E-kniha: 14-14 Priateľstvo naprieč storočiami - Silene Edgarová; Paul Beorn

14 – 14

Priateľstvo naprieč storočiami

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.cooboo.sk

www.albatrosmedia.sk

Silène Edgarová, Paul Beorn

14 – 14 Priateľstvo naprieč storočiami – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.

Priateľstvo naprieč storočiami

Silè

ne

E

dg

aro

vá

Pa

ul

B

eo

rn

© Éditions Bragelonne – Paris 2014

Published by arrangement with Lester Literary Agency

Translation © Marta Činovská, 2018

ISBN v tlačenej verzii 978-80-566-0315-4

ISBN e-knihy 978-80-566-0343-7 (1. zverejnenie, 2018)

Mojej krásnej rastlinke,

malému jabĺčku a stromu,

ktorý nás troch ochraňuje.

Mojim bývalým, terajším a neprítomným:

Louisovi, Madelaine, Edmondovi, Suzanne, Andrée,

Pierrovi, Cécile a Alainovi.

7

1. kapitola

1. január 2014

Cintorín je ideálne miesto na schôdzku, či nie? O tomto čase

tam niet ani duše a  nikto nás nevyruší. Adrien uchopil kyticu do zubov, vyškriabal sa ako už veľa ráz na mreže plota

a ocitol sa na druhej strane. Stúpal po briežku a triasol sa od

zimy, sneh pod teniskami mu pri každom kroku zavržďal.

Ja hlupák! Mal som si obuť čižmy.

Z  hmly vystupovali kríže a  všade vládlo ticho sviatočného rána. Väčšina pomníkov sa rozpadávala, ale pre Adriena to bolo to najkrajšie miesto na zemi. Usmial sa na kamenný reliéf krásnej ženy spoly obrastený machom a zamávaldesiatim francúzskym vojakom, ktorí storočie odpočívali v ohradenom spoločnom hrobe. Ich mená už poznal spamäti.

Kedysi sa s  Marion najradšej hrávali na tomto mieste. Schovávali sa pomedzi hroby. Poznali každú aleju, každý puknutý kameň, každý medailón na náhrobku. Stretávali sa každú stredu popoludní pod rozkošateným cyprusom. Občas sa hrali na zombíkov, občas na vampov – Marion zbožňovala, keď ju s výkrikmi naháňal. Uprostred cintorínastojí malá biela kaplnka. Tam ju Adrien jedného dňa požiadal o ruku: rozosmiala sa, zatlieskala a povedala „áno“.

Dobre, mali vtedy päť a pol roka a dnes majú trinásť. Ona však na to zaiste nezabudla! Dnes je prvý január nového roku 2014. Vhodná chvíľa na správne rozhodnutia. Ak sa v takýto deň nerozhodne, nemá šancu na úspech. Vlastne to povedala jeho malá sestra Éloise. Už celé týždne mu dodáva odvahu: „Ak ju miluješ, prečo jej to nepovieš?“

Jasné, v šiestich rokoch sa všetko zdá ľahké. Keď bude mať aj ona trinásť, zistí, že čím sme starší, tým je všetko akési komplikovanejšie. Tisíckrát zvažoval svoju šancu, mesiace zbieral všetky najmenšie náznaky priazne ako vzácny poklad a  pripomínal si ich pred spaním.

Po prvé, vždy obdivovala chlapcov, ktorí mali dobréznámky, a  Adrien patril medzi nich. Po druhé, minulý rok spolu v tesnom objatí tancovali a ona povedala, že ak by všetcichalani boli ako on, svet by bol lepší. Po tretie, minulú sobotu boli v kine a ona ho počas filmu vzala za ruku. A práve to mu dodalo odvahu, aby jej dnes vyznal lásku.

Pozrel sa na hodinky: pol desiatej, prišiel o  polhodinu včaššie. Strašné, také čakanie. Aby neumrel odnetrpezlivosti, vybral sa na pochôdzku po obľúbených pomníkoch.

Mesto Laon je chudobné a  ani cintorín nestojí za veľa. Je takmer opustený a  mŕtvych nik nenavštevuje, najmä na svahu pod hradbami. Tam je pole zváľaných kameňov,ktoré ani nepripomínajú pomníky. Často sa uvoľňuje aj pôda a sype sa do hrobov. V snehu a v hmle je nebezpečné tadiaľ ísť, ale Adrien by sa tam mohol prechádzať aj sozatvorenými očami.

Myseľ mu blúdila kde-kade, keď zrazu spanikáril: Tie kvety pripomínajú metlu! Vnoril do kytice nos a  nič necítil. Uprostred zimy sa mu podarilo zohnať akúsi zmeschryzantém. Vo váze v  salóne sa mu zdali krásne, ale keď ich teraz omrznuté držal v ruke, zapochyboval, či ich mal vôbec vziať.

Malá Marion zbožňovala kvety. Problém je, že sa zmenila. Všetci priatelia sa zmenili: majú na tvári vyrážky, fajčia a trávia čas na internete. Ani Adrien už nie je tým, čo býval. Kedysi bolo všetko jednoduchšie, jasné, skrátka detstvo.Marion bola jeho priateľ ka na celý život a to mu stačilo. Teraz túži po tajných bozkoch. Horí túžbou zovrieť ju v náručí,držať ju za ruku a  vysloviť zamilované slová, ktoré sa v  ňom hromadia. Trištvrte na desať. Ešte stále má čas.

Keď je o päť minút desať, rozbehne sa dolu svahomk veľkému cyprusu na miesto stretnutia. Bolo by fakt hlúpe prísť neskoro. Sotva lapá dych. Kvety beh nezvládli, jednému sa zlomila stonka.

Zastal pred pomníkom pod veľ kým cyprusom. Ten má Adrien najradšej. Púta ho k nemu toľ ko spomienok...

Niekto vyryl do sivého kameňa na pomníku dvepostavičky. Adrien sa zakaždým v duchu pýta, kto to asi urobil;miloval tie dve siluety, možno otca a syna, ktoré sa držali za ruku. Adrien ako dieťa sníval, že je to on so svojím otcom. Stokrát sa to pokúsil nakresliť do skicára. Keď je Adrien smutný, kreslí, je to jeho tajomstvo.

Opäť sa pozrel na hodinky: desať! Super, o chvíľu je tu.

Vtom mu hlavou prebleskla strašná myšlienka: nie! Neumyl si zuby! Nebude ho chcieť pobozkať. Fúkol si do dlane v rukavici, aby zistil, či mu dych nepáchne. Podskočil, keď mu vo vrecku zavibroval telefón. Nie je tonijaký iPhone, iba obyčajný lacný mobil z ponukovéhokatalógu. V rukaviciach sa mu len ťažko vyberal z vrecka.

Adrien môj, je mi ľúto, ale nemôžem prísť.

Celá ona. Adrien nepozná nikoho, kto by napísal esemesku bez chyby. Čo sa stalo? Ochorela? Marion nikdy nezmeškala ani jedno rande s ním.

Ďalšie zavibrovanie, ďalší text.

Stala sa mi neuveriteľná vec!!!!!!

Srdce mu šlo vyskočiť z hrude. Pri pohľade na šesťvýkričníkov sa ho zmocnilo zlé tušenie.

Tretia esemeska:

Na oslave nového roku ma Franck pobozkaaaaal. Veríš tomu? Milujem ho, je taký pekný! Porozprávam ti o tom, môj Ady. Bozk a šťastný nový rok!

Pred očami sa mu roztancovali hviezdičky, hlava sazakrútila a v hrdle navrela hrča. Nohy sa mu podlomili a zrazusedel na kamennom náhrobku, ani nevedel ako. V dlani zvieral mobil a slová na displeji sa mu pred očami rozmazávali.

Franck?

Pozná len jedného Francka, má aspoň štrnásť, je v tercii: vysoký blondiak s dlhou šticou a modrými očami. Typchalana, ktorého počúvajú, keď hovorí. A keď šplechne vtip, všetci sa rehocú, aj keď nie je smiešny. Chalan, ktorý si vykračuje po chodníku ako pán a rozhadzuje rukami, pozývajú ho nakaždú oslavu, hlasno hovorí a nosí značkové odevy. Typ, akým Adrien nikdy nebude. Štrnásť rokov! Ako s ním môže súťažiť on, ktorý má trinásť?

Prečo terciáni nerandia s dievčatami zo svojej triedy?Žiada vari tak veľa?

Aj bez rukavíc len horko-ťažko ťukal do mobilu. Prsty sa mu triasli, hoci mu nebola zima.

Super, napísal. Už sa neviem dočkať, kedy mi o tompo-roz-prá-vaš.

Spod viečok mu pomaly po okrúhlych, horúcich,nešťastných lícach stekali obrovské slzy.

„Čo na tom Franckovi vidí?“ kričal na celý pustý cintorín. „Veď ani tancovať nevie! Terciu opakuje, je v triedenajsprostejší!“

Pomníky a kríže akoby len mlčky načúvali.

„Pomúti jej hlavu a potom jej zlomí srdce! Čo len tie baby vidia na mačoch, ktorí sa tak tvária?“

Adrien nič nechápal.

„Načo je dobré byť prvý v triede? Dievčatá na to kašlú.“

Odfúkol si a prihovoril sa náhrobnému kameňu.

„Aj ty si mal priateľ ku?“ opýtal sa mŕtveho, ktorý tam bol pochovaný. „Myslíš, že mám u Marion šancu? Možno poznáš nejaké finty, čo by mi pomohli. Potrebujem niekoho, kto mi pomôže, poradí, čo mám robiť.“

Vstal, hodil kvety na zem a  zišiel alejou k  mreži, ktorú strážca práve otvoril. Prešiel okolo starej, vetchej ženyo paličke, zhrbenej, zvráskavenej, ktorá si ho premeralapichľavými očkami. Pomaličky drobčila až k  náhrobku pod veľ kým cyprusom, zdvihla kvety zo zeme a spokojne si vzdychla.

Adrien prosil o pomoc. Dostane ju.

2. kapitola

1. január 1914

Hadrien pomaly kráča pomedzi hroby. Sneh pod čiernymi

bagančami vŕzga a zostávajú na ňom stopy po blate. Ostatné

zvuky sa stratili: ruch v dedine, bar je zatvorený, poštárnechodí a všetci odpočívajú. Cintorín je celý biely a bledé slnko

prvého dňa v roku sotva ohrieva staré kamene. Vysoký štíhly

chlapec mieri do časti sanktuária, kde pod prostýmináhrobnými kameňmi odpočívajú jeho starí rodičia a ich predkovia.

Otcova rodina nemá veľa peňazí. Hrobky notára alebolekára sú omnoho impozantnejšie: skutočné domčeky s mrežou

pri vchode a  v  lete aj v  zime s  čerstvými kvetmi. Jeho malá

sestrička Marta prináša na hrob starých rodičov po celé leto

vlčie maky a  nezábudky, teraz však niet ešte ani snežienok

a  náhrobky sú prázdne a  smutné. Hadrien sa díva, ako nad

vežou kostola v Corbeny svitá.

„Ufff,“ zašepká, „nikde ani človiečika...“

Nápad odpratať sneh z  náhrobných kameňov mohol dostať len jeho otec. A  to iba preto, aby mu zabránil pri teple kozuba čítať Úžasného!

Je to ilustrovaný časopis, ktorý mu predplatil starý otec z  maminej strany. Šestnásť strán vtipov a  kresleného humoru každý týždeň po celý rok, senzačný darček! Prvé číslo mu prišlo na Vianoce v košíčku so šiestimi pomarančmi,neuveriteľný luxus. Už sa nevie dočkať, keď ho donesie doškoly. Aj Lucien, doktorov syn, mu bude závidieť. Samozrejme, Hadrienov otec skoro odpadol, keď uvidel cenu: celoročné predplatné tri franky päťdesiat? Za papier s obrázkami?Keďže nemohol svokrovi povedať, čo si myslí o takomnezmyselnom výdavku, vŕši sa na synovi.

A  tak miesto toho, aby si nerušene v  teple čítal, odmetá sneh z  náhrobných kameňov... hoci pravdepodobne bude snežiť ešte celé týždne! Totálna hlúposť.

Hadrien však musí poslúchnuť, inak by riskoval prísny trest. Rozhodol sa teda pre lesť; schoval si časopis do vrecka bundy a pobral sa na cintorín. Mráz bol síce tuhý, ale dal sa zniesť. Srieň a sneh na slnku zvláštne žiarili. Chlapec zmietol sneh z pomníka otcovej rodiny a prstom prešiel po vyrytých písmenách.

„Jean, Marius, Madelaine, Louis, Marguerite,“ šomral si sám pre seba.

Ako maličký poznal iba poslednú z  nich, starú mamu. Umrela pred šiestimi rokmi na chrípku. Pamätal si ju ako pracovitú ženu, odmeranú k deťom. Matkina rodina tu nie je pochovaná: pochádzajú z mesta a ich hrobka je v Laone, oblastnej prefektúre. Nechodia tam, cestovanie je drahé. Náhrobok starej mamy videl iba raz a  rodinná hrobka sa mu zdala impozantnejšia ako táto lekárova. Potešilo ho to, aj keď jeho nepriateľ z detstva Lucien ju asi nikdy neuvidí.

Kostolný zvon rozozvučal tóny Ave Marie a  Hadrien si uvedomil, že skončil robotu a,  ako predpokladal, bude mať chvíľ ku času aj na čítanie. Sadol si na náhrobok starkého Maria. Pohrúžil sa do časopisu a neuvedomil si, že kameň je mokrý. Navlhli mu nohavice, spodky a  čoskoro mu omŕzal zadok. Pomrvil sa a práve uvažoval, či sa neprilepil o kameň, keď začul smiech.

„Hej, Hadrien, neschováme sa niekam do ústrania?“veselo zvolala pekná Simone.

„Nie... zadok mám celkom mokrý!“ riekol chlapec a usmial sa na ňu.

Smiala sa do popuku a  hnedé kučery jej tancovali okolo tváre. Oči jej žiarili ako myške, na lícach mala pehy a  výraz malej šibalky, ktorá neverí báchorkám. Ružové líca a šatyrovnakej farby vytŕčajúce z tmavého kabáta pripomínali kvetpivónie. Odev nebol nový, ale šikovne upravený: prešila si ho zo starej maminej blúzky. Šitie ju baví a je nadaná. Odminulého roku je dievča Hadrienova láska. A on verí, že to tak bude navždy, hoci jej to nikdy nepovedal. Je od nej o šesť mesiacov starší, ale ona je dosť vysoká. Nemusel sa ani veľmi nakláňať a nečakane jej vtisol bozk na líce.

„Ejha!“ zvolala prekvapená aj potešená.

„Šťastný nový rok!“ zaželal jej Hadrien na vysvetlenienečakaného pobozkania.

Vedel, že proti bozku alebo pohladeniu nič nenamietne, ale predsa, sú na cintoríne, kde ich môže niekto uvidieť. Nechce, aby o  nich ľudia hovorili... Musia sa skrývať: ona nemá ešte trinásť a zobrať sa môžu najskôro štyriäť rokov. Ak rodičia budú súhlasiť.

„Čo tu robíš?“ opýtala sa.

„Otec ma poslal očistiť hroby.“

„A ty si si povedal, že to je fajn miesto na čítanie?“ dodala so smiechom.

„Pozri!“ povedal. „To je Úžasný!“

„Viem. Už si mi ho ukázal včera... aj predvčerom.“

„Och. Zabudol som. A čo tu robíš ty?“

„Hľadala som ťa, tvoja sestra povedala, že ťa tu nájdem. Pôjdeš so mnou k tvojej tete Jeannette? Pripravila pre môjho prechladnutého brata čaj.“

„Tvoj brat pije také ‚pišaničky‘ ?“ opýtal sa posmešneHadrien.

„Mama ho núti a  nie je to hocijaký čaj, ale od Jeannette, ona má čarovnú moc. Ľudia vravia, že je čarodejka... a dokonca veštica!“

„Pch! Tárajú. Sú to len povery. Teta sa vyzná v  liečivých rastlinách, to je všetko. Tvoja mama by mala radšej zájsť s bratom k lekárovi.“

„Dobre vieš, že na to nemáme, nemôžeme ani zaskliť okno v mojej izbe,“ odvetila Simone smutne.

„Môžem ti s  tým pomôcť? Som celkom dobrý domáci majster.“

„Nie, poradíme si...“

Hadrien vstal a  oprášil si z  nohavíc sneh. Prevyšoval ju o hlavu, mal už mocné ramená a ruky chlapa. Tie akobyrástli rýchlejšie ako zvyšok tela. Simone vložila jemné prsty do veľ kých dlaní a pomaly kráčali k východu.

„Myslíš, že sa tvoj brat do konca prázdnin uzdraví? Máme totiž spolu na zemepise referát o kolóniách v Afrike.“

„Aha, v  tom je teda háčik! Prekvapilo ma, že máš oňho starosť. A to kvôli škole,“ vzdychla Simone a zavrela za nimi vchodovú mrežu.

Sklamane sa naňho pozrela a  oči jej stmavli, boli skoro čierne. Hadrien si zahryzol do pery, nerád jej spôsoboval bolesť.

„Vieš, ten referát je dôležitý, aby sme dostali vysvedčenie!“

„Dôležité to je pre teba! Julesovi na vysvedčení nezáleží. V júli pôjde za kováčskeho učňa k starému Marcelovi. Keby záležalo na ňom, už by tam bol. Dvanásť rokov bude mať však až toto leto.“

„Ja nechcem robiť to, čo môj otec, Simone. Ak chcem odísť z farmy, musím študovať na lýceu. Musím teda spraviť tú skúšku. Jules na to kašle a prechladnutie je len zámienka. On je ten sebec.“

„On aspoň stojí nohami na zemi. O  niekoľ ko mesiacov bude zarábať, veľmi to potrebujeme, vieš!“

„Veď aj ja budem mať čoskoro zárobok a  omnoho lepší, aby som uživil ženu a deti, každý deň mäso, hračky naVianoce a potrebné lieky bez toho, aby som počítal každý halier.“

„Tvoje deti? A s kým ich chceš asi mať? S nejakýmdievčaťom, ktoré si nájdeš v meste v tom lýceu pre bohatých?“

S  tebou, ty hlúpučká, pomyslel si Hadrien, ale bol príliš hrdý, aby to povedal, a  Simone zrýchlila krok.  Zasneženou, tichou dedinou kráčali k  domu tety Jeannette, ktorá žila sama s čiernym kocúrom... kocúrom čarodejnice! Je pravda, že sa vyzná v  bylinkách a  tuším aj pomáha dieťatkám na svet; Hadrien tomu celkom nerozumie, ale Simone to vraví tak presvedčivo, že tomu musí veriť.

„Dobre. Nehnevaj sa. Akurát som na tom referáte tvrdo pracoval a chcem, aby učiteľ bol spokojný.“

„Učiteľ! Učiteľ! Len kvôli nemu! Povedal si mu, že otec ti to lýceum nemá z čoho platiť?“

„Nie...“

„Hovoril si o tom aspoň s rodičmi? Pýtal si si peniaze od starého otca?“

„No... ešte nebola príležitosť. Môj starý otec násnenavštevuje často. Ale urobím to!“

„A kedy? Na svätého Dindy?“

Zastavili pred domom tety Jeannette v hornej časti hlavnej ulice. Okolo nich prešlo s  rachotom auto dôstojného pána z Vauclair, ktorý prišiel slúžiť omšu. Zamával im, ale Hadrien to nezbadal, zmätený výsmešnými poznámkami svojejpriateľ ky. Simone si to všimla a usmiala sa.

„Bolo by pre teba veľmi zlé, keby si nemohol ísť na lýceum?“

„Jasné!“ zvolal chlapec šokovaný, že nechápe, čo to preňho znamená.

„Naozaj chceš odísť do mesta?“

„Áno, chcem pokračovať v  štúdiu a  vedieť viac. Rád by som sa naučil technické kreslenie, aby som mohol navrhovať moderné stroje ako tie v  románoch Julesa Verna! Automobily! Viem, že nechceš, aby som odišiel, ale keď sa do dediny vrátim, budem mať zamestnanie, ktoré mi prinesie veľapeňazí a zmení situáciu mojej rodiny.“

„Nuž,“ odvetila tichým hlasom, „odvahu, Hadrien môj!“

Pobozkala ho na kútiky úst, on vzal jej ruky do svojich dlaní a pritisol si ich k hrudi s vďačným širokým úsmevom; dobre vie, že dievča sa obáva odlúčenia. Aj on, samozrejme, ale uvažuje realisticky a  vie, že jej ponúkne lepší život, keď sa vráti do dediny s diplomom agronóma alebo inžiniera. Je šťastný, že mu nebráni v jeho snoch, hoci sa bojí. Je to naozaj dievča, s ktorým sa chce oženiť. Šiel domov rozhodnutýporozprávať sa s otcom o ďalšom štúdiu.

Ponorený do myšlienok si nevšimol novú schránku nalisty, ktorá sa ako zázrakom zjavila na múre susedného domu rovno oproti.

3. kapitola

1. január 2014

Franck! Marion randí s Franckom! Adrien je zúfalý. Po návrate

z cintorína prešiel popred priateľ kin dom na rohu ulice. Sú

skoro susedia. Je to malilinký domček so smiešnym kovovým

balkónom. Zvyčajne hodí do okienka izby dievčaťa kamienok, a  keď je doma, napíše na kúsok papiera tajnú správu

a zhúžvanú do guľ ky ju vyhodí z balkóna. Väčšinou je toniečo ako: „Hádanka. Som trinásťročný chlapec a chcel by somdarovať na Vianoce niečo mojej susedke a dnes ráno mám príšerný

účes. Kto som?“ Papierik chytí, prečíta a  načmára odpoveď,

napríklad: „Rébusy. Môj prvý je ženský rod od ,môj‘, môj druhý

je veľmi veselý, môj tretí znamená ,ty a ja‘, môj hlavný jenajlepšia priateľ ka... Odpoveď nájdeš v hádanke. Kto som?“ a pokúsi

sa odpoveď hodiť späť. Môžu tak pokračovať dlho – občas

však guľ ka papiera skončí u suseda v odkvapovej rúre.

Dnes však Adrien len hlbšie vtiahne krk do vyhrnutého goliera. Po ľadových lícach mu stále kanú slzy. Na uliciponiže počuť tlmený zvuk auta idúceho po snehu. Dnes nebude ani kameň, ani guľ ka papiera od Marion.

Namiesto toho, pomyslel si, len čo otvorím dvere, nabehne na mňa mama.

Uvidí jeho červené oči a  ako zvyčajne sa opýta, či „niečo v  škole neklape“, a  povie mu „moje milované kozliatko“. Tá starostlivosť, tá milota... neznáša ju. Naberie za hrsť snehu a  pošúcha si ním tvár, zotrie slzy. A  keď bude vyštípaný od mrazu, mama si možno nevšimne, že má oči spuchnuté od plaču. Pred vchodovými dverami zaváha. Hlavou mumimovoľne bežia predstavy: Marion na Franckových kolenách, ruka v  ruke a  zamilované pohľady. Konečne potisne dvere. Radšej stretnutie s mamou.

Malé strapaté dievčatko vyskočí a zavesí sa mu okolo krku.

„Kukuk, Adrien!“

Nasilu sa usmeje.

„Kukuk, Éloise!“

Jeho malá sestrička má šesť rokov a nádherný úsmev.

„Pozri! Pozri!“ kričí. „Niečo som ti nakreslila!“

Kým si zobliekal premočenú bundu a tenisky, podala mu faktúru za plyn.

„Čo je to?“ začudoval sa.

„Ále! Obráť to na druhú stranu, ty somár!“ smeje saa obráti papier.

Na druhej strane nakreslila rytiera v  zbroji pred vežou a princeznú vyzerajúcu ho z okna. Éloise nie je veľmišikovná kresliarka, rytier pripomína uhorku so zápalkami miesto rúk.

„Je to... je to prekrásne.“

„Pozri na toho princa: vieš, kto to je?“

Adrien nechce sestričku zarmútiť, na hádanky však nemá náladu. Túži len vybehnúť hore do svojej izby a zamknúť sa tam skôr, ako sa zjaví mama.

„Ja neviem. Ehm... je to ocko?“

Z tváričky Éloise zmizol úsmev, zachmúrila sa a už-už má slzy na krajíčku.

„Vôbec nie, to si ty! Moja kresba je nanič!“

Rozplače sa a ide hore schodmi. Chlapec zašomre prepáč a skoro vrazí do mamy, ktorá v pyžame vychádza z kuchyne so šálkou kávy v ruke.

„Dobré ráno, Adrien,“ zoširoka sa naňho usmeje. „Ejha! Nos máš celý červený! Kde si bol?“

„Dobré ráno, mama.“

Zmraští obočie, skúmavo sa zahľadí na jeho tvára s účasťou, ktorú tak nenávidí, povie:

„Ty si plakal? Čo sa ti stalo?“

„Nie, neplakal som,“ zaklamal.

„Moje milované kozliatko!“

Už je to tu, bol si istý, že to povie. Mocne si ho pritisne k sebe. Cíti jej lacný parfum, teplý, drsný dotyk pyžama.

„Musím...“ vraví, aby sa vymanil z objatia. „Musím...“

Márne hľadá zámienku, aby mohol odísť do svojej izby.

„Musím napísať niekoľ ko pohľadníc!“

Matka je prekvapená, vzápätí ho pustí.

„Pohľadnice? To je výborný nápad. Myslela som si, že chlapci v tvojom veku si na Nový rok píšu len správy.“

Len čo počuje slovo správa, spomenie si na tú od Marion a cíti, že sa mu do očí znova tisnú slzy.

„Počuj, zober si môj notes s  adresami, mal by si napísať aj bratrancovi Hadrienovi!“ vraví, keď chlapec už stúpa hore schodmi. „Už sú to roky, čo ste sa nevideli.“

Neodpovie, vezme notes s adresami, berie schody po dvoch a zabuchne za sebou dvere. Niečo sa v nich však zaseklo.

Éloisina bábika, ako na potvoru! Jedna ruka sa jej prináraze vykĺbila. Vtom sa vo dverách zjaví sestrička a pri pohľade na plastovú ruku vykríkne. Rozplače sa a so zničenoubábikou uteká preč.

„Ja... ja som nechcel, Éloise. Počkaj, napravím bábike ruku.“

„Si zlý!“ kričí maličká a  zmizne vo svojej izbe. „Už ťa nemám rada!“

Adrien zavrie dvere, chvíľu postojí a díva sa na plagáty. Na jednom je Batman a na druhom Picasso: super chlap a super maliar. Picassa mu darovala minulé leto Marion.

Pohľadom zablúdi na kopu špinavého šatstva pri posteli a  na neporiadok na písacom stole, kde sa povaľujú tuby s farbami. Sadne si na stoličku a zoberie do rúk knihu, ktorú im profesor francúzštiny kázal prečítať: Cesta okolo sveta za 80 dní od Julesa Verna. Na obálke je balón a muž v koši drží za ruku ďalšieho, ktorý trepoce nohami do prázdna.

Adrien sa zrazu rozhodne pomstiť sa Franckovi kresbou. Vezme čistý papier a  zlostne kreslí čiary a  krivky: najprv balón, potom seba v koši s vysokým klobúkom na hlave, akýnosia hrdinovia Julesa Verna. Namiesto ďalšej postavy nakreslí Marion, ako ju dvíha zo zeme. So škodoradostným úsmevom nakreslí celkom dole na strane Francka a nad hlavou obrovské vrece s pieskom padajúce z koša balóna.

Na tvári sa mu zjaví spokojný úsmev. Tvár Marion nakresbe je však taká skutočná, že radšej obráti papier, aby ju nevidel.

Zrazu cíti, že mu vo vrecku vibruje mobil. Vyskočía prevrhne papiere aj tužky: správa. Od Marion?

Pozor, zanedlho vyčerpáte svoj paušál 150 sms správ za mesiac.

Úžasné. A teraz musí napísať tie pohľadnice, inak mu mama s nimi nedá pokoj. Odjakživa si praje, aby udržiaval kontakt s bratrancom s otcovej strany, vraví, že kvôli rozvodu by sa stratiliz dohľadu a bola by to škoda. Adrien sa v duchu pýta, čo je škoda na tom „stratiť z dohľadu“ bratranca, ako je Hadrien Lerac, toho malého nafúkanca... Schmatne prvý papier, čo mu príde pod ruku, a začne písať. Obaja majú skoro rovnaké mená, ale nikdy si nerozumeli.

Milý bratranec,

želám Ti úspešný nový rok. Ako sa máš? Dávno sme sa

nevideli, naposledy s otcom cez letné prázdniny na brehu

jazera.

Ja sa...

Premýšľal, čo má napísať.

... mám dobre. Chodím s  Marion, vieš, to veľmi pekné

dievča, o ktorom som Ti hovoril pred dvoma rokmi.

Nie je to pravda, ale bratranec Hadrien to nevie a  pre Adriena je to malé víťazstvo.

V škole sa mi darí, som zase najlepší v triede.

Mama sa má dobre, mal by si ju vidieť, ako jej svedčí

nový účes.

To sa mu už vôbec nebude páčiť: Hadrienova mama sifarbí vlasy na hocijakú farbu a on sa za to hanbí.

Objímam Ťa, Adrien

Nevšimol si, že použil papier, na ktorý práve nakreslil vzducholoď. Zložil list a  dal ho do obálky. Pre bratranca je predsa zbytočné kupovať peknú pohľadnicu.

Corbeny je vzdialené zo dvadsať kilometrov, a  predsa sa videli len dva razy v živote. Nedá sa povedať, že by rodinné putá z tej strany boli veľmi pevné.

Obliekol si kabát a vyšiel na pustú ulicu. Najbližšiapoštová schránka je na hlavnej ceste asi desať minút chôdze odtiaľto, isto zase celý premrzne, kým tam dôjde. Zachvel sa od zimy, vyhrnul si golier a vtom prekvapený zbadal novúpoštovú schránku umiestnenú rovno oproti ich domu. Zvláštne, musí byť celkom nová, prisahal by, že pred chvíľou tam ešte nebola. A čo je ešte zvláštnejšie, vyzerá staro, dokonca rohy má zhrdzavené. A je modrá, mala by byť žltá.

Pod rozpisom hodín, kedy poštu vyberajú, je však zreteľne označené POŠTA. Mykol plecami, vlastne mám šťastie,nemusím aspoň ísť až na hlavnú cestu.

Šuchol list do schránky a vrátil sa do tepla domova.

Hadrien Lerac

route de Laon

02820 CORBENY

24

4. kapitola

3. január 1914

Héééj, Hadrien! Chlapec sa obrátil, aby videl, kto naňho

volá. Je to poštár. Na dvoch kolesách uháňa ako strela, minie

chlapca a schádza ulicou ku Craone. Hadrien túži po takom

bicykli, ale je drahý, tak môže o ňom len snívať. Možnoneskôr, keď získa po štúdiách dobré miesto a slušný plat.

„Dal som poštu tvojej mame!“ volá poštár už z konca ulice. „Ponáhľam sa, už meškám na vyzdvihnutie zásielok o štvrtej.“

„Je to môj komiks?“

Poštár je však už ďaleko. No čo, istotne je to ono. Aj so sviatočným dňom vo štvrtok Úžasný zvykne prichádzaťv sobotu ráno. V  Corbeny chodí poštár ráno a  večer, lebo ľudia si veľa píšu, majú predplatené noviny a  časopisy. Hadrien počul o nejakom zvláštnom prístroji, ktorý funguje naelektrinu a umožňuje rozprávať sa na diaľ ku, nazýva sa telefón. Poštár vraví, že jedného dňa ho budú mať všetci ľudia doma a nebudú si už písať. Zatiaľ si však posielajú každý deň kopu listov.

Uháňal domov, aby mal svoj časopis čo najskôr v  ruke, dlhú ulicu zvládal dlhými krokmi vyhúknutéhodospievajúceho chalana. Po ceste dobehol najstaršiu sestru. S námahou vliekla ťažké koše plné zemiakov.

„U tety Jeannette sú ešte ďalšie koše. Bež po ne!“

„Lucienne! Mám do školy ešte veľa úloh!“

„A ty ma necháš ťahať sa s takým nákladom hore-dolu?“

„To je tvoja robota, nie moja!“

„Chceš, aby som to povedala otcovi?“

Hadrienova tvár jasne svedčila o  tom, že sa vzdáva. Samozrejme, že nechce, aby to potvora sestra vyzvonila otcovi. A ten ho vyzauškuje. Nie, ďakujem!

Mládenec sa teda zvrtol so zúfalstvom v  duši. Keď došiel k  domu so zasneženou strechou, zimnú oblohu zlátili lúče zapadajúceho slnka. Zabúchal na ťažké dubové dvere, a keď teta otvorila, objal ho závan tepla z kozuba. Malá zavalitáženička s tvárou pripomínajúcou zvráskavené jabĺčko má síce zvláštnu povesť, ale pre Hadriena je tou najmilšou osobou, akú pozná. Zostala starou dievkou, čo je skôr výnimka, a vie čítať, čo je ešte zriedkavejšie! Domček má maličký a v ňom skoro taký neporiadok ako v Hadrienovej izbe: na všetkých trámoch sa sušia bylinky, na stole uprostred miestnosti sa kopia fľaše a škatule a na komode hŕby kníh. Teta Jeannette sa venuje príprave čajov a  liekov z  bylín pre celú dedinu, pomáha ženám pri pôrode, lieči aj vážne popáleniny. Hoci vlastní len malú záhradu a iba jednu kozu, o jedlo mápostarané, lebo ľudia jej platia v naturáliách. Králik, vajcia, šalát... má všetko, čo potrebuje.

Aký je otec skupáň, taká je ona veľ kodušná, vždy mu dá nie dva, ale štyri košíky.

„Neuveriteľné, ako si vyrástol! Počuj, zober dva navyše, veď pre takého junáka, ako si ty, nie je jedla nikdy dosť.“

„Ako to, že máš toľ ko zemiakov? Tvoja záhrada je predsa maličká!“

„Mám, čo a kedy potrebujem,“ povedala a žmurkla naňho.

Hadrien naložený ako somárik, s uchami prúteného koša zarezanými do rúk, sa pobral na cestu domov. Premýšľal, či teta Jeannette používa čary aj na úrodu zemiakov. Prezeral si ich ako poklad, ale boli to len obyčajné zemiaky a  on sa cítil trápne: aj keby teta bola čarodejníčka, načo by jej boli zlatom sa blyštiace zemiaky! Konečne prišiel domova položil koše na veľ ký stôl v  kuchyni. Mladšia sestra Marta mútila smotanu usilujúc sa nespomaliť tempo. Keď ho zbadala, prestala a pôžitkársky zagúľala očami: bacuľ ka milovala zapekané zemiaky, ktoré mama pripravovala s vynikajúcim smotanovým krémom, aký okrem nej nikto nedokázalspraviť. Od námahy bola celá červená, odfukovala a svetlá štica sa jej lepila na spotené čelo. Hadrien svoju malú sestričku miloval: je pekná a nežná, zatiaľ čo Lucienne je strohá a bez pôvabu. Aj povahy majú rozdielne: Lucienne zneužíva, že je najstaršia, a Hadrienovi rozkazuje. A odkedy ju prerástol, vŕši sa na Marte a ventiluje si na nej zlú náladu.

Zrazu sa rozletia dvere a otec prebodne Hadrienapohľadom.

„Dávaš si načas! Kravy čakajú, kým ich podojíš! Počuješ ich?“

„Ale, veď Lucienne...“ zaprotestoval Hadrien, ale sestra ho nepodporila.

„Čo... zase si sa flákal s kamarátkou Simone?“

„Marcel,“ zasiahla matka schádzajúc dole schodmi, „veď vidíš, že pomohol Lucienne doniesť zemiaky!“

„No dobre.“

„A prišla mu pošta, dovoľ, aby sa na ňu aspoň pozrel, kým ho znova pošleš von.“

Otec mrzuto ukázal na poštu na skrini. Marta, akobyčakala len na to, bleskurýchle ju podala bratovi.

„Čo je to?“ opýtala sa zvedavo.

„Pohľadnica so želaním,“ odvetil Hadrien. „Z  Laonu. Neviem prečítať meno. Aj známka je zvláštna.“

„Kto ti to píše?“ zaujímal sa otec. Obrátil sa k ženea povedal:

„Niekto z tvojej rodiny?“

„Istotne. Adresovaná je Hadrienovi Leracovi, napísal moje dievčenské meno. Našťastie v  dedine je len jeden Hadrien a  poštár ju doniesol nám, inak by sa stratila. Asi ju napísal Teodor, najstarší syn mojej sestry Béatrice. Treba muodpovedať. Hadrien, je to na tebe a je to dôležité.“

„A kto so mnou podojí kravy?“ šomral otec.

„Lucienne, Marta mi pomôže s polievkou,“ odvetila mama a nevšímala si protesty najstaršej.

„Louise, ja ho na farme potrebujem, nemôžeš si preňho stále vymýšľať nejaké výhovorky!“

„Moja sestra je k nám pozorná, posiela nám oblečenie,treba sa jej aspoň poďakovať. A budem tiež rada, ak si Hadrien bude s Teodorom písať, je to dobré cvičenie.“

„A načo mu to bude na farme? Pozri na mňa, ja tonepotrebujem!“

Hadrien sklonil hlavu a na otca ani nepozrel. On do školy nechodil. Ani čítať nevie! Očami hľadá matku a  jej chápavý úsmev, pri ktorom mu pookreje srdce. Zase mu raz umožnila, aby si v pokoji nachystal domáce úlohy! Najprv odpíše na list, aby sa zbavil povinnosti. Matkina rodina je oveľa bohatšia ako jeho a potrpí si na spôsoby. Sú to ľudia z mesta a majúvzdelanie. Nevie, ako odpovedať na nečakaný záujem o kontakt.Pozorne sa zadíva na obálku a nalepenú známku. Ešte ju nevidel a  prekvapila ho: je na nej obraz maliara, ktorého nepozná, istého Braqua. A meno vzadu na obálke nie je Teodorovo, ale nejakého Adriena. Adrien Lerac. Názov ulice Jean-Jaurès mu niečo pripomína, ale nespomenie si, čo. Zaujímavé je najmä to, že majú skoro rovnaké mená! Možno to je nejaký iný bratranec, ktorého nepozná. Rozlepí list, aby sa presvedčil.

Milý bratranec,

želám Ti úspešný nový rok. Ako sa máš? Dávno sme sa

nevideli, naposledy s otcom cez letné prázdniny na brehu

jazera. Ja sa mám dobre...

Jasné! Je to syn strýka Paula, maminho najmladšiehobrata! Stretli sa vlani pri jazere Ailette. Otec hundral, lebostratili deň na robotu a žatva sa blížila, ale aspoň sa dobre zasmiali. Spomína si, že mal smiešne plavky, biele s modrými pruhmi. Čo je však najzvláštnejšie, bol presvedčený, že bratranec sa volá Antoine, a nestáva sa, že by sa v menách mýlil. Ako len mohol na toho Adriena zabudnúť?

A kto je tá Marion, o ktorej hovorí? Veta „chodím s ňou“ svedčí, že je do nej zaľúbený. „Som najlepší žiak v  triede“... No dobre, nemusí sa chváliť... A ozaj. Jeho mama je „pekná“? Vychvaľuje sa... Čo je to za bratranca nafúkanca? Nevie sa vyjadrovať, škriabe ako kocúr a pomýlil si aj meno na obálke.

Hadrien vytiahol zo školskej tašky pero, namočil ho do atramentu a  pozorne, krasopisne začal svoj list; nebude predsa písať ako nejaký sedliak.

Milý Adrien,

prajem Ti šťastný nový rok. Aj mne sa darí dobre:

dúfam, že v septime získam cenu za výborný prospech...

... a máš to, bratranček.

... za čo ma bude obdivovať rodina...

To síce nie je pravda, ale bratranček uverí.

... aj moja milá priateľka, Simone. Rád by som Ti ju