načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: 15-roční - Zuzana Štelbaská

15-roční

Elektronická kniha: 15-roční
Autor:

Aké je to byť pätnásťročným? Skúšať, čo všetko je dovolené? Žiť vo vlastnom svete a ostatné neriešiť? A čo ak všetci len hľadáme pochopenie a blízkosť niekoho druhého? ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  139
+
-
4,6
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 188
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0329-1
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Aké je to byť pätnásťročným? Skúšať, čo všetko je dovolené? Žiť vo vlastnom svete a ostatné neriešiť? A čo ak všetci len hľadáme pochopenie a blízkosť niekoho druhého? 15-roční uzatvárajú poviedkovú trilógiu talentovanej slovenskej autorky Zuzany Štelbaskej a prostredníctvom piatich pútavých príbehov umožňujú nahliadnuť do komplikovanej reality mladých, blúdiacich kdesi medzi svetom detí a svetom dospelých.

Zařazeno v kategoriích
Zuzana Štelbaská - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

15-roční

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.cooboo.sk

www.albatrosmedia.sk

Zuzana Štelbaská

15-roční – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.




5

Tonka

Keď som bola mladšia, volali ma Tonkaäťeurovka.

Niekto raz na ulici vyrukoval s tým, že idem s každým

za päť eur, a odvtedy sa to so mnou vlieklo. Bola to pre

všetkých nenormálna zábava vykrikovať to po mne.

No a  čo. Zažila som aj horšie. Keď som bola v resoci, tam sa diali veci. Tá ichTonkaäťeurovka by sama

kukala!

5

Tonka

Keď som bola mladšia, volali ma Tonkaäťeurovka.

Niekto raz na ulici vyrukoval s tým, že idem s každým

za päť eur, a odvtedy sa to so mnou vlieklo. Bola to pre

všetkých nenormálna zábava vykrikovať to po mne.

No a  čo. Zažila som aj horšie. Keď som bola v resoci, tam sa diali veci. Tá ichTonkaäťeurovka by sama

kukala!

15-roční

Aby som to rýchlo zhrnula, nech vám to nemusím dopodrobna vykladať, lebo by som pri tom od nudy zaspala, tak môj skromný výpočet je tráva, haš, extáza, LSD, ale to iba párkrát, ťažko sa zháňalo, a,samozrejme, princ všetkých princov – pervitín, perník, piko. Veľa, veľa, veľa pika. A na to treba, samozrejme, veľa, veľa, veľa peňazí. Preto si dovolili na mňa vyskakovať, lebo nikto nepoznal moje zdroje, že odkiaľ by som na to už len ja, dedinská socka, mohla mať peniaze. Ale to zase pozor. Otvoriť niekomu spodnú náruč za prachy, tak hlboko som ešte nepadla.

Chceli by ste počuť všetky tie zveriny, čo sa mi stali? Alebo čo som videla, keď som bola zavretá v pasťáku? Chceli by ste, ja viem. He, to by sme tu boli do rána. Ohrýzli by ste si nechty až po lakte, keby som vámrozrávala, ako vyzerá absťák, keď sa feťáci čistia od heráku. Ako pri tom ziapu a trasú sa. Hulala, akohuspeniny. Ksichty šedé, postele pošťané. Alebo ako si baby robili zle. Ukradli novému terapeutovi vreckový nôž, lebo si myslel, že na nás pôjde s dôverou, že on bude mať akože nožík vo vrecku a že verí, že ho niktonepotiahne, no úplný magor. A  tým nožom potom v  noci odrezali jednej vlasy a do všetkých gatiek a nohavíc jej

Tonka

v rozkroku vyrezali diery, no plakala som od smiechu!

Hej, hej, dostali tresty, ale to je nepodstatné. Lebo keď

viete, že bude trest, tak s  tým do toho idete a  nič vás

nemôže prekvapiť.

Inak, jedlo bolo dobré, aj mňa tam naučili variť a piecť aj niečo iné než perník, ale to už zachádzam do príliš veľkých detailov a  fakt nemusíte vedieť všetko. Keď ma pustili domov, bola som celkom rada, aj keď to miesto – akože to domov – pre mňa až taký význam nemá. Neviem, kde som doma. Síce som si až dotrinástich myslela, že tu, ale potom som z kuchynepočula taký rozhovor, že:

„Raz sa to musí dozvedieť. A mali by sme jej topovedať my.“

„Ešte je mladá, nepochopí to.“

„Čo sa na tom dá nepochopiť? Tonka, siadoptovaná – a hotovo!“

Takže tak. Som adoptovaná. Dozvedela som sa to, keď som sa to dozvedieť nemala, a  dosť ma to vzalo. Moja hlava to nechcela prijať. Akože som celý časpovažovala za mamu niekoho, kto mama nebol, a otec ani nehovorím, ten ma naštval úplne, lebo som ho dovtedy mala fakt na prvom mieste a potom spadol naposled

8

15-roční

né. Začala som tých ľudí volať ujo a teta. Boli z  toho

zrútení a vyčítali mi to, ale ja len furt dookola, že ona

ma neporodila a on ma nesplodil! No a tak sa to medzi

nami rozsypalo, až som stretla svoje modly, ony utešili

moje smútky a zoznámili ma s princom mojich snov.

Ne, ne, ne, nič okrem pána Pika si pod týmnepredsta

vujte. Péčko, pierko, kryštál, pedro, sklo, perník, per

níček, och, to boli časy. Špinavé podchody boli mojou

izbou. Mláky mojím kobercom. Neznáme byty mojou

školou. Moje modly ma naučili variť najlepší perníček

a ja ako zakliata ježibabka som prebývalav perníčko

vej chalúpke na mestskom sídlisku a varila kašičku pre

všetkých, až kým ma po pár mesiacoch nevyňúrali teta

s ujom a policajtom bez uniformy, s ktorým som odišla

len preto, že mal košieľku bielu ako múka.

V resoci som sa ničomu nebránila. Najprv, že detox

v špitáli, to bolo kruté. Len veľmi ťažko som sa lúčila

so svojím pánom a vládcom. Z tela odchádzals boles

ťami, držal sa mojich vnútorností, prsty mal do nich

zaborené veľmi hlboko, až som kričala. Keď mi hovy

plavili aj z posledného chlpa, presťahovali ma do basy

a tam, že mi ho vraj dostanú aj z mozgu. Takých ako

ja tam bolo plno. Ohavy, cynici, prašivci, sexuálnima

9

Tonka

niaci, princezné, bačkory, štetky, z každého rožkatroš

ka. Podľa ksichtov som presne vedela, kto na čom išiel.

Všetci s  hnisavými ranami, zuby na franforce, vrás

kaví, bez nechtov, no krásavci! A  ja som po nich len

prechádzala očami a hovorila si v duchu: Herák, piko,

toluén, piko, piko, chľast, huby, extáza, koks... Najhor

šie na tom boli heráci, to boli fakt chudáci, tým už niet

pomoci, amen s nimi. A tí, čo to úplne prehnali alebo

všetko miešali dokopy, kentus, hnus, tí z toho vyliezali

prepnutí. Schizáči, paranoici, z pasťáku ich odšikovali

rovno do pakárne.

Čo by ste ešte chceli vedieť? Tipujem, že viem, čo vás

zaujíma. Bolo to tak, že sme boli rozdelení na banány

a  mušle, pekne osve, nemohli sme sa miešať, len na

terapiách sme boli spolu. Ale ak si myslíte, že banán

nepríde na to, ako sa dostať do mušle, keď chce, tak

sa vráťte do plienok. V  tmavých kútoch to bolo ako

v  ZOO počas ruje. Za cigu, to hlavne, výmenný ob

chod fungoval. Ale väčšina si proste nevedela pomôcť

a museli sa tam obtierať o seba, lebo to inak nevedeli,

normálne, ako zvieratká. Ale ako hovorím, mňa sa to

netýkalo. To len aby ste vedeli, že som videla a  zažila

kadečo a len tak niečo ma neprekvapí.

15-roční

Po návrate domov som sa pár týždňov nepohla z izby. Mala som asi nejaký šok z ľudí. Lebo v base vás naučia na prísny režim, všetko klape jak hodinky, presne viete, kedy sú raňajky, kedy robota na farme, kydanie hnoja okolo prasiec, všade nakadené, čižmami do toho idete až po kolená, to bolo moje. Potom zase jedlo, terapia, všetko na minútu presne, za blbosti trest, za podrazy päsť. Pravidlá boli naša biblia. Lenže žite tak rok a pol – potom vás vypustia a ste v riti. „Tonka, zabehni do obchodu,“ povedala mi teta, a keď som zbadala, že vyberá plátennú tašku, už som vedela, že zase štyri chleby, lebo u nás sú chleby všade a jedia sa so všetkým, aj s  kuracím vývarom tri hrubé chleby na obed. „O chvíľu donesú chlieb, choď, nech bude čerstvý, oco si dá,“ podala mi mince a nakázala kúpiť až päť pecňov. Jeden zožerú hneď, ďalší sa odloží do skrinky a nedožije sa rána a zvyšok napchajú domrazáka. Úchylné.

Ale zase ísť na chleba je teraz jediná prechádzka, ku ktorej ma donútila, a v pohode. Veď dobre. Obchod je desať minút chôdze tam a desať nazad. Tam idemtrochu dolu kopcom, bývame v odbočke pod lesom a ide

Tonka

sa aj mostíkom cez potok. Keď som bola menšia,zvykla som občas skočiť v  horúcom lete do toho potoka

a vyčvachtať sa až hore, kde začínali rásť stromy. Teraz

chodím bez odbočiek, len po ceste, aby ma nezlákali

iné chodníčky. Všímate tú symboliku, hej?

„Tonka, idem s tebou,“ pripojila sa ku mne Nela od su s e d ov.

„No poď. Daj ruku a stisni, nech viem, aká simocná,“ usmiala som sa na ňu. Také pekné decko to je.Tuším ešte nemá ani päť. Stisla mi dlaň pre istotu oboma rukami, tak som spravila, že: „Jáááu, rozpučila si mi žabu!“ A Nela rehot, že akú žabu, že to bola ruka.Perfektné sú tieto malé deti, jak to všetko berú. Nerobia si starosti. Nela bola od basy prvý človek okrem tety a uja, s ktorým som sa pustila do nejakého rozhovoru.

„Čo ideš kúpiť?“

„C h l e by. “

„Kúpiš mi lízatko?“ zažobrala.

„Aké máš najradšej?“

„Cukríkové!“ vykríkla a v obchode sa vrhla nastojan, do ktorého boli pozapichované guľaté lízanky so žuvačkou. Zrátala som drobné, vyšlo mi aj nasladkosti, kúpila som dve, a kým sme došli domov, stihli sme

15-roční

ich docmúľať. Potom Nela odbehla kamsi medzi domy,

ale keby sa chcela hrať, v  pohode by som s  ňou ešte

chvíľu ostala.

Dala som tete nákup, a presne ako sompredpokladala, jeden peceň padol hneď a druhý odložili bokom. Poprava zožratím bude zajtra.

„Po víkende ideme spolu do školy, Tonka,“ zadrel ujo, skoro ma prekotilo. Kukla som sa na neho a hneď vedel, čo si o tom myslím. „Direktorka povie, čos tebou. Či ti dajú spraviť vyrovnávacie skúšky, aby si mohla ísť do deviatky, alebo či sa vrátiš dokončiť ôsmu triedu.“

„Chcem individuálny,“ povedala som mu, čo už dávno vie.

„Zabudni,“ zarehotal sa, lebo keď ide do nervov, tak sa rehoce. „Cez deň budeš v škole, kto by na tebadohliadal, keď nebude nikto v dome!“

„A  ty budeš akože robiť?“ vrátila som mu, lebo on už roky len brigádoval, a keď nebolo kde, tak drepel na svojom chlebovom zadku.

„Si predstav!“ A  už som videla, že teta spozornela, lebo ujo zdvihol hlas a hádka bola na spadnutie.„Budem vedúci. Jak sa začne školský rok, ideme celá uliTonka

ca na aktivačné. A potom starosta povedal, že sa bude

opravovať úrad, už stavajú lešenie, dáme novú fasádu.“

„A teba jaké lešenie udrží?“

„Len aby som ti tú hubu nedal tiež zadrôtovať,“ chechtal sa zlostne.

„Tonka, choď po zemiaky,“ skočila do toho tetaa začala rachotiť hrncami.

„Zadrôtujem ti tú papuľu neumytú,“ išiel si ujo ďalej svoje, „počkaj, čo budeš mať za tanec, keď sa školazačne, jak si na teba posvietia. Budem ťa mať na očiach.“

„Ty prvý,“ zašomrala som, ale tak, aby to počul.

„Cti si otca svojho i matku svoju,“ priklincovala teta a  naschvál som do koša dala navrch zemiaky z komostu a treskla jej to na stôl, až sa hniloba z nichrozrskla ujovi do ksichtu. „Neprestanete s tým!“vyhŕkla teta, kým si ujo veľkou dlaňou utieral zemiakové sračky z líc a očí. Dusilo ma od smiechu, sadla som si k nemu a servítkou mu utrela bradu.

„Jaká si ty múdra, Tonka, jak kravské lajno,“ vzdychol si. „A v hlave máš to isté.“

„Aspoň ma nemusia liečiť na chorý mozog. Stačízavolať hovnocuc.“

„Choď za kamarátmi,“ prehlásila teta, ktorá doteraz

15-roční

nepochopila, že keď sa po roku a  pol vrátite z  pekla,

každému smrdíte a  sami neviete, či ste diabol alebo

čert, a baviť sa s ľuďmi môže byť toxické. Vzala som si

rádio a išla sa vyvaliť do altánku.

„Čo tu robíš?“ sadla mi na nohy Nela.

„Spím,“ kukla som na ňu jedným okom. „A ty kde furt lietaš?“

„Ja neviem lietať, ty šušo,“ zasmiala sa jaknajšťastnejšia zvonkohra. Ale mňa neoklame. Viem, že to nemá ľahké toto dievčisko. Už je, tuším, šiesta v poradí a jej mama zas nosí bubon, každú chvíľu im pribudne siedmy krk. Jej foter robí s ujom na aktivačných a ešte aj pije. S  jej sestrou Magdou som bola spolužiačka. Všetci, päť sestier a jeden brat aj s mamou, bývajúnatlačení v jednej izbe, nikoho k sebe nikdy nevolajú na návštevu, vraj spávajú tak, že otec je v strede,najmladšie okolo neho a mama s bratom na zemi.

„Počúvaj, Nela, kde máš kamošky?“

„Šak tu,“ ukázala na mňa, „šak ty si moja kamoška.“

„Vidíš to a ja som si to ani nevšimla,“ oprela som sa o lakte a dívala sa na ňu. Bola na tvári celá zaondená, nechty zelené, vlasy samá guča. „Chceš sa hrať nasalón?“

Tonka

„Čo je salón?“

„Že ja budem akože kaderníčka a ty si akože bohatá panička, čo sa prišla dať vyštafírovať.“

„Čo je vytašírovať?“

„A budeš bohatá panička?“

„Hej.“

„Tak ťa vyštafírujem a uvidíš. Poď, nájdeme ti dajakú kabelku, že akože v nej máš kopu prachov.“ Vysypala som štipce z košíka a Nela doň začala plnými hrsťami dávať kamene z cesty.

„To budú akože peniaze,“ vysvetlila.

„Ty si ale bohatá!“

Posadila som ju na starú sedačku, vytrhnutú z auta, ktorú sme v altánku mali ako gauč, a celú som ju dala do poriadku. Bol už večer, keď od nás Nelaodchádzala, a tej noci sa mi dobre spalo. Školské chodby smrdeli presne, jak som si to pamätala. Ani za tie skoro dva roky, čo som do nich nevkročila, ich nedokázali vyvetrať. Ujo sa nekonečne dlhovyprával s direktorkou. Šúchala som v zborovni nohami,zazerala na mňa mladá učka, ktorú som nikdy nevidela, isto jej to liezlo na nervy, takže som s  tým ani za nič

15-roční

nechcela prestať. Taká pekná žena to bola,s bodkovanými gélovými nechtami, asi nie od nás. Určite vedela, že

som bola v resoci, ale nepoznala ma, takže ani nezačala

na mňa nič hovoriť, a možno sa ma aj bála. Veď feťáčka.

„Tonka!“ zahučal ujo od vedľa. Učka vstala,pootvorila direktorovňu a riaditeľka na mňa mávla rukou, že mám ísť.

„Posaď sa, Tonka,“ povedala pekne. V  šiestom ma učila matiku. Nevedela byť prísna, čudovala som sa, jak môže byť direktorka. „S tvojím otcom sme sadohodli, že by si skúsila na budúci týždeň komisionálne skúšky. Hovorí, že si stále rovnako bystrá, ako si ťapamätám,“ žmurkla na mňa.

„Ako líška?“ nahrala som jej. Usmiala sa.

„Veď hej,“ kukla sa do papierov a potom zobralakalendár. „Takto o  týždeň v  pondelok prídeš sem, preskúšame ťa, a keď to dobre dopadne, mohla by sipokračovať v deviatom ročníku.“

Akože, mne to bolo jedno, ale direktorka bola na mňa dobrá, tak som to nepovedala nahlas. Iba som zdvihla ramená, že rozumiem.

„Nejaké knihy by ste jej nedali?“ spýtal sa ujo. „Lebo tam v zariadení musela všetko nechať a nemá svoje.“

Tonka

„Samozrejme, to by nemala ani tu, deti na konci školského roka učebnice vracajú.“

„Jaj,“ povedal jak negramotný a zachechtal sa, lebo šak nervozita.

„Zabehneme do skladu, vezmete, čo treba,“ zadumala sa a ešte sa do mňa pustila. „Mala si tam školu?“

„Dačo hej,“ povedala som. „Ale nebolo to normálne vyučovanie.“

„Áno, chápem.“ Hovno chápala. Nič nechápala; pani direktorka, ktorej to v  živote šlo ako po masle, sa nemohla do mňa vžiť, ale aspoň nepoučovala. „Budem ti držať palce,“ vyprevadila nás z  direktorovne a  ujo jej tam ešte chvíľu mágal ruku a ona mu tam ešte dačodohovárala a potom vzala kľúče a išla do toho skladu po knihy. Ja som vybehla, lebo som sa v kancli dusila, a na chodbe som stretla bývalých spolužiakov.

„Toňa, serus, už si dopiekla perníky?“ pustili sa hneď do mňa.

„Také ste v živote nemali,“ odvrkla som, ales úsmevom. Mať tak ich starosti.

„Vrátiš sa k nám?“ spýtala sa ma Anabela, s ktorou som kedysi sedela v lavici a teraz neviem, s kým sedí.

„Ešte neviem.“

15-roční

„Aha, tak dobre, čau,“ a ani nič o tom, že keby hej, že budeme sedieť spolu. Už má inú kamošku. Tipujem na Sandru. Tá sedela za nami a dlho sa pchala Anabele do zadku.

„Čo dakedy neprídeš?“ kopol ma do lýtka Igor.Chodí na faru, mali tam stolový futbal a možno aj majú, ak ho ešte nerozbili.

„Možno prídem,“ zaškerila som sa na neho.

„Šak príď,“ volal na mňa, a  kým zaliezol do triedy, lebo zazvonilo, zaprel sa do zárubne a na Španiela tam krútil bokmi, dakto mu z triedy tlieskal do rytmu.Neviem, či by som s  nimi chcela byť zase v  triede. Neviem, či by som sa vôbec chcela do školy vrátiť.

Direktorka mi medzitým bez slova vtisla do rúk knihy a  utekala na hodinu. Konečne sa zo zborovne vyvalil aj ujo.

„Knihy máš?“ spýtal sa, aj keď nebol slepý a videl, že knihy držím v ruke. „No poď.“ Poobede som zašla na faru. Pozerala som sa najprv iba cez okno. Igor tam hral na synťáku, spieval a pri ňom desať dievčat vo farebných sukniach tancovalo.Spravili dajaký súbor, kým som tu nebola.

Tonka

„Pekne hrajú, hmmm,“ povedala uznanlivo Nela, ktorá sa skadesi zjavila a zdrapla ma za ruku.Naťahovala krk, lebo okno jej bolo privysoko.

„Počkaj, podvihnem ťa,“ vyložila som ju na parapet a ona hneď začala trieskať do skla.

„Nela, čo robíš!“ odtiahla som ju, ale neskoro, lebo Igor nás už uvidel. „Ježiiiš, mohla si? Teraz ma bude chcieť volať dnu,“ dudrala som a Nela na mňa kukala jak kura z prachu, že veď o to jej išlo, a nechápala, že jej neďakujem, jak mi to všetko vybavila.

„Poďte dnu, obidve,“ zaškrípal Igor dverami a Nela už aj bola medzi sukňami, a  keď začal hrať, ona prvá tancovala jak o dušu. Na stole boli šatky, nastrkala som jej ich do gatí, aby mala vlastnú sukňu. Oči jejsvietili, lebo ona sukňu nemá. Chodí v  potrhaných gaťoch po bratovi. Skákala tam jak opica – vyškerená, strašne bola zlatá – a ja som sa opierala o múr a ostatní na mňa zazerali, presne jak som čakala. „Poď aj ty! Hopá,“volal Igor, ale pokrútila som hlavou. Pajáca robí Nela, z nej sa tešia. Keď musela vrátiť šatky, lebo ichpotrebovali na ďalší tanec, rozrevala sa, tak som ju vzala preč. Hneď pred farou mi ušla.

Doma som sa prehrabala v skrini, na zadnýchpoli>15-roční

ciach mám kadejaké poklady: staré handry a vydalo to

aj jednu bábu. Síce zombie štýl, lebo oko vzala skaza,

ale pamätám si ju, keď bola ešte celá. Vzala som ju do

altánku aj s  najmenšou sukňou, čo tam bola, že keby

náhodou Nela prišla.

„Učila si sa dačo?“ spýtal sa ma ujo s chlebom v ruke.

Dakto by neveril, jak môže byť ten človek bezodný.

Normálny peceň prekrojí na polovicu, potom ešte na

polovicu, tie menšie polovice natrie škvarkovoumasťou, nadžgá tam cibule, až vrany na streche z tohozaslzia, spojí to a otvorí drvič, kde to narve jak dokombajnu. Papuľa sa mu roztiahne na trikrát takú veľkosť,

než keď je v normálnom stave. Asi jak keď pytón hltá

slona. „Tonka, sa ťa pýtam,“ syčal na mňa a  chlebové

omrviny z neho prskali na všetky strany.

„Dačo hej,“ odvrkla som a nebola to celkomnepravda, lebo matiku som otvorila a listovala v nej, či tamnáhodou dakto nenechal nejaký odkaz. Ľudia si tak zvykli posielať tajné správy, ale táto kniha bola čistá. Buď im to zatrhli, alebo bola po nejakom analfabetovi.

„Tu si sadneš predo mňa, nech ťa vidím, a budeš sa učiť,“ zahlásil ujo, tak som si sadla. „A knihy máš kde?“

Tonka

„O knihách si nič nehovoril,“ mrdla som ramenom, „že veď si len mám sadnúť a učiť sa.“ Nahol sa ku mne a fúkol. Robil to, keď som bola menšia, akože uleť,paier, že mám vstať a ísť si po veci. Prišla aj tetaz vedľajšej izby a obidvaja na mňa čumeli. Čakala som, čidaktorý z nich to dusno nevydrží, žeby somodpapuľovala, ale nič. Lenže v takej hre ja neprehrám.

Teta sa potom vytratila preč a  ujo ešte raz do mňa fúkol, lebo mu nestačilo ignorácie. Upravila som si vlasy, akože vetrík mi ich rozhadzuje, a nahla som sa k nemu, či by nefúkol znova, lebo mi bolo málo. Kým sa rozchechtal, teta predo mňa položila knihy. „Tvoje učebnice, Tonka.“ Vytáčajú ma tieto jej komenty,akože čo iné by to malo byť než učebnice. Vstala som, ale ujo ma chytil za ruku. „Máš tu učenie.“

„Idem sa vyšťať,“ vytrhla som sa mu. „Aj tam na mňa treba fúkať?“

„Cti si otca svojho aj matku svoju,“ zvýšila na mňa hlas teta, a  jak som toto počula, také nervy do mňa vošli, že som kopla do botníka, čo bol na chodbe, a keď sa mu otvorili dvierka, kopla som aj do nich a  začali trieskať, tak som kopla znovu a mala som nenormálne stavy, úplný záchvat, všetko by som im to tam rozbila.

15-roční

Keď bol botník na cucky, ukľudnila som sa a  zavrela

sa na záchode. Počula som uja, jak fučí, až ho sadlo na

krku dusilo, keď si musel k botníku kľaknúť a kuknúť,

či sa dá ešte opraviť. Jak som vyšla z hajzla, nechalbotník tak a odprevadil ma nazad k stolu. Teta dala predo

mňa bielu kávu, lebo vie, že som ju predtýmzbožňovala. Ujo otvoril učebnicu matiky a  ja som sa do nej

stránku po stránke kukala, ale nevidela som ani ň.

Večer som sa bola prejsť. Hore na kopci mali bašavel,

počula som to až k nám dolu, od poslednej chajdyhučala hudba a rev so spevom. Išla som do dediny, či na

fare dakto bude, a pri potoku som našla Nelu. Umývala

si rozbité koleno.

„Čo si robila?“ sklonila som sa k nej, a keď zdvihla hore hlavu, videla som, že aj vo vlasoch má krv. „Čo, nevieš brzdiť?“ pýtala som sa, ale Nela si len tichomáčala to koleno. Okukla som ju celú, kým bola skrčená, mala poškrabané aj ruky. Chcela som jej nadvihnúť tričko a kuknúť jej chrbát, ale ma capla a ušla. Šmyklo sa mi, inak by som ju chytila, ale sama som si odrela koleno na kameni a nevidela som, kde sa mi stratila.

„Čo tu strašíš?“ Stála pri mne Anabela, nahodená,

Tonka

pysk nahrubo natretý rúžom, mihalnice mala takézačapané maskarou, že jej vrhali tiene. „Idem na faru.

Ideš?“

„Nevieš, kam bežala?“

„Kto?“

„Šak Nela. Tá malá.“

„Domov asi, ne?“

„To ťažko.“ Táto Anabela. Tak sfajnovela. Navoňaná je. Iných si nevšíma. To decko muselo okolo nej bežať, len slepý by si to nevšimol. „Doma nebude. Skúsim ju pohľadať.“

„A načo? Poď na faru,“ pohla sa Anabela do dediny. „Všetci tam budú.“

„Možno prídem,“ povedala som jej chrbtu a kukala, jak sa k nej pripojilo ešte pár ľudí od nás z ulice a jak klopkajú po ceste. Ani neviem, či by som s nimi vôbec chcela byť. Spomenula som si na mesto. Na perníkovú chalúpku. Na moje modly. Keby tu teraz zastavilis autom, či by som s nimi išla?

Prešla som okolo všetkých domov, ale Nela bolaniekde zalezená, nenašla som ju. Hore, jak bol bašavel, horel oheň, susedia na stoličkách okolo, malé deti tambehali, skákali cez tie plamene, spievalo sa, daktorí pili,da>15-roční

kto len tak kukal do ohňa. Stará Eugénia pomaly fajčila,

pri nej stál jej mladý muž Tomáš. Keby nebol ženatý,

k nemu by som išla. Taký kľudný človek, nič nehovorí.

Matku nemal, Eugéniu, svoju susedu, miloval, odkedy

sa narodil, a potom si ju aj vzal, aj keď je od neho o celý

život staršia. A vedľa nich divoká Zdenka, čo si nedá od

nikoho rozkazovať. Učí sa za cukrárku, ale isto bude do

koláčov piper sekať. Bývalý spolužiak Mirko, čo sanarodil bez ruky, sedí vedľa brata, všetci ho volajú Cikoš,

lebo nevie, kedy mu treba, on je celý zaostalý, aleMirko sa od neho nepohne, rehocú sa. Ich mama len také

deti rodí, aj sestru majú podobnú, škúli a krivo sa smeje.

Dvaja fotrovia trápia gitary, spievajú, jeden z toho plače.

Ženy sa hlasno rozprávajú, deti skáču po sebe, dobre im

je. V taký večer každý vie, že sa nikomu nič nestane. Iba

Nely nikde.

Povedala som si, že aspoň nakuknem do fary.Cestou som išla okolo Nelinho domu, ale nebola tam a dnu tma. Na fare zas kopa svetla a krik. Hrali zápas v stolnom futbale.

„Tonka, poď, budeš mi brániť,“ volal na mňa Igor. Krútila som hlavou, že nejdem. Anabela s  ostatnými babami sedeli na stoloch, cuckali malinovky, ani trochu

Tonka

som k nim nechcela ísť, aby ma nenakazili cukrom. Fuj.

Presladené, a pritom mrchy. Jedna sa na druhúusmieva, a keby mohla, tak jej pre chlapca oči vyškriabe.

„Jak bolo v  base?“ zvrešťala po mne Jola. „Dačo ti neostalo?“ A robila rukou varila myšička kašičku.

„A do teba by sa to kde zmestilo, keď si takopuchla?“ vrátila som jej to, lebo sa nedalo nevšimnúť, že má v bruchu votrelca. Jola skočila dolu zo stolaa rozbujačene sa roztancovala.

„Do mňa sa teraz vojde za dvoch!“ zarýpala, načo sa ostatné rozosmiali. Dobrá je, Jola, tiež som sazasmiala. Šak ju smiech prejde, keď jej po nociach bude decko do uší vrešťať. Už tu ostane navždy priklincovaná, do roka bude mať ďalšie a  potom ešte jedno a  možno aj päť – aj viac. A ostatné tiež tak skončia.

Naraz dakto pustil hlasnejšie hudbu a  Igor ma bez varovania schmatol, že tiež ideme tancovať, lebo vyhral futbal, tak bol jak urvatý z reťaze.

„Nechaj ma!“ kričala som mu do ucha, ale on jak zhypnotizovaný so mnou točil a ostatní začali tlieskať do rytmu.

„Hopá,“ schytil ma za ruku a otočil a na chvíľu som sa podvolila a  sama som sa otočila nazad a  Igor ma

15-roční

pred všetkými chytil zozadu, dal mi ruku medzi nohy

a bozkal ma na líce, načo si vyslúžil krik a potleskcelého davu, len ja som myslela, že ho zabijem, keď ma

nechcel pustiť, aj keď som sa zo všetkých síl snažilaodtrhnúť sa od neho.

„Čo sa robíš?“ zdvihol ruky hore, keď sa mikonečne podarilo vyvliecť. „Nehraj to na mňa, vieme, jak to v  base chodí,“ škeril sa a  do rytmu šukal asi dajakú neviditeľnú kozu. Sotila som ho a  odišla. „Tonka-päťeurovka!“ zavolal za mnou a cez celú ulicu som počula škrekot Anabely, Joly a  ostatných. Nechcela som sa otočiť, ale nedalo mi. Kukla som sa zas na faru a tam sa ďalej tancovalo, jak keby sa pred chvíľou nič nestalo.

Už bola tma, keď som si bola vybrať z pivnice deku a uložila som sa spať vonku, do altánku. Myslela som na svoje modly a že možno naozaj po mňa prídu.Naadli mi tie pondelkové skúšky, že to je všetkonezmysel, kedy už len zo mňa dačo bude, ale variť viem už teraz a stále sa môžem vydať za svojho princa.

Pri dome niečo zašramotilo, vyskočila som na nohy, že ten debil Igor si nedá pokoj a doliezol za mnou.

„Si tu?“ ozval sa tenký hlások.

Tonka

„Nela? Kde si, nevidím ťa,“ natiahla som rukya začala nimi šmátrať vo vzduchu, kým som junenahmatala. „Prečo nie si doma?“

„Doma je zavreté,“ zovrela mi ruku, aby sa nepotkla o haraburdy.

„Čo je to za matku, čo nevie, koľko detí má doma,“ zašomrala som. „Idem im zaklopať?“

„Nie. Tu chcem byť, ku tebe,“ objalo ma to decko a úplne ma tým dostala, táto Nelina. Pohladila som jej vlasy, krvavú guču mala furt neumytú.

„Zajtra sa zahráme na salón,“ posunula som sa až na kraj, aby sa ku mne pritisla. Obidve som nászakryla dekou. Nela sa celá klepala, ale od zimy to nebolo. Bohvie, kde tá bola celý večer. Asi to nebude tak, že by si nič z ničoho nerobila. Asi aj ju, i keď je ešte také malé mača a nerozumie ničomu, dačo presne trápi, len to tak nevie povedať. Ale že jej matka nevie, že nemá decko v cimre? „Zajtra budeš bohatá panička, budem tvoja kaderníčka,“ objala som ju, celá sa vo mnestratila, úplne som cítila, jak sa jej uľavilo.

„Ty budeš moja mama,“ šplechla do tmy a v tú ranu o sebe nevedela.

15-roční

„Čo tu robí?“ ukázala ráno teta na Nelu. Na mňa neadla žiadna výčitka, lebo ma boli v noci kontrolovať.

Zobudila som sa na predné svetlo, keď ujo nakukol, či

som na svojej letnej posteli, a zase zaliezol.

„Umyjem ju. Môže dostať raňajky?“

„Nebudú ju hľadať? Vieš, ako je to u nich...“

„Nehľadali ju v noci, isto ju aj teraz majú na háku,“ potiahla som Nelu k vani, vyzliekla ju a celú, maličkú ako hrášok, krehkú ako motýlik, som ju vydrhla, že ju mater nespozná, keď príde domov. Najradšej by som ju tam už nikdy nepustila.

Nela čušala, občas zasyčala, keď som jej chytiladaktoré boľavé miesto na hlave, na ruke. To má z  toho, že sa driape po kriačinách, a na hlave ju isto dajaké iné decko dačím ovalilo. V tej jej podarenej rodinke.

„Neobliekaj jej tie handry,“ zdrapla teta Nelinotričko, čo som jej prevliekala cez hlavu. „Daj jej čisté.“

Kukla som na ňu takým pohľadom, že jej hneď bolo jasné, že šiť neviem a  žiadne iné malé decko v  tomto dome neni. Ale to sa už zo spálne privalil dychčiaci ujo a položil pred Nelu moje staré veci, keď som bola malá, a hneď tete ukázal ukazovákom pred seba, akože sa môžu servírovať raňajky, a už štyri hrubé chleby leteli na tanieri.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist