vzduch sa zachvel elek­ trizujúcim vzrušením a strachom.

„To si ty?“ zašepkala chrapľavo.

Úsmev, ruka ju pohladkala po líci. „Nie celkom.“

A potom ich uvidela.

Vykríkla a trielila preč od chrámu, späť do húštiny. Počula za sebou dupot nôh a  ťažké dychčanie, videla postavu ženúcu sa medzi stromami, cítila vlastnú hrô­ zu. A uháňala ďalej.

No obávala sa, že neunikne.

1. k apitol a

Nepatrím sem.

Cassie Bellová sa zrazu zastavila, až skoro podrazila nohy žene, ktorá šla za ňou.

„Merde! Imbécile!“

„Prepáčte!“

Žena s kopou nákupných tašiek sa pobrala ďalej, no cez plece prehodila ešte jednu nadávku.

Cassie na ňu vyštekla. „Márne sa namáhaš!“ kriča­ la. „Aj tak neviem po francúzsky!“

Žena ju buď nepočula, alebo jej to bolo jedno. Cas­ sie znovu začínala pociťovať svoju bezvýznamnosť.

„Dočerta,“ zašomrala. „Fakt sem nepatrím.“

Domy okolo nej boli ako tá žena: vysoké, pyšné a nesmierne elegantné. Vzduch bol omamný, prenika­ vo voňal drahým parfumom, neskorým letom a výfu­ kovými plynmi. Vysmievala sa jej aj ulica, ktorej meno nedokázala ani vysloviť. Čo robí na ulici s takým me­ nom? Ako si mohla myslieť, že je toto dobrý nápad? Rue du Faubourg Saint-Honoré! Jej tenisky zo sekáča urážajú tunajšie dlažobné kocky. Patria do Cranlake Crescent, mestečka, ktoré s  láskou volajú „Chreník“. Do Paríža teda rozhodne nie.

Odhrnula si hnedé melírované vlasy z tváre a po­ zrela sa na kúsok papiera, ktorý držala v ruke. Vzhľa­ dom na to, že sa zo stanice Gare du Nord dostala až sem, bolo by trápne, keby teraz nenašla školu. Čakala teda nejaký architektonický zázrak. Na ulici bolo síce niekoľko honosných sídel, ale ukryté za pôsobivými múrmi a bránami z tepaného železa sa dali ťažko roz­ líšiť. Celá ulica svedčila o  množstve peňazí v  tejto štvrti, no nič sa tu nevystavovalo na obdiv, teda okrem butikov, okolo ktorých prechádzala s  otvorenými ústami.

Nakoniec by bolo možno najlepšie, keby tú školu nenašla. Bola by to dobrá výhovorka, lebo toto všetko sa jej zdalo ako veľký omyl. Potom by sa musela po­ tupne vrátiť do Cranlake Crescent. Musela by prehltnúť úškrny spolužiakov a výsmešné „Veď som ti to hovori­ la“ od nenávidenej Jilly Beatonovej. Ba ešte horšie, mu­ sela by zniesť veľké Patrikovo sklamanie, darmo by ho zakrýval. No a čo?

Aj tak by to všetko bolo lepšie, ako tu zo seba robiť blázna.

Srdce jej poskočilo.

Cassie takmer zabudla, že svoj otlčený kufor vlečie stále ďalej. Netušila, čo ju v tej chvíli donútilo zdvihnúť zrak a pozrieť sa cez ulicu. Vydesená a zmätená z toho, že nevie, kde je, akoby fungovala na autopilota, lebo odrazu zízala na lesklú mosadznú dosku vsadenú do kamenného piliera.

Da r kova a k a d é m i a

Nič iné na nej nebolo napísané, okrem výzvy „Pro­ sím, zvoňte!“ na malom mosadznom zvončeku pod ta­ buľou. Pôsobilo to všetko priveľmi nenápadne. Cassie by asi bola sklamaná, keby z tejto strany ulice nevidela časť budovy – impozantné kamenné piliere a  zelené krivky bronzovej sochy na nádvorí, spolovice ukryté za bránou zo zručne tepaného železa.

Cassie naprázdno prehltla a pevnejšie zovrela ruko­ väť na kufri. Zišla z obrubníka na cestu a kufor na roz­ heganých kolieskach poskočil za ňou.

Jej kufor.

A čo v ňom bolo? List, ktorý dokazoval, že sem na­ ozaj patrí. Že práve ona, Cassandra Bellová, je vhod­ nou kandidátkou na štipendium na Darkovej akadé­ mii. Krátka správa bola vytlačená na hrubom drahom pergamene podobnom papieru – obyčajný papier by sa už dávno rozpadol na kúsky, ako list neprestajne otvá­ rala a opäť skladala a vrývala si jednotlivé slová do hla­ vy. Teraz bol starostlivo vložený do zošita s koženými doskami, ktorý jej dal Patrik pred odchodom, čím sa zrejme pripravil o značnú časť svojho platu.

A čo mala robiť? Hodiť mu ten zošit do hlavy a po­ vedať, že to nedokáže, skôr ako to vôbec skúsila?

Ani náhodou. Ten list to potvrdzoval. Je študentkou na Darkovej akadémii.

S úsmevom sa rozbehla cez ulicu, kufor poskakoval za ňou. Jeden vodič musel kvôli nej prudko zabrzdiť a ona na jeho krik a nadávky odpovedala zdvihnutým prostredníkom.

Má právo tu byť. Zapadne sem a hotovo. A navyše to tu bude úžasné.

Celá zadychčaná nechala ukazovák chvíľku nad tla­ čidlom zvončeka. A je to tu, pomyslela si. Idem na...

Vyľakane cúvla. Brána sa už potichu a plynulo otvá­ rala. Stisla päste a zahryzla si do pery. Toho zvončeka sa ani nedotkla.

„Pozor!“

Čiasi ruka ju chytila za rameno a strhla nabok. Na chodník zľahka vyšlo dlhé, elegantné čierne auto a za­ mierilo do brány. Cassie mala dojem, že jeho plynulú jazdu nemôže nič narušiť, ani neopatrný chodec.

Ruka ju pustila. Jej majiteľ o  krok cúvol, keď sa s úsmevom obrátila. Bol to chlapec približne v jej veku, vysoký, so širokými plecami a  nakrátko ostrihanými tmavými vlasmi. Vyzeral zdravo a  športovo, až sa za­ čudovala, že je akýsi bledý. Na jeho peknej tvári sa zra­ čil šok. Vyzeral, ako by mu všetka krv stiekla do ošú­ chaných tenisiek.

„Ďakujem,“ prerušila ohromené ticho.

Neodpovedal. Iba sa zvrtol a bez slova šiel ďalej, až zmizol za bránami Akadémie. Cassie sa za ním dívala.

Frajer, neokrôchanec a Američan.

Neprezradilo ho iba to jedno zašomrané slovo, ale aj ležérne oblečenie a  jeho sebaistá knísavá chôdza. No bola rada, že nie je sama, kto má na sebe neúmyselne roztrhané džínsy. Nadýchla sa, opäť sa jej zmocnila nervozita.

Tak choď, Cassie! Patríš sem predsa, spomínaš si?

Cassie sa zaškerila. Akoby počula Patrikov hlas. Než sa brána zatvorila, vtiahla kufor dovnútra na ná­ dvorie.

Páni, to už áno.

Všetko tu bolo obrovské, omnoho väčšie, ako to vy­ zeralo z  ulice. Slnko prebleskovalo pomedzi konáre gaštanov a pokrývalo rokmi vyleštené dlažbové kame­ ne svetlými škvrnami. Dláždená príjazdová cesta sa skrúcala vo veľkom oblúku okolo okrúhleho bazéna, vôkol neho rástli paprade a exotické rastliny s mäsitý­ mi listami a  odhalenými koreňmi vinúcimi sa ako hady. Uprostred bazéna stála bronzová socha, ktorú si už všimla: štíhla dievčina na špičkách so zasnene na­

tiahnutými rukami a hlavou naklonenou k labuti. La­

buť však vonkoncom nepôsobila ako zo sna. Jej blanité

nohy sa zatínali do dievčenského tela ako pazúry, jej

krídla sa nad ňou príkro klenuli a krk i rozzúrená hlava

sa týčili ako had prichystaný na útok. Vyzerala neľú­

tostne a víťazoslávne.

Cassie pocítila, ako jej prebehol mráz po chrbte.

Vždy si myslela, že labute sú pokojné a mierumilovné

vtáky. Na rybníkoch vyzerali krásne a  dôstojne. Ale

táto nie.

Socha bola pekná, no znepokojujúca. Odvrátila sa

od nej k hlúčikom študentov s hlasmi vzrušenými z no­

vého prostredia. Cassie naprázdno prehltla. Z každého

z nich priam vyžarovalo bohatstvo a krása. Odfúkla si

z očí prameň vlasov a v tej chvíli si želala mať dosť pe­

ňazí na nejaký nový štýlový účes. Dočerta, mala tie pe­

niaze nejako zohnať. Zapredať dušu diablovi alebo nie­

čo podobné.

Keď sa odvážila usmiať, pohŕdavo sa od nej odvráti­

li. Nejaká Japonka vybuchla prekvapeným smiechom,

potom sa obrátila ku kamarátke a zašomrala niečo, na

čom sa obidve zachichotali. Aj z  nich vyžaroval aro­

gantný lesk peňazí a vyššej spoločnosti. Po ošúchanom

Američanovi tu nebolo ani stopy.

Zbierala sa v  nej zlosť,  pevnejšie zovrela rúčku na

kufri. Ten list. Bolo to tam napísané. Jej list. Jej štipen­ dium. Všetci tu si svoje miesto kúpili. Ona si ho musela zaslúžiť. Neutečie odtiaľto. Ani náhodou!

Čierna limuzína parkovala na úpätí kamenného schodiska a šofér otváral zadné dvere. Výraz mu zastie­ rali čierne slnečné okuliare. Cassie pozorovala auto a cynicky čakala, kedy vypľuje ďalšie rozmaznané bo­ haté decko. No z voza vystúpila postaršia žena, krehká a krásna ako zvädnutý kvet.

Cassie si nikdy nevedela predstaviť, že by niekto taký starý mohol byť aj pekný. Ale táto žena bola krás­ na. Trochu nahrbená, neuveriteľne štíhla, pleť ako pa­ vučina, no napriek tomu zaujímavo pekná. Ak život v Paríži ľuďom takto prospieva, Cassie si zaumienila, že tu nielenže vydrží, ale zostane tu navždy.

Úsmev sa jej vytratil z tváre vo chvíli, keď vodič li­ muzíny s  jemným klapnutím zatvoril dvere a  vkĺzol naspäť za volant. To ani nepomôže starej panej vyjsť po schodoch? Čo je to za šoféra? Cassie sa dívala najprv naňho a  potom na ostatných študentov, ktorí si ženu vôbec nevšímali.

„Neuveriteľné,“ zašomrala Cassie nahlas. Nechala kufor pod schodmi a dobehla ju.

„Nepotrebujete pomôcť?“

Pomaly, znepokojujúco pomaly žena obrátila hlavu.

Cassie sa trochu mykla. Žena sa oprela o palicu so strieborným držadlom, ako by bola tým jediným, čo ju

drží na nohách, no v jej pohľade nebol ani náznak sla­

bosti. Oči sa jej divo zaleskli. No nezračilo sa v  nich

nepriateľstvo. Skôr... skôr si ju premeriavali.

Žena mala kožu ako popraskaný porcelán, prie­ hľadnú a  popretkávanú linkami. Celkom biele vlasy mala sčesané do uzla. Kosti na jej tvári boli akoby s lás­ kou vytesané zo žuly. Cassie sťažka preglgla.

„Teda, ak chcete radšej... Nerada by som, aby ste si mysleli...“

Bledé pery sa našpúlili. „Vy mi ponúkate pomoc, mladá dáma?“

„Hej.“ Cassie sa pomrvila, cítila sa trochu hlúpo.

„To je od vás nesmierne milé!“ Chladná panovačná tvár sa rozplynula v žiarivom úsmeve. „Môžem sa vás chytiť?“

Cassie jej s trápnym pocitom podala ruku, zošúve­ rené prsty sa jej ovinuli okolo ramena. Na chvíľku si predstavila labuť, ktorá sa nohami zakvačila do dievči­ ny. Potom sa otriasla a usmiala sa. Za chrbtom začula leopardie zapradenie silného motora a čierne auto od­ frčalo preč.

„Je také príjemné mať mladé telo,“ zamrmlala žena.

„Čože?“ zažmurkala Cassie. „Vlastne, prosím?“

„Mladé telo,“ usmiala sa, „o ktoré sa môžem oprieť. Je to od vás veľmi pekné.“

Stisk ruky bol až prekvapujúco oceľový, ale inak bola žena ľahučká ako uschnutý list. Cassie jej opatrne pomáhala do schodov. Zdalo sa jej, že je ich priveľa.

„Trinásť schodov,“ prehodila žena, akoby jej čítala myšlienky. Na chvíľku sa zastavila, aby nabrala dych, a  dívala sa na klasicistické priečelie školy. „Tak dlho som tu nebola, ale tieto schody si pamätám, akoby to bolo včera. Ty si tu nová, drahá, však?“

„Je to tak vidieť?“ uškrnula sa Cassie.

Ženin smiech znel ako nežný zvonček. „Áno, ale iba v  tom najlepšom zmysle slova. Niečo vám poradím, ehm...“

„Som Cassandra. Ale všetci ma volajú Cassie.“

„Cassandra! To je krásne meno. Budem vás volať Cassandra. Ja som madam Azzedinová, ale volajte ma Estelle. A  radím vám, aby ste prijali všetko, čo vám Akadémia ponúka.“

Madam Azzedinová opäť zastala a pozrela sa na ňu so zjavným vzrušením. „Je to tá najlepšia škola na sve­ te. Akadémia je vlastne viac než iba škola. Vyťažte čo najviac z  toho, čo vám môže dať, Cassandra, a  zmení vám život. Navždy. Rozumiete mi?“

„Ehm... áno.“

Madam Azzedinová sa príkro zasmiala. „Možno nie. Teda nie celkom. Ale časom pochopíte, moja milá. Toľko sa tu toho naučíte! Akadémia vám naozaj dokáže zmeniť život.“

Žena dýchala rýchlo a  plytko, zostávalo jej už len

z opá r schodov.

„To by som veľmi rada.“ Cassie mala chuť pohladkať

ruku, ktorá ju držala za rameno. No takúto sentimen­

tálnu prítulnosť nemala v  povahe, hoci k  tejto milej,

vznešenej dáme pocítila ihneď náklonnosť. Nikdy by

svoje obhryzené nechty nepriblížila k  papierovej po­

kožke tej starostlivo pestovanej ruky.

Madam Azzedinová si na pár sekúnd položila dlaň

na prsia a chvíľu sťažka dýchala. „A čo, Cassandra, čo

by ste chceli?“

„Chcem žiť celkom iný život.“

„Celkom iný život?“ Keď vystupovali na posledný

schod, madam Azzedinová sa Cassie pustila. „Nie!

Akadémia vás naučí zvíťaziť nad tým, ktorý žijete te­

raz, podrobiť si ho a urobiť si ho taký, aký chcete. Sku­

toční absolventi Darkovej akadémie vedia chytiť život

pod krk, Cassandra! To si zapamätajte!“

Cassie zamrazilo, ale striasla ten čudný pocit a uškr­

nula sa. „Zapamätám si to,“ odvetila. „Určite.“

Madam Azzedinová s úsmevom zovrela Cassie obi­

dve ruky do svojich. „Výborne.“

Z tmavého vchodu sa ozvalo zakašlanie a Cassie div

nevyskočila z kože od ľaku.

„Vitajte, madam.“ Zavalitý muž v tmavej uniforme

sa mierne uklonil. „Sir Alric vás očakáva.“


22

Krátko sa zasmiala. „Áno, samozrejme! Osprave­

dlňte ma, milá Cassandra. A veľa šťastia.“

„Ďakujem, madam Azzed... teda, Estelle,“ zamr­

mlala Cassie.

„A prežite na Akadémii veľa, veľa užitočných ro­ kov.“ Madam Azzedinová sa na ňu spokojne usmiala. „Určite to tak bude.“

2. k apitol a

Cassie trochu znepokojene sledovala, ako stará žena od­

chádza. Madam Azzedinová sa jej páčila. Veľmi. To iba...

Ale preboha. To iba Cassie strácala pôdu pod noha­ mi. Chuderka stará, má možno aj sto rokov. Čo si asi myslí o Cassie? Koľko zvládne? V pätnástich ju čakali na Akadémii asi tak dva či tri roky, viac nie. Istotne nie. A  to by ju ešte nesmeli vyhodiť alebo by to nesmela vzdať. Madam Azzedinová síce na svoj vek vyzerá vý­ borne, ale možno je už trochu mimo. Rozhodne sa jej netreba báť. Je elegantná, sebaistá, ale to je všetko. Bolo načase, aby sa to naučila aj Cassie.

No aspoň, pomyslela si nazlostene, vie, ako sa má člo­ vek správať, na rozdiel od ostatných tu. Ten vrátnik, či kto to bol, starej panej ani neponúkol pomoc. To miesiželezo s pretiahnutou tvárou a ostro rezanými črtami sa len tak ponevieralo obďaleč, kým ona krivkala do rozľahlej baro­ kovej siene. O chvíľu jej už obaja zmizli z dohľadu.

Cassie pokrčila plecami. Čo ju do toho! Spomenula si, že kufor má ešte vždy pod schodmi, zvrtla sa a zľah­ ka zbehla dole. Na duši jej odľahlo.

Potom jej však srdce spadlo do nohavíc. Okolo jej

opusteného kufra sa v polkruhu zhromaždila skupinka

študentov a  keď sa k  nim neisto priblížila, Japonka sa

na ňu zaškerila.

„Možno by sme mali zavolať na gendarmerie,“ v y­

hlásila. „Možno je to bomba.“

„Ale, Keiko. Myslím, že teroristi sú na trochu inej

ú rov n i .“

Poznamenal to tiež Američan, ale celkom iný ako

ten, ktorého Cassie stretla pred chvíľou. Mal značkové

okuliare, kožené mokasíny, vyhladené plátenné nohavi­

ce a tričko s golierikom a logom, ktoré prezrádzalo veľmi

drahú značku. Vyzeral, ako by pred chvíľou v  obcho­

doch na ulici za bránou poriadne prevetral kreditku.

„No, Perry,“ lenivo odvetil akýsi Angličan s rukami

vo vreckách. „Nebuď nemilosrdný, to sa volá nedbalá

ele ga nc ia .“

Keiko sa zachichotala. „Richard, ty si taký blaho­

sklonný. Spodina tu bude vždy, to si pamätaj.“

„To nie je od teba pekné, Keiko,“ povedal na to Per­

ry a  štuchol do kufra palcom na nohe. „Spodina má

predsa isté čaro pracujúcej triedy. Toto je skôr, ako to

vravia Francúzi? Petite bourgeoise?“

Richard zdvihol obočie tak vysoko, že sa stratilo

pod spľasnutou tmavou ofinou. „Ale, Peregrin, nebuď­

me malicherní.“

Cassie si niekoľko sekúnd želala zaliezť do najbližšej diery a tam umrieť. Potom ju to prešlo a nahromadená zlosť vybuchla. Pôsobivo zanadávala.

„Nedotýkajte sa mojich vecí!“ Zoskočila z  posled­ ných pár schodov a odstrčila Keiko.

Keiko od zúrivosti zbledla, ale Cassie už mala za se­ bou niekoľko bitiek. Zaťala päste – túto nadutú mrchu si podá. Američan Perry cúvol so  zjojknutím, ktoré znelo takmer vyľakane, ale Richard si len s  úsmevom založil ruky na prsiach.

„Toto bude zaujímavé,“ podotkol.

Cassie sa napla a  čakala, že sa na ňu Keiko vrhne, ale po chvíľke sa to krásne dievča rozosmialo.

„Ja som sa tvojich ,vecí‘ ani nedotkla, ty chudera. Nechcem si zašpiniť ruky!“

Cassie zatínala obhryzené nechty do dlaní. Tak rada by Keiko jednu vrazila, aby ju ten povýšenecký vý­ smech prešiel. Bolo jej však jasné, že tá potvora sa do niečoho takého malomeštiackeho, ako je bitka, nepustí. Okrem toho by im skôr spôsobila obrovskú radosť, keby sa nechala hneď prvý deň vyhodiť.

Ani náhodou. Za to jej to nestojí.

„No dobre,“ zúrila Cassie, „teraz si dokázala, že som lepšia ako ty.“

„Preboha,“ zvolal Perry, „čo si to dovoľuješ, takto sa rozprávať s Keiko?“

„Mne sa páči, že si to dovolí,“ opáčil melancholicky Richard a  znudene žmurkol na Američana. „Možno z toho ešte niečo bude. Utekaj, Peregrin. Toto je záleži­ tosť pre Vyvolených.“

Ten rozkaz bol taký kategorický, až Cassie čakala, že Perry bude odvrávať, ale ten len poslušne cúvol,  so zachmúreným pohľadom sa obrátil a  rozbehol sa po schodoch ku vchodu.

Richard ju priateľsky chytil okolo pliec. Cassie sa mu chcela vytrhnúť a odstrčiť ho, ale cítila, akú má silu. Biť sa s ním by asi nebol najlepší nápad, najmä, keď ne­ mala nijakú záruku, že vyhrá.

„No tak, ehm... ako sa voláš?“

„Cassie Bellová,“ zamrmlala.

„No tak, Cassie Bellová, nemrač sa. Všetci chceme, aby sa ti tu páčilo. Perry a  Keiko si z  teba iba trochu uťahovali. No dosť neúspešne,“ dodal, za čo naňho Kei­ ko zagánila. „Ale budeš sa musieť trochu obrniť. Teda, ak tu chceš vydržať.“

Cassie prehltla štipľavú odpoveď. Nebola si ničím istá. Možno sa elitní študenti naozaj takto správajú, od­ kiaľ to má vedieť? Netušila, ako sa má zachovať a ani čo tu vlastne hľadá. Jednoducho, nepatrí sem.

„Chceš sem predsa zapadnúť, či nie?“ Richardov hlas znel hodvábne. „Ide mi len o tvoje dobro, ver mi.“

„Hej, Anglán!“

V bezočivom hlase znel prízvuk, ktorý Cassie neve­ dela zaradiť. Ako tornádo sa k  nim prihnala nejaká dievčina a s hravým plesknutím odstrčila Richardovu ruku. Bola vysoká, svižná ako prútik a jej tmavé lesklé vlasy vytvárali nádhernú záplavu na pleciach. Hnedé oči sa jej leskli hnevom.

„Čo to zas robíš, Anglán?“ Pohrozila mu tenkým prstom. „To dievča je tu nové, nie? Prestaň s tými sliz­ kými rečami!“

„Á, bella Isabella!“ Richard jej vášnivo pobozkal ruku, až naoko zamračenej Isabelle pomykalo kútikmi. „Zbožňujem tvoj španielsky temperament a tvoje sršia­ ce oči. Napriek tomu sa tentoraz strašne mýliš. Iba sme s  Keiko zoznamovali Cassie s  niekoľkými školskými pr av id la m i .“

„Cassie Bellová? Cassandra?“

Isabella sa obrátila. Chvíľu vyzerala prekvapene, potom sa usmiala.

Cassie zachovala pokojnú tvár. Nikomu z týchto se­ bavedomých hlupákov neverila. „Hej. No a čo?“

Isabella sa zasmiala. „No a pôjdeš so mnou.“ Stisla ju, nie tak pevne ako Richard, a druhou rukou chytila držadlo kufra. „Poď od tej bandy preč.“

Koketne sa usmiala na Richarda, pričom Keiko úpl­ ne ignorovala, a už vliekla Cassie ku klenutej kolonáde na kraji nádvoria. Kufor hrkotal za nimi.

28

„Počkaj chvíľu,“ Cassie sa zaprela pätami a donútila

Isabellu zastaviť. „Kam ma to ťaháš? Čo si o sebe vôbec

myslíš?“

Krásne dievča sa len zvonivo rozosmialo.

„Nič si nemyslím, Cassie, ja to viem. Som Isabella

Carusová, tvoja nová spolubývajúca!“

„Nevrav mi, že to nie je plagát.“

Cassie ohúrene zastala pred masívnym pozláteným

rámom.

Isabella, ktorá za sebou po bledomodrom koberci

ešte vždy vliekla jej kufor, sa obrátila a zmraštila čelo.

„Čo? Aha, ten Monet. Nie, to nie je plagát. Všetko sú to

originály. Tak poď už.“

Cassie sa neochotne odtrhla od obrazu a šla za Isa­

bellou. Pokúšala sa tváriť, že je tu doma a nič ju nepre­

kvapí, ale najradšej by našľapovala za ňou ako tieň.

Každú chvíľu niekoho stretnú, on ju prekukne a Cassie

skončí na dlažbe.

Stala sa strašná chyba, oznámia jej. Pomýlili sme

mená. Trafíte naspäť? Do Cranlake Crescent, kampatrí

te? Cestu vám, samozrejme, preplatíme, zdá sa, že tobu

dete potrebovať...

Zatiaľ mohla aspoň vychutnávať túto atmosféru.

29

Toľká krása! Nazdávala sa, že takéto paláce sú iba

v rozprávkach. Nemal by mať človek na sebe hodváb­

ne šaty s  krinolínou, keď sa tu chce prechádzať po

chodbách? Alebo aspoň v ruke klbko, aby nezablúdil?

Zlatom zdobené chodby nemali konca a klenuté stro­

py boli také vysoké, že ju z neprestajného hľadenia na

bohov a príšery na maľovanom nebi rozbolel krk.

Mäkký koberec stlmil aj škripot a  rachot lacného

kufra.

Pozorovala Isabellu, ako ho za sebou vlečie, a očer­

venela. Lacný kufor, navyše z druhej ruky. Zdalo sa, že

sa každú chvíľu rozsype. Nie div, že sa jej tí bohatí vý­

rastkovia smiali.

„Tak, už to nie je ďaleko. Bude sa ti tu páčiť, Cassie!“

Isabella ju potisla k dverám a zabodla prst do naleš­

tenej cedu ľ k y.

C a s s a n dr a B e l l ová

Isabella Carusová

„Vidíš? Bývame spolu!“ Isabella sotva krotila nadše­

nie, ale Cassie onemela, keď sa dvere ticho otvorili.

„Páči?“ Isabellino nadšenie sa vzápätí zmenilo na

smútok. „Tebe sa to nepáči!“

Cassie sa konečne spamätala a  zachrípnutým hla­

som zo seba dostala: „Páči? Ja asi... Toto musí byť neja­

ký omyl.“

„Nijaký omyl.“ Už zase veselá Isabella hodila Cassin

kufor na hodvábnu prikrývku jednej z  postelí, hneď

vedľa hory značkovej batožiny.

Cassie cítila, že tu pôsobí ako päsť na oko, rovnako

ako jej kufor, a pichlo ju pri srdci, tak jej bolo smutno

za tou kuticou v Cranlake Crescent, kde bývala s dvo­

ma ďalšími dievčatami. Nebolo tu f ľakatých múrov

a linolea neurčitej farby, ale steny zdobené maľovanými

ružami a zlatom a – to hádam nie je ani možné – luster.

Žiadne spoločné umyvárne páchnuce vlhkom a  zvyš­

kami vlasov, len dvere do kúpeľne s  eduardovskými

kachličkami a kohútikmi v tvare zvieracej laby. A ne­

bude sa ani handrkovať o mejkap a cédečká s dievčata­

mi, rovnako papuľnatými a  škriepnymi ako je ona,

lebo tu mala spolubývajúcu, ktorá vyzerala a  správala

sa ako exotická filmová hviezda. Isabella sa jej zatiaľ

zdala... milá.

„To nie je izba, ale palác.“ Cassie nevedela, či sa má

smiať, alebo plakať. Podlomili sa jej kolená a  ona sa

zvalila na starožitný hodvábny poťah. Bála sa, že ho

pokrčí, a tak vzápätí vyskočila.

Isabella ju zamyslene pozorovala. „Aha, už viem,

kde je problém.“

„Hej?“ Cassie stuhla. Keby na tvári tej neskutočne

krásnej dievčiny zazrela čo len náznak pohŕdavého

úškrnu, hneď by jej vylepila.

„Ty si myslíš, že si lepšia ako my, pravda?“

Tak toto nečakala. „Počkaj, ty...“

Isabella iba mávla rukou. „Ja viem, ja viem. Musela

si tvrdo pracovať, aby si sa sem dostala, bla, bla, bla.

Vieš, čo ti poviem, ty domýšľavá štipendistka? Ty si si

tu svoje miesto musela zaslúžiť, ale niektorí z nás si ho

kúpili!“

Cassie zízala s otvorenými ústami, ale Isabelle zača­ lo mykať kútikmi. Zrazu sa cerila aj ona a potom obi­ dve vybuchli do smiechu.

Isabella sa hodila na mäkký matrac. „Vidíš, Cassie? Bude to zábava. Spolu si to tu užijeme. Na toho otrav­ ného Perryho Huttona a  ostatných namyslených sno­ bov z  Vyvolených sa vykašli. Ja ti tu všetko poukazu­ jem.“ Potom sprisahanecky žmurkla. „Richard je pekný, však? A je s ním zábava.“

„No, keď hovoríš...“ Cassie nenútene chytila kufor, ale škerila sa ako blázon. Nikdy sa s  nikým tak rýchlo ne­ skamarátila. Vlastne, bol zázrak, keď sa vôbec s niekým skamarátila, pomyslela si smutne. „Ja ťa zato naučím po­ riadne rozprávať. Domýšľavý sa už dávno nepoužíva.“

„Nie?“

„Vraví sa, že Keiko je fakt zdutá.“

„Tak zdutá. Dobre!“ Isabella sa zachechtala.

„A kto sú vlastne tí Vyvolení? To sú nejakí prefekti, či čo?“

„Niečo také. Ale teraz sa o nich nebudeme rozprá­

vať. Nie! Nevybaľuj sa. Poď,“ Isabella ju chytila za ruku.

„Pôjdeme na prehliadku!“

„Povedz mi niečo o  tom štipendiu. Ty úžasná štipen­

distka!“

Cassie sa na Isabellu úkosom usmiala. Štipendist­ ka. Čím viac to slovo Isabella používala v  dobrom, tým menej jej prekážalo, že ho niekto ako Keiko môže použiť ironicky. A  Cassie cítila, že to jej nová kama­ rátka vie.

„Na tom nič nie je. Spravila som nejakú skúšku, ale nebola ťažká.“

„Predpokladám, že bola,“ usúdila Isabella vážne. „Ja by som ju určite nezvládla. Som tu na Akadémii, lebo otec je bohatý. Tu?“ zaklopkala si na čelo. „Tu som tvr­ dá ako bambus.“

„Vraví sa dutá ako bambus,“ sucho ju opravila Cas­ sie. „A nie si. Musela som absolvovať aj pohovor. Chce­ li vedieť úplne všetko. Čo som študovala, čo si myslím, odkiaľ som. Ťahali zo mňa rozumy. Ešteže ma na to Patrik pripravil.“

„A Patrik je tvoj... ?“

„Nezačínaj!“ Cassie sa zasmiala. „Pracuje u  nás

v domove. Je fajn. Škoda, že nie je riaditeľ.“ Striasla sa

od zlosti, keď si spomenula na tú noc spred mesiaca.

Ako zvyčajne sa bola večer poprechádzať a  začula

ten známy, ostrý hlas, ktorý sa ako nôž zarezával do

novej obete, chudého, mrzutého jedenásťročného diev­

čaťa s riasenkou rozmazanou od plaču. Tak ty sa rada

režeš, čo? Čo by si neurobila, aby si ťa niekto všimol? Byť

tebou, viac by som pritlačila. „Jilly Beatonová je odpor­

ná krava. Inšpektori ju žerú, no len čo odídu, zase sa

správa ako krava.“

„U nás v  Argentíne,“ pokrčila nosík Isabella, „sú kravy dôležité, ale bývajú len v kravíne.“

Otrasná spomienka sa ihneď vyparila. S potláčaným smiechom štuchla Cassie Isabellu lakťom do rebier. „Ale Patrik je super. Neviem, čo by som si bez neho počala. Ustavične ma presviedčal, aby som sa o  to štipendium pokúsila. Vraj pozná niekoho, kto ho získal, a keby som sa usilovala, aj ja to dokážem. A vidíš, mal pravdu.“

„Jasné, že mal. Už sme asi videli všetko okrem zá­ hrady. A budovy maturitného ročníka, samozrejme, no tá stojí samostatne, treba prejsť cez ulicu. A  sme zase naspäť vo vstupnej hale.“

Naozaj? Cassie celkom stratila predstavu o tom, kde je. V tejto vysokánskej hale už bola, ale len keď nakú­ kala dovnútra a  sledovala odchádzať madam Azzedi­ novú. Teraz naširoko otvárala oči.

Od miesta, kde stáli, sa vinulo mohutné scho­ disko do haly vykladanej mramorom. Schody podo­ pierali masívne piliere a  medzi nimi stáli na pod­ stavcoch biele sochy. Zase bohovia a príšery, svietivé ako alabaster. Všetky boli tak bohato pozlátené, že Cassie to vyrazilo dych, a dokonca ešte aj Isabelle sa pyšne ligotali oči.

„To je nádhera, však? Dúfam, že tu zostaneme dlh­ šie ako jeden semester. Je to jedno z najkrajších miest, kde sme boli. Teda odvtedy, čo tu študujem. Myslím, že škola tu už raz bola, no veľmi dávno.“

„Čože? Akadémia nebola vždy tu?“

Isabella sa zasmiala a  chytila Cassie pod pazuchu. „Prišli sme sem teraz. Akadémia sa každý semester sťa­ huje, to si nevedela?“

„Nie. Každý semester? Fakt?“

„Každý semester. Naposledy sme boli v  Sydney. Fantastické. Predtým v Moskve. A vlani o takomto čase sme boli v Rio de Janeiro. Rio milujem!“

Cassie ostala v úžase. „To sa takto sťahujete po ce­ lom svete?“

„Pravdaže! Už som s Akadémiou študovala v Kap­ skom Meste, Bangkoku, v Madride... Už si ani nepamä­ tám, kde všade sme boli.“ Isabella pohodila hlavou. „To je na Akadémii najlepšie. Tebe to nepovedali?“

„Nie, nikto to ani nespomenul. Ale prečo sa vôbec

sťahujete?“ Cassie od sklamania pichlo pri srdci. „Veď

je to tu nádherné.“

„Všade, kam s  Akadémiou prídeš, je to nádherné,“

povedala Isabella pohŕdavo. „Sir Alric by to inak ne­

zniesol. Jake! Jake Johnson! Nech ti ani nenapadne tvá­

riť sa, že ma nevidíš!“

Pod schodmi sa od plavovlasého dievčaťa odvrátil akýsi chlapec a  pozrel hore. Mal nakrátko ostrihané hnedé vlasy a ošúchané džínsy. Cassie ho hneď spoznala. Bol to ten sebaistý Američan, čo sa nevie správať. Usmial sa na Isabellu, ktorá už bežala dolu, pričom brala schody po dvoch, a  potom váhavo pozdravil Cassie kývnutím ruky. Na viac nemal čas. Isabella sa mu vrhla okolo krku a mľaskavo ho pobozkala na obidve líca.

To bolo statočné, pomyslela si Cassie, vzhľadom na to, ako sa na ňu Jakova spoločníčka dívala.

Ak bol Jake pekný, tak blondínka vedľa neho bola oslňujúca. Mala ľadovomodré oči a  tvár strnulú opo­ vrhnutím, ale aj tak bola krásna. Ako Snehová kráľov­ ná, zišlo na um Cassie a spomenula si na staré obrázko­ vé knižky. Bola tvrdšia a  chladnejšia než diamanty ligotajúce sa v  jej ušiach, no krásna bola, to teda áno. Pokožka jej priam žiarila. Ako zimné slnko.

„Jake!“ zvolala Isabella a odtiahla sa od neho.

„Veľmi rád ťa vidím, Isabella,“ povedal a úkosom sa pozrel na plavovlasú bohyňu.

V jeho hlase bolo čosi  formálne a Isabelle pohasla tvár od sklamania. S  mierne nervóznym úsmevom sa obrátila k blondínke. „Ahoj, Katerina.“

„Ahoj, Isabella.“

Hrdelný hlas a úsečný prízvuk. Švédka? Premýšľala Cassie. Alebo Nemka? Spomenula si na staré filmy a  nudné sobotňajšie popoludnia v  Cranlake Crescent. Katerina bola éterická a rezervovaná, možno ako Greta Garbo alebo Ingrid Bergmanová. Chladná ako nejaká blondína z Hitchcockovho filmu.

„Je to super, že sme zase tu! A  kto je toto?“ Cassie z jej sústredeného úsmevu zneistela. „Tento rok si mô­ žeme priviesť vlastnú asistentku? Škoda, že mi to nepo­ ve d a l i .“

Isabelle sa nahrnula do tváre krv. „Nie, Katerina, to je...“

Cassie len­len že potlačila rozčúlenie a prinútila sa

natiahnuť ruku. „Som Cassie Bellová. Som tu nová, do­

stala som štipendium.“

Isabella si s  úľavou vydýchla. Katerina si priložila

prsty na ústa.

„Ach, prepáč.“ Nonšalantne prijala ponúkanú pra­

vicu. „Bývam občas netaktná. Však, Jake?“ Na tvári jej

zažiaril úsmev.

„Ani náhodou, Katerina!“

„To je od teba milé, Jake. Cassie, vitaj na Akadémii.


37

Verím, že to pre teba bude celkom nová skúsenosť a veľa

sa tu naučíš.“

S  nadľudským úsilím sa Cassie podarilo udržať si úsmev. No ten Katerinin ju rozčuľoval. Tá baba bola samé zuby.

„Mám veľa práce. Vyvolení zvolali na zajtra Zhro­ maždenie a ja musím pomôcť s prípravami.“ Pozrela sa na Isabellu spôsobom, ktorý Cassie pripadal dôležitý a posmešný.

Dočerta, pomyslela si Cassie. Jej predstavivosť pra­ covala na plné obrátky. Katerina sa na Isabellu usmiala, to je všetko. To dievča bolo taktné a ohľaduplné asi ako rotvajler, no nebola to nijaká Cruella de Vil. Ak sa Cas­ sie nezbaví unáhlených činov, nikdy si tu veľa priateľov nezíska.

„Ahoj, Katerina,“ dostala zo seba. „Rada som ťa sp oz na la .“

„Potešenie je na mojej strane. Ahoj, Jake.“ Katerina mu ešte chvíľu nechala ruku na pleci. „Zatiaľ.“ Ešte raz sa usmiala a odkráčala vznešene ako leopardica.

Isabella zmĺkla. Jakovi sčerveneli líca a  túžobne hľadel za Katerinou. Cassie si odkašlala a prehltla svoju hrdosť.

„Vďaka,“ povedala veselo. „Ráno si ma zachránil pred strašnou smrťou.“

„Čo?“

„Pod autom. Pri bráne.“

„Aha,“ Jake sa rozpačito poškrabal na zátylku. „To nič. Prepáč mi, že som bol trochu mimo. Asi si ma... v ydesi la“

„Oni by ma, samozrejme, iste nezrazili.“

„Myslíš?“ podotkol temne a  potom odrazu zmenil tému. „Užívaš si bažantí deň?“

Cassie urobila grimasu. „Čo prosím?“

„Jake!“ zlostila sa Isabella.

„Prepáč, povedal som bažantí? Myslel som, samo­ zrejme, prvý deň.“ Cassie nad jeho skrývaným sarkaz­ mom iba zažmurkala. „Vieš, Isabella, veľmi rád ťa vidím, ale mal by som si ísť zapísať predmety. Tak zatiaľ čau.“

„Aha, tak ahoj.“ Jej sklamanie bolo neprehliadnu­ teľné.

„Tešilo ma,“ povedala Cassie.

„A ty,“ ozval sa odrazu Jake, „vitaj na Akadémii. Áno, Isabella?“

„ Á no, Ja ke .“

Preboha, pomyslela si Cassie. To dievča si môže hneď na čelo vytetovať Urobím, čo len budeš chcieť.

Jake kývol na Cassie, ale díval sa na Isabellu. „Dávaj na ňu pozor, dobre? Vieš, ako to tu chodí. Ona nie.“

„Jasné, Jake. Veď vieš, že budem.“

„Povýšenecký pankhart,“ zašomrala Cassie, keď odišiel.

Isabella odtrhla od neho pohľad a  obrátila sa ku Cassie. „Ale nie, je iba trochu...“

Cassie sa na ňu váhavo usmiala.

Isabella pokrčila plecami a  žalostne si zahryzla do pier. „Iba trochu nafúkaný?“

„ No v id í š.“

Obidve sa zasmiali, Isabella trochu hystericky.

Potom chytila Cassie za ruku. „Tak poď, zapíšeme si pre d me t y.“

„Dobre, ja...“

Zamrazilo ju v zátylku. So zamračeným výrazom sa obzrela.

V ohybe schodov stál chlapec oblečený v štýlovom čiernom obleku. V ruke držal otvorenú knihu, ale nečí­ tal. Sústredene Cassie pozoroval, zdalo sa, akoby zadr­ žiaval dych. Čakala by, že mu to bude trápne, ale ďalej na ňu hľadel. Jeho tmavé priezračné oči sa vpili do tých jej, no neusmial sa.

Ani Cassie nie. Opäť pocítila ten pohľad vzadu na krku. Jeho odvaha ju svojím spôsobom fascinovala, ale ak on neodvráti zrak, prečo by mala ona? Mal čierne vlasy, zlatohnedú pleť a bol krásny. Rovnako krásny ako Kateri­ na, no zároveň inak. Jeho krása nebola chladná. Pôsobil vážne a vrúcne a v mysli sa jej vynorilo slovo vznešený.

„Prepána! Na čo sa to hrá? Potiahla Isabellu za

ruku.


40

„Poď už!“ precedila cez zuby.

„To nič,“ zasmiala sa Isabella. „Len sa dívaj, Cassie. A mala by si sa. To je aj tak to jediné, čo s ním môžeš robiť .“

„Prečo?“ Nesmie, nesmie, nesmie sa pozrieť, či tam

ešte je. Musela sa poriadne premáhať.

„To,“ ozvala sa Isabella, „je Randžit Singh.“


41

3. k apitol a

Cassie odkopla poslednú bavlnenú prikrývku a s roz­

hodenými rukami a nohami fascinovane civela na lus­

ter. Trblietal sa v  mesačnom svite a  jemne cinkotal.

Pred polhodinou poodtiahla ťažké damaskové závesy

a otvorila okno, no nepomohlo to. Bolo tu horúco a po­

steľ bola primäkká. Horný diel lacného pyžama zo su­

permarketu sa jej lepil na kožu. A Isabella, spiaca hlbo­

kým spánkom nevinných, pochrapkávala. Cassie na

spolubývajúcu otrávene f ľochla.

Je fajn, že aj vášnivé latinskoamerické krásky chrá­ pu. Cassie ju ani náhodou nechcela budiť. Bolo jej jas­ né, že Isabella nie je z prvého dňa ani zďaleka taká roz­ rušená ako dievča, ktoré sem prišlo na štipendijný pobyt.

Bolo to beznádejné. Skĺzla z postele, potichu pristú­ pila k oknu a ešte viac rozhrnula závesy. Vonku sa ako obrovské drahokamy trblietali pamiatky, ktoré pozna­ la z Patrikových kníh. Víťazný oblúk, obelisk týčiaci sa na Place de la Concorde, Eiffelovka. Isabella ju večer zatiahla k oknu.

„Pozri na tú krásu! La ville lumière, Cassie, mesto svetiel!“ Isabella sa nadšene rozosmiala. „To najlepšie miesto pre Akadémiu.“

Izbu mali na treťom poschodí. Ktovie, koľko by asi videla, keby bývali celkom hore.

Dusno jej nedovolilo natiahnuť si župan a  papuče. Tričko a voľné nohavice mala celkom pekné, aj keď na Paríž asi predsa len dosť skromné. Keď opatrne otvára­ la dvere, Isabella sa pomrvila, obrátila sa a chrápala ďa­ lej. Cassie si vydýchla a vykĺzla na chodbu.

Potešila sa, že malé lampy na stenách slabo svietili a vytvárali tak v tme ostrovčeky svetla. Niežeby sa bála tmy. Vedela, že na svete sú omnoho strašidelnejšie veci ako duchovia, upíri či vlkolaci.

Napríklad slová. Slová sú ako tesáky, keď si ich na­ brúsi niekto ako Jilly Beatonová. Dokážu preniknúť hl­ boko do tela.

Si neschopná malá cundra, Cassandra Bellová. Ani taká štetka ako je tvoja matka, ťa nechce.

Vždy sa Jilly Beatonovej bála. Naháňala jej taký strach, že o jej tyranii nedokázala nikomu povedať.

Aj tak ti nebude nikto veriť, ty malá klamárka. Máš to v papieroch, že klameš. Skús niekomu niečo povedať, tak si to zlízneš.

A tak Cassie mlčala. Radšej sa naučila o seba posta­ rať. Čím bola staršia a vyššia, tým jej bolo jasnejšie, že

chladný, nenávistný pohľad funguje lepšie ako plač ale­

bo krik, a Jilly Beatonová ju postupne nechala na poko­

ji a zamerala sa na menšie deti. Ibaže si teraz nemohla

byť istá, či ju pri týraní nejakého úbohého dievčatka

nesleduje Cassie očami, ktorými sľubuje pomstu. To ju

zrejme odrádzalo. Dala si preto spiatočku a  ostatné

dievčence mali pokoj, aspoň na pár týždňov.

Cassie sa striasla a  ľutovala, že si predsa len ne­ zobrala župan. Ešteže mala Patrika. Jemu verila – len sa mu nechcela so všetkým zdôverovať. On ju vedel po­ vzbudiť, rozosmiať. Naučil ju, že nie je neschopná. A teraz je tu, na jednej z najprestížnejších škôl na svete.

Život je zvláštny...

Bosá sa zakrádala ku schodisku. Nebála sa, hoci to miesto bolo riadne strašidelné. Keby o  čosi viac roz­ mýšľala a  pozornejšie počúvala, iste by začula nejaké zvuky. Škrípanie. Šepot. Vzdialený závan vetra. Kroky.

Nebuď hlúpa. V duchu si dala zaucho.

Nie. Znovu. Zarazila sa a napínala uši.

Áno. Určite. Ten zvuk prichádzal zdola. Veľmi ľah­ ké kroky. Keby sa neozývali na mramorovej podlahe vstupnej haly, nepočula by ich. Toto nebolo opatrné na­ šľapovanie hosťa, ktorý nechce zobudiť spáčov. Niekto nechcel byť videný. To Cassie vie rozoznať.

Nejaký votrelec? Váhavo položila ruku na pozlátené zábradlie a  dívala sa do prítmia pod sebou. Mesačné svetlo i  tiene  halu na chvíľu zaplnili duchmi. Krv jej stuhla v  žilách, ale potom tie svetlé siluety spoznala. Boli to sochy, ktoré videla poobede.

Niečo tu však stále nehralo. Achilles nemilosrdne vraždil Hektora, ale na podstavci boli iba dve sochy. Prečo teda na podlahe videla tri tiene?

Niekto sa tam skrýval. Učupil sa za podstavec, keď ju počul prichádzať. Cassie začula kroky, tentoraz zre­ teľné. So zatajeným dychom sledovala, ako sa objavil zavalitý vrátnik, zastal a ticho načúval.

Cassie sa neodvažovala nadýchnuť a ani sa nepohla, aby si ju nevšimol. Dúfala, že sa nepozrie hore. Netuši­ la prečo, ale inštinkt jej našepkal, že by ju ten čudný človek nemal nachytať vonku, keď mala byť v izbe. Na­ pokon, nikomu by to neželala. Ani zlodejovi.

Konečne sa obrátil, zrejme sa mu nechcelo skúmať každý tieň v hale, a zvuk jeho krokov pomaly slabol.

Pod telom umierajúceho Hektora sa pohol tretí tieň, vykĺzol spoza sochy a zamieril ku schodisku. Cassie so srdcom až v hrdle cúvala a horúčkovito hľadala nejaký úkryt. Ten votrelec vyjde hore po schodoch a  prejde rovno okolo nej. Dočerta. Zalial ju studený pot. Neboli tu nijaké závesy, iba tiene a malý výklenok. Vtlačila sa doň a stála ako prikovaná.

Jeho kroky teraz stlmil hrubý koberec, no keď začu­ la, že sa blíži, pomaly sa nadýchla a  potom sa už ani

nepohla. Bolo počuť iba jej srdce, ktoré tĺklo ako kladi­

vo, no až k  nemu sa ten zvuk našťastie nedoniesol.

A keď okolo prekĺzol ako prízrak, nezbadal ju.

Jake Johnson.

Zamračila sa. Čo má za lubom? Na okamih mala chuť vrátiť sa do izby. Do svojej útulnej, bezpečnej a krásnej izby s chrapkajúcou spolubývajúcou. S nedo­ statkom spánku sa už nejako vyrovná.

Tá predstava má jedinú chybu, pomyslela si Cassie. Nemá rada, keď sa niekto takto zakráda v  noci po chodbách. Neveští to nikdy nič dobré. Ak sa niečo deje, chce o  tom vedieť prvá. Vedieť znamená mať moc. To vedela veľmi dobre už v Cranlake Crescent.

Napokon, čoho sa báť? Počkala, kým Jake zabočí na ďalšie odpočívadlo a vybrala sa za ním.

Do kelu, je dobrý. Omnoho lepší ako Jilly Beatono­ vá. Z  ničoho nič sa zastavoval a  počúval, či ho niekto nesleduje. Pohyboval sa rýchlo a skrýval sa v tme, tak ako ona. Keď vystúpil na schody, takmer ho stratila.

Vkĺzol do hornej chodby. Tu, na opustenom najvyš­ šom poschodí, bola tma ešte hlbšia. Stropy tu boli níz­ ke a  jediné svetlo sem prenikalo zdola, z  nižších po­ schodí. Ale Cassie bola dosť zvedavá na to, aby premohla strach.

Vošla do chodby.

Keď si jej oči privykli, rozoznala oblúkovitú škvrnu

svetla. Zaborila chodidlá do mäkkého pohodlného ko­

berca, urobila ďalší neistý krok a potom ešte jeden. Tak,

a teraz sa rozhodla. Len choď, Cassie! Čoho sa bojíš?

Postupovala zúfalo pomaly. Stále čakala, že Jake

odniekiaľ vyskočí, no nebolo po ňom ani stopy. Po

chvíli, ktorá jej pripadala ako večnosť, vpredu rozo­

znala jeho siluetu. Už­už sa chcela za ním rozbehnúť, ale zarazila sa.

To predsa nemôžu byť ďalšie kroky. Určite je to Jake.

Nie. Tieto kroky sa ozývali za ňou. Menej opatrné,

ale predsa. Niekto vystupoval po schodoch. Bol to ten

hrozivý vrátnik? Možno. Čo by urobil, keby zistil, že

sa tu Cassie takto potuluje? Žaloval by to jej učiteľom?

Alebo by si to s  ňou vybavil sám? A  čo ak to nie je

vrátnik...

Preboha.

Cassie sa neisto rozbehla. Zmocňovala sa jej pani­

ka, keď zrazu zbadala lúč svetla a  schovala sa pod

ním. Chytila sa omietky a pritisla sa ku stene. Snažila

sa utíšiť svoj vydesený dych. Znovu začula kroky

a potom sa rozhodla. Prekĺzla za roh a vbehla na boč­

né schodisko.

Po strašidelnej tme v chodbe náhle akoby sa rozvid­

nelo. Už sa ani nebála, že na seba upozorní Jaka. Zdalo

sa jej, že by dopadla omnoho horšie, keby ju chytil ten,

čo bol za ňou. Alebo to? Dve poschodia pod sebou za­


47

zrela rozmazanú siluetu rýchlo sa pohybujúceho Jaka

a zúfalo si želala dohoniť ho, nech by sa už dialo čokoľ­

vek. Chytila sa zábradlia a potichu zostupovala dolu.

Keď Jake došiel na tretie poschodie, zabočil do kle­ nutej chodby. Cassie zahnala strach a na chvíľku zasta­ la. Kroky za ňou sa stále zľahka ozývali. Nezostávalo jej veľa času. Zaťala zuby a opatrne nakukla za roh.

Chodba bola dlhá asi desať metrov. Bola dobre, aj keď trochu strašidelne, osvetlená radmi malých vý­ klenkov s  klasicistickými bustami. Jake musí mať po­ riadnu odvahu, pomyslela si Cassie. Stráž mramoro­ vých hláv s  bielymi očnými buľvami vyzerala desivo ozajstne. No Jake musel prejsť rovno popri nich, preto­ že sa krčil pri dverách na konci chodby a skúšal pohnúť kľučkou.

Nijako sa nepoddávala. Strčil niečo do zámky a ná­ hlivo ňou krútil a  ťahal. No keď znovu stlačil kľučku, dvere ostávali zavreté. Vystrašene sa díval do výklen­ kov po oboch stranách dvier, no nič sa nepohlo, nikto ho nenapadol. Po niekoľkých márnych pokusoch zdo­ lať zámku sa zúfalo oprel hlavou o dvere.

Dočerta. Keď sa vzdá a teraz sa obráti, určite ju uvi­ dí. Mala by odísť. Rýchlo cúvla o tri kroky, potom zavá­ hala.

Nie, ani za svet sa nevráti hore do tej čiernočiernej chodby, v ústrety cudzím krokom.

Nie. To radšej zíde dolu a pokúsi sa späť trafiť inou

cestou. Vrhla sa po schodoch dolu, brala ich po dva.

Keby sa tak dostala na prízemie, bola by určite v bezpe­

čí. Už iba kúsok...

Cassie bola v polovici schodov, keď čosi zacítila me­

dzi lopatkami. Niekto ju sleduje.

Zastala a  zahryzla si do spodnej pery, aby nevykrík­

la. Už sa nemala kedy schovať. Keby sa obrátila, videla

by, kto alebo čo je za ňou – a to naozaj, naozaj nechcela.

Možno to bol vrátnik. Alebo Jake. Ale ktovie, kto iný by

sa takto v noci mohol potulovať po tunajších chodbách?

Si hlúpa. Strašný zbabelec. Samozrejme, že sa musí

pozrieť! Cassie sa so zaťatými zubami obrátila a opatr­

ne pozrela nahor.

Oči, ktoré ju sledovali, sa zaleskli. Cassie zmeravela

od strachu.

Postava pomaly cúvla.

Chrbticou jej prebehol mráz. To nie je Jake. Ani vrát­

nik. Napriek tomu na tej siluete, na jej pokoji, bolo niečo

znepokojivo povedomé. Tento chladný zvierací pohľad

už na sebe cítila a zažila aj to mrazenie v zátylku.

Nemohla to dokázať, dokonca ani sebe, ale v kútiku

duše si Cassie bola istá.

„Len sa dívaj, Cassie. To je to jediné, čo s ním môžeš

ro b i ť .“


49

4. k apitola

„Matematika!“ zakvílila Isabella. „Prečo musíme za­

čínať práve s matikou?“

S knihami pod pazuchou stisla Cassie spolubývajú­ cej lakeť, aby ju upokojila. „Niečím sa začať musí. Ma­ tika nie je taká hrozná.“

„Je to môj osud. Tento rok prepadnem, viem to. Tat­ ko bude zúriť.“

„To znamená, že ti nekúpi ďalšie stádo poníkov?“ Pridal sa k nim Jake Johnsom. „Ty úbohá princeznička! Asi sa budeš musieť uspokojiť s tými starými.“

Isabella ho nie práve najnežnejšie odstrčila lakťom. „Nebuď ku mne zlý, Jake. Som veľmi krehká, nezne­ siem tvoj výsmech.“ Pohodila šticou vlasov. „Som jem­ ná južná kvetinka.“

Jake sa rozosmial na celé kolo. „Jasné, mám ti uká­ zať to rebro, čo si mi práve zlomila?“

„Pokojne.“ Sladko sa naňho usmiala.

Cassie sa zabávala, ale bola aj nervózna. Isabelli ­ no flirtovanie vyznievalo oveľa vážnejšie ako Jakovo. A okrem toho, on mal oči zrejme iba pre Snehovú krá­ ľovnú. Nechcela, aby sa jej spolubývajúca zaľúbila do niekoho, kto o ňu nestojí.

A vôbec, čo má za lubom?

Jake bol na pohľad veselý, prostý, skrátka Američan. Vyzeral ako normálny chalan. Ťažko uveriť, že ho vče­ ra sledovala po chodbách. Cassie by bola presvedčená, že sa jej to snívalo, nebyť tieňov únavy pod jej hnedými očami. K



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist