načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Africká misia - Robert Karjel

Africká misia

Elektronická kniha: Africká misia
Autor:

Na strelnici v džibutskom hlavnom meste ktosi zastrelil švédskeho poručíka. Priamo v Afrike má jeho smrť vyšetriť agent švédskej tajnej služby Ernst Grip. Nemôže sa zbaviť dojmu, že mu ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  279
+
-
9,3
bo za nákup

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 448
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-259-0784-9
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Na strelnici v džibutskom hlavnom meste ktosi zastrelil švédskeho poručíka. Priamo v Afrike má jeho smrť vyšetriť agent švédskej tajnej služby Ernst Grip. Nemôže sa zbaviť dojmu, že mu o priebehu udalosti všetci klamú. Medzitým o kus ďalej v Adenskom zálive somálski piráti prepad¬nú luxusnú jachtu a unesú švédsku rodinu s dvoma malými deťmi. Grip je poverený rolou vyjednávača. Aby zachránil unesenú rodinu a objasnil skutočné okolnosti poručíkovej smrti, nezostáva mu nič iné, len využiť neštandardné prostriedky a postupy.

Zařazeno v kategoriích
Robert Karjel - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Africká misia

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.albatrosmedia.sk

Robert Karjel

Africká misia – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


Plus

ROBERT

KARJEL

AFRICKÁ

MISIA



Pre Josefin a Elviru



7

1

Bol na smrť vydesený. Necítil hnev ani údiv, lennepredstaviteľnú hrôzu. Vrhol sa k útočnej puške zavesenej v kokpite

plachetnice, no jeho pohyby boli priprudké a puška s rachotom

dopadla na zem.

More bolo celkom pokojné. Ani len ľahučký vánok nesčeril hladinu. Plachty lode Martha II, inokedy pevne napnuté, sa teraz len voľne a nehybne týčili k nebu, päťtisíc metrov nad morským dnom uprostred Indického oceána.

Chvatne zdvihol zbraň zo zeme, trochu sa prikrčil, no zostal stáť na mieste s puškou pritisnutou na hruď. Zatiaľ bolazaistená. Zaváhal. V jeho podvedomí skrsla nepatrná iskierka nádeje. Ak odtiaľto zbadal, že sú ozbrojení, tak aj oni už museli vedieť, že má zbraň. Vôbec to však na nich nezapôsobilo a odstup sa neustále zmenšoval.

Ich motorové člny – pramice – sa zjavili nečakane, ako hrom z jasného neba, a veľkou rýchlosťou mierili priamo na zadnú časť jeho lode. Z niektorého z člnov sa ozvalnezrozumiteľný krik. Obrátil sa smerom k dverám do podpalubia, kde sa jeho zatiaľ nič netušiaca rodina ukrývala pred horúčavou. Z člnov sa ozval ďalší, oveľa hlasnejší výkrik a v tom okamihu sa ho zmocnil inštinkt ochrániť svojich blízkych. Nesmú sa priblížiť. V žiadnom prípade. Na palubu sa dostanú len cez jeho mŕtvolu. Odistil zbraň a vrhol pohľad na druhý zásobník, ktorý ležal na podlahe kokpitu. Neutíchajúca hrôza ho celkom pohltila.

Prvý výstrel zaznel z jeho pušky. Vypálil do prázdna. Skôr než varovanie to bola zúfalá prosba. Prešlo len zopár sekúnd, kým piráti spustili hustú paľbu. Bičujúci dážď guliek dopadol na hladinu tesne za kormou a tá vystrekla v záplave spenených bielych gejzírov, vysokých a úzkych ako oštep. Posledná strela zasiahla loď tak, že v drevenom trupe zanechala dlhú stopu a triesky vyleteli do všetkých strán.

V tom okamihu sa všetky vnemy obmedzili len na jeho vlastné zorné pole, pohyby člnov a mužov v nich. Pohľad mu spočiatku nekontrolovateľne skákal dookola. Poháňanýinštinktom udržať ich čo najďalej pálil ranu za ranou, neschopný nielen mieriť, ale vôbec vidieť, kam triafa. Vzdialenosť sarýchlo zmenšovala, už dokázal rozoznať jednotlivé črty ich tvárí. Videl, ako nimi trhal spätný ráz zbraní, keď naňho strieľali. No ich guľky, ktoré zanechávali belavé stopy na hladine všade navôkol a ktoré s tlmenými údermi prerážali lodné plachty za ním, si vôbec nevšímal. Vypätosť celej situácie spôsobila, že napriek krátkej vzdialenosti žiadny z nábojov doposiaľnezasiahol svoj cieľ.

Vtom však jedna z lodí trochu zmenila kurz. Už nevidel len provu, ale naskytol sa mu výhľad na celú pozdĺžnu časť lode. Jeho zrak spočinul na mužovi, ktorý sedel pri závesnom motore a riadil čln. Stal sa jasným terčom. Takto by ich moholzastaviť alebo aspoň výrazne spomaliť. Po niekoľkých nekonečných sekundách vstal a namieril.

Trafil ho do ramena, no pre krátku vzdialenosť bola sila strely mimoriadne ničivá a každú kosť, na ktorú natrafila, rozdrvila na kúsky tak, že z ramena nezostalo takmer nič. Pokope ho ako-tak držali len kusy kože a zopár šliach. Kormidelníkovým trupom prudko trhlo do strany. Nasledoval okamihprekvaenia, veľmi kratučký okamih, keď zostal sedieť na mieste bez akejkoľvek reakcie. Rukoväť motora tiež vytočilo nabok a čln prudko zmenil smer. Druhá rana už bola oveľa presnejšia, muža

9

zasiahla priamo do hrude. Telo sa len zatriaslo a bez života sa

zvalilo na zem.

Plavba okolo sveta. Plavba rodiny, ktorej snom bolo dostať sa

k Veľkej koralovej bariére a potom sa vrátiť naspäť. Nemalo to

byť len dobrodružstvo, mal to byť nový začiatok spoločného

života, ktorý bol odsúdený na zánik. Vo februári sa preplavili

cez Gibraltársky prieliv a zopár mesiacov stráviliv Stredozem

nom mori, kde na nich čakal bohatý program – Francúzska

riviéra, Sicília, Messinský prieliv a potom dlhá odysea naprieč

gréckymi ostrovmi. Pri pobreží Rodosu celá rodina po prvý raz

na vlastné oči videla delfíny, ktoré sa hrali okolo ich lode. Už pri

Baleárskych ostrovoch začalo svietiť silné slnko a Jenny pekne

zhnedla. Spolu s opálením sa jej okolo očí znovu objavili svetlé

prúžky, ktoré sa neukázali od čias, keď na palube lode trávievala

každý deň. Vlasy mala husté a vlnité, polodlhý zostrih nosila

odjakživa. Keď bola pod tlakom alebo sa cítila nepríjemne, vždy

sa jej na tvári zjavil vzdorovitý výraz, pre ktorý jej v školských

časoch pripisovali každú hádku či výtržnosť. Tu však bola doma

a konečne sa cítila silná. Po prvýkrát za veľmi dlhý čas sa jej

páčilo, ako sa na ňu jej muž pozerá. Carl-Adam si okamžite

dokázal získať takmer každého. Mal sotva štyridsať a prvá vec,

ktorá človeku pri pomyslení naňho spontánne napadla, bola,

že dokáže ľudí rozosmiať. No ak priamo nežartoval, nikomu by

ani na um nezišlo smiať sa mu. Bolo v ňom čosi ohromujúce

a netýkalo sa to len fyzickej veľkosti. Za posledných pár rokov

preplnených prácou, nočnými letmi, päťchodovýmireprezen

tačnými večerami a drahými sladkými vínami poriadne vyšiel

z formy. Už niekoľko rokov odmietal pozvania na golf a na

tenis ani len nepomyslel. Súťaživosť však bola pevnou súčasťou

jeho osobnosti, a tak sa o to viac usiloval byť ešte rozhľadenejší,

pripravený, ovládať všetky čísla, vyhrať každý spor a s úsmevom

na tvári si nosil prácu aj domov. Za každých okolností musel

10

mať pravdu a vždy musel byť najlepší v tom, čo práve robil. Táto

črta jeho charakteru bola hlboko zarytá a neodbytná. Ana

priek tomu tu, na otvorenom mori, plne akceptoval skutočnosť,

že Jenniným schopnostiam v plachtení sa nikdy nevyrovná.

Navyše začal chudnúť a prestal komentovať, keď si vo sviežom

večernom vetre potajme zapálila cigaretu. V Porto Salvodo

konca nechali cez noc deti osamote na palube a zaplatili si izbu

v malom hoteli neďaleko prístavu. „Majú predsa mobily, keby

niečo,“ poznamenal Carl-Adam, keď na okamih zaváhala. Už

dlho neboli spolu sami a dokonca ich prekvapilo, že sa milovali

nielen v noci, ale zatúžili po sebe aj na svitaní. Žiadne túlenie

v polospánku, ale prudká vášeň, ktorá sa ich celkom zmocnila.

Žiadne milovanie, len číry živočíšny sex, aký už nezažili mnoho

rokov. Keď sa vrátili na loď, Alexandra sa otca spýtala, prečo

má na krku podliatiny.

Už sa o tom párkrát zhovárali, no až keď opustili Krétua za

mierili na juh, začala sa Jenny znepokojovať. Čakal na nich

Suezský prieplav a Červené more – tam im nič nehrozilo, no

potom sa budú musieť preplaviť cez Adenský záliv. Pripravili

sa vopred. Načítali si o pirátoch všetko, čo sa dalo, prešli si

kontrolné zoznamy jachtárskych časopisov aj všemožnéweb

stránky s aktuálnymi informáciami o najnovších útokoch. Podľa

expertov sa treba plaviť výhradne pozdĺž určených dopravných

tepien a neustále udržiavať kontakt s vojenskými loďami. No aj

tak... Čítať o tom všetkom z pohodlia domova je jedna vec, ale

vplávať priamo do pirátskych vôd znamená skutočnú hrozbu.

Carl-Adam sa rozhodol. Pre neho bolo samozrejmosťou konať,

a nie riadiť sa podľa neurčitých, všeobecných rád a spoliehať sa

na druhých. Prístav v Alexandrii bol poslednou veľkomestskou

zastávkou v ich itinerári. Na niekoľko dní zakotvili v osamelom

doku pre výletné lode na okraji centra. Prehliadku mestských

pamiatok a výlet k pyramídam v Gíze absolvovala celá rodina

spolu, no Carl-Adam si niekoľkokrát vyšiel do mesta úplne sám.

Jedného večera sa na loď vrátil s akýmsi podlhovastým predmetom zabaleným do vrecoviny. Cez ventilačné okno ukradomky zaškúlil smerom k strážnikovi prístavu, až potom prestrihol šnúrky a rozmotal látku, v ktorej sa skrývalkalašnikov, dva zásobníky a štyristo nábojov. „Arabská jar,“ odfrkol pohŕdavo. „Úplne sa im vymyká z rúk. Za toto všetko som dal len dvesto dolárov. Len si to predstav. Dvesto dolárov.“

Predmet, ktorý položil doprostred konferenčného stolíka, však veľký pocit bezpečia nevzbudzoval. Kus dreva so stopami po strelách a rozvŕzgané kovové súčiastky. Spod hlavnevytŕčal úzky bajonet a celá zbraň prenikavo páchla mazadlom. V Suezskom prieplave musela zostať dobre ukrytá. Carl-Adam nechcel dať inšpektorom zo Spoločnosti Suezského prieplavu, ktorí kvôli úplatkom pravidelne kontrolovali lode, hľadajúc akékoľvek nedostatky, dôvod, aby z neho vytiahli viac peňazí, než bolo nevyhnutné. No v Červenom mori sa puška konečne dostala k slovu. Carl-Adam vystrelil do lanom upevnenejplastovej bandasky, ktorá sa hompáľala v brázde za loďou. Potom si palcom pomasíroval rameno. „Nech sa len skúsia priblížiť, dostanú, čo im patrí.“

Zatiaľ čo sa syn Sebastian veselo hral s prázdnyminábojnicami, jeho staršia sestra bola celý večer neprirodzene mĺkva.

Preplavili sa cez prieliv Báb el-Mandeb, najjužnejšiu časťČerveného mora, a vplávali do Adenského zálivu. More bohaté na ryby bolo pravidelným cieľom jemenských rybárov, ktorých početné skupiny v pomalých vesliciach často stretávali.Podobné otvorené člny vídali na pirátskych fotografiách na internete. Podobné chudé, tmavé postavy. A hoci im rybári často kývali na pozdrav, Jennina nálada bola na bode mrazu. Brehy Somálska boli vzdialené len na pár dní plavby.

Cestou minuli pobrežie mesta Džibuti, v ktorom si lode môžu objednať ochranný konvoj pri prechode nebezpečnýmisomálskymi vodami. Za bežných okolností si konvoje vyžadujú plavbu

12

rýchlosťou dvanásť uzlov, čo bolo v prípade lode Mar tha IIne

mysliteľné. Musela by mať poriadny motor, aby s ostatnýmiudr

žala tempo. Carl-Adam a Jenny teda zvinuli plachty a pripojili

sa ku konvoju pre nízkorýchlostné plavidlá. Béčková zostava

neschopných a hendikepovaných. Lode na sypaný náklada tan

kery, totálne vraky plaviace sa pod vlajkami štátov Východnej

Afriky, Pakistanu a Severnej Kórey, asi dvadsať obchodných

lodí a Martha II. Na radare bolo vidno, že sú zoradené v dvoch

líniách, zatiaľ čo niekoľko japonských a čínskych vojnových lodí

pred nimi vytváralo tenký štít. Na spoločnej rádiovej frekvencii

znela neustála vrava. Cudzie jazyky a vulgarizmy v lámanejang

ličtine. „Fuck you Pakistani monkey.“ Jednu noc sa frekvenciou

niesol prúd čudných stonov a mľaskavých zvukov. Chvíľu im

trvalo, kým pochopili, že na mostíku jednej z lodí sa nočná stráž

rozhodla odľahčiť atmosféru v konvoji tak, že pustila do éteru

soundtrack k pornofilmu, ktorý navyše trval celé hodiny. Mohli

síce stíšiť zvuk, no rádiové vysielanie muselo zostať za pnuté.

Situácia sa mohla zmeniť v jedinom okamihu. Dramatické

výkriky a nepríjemné ticho. „They are shooting, shooting... where,

where?“ Volanie o pomoc vždy znelo zmätočne a vystrašene.

„Who is calling?“ Úplný chaos. „Pirates, pirates...!“

Vedeli, že piráti sa vojnových lodí len tak ľahko nezľaknú.

Vedeli aj to, že piráti už dokázali uniesť lode sprostriedkukon

voja. Carl-Adam s Jenny sa snažili noc čo noc vydržať spolu

hore a hliadkovať, no únava po čase zvíťazila a museli sa začať

na stráži striedať. Napriek tomu sa ani jeden z nich poriadne

nevyspal. Pre toto som sa na cestu rozhodne nevydala, pomyslela

si Jenny, no nahlas nič nepovedala. Staré zvyky sanezmeni

li. Hore na palube sa síce na nočných zmenách vymieňali, no

v podpalubí upratovala a varila stále len ona. Ich rozmaznané

deti boli väčšinou lenivé a ľahostajné a Jenny sa vždy rozčúlila,

keď sa im nechcelo pomáhať s domácimi prácami alebo keď sa

škriepili. Atmosféra na lodi bola skrátka často napätá.

V Adenskom zálive navyše neustále vládla pekelná horúčava. A keďže museli vymeniť natiahnuté plachty za motorovýpohon, nezostal na palube ani kúsok tieňa okrem úzkeho čierneho pruhu stožiara, ktorý sa počas dňa pohyboval ako veľké slnečné hodiny. Vzduch bol hustý a ťažký a každý nádych rozhorúčil telo ešte viac. Deti sa zdržovali výhradne v podpalubí, zatiaľ čo Jenny a Carl-Adam sa každé štyri hodiny striedali podplachtovou strieškou v kokpite. Severné pobrežie Somálska sa na digitálnej mape hýbalo až príliš pomaly. Pred sebou mali výhľad na nákladnú loď prevážajúcu rezivo, nad ktorou sa neustále vznášal hustý čierny oblak uhoľného dymu. Na pravoboku sa črtalo niekoľko ďalších siluet konvoja a zopárkrát za deň okolo nich rýchlym tempom prefrčali vojenské lode.

„Jenny, Jenny!“ Zakaždým to bol Carl-Adam, kto kričal na poplach. Niekedy, keď vybehla na palubu, zvieral v rukáchkalašnikov, niekedy len kývol hlavou v smere, ktorý napätosledoval ďalekohľadom. Raz to bola osamelá pobrežná loď v diaľke, inokedy skupinka rybárov, ktorých posádka vojenských lodí skontrolovala a ich prítomnosť oznámila v rádiu. Carl-Adam nemal taký dobrý sluch ako Jenny a vždy mal problémporozumieť šuštiacim hlasom znejúcim z reproduktora. No hneď ako zakričal jej meno, všetky srdcia sa prudko rozbúšili. Zakaždým, keď vybiehala na palubu, deti na ňu upierali vystrašené pohľady. Sekundy, ktoré prešli, kým zistili, že im nehrozí žiadnenebezečenstvo, boli nekonečné a splašené pulzovanie v spánkoch ustávalo len veľmi pomaly. Keď opustili pomorie Afrického rohu a vplávali do otvoreného Indického oceána, konvoj sa pomaly roztrúsil. Martha II opäť napla plachty a riadiac sa radami z časopisu Yachting World nabrala východný kurz, aby zostala mimo dosahu pirátov. Aby obišli pirátske územie, dostali sa až k Perzskému zálivu, kde sa obrátili na juh a zamierili späť do Indického oceána. Ich najbližším cieľom bola Mombasa, kde plánovali doplniť zásoby potravín a paliva, keďže po ceste cez Adenský zálivzostala nádrž takmer prázdna. Okrem toho sa chceli ubytovať v hoteli a aspoň týždeň si vychutnať život na pláži. Jenny sa tešila na prechádzky, vôňu všadeprítomnej zelene i možnosť konečne si sadnúť za prestretý stôl a vychutnať si jedlo, ktoré navaril niekto iný.

Plány im prekazil vietor, ktorý celkom ustal. Hladina mora bola celé dni úplne nehybná napriek tomu, že sa nachádzali uprostred oceána. Plavili sa veľmi pomaly, zatiaľ čo ich husté sivé dažďové mraky na horizonte obchádzali a míňali. Jenny tak veľmi túžila zmoknúť a schladiť sa, no jediné menšie mračno, ktoré sa nad nimi rozprestrelo, ani na krátky okamihnedokázalo zakryť ostré lúče slnka a prinieslo im len pár minútprovokačných, vlažných poryvov vetra.

Už viac ako týždeň nestretli jedinú loď. Len Jennyzbadala sivú vojenskú helikoptéru, ktorá v diaľke križovala oblohu. Krátke rádiové vysielanie, pomaly doznievajúci zvuk vrtule a už bola preč. Všetko ostatné bolo také tiché a pokojné, že nevidela dôvod, prečo by helikoptéru mala Carlovi-Adamovi spomínať. Jenny bola v detskej kajute a pomáhala roztržitejAlexandre s úlohou z matematiky, keď zrazu začula hluk z paluby. Chvíľu ticho počúvala. Výkrik. Prichádzal zblízka. No nebol to Carl-Adam. Zaznel výstrel, nasledovaný okamihom ticha. O pár sekúnd nato sa rozpútala zúrivá paľba. Guľka, ktorározodrala trup, presvišťala priamo nad ich hlavami. Jenny skríkla na deti, aby si ľahli na zem, a bleskovo vybehla z kajuty. Okamžite zbadala Carla-Adama, ktorý stál pri zábradlí s namierenýmkalašnikovom. A neďaleko pred ním malú loď – pramicu. Širokým oblúkom mierila priamo k nim. Blížila sa vysokou rýchlosťou, už ich delilo asi len sto metrov. Tmavé postavy, tričká vlajúce vo vetre. V rukách mali zbrane, niektorí ich držali vo vzduchu vo zvláštnom geste. Znamenalo hrozbu? Či víťazstvo?V zmätenom toku myšlienok sa zúfalo snažila nájsť vysvetlenie. Nie, sem nie. Sem sa nikto nedostane. Nikto tu nie je. Ďalší výkrik. Cudzí hlas niekde v diaľke za chrbtom. Viac nevedela, keďže prístrešok jej bránil vo výhľade. Všetky tieto dojmy jej preleteli hlavou v jedinej sekunde cestou na palubu.

Sotva vybehla hore, ozvala sa ďalšia séria rýchlych výstrelov. Jenny zaspätkovala a v tom istom okamihu dopadla do vody okolo kormy spŕška guliek. Carl-Adam upieral na čln zdesený pohľad, pričom niekoľkokrát zdvihol zbraň a zase ju zvesil.

Jenny si spomenula na výkrik prichádzajúci z druhej strany. Obrátila sa a zbadala ďalšiu loď. „Carl-Adam!“ vykríkla. Boli blízko a smerovali rovno k nim. „Za tebou!“ Carl-Adamnereagoval. Bol ako v tranze. Nevnímal okolitý svet a jediné, čo videl, bola loď mieriaca ku korme. „Sú dve!“ Druhý čln už bol takmer pri prove, delilo ich sotva desať metrov.

Z prvého člna zaznela ďalšia streľba, nasledovaná gejzírmi vody, ktoré vybuchovali okolo kormy. Jennin pohľad striedavo skákal medzi druhým člnom a jej manželom, ktorý napokon zdvihol zbraň, namieril a vypálil niekoľko rán. Zdalo sa, že čosi zasiahol. Nevidela čo, no čln sa začal nekontrolovane točiť a nabral iný smer.

„Otoč sa! Za tebou!“ skríkla Jenny a dívala sa, ako muž, ktorý sedel v člne úplne vpredu, vstal, namieril priamo na ňu a začal strieľať. Jenny sa vrhla na zem. Ďalšia streľba.

Carlom-Adamom prudko zatriaslo. Puška mu vyletela z rúk a zviezol sa na kolená. Zbadal krv. Do Marthy II čosi s dunením narazilo. Jenny sa rozbehla na kormu, vzala Carla-Adama do náruče a pozrela do jeho zmätených očí.

„Dostal som ho,“ hlesol. „Jedného som dostal.“

V okamihu mala celé ruky zmáčané od krvi. Za sebou začula rýchle kroky, nepochybne sa už dostali na palubu. Snažila sa

16

Carlovi-Adamovi niečo povedať, on sa zas pokúšal niečopo

vedať jej, no vôbec mu nerozumela. Muž, ktorý k nim prišiel

ako prvý, bol vysoký a chudý, s očami podliatymi krvoua bo

sými nohami. Bez slova otočil zbraň a koncom pažby udrel

Carla-Adama do chrbta. Jeho bezvládne telo sa vyšmyklo

z Jenninho náručia a tupo dopadlo na zem. V tej chvíli ďalší

dvaja muži ozbrojení samopalmi prešli popri nich a zamierili

do podpalubia. Spomenula si na deti a ovládol ju mrazivý pocit,

že všetkému je koniec.

17

2

Pilot helikoptéry na lodi HMS Sveaborg, patriacej švédskej

námornej flotile, zasunul zásobník do pištole, tú vložil do

podpazušného puzdra a nasadil si leteckú helmu. Zvyšný výstroj

mal už na sebe. Nastal čas znova vzlietnuť. Už dávno prestal

počítať, koľkokrát musel nasadnúť do helikoptéry a opustiť loď.

Vlastne prestal počítať úplne. Stratil poňatie o čase. Netušil,

ako dlho už trvá ich misia na somálskom pobreží, a už vôbec

netušil, kedy sa budú môcť vrátiť domov. Jeho letecký overal

bol posiaty slanými mapami starého potu, dali sa zrátať ako

letokruhy na strome. Nepral ho tak často, ako by mal. Je toľko

pravidiel, toľko vecí, čo by človek mal. Holil sa najviac raz za

týždeň, čo mu však za iných okolností nebolo vôbec podobné.

Každým dňom v ňom narastal dotieravý pocit, že ho pomaly

ovláda chlad a ľahostajnosť a že sa možno prestal zaujímať o to,

čo je správne. Táto myšlienka ho hnevala viac ako strnisko,

ktoré videl v zrkadle. Takmer prestal písať maily domov, lebo

bol presvedčený, že nie je o čom. V neprerušovanom slede

úplne rovnakých dní nenachádzal nič nové, čo by povedal.

Jeho žena mu často posielala fotky z domova. Obrázky ich

domu, jarnej zelene, ktorou ožili kríčky a záhony v záhrade, či

zábery z tréningu ich detí. Pri pohľade na ne sa mu síce zacnelo,

no zároveň mu to všetko prišlo akési vzdialené a cudzie.

Ako odpoveď vždy poslal len smajlíka alebo vztýčený palec.

Naposledy, keď eskortovali loď do Mogadiša, stál vonku na

palube, sledoval granátovú paľbu v prístave a chrúmal pri tom balík sušienok. Keď preplávali okolo dve spuchnuté mŕtvoly, práve dojedal poslednú. Alebo boli tri?

Teraz sedel v kabíne helikoptéry pripútaný bezpečnostnými pásmi a čakal, kým dokončia posledné prípravy na heliporte. Naklonil sa dopredu a cez predné sklo zažmúril dohora nasťažeň zadnej paluby. Napriek hukotu spustených motorov sedel na jednom z rahien sokol. Už viac ako týždeň putoval spolu s loďou. Väčšinou len sedel na sťažni a jastril alebo plachtil vo vetre okolo lode. Teraz tam sedel s korisťou v zobáku, bohvie, odkiaľ ju zobral, pretože ryba to určite nebola.

Rozfúkalo sa poriadne vetrisko a čelné sklo zasiahla spŕška morskej vody. Loď sa posledných pár dní nepokojne plavila cez moria rozbúrené juhozápadným monzúnom, ktorému sa práve začala sezóna. Pilot sa zamrvil a pokúsil sa vystrieť, no bránila mu v tom nemotorná vesta, po okraj prepchatá záchrannýmvýstrojom. Nemal na výber, ktosi rozhodol, že ju musí mať stále na sebe, a rozkaz je rozkaz. No ešte nepohodlnejšia bolanepriestrelná vesta s ťažkými balistickými platňami vpredu a vzadu, ukrytá pod leteckým overalom, ktorá vážila takmer dvadsať kíl. Proti tejto však vôbec neprotestoval aj napriek nepríjemnej predstave, že ak by skončil vo vode, okamžite by ho stiahla pod hladinu. Najviac zo všetkého sa totiž bál zblúdených guliek. Teda,samozrejme, okrem strachu z toho, že skončí ako rukojemníkniektorej zo šialených milícií Afrického rohu. Počiatočný žart o tom, pre koho si ušetriť poslednú guľku, už celá posádka brala vážne.

Loď sa pod náporom mohutných vĺn opäť naklonila nabok a helikoptéra sa nedobrovoľne naklonila spolu s ňou.Kopilot odškrtol posledný bod na kontrolnom zozname, zatiaľ čo ostreľovač vzadu pre čosi zahrešil, potom sa obrátila vyhlásil: „Kabína je pripravená.“ Členovia palubného tímu uvoľnili upevnenia a odbehli s nimi preč. Ani silný vietor ich nedokázal ubrániť pred horúčavou a ich svetlomodré overaly sa už stihli zmáčať od potu.

Tentoraz s nimi výnimočne letel ešte jeden pasažier. Približne hodinu pred odletom prišiel za pilotom prvý dôstojníka povedal: „Ako asi viete, momentálne máme na palube poručíka Slungu, šéfa MovConu.“

MovCon, logistická jednotka, sa zvyčajne zdržiavala napevnine v Džibuti. HMS Sveaborg si vinou pokazenejklimatizácie musela pred pár dňami urobiť krátku prestávku v prístave v Salalah. Slunga narýchlo zariadil doručenie náhradných dielov do najbližšieho prístavu a sám sa nalodil na palubu. „MovCon odvádza vynikajúcu prácu, ale nemajú to ľahké, obzvlášťSlunga,“ povzdychol prvý dôstojník. „Malý výlet vrtuľníkom by isto ocenil. Mal by si trochu vyvetrať hlavu.“ Výlet v oblakoch bol jednou z mála povzbudivých odmien, ktoré mohli dôstojníci na palube udeliť svojmu mužstvu, ak velitelia nemali námietky.

„Jasné, môže ísť s nami.“

Pred štartom pomohol pilot Slungovi správne nasadiťvýstroj, odľahčenú verziu toho, čo na sebe museli mať ostatní, a prehodili spolu zopár zdvorilostných fráz. Poručík malplatinovosvetlé vlasy a pôsobil prívetivo a otvorene, no zároveň ustarostene. Rád hovoril o svojej rodine, obzvlášť o jednom zo synov, ktorý mu očividne nesmierne chýbal. Kládol tiež veľa otázok, no len čo si situácia nevyžadovala jeho bezprostrednú pozornosť, myšlienky mu okamžite zablúdili niekam inam, až tak, že sa strhol, keď sa mu niekto opäť prihovoril. Pred štartom vďačne prijal šálku kávy, no potom si z nej sotva usrkol.

Teraz sedel Slunga vzadu v kabíne vedľa ostreľovača a zdalo sa, že vo všetkom tom zhone a hluku naokolo konečne aspoň na chvíľu zabudol na svoje trápenie. Na tvári sa mu usadilvzrušený výraz.

Premenlivý vietor rozstrapatil perie sokolovi na sťažni a pilot helikoptéry sa snažil sústrediť na pohyby lode, precítiť ichkolísavý rytmus. Práve v okamihu, keď signalizačná lampa zmenila farbu z červenej na zelenú, sa lodná plošina vyhupla dohora. Pilot využil príležitosť a helikoptéra sa elipsovitým pohybom vzniesla ponad pravobok.

Leteli smerom k pobrežiu v najnižšej možnej výške,dodržiavajúc rádiové ticho. Vypätie, ktoré cítili pri štarte, sa uvoľnilo a čakala ich približne polhodina pohody a pokoja. Z výškyvyzeralo more vždy oveľa pokojnejšie a modrejšie ako z paluby. Krátka chvíľa uvoľnenia otvárala dvere pre príjemné a občas aj dôverné rozhovory.

„Tak...“ kývol hlavou pilot, „ako pokračujete?“

Ostreľovač presne vedel, na čo sa pýta. „Včera som bol u nej v kajute, ale nič sa nestalo. Vravela, že teraz sme v práci, takže tu z toho nič nebude. No nabudúce, keď zakotvíme v prístave, pôjde von.“

„A ty pôjdeš dnu,“ uškrnul sa kopilot.

Ostreľovač neodpovedal.

„Máš o ňu vážny záujem?“ spýtal sa Slunga.

„Je v tom až po uši,“ odvetil pilot namiesto mladéhoostreľovača.

„Tak pre ňu vymysli niečo špeciálne. Nieže ju pozveš do baru na pár pív.“

„To sa ľahko povie,“ skleslo odpovedal ostreľovač. „Ale čo už navymýšľam, keď sme na pevnine sotva jeden deň?“

„Preboha, len nie pivo a diskoguľu,“ pokračoval Slunga, „nie pri živote, aký vediete na lodi. Dopraj jej, nech si konečneoddýchne. Každú minútu z tých dvadsiatich štyroch hodín, ktoré máte, využite na relax. Vezmi ju na nejaké miesto na pláži, ale nie blízko prístavu. Len ty a ona, hlavne nech vás nevyruší niekto z lode.“

„Znie to super, ale veľmi to tam nepoznám a z lode to asi sotva zariadim.“

„Neboj sa, nechaj to na mňa. Viem o perfektnom mieste. Keď vravíš, že za to stojí.“

„To myslíš vážne?“

„Nemá MovCon na práci dôležitejšie veci, než pripravovať svojim vojakom hniezdočká lásky?“ pokúsil sa kopilot o žart.

„Čo môže byť dôležitejšie?“ odvetil Slunga bez akéhokoľvek náznaku irónie v hlase.

Na niekoľko minút sa rozhostilo ticho, ktoré napokonprerušil pilot: „Prvý dôstojník spomenul, že to teraz vôbec nemáte ľahké.“

„Dúfam, že to nehovoril konkrétne o mne,“ povedal Slunga

„Prečo?“

„Ale nič. Máme veľa práce, to je pravda. No mám právetoľko ľudí, koľko potrebujem, dokonca sa mi podarilo zamestnať miestny tím na základni v Džibuti. Rozdiel je v tom, že zatiaľ čo vy ste tu vonku na mori, ja som so svojím malým tímom na pevnine. V meste, ale aj v blízkosti základne na mojich ľudí striehnu mnohé lákadlá.“

„Takže problémy s disciplínou?“

„Občas.“

„Treba ich držať nakrátko.“

„Snažím sa.“ Švédska vojenská loď HMS Sveaborg sa posledných pár dní zdržiavala v blízkosti známeho pirátskeho hniezda neďaleko mesta Bosaso. Tesne pred pobrežím helikoptéra stúplao niekoľko stoviek stôp vyššie. Muži otvorili dvere kabíny dokorán a pre istotu pripravili guľomet. Potom zapli kameru a začali fotiť. Piesočnatá pláž bola široká viac ako kilometer, no to, čo ich zaujímalo, sa nachádzalo tesne pri brehu – poltucetotvorených člnov, omývaných prílivom, ktoré lenivo odpočívali na pláži, niekoľko drevených chatrčí pripomínajúcich stan a zásoby paliva v bareloch naskladaných tesne vedľa seba, prikrytých oranžovou celtovinou.

„Väčšina z nich ešte spí,“ poznamenal pilot.

„Vyspávajú sa z účinkov katy, drogy, ktorá pôsobí akostimulant.“ Pri otvorených dverách kabíny museli na seba kričať, aby prehlušili hluk vrtule a nárazov vetra.

„Tam dole, na druhej hodine,“ zakričal kopilot. Ostreľovač tým smerom namieril zoomovaciu kameru, ktorá bola súčasťou trupu lietadla, a zaostril.

„Nestáli tam predtým barely?“

„Ak áno, tak teraz po nich zostali len stopy v piesku.“

„A nikde neviem nájsť ani tú hromadu ručnýchgranátometov, ktorú sme tu včera videli.“

„Včera tesne pred západom slnka nastal príliv.“

„Zdá sa, že sa uprostred noci vykradli preč.“

Po tom, čo druhýkrát obkrúžili tábor, ozvalo sa zapraskanie z rádia. Nepočuli, kto sa s nimi snaží spojiť, no predpokladali, že to bol niekto z ich lode. Chvíľu im trvalo, kým naladilirádiostanicu tak, aby hlas počuli zreteľne.

„Snowman, počujeme sa?“ Hlas patril dôstojníkovi z HMS Sveaborg.

„Ešte tu nie sme ani pol hodiny a už otravujú,“ zašomral kopilot a stlačil tlačidlo mikrofónu. „Tu Snowman.“

HMS Sveaborg prijala núdzové volanie z obchodnej lode. Helikoptéra dostala súradnice, pilot zmenil smer, začal klesať a zvýšil rýchlosť, zatiaľ čo kopilot sledoval obrazovku radaru a ostreľovač stiahol guľomet dovnútra a zatvoril dvere kabíny. Svišťanie vetra v slúchadlách heliem okamžite utíchlo.

Rádio opäť zapraskalo a z reproduktora zaznel vystrašený a sústavne prerušovaný hlas. Volanie o pomoc prichádzaloz ruskej nákladnej lode MV Sevastopol. Počas pobytu v Adenskom zálive sa naučili jednu vec – porozumieť lámanej, rozrušenej angličtine vo všetkých možných prízvukoch sveta na kanáli 16. „Calm down, calm down... Please say again... Who is shooting?“

Odpoveď počuť nepotrebovali, už vedeli, čo sa deje.„Dopekla!“ hromžil ostreľovač. Zúril sám na seba, že im piráti v noci prekĺzli pomedzi prsty. Trvalo im hodnú chvíľu, kým z ruskej lode dostali viac ako len: „Two boats, two boats“ a „Please, hurry up.“ Piráti vraj neprestajne pálili na mostík salvy zosamopalov a zjavne sem-tam prihodili aj nejaký ten granát. Muži v malých člnoch sa už niekoľkokrát pokúsili prehodiť rebrík cez bok lode a jeden člen posádky je vážne zranený. Zatiaľ sa však žiadnemu z pirátov nepodarilo dostať na palubu. Kapitán manévroval, ako najlepšie vedel, aby si udržali odstup. „Please, hurry up!“

MV Sevastopol sa ako podlhovasté echo vynorila naobrazovke radaru a hneď nato na horizonte zbadali tmavú, rýchlo sa zväčšujúcu čiarku, za ktorou sa zreteľne čerila veľká vodná brázda.

Keď sa helikoptéra dostala do vzdialenosti posledných sto metrov, spomalila. Nasledovala rovnaká rutina ako predtým, dvere dokorán a vytiahnuť guľomet. Napriek tomu, že ichpríchod nebol úplne prekvapivý, oba motorové člny na krátky okamih zaváhali. Piráti už boli tak blízko, korisť už bola na dosah, stačilo niekoľko minút a... Na ich tvárach sa však nikdy nezračilo sklamanie. Kapitán stále kričal do vysielačky a na druhom kanáli dôstojník z HMS Sveaborg nástojčivo žiadal podať hlásenie o situácii. Nič z toho však v tej chvíliposádku helikoptéry nezaujímalo. Sústredili sa výlučne na dva člny a to, čo muži v nich robili s rukami. No jediný, kto v tejtochvíli mieril zbraňou, bol ich vlastný ostreľovač. MV Sevastopol prestala cikcakovito manévrovať a nabrala pevný kurz. Prvý pirátsky čln sa nachádzal len zopár metrov od jej pravoboku a jeden z pirátov ešte stále držal dlhý rebrík s hákmi na konci. Druhý čln zastal v tesnej blízkosti zadnej paluby. V každom člne bolo päť mužov, bosých, chudých, odetých len do tričiek a šortiek. V jedinom okamihu sa lovec stal korisťou, slabý sa stal silným. „Shoot, shoot the monkeys!“ kričal kapitán z MV Sevastopol.

Ako na povel zaradili oba pirátske člny plnú rýchlosť, až voda za závesným motorom striekala oblúkom. Kým ruská nákladná loď sa pomaly vliekla v stálom kurze ako starý unavený vôl, dve pirátske lode zmizli ako blesk.

Pilot sa už podobných naháňačiek zúčastnil. Videl, ako muži pod ním nadskočili zakaždým, keď člny v plnej rýchlosti narazili na vlnu, ich útek však bol pre helikoptéru maličkosť. Na krátky, kratučký okamih zacítil zahanbujúci pocituspokojenia, akoby to všetko bola len hra. Medzihra po tom, čo piráti strieľali na bezbranných ľudí, a pred tým, ako za to ponesú následky. Teraz sa snažia utiecť, no nemajú najmenšiu šancu.

„Začni strieľať, uvidíme, ako zareagujú.“

Ostreľovač už mal cieľ na muške, stačilo len stlačiť spúšť.Strely dopadli v bielej spŕške vody asi dvadsať metrov pred prvým člnom. Piráti sa však zjavne nemienili len tak ľahko vzdať. Druhý čln, ktorý išiel spočiatku v tesnom závese za prvým, prudko zmenil smer a širokým oblúkom odfrčal preč. Jedna helikoptéra a dve lode. Nebolo nezvyčajné, že sa občas vrátili len s polovičným úlovkom. Pilot letel stále dopredu,vo výške necelých sto stôp, nespúšťajúc oči z lode, ktorá im zostala. Kopilot podal Sveaborgu hlásenie o novej situácii, ale naprenasledovanie už nepotrebovali žiadny ďalší súhlas alebo rozkazy. Všetkým bolo jasné, s kým majú do činenia a čím sa muži dolu v člne previnili – pirátstvo je vážny trestný čin,nehovoriac o ťažko zranenom členovi posádky – musia ich zastaviť za každú cenu.

„Vystreľ znova!“

Druhá spŕška guliek dopadla tesne pred provu a vodavystrekla do člna. Niektorí z mužov sa uhli, ako keby ich nezasiahli kvapky vody, ale šrapnely. Ich zdanlivá chladnokrvnosť dostala zjavné trhliny. „Dáme im ešte jednu šancu.“ Pilot sa priblížil ešte viac, už ich nedelilo ani sto metrov. Teraz bola helikoptéra najzraniteľnejšia. Napriek všetkému mali väčšiu palebnú silu stále piráti. Štyri či päť kalašnikovov a minimálne jednobezzáklzové delo. Počet hlavní však v tomto prípadenerozhodoval. Moc spočívala v nablýskanej technike, duniacich vrtuliach a dobre mierených salvách z guľometu. Keby sa niekto z nich čo i len pokúsil natiahnuť sa za zbraňou, ostreľovač by bezrozkazu veliteľa v momente spustil paľbu priamo do člna. Bola by to sebaobrana a vtedy neexistujú žiadne limity. A muži v člne to dobre vedeli. Ak piráti neboli príliš sfetovaní z tej ich katy alebo príliš vystrašení, končili sa podobné akcie bez použitia násilia. Najprv sa však museli zmieriť s prehrou.

Dostali poslednú šancu. Tretia paľba bola najdlhšia a strely dopadali pozdĺž celého zábradlia od provy až po kormu,najbližšie k lodi, ako sa len dalo bez toho, aby niekoho zranili. Nikto v člne už nemal chuť provokovať. Chceli len prežiťa možno dokonca dostať šancu vrátiť sa domov. Piráti čln okamžite zastavili, vypli motor a všetkých päť párov rúk vyletelo dovzduchu. Helikoptéra sa vzniesla nad nich a krúžila dookola. Pilot sa pozrel, koľko im zostáva paliva, a prebehla ďalšia rádiová komunikácia.

„Ako dlho vám to bude trvať?“ spýtal sa pilot. „Palivo nám vydrží tak na hodinu.“

HMS Sveaborg už pred hodnou chvíľou zaradila najväčšiu rýchlosť a mierila priamo k nim. Piráti zvesili ruky a v tichosti sedeli v pohojdávajúcom sa člne, zatiaľ čo ich ostreľovačneprestajne natáčal na kameru. „Odhadzujú rebrík,“ povedalostreľovač. Aj toto už poznali. Somálčania sa snažili zbaviť dôkazov. Rebrík sa stratil pod hladinou a ostreľovač všetko zaznamenal na kameru.

„A teraz zbrane.“

Päť neznámych mužov v prázdnom člne uprostred Andského zálivu. A nad nimi krúžiaca helikoptéra. To všetko užnespočetnekrát zažili. Rutinu však prerušilo nečakané zapraskanie z rádia.

„Snowman, Snowman, this is Russian Federation warship Ad­ miral Chabanenko.“

„No doriti,“ zanadával kopilot, len čo začul hlásenie. Rusi mali v tejto oblasti zopár vojenských lodí, no tie sanepodriaďovali operačným skupinám ako väčšina ostatných, venovali sa výhradne vlastným záujmom. Nechýbali im zbrane ani vôľa a ich všeobecný postoj k Afričanom v sandáloch na nohách a kalašnikovmi v rukách bol nemilosrdný. TorpédoborecAdmirál Čabanenko bol ruský lovec, rýchly ako šíp. A už len fakt, že sa spojili na VKV frekvencii, znamenal, že musí byť blízko.

„Snowman, confirm you have the Somali pirates under your control.“ Ruskí velitelia mali takmer vždy výrazný prízvuk a zdvorilosťami sa nikdy nezdržiavali.

„Odpovedz im,“ povedal pilot.

„Vieš, čo budú chcieť.“

„Odpovedz!“

Kopilot naveľa odpovedal a informáciu o somálskychpirátoch potvrdil. Potom oslovil materskú loď Sveaborg: „Sledujete rádiokomunikáciu?“

„Sledujeme.“

„Čo sa deje?“ spýtal sa Slunga, ktorý doteraz bez slova sedel vzadu v kabíne.

„Vydrž, hneď ti to vysvetlím,“ odvetil pilot.

„Hlavne stále toč tú prekliatu loď,“ upozornil ostreľovača kopilot.

„Confirming your position,“ opäť sa ozval ruský hlas.

„Už nás vidia na radare,“ obrátil sa pilot na Slungua rezignovane dodal: „Chcú prevziať kontrolu.“

Kopilot požiadal HMS Sveaborg o radu.

„Počkajte,“ odpovedal švédsky dôstojník.

Bolo im jasné, čo sa deje. Rusi boli v kontakte s vlastnou základňou cez iný komunikačný kanál a kládli svojepožiadavky. Domáhali sa svojich práv. Ich vlastný admirál teraz niekde sedel spolu s renomovaným právnikom a listovali v regulačných predpisoch a dohovoroch. Útok na ruskú nákladnú loďv medzinárodných vodách, jeden námorník ťažko zranený. Nie je podstatné, čo je správne a čo nie, ide predovšetkým o politiku. A o to, mať vždy krytý chrbát. Lov na pirátov vyžadoval nielen ovládanie bojovej stratégie, ale hlavne znalosť paragrafov.

Helikoptéra stále krúžila, zatiaľ čo päť mužov letargickysedelo v člne, netušiac, čo sa deje. Lovec bol už na ceste a blížil sa rýchlosťou minimálne štyridsať uzlov. A niekde tam, na veľkej ruskej lodi, práve nabíjali zbrane a pripravovali granáty.

„Snowman,“ ozvala sa švédska loď, „prenechajte zajatcov Rusom.“

Kopilot na chvíľu zmĺkol, doprial všetkým čas, kým sa im informácia uloží v hlave, a odpovedal: „Prenechávame Rusom päť mužov, ste si toho vedomí?“

„Vzdaj to,“ šepol mu pilot do interkomu. No zbytočne,koilot už povedal, čo chcel, a nemienil viac vzdorovať. Admirál urobil rozhodnutie a on ho nemohol nijako zmeniť. A možno ani admirál to v skutočnosti nechcel, no Legad, právniciv uniforme, sa vo svojej práci vyznali, a hoci mal admirál zviazané ruky, mal aspoň krytý chrbát.

„Prenechajte im zajatcov a pripravte dokumentáciu,“zopakoval rozkaz dôstojník z HMS Sveaborg.

„Trhni si,“ zamrmlal kopilot a nahlas zvolal: „Potvrdzujem.“ Potom sa obrátil na ostreľovača: „Zaznamenal si presný čas rozkazu?“

„Jasné.“

Onedlho nato sa objavil ruský lovec. Najprv len ako echo na radare, potom sa vynoril z hmly ako tmavosivý prízrak. Vojenská loď na otvorenom mori. Rusi aj teraz, v dvadsiatom prvom storočí, potrebovali všetkým naokolo ukazovať svaly – mohutné, široké antény a delové hlavne trčali do všetkých strán. Hviezda smrti.

Situácia odteraz prebiehala v réžii niekoho iného.

„Snowman, standby, boarding team is on it’s way,“ ozval sa hlas, ktorý by nikto nechcel mať za strojcu svojho osudu.Z lovca vyleteli dva gumené motorové člny s uvítacím výborom na palube – čierne člny a po zuby ozbrojení muži, takistov čiernom. Kamera helikoptéry zachytila vlnu znepokojenia, ktorá prebehla pirátskou loďou, keď posádka zbadala motorové člny. Piati piráti opäť zdvihli ruky nad hlavy.

„Ešte stále nakrúcaš?“ spýtal sa kopilot.

„Áno,“ odvetil ostreľovač.

„Tak už tú kameru vypni,“ prikázal mu pilot.

Krytý chrbát za každých okolností.

Pirátov už od gumených člnov delilo sotva dvesto metrov. Helikoptéra opísala posledný kruh a ponechala pirátov svojmu osudu. Kopilot sa poslednýkrát spojil s ruským torpédoborcom: „Admiral Chabanenko, turning over suspected pirates to you.“

„Affirmed,“ potvrdil príjem hlas posledného súdu. „Good hunting.“

Pilot sa pozrel na svoje náramkové hodinky. „Poznačte si, že pirátov sme odovzdali presne o sedem päťdesiattri a všetci boli nažive.“

Ticho, ktoré sa rozhostilo v kabíne, bolo takmer hmatateľné. Šéf logistickej jednotky musel mať v sebe hlboko zakorenený morálny kódex. Bez slova leteli viac ako desať minút, keď sa Slunga napokon opýtal: „Čo teraz bude s...?“

„Ver mi, to naozaj nechceš vedieť,“ prerušil ho pilot.

A opäť všetci zmĺkli.

Nič nevideli, nič nepočuli, chrbty majú kryté.

29

3

Jenny to nikdy nevyslovila nahlas, dokonca to odmietalapri

pustiť aj v duchu, no stalo sa to. Marthu II zajali piráti. Šesť

cudzích chlapov na palube a v tesnom závese dve pramice so

závesnými motormi. Piráti netrpezlivo mávali zbraňami, každý

s prstom priloženým na spúšti. V prvej chvíli pirátov ovládlo

víťazné opojenie, ktoré sa intenzitou blížilo k amoku.Prehra

bávali sa a plienili, ťahali Jenny ako handru so sebou a nútili ju

otvárať skrinky a odkladacie priestory. Zdalo sa, že medzi nimi

panuje akási vzájomná rivalita, ktorá bola hnacím motorom pre

napchávanie si vreciek aj úst. Každý chcel byť prvý, kto nájde

nejaký cenný predmet, aby si ho mohol nechať pre seba. Zhltli

všetky čokolády, vybielili kúpeľňovú skrinku, jeden z nich si

do vrecka vložil jej malý skladací nožík s manikúrovýminož

ničkami a pokračovali do ďalšej kajuty. Malé nepochopenie

z Jenninej strany považovali za prejav odporu a prudko ju

udreli hlavňou do tváre. No horší než všetka bolesť bol mučivý

pocit bezmocnosti zakaždým, keď niekto schmatol alebo zrúkol

na Alexandru a Sebastiana.

Telo muža, ktorého zastrelil Carl-Adam, teraz ležalov jed

nom z motorových člnov. Samotného Carla-Adama trafili do

ruky a do stehna, kde mu svietila škaredá dlhá rana. Ležal na

zemi ranený a s nepoužiteľnou rukou, no napriek tomu malne

uveriteľné šťastie. Pri takom množstve striel, aké na nehovypá

lili, mal byť už dávno mŕtvy. Jeho šťastie sa však rýchlo unavilo

a teraz ho nadobro opustilo. Kúpil si zbraň, zastrelil jedného z pirátov a skončil ako ich porazený protivník. Odvliekli ho do kokpitu, kde nad ním jeden pirát neustále držal stráž a svoj hnev, že sa nemôže zúčastniť rabovačky, si s radosťou vybíjal na úbohom zajatcovi. Bohaté nádielky kopancov, nadávoka úderov pažbou sa na neho len tak sypali. Carl-Adam v polovedomí, netušiac rozsah svojich zranení, sa pokúšal brániť, ale čoskoro bol kút, v ktorom ležal, celý zamazaný podlhovastými šmuhami krvi. Netrvalo dlho a miesto vyzeralo ako bitúnok.

A zatiaľ čo sa na palube odohrávala dráma, autopilot viedol Marthu II stále tým istým južným kurzom, ktorým sa plavili, než sa objavili pirátske lode.

Jenny sa podarilo pritiahnuť obe deti k sebe a po celý čas, čo ju vláčili od jednej kajuty k druhej, ich držala v pevnom objatí. Jediné, na čom jej záležalo teraz, keď mala deti pri sebe, bolo, aby nevideli, čo sa deje s ich otcom na palube. Keď pominula prvá omračujúca vlna zdesenia, uvedomila si, že ďalší vývin ich situácie závisí od jej činov a rozhodnutí. Táto myšlienka jej síce nepridala na sile, no spravila ju opatrnou a ostražitou.

Jedna z pirátskych tvárí s úzkymi mandľovými očamia pestovanou, hennou nafarbenou kozou briadkou, sa jej obzvlášť vryla do pamäti. Tiež sa prehrabával v skrinkách a jedol ich zásoby, no na rozdiel od ostatných nedržal zbraň v rukách, ale niesol ju na chrbte. Na okolie sa díval spôsobom, ktorý Jenny nevdojak prinútil postaviť sa pred Alexandru, keď na ňu pozrel. Ostatní piráti si dávali pozor, aby mu nestáli v ceste, a napriek divokému rabovaniu nedovolil chlapom čo i len dotknúť sa navigačného panela a rádiového prijímača.

Keď si výdatne naplnili vrecká a víťazný ošiaľ vystriedalamalátnosť, vyšiel vodca pirátov von na palubu. Jeho hrdzavá brada sa leskla v odraze slnečných lúčov. Jenny chvíľu trvalo, kým si uvedomila, čo sa deje. Muž si tiež kopol do Carla-Adama, no zdalo sa, že tento chce od neho čosi konkrétne. „Here!“ vyštekol. Niekoľko sekúnd počkal na zajatcovu reakciu a kopol doňho znova. „Here!“ V tom okamihu Jenny zbadala prijímač GPS, ktorý muž zvieral v ruke, a pochopila.

Piráti by sami sotva prišli na to, že Marthu II neovláda Carl-Adam, ale Jenny. No práve vo chvíli, keď Červenofúzmlátil jej muža, sa jej našťastie podarilo dostať na palubu a získať jeho pozornosť. Nasledoval ešte jeden demonštratívny kopanec do brucha, po ktorom sa Carl-Adam opäť zviezol na zem a pirát podišiel k Jenny.

„Here!“ zopakoval a vystrel k nej ruku s GPS prijímačom. Bodka na displeji ukazovala na miesto tesne pred somálskym pobrežím.

Jenny nastavila autopilota na požadovaný kurz. Loď sanaklonila na pravobok a ofúkol ju slabý závan vetra. Zamierili na západ, priamo k miestu, od ktorého by sa mal každý držať čo najďalej. Červenofúz na ňu celý čas mlčky hľadel a na svojom GPS kontroloval, či loď nabrala správny kurz. Potom jej dovolil ošetriť Carla-Adama.

Guľka prevŕtala jeho ruku naskrz. Jenny z nejpovyberala úlomky kostí, vyčistila ju a obviazala. Takmer žiadna kosť neostala celá. Rana v stehne bola asi desať centimetrov dlhá a poriadne hlboká a hoci mala Jenny k dispozícii len zopár obväzov z lekárničky, robila, čo mohla. Obviazať jeho silné stehno nebolo vôbec jednoduché. Opäť začalo silno krvácať a len s vypätím všetkých síl a s rukami trasúcimi sa odúnavy sa jej nakoniec podarilo dostatočne stiahnuť obväz, aby krvácanie ako-tak zastavila. Celé ruky mala červené a lepkavé a šaty mala také zmáčané, že necítila nič, len kovový pach krvi svojho muža. Carl-Adam ťažko dychčal od bolesti a vysilenia a z času na čas vyzeral jeho pohľad desivo neprítomne. Jenny mu vyzliekla krvavé tričko a keď zbadala, že sa mu na celom tele začínajú objavovať veľké modriny, zmiernila svoje pohyby a dotýkala sa ho oveľa opatrnejšie. Z prvej rany, ktorú mu pirát uštedril pažbou zbrane, mu na chrbte navrela obrovská hrča. Čo všetko si ešte budú musieť vytrpieť?

„Budeme im chýbať,“ bolo prvé, čo povedal, keď skončila s ošetrovaním. Carl-Adam odpočíval v polosede a Jenny mu položila ruku za hlavu v snahe utešiť ho. Myslela si, že hovorí o deťoch a že už považuje seba aj ju prakticky za mŕtvych.

„Nie som zranená,“ povedala a pokúsila sa o úsmev. Ani na sekundu neprestala myslieť na Sebastiana a Alexandru, ktorých nechala samých v ich kajute v podpalubí.

Carl-Adam mal však na mysli čosi iné. Vedel, že zmenili kurz smerom na západ k somálskemu pobrežiu, a skrsla v ňomiskierka nádeje. „Náš blog,“ šepol trasľavým hlasom, „čoskoro to všetci zistia.“

Na blogu, ktorý založili, aby najmä ich priatelia, ale aj ostatní mohli sledovať ich cestu, sa po každej desiatej námornej míli objavila automatická aktualizácia ich polohy ako malá červená bodka na mape. Ich ďalšia bodkovaná stopa bude v prudkom rozpore s cieľom ich cesty, ako aj so všetkým, čo doteraznaísali. „Zalarmujú úrady.“ Dokonca aj v tejto vypätej situácii a zúboženom stave bol Carl-Adam schopný odosobniť sa od všetkej bolesti a zraniteľnosti a dúfať, že niekto zareaguje na podozrivo si protirečiace správy. Jenny nevedela, čo má na to povedať. Myseľ Carla-Adama bola zaneprázdnená hľadanímlogického riešenia, ona nepomyslela na nič iné, len na to, že chce prežiť a že v podpalubí sú ich deti zatvorené s piatimi pirátmi.

„Určite,“ chlácholila ho a pobozkala ho na čelo. „Niekto si to všimne a pôjdu nás hľadať.“

Dni pomaly plynuli. Devätnásť metrov dlhá plachetnica sa plavila spolu s dvoma člnmi v tesnom závese. Bodkovanástoa smerujúca na západ blikala na navigačnom prístroji GPS Marthy II, ako aj na blogovom denníku rodiny. Mŕtve teloležiace v jednom z člnov začalo opúchať. Medzi loďami bol asi metrový rozstup a zo zadnej paluby plachetnice sa jasne dala rozoznať tvár mŕtvoly, ktorej zuby bielo svietiliv neprirodzenom úškľabku. Koža, obzvlášť okolo zmrzačeného ramena, zmenila farbu a začala praskať. Zakaždým, keď niekto vyšiel na palubu, bolo ťažké nezablúdiť pohľadom smerom, z ktorého sa v slabom vetre šírili nepríjemné výpary.

Jenny sa snažila poupratovať neporiadok, ktorý po sebenechali piráti v podpalubí. Odmietala rezignovať napriek tomu, že podlaha sa neustále zapĺňala odpadkami. Všade ležali zhúžvané papiere, servítky a obaly od jedla. Umývanie toaliet však už vzdala a tie čoraz viac smrdeli od moču. No nielen kvôli sebe, ale najmä kvôli deťom sa snažila dodržiavať ich každodennú rutinu. Každé ráno vstať v rovnakú hodinu, aspoň raz za deň navariť jedlo a zjesť ho spoločne pri stole, pomôcť Alexandre s úlohami a stále sa niečím zamestnávať. Piráti jej snahyneustále marili, veľa vecí jej robiť zakázali alebo niekto z nich prišiel a navarené jedlo im jednoducho vzal. Jenny sa však nedalaodradiť a začala variť odznova. Jej trpezlivosť bola to jediné, čo ich zatiaľ uchránilo od blížiacej sa kapitulácie a vytváralo medzi nimi a ich väzniteľmi ochrannú bariéru – tam sú oni a tu sme my. Pred útokom pirátov vždy chodila bosá a nosila len krátke šortky, teraz dbala na to, aby bola vždy obutá a mala celé nohy zahalené. Musela si tiež vybrať medzi deťmi a manželom, takže z ich kajuty sa stala jeho pacientska izba a ona spalau Alexandry a Sebastiana. Ak to nebolo naozaj nevyhnutné,nepohla sa od nich ani na krok a na palube sa pohybovali výlučne v trojčlennej skupinke. Každý večer sa snažila zariadiť veci tak, aby aspoň hodinu mohla celá rodina stráviť pokope, hoci jej zranený manžel prevažnú väčšinu času len spal.

Piráti zmlátili Carla-Adama po druhýkrát. V slabom vetre sa loď pomaly vliekla a Červenofúzovi, ktorý chcel ísťrýchlejšie, došla trpezlivosť. Chytili Carla-Adama za plece, triasli ním a kým Jenny pochopila, čo chcú, a zapla motor, stihli mu dať niekoľko poriadnych rán. Ani sa nesnažila vysvetliť im, že nádrž bude čoskoro úplne prázdna. Nafta im vydrží nanajvýš na dva dni, potom budú opäť nasledovať nadávky, krik a zopár ďalších úderov a znova sa budú musieť spoľahnúť len na vietor. Carl-Adam sa ako-tak pozviechal, no zranená noha ho ešte nedokázala poriadne udržať a ruku mal znepokojivo červenú. Väčšinou pil len vodu a ležal na posteli a Jenny mu každý deň čistila a nanovo obväzovala rany. Obväzy im už došli, takže si museli vystačiť s plachtou natrhanou na pásy. Keď ho vyzvala, aby pohýbal prstami na ruke, zareagoval len palec.

V jedno popoludnie sa Alexandra dopustila nerozvážnej chyby. Z vlastnej iniciatívy si sadla za počítač pri navigačnom paneli, aby odoslala školskú úlohu. Napriek všetkému, čo sa dialo na palube, bol pre ňu prospech naďalej mimoriadnedôležitý, obzvlášť teraz, v poslednom ročníku prvého stupňa.Červenofúz si to všimol skôr, ako ju Jenny stihla zastaviť, a hneď pochopil, čo by pre nich satelitné spojenie mohlo znamenať. Skríkol, Alexandra zdvihla zrak od počítača, ozvala sa hlasná facka a Alexino vzdorovité zahrešenie, než Jenny skočila medzi nich a pirát zúrivo vytrhol z počítača všetky káble. Spojenie sa prerušilo a bodkovaná stopa skončila. Neskôr večer, keď bola celá rodina pohromade, sa Carl-Adam vypytoval na rozruch na palube. Alexandra len mykla plecom a Jenny odvetila, že Červenofúz sa nahneval, že otvorila nejaké konzervy. Po celý čas ho držala za ruku, a keď mu pozrela do očí, videla, že jej celkom neverí.

„Skôr či neskôr to niekto zistí, však?“ nádejal sa.

„Samozrejme,“ prisvedčila. „Skôr či neskôr začnemeniekomu chýbať.“

Lži pred deťmi, pocit beznádeje, no zároveň neustála potreba zostať silná za každú cenu. Bol to jej najosamelejší okamih za celý čas na palube.

Ostatní piráti volali Červenofúza Darwiish a ponepríjemnej potýčke pri navigačnom paneli ho Alexandra pozorovala obzvlášť ostražito. Občas prišla k Jenny a oznámila: „Musíme si dávať pozor, Červenofúz je opitý.“ Všetky fľaše s alkoholom zmizli zo skrinky už pri prvej rabovačke. Nikdy ho nevideli priamo piť, no po zotmení bývali jeho pohyby neisté a jeho pery mokré. Občas sa stalo, že v noci niekoľkokrát vystrelil do prázdna, ale väčšinou len mlčky vzpriamene sedel v kokpite alebo v salóniku v podpalubí a svojimi úzkymi očami pozoroval všetko a všetkých naokolo.

Silná horúčava a slabý vetrík, pre ktorý sa sotva vliekli, sivyžiadali svoju cenu. Sústavné roztržky medzi pirátmi sa striedali s opätovným plienením skríň v podpalubí, aby aspoň nejako oživili otupnosť dní. Keď Darwiish okríkol alebo udrel niekoho zo svojich, bolo ťažké určiť, či robí rozhodcu v cudzom spore, alebo sleduje vlastné zámery. Raz prinútil jedného z mladších pirátov – v podstate to bol ešte chlapec – aby celé doobedie sedel na prove bez akejkoľvek ochrany pred slnkom. Až keď omdlel, vyšiel niekto hore a odtiahol ho do podpalubia.

V týchto dňoch sa už zápach hnijúcej mŕtvoly nedal vydržať. Traja piráti vliezli do člna s látkovými obrúskami previazanými cez nos a ústa a prehodili telo cez palubu. Aby kleslo na dno, omotali mu okolo nôh reťaze, ktoré našli na lodi, alerozkladajúce sa telo bolo už také opuchnuté a plné plynov, že hlava a polovica trupu ostali voľne splývať na hladine s rukou zvláštne trčiacou do vzduchu. Vyzeralo to, ako by sa topil a zamrzol v okamihu, keď volal o pomoc. Potom pomaly začal klesať a zmizol pod hladinou.

Len jeden jediný raz za celý ten čas prejavil Darwiish náznak neistoty. Na horizonte sa objavila vojenská helikoptéra a všetci piráti na palube okamžite stuhli s očami upretými na nebo. V rádiu zašušťalo a Darwiish pozrel na reproduktor, akoby to bola tikajúca bomba. Jenny vycítila svoju šancu a ihneď sispomenula na signálne svetlice, ktoré ležali v zásuvke v kokpite. Jenny si bola istá, že piráti ich doteraz neobjavili. Mohla by to skúsiť, mohla by to stihnúť, mala ich v dosahu, stačilo by spraviť dva kroky. Len odtrhnúť pásku, potiahnuť a puf – červené svetlo by vystreklo k oblohe. Opatrne natiahla ruku k zásuvke. Vyjde ju to draho, možno zaplatí životom. No i tak...

Vtom si spomenula na deti, obzvlášť na Sebastiana,a zaváhala. Zvuk helikoptéry medzitým celkom zmizol.

Mala som tú svetlicu použiť, bola jej prvá myšlienka, keď sa pred nimi o dva dni neskôr vynorila pevnina.

37

4

S nevôľou cítil, ako sa mu dýcha čoraz ťažšie, napriek tomu, že

sa vôbec nehýbal. Ešte mu ani nestúpol adrenalín ako všetkým

ostatným. Premáhala ho únava, ako zvyčajne sa v noci veľmi

nevyspal.

Ernst Grip stál pred dverami bytu v štokholmskej štvrti

Husby a sledoval sekundovú ručičku na svojich hodinkách.

Pred sebou mal niekoľko policajtov z národnej zásahovejjed

notky, ako vždy po zuby ozbrojených a prehnanesebavedo

mých. A k tomu všetkému ešte aj s baranidlom v rukách, aj

keď oni tú vec volali inak. Predtým niekto navrhol, aby len

vypáčili zámok, ale nie, oni chcú vyvolať šok a zdesenie.Tre

ba použiť „veľký pakľúč“. Nikto sa po tejto vete nezasmial, len

krátko prikývli, takže to zjavne mysleli vážne. Bolorozhod

nuté, takže teraz mal nasledovať šok a zdesenie. Dvaja muži,

jeden z každej strany, chytili baranidlo za úchytky, napriahli sa

a prsty v čiernych rukaviciach zovreli do pästí ako prehnane

zanietení športovci, ktorí mali prehodiť niečo nevýslovne ťažké

niekam poriadne ďaleko. Stojac tesne za Ernstom Gripom, celú

formáciu uzatvárali ďalší dvaja muži, tiež zo Säpo, švédskejtaj

nej polície. Práve oni dvaja boli zodpovední za celú operáciu,

prijímali rozkazy zhora a mali najviac právomocí. Atmosféra

bola zároveň vážna aj vzrušená, bola presýtená myšlienkami

a impulzmi, ako keby stáli pred rozhodnutím, ktoré bolozá

važné a krajne nebezpečné. A Gripovi sa to nepáčilo, pretože

tam, kde práve teraz stál, stál s pocitom, že za všetkým je príliš veľa nejasných agend a nekalých úmyslov. Okrem toho,samozrejme, cítil strach a dokonca aj bezuzdný entuziazmus. Čo to vlastne majú urobiť? pozrel na sekundovú ručičku, ktorá práve prekročila päťdesiatu piatu minútu. Už len päť sekúnd. Ernst Grip mal len matnú predstavu o tom, čo boli muži na poschodí okolo neho zač. Grip bol v Säpo zamestnaný ako člen osobnej stráže. Štátna návšteva v Dubaji v jeden deň,sprevádzanie kráľovnej pri prestrihávaní modrožltej stuhy na akejsi klinike v Skövde na ďalší deň. Z pohľadu ostrieľanýchochrankárov uberala práca na kráľovskom dvore na vážnosti. Väčšinou sa tam posielali čerství absolventi, ktorí sa potrebovali ukázať, alebo starí dedkovia, ktorým už došiel dych. Skutoční osobní strážcovia lietali s ministrom zahraničných vecí doutečeneckých táborov pri sýrskej hranici aj napriek tomu, že všetkybezečnostné analýzy bili na poplach. Našli sa kolegovia, ktorí si mysleli, že Gripa odsunuli nabok, aby nezavadzal, no tí, ktorí sa v týchto kruhoch pohybovali dostatočne dlho a počulichýry, ktoré sa o ňom šírili, tušili skutočný dôvod jeho aktuálnej pozície. Jeho schopnosti v boji nablízko boli obzvlášť povestné, možno práve preto ho tak narýchlo privolali k tejto bytovej vlámačke. Grip úprimne dúfal, že v tomto prípade naozaj nejde o nič viac.

Teraz bolo neskoré nedeľné popoludnie. Cez deň sa spolu s kráľovským párom zúčastnil benefičného koncertuv Štokholmskej koncertnej sále. Potom ich zaviezol doDrottningholmského paláca a sám pokračoval do centrály Säpo v Solne, aby vrátil výstroj, kým pôjde domov.

V budove nebolo takmer nikoho a všade vládol pokoj, teda okrem chodby, z ktorej sa nepretržite ozývalo vyzváňanie telefónov. Grip si to však nevšímal a kráčal ďalej. Sedel sám v prázdnej šatni, keď dnu nazrel človek, ktorého pracovnézaradenie nemalo veľa do činenia s osobnou strážou. Pozrel na Gripa a povedal: „Poď, potrebujeme aj teba.“ Grip bez slova vstal a šiel.

V plánovacej miestnosti vládla zmätočná atmosféra. Zdalo sa, že z rôznych zdrojov prichádzalo viac informácií, než boli schopní okamžite spracovať. Grip väčšinu tvárí a mienv miestnosti nepoznal a z inštrukcií, ktoré dostal, tiež nebol oveľamúdrejší: „Veď vieš, je nedeľa. Takto narýchlo nikoho inéhonezoženieme. Každopádne sme potrebovali ešte jedného.“ Strčili mu pod nos niekoľko podpísaných papierov. „Všetko je vybavené, šéf súhlasil, že môžeš ísť.“ V centrále bolo aspoň dvadsaťrôznych šéfov, ale Grip nekládol zbytočné otázky. Z jeho pohľadu išlo o jasnú záležitosť – mali nedostatok ľudí a potrebovalizoár pomocných svalov navyše. Okrem toho ani veľmi netúžil ísť domov a nedeľné popoludnie stráviť sám, zatvorený v byte. „Nemôžeme to nechať len na zásahovú jednotku,“ povedalktosi a významne pokýval hlavou. Takže ide o raziu, pomyslel si Grip.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist