načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: 2084 (SK) - Martin Jurík

2084 (SK)

Elektronická kniha: 2084 (SK)
Autor:

2034: Vojna zúri naplno. Milióny utečencov sú v pohybe. Nie však z východu na západ, ale zo západu na východ. Milióny Nemcov, Francúzov, Švédov či Rakúšanov sa predierajú do ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  319
+
-
10,6
bo za nákup

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Marenčin PT
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 416
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-569-0035-2
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

2034: Vojna zúri naplno. Milióny utečencov sú v pohybe. Nie však z východu na západ, ale zo západu na východ. Milióny Nemcov, Francúzov, Švédov či Rakúšanov sa predierajú do relatívne bezpečného Poľska, Česka, Maďarska i Slovenska. Na Bratislavu dopadajú prvé rakety typu Kassám. Slovenská armáda prekračuje hranice Rakúska, aby vytlačila spojenecké moslimské milície a paravojenské skupiny ľavicových extrémistov z pohraničia. Vojna zároveň dáva nacionalistickej vláde v Bratislave zámienku tvrdo zakročiť proti akýmkoľvek odporcom režimu. Ozbrojenci šikanujú obyvateľstvo, telá kritikov, nepohodlných aktivistov i novinárov sa hompáľajú na pouličných lampách... Rok 2084. Svet sa prebúdza do každodennej pochmúrnosti. Na oboch stranách Európy, rozdelenej novou Železnou oponou, sa začína rozplietať príbeh dvoch ľudí, ktorí môžu zmeniť osud zvyšného sveta. Martin Jurík (1973, Bratislava) publikoval a žil v Nemecku a na Slovensku. Napísal romány Kým nás smrť nerozdelí, Harlekýn a steampunkové sci-fi Projekt Zenta. Pracuje na satirickom fantasy seriáli Škoricovník.

Zařazeno v kategoriích
Martin Jurík - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

M J


© Martin Jurík, 2018

© Marenčin PT, spol. s r. o., 2018

Jelenia 6, 811 05 Bratislava

marencin@marencin.sk www.marencin.sk

Cover & Layout © Marenčin Media, s. r. o.

Illustration (p. 4) © shutterstock.com

Jazyková úprava Ivana Nzamba

706. publikácia, 1. vydanie

ISBN 978-80-569-0035-2 (viaz.)

ISBN 978-80-569-0036-9 (ePDF)

ISBN 978-80-569-0037-6 (ePub)


Čo by ste mali vedieť...

... pred tým, než začnete čítať túto knihu. 2084 už existuje. Knihu s názvom

„2084 – koniec sveta“ vydal alžírsky spisovateľ Boualem Sansal v roku

2015. Keď som sa to dozvedel, rozmrzelo ma to. Na „mojom“ 2084 som

totiž pracoval už od roku 2005. Zbieral materiál, študoval, tvoril príbeh.

Sprvu som sa cítil naštvaný, že mi niekto vyfúkol názov i tému. Potom mi

však so zahanbením došlo, že Sansal i jemu podobní si zaslúžia obrovský

rešpekt a obdiv. Za odvahu ujať sa kritiky, za akú umelci v islamskom svete

prichádzajú o život, či žijú v ohrození (prípadne pod policajnou ochranou)

aj na slobodnom Západe. Názov mojej knihy som preto ponechalpôvodný, pod akým som ju začal písať. 2084. Nič viac. Ide predsa o orwellovsky

anti-utopickú víziu budúcnosti.

A keďže ide o víziu... Bolo jej treba vytvoriť rámec i vývoj. Z tohto dôvodu som sa nevyhol miestami rozsiahlejším esejistickým pasážam. Neodstavil som ich do osobitnej prílohy ako v Zente, ale zakomponoval ich do deja. Nech má čitateľ bezútešný rozpad demokratickej spoločnosti a jej hodnotového systému neustále pred sebou.

Naďabíte tiež na citáty. Pred každou kapitolou, časťou. Po tom, ako som vyškrtal hádam aj tucet strán úvah a zavrhol ideu „filozofického výcucu“ v prílohe, som sa rozhodol skomprimovať posolstvo knihy do výrokov, ktoré azda najlepšie charakterizujú ducha doby, v ktorom zapustili korene pochmúrnej perspektívy.

Pri tvorbe knihy mi najviac pomohli dvaja priatelia, ktorým patrí moja veľká vďaka: Martin Schott svojimi rozsiahlymi vedomosťami v oblasti orientalistiky a Michal Ružička pri analýze spoločenského vývoja amodelovaní fiktívnej budúcnosti. Pri opise pádu civilizácie som sa inšpiroval predstavami českého publicistu Milana Vodičku.

2084 je kniha proti nenávisti, proti extrémizmu. Je za kritické myslenie a zdravý rozum. Moju víziu budúcnosti som písal v nádeji, že sa tak v realite nikdy neudeje...

A čo je najdôležitejšie – je to v prvom rade fiktívny príbeh. Rozbieha sa pozvoľna a o to razantnejšie vrcholí. Ako u mňa býva zvykom.

Prajem vám príjemné čítanie.

Martin Jurík


2084

Zničenie Islamského štátu je ne yhnutným krokom, ktorý však

treba chápať viac ako koniec začiatku než ako začiatok konca.

Daniel Benjamin, koordinátor proti

terorizmu vo vláde Baracka Obamu



Časť I: Rakka

Niet iného božstva než Alaha a Mohammed je jeho prorok.

Šaháda


 

. Kameň v ruke

Na zahaľo aní je čosi oslobodzujúce. V kontraste

s nohavičky nosiacimi Nemkami pôsobili zahalené

ženské telá príjemne uvoľnene... S ťažobou látky

priniesli Egypťanky do hry aj ľahkosť bytia.

Die Zeit, 34/2016

Ženská pokrývka hla y je rubášom slobodnej spoločnosti.

Zana Ramadání

Ali vykročil do mrazivého večera. Čakali ho necelé dva kilometre chôdze

do mesta na trhovisko. Zavretím dverí za sebou nechal páchnuce, ale teplé

priestory laboratória. Pás svetla z chodby za jeho chrbtom rýchlo zmizol

a mladík sa ocitol v tme. Dobre si pamätal na časy z detstva, keď na každej

ulici svietila aspoň jedna lampa. Okrem matnej až nejestvujúcej žiary dekami

zatiahnutých okien dlho predstavovala jediný jasný bod v jeho útlom vesmíre.

Pri večerných vychádzkach mestom ho rodičia držali za ruky a mama pod

každou lampou zastavila, aby mu napravila šál alebo čiapku. Takto sa to

opakovalo každú zimu, ktorú si pamätal. Až do okamihu, keď pod jednou

z týchto lámp rodičia zmizli. Ich zmiznutiu predchádzal lomoz vozidla

a s ním spojený hluk mutawiún. Tí zdrapli otca i mamu a ťahali ich preč,

vyvliekli ich na korbu bieleho automobilu. Všetko prehučal prenikavý krik

matky, ktorá sa márne načahovala za svojím synom. O niekoľko sekúnd

zmizol voz hliadky v temnote a Ali zostal stáť ako jediný človek uprostred


 

ľudoprázdnej ulice, pod jedinou oázou svetla osadenou do vesmíru tmy.

Odvtedy pouličné lampy neznášal, hrozil sa ich. Uľavilo sa mu, keď prestali

svietiť nadobro.

Cestu poznal naspamäť a v šere videl dobre. Kráčal nehlučne, tlačil sa ku kraju, aby sa dokázal vyhnúť prichádzajúcim vozidlám. Včas rozoznal siluety osamelých chodcov, poznal miesta, kde by sa mohol niekto skrývať, alebo kde by sa mohol skryť on. Napríklad pred skupinkami mužov v jeho veku, ktoré sa často hlučne potĺkali po meste a vyhľadávali ženy na taharruš džamai. Ak si vyhliadli obeť, obkolesili ju dvoma kruhmi. Vonkajší kruh dával pozor, aby nikto nenarušil ten vnútorný – „infernálny kruh“. Tam nastalo peklo pre každého, kto v ňom uviazol. Muži uväznené ženy okradli, zbili, masovo znásilnili, pričom sa neraz stalo, že žena zraneniam podľahla. A mutawiún, príslušníci náboženskej polície, nezasahovali. Taharruš džamai sa totiž považuje za čosi ako sebajustíciu. Za zásah uvedomelých občanov a verných služobníkov Božích, ktorí chránia vieru i dobré mravy. A to Ali dobre vie. Rovnako vie, že žena sa podľa tradície i odkazu viery považuje za bytosť, ktorá jestvuje výlučne z vôle služby mužovi a deťom. Lebo je ako zviera. Inštinktívna, nestála a hlúpa. A najmä večným nebezpečenstvom pokušenia. Jej ústrednou úlohou je rodiť deti, vychovať sebavedomých synov a poslušné dcéry. Preto ju treba zahaľovať a strážiť. Ak ju niekto pristihne osamote či nebodaj nezahalenú a potrestá ju za to, musí si byť žena vedomá svojej viny. Často sa však stalo, že skupinky mužov žiadnu ženu nenašli, alebo sa im nepodarilo odtrhnúť ju od jej sprievodu. Vtedy sa vrhali aj na iných osamotených mužov, zväčša chlapcov. Aj tých obkolesili. Okradli ich, zbili a nezriedkavo aj znásilnili.

Ali sa preto v tme cítil bezpečne. Cítil sa chránený, skrytý. Videl v nej dobre, veď ako zubný technik musel mať výborný zrak. Tak, ako trpezlivo vykonával precíznu prácu na desatinu milimetra, vedel v šere pohotovo rozpoznať zákutia, kam sa v prípade ohrozenia stratiť.

V lete, na jar i na jeseň z práce odchádzal spolu s inými kolegami. Za svetla by si naňho sotva niekto trúfol. Lúpežné prepadnutia bežných občanov znamenali veľmi prísne tresty. Od odťatia rúk až po oprátku. Za svetla však mešťanov obťažoval iný druh ľudí: žobráci a náboženská polícia. A im sa lepšie vyhýba vo väčších skupinách.

Prácu opúšťal vždy o 17:20, hneď po ukončení podvečernej modlitby asr.

 

Aj napriek tomu, že sa v laboratóriu končilo o piatej, zakaždým vyčkal do

17:12, keď mestom zaznel hlas muezína. Predtým sa stačil ovlažiť – umyť

si tvár, uši, predlaktia i chodidlá, vypláchnuť ústa i nos. Na rozložených

koberčekoch spoločne so svojím šéfom i ďalšími dvoma kolegami odriekavali povinných sedem minút obradov a recitácie súry al-Fatíha. Ali

pritom kútikom oka sledoval nástenné hodiny. Na ich neúprosnú presnosť

sa mohol vždy spoľahnúť. Rovnako ako na presnosť muezína. Keď niečo

v tomto meste či v celej tejto krajine dokonale fungovalo, tak to isto boli

časy dodržiavania modlitieb. Dokonca ani jeho precízna práca sa imnevedela vyrovnať. Ali si mohol dovoliť zbabrať okraj korunky a skrátiť ho

o desatinu milimetra tak, že nedoliehal na hranicu preparácie pahýľa zubu.

Šéf i zákazník by nad tým mávli rukou. „Inšallah“, tak to Boh chcel – ako sa

hovorieva. Ale zaváhať čo i len zlomok sekundy k modlitbe by znamenalo

neodpustiteľný hriech.

Zhlboka vdychoval mrazivý vzduch typický pre mesiac safar; jeho pľúca presýtené výparmi monomérov a jemným prachom ušľachtilých kovov ho do seba lačno nasávali. Na okamih zastavil a započúval sa. Zaznamenal v povetrí čosi ako podivnú vibráciu – aspoň si tak myslel. Akoby vo veľkej diaľke zastonalo echo hromu a dlho odmietalo doznieť. Ale v tomto ročnom období predsa búrky nebývajú. V období safaru určite nie. Náhle sispomenul, že niečo také začul už pred pár dňami. Raz, možno dvakrát. V tom istom čase, keď o 17:20 odchádzal z laboratória. Alebo je jeho myseľ len preťažená. Lebo sa neprestával zaoberať vecami, ktorým sa počestní veriaci vyhýbajú. Dokonca takými, ktoré sú výslovne zakázané a za ktoré by ho mohli postihnúť vysoké tresty. Podľa toho, ako by rada imámov náboženskej polície rozhodla. Možno aj smrť. Ale – čo je vlastne smrť? Bojí sa vôbec ešte o svoj život? Nie, pokrútil hlavou Ali. Veď viera i udalosti doterajšieho osudu ho usilovne presviedčali, že pozemský život nič neznamená. Že život patrí Bohu a každý pravoverný je povinný ho zaň položiť. Smrti sa nebál (aspoň si to myslel), lebo mu neprijatie do revolučných Bielych gárd pred ôsmimi rokmi zlomilo srdce. Jeho poručník otec Ibráhím ho vtedy dlho presviedčal, že život má zmysel aj bez vojenskej služby. Napokon presvedčil Ali sám seba. Svoj zmysel života našiel v potešení z hriechu.

Bál sa utrpenia a bolesti.

Ali sa pokúšal túžbu po hriechu potlačiť. Nešlo mu to. Mátala hopredsta 

va, že je smilníkom, viac však, že to zistia a potrestajú ho. Že príde o pohodlie

a istoty, ktoré sú v tomto svete neobyčajne vzácne, alebo sa stane cieľom

závisti a neprajnosti. Že ho raz niekto udá, kto mu závidí jeho vlastný byt

či dobrú prácu a náboženská polícia uňho doma nájde dôkazy jeho herézy.

A ak aj nenájde, tak z neho vytlčie priznanie k čomukoľvek. Preto mohlo

byť vlastne jedno, čo zakázané za dverami svojho bytu aj skrýval. Beztak

najviac smilnil vo svojich myšlienkach a vedel, že radšej by sa ku všetkému

priznal a prijal hoc aj trest smrti, len aby nečelil utrpeniu z mučenia.

Prítomnosť zvláštneho vzdialeného hrmenia ho vrátila do ponurejvečernej reality mesta, v ktorom žil. Na ulici sa nenachádzal nikto, kto by mu mohol hluk potvrdiť, alebo ho len vysmiať z obyčajného zunenia v ušiach. Mladík rezko vykračoval, držal sa tmavšieho pravého okraja cesty. Z uličky Sajída utba sa priamo dostal na jednu z hlavných ulíc Abú Musabuaz-Zarkávího, ktorá ústila do Námestia víťazstva, na ktorom sa nachádzalo trhovisko. Tam sa plánoval rutinovane otočiť. Rýchlo nakúpiť kapustu, domáci hummus i čerstvý chlieb a vyhnúť sa hluku i davom, ktoré sa krátko po skončení večernej modlitby opäť vyhrnú do ulíc.

Všetko prebiehalo podľa osvedčeného plánu, ktorého sa držal užniekoľko rokov. Ak chcel niečo niekedy stihnúť či vybaviť, musel tak spraviť okamžite po skončení modlitby. Vtedy ho sotva niekto zdržal alebo mu v niečom zabránil.

Aj teraz sa na Námestie víťazstva dostal len v priebehu minút a ako prvý sa ocitol pred zelovociarmi či pekármi. Rýchle nakúpil, čo chcel a zvrtol sa krížom cez rínok, ktorý v bežné dni dával priestor množstvu stánkov, krámikov i hlavnému bazáru a počas sviatkov sa menil na veľkolepé výjavy osláv. Aj tento ešte stále len čerstvo počatý rok čakali obyvateľov mesta i celej krajiny veľkolepé oslavy. Zarovno s prvým dňom ramadánu sa počas vrcholiaceho leta a horúčav mal začať každoročný týždeň slávnostívýročia vyhlásenia kalifátu. Ako zvyčajne, veľký deň pre celú ummu veriacich. Pretože vtedy sa jej ľud vydal na cestu víťazstva – ako kedysi vyhlásil veľký Abú Bakr al-Bagdádí. Avšak veľký kalif Abú Bakr al-Bagdádí by bol dnes určite znechutený, keby nakupoval na tomto trhovisku – povedal si Ali v duchu s dávkou uštipačnosti. Ach, aké šťastie, že náboženská polícia nevie čítať myšlienky.

Ako posledné si nechal zabaliť dve kilá kyslej kapusty. Predal mu ich

 

prešedivený zeleninár s provokatívne vyholenou tvárou. Klasický kafir.

Neveriaci. Konkrétne človek knihy. Vidieť to na ňom podľa žltého kruhu

s krížom, ktorý musí viditeľne nosiť na hornej časti oblečenia, aby všetci

veriaci vedeli, že je kafir, a aby ich mohla náboženská polícia lepšiekon

trolovať. Pretože pre kuffar platia iné zákony ako pre nás veriacich, opakoval

si Ali zakaždým s úľavou, že medzi nich nepatrí. Kuffar (množné číslo od

kafir) sú vraj tiež ľudia. Ale slepí a hluchí. Nie sú obdarení jasnozrivosťou

spoznať jediného a ozajstného Boha a skončia v pekle. Tak znie učenie

najušľachtilejšej saláfíje – najčistejšej a nefalšovanej viery z čias samotného

proroka Mohameda. Preto sa veľký Abú Bakr al-Bagdádi musí točiť vhro

be. Keby teraz prešiel pomedzi stánky tohto trhoviska, vyskočil by z kože.

Kafir a predáva zeleninu. Za jeho čias mohol kafir nanajvýš nastaviť krk

a čakať na úder šable, ktorá mu zrazí hlavu z pliec. A teraz predáva zeleninu,

pričom pravoverných potrestajú za to, ak mu podajú pravú ruku a nie ľavú

– tú špinavú, ktorou si utierajú zadky. Niečo podobné sa týka aj tu žijúcich

šíitov, súfistov, alewitov alebo jezídov. Iba byť kafirom je skutočný hriech

a okamžitý trest smrti. A ako sa Ali počas svojho života mohol viackrát

presvedčiť, kafirom sa podľa chuti a nálady mohol stať ktokoľvek. Dokonca

aj poctivý veriaci s bytom a dobrou prácou...

Domov vykročil po ulici 1. ramadána (dňa vyhlásenia kalifátu 1. 9. 1435),

jednej z najdôležitejších mestských tepien. Čakali ho asi dva kilometre

chôdze v príjemnom ľudoprázdne. Svietila tu síce viac ako jedna zvyčajná

lampa, napriek tomu sa väčšine obyvateľov krátko po modlitbe inde ako na

trhovisko kvôli zime nechcelo. Zostávali buď v okruhu svojich rodín, alebo

modlitebných spoločenstiev, popíjali čaj, ťahali z vodnej fajky a rozprávali

sa. Kde-tu sa spoza zatiahnutých okien predrali rôzne zvuky. Napríklad tupé

údery a nimi sprevádzaný ženský nárek. Ali vedel, že opäť nejaký uvedomelý

muž vykonáva svoju povinnosť – vychováva vlastnú ženu. Veď kto by už len

nepoznal jednu z najpopulárnejších kníh v krajine Ženy a islam od imáma

Mohammada Kemala Mustafu, ktorý ju síce spísal niekedy pred sto rokmi,

avšak zostala nadčasovou? Imám odporúčal mužom ľahké pružné palice

s tupým koncom, ktoré na ženskom tele nezanechajú jazvy alebo podliatiny,

prípadne mydlo zabalené do uteráka. „Vedieť zbiť vlastnú ženu je ozajstné

umenie,“ zneli legendárne riadky, „ženu treba vychovávať, učiť a krotiť, len

keď sa nechce podriadiť alebo opomenie svoje povinnosti. Nie vybíjať si

 

na nej bezdôvodne vlastnú zlosť, keďže sám prorok Mohamed, mier s ním,

povedal: nebite ju po tvári, nerobte ju škaredou.“ Ktovie, koľko mužov sa

pridŕža aj druhej časti tejto filozofie, povedal si v duchu Ali.

Ukolísaný pocitom rutiny a zdanlivého bezpečia sa až príliš vnoril do svojich myšlienok. Nepostrehol pritom zárodok frmolu, ktorý postupne silnel pozdĺž hlavnej cesty. Až prineskoro zachytil pohľadom dva biele pick-upy náboženskej polície a klbko rozrušeného davu. Hneval sa sám na seba za túto trestuhodnú nepozornosť. Zahnúť nebolo kam a otočiť sa si netrúfol, pretože ak by ho pri tom niektorý z policajtov, či dokonca hockto príliš horlivý spomedzi divákov pristihol, znamenalo by to preňho začiatok mnohých nepríjemností. A utrpenia. Zostávalo mu jedinepokračovať vpred a tváriť sa neohrozene.

Už z diaľky to vyzeralo na jasný prípad samojustície uvedomelých veriacich. Jeden spomedzi privolaných policajtov, väčšinou veliteľ, býva aj imám-sudca, ktorý je oprávnený rozhodovať o spravodlivom treste. V drvivej väčšine ide o palicovanie za nedostatočné zahalenie ženy alebo o zinu – hriech spôsobený nemanželským pohlavným stykom. A takýto sa bežne stretáva so smrťou.

Ešte dávnejšie, približne pred pätnástimi rokmi, sa podobné „spontánne manifestácie vôle veriacich“, ako ich označujú vplyvní kazatelia i sám kalif, odohrávali omnoho častejšie. Na ulici sa zjavil rozvášnený dav, skandoval heslá plné emócií a hnevu a schuti pálil rôzne vlajky. Aliho šíitský kolega Farúk pri spomínaní často posmešne utrúsil, že bohabojný ľud s nadšením pálil vlajky, a pritom podaktoré z vlajok sa nedali kúpiť nikde v krajine. A dokonca ich vlastnenie malo za následok najprísnejšie tresty a mučenie, pretože držiteľ mohol byť obvinený zo špionáže a spolčenia sa s nepriateľom, šajtanom. Spontánne rozvášnenému davu vlajky vždy priviezla náboženská polícia na svojich pick-upoch. Napokon jedného pekného dňa tietoudalosti kalif zrušil bez udania dôvodu. Náboženská polícia vozievala už len prostriedky na palicovanie, kameňovanie, stínanie alebo upálenie.

Podľa výkrikov Ali pochopil, že na programe je kameňovanie. Dnes sa nekameňovalo ako kedysi. V dávnejších dobách sa previnilci zahrabali po krk do zeme. Niečo také bolo v súčasnosti náročné, nikomu sa nechcelo kopať jamy do tvrdej studenej pôdy kdesi v parku alebo obetovať poctivo pestovaný trávnik. Dnes sa ľudia priväzovali o kovové stĺpiky zaliate vpra 

videlných odstupoch do betónu na každej väčšej ulici. Kameňovanie sa tak

stávalo vzrušujúcejším zážitkom.

Mladík postrehol, ako o stĺpik uväzovali akúsi ženu. Odvrátil zrak achystal sa držať vzadu, aby sa výjavu nemusel prizerať. Najradšej by si zapchal aj uši, bál sa totiž smrteľného kriku popravovanej. Tu sa akýsi chlap pred ním otočil a začal Alimu oduševnene vysvetľovať:

„Tá suka je kafir! Našli tú bezbožnicu osamotenú počas modlitby. Začala pred nimi utekať, tak ju lapili. Čo má čo utekať, keď...“

Do blábolenia chlapa sa ozval mocný hlas policajta:

„Utvorte polkruh! Polkruh! Nech je kameň pre každého!“

Húf sa neochotne rozhýbal, táraj zmizol Alimu z dohľadu. Miesto toho ho zástup vtiahol a tlačil vpred. Až príliš vpred. Rovno do zovretia jedného z policajtov.

„Stoj tu, chlapče,“ ukázal naňho mocný urastený chlapiskoneurčitého veku, pričom sa jeho výslovnosť zavlnila južanským prízvukom. Hustá čierna brada priam splývala s dlhou tmavou tvárou, v ktorej spod strapatého obočia striehli skryté, ale pohotové oči. Sivý zimný kaan náboženskej polície z ovčej kože, zlatou niťou vyšívaný lem a vysokábaranica o svojom majiteľovi prezrádzali, že skupine velil a tiež figuroval ako kazateľ i sudca zároveň. Isto patril k pravoerným, k ľudu z púštneho juhu s pevnou čistou vierou. Nie ako tunajší, úpadkom nahlodaní obyvatelia severného Maghrebu. Aspoň tak sa šírilo po krajine. Ali si o tom myslel svoje. Prisťahovalci z juhu nepriniesli žiadnu rýdzosť pravej viery, ale obyčajnú krutosť a strach.

Imám sa zohol po kameň a vtlačil ho Alimu do ruky.

„Ideš ako prvý, až keď poviem.“ Potom sa chlapisko otočil k davu: „Čujte, ľudia veľkého Maghrebu, jediného a pravého kalifátu! Naša umma a naša viera vyžadujú každodennú ostražitosť! Vybudovali sme síce mocnú ríšu, dobyli svet, slovu Božiemu razili cestu. Avšak to, že sa nás nepodariloporaziť zvonka, neznamená, že nemáme nepriateľov vnútri, v samom srdci kalifátu. Ako túto kafir!“

Kazateľ sa prudko otočil k zahalenej žene priviazanej o stĺpik. Spravil k nej zo dva-tri dlhé kroky a päsťou ako jej hlava z nej jedným zvlášť silným drapnutím strhol väčšinu šiat. Žena sa zatriasla ako handrová bábika a spod franforcov látky jej spolu s vydeseným výkrikom vyskočilo mladé biele telo

 

s blonďavou hrivou a špicatými prsiami. Dievča sa bezmocne zatrepotalo

ako papier vo vetre.

„Počas modlitby asr sa táto bezbožnica zakrádala ulicami. Keď nás zbadala, utekala...“

Keby neutekala, stretol by ju ronaký osud, povzdychol si v duchu Ali a cítil, ako mu srdce búšilo a na hrtan sa tisli oceľové prsty. Kameň zovretý v ruke sa mu lepil od potu.

„Teraz nastala chvíľa spravodlivosti! Bezbožnosť, byť radšej kafirom ako služobníkom Božím – už len to je urážka Alaha všemocného, už len to je dôvod k hnevu a trestu!“

Chlapisko s tmavou tvárou a žiariacimi očami ukázal na Aliho:

„A ľud Maghrebu teraz vykoná trest. Al walá wal bará! V mene Alaha milujeme, v mene Alaha nenávidíme!“

Mladík poslušne zdvihol dlaň, ale zaváhal. Obnažená dievčina sa triasla od plaču. Niečia dcéra, ktorá možno len vybehla von niečo nakúpiť.

„Hádž!“ napomenul ho kazateľ.

Ali hodil. Netrafil. Kameň sa odrazil od betónovej steny. Dav saškodoradostne zasmial.

„Ešte!“ kričal veliteľ hliadky.

Ali sa pohotovo zohol, schmatol nový šuter a šmaril ho z celej sily.Zasiahol dievčinu do hlavy. Tá stíchla, tvár jej nadobro zmizla pod vlasmi, nohy sa jej podlomili a biele telo sa sunulo k zemi. Dav zaburácal a vzápätí nasledovala netrpezlivá spŕška kamenia ostatných prítomných. Biele telo sa postupne menilo na červené. Až kazateľ zdvihol ruku, aby ich zastavil. Z pleca si zložil čierny kalašnikov a spoza opaska vytiahol dlhý vrúbkovaný nôž. Mladú ženu zdrapil za vlasy a vytiahol naspäť hore. Vyvrátil jej hlavu a za pokriku „Alah je veľký!“ jej priložil čepeľ k hrdlu. Rozkričali sa aj ostatní dvaja policajti, ktorí dovtedy len vedľa nečinne postávali, s dlaňami ležérne priloženými na hlavniach svojich zbraní. Veliteľ začal rezať, kričal a sledoval pritom, či niekto neodvracia zrak. Ali pootvoril ústa, zatajil dych a zostal stáť ako prikovaný. Až do okamihu, keď muž zdvihol odrezanú hlavu do vzduchu ako trofej a otočil ju na všetky strany. Rinúca sa krv zanechávala po zemi obrazce rýchlo padajúcich rozpľasnutých kvapiek. Mladík sapristihol, ako mu neustále niekto vrieska do uší „Alah je veľký!“ Zistil, že ho ohlušuje jeho vlastný hlas.

 

Stíchli, až keď veliteľ hodil hlavu na korbu pick-upu a nariadil svojim podriadeným, aby upratali kamene. Torzo tela muselo päť dní ostaťpriviazané k stĺpiku. Ako odstrašujúci príklad pre všetkých, ktorí hriech spáchali či nespáchali.

Pristihol sa, ako zmeravene stojí a zhypnotizovane zíza na zvyšoknahého tela. Nohy na zemi skrčené pod sebou, trup zaliaty schnúcou krvou naklonený do strany. Niekto ho chytil za ruku a zatriasol.

„Hej,“ zaznel mu hlas pri uchu. Otočil sa a uvidel dvochprešľapujúcich paholkov, ktorí sa dívali striedavo naňho a na mŕtvu pri stĺpe. „Áchi, braček, pridáš sa?“

„Kam? Kam sa mám pridať?“ podozrievavo si ich premeral. Tomu, ktorý sa ho pýtal, chýbali predné zuby a veľmi mu páchlo z úst. Druhý, so zrasteným obočím, si netrpezlivo vŕtal v nose.

„No predsa s ňou,“ ukázal prvý na telo. „Vezmeme ju k Chalídovi domov a tam si s ňou všetci užijeme.“ Mladík ho drgol do ramena a vystrúhal široký úsmev. Jeho spoločník, predstavený ako Chalíd, veľavravne naznačil súlož tľapnutím dlaňou po pästi. „Nadránom ju prinesieme späť. Veď pozri, aká pekná. Aj bez hlavy. Škoda by jej bolo.“

„Ďakujem, bratia,“ pokrútil hlavou Ali, „ale musím ísť domov.“

„Áha,“ zdvihol bradu paholok, „ale neprezradíš nás, však nie?“

„Samozrejme, že vás neprezradím, bratia. Idem len domov.“

„Dobre, braček, dobre,“ bezzubý sa zasmial, „ale rozmysli si to. Prichádzaš o veľa. Policajti si vzali hlavu, ale my budeme mať telo.“

Tu sa zaceril aj Chalíd. Ali sa zo zdvorilosti tiež radšej zazubil.

„Ešte raz ďakujem za vašu láskavosť, bratia, ale musím ísť. Nech vás Boh ochraňuje. Fi amani Alah.“

„Fi amani Alah,“ zamumlali ostatní a zohli sa rozväzovať mŕtvej ruky. Ali sa dotackal domov ako v tranze. Pred dverami radového baraku takmer vrazil do inej dvojice mladých mužov v kaanoch, ktorá mu prehradila cestu.

„Assalámu alejkum, braček,“ zaštebotal preafektovaným hrdelným hlasom jeden z nich.

„Wa ‚alejkum as-salám,“ spamätal sa Ali a odvetil neochotne, „ako vám pomôžem, bratia?“

 

„Braček, si ty Ali al-Almání?“

Mladík zaváhal a oboch si podozrievavo premeral. Ihneď mu napadlo, či nie sú od polície. V prítmí ulice ich na prvý pohľad nerozoznal. Až afganské vlnené pakoly na ich hlavách prezradili, že sú civili.

„Čo potrebujete?“ ľpel ďalej na neochotnom tóne.

„Všimli sme si, braček,“ rozprával ten s hrdelným hlasom, „že nemáš v okne zástavu. A to znamená nepríjemnosti. My sme ti len prišli pomôcť.“

„Pomôcť? Ako?“ vraštil Ali čelo a voľnou rukou šmátral pod odevom po kľúčoch od vchodu.

„Máme pre teba vlajku, braček,“ spásonosne zaznel druhý z dvojice.

„To je skvelé, bratia, ďakujem,“ odvetil unavene mladý zubný technik a chystal sa vziať mu otŕčanú zástavu z dlane.

„Nie tak rýchlo, braček,“ zadržal ho ten s hrdelným hlasom, „najprv zaplať. Jeden a pol strieborného dinára.“

„To je veľa za jednu vlajku, bratia...“

„To sú peniaze, ktoré ti môžu ušetriť veľa nepríjemností,“ nástojil prvý. „Čo ak ráno pôjde náboženská polícia okolo a všimne si, že ti z okna nič netrčí?“

Bolo mu nad slnko jasné, že ho vydierali. Ani trochu ho toneprekvapovalo. Podobný spôsob sa tu považoval za každodenný. Nátlak patril odjakživa k samozrejmým metódam, ako niečo draho predať či dosiahnuť. Na väčšinu ľudí fungoval. Aj na Aliho.

„Dobre teda, pol strieborniaku,“ zašomral mladík.

„Jeden a štvrť,“ odbil ho prvý predajca.

„Trištvrte,“ povzdychol Ali.

„Jeden,“ pokrútil hlavou ten s hrdelným hlasom.

Šajtana na vás, zaklial Ali v duchu a s nevôľou prikývol. Vylovil jeden strieborniak a načiahol sa po ponúkanej zástave.

„Fi amani Alah,“ zvolali obaja predajcovia a mladík im to isté sotva zrozumiteľne odmrmlal.

Vtmolil sa do vchodu, nahmatal spínač svetla, ktorý nefungoval, skontroloval poštovú schránku a ťažkopádne sa vybral šliapať na druhé poschodie. Niežeby sa mu v hrubom kožušinovom kaane namáhavo kráčalo. Zvykol si naň, zvykol si na zimu, ktorá v týchto končinách vedela udrieť mimoriadne silno. A stále sa považoval za mladého, a to aj napriek

 

tomu, že ďalší deň oslávi už dvadsaťpäť rokov. Kedysi sa vraj aj tridsaťroční

považovali za mladých. V skutočnosti mu dych z pľúc pohlcovala ťažoba,

ktorú zvonka priniesol a teraz so sebou vliekol nahor. Ťažoba akoby celá

sústredená do pravej zovretej dlane.

Zastavil na druhom, najvyššom poschodí pred dverami svojho príbytku. Patril k šťastným. Býval sám v útlom podkrovnom byte s pieckou v kuchyni. Vo vchode okrem neho žili už len dve rodiny. Na každom poschodí jedna. Luxus, aký patril v celom meste k neobyčajne zriedkavým.

Vošiel dnu a zažal všade svetlo. Chcel si užiť z elektrickej energie predtým, ako ju na noc vypnú úplne. Nevedel si zvyknúť na krátke tmavé dni počas zimy. A to si zvykol na všeličo iné. Na rôzne prudké zmeny. Na život bez rodičov. Na pocit ohrozenia, na prítomnosť smrti. Ale krátke tmavé dni počas zimy neznášal. Asi preto, že sa s tým nedá nič spraviť, len ich prijať. Ľudia sa predsa len dajú zmeniť, spoločnosť tiež. Ale ročné obdobia nie...

Batoh s potravinami zložil na stole v kuchynke. Kyslú kapustu musívyložiť na balkón do chladu. Z nej si zajtra večer uvarí novú polievku. Alebo hneď po tom, ako doje tú z minulého týždňa. Ešte keď začínal ako učeň za zubného technika, mu jeden z lekárov, ktorý ho ošetril zadarmo len preto, lebo mu opravil protézu, kládol na srdce: Ali, jedz kyslú kapustu. Veľa kyslej kapusty. Má plno vitamíno. Udrží ťa pri zdraví a mladosti. A tým pri živote. Lekár mal pravdu. Lieky boli pridrahé a ťažko sa zháňali. Okrem toho sa odjakživa rýchlo šírili epidémie. V lete rôzne otravy z pokazených potravín, v zime vírusy. Je síce prísne zakázané o takom hovoriť, ale napriek tomu sa všade šepká, že kedysi sa žilo lepšie. Že ľudia pomalšie starli, dlhšie žili a neumieralo toľko detí. Aj kolega Farúk už zopárkrát sprisahanecky utrúsil, že ešte pred polstoročím jestvovalo čosi ako protilátky na rôzne zákerné choroby. Stačilo len zopár injekcií a človek sa stal voči nim imúnny. Vraj to celé padlo na bláznoch, ktorí uverili, že tieto protilátky spôsobujú duševné choroby. A radšej obetovali zdravý rozum slepej viere. Samozrejme, že Farúk pritom vždy nenápadne narážal na niečo iné. Ale vysloviť akúkoľvek kritiku na adresu kalifátu je bohorúhačstvom. Pretože kalifát je dar priamo od Boha. A kritizovať kalifát znamená špiniť Boha samotného.

Ali už od detstva vedel, že zakázaného je toho veľa. Vedel však tiež, že práve vďaka hriechu, vďaka tomu, čo sa považuje za haram, stále žije. A práve tento rozpor mu pomohol prežiť niekdajšiu potupu. Jedným

 

z najvyšších hriechov je pochybovať o svätých textoch. Už mnohí prišli

o hlavu počas verejných popráv na Námestí víťazstva len preto, lebo sa

im dosvedčili hanlivé reči o tom, že hadísy, či nebodaj samotný Korán, sú

plné rozporuplných súr.

Haram – to zakázané sa nachádza aj dobre skrývané pod parketami, na ktorých stojí jeho posteľ. Nachádza sa tam už dávno, možno odjakživa. On to len objavil, keď zdedil byt po svojich rodičoch po tom, ako vyrástol z poručníctva otca Ibráhíma. Veď hriechom môže byť čokoľvek. Nielen náznak pochybností o svätých textoch. Ale aj nerešpektovanie časovmodlitieb či znalosť iného písma ako arabského. Zakázané ovocie chutí predsa najsladšie. Ani Ali sa nevedel toho svojho zbaviť. Presviedčal sám seba, že keď ho raz dostanú, aspoň ho získajú s dôkazmi. Nebudú ho aspoň mučiť, aby sa k niečomu priznal, ale rovno ho popravia.

Myšlienky v jeho hlave dupotali ako stádo splašených koní. Pred očami sa mu opakovane zapínal a vypínal obraz popravenej blonďavej kafir so špicatými prsiami. Jej k zemi klesnuté, ešte nevychladnuté telo bez hlavy, nad ktorým hneď krúžili záujemcovia z davu kameňujúcich.

Ali sa pristihol, ako stojí na prahu svojej spálne, drkoce zubami a odkedy opustil miesto popravy, zatína pravú päsť, v ktorej sa mu už hlásil kŕč.

Pomaly zdvihol pravú ruku pred seba, prekvapene si ju obzrel a roztvoril dlaň. Objavil v nej kameň. Neveľký, ale tvrdý, s ostrými hranami. Kameň, ktorý už nestihol hodiť. Až teraz sa mu pred zrakom spätne vybavilo, ako ich hádzal jeden za druhým. Prvým, samozrejme, netrafil. Druhý zasiahol hlavu. Tretí krk. Štvrtý trup. Piaty stehno. Šiesty netrafil. Siedmy opäť hlavu...

Niekto rázne zatrepal na dvere. Mladík sa strhol, kameň mu z ruky vypadol, mäkko udrel o koberec pokrývajúci drevenú podlahu a vláčne sa zakotúľal pod posteľ. Presne tam, kde ležalo Aliho haram.

 

. Prekvapenie

Nepovažujem správne stotožňo ať islam s násilím.

Nie je to spravodli é a nie je to pravda.

Pápež František II.

Ak by sa od rátili (od viery), tak ich vezmite a zabite tam,

kde by ste ich našli. A neberte si z ich radov žiadneho

dôverníka ani pomocníka a podporovateľa.

Korán 4:89

Dnes mám narodeniny...

Do tohto príjemného poznania precitol Ali po dlhom výdatnom spánku

s blaženým úsmevom na perách, ešte za hlbokej tmy, dobrú polhodinu pred

zaznením hlasu muezína zvolávajúceho k dnešnej prvej modlitbe fadžr.

Ľahol si takmer hneď po príchode domov. Spomenul si akurát na včerajší

pocit vyčerpania a ako zhasínal všetky svetlá a ukladal sa do postele. Prespal

večernú i nočnú modlitbu, neprebudil ho ani krik z veže minaretu. Tu

sa mu vybavilo, že niekto búchal na dvere a on otvoril. Áno, presne tak.

A oproti sebe zbadal malú obéznu susedu z druhého poschodia, odetú

v prepychovo vyšívanom hidžábe a s neforemne naneseným rúžom na

mäsitej tvári. Rodička troch dcér a jedného syna, manželkazahriaknuté

ho, pod ťarchou osudu zhrbeného stavbára. V trojizbovom byte s nimi už

dlhodobo bývala aj jej ovdovená sestra. Žena mu niečo rýchlo a hekticky

vysvetľovala. Chcela ho zavolať na večeru. Ali jej len námesačne odvetil,

 

že nie je hladný, a chcel zavrieť dvere. Strčila však do nich rameno asprisahanecky mu pripomenula, že má zajtra narodeniny. A že to k nim večer

naozaj musí prísť. Lebo mu vystroja hostinu. Za iných okolností by táto

správa Aliho znechutila. Neznášal totiž, ako sa mu obe rodiny vtierali. Tá

z druhého i tá z prvého poschodia. Neznášal, ako ho obe tlačili do sobáša

vždy s jednou z dcér. Ale teraz len otupene prikývol. Žena ho celározradostená objala a zmizla dolu schodmi.

Tu si Ali uvedomil bolesť v zápästí pravej ruky. Zvieral mu ho kŕč. Kameň... Áno, držal v nej včera kameň. Niesol ho sem počas celej cesty domov. Niesol ho sem od... Žena so špicatými prsiami, priviazaná o stĺp. Žena bez hlavy. Opäť ju videl, opäť si všetko pamätal. Naplo ho. Vystrelil z postele, chvatne sa pretackal až do kúpeľne, kde v poslednej sekunde zdvihol záchodovú dosku, aby ju neovracal. Šla z neho len lepkavá voda a keďže prázdny žalúdok nemal čo vyvrhnúť, prišla na rad žlč. Bolestivá, horká a nezastaviteľná. Napínalo ho ešte hodnú chvíľu, to už dávnomuezínov adhan velebil meno Božie a volal: „As-salátu chajrun minan-naum! Modlitba je lepšia ako spánok!“

Dnes mám narodeniny..., opakoval si Ali, keď pri slabom svetle olejovej kúpeľňovej lampy skúmal svoju strhanú tvár. Dnes mám narodeniny, a to je len raz do roka. Bude to krásny deň. Vždy je to krásny deň. Musí... Vzpriamil sa. Rozhodol sa nenechať si svoj deň nijako pokaziť. Ani prízrakom bez hlavy. Preto sa potrebuje poponáhľať. U pekára ešte vyzdvihne čerstvémedovníky na ranné pohostenie kolegov. Na obed im už objednal jahňací guláš. A po práci, po modlitbe asr, si spoločne zasadnú na vankúše k čaju, okolo vodnej fajky a budú sa baviť a rozprávať. A na tento deň sa tešil každý rok. Nenechá si ho ničím pokaziť.

Vyrazil do ďalšieho skorého rána plného mrazivej tmy. Kombinácia, z ktorej ho striasalo. V zime preto bežne vynechával rannú modlitbu. Vtedy nebola lepšia ako spánok. Vlastne nikdy nebola lepšia ako spánok. Bežne sa Ali v posteli vyvaľoval do poslednej chvíle a z bytu odchádzal, aby do práce prišiel presne na ôsmu. Tentoraz sa pohol o dve hodiny skôr. Aspoň sa vyhne radu na medovníky a nadrobí si. Zababušený do kožucha saskrčil oproti ľadovo vejúcemu náporu. Navzdory dlhému spánku a teplému oblečeniu ním mráz prenikol ako britva hmlou. Cítil sa ako zbitý neveriaci pes a tak sa aj v poryve vetra tackal.

 

Kým dorazil do práce, vietor sa zmenil na smršť a Ali mal čo robiť, aby ju dverami vytlačil naspäť von. Zhodil zo seba srieň, rozsvietil a zakúril. Prišiel ako prvý. Odložil koláčiky, rozmasíroval si skrehnuté dlane a ešte v kožuchu sa vydal uvariť kávu. Chcel nejako zabiť čas, kým sa priestory vyhrejú. Potom si sadol do odlievacej miestnosti hneď vedľa príjemnesálajúcej pece, ktorú vždy nechávali zapnutú aj cez noc, aby mohol ten, kto príde ako prvý, odlievať. Nazrel do pece cez vyklápacie okienko a našiel šesť žeravých téglikov – šesť žeravých formičiek. Vonku zoradené nádobky s naváženými drahými kovmi zodpovedali poradiu téglikov v peci. Ali zapol prastarú centrifúgu – skutočný klenot z dávnych čias, aký sa v súčasnej dobe zháňal neuveriteľne ťažko. Kto však nechcel odlievať ručne, musel podobný stroj nájsť u špekulantov so starožitnosťami odkiaľsi z ruín Barlína a dobre zaň zaplatiť. A tiež ho vedieť opraviť.

Mladík si nasadil zváračské okuliare, zapálil acetylénový horák a začal topiť zlato z prvého téglika. Len čo sa kov rozpustil a jeho povrch sa roztrhal do mazľavo pôsobiacej škvrny, rýchlo kliešťami vytiahol prvý rozžeravený téglik a zakvačil ho na koniec centrifúgy. Pohotovo zapol odstredivku a stroj rozhnevane zahučal a nebezpečne sa rozvibroval. Po necelej minúte ho zastavil, vybral téglik a odložil ho na parapet hotových odliatkov. Takto zručne si poradil aj s ostatnými.

Miloval svoju prácu. Šla mu ľahko, od ruky, bavila ho. Zvlášť dlhéhodiny, keď si sadol za svoj stôl a mohol sa pustiť do modelovania voskových koruniek. Pozapínal si biely laboratórny plášť, do artikulačného strojčeka osadil sadrový odliatok chrupu pacienta s ofrézovanými pahýľmi a slávnostne otvoril svoje kožené puzdro s nástrojmi. Zapálil Bunsenov kahan, poláskal sa s jeho plameňom na špičke nástroja a pomocou vosku sa čo najvernejšie pustil reštaurovať to, čo na ďasnovom hrebeni chýbalo.

Po nejakej chvíli začal fungovať automaticky. Jeho prsty s dokonalou precíznosťou každého pohybu tvarovali krivky nových zubov, jeho myseľ unikla do uzavretej sféry vlastných predstáv, kam viac neprenikal zvuk fréz, bzučanie generátorov, džavot kolegov, ba dokonca ani neúprosne vtieravý škrekot Fátihovho rádia s arabskými šlágrami.

Takto meditovať sa naučil až po výučbe. Až po tom, ako mu jeho šéf a spolumajiteľ laboratória Fátih pred štyrmi rokmi odovzdal tovarišský list. A tiež vedel, že podobný stav meditácie sa dá dosiahnuť aj pomocou

 

rôznych drog ako hašiš, ópium, či dokonca vraj captagon – druhlekárenského amfetamínu, ktorý hojne užívajú svätí bojovníci, aby prekonali

strach zo smrti. Sám vyskúšal len hašiš a ópium. A to ako učeň, keď ešte

len v gypsiarni odlieval sadrové modely spodného a dolného chrupu spolu

s Rášidom, ktorý tu vtedy pracoval ako výpomoc. Áno, prišiel s tým jeho

pobláznený a večne vysmiaty rovesník Rášid, ktorý si dokázal fajku shašišom zapáliť ešte aj na záchode, len aby potom po gypsiarni poskakoval

s červenými sklenými očami, vycerený ako pavián. Korán predsa drogy

výslovne nezakazuje. Jedine alkohol. Ale o hašiši, ópiu či captagonenehovorí nič. Rozporuplnejšie je až zákonodarstvo kalifátu. Kto drogy užíva či

prechováva, vinný nie je. Koho však pristihnú drogy predávať, je vystavený

mučeniu a smrti.

Počas práce Ali drogy nikdy nevzal. Pripadalo mu to zbytočne riskantné a príliš rozptyľujúce. Naučil sa meditovať a uniknúť inak. Napríklad si sobľubou predsavzal, že bude bdelo snívať o tom, ako kedysi vyzeral svet. Svet, o ktorého dejinách a rozsahu sa učilo tak málo. Rovnako ako kázali všetci imámovia v mešitách, tak svorne opakovali aj učitelia v školách, že pred príchodom islamu vládla svetu tma. Síce existovali krajiny akoMezopotámia a Perzia, kde ľudia vznikli, ale ich svet stál na vratkých nohách a trval krátko, keďže jeho obyvatelia žili v slepote, ďaleko od večnosti. Až prorok Mohamed vniesol do sveta svetlo poznania. A slovo Božie si odvtedy razilo cestu, kým nepreniklo do všetkých kútov obývaných človekom. Imámovia radi pripomínajú, že si neustále musíme byť vedomí veľkého víťazstva. Víťazstva Boha nad šajtanom, víťazstva veriacich nad kuffar a ľuďmi knihy. Kedysi sme žili vo svete vojny – dar al harb. Teraz konečne môžme žiť v mieri – dar al islam. A musíme si tento veľký dar ctiť, vedieť zaň každý jeden deň bojovať a prinášať obete. Tak znie jednoliate učenie našej ummy, opakoval si Ali stokrát naučené. Ale predsa... Všetci priznávajú, že pred islamom existovalo „niečo“, že ľudia „nejako“ žili. Potvrdzujú to mnohé pozostatky z týchto čias. Napríklad storočná centrifúga, na odvrátenej strane ktorej sa skvie malá plaketka s nápisom „Degussa“. V písme dávno zabudnutom a najmä zakázanom pod trestom smrti. V písme, ktoré Ali ovládal od svojho detstva. Jedno z jeho najintímnejších tajomstiev, jedno z jeho haram.

Dnes sa mu meditovať nedarilo. Nech už si akokoľvek v dlaniachob 

racal sadrový chrup, alebo sa sústredil na plameň horáka. Pred zrakom

mu zakaždým vyskočila žena so špicatými prsiami a odťatou hlavou a jej

prízrak sa prelínal s Rášidovým bláznivým úsmevom. Vždy ho to vystrašilo

natoľko, až sa mu ruka zachvela. Vosk mu vtedy kvapol na stôl alebo sa zle

rozprskol na modeli.

Ali sa zatúžil s niekým porozprávať. Obrátil zrak na hodinky. Ešteštyridsať minút do ôsmej. Teraz niekedy by sa mal zjaviť Farúk, ktorý začínal ako prvý aj preto, aby si svoje tégliky odlial sám, lebo ostatným technikom príliš nedôveroval. S povzdychom sa odsunul od stola a postavil sa.Chystal sa uvariť si ďalšiu kávu, keď tu v zámku zaštrkotali kľúče a dnu sa aj so záchvevom fujavice vrútil muž, na ktorého práve myslel. Vždy elegantný Peržan sa otriasol a len čo zistil, že vnútri sa svieti i kúri, zamával Alimu.

„Odlial si aj moje?“ kričal naňho ešte z predsiene počas vyzúvania.

„Odlial,“ priznal Ali.

„Dúfam, že si ich nezbabral,“ nadhodil podozrievavo Peržan, „inak ich budeš odznova modelovať ty.“

„Uvarím ti kávu,“ zašomral mladík a odmotal sa do kuchynky.

„Aj tak ich budeš modelovať ty, s kávou či bez kávy,“ zahlásil nie práve najvľúdnejšie Farúk a vyzliekol si svoj dlhý ťažký kabát.

„Spravil som ti láskavosť,“ obrátil sa Ali a dotknuto zvraštil čelo, „a ty si miesto toho naštvaný.“

„Som naštvaný,“ odvetil Peržan, zapínajúc si biely plášť a jeho pohľad letel po miestnosti ako kométa s temnou predzvesťou. „Vieš, čo sa včera stalo? Ukameňovali nejakú ženu. Len tak na ulici, verejne. Za nič.“

„Vraj bola kafir, ktorá porušila...,“ Ali, ani nevedel prečo, pokúšal sa vraždu aspoň nejako racionálne vysvetliť, ale Farúk mu do toho hneď vpadol:

„Ale hovno. Hovno porušila. Zabili ju, lebo bola kafir. A možno ani to nie. Zabili ju, lebo bola žena.“

„Videl som to,“ prikývol potichu mladík.

Farúk siahol do svojho priečinka a zo škatuľky si vytiahol cigaretu. Tú si zapálil na Aliho Bunsenovom kahane. Oprel sa o svoj stôl, potiahol si a skúmavo si premeriaval mladíka.

Ak by sa Aliho niekto spýtal na najlepšieho priateľa, bez váhania by ukázal na Peržana. O jedenásť rokov starší Farúk prišiel na svet v Teheráne, vhlavnom meste Veľkoiránskej republiky. V „meste, v ktorom sa nedá dýchať“,

 

ako hovorieval o svojom rodisku. Prišiel sem z tejto mocnej a preľudnenej

krajiny asi pred pätnástimi rokmi hneď po tom, čo kalif Abú Bakr Al-Ansárí

uzavrel s Iránom mier a otvoril hranice. Ako opakoval, utiekol pred davmi,

špinou a prachom. A tiež, lebo sa dozvedel, že Arabi v Severnom Maghrebe

dobre platia čerstvo vyučeným zubným technikom. Nesklamal sa. Platili

naozaj dobre. Aj preto tu zostal a vo Fátihovom laboratóriu sa vyšvihol na

hlavného technika – takého, ktorý mohol pracovať s keramikou a vypomáhať

aj ako zubár. A Fátih ho dokonca urobil svojim zástupcom.

„Kto to spravil?“

„Nemám poňatia,“ pokrútil hlavou Ali. Tunajších náboženskýchpolicajtov poznali. Aj ich veliteľa. Tí, na ktorých naďabil mladík, k mestskej posádke donedávna nepatrili.

„To nie je dobré,“ pošúchal si Peržan hladko oholenú tvár, pričom mu cigareta medzi prstami zabudnuto tlela. Sústredil sa, v duchu hľadal slová: „Začína sa to vyostrovať. Za posledné roky doliezlo do Severného Maghrebu niekoľko miliónov sunnitských migrantov z juhovýchodnej časti kalifátu. Pamätáš, koľko nových Arabov tu pribudlo, keď Perzia obsadilaMezopotámiu a zjednotila šíitov? Najnovšie sem lezú i z Arabského polostrova. Vraj kvôli suchu, horúčavám, nedostatku vody. Veríš tomu?“

Ali mykol plecami.

„Ja tomu verím,“ pokračoval Farúk, „dobre si pamätám na teploty v Teheráne. A za Mezopotámiou je to ešte horúcejšie. Vyľudňujú sa tam celé oblasti, nedá sa tam žiť. Zem tam vyschla a počas dňa tam praží do šesťdesiat stupňov.“

„Ale čo to má s políciou?“ namietol mladík.

„Počkaj,“ naznačil mu Farúk, aby neprerušoval, „k tomu dôjdeme. Salafisti tieto zmeny vnímajú ako znamenia Alaha. Že treba žiť prísnejšie apokornejšie. Inak sa nedostanú do raja. Veď do Mekky sa pomaly nedá putovať. A vinia za to kalifa i nás samotných – obyvateľov Severného Maghrebu. Vytýkajú nám, že sme poľavili z viery. Že sme zmäkli a spohodlneli. A že treba kalifát opäť raz vrátiť tam, kam patrí. Do čias Mohammeda.“

„Nie sú to len dohady?“ zvraštil mladík čelo. „Taľafatky, čo si ľudia rozprávajú po trhoch a bazároch...“

„To včerajšie kameňovanie je teda len taľafatka?“ vpadol mu uhladený Peržan do vety.

 

„Veď bola predsa kafir...“ Ali sa pristihol, ako stále naliehavo hľadá ospravedlnenie. Na vlastné prekvapenie i zdesenie zároveň. „A znesvätila islam tým, že počas modlitby behala sama po vonku...“

„A toto je dôvod na vraždu?“ kyslo sa usmial Farúk. „Viera týchto ľudí musí byť veľmi slabá, že ju znesvätí, urazí či zneuctí kdejaká kafir počas modlitby a bez dozoru.“

„Idem po koláčiky...“ ukončil debatu Ali, ktorý viac nevedel, ako odpovedať. Otočený chrbtom ešte začul, ako Peržan už sám pre seba potvrdzujúco dodal:

„A takíto ľudia sa nám tlačia do krajiny a usilujú sa tu zaviesť svojporiadok, lebo nás považujú za slabochov.“

Mladík sa odšuchtal do presklenej, v úzkostlivej čistote udržiavanej miestnosti, kde sa modelovali a vypaľovali keramické korunky. Zapol rezervnú pec a nechal ju vyhriať na sedemdesiat stupňov. Z batohapovyberal medovníky a rozložil ich na plechovom podnose. Ten vložil do pece a keď sa koláče zahriali, vybral ich a zabalil do handry, aby čo najdlhšie vydržali teplé. Farúk sa medzičasom uchýlil do odlievacej miestnosti, kde vyklepával odliatky zo zatmeľovacej hmoty. Zjavne považoval diskusiu za uzavretú. Nateraz.

Postupne pribudli aj ostatní kolegovia. Najprv nevysoký, bacuľatý avečne udýchaný Fátih, jeden z majiteľov laboratória. Po ňom o niečo menej pupkatý Mohamed, prísne veriaci dobrák, ktorý ich často napomínal kvôli poctivejšiemu dodržiavaniu náboženských pravidiel a neustále sa kvôli tomu prekáral s Farúkom. A napokon mlčanlivý a utiahnutý Davud, náhrada za výstredného Rášida, ktorého prítomnosť zavše ani nepostrehli.

Počas práce sa príliš nerozprávali. Sústredili sa radšej na modelovanie alebo frézovanie, kde šlo o desatiny milimetra, prípadne si vymieňali úsečné vety s Fátihom, pokúšajúc sa pritom prekričať jeho bedákajúce rádio.Väčšinou však vládlo napäté hlasoprázdno, vyplnené prevažne monotónnym bzukotom prístrojov a kvílením plačlivých arabských piesní.

Spolu sa zišli až o jednej, počas obedňajšej modlitby dhuhr, keď ho Farúk chytil za plece a stlačil mu pravicu.

„Všetko najlepšie k narodeninám, prepáč, že som ráno zabudol.“

„Aj ostatní zabudli,“ pokrčil Ali ramenami. Pokiaľ to niektonepripomenul vopred, patrilo zabúdanie k samozrejmosti. Fátih sa raz nechal počuť,

 

že keby mohli ženy pracovať, mysleli by na to ony. Jeho žena si v rodine

pamätala všetky dátumy a zvládla by aj iné podobné malichernosti.

„Nezabudli,“ rozpačito sa usmial Peržan a rozhliadol sa. Nenápadne sa k nemu sklonil: „Máme pre teba prekvapenie. Trochu divné, možno šokujúce. Tak sa vopred priprav.“

Vtedy mladík pochopil. Nikoho okrem Farúka včerajšie kameňovanie netrápilo. Nervózne mlčali preto, aby sa nepreriekli kvôli jehonarodeninovému darčeku.

Deň napokon ubehol ako každý iný. Krátko po záverečnej odslúžili spoločne modlitbu asr, po ktorej skončení pozval Ali svojich kolegov do kuchynky na jahňací guláš. Vytiahol Farúkov samovar, napustil ho vodou a nechal spariť čaj. Rozložil a napchal vodnú fajku, ktorú vyčistil ešte počas obedňajšej prestávky. Odsunul gauč a všetko rozostavil buď na koberec, alebo na nízky stolík, okolo ktorého sa povaľovalo šesť veľkých pohodlných vankúšov. Oslava sa mohla začať.

„Tak...,“ prehodil nervózne Fátih po tom, ako sa všetci najedli guláša a začali pobaávať z veľkej vodnej fajky s porcelánovou šálkou v ruke a medovými koláčikmi na tanieri. „Nebudeme zbytočne čakať. Všetko najlepšie k tvojim narodeninám, braček.“

Ostatní sa ťarbavo zdvihli a jeden po druhom mladíka vyobjímali.

„Všetko najlepšie, braček,“ zamumlal každý a vtlačil mu bozk na čelo. Každý okrem Farúka. Ten ho len objal. Ali si zakaždým s pobavenímspomenul, ako mu kedysi dávno, krátko po zoznámení, Peržan povedal: „Ešte raz mi povieš braček a oblejem ťa roztopeným zlatom.“

„Drahý áchi, drahý braček,“ odkašľal si šéf laboratória a vrhol netrpezlivý pohľad na hodinky, „musíš vedieť, že ťa odtiaľto nenecháme odísť s holými rukami. Máme pre teba veľmi osobitý darček. Už je určite na ceste, pár minút to potrvá. Zatiaľ si poseďme, debatujme. Len, aby si vedel, že sme si poctili aj my teba...“

Sotva dokončil, vytiahol spoza jednej zo skriniek drobnú fľašku. Otvoril ju, pričuchol si a s úsmevom vydýchol.

„Je to síce haram, ale keďže je dnes výnimočný deň...“

„Fátih!“ vyhŕkol pobúrene Mohamed. „Už zasa? Na niečom sme sa dohodli!“

„Ale, braček..., veď len hlt. Jeden jediný hlt. Aha, ako dobre vonia.“

 

A strčil fľaštičku mladíkovmu kolegovi pod nos. Presvedčený veriaci s modlitebnou čiapkou, bradou na štýl proroka a hojným pupkom síce zvraštil čelo, ale oči sa mu zaleskli.

„Tak poď, braček,“ škeril sa Fátih, „Alah je predsa veľkorysý. Takéto drobné hriechy odpúšťa, ak ho požiadame o odpustenie.“

Mohamed ešte chvíľu váhal, keď mu fľašku spred tváre vytrhol Farúk.

„Keď je tma, ani Alah sa nedíva,“ utrúsil s dávkou irónie a doprial si riadny glg. Striasol sa a podal fľašu Alimu. „Len do toho, kamarát.“

Mladík pocítil v ústach prenikavo ostrú chuť silnej pálenky. Jej horúčava mu udrela do hlavy i do údov, telo sa zapotácalo. Až sa mu v ňom rozhostilo príjemne upokojujúce teplo. Podal fľašu Davudovi.

Korán síce alkohol jasne zakazoval, zákony kalifátu však k liehovinám pristupovali podobne ako k iným drogám. Smrťou sa trestalo ichpriekupníctvo a pašovanie. Na ich užívanie zákony neexistovali.

„Brrr, preklínam ťa, šajtan!“ zadrkotal zubami Mohamed, keď odtrhol hrdlo fľaše od úst. „Astaghfiruláh! Och, Bože, odpusť.“ Pálenku vrátilFátihovi so slovami: „Ale tento rok je už naozaj poslednýkrát. Už viac nám to neponúkaj!“

„Prisahám na svoju česť,“ zdvihol šéf laboratória dlaň, „toto jeposlednýkrát a už nikdy viac!“

Ešte to aj povedal navlas rovnako presvedčivým tónom, ako tohovorieval vždy.

Ali si pohladil brucho. Náhla dávka alkoholu pôsobila upokojujúco. Zaliala ho teplom i sebaistotou. Rozvalil sa na svojom vankúši a zívol. Nevyberane hlučne zahlásil:

„A čo to včerajšie kameňovanie? Počuli ste o tom? Ja som ho videl...“

Nastalo zarazené ticho. Farúk si radšej k ústam priložil šálku čaju aMohamed s Davudom vystrúhali spýtavé výrazy. Fátih sa zneistene poškriabal na zátylku.

„Počul som o tom,“ priznal šéf laboratória, „nejaká kafir...“

„Čo sa udialo?“ vyletelo vzápätí z Mohameda, ale tu sa už mladík pustil do vysvetľovania.

„Takže ty si tiež hodil kameňom?“ zopakoval zadumane kolega, ktorý nasledoval svojho veľkého menovca v obliekaní i spôsobe života. Chválil

 

sa dokonca aj tým, že si zuby umýva siwakom, konárikom rastliny arak

– presne, ako to robil sám prorok.

Mladík prikývol. Hodil po žene kameňom a pomohol ju zabiť. A teraz chcel od svojich najbližších vedieť, čoho sa dopustil. V hĺbke duše čakal na akési rozhrešenie.

„Nespravil si nič zlé,“ oznámil sebavedome Mohamed.

„Nič zlé?“ Farúk sa takmer zdvihol z vankúša. „Vražda nie je nič zlé?“

„Je vražda a je trest,“ pokojne vysvetľoval silno veriaci kolega.„Náboženská polícia len dodržala zákon.“ Obrátil sa naspäť na Aliho: „Preukázala žena, že nie je otrokyňou?“

„Nie,“ pokrútil mladík hlavou.

„Tak je to jasné. Zákon o otrokoch hovorí: každý neveriaci, ktorýnedokáže bezpečne doložiť, že nie je otrokom, je automaticky považovaný za otroka. A každý otrok pristihnutý bez pána alebo jeho poverenia sa považuje za utečenca. A takíto utečenci sa môžu na mieste popraviť. A keďže navyše išlo o osamelú ženu... Veľmi zle.“

Fátih len veľavýznamne pritakal, Davud nehybne civel do zeme.

„Zvrátené zákony,“ precedil Peržan. „Všetky zákony postavené naotrokárstve sú zvrátené.“

„Prečo zvrátené?“ začudovane naňho vrhol pohľad Mohamed. „Otroctvo sme tu mali predsa odjakživa, čo je ľudstvo ľudstvom. S krátkymiprestávkami. Až posvätný Korán stanovil, že otrokom sa môže stať jedinevojenský zajatec alebo dieťa narodené otrokom. Aby sa zabránilo zotročovaniu kohokoľvek. Okrem toho, otrokom nesmie byť moslim.“

„Samozrejme,“ nadhodil sucho Farúk, „otrokmi môžu byť len kuffar. A keďže sme s nimi v neustálej vojne už tisícpäťsto rokov, môžme brať otrokov, koľko chceme. Úžasná logika.“

„Už nie sme vo vojne,“ zdvihol Mohamed ukazovák, „pádom Severného Maghrebu sa vojna skončila. Na tom sa pred pätnástimi rokmi spoločne uzniesli náš kalif s perzským vodcom i s ostatnými islamskými krajinami. Islam dobyl svet. Vyhubili sme židov. Dom vojny dar al-harb už nie je. Už je len dom mieru dar al-islam. Tak pred pätnástimi rokmi ustanovila umma i vládcovia islamského sveta.“

„A čo Čína, Amiriká alebo Rúsíja?“

 

„Amiriká a Rúsíja predsa neexistujú,“ zasmial sa schuti Fátih. „Jedných sme zničili, druhí sa rozpadli sami.“

„A Čína je dom pokoja dar al-hudna,“ doplnil ho Mohamed. „Vazalská krajina, ktorá sa nám podriadila a pristúpila na náš mier.“

„Tu nejde len o Amiriku, Rúsíju alebo Čínu,“ oponoval naďalej Peržan a pri názvosloví krajín sa pridŕžal tunajšieho žargónu, „ale o obrovskéúzemia, ktoré nemá kalifát pod kontrolou. Celá východná Ourúpa, Inkiltra, rozsiahle časti Ázie...“

„Územie duchov,“ vpadol do diskusie pomocník laborantov Davud a potešil sa, že mohol niečím prispieť.

„Presne tak,“ chválil Mohamed, „je to zem Jadžudž wa-Madžudž, krajina džinov a prízrakov. Ľudia odtiaľ vymizli. Ostali tam už len duše zatratených, ktorí neprestúpili na pravú vieru. Proti džinom, bytostiam stvoreným z ohňa bez dymu, sa nedá bojovať. Proti nim nás chráni Alah svojou nadpozemskou mocou.“

„Áno, áno,“ horlivo prikyvoval Davud, „duchovia. Nikto sa nesmie priblížiť k lesom, lebo tam miznú ľudia. Hranice kalifátu sú prekliate. Za nimi je iba prázdnota.“

Farúk vyvrátil oči a radšej sa načiahol po ďalší medovník, ktorý si so zadosťučinením vložil do úst. Potom sa Fátih rozrozprával o tom, že keby za hranicami žili nejakí ľudia, boli by určite neveriaci a museli by sme proti ním bojovať. Kalifát tam však armádu neposiela, lebo odtiaľ ničneprichádza. Po mieri s Perziou putujú príležitostne oddiely na juh do Zanju, kraja čiernych, aby robili poriadky s domorodým obyvateľstvom. A ešte, samozrejme, do spojeneckého sultanátu Al-Osmaníja.

Pohodlne usadený a započúvaný Ali oneskorene postrehol, že niekto vstúpil do laboratória. Zistil to až podľa závanu chladu, ktorý so sebou prichádzajúci priniesol.

„Kalifát má vždy proti komu bojovať,“ ozvalo sa tichým až šelestivým hlasom odo dverí kuchynky. Stál v nich vysoký šľachovitý muž s vpadnutou, osýpkami zjazvenou a nepekne zarastenou tvárou, akej by sa človek zľakol, keby nečakane vyvstala z prítmia. Bol to Hamza, Fátihov brat, úspešný zubár a spolumajiteľ laboratória. Nik netušil, ako dlho tam už čakal a načúval. Zjavil sa tu až zimomravo nehlučne.

Všetci sa zaskočene obzreli k nemu, Fátihovi zamrzlo slovo na jazyku.

 

Hamza si údiv prítomných vychutnal a spokojne dodal: „Ak nie kuffar za

hranicami, sú to kuffar vo vlastných radoch. Moslimovia, ktorí v skutočnosti

moslimami nie sú. Takých čaká takfir a smrť.“

Pohľadom, ktorý pripomínal vytasený meč, preletel po prítomných. Zubní technici radšej odvrátili zrak, okrem Mohameda. Ten len uznanlivo prikývol a neodoprel si ďalšiu naučenú frázu:

„Každý, kto sa neriadi zákonom Alaha, je kafir.“

Chlap vo dverách ho ignoroval a bez dojmu sa zahľadel na Fátiha:

„Povedzte môjmu pokrvnému bratovi, že som mu priniesol tú vec.“

Vzápätí sa otočil a rovnako nehlučne odkráčal. Šéf laboratória pootvoril ústa, potom však mávol rukou a sám pre seba si zašomral:

„Zas má zlú náladu.“

Alimu rýchlo došlo, že Hamza priniesol jeho darček. Zjavne ho to obťažovalo, pretože si ani len nedal námahu zablahoželať mu. V podstate to mladíka potešilo. Netúžil po Hamzovej pozornosti a keď odišiel zkuchynky, uľavilo sa mu, že si k nim neprisadol. Fátih síce tvrdieval, že jeho brat máva zlú náladu, Alimu však žalúdok nahováral, že u Hamzu nie je len nálada zlá.

„Chlapče, poď,“ ozval sa šéf hneď po tom, ako sa dvere laboratória zavreli za chrbtom jeho brata. Spoločnosť v kuchynke, ešte miernezmrznutá podivnou návštevou, sa opäť spamätala a vyprevadila Aliho veselým skandovaním a potleskom.

Svoj darček našiel stáť v odlievacej miestnosti. Pôsobil ako mátoha, nadrozmerný nočný motýľ s ovisnutými krídlami. Mladík si v prítmí až po chvíli uvedomil, že tam nehybne tvrdne postava alebo figurína zahalená čiernou burkou.

„Všetko najlepšie, braček,“ Fátih ho ešte raz teatrálne objal, potom od neho odstúpil a dôležito si odkašľal. „Chcem, aby si vedel, že nám na tebe naozaj veľmi záleží. Preto sme pre teba vybrali mimoriadne vzácny dar. Ani nechci vedieť, aký drahý. Veľmi drahý. Ale patrične odzrkadľujúci náš rešpekt voči tebe. Si výborný zamestnanec, výborný priateľ.“

Ali sa už chystal uškrnúť, pretože sa začal obávať, že si z neho vystrelili. Netušil, ako si šéfovu preafektovanosť vysvetliť tentoraz. Chcel aj vyriecť čosi uštipačné, keď Fátih vytiahol poskladaný hárok papiera a pred oboma ho roztvoril.

 

„Toto je tvoja vlastnícka zmluva,“ vysvetľoval šéf o niečo vecnejšie,

s triezvejším tónom, „dávaj si veľmi pozor na podmienky. Radšej to teraz

prečítaj nahlas. No, čítaj a nezízaj toľko...“

Mladík stále úplne nechápal. Vzal papier do rúk a čítal:

„Fatwa číslo 64 Islamského štátu:

   .

Bod číslo 1: majiteľ ženského otroka nesmie mať s ním

styk, keď je otrok tehotný alebo menštruuje.

Bod číslo 2: v prípade, že vlastní matku s dcérou,

nesmie mať styk



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist