načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Kniha: Adam - Blažena Ovsená

Adam
-7%
sleva

Kniha: Adam
Autor:

Adam je mladý vysokoškolák, ktorý hľadá svoju sexualitu. Má podozrenie, že by mohol byť na chalanov, ale nechce si to za žiadnu cenu priznať, lebo nevyzerá ako typický zženštilý gej. ... (celý popis)
Titul doručujeme za 3 pracovní dny
Jazyk: slovensky
Vaše cena s DPH:  337 Kč 313
+
-
rozbalKdy zboží dostanu
10,4
bo za nákup
rozbalVýhodné poštovné: 0Kč
rozbalOsobní odběr zdarma

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » neuvedeny
Médium / forma: Tištěná kniha
Rok vydání: 05.09.2017
Počet stran: 305
Rozměr: 148x210
Jazyk: slovensky
ISBN: 978-80-972768-0-5
EAN: 9788097276805
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Adam je mladý vysokoškolák, ktorý hľadá svoju sexualitu. Má podozrenie, že by mohol byť na chalanov, ale nechce si to za žiadnu cenu priznať, lebo nevyzerá ako typický zženštilý gej. Práve naopak, nikto by to doňho nepovedal. Lenže potom sa objaví pekný spolužiak Filip a Adam zrazu vie, že je to silnejšie než on. Chce Filipa za najlepšieho priateľa, no Filip mu dáva jasne najavo, že nemá záujem. A tak sa Adam trápi sám so svojím tajomstvom a dúfa, že si raz nájde peknú blondínku. Medzičasom začne chodiť na angličtinu. Na kurze sa spriatelí s Dášou, mladou netradičnou sexy lektorkou, ktorá rozjasňuje jeho dni svojou nebojácnou a liberálnou povahou. Dáša pre zmenu chodí so Samsonom, lektorom z Anglicka, ktorý si rád vypije, no ich vzťah nie je ideálny. Adam sa stretáva s obomi a prežíva s nimi bláznivé večery plné rockových koncertov, ale aj hádky dvoch patologických pováh. Keď sa Adam naučí čo-to po anglicky, objaví sa možnosť ísť pracovať do Spojených štátov. Stará tetka Veruna mu vtedy porozpráva o vzdialenej rodine v Chicagu a Adam sa rozhodne, že ju pohľadá. V Amerike potom zakúsi tvrdú realitu, kedy je odkázaný iba sám na seba, spoznáva život ilegálnych imigrantov a zažíva s nimi humorné aj smutné chvíle. Ako dopadne Adam v Amerike? Nájde vzdialenú rodinu? Vráti sa domov na Slovensko? A čo Filip? Stane sa jeho najlepším priateľom? A čo sa udeje, keď na scénu vstúpi štvrtý aktér, Jaro, Adamov najlepší kamarát z detstva? Kým Dáša sa ešte stále háda so Samsonom, Adam si v sebe musí spraviť jasno a na to potrebuje čas. Veľa času. Priveľa času. A to ho poriadne znervózňuje. Tak je Adam teplý, alebo nie? Pokračovaním tohoto románu je román Neviditeľný zdroj.

Kniha je zařazena v kategoriích
Blažena Ovsená - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Rok vydania: 2017

Text, ilustrácie, obálka, dielo: © Blažena Ovsená, 2017




ADAM

Blažena Ovsená

2017



Milá ˇcitatel’ka, milý ˇcitatel’,

dovol’ mi, aby som Ti predstavila môj román Adam, v ktorom sadoˇcítaš o tom, ako Adam hl’adal samého seba. Pokraˇcovaním tohoto románu

je trojdielny gej román Neviditel’ný zdroj. Obidva tieto romány venujem

mladým zaˇcínajúcim slovenským homosexuálom, aby zbytoˇcnenepremárnili svoju mladost’ v utajení a strachu ako Adam.

V ˇcase, kedy Adam prežíva svoj príbeh, neexistovala kniha, ktorá by opisovala gej život na Slovensku, preto si mladí homosexuáli v tej dobe takú knihu ani nemohli preˇcítat’, ani sa z nej prípadne pouˇcit’. Verím, že moja kniha osloví aj širšiu ˇcitatel’skú verejnost’, ktorá sa zaujíma o inakost’.

Upozor ˇnujem, že v texte sa okrem iného vyskytujú aj expresívne sexuálne dialógy, vulgárne výrazy a uvol’nené mravy. Dielo nie je vhodné pre nedospelú mládež, ktorá ešte nedov ́ršila vek osemnást’ rokov, ani pre puritánskeho ˇcitatel’a.

Toto dielo je ˇcisto literárnou fikciou. Všetky postavy a inštitúcie, ichkonanie a výroky sú vymyslené. Všetky podobnosti s realitou sú ˇcisto náhodné. Nie som si vedomá toho, že by sa ˇcokol’vek z toho, o ˇcom píšem, niekedy reálne udialo.

ˇ

Co sa týka samotného textu – kurzívou zvýraznené slová sú bud’prízvukované, ironické, citované alebo sa jedná o slovenský preklad z angliˇctiny alebo iného cudzieho jazyka. Zmysel by mal byt’ zrejmý z kontextu.

Na záver by som sa chcela pod’akovat’ všetkým dobrovol’níkom, ktorí mi boli pri tvorbe tohoto diela nápomocní. Bolo ich naozaj neúrekom a bez ich pomoci by toto dielo možno ani nevzniklo. Špeciálne pod’akovanie patrí MMM a MZ, ako aj vydavatel’ovi.

Milá ˇcitatel’ka, milý ˇcitatel’, prajem Ti príjemné ˇcítanie.

Obsah

1 Tetka Veruna 1

2 Filip 15

3 Babiˇc 19

4 Dáša 23

5 Priatel’ 33

6 Samson 39

7 Obet’ 51

8 Pátranie 63

9 Udobrenie 77

10 Amerika 83

11 Vratín 127

12 Koncert 137

13 Naivita 145

14 Tajomstvo 155

15 Rozlúˇcka 163

16 Jaro 169

i

17 Príbuzní 181

18 Kórea 191

19 Flirtovanie 201

20 Kvíz 209

21 Žiarlivost’ 213

22 Naivita II. 217

23 Výlet 223

24 Prívesok 231

25 Zbierka 239

26 Banány 243

27 Amerika II. 257

28 Dom 281

29 Žlˇcník 289

30

ˇ

Co ak? 303

ii Kapitola 1 Tetka Veruna

Starenka už druhú hodinu sedela v kostole na lavici, oˇci privreté, ruky zopnuté, a nebyt’ pravidelného pochrapkávania, zdalo by sa, že sa modlí.

Ked’ zvon na kostolnej veži odbíjal poludnie, stará pani saprebudila, narýchlo si upravila šatku na hlave, prežehnala sa a s ˇciernou koženou kabelou na predlaktí sa dala na odchod.

Netrvalo dlho a prišla k bránke starého domu, ktorú s v ́rzgotom otvorila.

Na záhrade za domom moja babka práve nadávala sliepkam: „Tu máš, ty svi ˇna skurvená! Zadrhni sa! Ideš odtál?! Basom ti neki!

1

A už aj letelo zhnité jablko do kury. „Tu máš, zmek! Bodaj ca parom

vzal! Já ci dám liésc mi do kapusty!“

Kura vydesene zakotkodákala, zatrepala krídlami a rýchloutekala smerom ku kurínu.

V ́rzgot bránky vyrušil babku a ona zahlásila: „Ná, Veruna je tu. Nahutac sa prišla.“ Knísavou chôdzou odišla za sestrou.

Tá stará žena z kostola bola teda tetka Veruna, ktorá prišla akože pozriet’ sestru, no v skutoˇcnosti sa k nej chodievala najest’. Nikto si nevedel vychutnat’ jedlo tak ako ona. Najradšej mala kyslú kapustu.

Ja som v tej chvíli žil nieˇcim celkom iným. Pri plote na samom konci záhrady si kozy pochutnávali na št’avnatej tráve. Medzi nimi pobehovali malé roztomilé kozliatka, ktoré sa len nedávno narodili. Vel’mi som ich chcel pohladkat’ a pohrat’ sa s nimi, no len ˇco som sa k nejakému priblížil, hned’ mi ušlo. Jedno sa predo mnou dokonca ukrylo vo vysokej žihl’ave.

1

hrubá mad’arská nadávka premiešaná so slovenˇcinou

1


„Á, už t’a mám! Odtial’ mi neuteˇcieš!“ vykríkol som, a obleˇcený len v krat’asoch a krátkom triˇcku, opatrne som vošiel za ním. Dával som si však dobrý pozor, lebo aj malá neopatrnost’ mohla skonˇcit’ pop ́rhlením, po ktorom som naozaj netúžil.

Ked’ som spravil zo dva obozretné kroky a už–už sa nat’ahoval za kozliatkom, že ho chytím, jedna stará koza hrozivo zameˇcala. Vtedy som stratil rovnováhu a rozˇcapil som sa na zem. Tisícmuˇcivých bleskov razom šiblo po mojom tele ako biˇce, až som zvrešt’al. Celý dop ́rhlený, vyskoˇcil som ako struna a v panike som sa bezhlavo rozbehol naprieˇc žihl’avou. V snahe ˇcím skôr sa vyslobodit’, som svoje muky len zhoršil.

S plaˇcom som doletel k babke do kuchyne. Tetka Veruna práve do seba tlaˇcila segedínsky gul’áš. Žuvala tak zápalisto, až sa jej vel’ké ovisnuté líˇciská nadúvali ako kvákajúcej ropuche.

ˇ

Co sa ci porobilo?“ spýtala sa ma babka.

„Chcel som chytit’ kozliatko a spadol som do žíííhl’avýýý!“ reval som.

Ak som si myslel, že ma babka pol’utuje, vel’mi som sa mýlil.

Babka sa zaˇcala strašne smiat’. Slzy jej vytryskli a ona si ich zaˇcala utierat’ zásterou. Tak ma to prekvapilo, že som aj plakat’ zabudol.

„A ty si kerý?“ zahuh ˇnala zrazu tetka Veruna mojím smerom.

Priblížila sa ku mne zvráskavená tvár a malé sivé zakalené oˇci, v ktorých som videl láskavost’.

„Adam,“ odpovedal som cez slzy.

„A kelo máš rokvóv, Adamko?“

„Pät’,“ ukázal som prstami.

„A kde bývaš, Adamko?“

„V paneláku,“ poslušne som odpovedal.

„Neplaˇc, Adamko, ze žihl’avy ešše nigdo neumrel,“ chlácholila ma tetka. „Ked’ nebudeš plakac, babka ci dá koziˇcku domov. Dáš si hu na balkón, spravíš jjé z kartónu domˇcek, aby mala gde bývac, natrháš jjé trávy, aby mala ˇco jesc, a ked’ vyrosne, bude ci dávac mliéko.“

To bola celkom lákavá ponuka, tak som sa upokojil.

Veˇcer v babkinej posteli som si predstavoval, ako na balkóne v kartónovej krabici chovám malé kozliatko, ktorému každý de ˇn natrhám pred vchodom trochu d’ateliny. Pri tejto predstave som spokojne zaspal.

Ani vo sne mi vtedy nenapadlo, že by si tetka Veruna zo m ˇna

2


mohla striel’at’. Že budem na balkóne chovat’ kozliatko, som bral ako

hotovú vec.

Až ked’ som bol starší, pochopil som, že tým kozliatkom ma tetka iba balamutila, aby som neplakal. To som sa už ale na svojej detskej naivite smial aj ja sám. Napriek tomu túžba mat’ raz malé hospodárstvo alebo aspo ˇn domˇcek na dedine vo mne zostala navždy.

***

„Ako dlho asi vydrží na vode lod’ celá pozliepaná z papiera?“ spýtal som sa raz spolužiakov v školskej družine, len ˇco súdružka uˇcitel’ka Korytnaˇcka zmizla za dverami.

Nikto mi nevedel povedat’.

Tak som sa s najlepším kamarátom Jarom Slížikom pustil doleenia. V skrinkách sme vy ˇnúrali lepidlá, rôzne papiere a tiež letáky k oslavám VOSR

2

. Kým bola Korytnaˇcka preˇc, my sme sa ˇcinili.

Z ˇciernobielej fotografie, zavesenej na stene, na nás pritom dohliadal

vel’avážený súdruh prezident Gustáv Husák.

Najskôr bola lod’ malá. Vtedy Jaro múdro vyhlásil: „Ak bude väˇcšia, vydrží na vode dlhšie!“

Ked’ bola lod’ už dost’ hrubá a t’ažká, povedal som: „Mali by sme ju ešte zosilnit’, aby sme to poistili!“

Tak sme síce spravili ukážkovú trojkilovú lod’, ktorej trvalo vyše polhodiny, kým sa v umývadle premoˇcila, ale minuli sme pritom všetok lep a papiere, a ˇco bolo najhoršie, aj všetky letáky k oslavám VOSR!

M ˇna to ale netrápilo. Podstatné bolo, že som sa blysol predspolužiaˇckou Sašou, krásnou modrookou blondínkou, do ktorej som bol po uši zal’úbený. Celý ˇcas som sa tváril, že si ju nevšímam, ale každú chvíl’u môj pohl’ad smeroval práve k nej. Ked’ som na sebe cítil jej oˇci, rozplýval som sa blaženost’ou.

Po polhodine sa Korytnaˇcka vrátila z kabinetu. Ked’ uvidela naše vel’dielo a zniˇcené letáky, takmer ju trafil šl’ak. Nasledoval šialený vreskot a vypoˇcúvanie. Nepomohla mi ani obhajoba, že sme k oslavám VOSR vyrobili pravý a nefalšovaný krížnik Auróru, z ktorého výstrelom súdruh Lenin a ostatní bol’ševici zaˇcali celú VOSR.

Súdružka Korytnaˇcka nedostala svoje meno náhodou. Práve naopak. Bola vychudnutá na kost’, s vysokým poloplešatým ˇcelom, a s vel’kými okuliarmi vyzerala ako naozajstná korytnaˇcka Tortilla z príbehu o Buratinovi. Bola známa tým, že zle zvláda

2

Vel’ká Októbrová Socialistická Revolúcia

3


stres a pri každej trochu vypätejšej príležitosti kolabuje. Nebolo

tomu ináˇc ani v tomto prípade. Zase sa zaprela rukou o tabul’u,

sklonila hlavu k zemi, riedke blond vlasy jej spadli rovno pred oˇci,

a st’ažka vzdychla, akoby umierala: „Ách!“ No potom to zobrala ako

jasnú provokáciu a dala nám za trest stokrát napísat’, že už nikdy

nezoberieme do úst slovo bol’ševik a že už nikdy nebudeme sebecky

plytvat’ spoloˇcným socialistickým majetkom.

S vervou som sa pustil do písania. Ešte som sa smial, hovoriac Jarovi, že to niˇc nie je. Asi po pätnástej vete sa však vo mne nieˇco vzbúrilo a ja som sa rozzúril tak strašne a príšerne, že som prevrátil lavicu hore nohami a nakriˇcal na Korytnaˇcku, že je urˇcite imperialistka, ked’ jej vadí krížnik Auróra!

Korytnaˇcka sa ofuˇcala: „Ja?! Ja?!“ a nato ma zaˇcala ˇcaptavo nahá ˇnat’ po triede, aby mi strelila facku.

Ked’že som mal nohy vytrénované z futbalu, s prehl’adom som jej ušiel. Ešte som sa jej aj z dial’ky vysmieval, že je plešatá korytnaˇcka. Chudera, zase sa oprela o stenu a zúfalo vzdychala.

Potom sa na m ˇna chodili pozerat’ ostatné súdružky uˇcitel’ky a ukazovali na m ˇna: „To je ten chalan, ˇco to povedal. . . “

Korytnaˇcka bola z tej nahá ˇnaˇcky taká vystresovaná, že potom strávila týžde ˇn na péenke

3

, aby si polieˇcila pohnuté nervy.

Mohlo to vtedy pre m ˇna dopadnút’ vel’mi zle, keby ten vel’kýhuriavk za m ˇna neurovnala suseda Vanusová, ktorá tiež uˇcila na škole. Nebyt’ jej protekˇcnej ruky, mal by som fakt vel’ký problém a možno aj dvojku zo správania.

***

V jeden pekný letný de ˇn, ked’ som bol asi štvrták, zase sa prišla tetka Veruna naobedovat’ k mojej babke. Šatka na hlave, ˇcierna kabela v ruke. Za tých niekol’ko rokov sa vôbec nezmenila a to už mala na chrbte osem krížikov! Nie nadarmo sme ju v rodine prezývali nezmar.

„Z kostola idem,“ zahuh ˇnala, ked’ si sadala na lavicu pod ˇcereš ˇnou. „Pomollic som sa bola a pozrec farárka.“ Oˇci mala ešte opuchnuté, ˇco si zase dobre schrupla.

„Poznám tvoje mollenie,“ riekla jej na to babka. Zopla ruky, sklonila hlavu a zachrápala, napodob ˇnujúc staršiu sestru.

„Jój, šak len chvílku! Farárko ma obudili, aby sa ma opýtali, ako sa mi lúbi v tom domove dvóchodcvóv, kerý mi vybavili! Vravím,

3

PN - skratka pre práceneschopnost’

4


že dobre, len bienne vará! Knedlík za pól dlane a maso z vrabca!“

huh ˇnala tetka. „Ty si ˇco varila?!“

„Segedínsky,“ odpovedala babka, sledujúc zase kuru, ktorá sa ukradomky blížila ku kapuste. „Tu máš, ty svi ˇna skurvená! Ideš odtál, ancikrist jeden!“ Tradiˇcne hodila po kure zhnité jablko.

Babka s tetkou po sebe hlasno kriˇcali, takže som ich poˇcul až do šopy, kde som práve ˇcosi majstroval. Zrazu som odtial’ vyšiel a smeroval k babke. V jednej ruke som držal kladivo, v druhej klince a dve laty.

„Dobrý de ˇn,“ pozdravil som, ked’ som mí ˇnal tetku Verunu.

„Á, Adamko! Aký si ty už veliký! A ˇcože ideš robic s tým kladivom?“ vyzvedala.

„Strašiaka!“

ˇ

Co?!“ zahuh ˇnala nahluchlá tetka. Vysoký vek jej už poriadne

upchal uši.

„Stra-šia-ka! Robím strašiaka na ˇcereš ˇnu! Kvôli škorcom!Ozobávajú ˇcerešne!“

„Ahá! No aký si ty šikovný chlapec!“ chválila ma tetka. Potom sa ma ešte opýtala: „A ˇcím chceš byc, ked’ vyrosneš?“

„Prezidentom!“ odpovedal som bez váhania.

ˇ

Co?“ tetka naklonila ku mne hlavu.

„Pre-zi-den-tom!“ zakriˇcal som poriadne.

Tetka sa zrazu tl’apla rukou po stehne a rozosmiala sa tak strašne, až jej bolo vidno bezzubé d’asná. Takú hlúpost’ veru už dlhonepoˇcula.

Potom sa upokojila, a kým som priväzoval na ˇcereš ˇnu strašiaka ovešaného hrdzavými plechovkami, s babkou preberala svojezáležitosti.

„Pod’akuj sa za mna Peterkovi a Pavelkovi, že ma boliprescahovac,“ huh ˇnala tetka. „

ˇ

Co by som ja dala za to, keby som mala takých

synvóv!“

„A ˇco mám spravic s tvojími vecámi v šope? Vezmeš si ich do domova?“ spýtala sa jej babka.

„Jój, to nemóžem. Tam mám jennu skrinku a to je šetko!“st’ažovala sa tetka. „Vyhocce to do smecí!“

„Šetko?“

„Šetko!“ zopakovala tetka.

„Babka!“ zakriˇcal som zrazu. „Chytaj špagát!“ zhodil som klbko na zem. Babka ho zdvihla. „A teraz potiahni!“ Babka zašklbala. Strašiak hluˇcne zahrkal. „Funguje!“ potešil som sa.

5


„Teraz nech tié kurvy prilecá!“ vyhrážala sa babka, mávajúc zat’atou päst’ou. „Poj dolu! Ideme hutac.“

Odišla do domu a o chvíl’u priniesla do záhrady obed. Naložila segedínsky do žltých plastových misiek a zapichla do nich lacné hliníkové lyžice.

„Zase kapusta?“ zašomral som. „Ja chcem slivkové knedle smakom, aké mi robí mama!“

„Iné nemáme!“ vybafla babka. „Ked’ nechceš, hovno zec!“Nepárala sa so mnou.

Tak som sa teda pomaly pustil do jedla. Nechcel som zostat’ hladný.

Zato tetka Veruna sa oblizovala až za ušami. Ústa mala zagebané od kapusty, ktorú si plnými lyžicami ládovala do bezzubých úst.

„Naša sesterka z Ameriky, tá lúbila kapustu,“ huh ˇnala, žuvajúc. „Vždy, ked’ sme rezali kapustu na zimu, ona obhrýzala hlúby, ˇco sme nechávali pre svine. Já som sa jjé spýtala, ˇci je svina, ked’ ich tak chrúme, a ona mi povedala, že jjé chucá. Strašne ich mala rada – tié hlúby. Tak sme sa na niéj nasmáli, až do hrúzy. Hahá,“ smiala sa, až jej zase bolo vidno holé d’asná.

„Vy máte sesternicu v Amerike?“ spýtal som sa.

„Áno, Maryška sa volala,“ prikývla tetka. „Ujco odešiel doAmeriky, lebo tu bola biéda, a nechal Maryšku u nás, lebo bola maliˇcká. Posiélal z Ameriky penáze, a ked’ Maryška vyrosnula, išla doAmeriky za ním. Aj mój ocec, tvoj pradedo, bol v Americe. Ktovie, ˇci Maryška ešše žíjje. . . “

Tetka si utrela ústa zasoplenou vreckovkou. Zapila jedlo pivom, odgrgla si a vyvalila sa na lavicu pod ˇcereš ˇnou, aby si zase trochu schrupla.

Hned’ po obede som letel do šopy. Chcel som sa trochu pohrabat’ v jej haraburdách. Škoda by bolo vyhodit’ nejakú súcu vec.

Tetka bola starinárka. Znamenalo to, že všetko zbierala a niˇc nevyhadzovala. Tak som v kope harabúrd našiel zo tri krest’anské kríže, starý hliníkový príbor, pokazený dáždnik, staré dolámané kuchynské nože, dieravé sitko, obité hrnce, staré vydraté kabáty,roztrhané kabely, dve l’avé topánky a kopec šatstva. Tieto nepoužitel’né veci ma ale nijako nezaujali.

Zato pri pohl’ade na starodávny ruˇcný mlynˇcek na kávu mi hned’ zaiskrili oˇci. Hned’ som ho odložil bokom.

Objavil som aj malý zaprášený kufrík s okovanými rohmi. Sfúkol som z neho prach a otvoril ho. Vnútri som uvidel nejaké fotografie

6


a mince. Bez d’alšieho skúmania som ho zatvoril a tiež odložil

bokom, že si ho zoberiem.

Potom som sa ešte prehrabával vo veciach, ale niˇc súce som už nenašiel.

***

Doma som dôkladne prezrel svoje nové poklady. Starodávny mlynˇcek som utrel mokrou handrou a vystavil ho do poliˇcky. Pekne sa vynímal medzi starými fl’ašami, ktoré som raz vy ˇnúral u babky na povale.

Viac ma zaujímal obsah toho malého okovaného kufríka. Našiel som v ˇnom ˇciernobiele rodinné fotky, farebné pohl’adnice, mince

7


z prvej

ˇ

Ceskoslovenskej republiky a zo Slovenského štátu, ale aj staré

dokumenty v slovenˇcine a v nejakom cudzom jazyku, ktorému som

nerozumel.

„Mag-yar-or-s-zág

4

,“ krkolomne som ˇcítal nápis na jednompaieri. Došlo mi, že to bude asi po mad’arsky, aj ked’ som nechápal,

ako tetka mohla príst’ k mad’arským listinám. Bol som ešte vel’mi

mladý a nepoznal som historické súvislosti. Všetky veci som vložil

naspät’ do kufríka a uložil ho na bezpeˇcné miesto pod postel’.

S tými Mad’armi mi to ale neprestávalo v ́rtat’ v hlave. Tak som sa pri veˇceri spýtal otca: „

ˇ

Co mala tetka spoloˇcné s Mad’armi, ked’ mala

mad’arské papiere?

ˇ

Co je Mad’arka?“

„Tetka a Mad’arka?“ zasmial sa otec. „To teda nie. Vieš, tetka sa narodila ešte za Rakúsko-Uhorska. Tie dokumenty sú urˇcite z tej doby. Asi to sú nejaké listiny z matriky alebo nejaké vysvedˇcenia. . . Aj ked’ to asi t’ažko, lebo tetka do školy nechodila.“

„A to sa vtedy písalo po mad’arsky?“ spýtal som sa neznalo.

„Áno,“ odpovedal otec.

„A preˇco, ked’ sme Slováci?“ ˇcudoval som sa.

„To bola taká zváštna doba,“ zahovoril to otec. Príliš sa v histórii nevyznal.

„A preˇco tetka nechodila do školy?“

„Lebo bola ˇcudná. Za mlada bola vel’mi tvrdohlavá. Raz ju v škole uˇcitel’ vyvolal z mad’arˇciny, a pretože mu nevedela odpovedat’ po mad’arsky, dostala trstenicou. Schovala sa pod lavicu a ani za svet odtial’ nechcela vyliezt’. Zat’ala sa a nikto ju viac do školy nedostal. Potom pásla kravy a ovce, a tak sa nenauˇcila ani písat’, ani ˇcítat’. Je analfabetka. V zdravotnej karte má napísané, že je mentálneretardovaná, zaostalá. Ked’ vyrástla, chodievala do služby ku sedliakovi na Moravu. Neskôr sa prest’ahovala sem do mesta. V nemocnici k ́rmila svine a ˇcistila im chlievy. Popritom sa starala o nás, lebo tvoja babka pracovala.“

„A preˇco tetka nemá nijaké deti?“ vyzvedal som d’alej.

„Ked’že nevedela písat’, všetci muži ju považovali za hlúpu. Nikto ju nechcel. Nakoniec si našla jedného. Ako naschvál sa vydala práve za takého fúzatého Mad’ara, ktorý škúlil na jedno oko a rád si vypil. Volal sa Sándor Szentési a zomrel už dávno. No a vieš, to bolo také manželstvo. . . Preto tetka nemá nijaké deti.“

„Hm,“ prikývol som. Vel’mi som však tomu nerozumel.

4

Uhorsko, ale ajMad’arsko, mad’arsky

8


Tetka bola pre m ˇna nepochopitel’nou bytost’ou z iného sveta. Bola stará ako Matuzalém, pamätala si feudálne ˇcasy RakúskoUhorskej monarchie, prežila prvú aj druhú svetovú vojnu, prvú

ˇ

Ceskoslovenskú republiku, Slovenský štát a teraz žila v socializme.

L’utoval som ju, že tak smutne dopadla kvôli Mad’arom. Nebyt’

nezrozumitel’nej mad’arˇciny, ktorú ju nútili sa uˇcit’, možno by sa

nezat’ala a nezanevrela na školu. Možno by sa dokonca nauˇcila

aj písat’, našla si súceho muža a mala s ním deti. Takto zostala

na staré kolená úplne sama a musela dožívat’ v domove dôchodcov.

Žial’, nemohol som jej nijako pomôct’. Tak som ju neskôr v domove

dôchodcov aspo ˇn navštevoval.

***

O Mad’aroch som sa viac dozvedel v škole.

„Diktát dopadol katastrofálne! Ka-tas-tro-fál-ne! Poˇcujete?!“ hromžila ukrutná súdružka Bátoryˇcka na slovenˇcine.

Podobne ako Korytnaˇcka, ani Bátoryˇcka nebola celkom normálna. Vyslúžila si prezývku po najväˇcšej sadistke všetkých ˇcias, pretože ako zanietená národniarka nás fyzickým muˇcením nútila drvit’ sa slovenˇcinu. Kostnatá ako smrtka, stále len spomínala Štúra a veci národné. To bolo len samé – Štúr sem, Štúr tam.

„Štúr sa z vás musí v hrobe obracat’!“ jaˇcala zase raz na celú našu triedu, mávajúc šl’achovitou rukou. „Keby jeho nebolo, dnes by ste všetci do jedného rozprávali po mad’arsky! Keby vedel, akínevd’aˇcníci z vás vyrastú, nešiel by bojovat’ v roku meruôsmom za veci národné! Nepostavil by sa so zbra ˇnou v ruke proti mad’arskému vojsku! Však,

ˇ

Cervenková? Žyt’ s tvrdým y! Nielen na hlave, ale

aj v hlave treba mat’! Málo trovit’, vel’a tvorit’! Tak to hovoril L’udovít

Štúr! Ked’ vy nebudete tvorit’, nikto nebude! Vy ste budúcnost’

slovenského národa!“ Tu sa hrozivo odmlˇcala a po chvíli mrazivo

zahlásila: „Viete, ˇco bude nasledovat’. . .

ˇ

Tažko na cviˇcisku, l’ahko

na bojisku! Otvorte si posledný diktát!“

Vel’mi dobre sme vedeli, ˇco malo nasledovat’. Buchnátovanie. A toho sme sa desili najviac. Aj ked’ boli fyzické tresty zakázané, pre Bátoryˇcku v tomto zákony neplatili.

Neochotne sme si otvorili zošity.

ˇ

Císlo napísané ˇcerveným perom

predstavovalo poˇcet chýb, ktoré sme urobili. Zárove ˇn to bola výška

nášho trestu.

Bátoryˇcka zat’ala kostnatú ruku v päst’, vysunula ostrý ˇclánok prostredníka, a recitujúc bojovú báse ˇn Mor Ho! od Sama Chalupku, uštedrila každému tol’ko buchnátov, kol’kokrát sa v diktáte pomýlil.

9


Verila, že iba tvrdým výcvikom z nás môže vychovat’ hrdýchSlovákov. Úˇcel svätil prostriedky.

„Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, ponad vysoké hory, ponad rovné polia,“ tu uštedrila štyri buchnáty za štyri tvrdky prvej obeti, až sa dotyˇcný vykrútil od bolesti. „Preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, sadli tam za pomedzím slovenského rodu,“ d’alší nešt’astník dostal do chrbta svoj podiel. Takto pokraˇcovala, až si zgustla aj na najlepšom kamarátovi Jarovi Slížikovi, ktorý sedel v lavici vedl’a m ˇna. Nakoniec sa tá sadistka vyv ́ršila aj na mne: „A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu; a ˇco i tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty len, a vol’ nebyt’, ako byt’ otrokom!“ A tu ma udrela do chrbta tak silno a nešt’astne, až sa mi do oˇcí natlaˇcili slzy. Ked’ videla, ako som sa od bolesti vykrútil, zahlásila: „Aspo ˇn sa nebudete pred nikým hrbit’!“

„Krava!“ potichu som precedil cez zuby, ked’ sa vzdialila.

Bátoryˇcku som nenávidel. Rozhodol som sa preto, že to Šmecovej – tak sa totiž tá striga v skutoˇcnosti volala – všetko vrátim.

***

Hned’ na d’alšej hodine sme mali matiku s triednou uˇcitel’kou, do ktorej som bol po uši zal’úbený. Zasnene som ju sledoval z lavice, túžiac po tom, aby si všimla moju malú existenciu. Zrazu som dostal nápad. Nielenže sa zviditel’ním, ale to aj vrátim Bátoryˇcke!

Po hodine som prišiel za ˇnou ku katedre: „Súdružka uˇcitel’ka, môžem sa vás nieˇco spýtat’?“

ˇ

Co také, Adam?“ usmiala sa na m ˇna mladá matikárka.

Nadýchol som sa a bez okolkov zo m ˇna vyšlo: „Preˇco je súdružka Šmecová taká sprostá?“

Jej úsmev zmrzol. Triedna sa na m ˇna prísne pozrela a ostrým hlasom vyštekla: „

ˇ

Co si to povedal?!“

Nezdalo sa mi, že by som hovoril potichu. Napriek tomu som jej to ochotne zopakoval: „Súdružka Šmecová nás stále buchnátuje. Tak sa vás chcem spýtat’, že preˇco je taká sprostá. . . “

Prásk! Takú facku som dostal, až mi hlavu vytoˇcilo na stranu.

„Nabudúce sa také sprosté otázky nepýtaj!“ skríkla matikárka a nahnevane odišla.

Znovu som sa stal predmetom záujmu ostatných súdružiekuˇciteliek. Zase sa chodili na m ˇna pozerat’ a ukazovali na m ˇna prstom: „To je ten chalan, ˇco to povedal. . . “

10


Aj ked’ facka chvíl’u bolela, moja taktika zafungovala. Bátoryˇcka sa nikoho viac nedotkla.

***

Prešlo niekol’ko rokov a naša suseda, súdružka uˇcitel’ka Vanusová, odišla na prázdniny za príbuznými do USA. Ked’ sa na konci prázdnin nevrátila, všetci sme si mysleli, že v tom skazenomkapitalistickom brlohu navždy zostala.

V strede septembra sa však neˇcakane objavila aj s kuframi a hned’ nám zaklopala na dvere. Musela totiž mojim rodiˇcom zreferovat’, ako dobre sa za vel’kou mlákou žije. Vraj poˇcas návštevy vzdialených príbuzných toho o Amerike vel’a zistila. Viedla všetky tie podvratné reˇci o tom, aký je tam raj na Zemi a akí sú tam všetci bohatí.

Mama s ocom s otvorenými ústami poˇcúvali všetky tie neslýchané veci a len neveriacky krútili hlavami. Aj ja som dobre napínal sluch, aby mi neušlo jediné slovo, ved’ také kacírske reˇci sa predsa nepoˇcujú každý de ˇn!

„Každý tam má auto! Dokonca aj obyˇcajná upratovaˇcka!“ šepkala Vanusová potichu, pretože v tej dobe aj steny mali uši. „Majú tam také reštaurácie, v ktorých zaplatíte pät’ dolárov a môžete jest’, kol’ko sa do vás vmestí! Banány a pomaranˇce majú v každom obchode! Nemusia tam na ne stát’ hodinu v rade ako u nás! A cestovat’ môžu z jedného štátu do druhého a nepotrebujú k tomu ani vízovú doložku! Viete si to predstavit’?! Tam je skutoˇcná sloboda! Tam sa žije stokrát lepšie ako tu! Ale zaprisahávam vás, nechajte si to iba pre seba! Keby sa eštébaci dozvedeli, ˇco vám tu hovorím, zavreli by ma do basy ako protištátny živel!“

Práve Vanusová vo mne vzbudila záujem vidiet’ Ameriku na vlastné oˇci. Amerika bola iným svetom a v tej dobe naším najväˇcším nepriatel’om.

***

Krátko po Vanusovej prednáške o Amerike nám na Obˇcianskej náuke zarytá súdružka Komunistka masírovala mozgy.

„Rozdiel medzi komunizmom, socializmom a kapitalizmom je vel’mi jednoduchý. Najnespravodlivejší je kapitalizmus, kde vládnu buržuji, ktorí vlastnia všetok výrobný kapitál a vykorist’ujú proletariát. Na rozdiel od toho socializmus je spravodlivejší, pretože v ˇnom vládne robotnícka trieda. Hovoríme tomu diktatúra proletariátu. Všetci vlastnia všetko a nikto nevlastní niˇc. Každý dostane za svoju prácu tol’ko pe ˇnazí, kol’ko si zaslúži. Najspravodlivejší je ale

11


komunizmus, v ktorom nie sú žiadne peniaze. V komunizme každý

pracuje tol’ko, kol’ko môže, a zoberie si iba tol’ko, kol’ko potrebuje.

Komunizmus je ideálom, ku ktorému sa približujeme. Hovoríme, že

komunizmus budujeme.“

Napäto som poˇcúval, no celé mi to akosi nesedelo. Doma som predsa jasne poˇcul o kapitalizme len samú chválu.

Súdužka Komunistka pokraˇcovala: „V našej socialistickej spoloˇcnosti sa o všetko delíme a slabým pomáhame. V Spojených štátoch amerických tomu tak nie je. Žijú tam l’udia bez práce, ktorí sa nazývajú nezamestnaní. Niektorí sú takí chudobní, že hladujú a potom žobrú. Tí sa nazývajú žobráci. A d’alší dokonca nemajú ani kde bývat’. Tí sa zase volajú bezdomovci. Sú tam však aj takí, ktorí zo zúfalstva berú drogy. Tí sa volajú narkomani. V našej socialistickej spoloˇcnosti nezamestnaných, žobrákov, bezdomovcov, ani narkomanov nemáme, pretože naša socialistická spoloˇcnost’ sa postará o všetkých.“

Že by to bolo so socializmom také ružové? Nemyslel som si to. Preˇco nám nepovedala o tých amerických banánoch a pomaranˇcoch, ktoré spomínala Vanusová? Nahnevala ma. Napriek Vanusovejzarisahávaniu som sa prihlásil a súdružka Komunistka mananešt’astie vyvolala.

ˇ

Co by si rád, Adam?“ spýtala sa prekvapene.

Postavil som sa a spustil: „Klamete! To vôbec nie je pravda, ˇco nám tu hovoríte!“ Súdružka Komunistka vytreštila oˇci. Aj ked’ som videl, ako jej zaˇcínajú vlasy dupkom vstávat’, odvážne sompokraˇcoval: „Naša suseda, súdružka Vanusová, v Amerike bola a ona

jasne hovorila, že v Amerike sa majú l’udia lepšie ako u nás! Stokrát

lepšie ako u nás! Vraj tam aj obyˇcajná upratovaˇcka má auto a. . . ,“

odrapotal som všetko presne tak, ako som to poˇcul, samozrejme,

že som nezabudol ani na zázraˇcné reštaurácie a hojnost’ tropického

ovocia.

Ked’ som koneˇcne skonˇcil, spokojný so svojím výkonom, ˇcakal som na zaslúžené ocenenie mojich vedomostí. Pochvala však nerišla.

ˇ

Cože?!

ˇ

Co si to povedal?!“ odula sa súdružka Komunistka,

ktorej som behom jednej jedinej pol minúty zrútil jej desat’roˇcia

budovaný socialistický ideál. Náhlivo si zobrala svoje veci z katedry

a demonštratívne odpochodovala z triedy. Nikdy predtým sa nieˇco

také nestalo. Znamenalo to, že to je vel’mi vážne.

Zl’akol som sa.

Súdružka komunistka sa do konca hodiny nevrátila. Za tých

12


dvadsat’ minút som mal dost’ ˇcasu na premýšl’anie o dôsledkoch

svojho konania. Spomenul som si na Vanusovej výstrahu, aby sme

o týchto háklivých veciach nikomu nehovorili. Už som videl tú

chuderu zavretú v base. A to iba kvôli mne.

Cez prestávku sa na m ˇna opät’ chodili pozerat’ ostatné súdružky uˇcitel’ky. Zase na m ˇna ukazovali prstom: „To je ten chalan, ˇco to povedal. . . “

***

Na moje vel’ké prekvapenie sa nijakí eštébaci neobjavili. Uˇcitel’ka Vanusová aj nad’alej chodievala do školy, akoby sa niˇc nebolo stalo.

Od toho ˇcasu sa však v našom štáte zaˇcali diat’ zvláštne veci. Netrvalo ani tri mesiace a komunistický režim padol. Veril som, že za to mohlo práve moje vystúpenie v triede. Urˇcite sa moje reˇci o dokonalej Amerike virálne rozšírili cez spolužiakov na ich rodiˇcov, od nich na ich kolegov a nakoniec na celý štát. Všetci túžili mat’ doma pomaranˇce a banány.

Na ˇcele bojového šíku revolúcie stála Bátoryˇcka. Za ˇnou som stál ja s kamarátom Jarom Slížikom. Naše hrude zdobila trikolóra – rovnost’, bratstvo, sloboda. Súdružka Komunistka sa držala v úzadí, no nakoniec aj ona prezliekla kabát.

Zrazu sa roztrhlo vrece so slobodou. Nezískali sme iba slobodu slova, ale prišla aj vlastná štátnost’. Po slovenských vrchoch sa rozhoreli vatry zvrchovanosti. Hoci som vel’mi nerozumel tomu, aké dôsledky nám to prinesie, tešil som sa s ostatnými, že sa veci koneˇcne pohli správnym smerom. Aspo ˇn sme verili, že tá samostatnost’ je pre nás z nejakého dôvodu dôležitá.

Prišiel vytúžený kapitalizmus a demokracia. Naivne sme simysleli, že teraz sa nám už Amerika koneˇcne otvorí, že nás objíme ako milovaných bratov. Nie. Všetko bolo úplne ináˇc. Kým za socializmu nás do Nového Sveta nechceli púšt’at’ tí zlí komunisti, teraz nám v tom bránili samotní dobrí Ameriˇcania. Vízová povinnost’pretrvávala.

No ˇco? Do Ameriky sa dostat’ nedalo, tak sme si ju zaˇcali budovat’ doma. Len sme to akosi zobrali zo zlého konca – od nezamestnaných, žobrákov, bezdomovcov a narkomanov. Aj moja mama prišla o prácu. Neskôr aj môj otec. Zostali z nás úplní chudáci. Obchody už síce boli plné pomaranˇcov a banánov, len sme si to ovocie nemali za ˇco kúpit’.

ˇ

Cest’ práci!

13


14


Kapitola 2

Filip

Vyrástol som. Prišla vysoká škola.

Už od mala som bol dost’ rozumný na to, aby som vedel, že ked’ som raz dostal jedineˇcný dar života, mal by som ten život prežit’ hl’adaním jeho hlbšieho zmyslu. Tak som sa rozhodol študovat’matematiku. Je to univerzálna veda, nezávislá od všetkých politických systémov a krajín. Uplatnil by som sa s ˇnou v Japonsku, v

ˇ

Cíne, alebo

aj na Marse. Aspo ˇn tak som si myslel. Matematiku som mal naozaj

rád. Navyše som jej rozumel. Stal sa zo m ˇna taký typický kockáˇc.

Zrazu som mal niekol’ko spolužiakov z rôznych konˇcínSlovenska. Boli to tí najlepší žiaci z gymnázií, elita Slovenska, ved’ študovat’ matiku nezvládne hocikto. Každý z nich rozprával iným prízvukom. Filip z Východu zat’ahoval najsmiešnejšie. Ked’že si na úvodnej hodine sadol hned’ vedl’a m ˇna, jeho spevavú reˇc som si nadmieru užíval niekol’ko rokov. Mal som pocit, akoby si z nejakého dôvodu vybral na zaˇciatku medzi všetkými spolužiakmi práve m ˇna. Ktovie, preˇco? Žeby som sa mu páˇcil?

Tento štíhly modrooký chalan s nagélovanými vlasmi a peknými zubmi ma spoˇciatku niˇcím nezaujal. Obliekal sa módnejšie ako ja, z ˇcoho mi bolo hned’ jasné, že má iný náhl’ad na život. Podl’a m ˇna bol prázdny – obyˇcajný mestský panelákový chalan, ktorý namiesto dobrodružstva a hl’adania zmyslu života sníval o super kariére. Navyše poˇcúval metal. Tým ma fakt dorazil. Ked’ sme raz šli spolu na cviká z Matematickej analýzy, mal som možnost’ si tú desivost’ vypoˇcut’ na vlastné uši.

ˇ

Co ti to tam škrieka v slúchadlách?“ spýtal som sa ho vtedy.

„Poˇcujem to až sem.“

15


„Metal,“ odpovedal Filip. „Chceš si to vypoˇcut’?“

„No daj!“ prikývol som.

Len ˇco som si nasadil slúchadlá, moju hlavu naplnila salva z gul’ometu. Nazvat’ tú strel’bu hudbou, je ako nazvat’ bol’ševník obrovský lúˇcnym kvietkom. Hned’ som mu vrátil slúchadlá naspät’.

„Hrozné!“ prevrátil som oˇcami.

Filip sa iba zasmial. On na všetko reagoval smiechom.

ˇ

Co poˇcúvaš ty?“ spýtal sa ma pobavene.

„Nieˇco, kde sa aj spieva,“ odpovedal som sarkasticky. „Napríklad Queen. Freddie Mercury mal božský hlas.“

Môj modrooký spolužiak zvážnel: „Ale bol teplý. . . “ Už len to, ako povedal to slovo teplý, znelo hrozne. Oˇcividne neobl’uboval homosexuálov.

Pozrel som sa na neho: „No a ˇco, ked’ bol teplý? Spieval však výborne.“

Filip na to nedbal: „Keby som zistil, že niektorý z mojichkamarátov je teplý, tak by som sa s ním prestal kamarátit’!“

„A to už preˇco?“ moje oˇci sa zväˇcšili od údivu.

„Nechcel by som, aby ma l’udia videli v jeho spoloˇcnosti!“

„A preˇco nie?“

„Proste by som nechcel!“ odsekol Filip, hl’adiac pred seba.

Nechápavo som pokrútil hlavou. V tej chvíli vel’mi klesol vmojich oˇciach. Nielen preto, že poˇcúval desivý metal, ale aj preto, že bol oˇcividne poriadny obmedzenec.

Samozrejme, že som vedel o Freddieho homosexuálnej orientácii. Mne však nijako neprekážala. Považoval som sa za tolerantnéhoˇcloveka. Rozlišoval som medzi kvalitou spevu a sexuálnou orientáciou. Boli to dve nespojitel’né veci.

Preˇco Filip vôbec vytiahol tú orientáciu? Chcel tým povedat’, že len teplý by poˇcúval teplého? Chcel tým povedat’, že aj ja som teplý? Keby som aj bol, to aj so mnou by sa akože prestal kamarátit’ len kvôli takej hlúposti?

Kto je vlastne teplý? Ten, kto sa dotkne kamaráta? Alebo ten, kto v šatni na telesnej obzerá spolužiakom slipy?

Nepovedal som už niˇc. Len som si pomyslel, že Filip je poriadne pribrzdený. No proste Východniar.

***

Zakrátko prišla prvá krúžkovica. Zveril som sa na nejspolužiakom s niektorými svojimi obavami.

16


„Matiku zvládnem l’avou zadnou, ale s anglinou to bude horšie,“ povzdychol som si pri pive. Vedel som, že bez angliny nemám šancu dokonˇcit’ školu.

Filip bol možno názorovo zaostalý, no na rozdiel odo m ˇna vedel po anglicky celkom obstojne.

„Ty si sa neuˇcil anglinu na strednej?“ spýtal sa ma prekvapene, vyškerený ako slnieˇcko z alkoholického opojenia.

„Nie, nechodil som na gymnázium ako ty. Otec mi poradil stavebnú priemyslovku – životný omyl. Tam sme mali iba jeden jazyk. Ja som si vybral nemˇcinu. Nemecko je predsa len bližšie ako Anglicko alebo Amerika. Vtedy som netušil, že raz pôjdem študovat’ na výšku a odborná literatúra bude po anglicky. Poznám len pár anglických slov ako boy, girl, house a také. Poznám ich možno tak sto.“

Filip sa do m ˇna obul: „Stavím sa s tebou, že tých anglických slov nepoznáš ani tol’ko!“

Bola to výzva.

„O ˇco sa stavíme?“ spýtal som sa.

„O pivo!“

„Dobre!“

Pozornost’ všetkých spolužiakov sa zrazu upriamila na m ˇna.

„Tak poviem, ˇco som už povedal,“ zaˇcal som. „Boy, girl, house, a d’alej yesterday, my, day, queen, black. . . “

Zo zaˇciatku mi to šlo vel’mi dobre. No ked’ som dosiaholšest’desiatku, zrazu som sa zasekol. Horko t’ažko som zo seba vysúkal d’alších desat’ známych slov z pesniˇciek od Queenu. Nakoniec som to vzdal: „

ˇ

Co som hovoril. Neviem ich ani sto.“

Spolužiaci sa na mne zabávali. Aj pomýlená krest’ankaMagdaléna sa na mne ušk ́r ˇnala. Táto vychrtlá katolícka bludárka sa na mne odbavovala svojím piskl’avým smiechom. Trpkost’ sa vo mne naplno rozlievala ako spenené more poˇcas prílivu.

„Dve pivá, prosím!“ neochotne som kývol na ˇcašníka, aby som splatil stávku.

Potom sa Magdaléna ujala slova, aby s d’alšími dvomi fanatickými katolíckymi spolužiakmi rozobrala nedel’nú káze ˇn. Okrem toho, že Ježiš je údajne náš Spasitel’, tiež som sa dozvedel, žeevanjelickí farári falošne spievajú. Vtedy som pochopil, že nevraživost’ katolíkov voˇci evanjelikom je taká obrovská, že keby katolíci mohli, tak by evanjelikov urˇcite upálili. Nakoniec som si od Magdalény radšej odsadol, aby som nemusel poˇcúvat’ tie sprosté krest’anské keci.

17


Krest’anstvo som fakt nemusel. Sympatickejšia ako Biblia mi bola dokonca aj Satanská biblia. Raz som ˇcítal Satanskú bibliu v ˇcakárni na kožnom oddelení, kde som práve ˇcakal na príjem, lebo mi mali vyberat’ materské znamienko. Jeden pacient, teplý cigán Imrich, si vtedy ku mne prisadol, aby si ju mohol preˇcítat’. Hýkal nad tou knihou zla v hroznom pohoršení ako panenka Mária, no nech tá kniha bola, aká bola, aspo ˇn v nej netrepali nezmysly o hovoriacom hadovi a lietajúcich anjeloch.

Ked’ sme po krúžkovici išli so spolužiakmi domov, ešte stále mi v hlave znel ten Magdalénin ponižujúci smiech. Kráˇcal som osamote, potichu. Sústredil som sa na chôdzu, aby som ˇco najviac zakryl svoju opitost’.

Zrazu odzadu prišiel ku mne Filip a priatel’sky mi položil rameno okolo krku. Asi som sa mu musel fakt páˇcit’, alebo ˇco. Prešli sme takto zo tri kroky, ked’ sa vo mne nieˇco vzoprelo. Spomenul som si na jeho slová o teplých, a akoby ma nimi uhranul, v snahe vyhnút’ sa teplému mužskému dotyku, zasyˇcal som: „Nedotýkaj sa ma!“

Vzápätí som tieto slová trpko ol’utoval. Bolo však neskoro. Filip sa strhol a okamžite zo m ˇna zložil ruku. Zvyšok cesty sme kráˇcali mlˇcky vedl’a seba.

Ty hajzel, nakazil si ma strachom z teplých! Uhranul si ma! Toto tinezabudnem! Prekliata krest’anská paranoja! Nebyt’ krest’anstva, homosexualitu by nikto neriešil! Neznášam krest’anstvo!

Hneval som sa. Hneval som sa hlavne na seba, pretože to objatie sa mi v skutoˇcnosti páˇcilo.

Adam, ty predsa nie si teplý! Alebo?

NIE!!! UR

ˇ

CITE NIE!!!

18


Kapitola 3

Babiˇc

Dva roky som problém s angliˇctinou úspešne odkladal. Nahováral som si, že to nejako pôjde aj bez nej. Až v tretiaku som pochopil, že bez vesla sa veslovat’ jednoducho nedá. Prejavilo sa to na Numerike, ktorú nás uˇcil Babiˇc.

Ked’ sa hovorí o strelených matematikoch, Babiˇc bol ukážkovým príkladom. Mal som ho celkom rád, lebo bol ˇcistý blázon, a ja ˇcistých bláznov zbieram ako niekto známky. Vždy, ked’ sa ukázal nablízku, na mojich perách sa objavil letmý úsmev. Len som s napätím ˇcakal,

ˇco sa zase bude diat’.

Tento št’úply uˇcitel’ s mastnými havraními vlasmi žil len prematematiku a Linux. Vlasy si smiešne zaˇcesával z temena hlavy doredu na plešinku ako správny akademik. No najlepší bol na ˇnom aj tak jeho výrazný hlasový prejav. Ked’ vysvetl’oval, jaˇcal takým príšerným spôsobom, že ho bolo poˇcut’ cez múry až na druhý koniec chodby. Ruský prízvuk, ktorý nachytal poˇcas štúdií v Moskve, miešal so zvláštnymi výrazmi, ktorým dokonale rozumel iba on. Ked’ mal dobrú náladu, popri jaˇcaní natešene hopkal, vykopával nohami do vzduchu a rukami robil všelijaké karatistické pohyby. A ked’ mal vynikajúcu náladu, vtedy prežehnával študentov do vel’kého kríža a pozeral sa na nich cez kukadlo, ktoré si vyrobil spojením palca a ukazováka. No ked’ sa ho študenti spýtali nieˇco hlúpe, vtedy vybuchol. Zaˇcal jaˇcat’ ako zmyslov zbavený a fuˇcal pritom ako býk, pretože podl’a neho bolo všetko jasné.

Pamätám si, aké pocity vo mne vzbudil, ked’ som ho uvidel prvý raz. Bol som ešte prvák, a ako bolo mojím zvykom, meškal som na vôbec prvé cviká z Analýzy. Pred dverami uˇcebne som sa však

19


zastavil, pretože som spoza nich zaˇcul príšený krik. Nedalo mi to,

a tak som skontroloval ˇcíslo uˇcebne.

ˇ

Císlo súhlasilo s rozvrhom. Bol

som teda správne. Pomaly som pootvoril dvere a cez škáru somzvedavo nakukol dnu. V uˇcebni som uvidel spolužiakov a zvláštneho

mužíka, ktorý skákal po lavici a jaˇcal na študentov zvláštne slová. Bol

to Babiˇc. Opatrne som vošiel, pripravený ujst’, keby ma ten šialenec

napadol. Mužík si ma ale vôbec nevšímal. Ked’ som sa dostal za jeho

chrbát, zastal som, pozrel som sa na Filipa sediaceho v prednom

rade, ukázal som rukou na uˇcitel’a a zat’ukal som si prstom na ˇcelo.

Týmto spôsobom som sa ho pýtal, ˇci sa náš cviˇciaci zbláznil. On len

potichu prikývol. Vel’mi som sa potešil, a prisadol si k Filipovi, aby

som d’alej sledoval to neuveritel’né divadlo.

Teraz som už bol tretiak a Babiˇc nás pre zmenu uˇcil Numeriku. V poˇcítaˇcovom laboratóriu sme sa mali prvý raz zoznámit’ s akýmsi numerickým programom.

„Kacovia, nafrcajte v Matl’ábe faktoriál, ha!“ kázal nám. Celý natešený skackal ako malé diet’a a pozeral sa pritom na nás cez svoje kukadlo. „Je to jednod’úche! Frcnite tam vlastnost’ rekurzívity a už to máte, há! Frc v ix rovná sa ix krát frc v ix mínus jed’ ˇna, há!“ Napísal nám na tabul’u vzorec F(x) = xF(x − 1) a spokojne sa na ˇn pozeral. No potom sa zháˇcil a zhrozene vykríkol: „Karambá! Ja pakó! Ja som to zabudol zafrcat’ v ˇnúle! Frc v ˇnúle rovná sa jéd’ ˇna, lebo ˇnúla faktoriál rovná sa jéd’ ˇna, há!“ Dopísal na tabul’u F(0) = 1. „Frcajte, kacovia, frcajte! Keby nieˇco, frcnite sa do helpu!“

Netrápilo ho, že slová ako cazzo alebo caramba majú v latinských jazykoch vulgárny súvis s mužským prirodzením. Ani sa nestaral o to, že frcanie by sa v ˇceštine premietlo do prcania. U neho slovo frcat’ predstavovalo univerzálnu náhradu a mohlo nadobúdat’ takmer všetky významy. Záležalo od kontextu.

Možno Babiˇcovi bolo zadanie jasné, no ja som sa len bezradne pozeral na monitor. Nešlo o faktoriál, lebo ten bol triviálny, ale o implementáciu. Ako som to mal urobit’, ked’ som ten program nikdy predtým nevidel? K tomu nám Babiˇc niˇc nepovedal. Skusmo som nat’ukal na klávesnici anglické slovo help, pomoc. Vôbec mi to však nepomohlo, pretože text, ktorý sa zrazu vyroloval na malej obrazovke, bol celý po anglicky.

Problém! Vel’ký problém! Obrovský problém! Vesmírny problém!

Pozrel som sa na Filipa. Sedel kúsok odo m ˇna a zah

́

lbene študoval

príkazy.

Do paže! Fakt mám problém!

Chvíl’u som dumal, ˇco robit’. Ked’ som na niˇc neprišiel,nahne>20


vane som na Babiˇca vykríkol jeho slovníkom: „Help je facina! Ako to

mám spravit’, ked’ to je celé po anglicky a ja po anglicky neviem?!“

Ak som si myslel, že Babiˇc ku mne príde a preloží mi to, tak som sa vel’mi mýlil. Namiesto toho sa na m ˇna pozrel a vzápätí nekontrolovane vybuchol ako sicílska sopka Etna.

„Áááááá!“ jaˇcal ako zmyslov zbavený. „M ˇna trepne! M ˇna trepne! Kacóóó! Karambááá!“ Kriˇcal, až kým si celkom nevyˇcerpal pl’úca. Ked’ znovu nabral dych, zakriˇcal: „Aká facina?! Ked’ neviete, tak sa nauˇcte!“

Pobavil ma svojím hereckým výkonom, ktorý som v ˇnom možno aj trochu zámerne spustil. Na druhej strane ma aj šokoval, pretože vyslovil presne to, ˇcoho som sa obával najviac – že sa angliˇctinu jednoducho budem musiet’ nauˇcit’.

„A to ako sa mám nauˇcit’ po anglicky, ked’ som už tretiak?!“ spýtal som sa, akoby sa môj život mal v dvadsiatke skonˇcit’. „Nie je na to už trochu neskoro?!“

Bol som zvedavý, ˇco mi na toto povie. Babiˇcova reakcia však prekonala všetky moje oˇcakávania.

S oˇcami vypuˇcenými ako pingpongové loptiˇcky zaˇcal jaˇcat’ na celé laboratórium: „Áááááá! Fúúú! Fúúú! V ́r ́r ́r! M ˇna trepne! M ˇna trepne! Karambáááá!“ Zamraˇcil sa ako ˇciernok ˇnažník a dlhými krokmi zaˇcal kráˇcat’ v predklone po laboratóriu sem a tam. Fuˇcal pritom ako rozzúrený býk, len sa rozbehnút’ a nabrat’ ma na rohy: „Fúú, fúú, fúú! Ááááá! M ˇna trepne! M ˇna trepne! Pomóc!“ Nakoniec sa Babiˇc na m ˇna pozrel a zahlásil: „Kacó, nikdy nie je neskoro!“

Zarazil som sa.

ˇ

Cože? Nikdy nie je neskoro?

Pozeral som sa na neho ako na Božie zjavenie, ako na Panenku Máriu, ktorá práve priletela na kozmickej lodi pohá ˇnanejsvätožiarou.

V tej chvíli ma osvietilo.

Veru, NIKDY NIE JE NESKORO!

Vd’aka tejto geniálnej vete som sa prihlásil na kurz anliˇctiny. Obával som sa len toho, ˇci ma anglina bude bavit’ a ˇci tam vydržím až do konca, lebo párkrát som už ako samouk zlyhal.

21


22


Kapitola 4

Dáša

„Hi, my name is Dáša and I will be your English lector,

1

“predstavila sa nahlas vysoká mladá žena v ˇcervených rifliach. Prebehla

po triede vel’kými hypnotickými oˇcami, a ked’ videla, že jej žiadny

z nových študentov nerozumie ani slovo, preložila nám to: „Volám

sa Dáša a budem vaša anglická lektorka. Opakujem – lektorka!

Žiadna uˇcitel’ka, ale lektorka! Nie, že ma budete prirovnávat’ k tým

nudným neurotickým uˇcitel’kám, ktoré uˇcia na stredných školách!“

Vzápätí sa profesionálne usmiala ako najväˇcšia hereˇcka na svete.

„Angliˇctinu budete milovat’, lebo angliˇctina je exciting

2

!“ Zatým

eroticky našpúlila namal’ované pery a slastne vzdychla ako v nejakej

milostnej scéne na filmovom plátne.

V triede to zašumelo. Nikto jej to nové slovo nerozumel.

ˇ

Co je to exciting?“ vykríkol som.

„Vzrušujúca, zlatúšik! Angliˇctina je vzrušujúca!“ Dáša opät’ vystrúhala tú istú pózu a všetci chlapci zaslintali. Potom sa prísnespýtala: „Je niekto proti?!“ Ked’ sa nikto neozýval, uveliˇcene povedala: „To som rada.“

Angliˇctina sa zaˇcínala vzrušujúco!

Dáša bola výnimoˇcne pekná mladá tridsiatniˇcka a zdalo sa, že poriadne odviazaná. Nuda teda nehrozila. Na ženu bola dost’ vysoká. Hoci mala pevnú stavbu tela, stále pôsobila štíhlo. Krátky

ˇcierny cop, zviazaný gumiˇckou, jej dodával dievˇcenský výzor. Všetci

sme ju milovali od prvej chvíle. Ja asi najviac. . .

„Zlatúšikovia, mali by sme sa navzájom predstavit’,“ usmiala

1

Ahojte, volám sa Dáša a budem vaša anglická lektorka., anglicky

2

vzrušujúca, anglicky

23


sa. „Budeme tvorit’ jednoduché vety typu: «Ja sa volám ten a ten

a som odtial’ a odtial’.» Jasné? Jasné!“ Vysvetlila nám, ako sa to povie

po anglicky a potom sama zaˇcala: „My name is Dáša and I am from

Nitra.

3

“ Potom ukázala smerom ku nám: „Teraz je rad na vás!“

V triede to zašumelo. Každý zaˇcal úporne rozmýšl’at’, ako to povie po anglicky.

Ked’ sa už piaty študent predstavil, že je z toho istého mesta, Dáša nás stopla: „Nuda! Nuda! Poˇcujte, nenudíte sa trochu? Kto vám kázal hovorit’ pravdu? Trošku kreativity do toho umierania! Vymyslite si meno, aj mesto!“

Zase to v triede zašumelo. Každý vymýšl’al nieˇco originálne. Aj ja som sa snažil blysnút’. Ked’ prišiel rad na m ˇna, povedal som: „My name is Bill Clinton and I am from Lopušné Pažite.

4

Všetci sa zasmiali. Atmosféra sa hned’ uvol’nila.

„Bill Clinton?“ spýtala sa Dáša.

„No jasné, že váhaš!“ zdôraznil som.

„Aha, takže tu máme Billa Clintona,“ povedala Dáša. Potom sa pozrela na modrookého chalana vedl’a m ˇna: „A ty, cipúšik, sa ako voláš?“

Všetci sme ˇcakali, ˇco povie.

„My name is Atlantis and I am from Florida!

5

“ predstavil sa

kolega.

„Atlantis? To si sa nazval podl’a toho raketoplánu?“ spýtala sa Dáša zvedavo.

„Áno, je to môj obl’úbený,“ vysvetlil chalan skromne. „Zaujímam sa o NASA program. Bol som aj na Floride vo vesmírnom centre na Miss Cape Canaveral, aby som si pozrel štart raketoplánuAtlantis.“

Všetci sme sa na chalana obdivne pozreli. Považovali sme ho za neuveritel’ne bohatého, ked’ si mohol nieˇco také luxusné dovolit’. Nechápali sme, ako sa mu podarilo získat’ americké víza. V tej dobe to bolo prakticky nemožné.

Po Atlantisovi nasledovali d’alší. Objavili sa mená ako Jozef Visarionoviˇc Stalin, Erik Lazák, Drakula a pochádzali zo Smrdákova, z Horného konca a jeden dokonca z Atlantídy. Takto má vyzerat’ naozajstná škola hrou!

Zrazu sa otvorili dvere a do triedy vošiel vel’ký brmbolec. Bez pozdravenia. Naozaj, nebolo vidno niˇc, len brmbolec zimnej

3

Volám sa Dáša a som z Nitry., anglicky

4

Volám sa Bill Clinton a som z Lopušných Pažití., anglicky

5

Volám sa Atlantis a som z Floridy., anglicky

24


ˇciapky, ktorý smeroval k Dáši. Neskôr sa ukázala aj vel’ká aktovka

na pleciach. To bolo všetko, ˇco som vtedy videl. Malé stvorenie

nieˇco potichu riešilo s našou lektorkou. Ona mu potom podala

kl’úˇce a o chvíl’u si to brmbolec namieril ku dverám a zmizol. Zase

bez pozdravenia.

„To bol tvoj syn?“ vykríkol Atlantis.

Dáša prikývla.

„Si vydatá?“ spýtal som sa.

„Ježiš, niééé!“ povedala to takým spôsobom, akoby manželstvo bolo trestným ˇcinom. „K tomu, aby som mala diet’a, nepotrebujem byt’ vydatá. Na to treba nieˇco iné. . . “

ˇ

Co k tomu treba?“ zarýpal som.

„Hm,“ Dáša sa pozrela na m ˇna, zase našpúlila pery a hlbokým hlasom odpovedala: „Nieˇco inééé, zlatúšik!“

„Ja ju žeriem!“ pošepol som Atlantisovi.

Atlantis sa zachichú ˇnal, ako keby mu téma sexu bola tiež vel’mi blízka. Zdalo sa, že Dáša je aj jeho krvná skupina.

Zrazu Dáša zatlieskala a zatým tak hlasno zakriˇcala, že násvšetkých hned’ postavila do pozoru: „Dobre, teraz si spravíme fajˇcpauzu, lebo mám abst’áka! Chýba mi nikotín! Zoberte si veci, lebo zamykám uˇceb ˇnu!“

Natešene sme sa všetci ponáhl’ali von.

Ked’ som prechádzal okolo nej, neodpustil som si poznámku: „Teda ty máš iný hlas! Takmer mi praskli bubienky!“

„To vieš, profesionálna deformácia,“ usmiala sa Dáša.

Keby som ja mal na jej mieste takú profesionálnu deformáciu, tak by som namiesto uˇcenia angliˇctiny demoloval staré budovy. Aspo ˇn by sa ušetrilo na dynamite.

Pred akadémiou si Dáša koneˇcne zapálila. Vydychujúc cigaretový dym, slastne vzdychla: „Áááh, lepšie ako sex. . . “

„. . . ktorý máš asi ˇcasto!“ zase som si do nej rýpol.

Všetci ˇcakali, ako zareaguje Dáša.

ˇ

Ci nám o sebe nieˇco prezradí,

alebo to zahrá do autu.

„To hovorí ten pravý. Ako keby si to ty nerobil.“

„Trikrát denne. Raz s Anˇcou,“ pozrel som sa na svoju l’avaˇcku, „a dvakrát s Marou,“ pozrel som sa na svoju pravaˇcku. „Na to, že mám 21 rokov, celkom obstojné, nie?“

Všetci sa smiali.

„Náhodou,“ povedala Dáša, „ja som poˇcula, že ked’ žena papká jogurtík, tak má z toho biele zuby.“ Ked’ videla, že sa na nej všetci

25


rehlia, dodala, zakrývajúc si ústa rukou: „No ˇco? Ja mám zuby žlté

od fajˇcenia!“

„Od akého? Cigarety alebo nieˇco iné?“ stále som rýpal.

„Csss!“ odula sa Dáša naoko.

Do toho sa zamiešal Atlantis: „Náhodou, dobrá fajka nie je zlá, hehe,“ a aj on si potiahol z cigarety.

Rozosmial som sa. Aj ked’ som nieˇco také ešte nezažil, predsa mi tá hláška prišla smiešna.

„Perverzáci!“ ohradila sa Dáša naoko urazene. „Zdá sa mi, že hladný kocúr o smotane sníva!“

„Ty, Dáša,“ zaˇcal som, „kol’ko cigariet vyfajˇcíš denne?“

Zamyslela sa: „Hm, takých šest’desiat. Ale niekedy aj viac, ked’ mám nervy.“

„Fúha!“ prevrátil som oˇcami. „To si teda poriadna huliˇcka!“

Zase sa všetci zasmiali, najviac však Atlantis.

Vtedy som sa k nemu obrátil: „Ty, poˇcuj, vysvetli nám, ako si sa vlastne dostal do tej Ameriky! Ved’ dnes sa skôr staneš prezidentom, ako získaš americké víza. Škaredá teta Albrightová

6

nás dokonca

považuje za ˇciernu dieru Európy.“

„Ehm, to vieš, známosti,“ zahovoril to Atlantis tajomne. Viac nám však neprezradil.

„Ja by som chcel íst’ zase do zlatej Kalifornie, aby som videl štát, v ktorom sa zrodili Hipisáci

7

, Traja pátraˇci

8

, Beach Boys

9

, ale hlavne

California Dreamin’ od The Mamas and The Papas!“ povedal som

nadšene, no zatým som s trpkost’ou dodal: „Lenže o tom môžem

v súˇcasnej dobe iba snívat’.“

Bol by som vyzvedal aj d’alej, keby zrazu z budovy akadémienevyšiel akýsi ˇcudný chlap, ktorý upútal moju pozornost’. Mal brˇckavé ryšavé vlasy, náušnicu v uchu, miniatúrny nos a cez plece prehodenú starú koženú kabelu. Zdalo sa mi, že sa kamsi vel’mi ponáhl’a, pretože prepletal nohami ako ˇcínska gejša. Kráˇcal našponovaný, akoby mal v zadku zapichnutý kolík, úplne ako nejaký teploš. Ked’ prešiel okolo m ˇna, zacítil som závan alkoholu, až mi skrútilo nos.

6

americká ministerka zahraniˇcných vecí

7

hnutie Hippies, psychedelické hnutie mládeže 60. rokov 20. storoˇcia

8

Alfred Hitchcock a Traja pátraˇci – obl’úbená dobrodružná kniha pre mládež od

Roberta Arthura, je o troch chlapcoch pátraˇcoch z kalifornského mesteˇcka Rocky

Beach

9

americká rock and rollová skupina, ktorá vznikla v roku 1961 a spievala o

kalifornskom životnom štýle – surfovaní, dievˇcatách a autách

26


Chlapík by bol rýchlo odkráˇcal preˇc, keby sa zrazu neozvala Dáša.

„Hello, baby!

10

“ zakriˇcala.

Dotyˇcný sa zarazil.

Nechápal som, preˇco sa Dáša zrazu prepla do angliˇctiny, novzáätí mi to došlo. Neznámy chlapík bol totiž Angliˇcan.

„Oh, hi, baby, I’m late.

11

Ja bežat uˇcit gymnasium,“ vysvetlil

priteplene.

Zrazu mi to všetko do seba zapadlo. Teplé pohyby, priteplený hlas, náušnica v uchu – prvý Angliˇcan, ktorého som v živote stretol, bol ˇcistý homosexuál! Aspo ˇn tak som si myslel. Dokonca sa trochu podobal na teplého Eltona Johna!

Zrazu sa však stalo nieˇco, ˇco ma úplne šokovalo. Tento údajne teplý chlapík sa zastavil, vrátil sa k Dáši a pobozkal ju. Potom sa otoˇcil a priteplene upal’oval preˇc.

Zostál som stát’ s otvorenými ústami.

To ˇco bolo, že teplý bozkáva ženu?

„Kto to bol?“ spýtal som sa Dáši nedôverˇcivo.

„Ále, to je Samson,“ odpovedala. „Prišiel sem uˇcit’ z Walesu.“

„To hentak vyzerajú Angliˇcania?“ zasmial som sa, mieriac na jeho smiešne brˇckavé ryšavé vlasy. Neodpustil som si poznámku: „Podl’a m ˇna je teplý! Videla si, ako kráˇcal? A ako rozprával? A tú náušnicu v uchu?“

„Samson nie je teplý,“ povedala Dáša.

„Odkial’ vieš?“

„Odkial’ asi?“ zatvárila sa, akoby s ním spávala. „A vôbec, to nevieš, že všetci l’udia sú bi?“

„To akože aj ty?“

„Samozrejme! Aj ty!“

Aj ja? Hm, ˇco ak má pravdu?

ˇ

Co ak som bi? Ako to mám vediet’, ked’ som

ešte nemal babu? Chcel by som mat’ nieˇco s chalanom? Možno s nejakým

pekným. . . Nie! Urˇcite si raz nájdem babu, len som ešte nenašiel tú pravú.

„No neviem!“ zapochyboval som. „A preˇco, preboha živého, prišiel na Slovensko?“

„Chcel íst’ do Španielska za sestrou, ale vol’né miesto bolo len tu.“

„Chudák. . . ,“ zhodnotil som Samsonovu tragickú situáciu.

10

Ahoj, láska!, anglicky

11

Och, ahoj, zlatko, meškám., anglicky

27


Ked’ Dáša poˇcula, ako som ho pol’utoval, okamžite sa bojovne ohradila: „Nechceš tým, dúfam, naznaˇcit’, že na Slovensko sa chodí za trest?“ Hrdá vlastenka sa prejavila.

„Nie, nie, jasné, že nie!“ zaspätkoval som. „Na Slovensko sa chodí len za odmenu! Slovensko je tá najúžasnejšia krajina na svete!“

„Áááno,“ vzdychla Dáša zmyselne. Usmiala sa na m ˇna ako prvotriedna pracovníˇcka erotických služieb.

S tou S



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist